Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1To/10/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1413000244 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 04. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Iveta Zelenayová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1413000244.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ivety Zelenayovej a sudcov JUDr. Magdalény Blažovej a JUDr. Kamila Ivánka, v trestnej veci proti obžalovanému H., stíhanému pre prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Tr. zák., o odvolaní obžalovaného H. proti rozsudku Okresného súdu Bratislava IV sp.zn. 0T/91/2013 zo dňa 18.11.2013, na verejnom zasadnutí konanom dňa 02. apríla 2014 takto r o z h o d o l : I. Podľa § 319 Tr. por. odvolanie obžalovaného H., nar. XX.XX.XXXX v H. proti výroku o treste a spôsobe jeho výkonu sa z a m i e t a . II. Podľa § 316 ods. 1 Tr. por. odvolanie obžalovaného H., nar. XX.XX.XXXX v H. proti výroku o vine sa z a m i e t a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súdu I. stupňa bol obžalovaný H. uznaný za vinného z prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Tr. zák., na tom skutkovom základe, že dňa 6. októbra 2013 v čase okolo 21:50 hod. viedol osobné motorové vozidlo značky Škoda Fabia striebornej farby, evidenčné číslo vozidla: H. v H., na ulici I., pričom nedal znamenie o smere jazdy, v dôsledku čoho bol na ulici Vápencova v Bratislave zastavený hliadkou Pohotovostnej motorizovanej jednotky Krajského riaditeľstva Policajného zboru Bratislava a i napriek náležitému poučeniu sa odmietol podrobiť lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi na zistenie požitia alkoholických nápojov, omamných a psychotropných látok. Súd I. stupňa obžalovaného H. podľa § 289 ods. 2 Trestného zákona, s použitím § 38 ods. 3, § 36 písm. l/, n/, § 37 písm. m/ Trestného zákona odsúdil na trest odňatia slobody v trvaní 4 mesiacov. Podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. súd obžalovanému pre výkon uloženého trestu zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Podľa § 61 ods. 1, 2 Trestného zákona s použitím § 38 ods. 3, § 36 písm. l/, n/, § 37 písm. m/ Trestného zákona k trestu zákazu činnosti viesť motorové vozidlá všetkých druhov v trvaní 30 mesiacov. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote dňa 03.12.2013 na č.l. 88-89 odvolanie proti výroku o treste obžalovaný H.. V tomto uviedol, že sa uvedeného skutku dopustil a je mu úprimne ľúto. V budúcnosti sa obdobného konaniu chce vyvarovať aj z dôvodu, že má maloletého syna, ktorému chce poskytnúť dostatočnú otcovskú starostlivosť. Toho času je zamestnaný v spoločnosti Z. v pozícii technik zariadení. Pracovný posudok, ktorý je vypracovaný riaditeľom tejto spoločnosti tvorí súčasť spisu. Uvedené pracovné povinnosti si plní zodpovedne. Je otcom maloletého syna, o ktorého sa stará a zároveň pomáha s jeho výchovou nielen formou platenia výživného, ktoré mu bolo určené súdom, ale uvedenú sumu platí aj nad rámec, čo vyplýva z jeho finančných možností. Takisto sa podieľa aj na výchove a starostlivosti svojho syna v každom svojom voľnom čase. Súčasne sa dobrovoľne dostavuje a dobrovoľne sa podrobuje liečeniu v centre na liečbu drogových závislostí v Bratislave. Preukaz pacienta takisto tvorí súčasť spisu. Na základe týchto skutočností má odvolateľ za to, že vedie riadny život a snaží sa aj o svoje kvalifikačné napredovanie v zamestnaní, nakoľko považuje za potrebné sa vzdelávať. Z uvedeného dôvodu by chcel požiadať ctený Krajský súd o uloženie alternatívneho trestu, poprípade podmienečného trestu, ako aj zníženie trestu zákazu činnosti, ktorý mu bol uložený súdom I. stupňa, nakoľko alternatívny trest nebude v budúcnosti predstavovať pre neho prekážku v jeho spoločenskom živote, strate zamestnania, ako aj starostlivosti o dieťa. Na verejnom zasadnutí konanom dňa 02.04.2014 obhajca obžalovaného H. sa plne pridržal písomne odôvodneného odvolania s tým, že toto modifikoval v tom smere, že čo sa týka aj viny jeho klienta a to z nasledovných dôvodov. Jedna zo zásad trestného práva je, že samotné priznanie obžalovaného nemôže byť brané ako rozhodný dôkaz. Poukázal na to, že v čase zastavenia jeho klienta hliadkou PZ vo večerných hodinách o 22.00 hod. sa tento podrobil dychovej skúške s nulitným výsledkom. Po nezákonnej prehliadke vozidla bolo hliadkou v kufri motorového vozidla nájdené menšie množstvo drog. Následne sa po intenzívnych dopytoch príslušníkov PZ jeho klient vyjadril, že v doobedňajších hodinách požil menšie množstvo pervitínu. Následne bol uvedený na biologické vyšetrenie, kde však odmietol podpísať protokol, pretože v ňom bolo uvedené, že toto vyšetrenie sa koná na jeho vlastnú žiadosť. Súd I. stupňa sa nezaoberal mierou ovplyvnenia jeho klienta pri vedení motorového vozidla a na základe jeho priznania ovplyvnenom stresom, vyriekol rozsudok. Z týchto dôvodov navrhol odvolaciemu súdu, aby rozsudok zrušil, vrátil vec súdu I. stupňa s príslušnými pokynmi na doplnenie dokazovania. V prípade uznania viny sa plne pridržal písomne vypracovaného odvolania. Zástupkyňa Krajskej prokuratúry Bratislava navrhla podané odvolanie ako nedôvodné zamietnuť, pretože považovala rozsudok súdu I. stupňa za zákonný a správny nielen čo do uznanej viny, ale aj právneho posúdenia s upriamením pozornosti na vyhlásenie obžalovaného o svojej vine na hlavnom pojednávaní, ako aj z pohľadu uloženého trestu. Ide o závadovú osobu, pričom poukázala na jeho priestupkové riešenia, na dve uložené poriadkové pokuty, pričom posledné boli iba pár dní pred spáchaním skutku. Je evidentné, že obžalovaný má problémy s drogami. Obžalovaný H. uviedol, že žiada vyhovieť jeho odvolaniu a chcel, aby bol oslobodený. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 315 ods. 1 Tr. por.), primárne konštatoval prípustnosť odvolania proti výroku o treste (306 ods. 1 Tr. por.) a preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutého výroku o treste rozsudku, proti ktorému odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por. a dospel k záveru, že odvolanie obžalovaného H. nie je dôvodné. Podľa § 317 ods. 1 Tr. por. ak nezamietne odvolací súd odvolanie podľa § 316 ods 1 alebo nezruší rozsudok podľa § 316 ods. 3, preskúma zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré mu predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaniu vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1. Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. K odvolaniu proti výroku o vine: Okresná prokuratúra Bratislava IV dňa 08.10.2013 pod sp. zn. 2Pv 561/13 podala na obžalovaného H. obžalobu pre prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Tr. zák., na skutkovom základe uvedenom v úvodnej časti tohto odôvodnenia. Na hlavnom pojednávaní konanom dňa 18.11.2013 učinil obžalovaný H. vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b/ Tr. por., t.j. že je vinný. Následne na otázky uvedené v § 333 písm. c/, d/, f/, g/, h/ Tr. por. odpovedal áno. Napokon po návrhu prokurátora súd I. stupňa uznesením podľa § 257 ods. 7 Tr. por. prijal vyhlásenie obžalovaného a zároveň vyhlásil, že sa dokazovanie v rozsahu v akom sa obžalovaný priznal, nevykoná. Napokon súd I. stupňa vyhlásil vyššie uvedený napadnutý rozsudok. Odvolanie obžalovaného H. pôvodne smerovalo výlučne voči výroku o treste, takže odvolací súd bol viazaný pri preskúmaní napadnutého výroku revíznym princípom podľa § 317 ods. 2 Tr. por. Ako však už bolo uvedené vyššie, na verejnom zasadnutí konanom dňa 02.04.2014 obhajca obžalovaného H. modifikoval podané odvolanie aj voči výroku o vine. K tejto modifikácii odvolací súd uvádza nasledujúce: Podľa § 257 ods. 5 Tr. por. ak obžalovaný na hlavnom pojednávaní vyhlásil, že je vinný zo spáchania skutku alebo niektorého zo skutkov uvedených v obžalobe alebo urobil vyhlásenie podľa odseku 4, súd v tomto rozsahu postupuje primerane podľa § 333 ods. 3 písm. c), d), f), g) a h) a zároveň obžalovaného poučí, že súdom prijaté vyhlásenie o vine, ako aj súdom prijaté vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe, je neodvolateľné a v tomto rozsahu nenapadnuteľné odvolaním ani dovolaním okrem dovolania podľa § 371 ods. 1 písm. c). Podľa § 308 ods. 1 písm. b/ Tr. por. ak tento zákon neustanovuje inak, rozsudok môže odvolaním napadnúť obžalovaný pre nesprávnosť výroku, ktorý sa ho priamo týka, okrem výroku o vine v rozsahu, v ktorom súd prijal jeho vyhlásenie, že je vinný alebo vyhlásenie, že nepopiera spáchanie skutku uvedeného v obžalobe. Podľa § 316 ods. 1 Tr. por. odvolací súd zamietne odvolanie, ak bolo podané oneskorene, osobou neoprávnenou alebo osobou, ktorá sa odvolania výslovne vzdala alebo znovu podala odvolanie, ktoré v tej istej veci už predtým výslovne vzala späť alebo bolo podané proti výroku, proti ktorému nie je prípustné. Z vyššie podrobne uvedených citácií Trestného poriadku jednoznačne vyplýva, že v prípade, že obžalovaný H. učinil na hlavnom pojednávaní vyhlásenie podľa § 257 ods. 1 písm. b/ Tr. por. a toto jeho prehlásenie bolo riadnym a zákonným spôsobom postupom podľa § 257 ods. 5 Tr. por. prijaté, v ďalšom je takéto prehlásenie je nielen neodvolateľne, ale najmä nenapadnuteľné odvolaním. Ak i napriek tomu obžalovaný Boris Kosar proti takémuto výroku o vine odvolanie podal, v ďalšom ide teda vo výroku o vine o výrok, proti ktorému s poukazom na § 308 ods. 1 písm. b/ Tr. por. nie je možné podať odvolanie a preto odvolaciemu súdu neostávalo nič iné, iba postupom podľa § 316 ods. 1 Tr. por. toto odvolanie proti výroku o vine zamietnuť bez meritórneho preskúmavania (ZSP 36/2012). K odvolaniu proti výroku o treste: Odvolací súd nevzhliadol žiadne pochybenia súdu I. stupňa vo výroku o treste v napadnutom rozsudku. Súd I. stupňa pri ukladaní trestu rešpektoval účel trestu v zmysle § 34 ods. 1 Tr. zák. a jeho druh a výmeru určil v súlade s hľadiskami vyjadrenými v § 34 ods. 4 Tr. zák. Správne postupoval súd I. stupňa, keď v súlade s § 38 ods. 2 Tr. zák. prihliadol na pomer a mieru závažnosti poľahčujúcich a priťažujúcich okolností a zistil existenciu dvoch poľahčujúcich okolností podľa § 36 písm. l/ Tr. zák., t.j. že sa obžalovaný H. k spáchanej trestnej činnosti doznal a úprimne ju oľutoval a podľa § 36 písm. n/ Tr. zák., t.j. že napomáhal pri objasňovaní trestnej činnosti pre ktorú je stíhaný. Pozornosti odvolacieho súdu však neuniklo pochybenie súdu I. stupňa, ktorý určil u obžalovaného existenciu jednej priťažujúcej okolnosti uvedenej v § 37 písm. m/ Tr. zák., t.j. že obžalovaný H. bol už v minulosti odsúdený. Z aktuálneho odpisu registra trestov na obžalovaného však vyplýva, že tento bol doposiaľ celkovo tri krát odsúdený, avšak u prvých dvoch odsúdení nastala právna fikcia, že sa na neho hľadí, ako keby nebol odsúdený. Tretie odsúdenie je rozsudok Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 4T/81/2010 zo dňa 23.06.2010, ktorým bol obžalovanému uložený trest odňatia slobody vo výmere 4 roky so zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia, z výkonu ktoré bol na základe uznesenia Okresného súdu Trnava sp. zn. 3Pp/142/2012 zo dňa 14.01.2013 podmienečne prepustený so skúšobnou dobou v trvaní 6 rokov. Práve na existenciu a samotné plynutie tejto skúšobnej doby súd I. stupňa prihliadol pri ukladaní trestu v súvislosti s ustanovením § 49 ods. 2 Tr. zák. a ukladal trest odňatia slobody bez podmienečného odkladu jeho výkonu. Ak teda súd I. stupňa na uvedené odsúdenie prihliadol v súvislosti s § 49 ods. 2 Tr. zák., nemohol zároveň na to isté odsúdenie prihliadnuť ešte raz ako na priťažujúcu okolnosť podľa § 37 písm. m/ Tr. zák., pretože ide o porušenie zásady trestného konania ne bis in idem, t.j. nie dva krát o tom istom. Odvolací súd sa však v záujme rešpektovania zásady stability súdnych rozhodnutí obmedzil iba na vytknutie uvedeného pochybenia, pretože v konečnom dôsledku nemalo žiaden vplyv na stanovený pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností. Aj v prípade, že by odvolací súd vypustil uvedenú priťažujúcu okolnosť, stále by výsledný pomer týchto okolností vyznieval 2:0 v prospech poľahčujúcich okolností a teda horná hranica trestnej sadzby s poukazom na § 38 ods. 3 Tr. zák. by sa obžalovanému stále znižovala o jednu tretinu. Z uvedeného teda vyplýva, že pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností je 2:0, v dôsledku čoho podľa § 38 ods. 3 Tr. zák. sa horná hranica základnej trestnej sadzby znižuje o jednu tretinu. Keďže obžalovaný H. spáchal prečin ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 2 Tr. zák., základná sadzba je daná rozpätím až na jeden rok, z čoho vyplýva záver, že sa mu horná hranica trestnej sadzby odňatia slobody znižuje o jednu tretinu na sadzbu až 8 mesiacov. Súd I. stupňa však v odôvodnení napadnutého rozsudku nesprávne uvádzal, že vychádzal z trestnej sadzby pri § 289 ods. 2 Tr. zák. až na 2 roky, pretože ako v čase spáchania skutku, tak i doteraz je v uvedenom prečine sadzba daná rozpätím až na 1 rok. I napriek tejto nesprávne uvedenej trestnej sadzbe súd I. stupňa postupoval správne, keď obžalovanému zohľadnil vyššie uvedené skutočnosti a uložil mu trest odňatia slobody vo výmere 4 mesiace, čo je v polovici takto upravenej trestnej sadzby. Ako už bolo podrobne skonštatované vyššie, súd I. stupňa správne prihliadol na citované odsúdenie Okresného súdu Bratislava V, ako aj na skutočnosť, že obžalovaný H. spáchal skutok v skúšobnej dobe podmienečného odsúdenia a preto s prihliadnutím na ustanovenie § 49 ods. 2 Tr. por. neukladal trest odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu. Keďže obžalovaný H. už bol v posledných desiatich rokoch pred spáchaním skutku vo výkone trestu odňatia slobody pre úmyselnú trestnú činnosť (§ 172 ods. 1 Tr. zák. je úmyselný zločin), pôvodne mal byť podľa § 48 ods. 2 písm. b/ Tr. zák. zaradený do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia. V súlade so zákonom však postupoval súd I. stupňa, keď obžalovaného pre jeho výkon postupom podľa § 48 ods. 4 Tr. zák. zaradil do ústavu s minimálnym stupňom stráženia, s ktorým postupom sa odvolací súd stotožňuje a poukazuje na podrobné dôvody súdu I. stupňa, ktoré nepovažuje za potrebné znovu opakovať. V súlade so zákonom taktiež postupoval súd I. stupňa, keď obžalovanému uložil aj trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá všetkého druhu vo výmere 30 mesiacov, čo pri rozpätí uvedenom v § 61 ods. 2 Tr. zák., 1 až 10 rokov a následnej úprave postupom podľa § 38 ods. 3 Tr. zák. na rozpätie 1 až 7 rokov je v dolnej tretine takto upraveného rozpätia. Odvolací súd zastáva názor, že v danom prípade účel trestu možno dosiahnuť vzhľadom na osobu obžalovaného a jeho doterajší život a prostredie v ktorom žije, ako aj s prihliadnutím na okolnosti tohto konkrétneho prípadu, uložením trestu odňatia slobody v danej výmere, ako je uvedená vyššie. Odvolací súd zastáva názor, že v danom prejednávanom prípade neboli splnené podmienky na uloženie alternatívnych trestov a to na základe nasledujúcich skutočností: Podľa § 34 ods. 1 Tr. zák. trest má zabezpečiť ochranu spoločnosti pred páchateľom tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti a vytvorí podmienky na jeho výchovu k tomu, aby viedol riadny život a súčasne iných odradí od páchania trestných činov, trest zároveň vyjadruje morálne odsúdenie páchateľa spoločnosťou. V prvom rade trest odňatia slobody uložený takým spôsobom, ako ho uložil súd I. stupňa, zabezpečí ochranu spoločnosti pred obžalovaným tým, že mu zabráni v páchaní ďalšej trestnej činnosti. V prípade akceptácie takého druhu a výmery trestu a spôsobe jeho výkonu sa nebude obžalovaný nachádzať na slobode, žiť a ani pracovať, resp. tráviť svoj voľný čas. V druhom rade uložený trest odňatia slobody odradí iných od páchania takéhoto druhu trestných činov. Odvolací súd k tomuto poznamenáva, že trestná činnosť, pre ktorú je obžalovaný stíhaný, je v súčasnej dobe mimoriadne rozšírená a to najmä v dôsledku enormného nárastu po celom území Slovenskej republiky. Uloženie trestu odňatia slobody spôsobom, akým bol uložený súdom I. stupňa, ostatných možných páchateľov odradí od súčasného trendu a nesprávneho a nezákonného spôsobu vedenia svojho života. V treťom rade uložený trest odňatia slobody súdom I. stupňa dostatočne vyjadruje aj morálne odsúdenie osoby obžalovaného spoločnosťou. Je potrebné uviesť, že spoločnosť veľmi citlivo reaguje na totožnú či obdobnú trestnú činnosť páchanú v rámci práve takým spôsobom a najmä trest uložený súdom I. stupňa určite v spoločnosti vyvolá pozitívnu odozvu. Okrem podmienok uvedených v § 34 ods. 1 Tr. zák. odvolací súd konštatuje, že trest uložený súdom I. stupňa korešponduje s podmienkami uvedenými v § 34 ods. 4 Tr. zák. Podľa § 34 ods. 4 Tr. zák. pri určovaní druhu trestu a jeho výmery súd prihliadne najmä na spôsob spáchania činu a jeho následok, zavinenie, pohnútku, priťažujúce okolnosti, poľahčujúce okolnosti a na osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť jeho nápravy. Pri prihliadaní na spôsob spáchania trestného činu a najmä jeho následok, odvolací súd poukazuje najmä na tú skutočnosť, že obžalovaný vykonával činnosť, pri ktorej mohol ohroziť život alebo zdravie ľudí a odmietol sa podrobiť lekárskemu vyšetreniu odberom a vyšetrením krvi, či nie je ovplyvnený návykovou látkou, hoci to pre neho nebolo spojené s nebezpečenstvom pre jeho zdravie. Čo sa týka zavinenia a pohnútky zo strany obžalovaného, odvolací súd konštatuje, že v jeho prípade ide priamy úmysel podľa § 15 písm. a/ Tr. zák., nakoľko chcel a aj porušil záujem chránený Trestným zákonom, t.j. záujem spoločnosti na ochrane svojich občanov pred konzumáciou návykových látok za súčasného vykonávania funkcie vodiča osobného motorového vozidla. Čo sa týka jeho osoby, pomerov a možnosti nápravy, treba podotknúť, že ide o páchateľa, ktorý bol doposiaľ už niekoľko krát súdne trestaný, pričom doposiaľ už raz pre drogovú trestnú činnosť v roku 2003. Ako vyplýva zo spisového materiálu, v osobe obžalovaného ide o osobu, ktorá sa lieči zo závislosti na návykových látkach. Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti odvolací súd dospel k záveru, že na osobu obžalovaného nie je možné pôsobiť navrhovanými alternatívami uvedenými v podanom odvolaní. V tomto smere odvolací súd poukazuje na mimoriadne závažnú skutočnosť, že ani predchádzajúce uloženie trestov odňatia slobody s podmienečným odkladom jeho výkonu a v konečnom dôsledku ani samotný prechádzajúci výkon trestu odňatia slobody neodradila obžalovaného od ďalšieho páchania trestnej činnosti. Bolo by teda viac ako pochybné sa domnievať, že alternatívny odklon v navrhovaných formách, ktoré odvolateľ navrhol uložiť v podanom odvolaní, by malo výchovný význam a najmä vplyv na jeho správanie v pozitívnom smere. O oprávnenosti tohto záveru svedčí aj ďalšia dôležitá okolnosť a to samotný postoj obžalovaného k prejednávanej veci. Pozornosti odvolacieho súdu neunikla podstatná zmena samotného postoja obžalovaného H., ktorý sa v rámci odvolacieho konania na verejnom zasadnutí staval k spáchanej trestnej činnosti nekriticky a napriek tomu, že na súde I. stupňa učinil vyhlásenie, že je vinný, v odvolacom konaní svoju vinu popieral a domáhal sa oslobodenia. Je teda zrejmé, že miera jeho prevýchovy predchádzajúcim výkonom trestu odňatia slobody nie je natoľko dostatočná, aby bolo možné na neho vplývať uložením miernejších trestov, resp. alternatívnymi spôsobmi tak, ako to bolo navrhované v podanom odvolaní. Na tento záver nemajú žiaden vplyv ani skutočnosti uvádzané v podanom odvolaní, t.j. že obžalovaný je zamestnaný, že má maloleté dieťa, o ktoré sa stará, pretože na strane druhej sú tu okolnosti, ktoré výrazne prevažujú v jeho neprospech a ktoré podrobne odvolací súd špecifikoval vyššie. Vzhľadom k tomu, že odvolací súd nezistil žiadne dôvody pre zmenu výroku o treste a spôsobe jeho výkonu napadnutého rozsudku a preto odvolanie obžalovaného H. ako nedôvodné v zmysle § 319 Tr. por. zamietol. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.