Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/64/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1505212672 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 03. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1505212672.1 Rozhodnutie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej, členov senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a JUDr. Michaely Frimmelovej, v právnej veci navrhovateľov: 1/ S. H., L. K. X, Ž., X/ U. D., L. K. X, Ž., X/ J. H., L. K. X, Ž., X/ A.. J. R., L. K. X, Ž., X/ Y. H., L. K. X, Ž., X/ U. H., L. K. X, Ž., X/ J.. C. M. F., L. K. X, Ž., X/ C. R., L. K. X, Ž., XX/ E. J., L. K. X, Ž., XX/ Z. H., L. K. X, Ž., XX/ Y. H., L. K. X, Ž., XX/ A.. E. J., L. K. X, Ž., všetci zast. JUDr. Marekom Ďuranom, advokátom, Boženy Němcovej 4, Nitra, proti odporcom: 1/ Sociálna poisťovňa, pobočka Bratislava, Záhradnícka 31, Bratislava, 2/ EDENHAM VENTURES LTD., 35A Regent Street, Jasmine court, Belize City, Belize, zast. splnomocnenou zástupkyňou JUDr. Máriou Papcunovou, Tomášikova 10A, Bratislava, o vylúčenie veci z exekúcie, na odvolanie navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 25. októbra 2011, č.k. 15C 195/2005-213, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e. Odporcom 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľov, ktorým sa po pripustení zmeny petitu voči odporcom domáhali určenia, že na spoluvlastnícke podiely vo výške 1 k celku k nehnuteľnostiam, nachádzajúcim sa v kat. území Ž., zapísaným na LV č. XXXX, vedenom Správou katastra Ž. ako byty č. X, X, XX, XX, XX, XX, XX, XX, XX C. XX Y. Y. Č.. X domu súp. č. XXXX na parc. č. XXXX/X a príslušné spoluvlastnícke podiely na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu, sa exekúcie pod sp. zn. 36ErNr 644/2002, č. EX 246/2002, sp. zn. 36ErNr 711/2002, č. EX 252/2002, sp. zn. 37ErNr 712/2002, č. EX 253/2002 a pod sp. zn. 36ErNr 712/2002, č. EX 254/2002, vedené exekútorkou JUDr. Annou Dírerovou, nepripúšťajú. Odporcom 1/ a 2/ náhradu trov konania nepriznal. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že súdny exekútor JUDr. Marek Tomašovič bol poverený vykonať tri exekúcie v prospech oprávneného odporcu 1/ a jednu exekúciu v prospech oprávneného právneho predchodcu odporcu 2/, všetky proti povinnému Ing. Š. Ž., pričom listami zo dňa 27.09.2004 a 07.01.2005 upovedomil účastníkov, že exekúcie budú vykonané predajom nehnuteľností, a to spoluvlastníckeho podielu povinného vo výške 1 na bytoch, nachádzajúcich sa v bytovom dome súp. č. XXXX, zapísaných na LV č. XXXX v kat. území Ž., postavenom na parc. č. XXXX/X a podielu na spoločných častiach a spoločných zariadeniach domu. Navrhovatelia v konaní dôvodili, že sú nájomcami desiatich bytov v predmetnom dome, ktoré im boli pridelené Pamiatkostavom š.p. Žilina, resp. spol. STAR-stavebné a rekonštrukčné práce, a.s., ktorá napriek ich záujmu o odkúpenie bytov previedla kúpnou zmluvou zo dňa 30.01.1997 bytový dom na tretie osoby, pričom spoluvlastnícky podiel vo výške 1 k celku bytového domu nadobudol podľa ich názoru absolútne neplatným právnym úkonom Ing. Š. Ž., povinný v uvedených exekúciách. Argumentovali, že neprípustným výkonom exekúcií by došlo k porušeniu práv navrhovateľov, vyplývajúcich z ich nájomného vzťahu, a to právo v zmysle zák. č. 182/1993 Z.z. na odkúpenie bytov do osobného vlastníctva za cenu stanovenú týmto zákonom. Mali za to, že sú oprávnení podať žalobu podľa ust. § 55 ods. 1 Exekučného poriadku, pretože toto právo sa priznáva nielen vlastníkovi, ale v súlade s ust. § 126 ods. 2 Obč. zák. aj oprávnenému držiteľovi, v tomto prípade nájomcom. Odporca 1/ žiadal návrh zamietnuť, pričom zdôraznil, že doposiaľ žiadna z troch exekúcii nebola ukončená vymožením napriek tomu, že prebiehajú od roku 2002. Odporca 2/ namietal nedostatok aktívnej legitimácie navrhovateľov na podanie návrhu. Poukázal na to, že v exekúcii č. EX 246/2002 bola vykonaná dražba, v ktorej boli vydražené dva byty, avšak zatiaľ nebol udelený príklep. Exekučný súd o tejto exekúcii rozhodol v konaní sp. zn. 36ErNr 644/2002 uznesením zo dňa 02.04.2011, a vyslovil, že exekúcie na predmetné byty nie sú neprípustné. Súd prvého stupňa z doposiaľ neprávoplatného rozsudku Okresného súdu v Žiline sp. zn. 6C 47/2005 zo dňa 11.09.2009 zistil, že návrh navrhovateľov o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy uzavretej medzi spol. STAR-stavebné a rekonštrukčné práce, a.s., a kupujúcimi A.. E. F. C. A.. Š. Ž., predmetom ktorej bol prevod vlastníckeho práva k domu súp. č. 3288, postavenom na parc. č. XXXX/X v kat. území Ž., bol zamietnutý. Takto zistený skutkový stav posúdil po právnej stránke podľa ust. § 55 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti, a skonštatoval, že predmetné ustanovenie upravuje dôvod na začatie incidenčného sporu, v ktorom tretia osoba, odlišná od oprávneného a povinného, uplatňuje svoje právo na vec, ktorá je predmetom exekúcie. Právom na vec, ktoré nepripúšťa exekúciu, je predovšetkým vlastnícke právo, ale aj iné, napr. záložné právo, a tiež právo držby podľa ust. § 129 Obč. zák.. Uviedol, že pri tomto osobitnom určovacom návrhu navrhovatelia nepreukazujú naliehavý právny záujem, stačí, ak unesú dôkazné bremeno o existencii tvrdeného práva. Po vyhodnotení vykonaného dokazovania dospel k záveru, že navrhovatelia svoje vlastnícke alebo iné obdobné právo na vec, ktorej vylúčenia z exekúcie sa domáhali, nepreukázali. V tejto súvislosti poukázal na to, že ich nájomné práva nie sú totožné s právom držby podľa ust. § 129 Obč. zák., pričom vykonaním exekúcie nebudú ani dotknuté. Návrh navrhovateľov potom pre nedostatok ich aktívnej legitimácie na podanie incidenčnej žaloby zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p.. Záverom uviedol, že v tomto konaní nepovažoval za relevantné pre dokazovanie navrhovateľmi tvrdené porušenie ich práv ako nájomcov. Proti tomuto rozsudku podali prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie navrhovatelia, ktorí ho napadli v celom rozsahu, a žiadali ho zmeniť a ich návrhu vyhovieť. Mali za to, že prvostupňový súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasili so záverom súdu prvého stupňa, že nepreukázali svoje právo na vec, a teda nie sú na podanie incidenčnej žaloby aktívne legitimovaní, naopak, dôvodili, že preukázali, že sú nájomcami jednotlivých bytov, pričom s poukazom na ust. § 55 ods. 1 Exekučného poriadku mali za to, že nakoľko zákon pod právom k veci rozumie nielen vlastnícke právo, ale poskytuje rovnakú ochranu ako vlastníkovi i tomu, kto je oprávnený mať vec u seba podľa ust. § 126 ods. 2 Obč. zák., sú ako nájomcovia jednotlivých bytov na podanie incidenčnej žaloby aktívne legitimovaní. Zopakovali svoju argumentáciu ohľadom porušenia ich práv spoločnosťou STAR-stavebné a rekonštrukčné práce, a.s., ktorá napriek ich záujmu o odkúpenie bytov previedla kúpnou zmluvou zo dňa 30.01.1997 bytový dom na tretie osoby, pričom dôvodili ustanoveniami zák. č. 182/1993 Z.z.. Namietali aj záver súdu prvého stupňa, ktorým vyslovil, že ich práva ako nájomcov, nebudú exekúciou dotknuté. Poukázali na to, že súd prvého stupňa neprihliadal na to, že právny inštitút nájmu bytu v sebe nezahŕňa iba právo byt užívať (v konaní ani nenamietali, že ich postavenie ako nájomcov bytov by bolo pre prípad zmeny vlastníka vo vzťahu k užívaniu bytov neisté), ale v čase uzavretia kúpnej zmluvy, ktorej neplatnosť žiadali určiť v konaní na Okresnom súde v Žiline pod sp. zn. 6C 47/2005, mali aj ďalšie práva vyplývajúce z nájmu, a to právo v zmysle zák. č. 182/1993 Z.z. nadobudnúť byty do vlastníctva za cenu určenú týmto zákonom. Poukázali na to, že výkonom exekúcie a nadobudnutím vlastníctva k bytom vydražiteľom budú musieť navrhovatelia akceptovať trhovú cenu bytov a stratia svoje právo byty kúpiť za cenu určenú zákonom o vlastníctve bytov a nebytových priestorov. Odporcovia 1/ a 2/ odvolanie nepodali, a k odvolaniu navrhovateľov sa nevyjadrili. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. v rozsahu odvolania navrhovateľov, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p., a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľov nie je dôvodné. Napadnutý rozsudok potvrdil, nakoľko je vo výroku vecne správny, a keďže sa v celom rozsahu stotožnil i s jeho odôvodnením, v ďalšom naň poukazuje. Podľa ust. § 55 ods. 1 zák. č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (ďalej Exekučný poriadok) právo na vec, ktoré nepripúšťa exekúciu, môže tretia osoba uplatniť voči oprávnenému na súde návrhom na vylúčenie veci z exekúcie podľa osobitného predpisu (§ 79 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku). Podľa § 126 ods. 1 Občianskeho zákonníka, vlastník má právo na ochranu proti tomu, kto do jeho vlastníckeho práva neoprávnene zasahuje, najmä sa môže domáhať vydania veci od toho, kto mu ju neprávom zadržuje. Podľa § 126 ods. 2 Občianskeho zákonníka, obdobné právo na ochranu má aj ten, kto je oprávnený mať vec u seba. Podľa § 685 ods. 1 Občianskeho zákonníka, nájom bytu vzniká nájomnou zmluvou, ktorou prenajímateľ prenecháva nájomcovi za nájomné byt do užívania, a to buď na dobu určitú alebo bez určenia doby užívania, nájomná zmluva spravidla obsahuje aj opis príslušenstva a opis stavu bytu. Nájom bytu je chránený, ak nedôjde k dohode, možno ho vypovedať len z dôvodov ustanovených v tomto zákone. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu dospel k záveru, že prvostupňový súd vzhľadom na vykonané dokazovanie riadne a dostatočne zistil skutkový stav veci v zmysle § 153 ods. 1 O.s.p.. Vec aj správne právne posúdil, keď aplikoval a správne vyložil ust. § 55 ods. 1 Exekučného poriadku. Svoje rozhodnutie tiež náležitým spôsobom odôvodnil tak, ako to má na mysli ust. § 157 ods. 2 O.s.p.. V odôvodnení svojho rozsudku sa vysporiadal so všetkými okolnosťami, na ktorých založil svoje rozhodnutie, a ktoré boli pre posúdenie veci a rozhodnutie podstatné. Riadne vysvetlil z akého dôvodu dospel k záveru, že navrhovatelia svoje vlastnícke alebo iné obdobné právo na vec, ktorej vylúčenia z exekúcie sa domáhali, nepreukázali, z čoho vyvodil záver o nedostatku ich aktívnej vecnej legitimácie na podanie žaloby na vylúčenie veci z exekúcie. V tejto súvislosti sa zaoberal tým, ktoré práva na vec nepripúšťajú exekúciu, a správne vyhodnotil, že nájomné právo navrhovateľov k jednotlivým bytom v nehnuteľnosti, spoluvlastnícky podiel ku ktorej je predmetom exekúcie, takýmto právom nie je, a iné právo na veci, ktoré by nepripúšťalo exekúciu, navrhovatelia nepreukázali. S týmto záverom súdu prvého stupňa sa stotožnil aj odvolací súd. Možno konštatovať, že v konaní pred súdom prvého stupňa neboli sporné skutkové zistenia, navrhovatelia však v odvolaní namietali nesprávne právne posúdenie veci ako i nesprávne závery súdu prvého stupňa. Navrhovatelia zotrvali v odvolaní na svojom názore, že nakoľko preukázali, že sú nájomcami jednotlivých bytov, a ust. § 55 ods. 1 Exekučného poriadku pod právom k veci rozumie nielen vlastnícke právo, ale poskytuje rovnakú ochranu ako vlastníkovi i tomu, kto je oprávnený mať vec u seba podľa ust. § 126 ods. 2 Obč. zák., sú na podanie incidenčnej žaloby aktívne legitimovaní. Na zdôraznenie správnosti záverov súdu prvého stupňa, a na námietky navrhovateľov v odvolaní považuje odvolací súd za potrebné vysvetliť ust. § 55 ods. 1 Exekučného zákona ako i jeho výklad podrobnejšie. Medzi základné zásady exekučného konania patrí zásada, podľa ktorej oprávnený má byť uspokojený výlučne z majetku povinného. Nie je však možné vylúčiť, že úkony exekútora nepostihujú aj veci, ktoré patria tretej osobe, resp. ktorá má právo k veci, ktoré vylučuje exekúciu. Excindačnou, inak vylučovacou žalobou (nie žalobou incidenčnou, ako nesprávne uviedol v napadnutom rozsudku súd prvého stupňa a v odvolaní navrhovatelia) sa môžu tretie osoby, teda osoby iné ako oprávnený a povinný v exekučnom konaní, domáhať vylúčenia veci z exekúcie, teda určenia, že na vec označenú v petite sa nepripúšťa exekúcia. Konanie o exindačnej žalobe je v podstate konaním o určovacej žalobe s tým, že navrhovateľ nemusí preukazovať existenciu naliehavého právneho záujmu, nakoľko jeho oprávnenie na podanie takejto žaloby vyplýva priamo zo zákona. Z procesnoprávneho hľadiska je na podanie žaloby oprávnený ten, kto tvrdí, že má k veci, ktorá je predmetom exekúcie, právo, ktoré exekúciu nepripúšťa. Vo všeobecnosti je pod právami k veci potrebné rozumieť akékoľvek vecné právo, a to predovšetkým vlastnícke právo, právo toho, kto podľa zákona požíva ochranu ako vlastník (§ 126 ods. 2 Obč. zák.), právo držby (§ 129, § 130 ods. 1 Obč. zák.) a pod.. Z ust. § 126 ods. 1 Obč. zák., ktoré stanovuje právo vlastníka na vydanie veci od toho, kto mu ju neoprávnene zadržuje, ako i ochranu proti neoprávneným zásahom do jeho vlastníctva, vyplýva, že výklad zásahov do vlastníctva je len príkladný, a bezpochyby medzi ne patrí i nedovolená exekúcia. Držiteľovi sa ochrana poskytuje len za predpokladu, že je jeho držba oprávnená. Právo k veci majú aj osoby, ktoré majú k veci zabezpečovacie právo alebo záložné právo, avšak pri týchto právach nemusí byť vždy priznaná ochrana podľa ust. § 55 ods. 1 Exekučného poriadku. Dôkazné bremeno o existencii práva k veci nepripúšťajúceho exekúciu zaťažuje navrhovateľa (tretiu osobu). Neunesenie tohto bremena (napríklad nepreukázanie platného nadobudnutia vlastníckeho práva) má za následok zamietnutie žaloby. Súd je povinný v každom konkrétnom prípade náležite skúmať, či tvrdené prípadne preukázané právo k veci je takým právom, ktoré exekúciu nepripúšťa. V posudzovanom prípade dospel odvolací súd k záveru zhodnému so súdom prvého stupňa, že nájomné právo navrhovateľov k jednotlivým bytom v dome, spoluvlastnícky podiel ku ktorému je predmetom exekúcie, nie je právom na vec, ktoré nepripúšťa exekúciu, a preto navrhovatelia nie sú aktívne legitimovaní v tomto konaní o vylúčenie veci z exekúcie. Exekúciou, teda vydražením spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti sa ich právne postavenie, ktoré vyplýva z nájomného vzťahu k jednotlivým bytom, nezmení. Na draženej nehnuteľnosti môžu totiž viaznuť určité právne obmedzenia ako napr. vecné bremená, nájomné vzťahy alebo záložné práva, vydražiteľ je však povinný bez započítania na najvyššie podanie prevziať vecné bremená a nájomné práva. Povedané inak to znamená, že tak, ako boli navrhovatelia nájomcami jednotlivých bytov pred exekúciou spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti, v ktorej sa nachádzajú, tak nimi budú i po nej, keďže nájom bytu je v zmysle ust. § 685 ods. 1 Obč. zák. chránený. Ak navrhovatelia argumentovali s poukazom na ust. § 126 ods. 2 Obč. zák. tým, že rovnaká ochrana ako ochrana vlastníkovi veci sa poskytuje aj tomu, kto má vec u seba, má odvolací súd za to, že takáto argumentácia nie je v posudzovanej veci dôvodná. Ust. § 126 ods. 2 Obč. zák. priznáva tomu, kto má oprávnene vec u seba nie rovnakú, ale obdobnú ochranu ako vlastníkovi veci. Podľa názoru odvolacieho súdu ide v prípade riadneho nájomcu bytu o právo ochrany pred neoprávnenými zásahmi do užívania predmetu nájmu, o právo na vydanie predmetu nájmu v prípade neoprávneného užívania treťou osobou a podobne. Právo na ochranu sa teda v zmysle ust. § 126 ods. 2 Obč. zák. priznáva nájomcovi v prípade, ak tretia osoba neoprávnene do jeho práva na nájom bytu zasahuje. Toto právo ochrany podľa Občianskeho zákonníka, obdobné ako u vlastníka veci (nehnuteľnosti) však nemožno stotožňovať s právom vlastníka veci domáhať sa jej vylúčenia z exekúcie. Vlastník veci sa môže úspešne domáhať jej vylúčenia z exekúcie, nakoľko je jej vlastníkom, a teda nepatrí povinnému v exekúcii. V prípade vykonania exekúcie by totiž vlastník stratil vlastnícke právo, ktoré by získal vydražiteľ. Ako už však bolo uvedené vyššie, nájomcu bytu sa zmena vlastníctva spoluvlastníckeho podielu na nehnuteľnosti, v ktorej sa byt, ktorého je nájomcom, nachádza, právne nijakým spôsobom nedotýka, nakoľko nájom bytu naďalej trvá, a nik doň neoprávnene nezasahuje. Opačný názor by mohol viesť k absurdnému záveru, že dlžník, vlastniaci nehnuteľnosť, na ktorej viaznu nájomné vzťahy, by nemohol byť exekuovaný v prípade, ak by s tým nesúhlasil nájomca, čo považuje odvolací súd za právne neudržateľný výklad. Námietku navrhovateľov, že v prípade exekúcie stratia svoje právo byty kúpiť za cenu určenú zákonom o vlastníctve bytov a nebytových priestorov, nepovažoval odvolací súd za dôvodnú, nakoľko argumentácia teoreticky v budúcnosti možným, ale nie istým uplatnením tvrdeného ale nepreukázaného, a hlavne na súde neuplatneného práva na odkúpenie bytov, nie je pre posúdenie veci relevantná. Nakoľko navrhovatelia podali odvolanie proti všetkým výrokom napadnutého rozsudku, preskúmal odvolací súd aj výrok o trovách konania, pričom pochybenie nezistil. Súd prvého stupňa rozhodol o trovách konania podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p., podľa ktorého účastníkovi, ktorý mal vo veci plný úspech, súd prizná náhradu trov potrebných na účelné uplatňovanie alebo bránenie práva proti účastníkovi, ktorý vo veci úspech nemal. Úspech v konaní je potrebné chápať v závislosti od výsledku sporu, pričom plný úspech na strane odporcov je stav, pri ktorom súd návrh v celom rozsahu zamietne. Odporcovia 1/ a 2/ mali v konaní plný úspech, nakoľko návrh navrhovateľov bol v celom rozsahu zamietnutý, preto odvolací súd dospel k záveru, že súd prvého stupňa aplikujúc na rozhodnutie o trovách konania ust. § 142 ods. 1 O.s.p. posúdil vec po právnej stránke správne. Citované ustanovenie totiž vyjadruje povinnosť súdu priznať účastníkovi konania, ktorý mal vo veci plný úspech, plnú náhradu účelne vynaložených trov konania voči neúspešnému účastníkovi za podmienky, že navrhol, aby mu súd náhradu trov konania priznal. Keďže zo strany odporcov 1/ a 2/ absentoval návrh na priznanie náhrady trov konania, rozhodol súd prvého stupňa správne, keď im náhradu trov nepriznal. Z týchto dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa ust. § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 224 ods. 1 s poukazom na § 142 ods. 1 O.s.p.. a úspešným odporcom 1/ a 2/ náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, nakoľko si priznanie trov návrhom neuplatnili. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Tento rozsudok nemožno napadnúť odvolaním.