Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/647/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1507210127 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Juraj Považan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1507210127.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: TEMPUS AWT BAVARIA, s.r.o., IČO: 31 324 711, so sídlom Rastislavova 110, Košice, proti odporcovi: F. G., U.. XX.XX.XXXX, R. A. XX, R., zast. JUDr. Petrom Schmidlom, advokátom so sídlom Malé námestie 5402/1A, Malacky o zaplatenie 1.056.105,- Sk (35.056,26 €) na odvolanie navrhovateľa voči rozsudku Okresného súdu Bratislava V, zo dňa 11. septembra 2012, č. k. 19C/17/2011-130 takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej návrh zamietajúcej časti a časti týkajúcej sa náhrady trov konania z r u š u j e a vec mu vracia na ďalšie konanie. Odvolanie navrhovateľa proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti, ktorou bolo konanie v časti zastavené, o d m i e t a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom ( druhým v poradí ), súd prvého stupňa konanie v časti o zaplatenie 1.603,09 EUR zastavil, návrh navrhovateľa v časti o zaplatenie 33.453,18 EUR zamietol a navrhovateľa zaviazal na náhradu trov konania odporcu. Rozhodol tak na základe návrhu navrhovateľa, ktorým sa domáhal zaplatenia sumy 1.056.105,- Sk z titulu škody spôsobenej v pracovno-právnom vzťahu, ktorý skončil dňa 07.12.2006 okamžitým skončením zo strany navrhovateľa. Kontrolou sa zistilo, že za obdobie od vzniku pracovného pomeru dňa 02.01.2006 do augusta 2006 odporca svojím konaním pravidelne hrubo porušoval základné povinnosti zamestnanca najmä tým, že nezabezpečil po otvorení zákazkového listu pre opravu každého vozidla podpis zo strany zákazníka, napriek faktickému ukončeniu opráv vozidiel neuzatvoril opravy vozidla formou uzatvorenia zákazkového listu, odovzdával opravené vozidlá zákazníkom pred uzatvorením zákazkového listu bez vyúčtovania a úhrady ceny za opravu (cena nových náhradných dielov a cena práce), tiež existuje podozrenie, že otváral tzv. zákazkové listy, pri ktorých sa prihlasoval do programu pod užívateľskými prihlasovacími údajmi svojich kolegov. Navrhovateľovi vznikla protiprávnym konaním odporcu škoda vo výške 1.056.105,- Sk, čo predstavuje cenu za náhradné diely, ktoré odporca objednal formou otvorenia zákazkových listov a následne ich prebral zo skladu navrhovateľa. Odporca, ktorý uzatvoril dňa 23.08.2008 s navrhovateľom Dohodu o uznaní dlhu, podľa § 558 Obč. zák., v ktorej uznal, že navrhovateľovi svojím protiprávnym konaním spôsobil škodu vo výške 1.056.105,- Sk, považuje dohodu za neplatnú, pretože nebola uzavretá slobodne a vážne, ale v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok, keď ho zamestnávateľ vyhrážkami prinútil ju podpísať. Dohoda obchádza zákon, pretože zamestnanec zodpovedá za škodu z úplne iných dôvodov a v úplne inom rozsahu, ako bol donútený podpísať on. Navrhovateľ nikdy nedokladoval bod 7. Dohody, ktorú sám koncipoval a okrem toho za škodu u navrhovateľa zodpovedá podstatne viac ľudí, čo vie odporca preukázať. Je ochotný niesť zodpovednosť za škodu, ak mu ju navrhovateľ riadne preukáže, v súlade so Zákonníkom práce. Súd prvého stupňa návrh zamietol a na základe odvolania podaného navrhovateľom Krajský súd v Bratislave uznesením č. XXCo X/XXXX-XXX Q. N. XX.XX.XXXX napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie s tým, že v novom konaní rozhodne aj o náhrade trov celého konania. Odvolací súd vytkol prvostupňovému súdu, že neprihliadol na čiastočné späťvzatie návrhu v časti istiny 1.603,09 €, na prejavy navrhovateľa týkajúce sa zmeny návrhu a v konečnom rozhodnutí rozhodol o niečom, čo už navrhovateľ nechcel, čím porušil pravidlo o viazanosti žalobným petitom. Ďalej odvolací súd vyslovil, že pokiaľ ide o uznávací prejav odporcu, ktorý nie je novým právnym dôvodom záväzku, súd musí skúmať, či podľa hmotného práva obstojí nárok žalobcu z hľadiska uznávacieho prejavu žalovaného. Ani skutočnosť, že bol dodatočne zistený menší rozsah skutočnej škody, ako sa to stalo v tomto prípade, nemôže mať za následok neplatnosť uznania dlhu, ak uznanie spĺňalo všetky podmienky uvedené v ustanovení § 110 ods. 1 OZ, ako aj zákonom pre platnosť právneho úkonu vyžadované. Súdu uložil rozsah škody určiť podľa výsledkov dokazovania. Pri opätovnom konaní navrhovateľ zotrval na škode vo výške 33.453,18 EUR (1.056.106,- Sk), vzniknutej nezaplatením ceny za náhradné diely, ktoré boli odporcom ako zamestnancom objednané formou otvorenia zákazkových listov a následne ním prebraté zo skladu navrhovateľa a to na právnom základe Dohody o uznaní dlhu zo dňa 23.08.2006, uzavretej medzi účastníkmi podľa § 558 Obč. zák., ktorej prílohou bol zoznam otvorených zákazkových listov (v počte 17) s vyúčtovaním celkovej výšky škody 1.056.105,- Sk. Navrhovateľ založil do spisu „pro forma“ faktúry v počte 12 ks, ktoré boli vyhotovené dňa 24.07.2007. Ku všetkým otvoreným zákazkám a prostredníctvom nich odporca objednal a následne odobral zo skladu náhradné diely, ktorých cena nebola navrhovateľovi zaplatená. Čiastočne zobral návrh späť v časti 1.603,09 EUR (48.294,57 Sk), pretože v predložených „pro forma“ faktúrach nie sú v každom prípade rovnaké sumy, ako sú uvedené v dohode o uznaní dlhu, nakoľko v čase podpisu dohody o uznaní dlhu a skončení pracovného pomeru s odporcom bola výška škody zisťovaná výlučne z otvorených zákaziek a až následne zo skutočne odobratých náhradných dielov. V niektorých prípadoch došlo k úprave výšky škody najmä tým, že sa zistilo odobratie menšieho, prípadne väčšieho množstva tovaru. Rovnako sa zistilo, že na niektoré vystavené „pro forma“ faktúry neboli zo skladu navrhovateľa skutočne odobraté žiadne náhradné diely, čím škoda nevznikla. Vyhotovil tabuľku 11 prípadov zákazkových listov aktuálne fiktívne otvorených (v čase od 04.01.2006 do 11.08.2006) a neuhradených „pro forma“ faktúr s vyčíslením výslednej sumy 33.453,18 EUR (1.007.810,43 Sk). „Pri ostatných zákazkách, ktoré navrhovateľ v čase podpisovania Dohody o uznaní dlhu s odporcom považoval za fiktívne otvorené a neuhradené a ktoré odporca podpísal, sa nepreukázal vznik akejkoľvek škody navrhovateľovi“. Odporca popieral, že by išlo o fiktívne zákazky a namietal platnosť dohody o uznaní dlhu, ktorú podpísal predovšetkým pod vplyvom vyvíjaného nátlaku, vyhrážok trestným stíhaním, vyvedením políciou v putách a pod. Okrem toho ju podpísal v presvedčení, že v priebehu času sa vyrieši, ktorý prípad je garančná oprava, ktorý vyplýva z poistnej udalosti a spresní sa výška škody, za ktorú zodpovedá. Rovnako vyslovil pochybnosť o správnosti „pro forma“ faktúr týkajúcich sa materiálu. Veľakrát sa stalo, že došlo k sporu, či materiál bol alebo nebol vydaný zo skladu a napokon sa preukázalo, že sa nachádzal v sklade. Navrhovateľ nemôže od neho požadovať náhradu škody, ktorá vznikla tým, že vykonané záručné opravy neboli ďalej riešené, t.j. ich náklady neboli vyfakturované výrobcovi áut. Nebolo jeho povinnosťou posudzovať, či tá-ktorá oprava spadá pod garanciu, t.j. bezplatnú opravu počas záručnej doby vozidla. Tieto okolnosti posudzoval garančný technik. Poukázal, že v každom zákazkovom liste označil, že ide o garanciu, ak oprava bola vykonávaná v záručnej dobe, bez ohľadu na to, či následne bola oprava uznaná ako záručná od garančného technika. V Dohode o uznaní dlhu bolo uvedené, že výška škody sa zníži v prípadoch garančných opráv. Viackrát sa domáhal, aby mu zamestnávateľ pridelil garančného technika na posúdenie jednotlivých zákaziek, čo sa nestalo. Bez toho, aby boli fyzicky preskúmané všetky zákazky ktoré sú predmetom žaloby, aj v spojení s inventúrou v sklade, nie je možné sa vyjadriť k jednotlivým zákazkám ani k tomu, či ich skutočne otvoril on, pretože ich nemá k dispozícii. Tvrdil, že systém u navrhovateľa bol nastavený tak, že škodu mohlo spôsobiť viacero osôb a má vedomosť, že rovnaký problém s mankami v sklade má navrhovateľ aj naďalej po odchode odporcu zo zamestnania. Navrhovateľ odporcovi doposiaľ riadne nepreukázal, akú škodu spôsobil, odvoláva sa len na dohodu o uznaní dlhu podľa Obč. zák., pričom odporca ako zamestnanec môže za škodu zodpovedať len podľa Zákonníka práce. Po vyhodnotení vykonaného dokazovania súd prvého stupňa dospel k záveru, že návrhu nie je možné vyhovieť, nakoľko dohodu zo dňa 23.08.2006, uzavretú podľa § 558 a nasl. Obč. zák., vo vzťahu k prejednávanej veci v zmysle ust. § 1 Zák. práce považoval za absolútne neplatnú, zjavne obchádzajúcu zákon (ustanovenie § 191 ZP), priečiacu sa dobrým mravom a preto na ňu neprihliadal vôbec. Za neplatnú ju považoval aj podľa ust. § 37 Obč. zák., podľa ktorého právny úkon sa musí urobiť slobodne a vážne, určite a zrozumiteľne; inak je neplatný. Vyhodnotil, že odporca nepodpísal uvedenú dohodu slobodne a vážne, podpísal ju pod tlakom z obavy pred trestným stíhaním, nemal vôľu uznaním dlhu skutočne ho vo výške 1.056.105,- Sk aj zaplatiť, keď podľa obsahu Dohody oprávnene predpokladal, že vyčíslený dlh bude znížený o náklady garančných opráv tak, ako je uvedené pod bodom 7 Dohody, ktorý podľa názoru súdu zároveň spôsobuje aj jej neurčitosť. Pokiaľ ide o samotnú náhradu škody uplatnenú žalobným návrhom, konajúci súd dospel k záveru, že nie sú splnené zákonné predpoklady zodpovednosti odporcu za škodu vo výške 33.453,18 EUR v zmysle § 179 ods. 1 ZP. Odporca riadnym neplnením pracovných povinností síce mohol spôsobiť zamestnávateľovi určitú škodu, čo v zásade ani nepopieral, navrhovateľ však počas celého konania nepreukázal, či a aká skutočná škoda mu vznikla, že bola spôsobená len protiprávnym konaním odporcu a že existuje príčinná súvislosť medzi protiprávnym konaním odporcu a vznikom škody. Podľa navrhovateľa, protiprávne konanie odporcu spočívalo v tom, že riadne neviedol zákazkové listy - nezabezpečil na nich podpis objednávateľa, po ukončení opravy vozidla neuzatvoril zákazkový list a opravené vozidlá odovzdal zákazníkom bez vyúčtovania a úhrady ceny za opravu (cena náhradných dielov a ceny práce), ako zamestnanec otvoril zákazkový list na svoje meno a odobral zo skladu náhradné diely, za ktoré nezaplatil a tiež že otváral zákazkové listy, pri ktorých sa prihlasoval do programu pod užívateľskými prihlasovacími údajmi svojich kolegov - servisných technikov (takto je konanie odporcu uvedené aj v Dohode o uznaní dlhu aj v Okamžitom skončení pracovného pomeru zo dňa 01.12.2006). Až na pojednávaní tvrdil, že zákazkové listy boli fiktívne, že autá v skutočnosti opravované neboli. Nepreukázal však, ktoré z nich boli fiktívne. Aj výpoveďou svedka Ľubora R. bolo preukázané, že jeho zákazku vybavoval niekto iný a nie odporca, čo znamená, že táto zákazka nebola fiktívna a nie je vylúčené, že do systému môže vstupovať aj iný zamestnanec, bez vedomia odporcu, čo podporuje obranu odporcu a minimálne táto zákazka nemala byť obsiahnutá v súpise k Dohode o uznaní dlhu. Vychádzajúc z Dohody o uznaní dlhu a k nej pripojenej tabuľky 17 zákazkových listov, ktoré nemali byť uzatvorené - zúčtované, je nesporné, že v 8-mich prípadoch je poznámka garancia a v 2 prípadoch poznámka PU (poistná udalosť ?). Aj v samotnej dohode sa uvádza v bode 7., že výška škody bude znížená, ak výrobca uzná garanciu. Navrhovateľ zistil žalovanú škodu ku dňu 31.07.2006, nepreukázal však nič, čo by nasvedčovalo tomu, že riešil predmetné zákazky s výrobcom ako garancie - teda že uplatňoval u výrobcu áut náklady záručných opráv, resp. že výrobca tieto náklady neuznal. Pokiaľ navrhovateľ tvrdil, že odporca „odovzdal a odovzdával opravené vozidlá zákazníkom pred uzatvorením zákazkového listu, t.j. bez vyúčtovania a úhrady ceny za opravu“, nič nebránilo tomu, aby navrhovateľ po zistení tejto skutočnosti doúčtoval tieto náklady zákazníkom, resp. aj náklady výrobcom neuznaných garancií. Teda navrhovateľ neurobil nič preto, aby mu boli zaplatené náklady opráv a nevznikla mu škoda (§ 187). Samotné riadne neplnenie povinností odporcu tak podľa prvostupňového súdu nie je v príčinnej súvislosti so vznikom „škody“. Uzavrel, že zodpovednosť odporcu preukázaná nebola (§ 182 a 185 ZP) a dôkazná povinnosť je na zamestnávateľovi. Navrhovateľ však v konaní nepreukázal, aká skutočná škoda mu vznikla, v akej výške ju spôsobil odporca vystavením fingovaných zákaziek a že vznikla len v príčinnej súvislosti s konaním odporcu. Neboli preto preukázané predpoklady zodpovednosti podľa § 179 ods. 1 ZP, ani čo do požadovaného rozsahu náhrady škody podľa § 186 ods. 3 ZP. Navrhovateľ sa odvolával len na dohodu o uznaní dlhu a zákazkové listy, ktoré mali byť otvorené a neuzavreté odporcom, žiadne ďalšie dôkazy nenavrhol, súd preto návrh zamietol z dôvodu neunesenia dôkazného bremena navrhovateľa o tvrdenej výške škody a zodpovednosti odporcu za ňu. V časti o 1.603,09 EUR súd konanie, v dôsledku čiastočného späťvzatia návrhu navrhovateľom, v zmysle § 96 ods. 1 O.s.p. zastavil. O trovách konania rozhodol súd podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnému odporcovi priznal plnú náhradu trov konania, vo výške 6.193,15 €. Voči rozsudku sa odvolal navrhovateľ, ktorý tento považuje za nesprávny. Okresný súd Bratislava V sa podľa neho pri rozhodovaní a odôvodňovaní rozsudku opomenul zaoberať právne relevantnými skutočnosťami, ktoré mali mať zásadný význam pre rozhodnutie vo veci samej a tiež presunom dôkazného bremena na odporcu, čo bolo zo strany navrhovateľa opakovane zdôrazňované. Rozhodnutie Okresného súdu tejto časti je podľa neho nepreskúmateľné a v dôsledku postupu súdu sa účastníkom konania odňala možnosť konať pred súdom. Nesprávne súd rozhodol, keď dohodu považoval za absolútne neplatnú, obchádzajúcu zákon a uzavretú nie slobodne, vážne, určite a zrozumiteľne. Dohodu treba posudzovať podľa jej obsahu a úmyslu jej účastníkov a nie výlučne podľa názvu resp. je potrebné sledovať všetky okolnosti, za ktorých bol tento právny úkon ( dohoda ) urobený. Rozhodnutie súdu o absolútnej neplatnosti Dohody o uznaní dlhu z dôvodu obchádzania zákona považuje za neakceptovateľné, nepreukázané, neodôvodnené a v rozpore s príslušnými ustanoveniami Zákonníka práce a Občianskeho zákonníka. Zmluvné strany v nej vyhlásili, sú spôsobilé na právne úkony, ich vôľa je slobodná a vážna, prejav vôle je dostatočne zrozumiteľný a určitý, zmluvná voľnosť nie je obmedzená a právny úkon je urobený v predpísanej forme. Zmluvné strany si Dohodu prečítali a bez výhrad súhlasili s jej ustanoveniami. K neurčitosti bodu 7 uviedol, že z odporcom vyznačených garančných zákaziek, nebola žiadna výrobcom uznaná ako garancia, dokonca tieto zákazky označené ako GAR ani neboli zo strany odporcu riadne uzatvorené ako garančné zákazky, ale bola pri nich iba vyznačená poznámka GAR. Pre garančné zákazky platí, že pokiaľ odporca riadne neuzatvorí zákazku ako garančnú, čo nespravil, zákazky neprejdú, resp. neprešli do garančného konania. Na základe uvedeného potom nebolo možné znížiť dlžnú sumu. Bola dodržaná aj písomná forma dohody. Opakovane uviedol, že dôkazné bremeno podpisom dohody prešlo na odporcu a ten sa počas celého konania nevyjadril ani k jednej položke, tvoriacej celý dlh, ktorý uznal a to aj napriek opakovaným výzvam navrhovateľa i súdu. Odporca a nie navrhovateľ sa mal vyjadriť a preukázať, že dlh nespôsobil a odporca v priebehu konania dokonca vyslovil, že navrhovateľovi škodu spôsobil a je ochotný za ňu niesť aj zodpovednosť. Podpísaním dohody o uznaní dlhu obe strany splnili aj zákonné podmienky na preukázanie zodpovednosti za škodu, aj to že zamestnanec zodpovedá za vzniknutú škodu v plnej výške. Súd prvého stupňa podľa navrhovateľa odňal účastníkovi možnosť konať pred súdom tým, že pred rozhodnutím o pripustení späťvzatia návrhu na začatie konania nevyzval druhého účastníka konania na vyjadrenie sa k späťvzatiu a zároveň tým, že pokračoval v konaní a rozhodol vo veci samej pred právoplatnosťou uznesenia o zastavení konania, vyhláseného dňa 15.05.2012 na pojednávaní, ktoré nebolo súdom vyhotovené a doručené účastníkom konania, čím bola účastníkovi odňatá najmä možnosť odvolať sa voči nemu. Záverom vyslovil, že súd prvého stupňa nerešpektoval vo svojom druhom rozsudku právny názor prezentovaný v zrušujúcom uznesení odvolacieho súdu, č.k. 16 Co/7/2011-167. Rozsudok súdu prvého stupňa navrhol zrušiť a vrátiť na ďalšie konanie. K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadril odporca, uviedol že s tvrdeniami navrhovateľa v odvolaní, týkajúcimi sa dohody o uznaní dlhu nemožno súhlasiť. Poukázal na ust. § 191 ods. 3 ZP, upravujúce uznanie záväzku zamestnanca, ktoré sa vo všeobecnej časti ZP nenachádza. V dohode o uznaní dlhu okrem toho absentuje dojednanie spôsobu náhrady škody. Pokiaľ ide o čiastočné späťvzatie návrhu, vyjadrenie odporcu je jeho právom nie povinnosťou a na prípadný nesúhlas odporcu so späťvzatím návrhu súd prihliada len z vážnych dôvodov, ktoré v tomto prípade dané neboli. Rozsudok súdu prvého stupňa navrhol potvrdiť. Odvolací súd vec prejednal podľa § 212 ods. 1, § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je čiastočne dôvodné. Zamietajúcim rozsudkom rozhodol súd prvého stupňa o návrhu navrhovateľa, ktorým sa domáhal zaplatenia sumy 1.056.105,- Sk z titulu škody spôsobenej odporcom, ktorý svojím konaním pravidelne hrubo porušoval základné povinnosti zamestnanca najmä tým, že nezabezpečil po otvorení zákazkového listu pre opravu každého vozidla podpis zo strany zákazníka, napriek faktickému ukončeniu opráv vozidiel neuzatvoril opravy vozidla formou uzatvorenia zákazkového listu, odovzdával opravené vozidlá zákazníkom pred uzatvorením zákazkového listu bez vyúčtovania a úhrady ceny za opravu (cena nových náhradných dielov a cena práce), tiež existuje podozrenie, že otváral tzv. zákazkové listy, pri ktorých sa prihlasoval do programu pod užívateľskými prihlasovacími údajmi svojich kolegov. Takýmto konaním odporcu vznikla navrhovateľovi škoda vo výške 33.453,18 € (1.056.105,- Sk), čo predstavuje cenu za náhradné diely, ktoré odporca objednal formou otvorenia zákazkových listov a následne ich prebral zo skladu navrhovateľa. Odporca, ktorý uzatvoril dňa 23.06.2008 s navrhovateľom Dohodu o uznaní dlhu podľa § 558 Obč. zák., v ktorej uznal že navrhovateľovi svojím protiprávnym konaním spôsobil škodu vo výške 1.056.105,- Sk, považuje dohodu za neplatnú, pretože nebola uzavretá slobodne a vážne, ale v tiesni a za nápadne nevýhodných podmienok, keď ho zamestnávateľ vyhrážkami prinútil ju podpísať. Dohoda obchádza zákon, pretože zamestnanec zodpovedá za škodu z úplne iných dôvodov a v úplne inom rozsahu, ako bol donútený podpísať on. Navrhovateľ nikdy nedokladoval bod 7. Dohody, ktorú sám koncipoval a okrem toho za škodu u navrhovateľa zodpovedá podstatne viac ľudí, čo vie odporca preukázať. Je ochotný niesť zodpovednosť za škodu, ak mu ju navrhovateľ riadne preukáže, v súlade so Zákonníkom práce. V Základných zásadách ZP je zásada zmluvnosti výslovne zvýraznená len na strane zamestnávateľa, s výnimkou prvej vety čl. 2 ZP ktorá platí aj na zamestnanca. Výslovným zvýraznením zásady zmluvnosti len na strane zamestnávateľa zákonodarca akoby chcel zvýrazniť, že v uplatnení zásady zmluvnosti pracovnoprávnych vzťahov dominuje zamestnávateľ a že na strane zamestnanca - fyzickej osoby ide skôr o právnu, nie o faktickú slobodu pri rozhodovaní. Na druhej strane samotný výkon práva zamestnávateľa je aj pod pozitívnym zákonným obmedzením súladu s dobrými mravmi, ako aj zákazom jeho zneužitia. Negatívnou hranicou výkonu subjektívnych práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov je zákaz zneužívať tieto práva na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov. Ak by sa v prípade výkonu práva zamestnávateľ dostal do rozporu s dobrými mravmi, alebo by došlo pri výkone jeho práva k zneužitiu práva, išlo by o absolútne neplatný právny úkon. Podľa čl. 5 Zákonníka práce, zamestnanci a zamestnávatelia sú povinní riadne plniť svoje povinnosti vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov. Čl. 5 Základných zásad ZP ukladá zamestnancom povinnosť riadne plniť svoje povinnosti vyplývajúce z pracovnoprávnych vzťahov nielen zamestnancom ale aj zamestnávateľom a povyšuje tieto povinnosti na základnú zásadu pracovného práva. Osobitosťou čl. 5 je, že formuluje plnenie právnych povinností na rozdiel od ostatných zásad ZP, ktoré sú formulované ako práva. Ďalšou z osobitostí tejto základnej zásady v nadväznosti na zásadu zakotvenú v čl. 2 je, že zákaz zneužitia práva v pracovnom práve sa chápe nielen vo vzťahu k subjektívnym právam ale aj vo vzťahu k povinnostiam vyplývajúcim z pracovnoprávneho vzťahu. Súd prvého stupňa opakovanie zamietol návrh navrhovateľa z dôvodu absolútnej neplatnosti dohody o uznaní dlhu, pre jej obchádzanie zákona a priečenie sa dobrým mravom i preto, že ju odporca nepodpísal slobodne a vážne. Podpísal ju pod tlakom z obavy pred trestným stíhaním a prejavom jeho vôle nebolo zaplatiť dlh vo výške v dohode uvedenej a žalovanej, ale po navrhovateľom vykonanom dokazovaní a preverení si všetkých skutočností, objektívne vo veci pôsobiacich, reálne znížený. Uznanie dlhu, ako tradičný súkromnoprávny inštitút, je jednostranným adresovaným právnym úkonom, ktorým dlžník uznáva svoj dlh voči veriteľovi, ktorý si ním vylepšuje svoju pozíciu pre prípad vymáhania svojej pohľadávky. Nejde o povinnosť, ale vždy iba o právo dlžníka (nikdy nie tretej osoby) uznať svoj dlh voči veriteľovi. I keď nejde o typický zabezpečovací prostriedok, pretože absentuje uhradzovacia funkcia, je uznanie dlhu ako posledný v rade upravený v Občianskom zákonníku pod spoločnou rubrikou „Zabezpečenie záväzkov“ v § 558. Na rozdiel od všeobecnej súkromnoprávnej úpravy, Zákonník práce upravuje zabezpečovacie prostriedky osobitne, konkrétne v ustanovení § 20, podľa ktorého práva a povinnosti z pracovnoprávnych vzťahov možno zabezpečiť dohodou o zrážkach zo mzdy, ručením alebo zriadením záložného práva. Z hľadiska právnych dôsledkov to znamená, že v pracovnom práve nemožno aplikovať úpravu obsiahnutú v Občianskom zákonníku v § 558. Napriek tomu, že uznanie dlhu v danej podobe nie je možné aplikovať ako zabezpečovací titul v pracovnoprávnych vzťahoch, Zákonník práce predsa len upravuje uznanie dlhu vo forme uznania záväzku nahradiť škodu, ak ju spôsobil zamestnanec. Podľa ustanovenia § 191 ods. 3 Zákonníka práce ak zamestnanec uzná záväzok nahradiť škodu v určenej sume a ak s ním zamestnávateľ dohodne spôsob náhrady, je zamestnávateľ povinný uzatvoriť dohodu písomne, inak je dohoda neplatná. Odvolací súd teda prisvedčuje argumentácii prvostupňového súdu o neplatnosti dohody o uznaní dlhu ale nie pre dôvody ním uvedené, založené na aplikácii ust. § 37 v spojení s § 39 Obč. zák. o absolútnej neplatnosti zmluvy z dôvodov ktoré uviedol. Nakoľko Zák. práce disponuje špeciálnymi kogentnými zabezpečovacími prostriedkami, nemožno subsidiárne použiť ust. Obč. zák. a teda na nich ani zakladať právo ale ani právnu argumentáciu neplatnosti právneho úkonu. V danom prípade potom odvolací súd Dohodu o uznaní dlhu, uzavretú podľa § 558 Obč. zák., vyhodnotil nie ako neplatný ale ničotný, teda neexistujúci právny úkon, na ktorého základoch nemožno ďalej stavať právnu argumentáciu vyvolávajúcu dôsledok presunu dôkazného bremena na odporcu. Takáto argumentácia navrhovateľa, i keď podložená rozhodnutiami NS SR, potom neobstojí. Ďalším dôvodom na zamietnutie návrhu súdom prvého stupňa, bolo nesplnenie zákonných predpokladov zodpovednosti odporcu za škodu. Navrhovateľ počas celého konania nepreukázal aká škoda mu vznikla, či mu vôbec vznikla, že bola spôsobená protiprávnym konaním odporcu a že medzi ním a vznikom škody existuje príčinná súvislosť. Navrhovateľ uviedol, že cena náhradných dielov uvedená v „pro forma“ faktúrach je skutočnou škodou, ale túto vyčíslil len z položiek v zákazkových listoch, ktoré neboli uzavreté, s tvrdením že tieto náhradné diely zo skladu zobral odporca. Nepreukázal, že by bola v sklade vykonaná inventúra, nebolo vysvetlené, akým spôsobom mal odporca zo skladu fyzicky náhradné diely zobrať, ako a či ich odovzdával mechanikom a či opravy v uvedených 11 zákazkových listoch boli vykonané. K dispozícii súdu dal len zoznam zákaziek, bez podloženia akýmkoľvek záznamom z kontrol, ktorými by bol vznik škody objasnený. Poukázal na rozdielnosť zákazkových listov pripojených k dohode o uznaní dlhu a k okamžitému skončeniu pracovného pomeru a tiež na to, že nebolo preukázané, že protiprávneho konania sa dopustil len odporca, čo vyplýva aj z uznesenia ORPZ Bratislava II zo dňa XX.XX.XXXX, Č.: O.-XXX-O.-R.-XXXX-L., ktorým prerušil trestné stíhanie pre pokračujúci zločin podvodu, nakoľko sa nepodarilo zistiť skutočnosti oprávňujúce začať trestné stíhanie voči určitej osobe, F. G., zamestnancovi spoločnosti navrhovateľa. Tu potom treba dať do pozornosti zrušovacie uznesenie odvolacieho súdu 16 Co 7/2011-167, zo dňa 29.02.2012, s ohľadom na určenie rozsahu škody podľa výsledkov dokazovania. Súd prvého stupňa po zrušení jeho rozhodnutia ale nepostupoval v intenciách pokynov odvolacieho súdu a rozsah škody nezisťoval. Jeho postup nemožno posúdiť ani v súlade s argumentáciou navrhovateľa o presune dôkazného bremena na škodcu, teda odporcu, v prípade že z jeho strany došlo k uznaniu dlhu. Odvolací súd tu opakovane zdôrazňuje nemožnosť subsidiárnej pôsobnosti Obč. zákonníka. Argumentácia navrhovateľa o produkovaní, resp. neprodukovaní dôkazov zo strany odporcu na preukázanie svojich tvrdení, resp. na vyvinenie sa zo vzniku škody preukazne ním spôsobenej je bez právneho základu a nemá oporu v zákone, resp. je v priamom v rozpore s kogentnými ustanoveniami Zákonníka práce. Ak teda súd prvého stupňa vo svojich oboch rozhodnutiach i poukázal na nepreukázanie škody zo strany navrhovateľa, rozsahu zavinenia odporcu, nepreukázanie mechanizmu vzniku škody, nepreukázanie zákonných postupov pri jej zisťovaní, nesprávnosť postupu navrhovateľa v nedofaktúrovaní peňažného plnenia za vykonané opravy dotknutým subjektom, nepreukázanie garančných opráv a pod., nevykonal dokazovanie využitím základných dôkazných prostriedkov pre riadne zistenie skutkového stavu, ktoré by potom bolo základom pre určenie výšky vzniknutej škody i osoby za ňu zodpovednej. Svoj záver vyvodil len z listinných dôkazov, ktoré všetky ani netvoria obsah spisu a dôkaznými prostriedkami neobjasňoval príčinné súvislosti, ako jednu z podmienok vzniku zodpovednosti za škodu. Po zrušení v poradí prvého rozhodnutia a jeho vrátení odvolacím súdom, len zastavil konanie v časti o zaplatenie 1.603,09 € a uspokojil sa so zotrvaním účastníkov na svojich predchádzajúcich prednesoch. K ďalšej odvolacej námietke navrhovateľa, o nedostatku procesnej podmienky konania spočívajúcej v nevyhotovení písomného uznesenia v zastavujúcej časti o zaplatenie 1.603,09 €, odvolací súd dáva do pozornosti navrhovateľa, že toto uznesenie tvorí výrok rozsudku č. I. Aj námietka navrhovateľa, že súd nezisťoval súhlas odporcu v súvislosti s čiastočným späťvzatím návrhu je konvalidovaná prejavom tlmočeným v jeho vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa o súhlase s takýmto postupom súdu. Rovnako neobstojí námietka o nemožnosti odvolať sa voči písomne nevyhotovenému uzneseniu o zastavení konania v časti o zaplatenie 1.603,09 €, keď navrhovateľ má možnosť odvolať sa proti rozsudku v časti zastavujúcej konanie. Uvedené odvolacie dôvody navrhovateľa sú z hľadiska odňatia možnosti účastníkovi ( navrhovateľovi ) konať pred súdom právne bezvýznamné. Ak skutkové zistenia súdu prvého stupňa nie sú v odôvodnení rozsudku rozvedené ( konkretizované ) čo do prameňa toho ktorého dôkazného prostriedku, ( bolo vykonané tzv. súhrnné zistenie ), takže nie je zrejmé z akých dôkazov a v akej ich hodnotiacej väzbe( § 132 O.s.p. ) bol zistený skutkový stav veci, je rozsudok súdu nepreskúmateľný. V posudzovanej veci okresný súd v prevažnej časti pristúpil k tzv. súhrnnému skutkovému zisteniu, keď opísaného výpočtu ním vykonaných dôkazov učinil skutkový záver ( naviac pre meritórne rozhodnutie úplne nedostatočný ) ktoré potom podrobil právnemu posúdeniu. Skutková časť odôvodnenia rozsudku tak skôr predstavuje opis časti spisu, resp. súdom vykonaných dôkazov, bez toho, aby bolo zrejmé, čo okresný súd zistil z tých pre neho relevantných dôkazných prostriedkov ( dielčích skutkových zistení ) ktoré spolu vytvárajú celkový skutkový nález, ku ktorému sa má nájsť právna reglementácia, ktorá obsahuje tie skutkové okolnosti, ktoré sú totožné so skutočnosťami zistenými v danom konaní. Odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (napr. IV. ÚS 115/03, II. ÚS 44/03, III. ÚS 209/04, I. ÚS 117/05). Na základe uvedeného potom súd prvého stupňa bude povinný vykonať dokazovanie o svojich tvrdeniach v rozsudku už sa nachádzajúcich, ktoré vykonal len vypočutím troch svedkov v prvom konaní a ďalšími dôkaznými prostriedkami, či už ďalšími svedeckými výpoveďami, účtovnými a technickými dokladmi, prípadne aj znaleckým dokazovaním alebo dôkazmi navrhnutými navrhovateľom, na ktorom stále dôkazné bremeno spočíva, zistiť rozsah vzniknutej škody a osobu zodpovednú, príp. spoluzodpovednú za jej vznik, ako aj pracovné podmienky vytvorené u zamestnávateľa na objektívne zabránenie postupov zamestnancov spôsobiť škodu a jednoznačným spôsobom označiť osobu zodpovednú ( napr. pri počítačovej technike a pod). Odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v napadnutej návrh zamietajúcej časti vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci i nedostatočne zisteného skutkového stavu, podľa § 221 ods. 1 písm. h) O.s.p. zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvolanie navrhovateľa proti rozsudku súdu prvého stupňa v časti, ktorou bolo konanie v časti zastavené, odvolací súd podľa § 218 ods. 1 písm. b) O.s.p. odmietol. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa aj o náhrade trov odvolacieho konania (§ 224 ods. 3 O.s.p.). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu nie je prípustné odvolanie.