Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/69/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1508216094 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1508216094.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobcu: T. U., nar. XX. X. XXXX, bytom Na T. Č.. XX, F., zastúpený advokátkou: JUDr. Sylvia Filipová, Na Vŕšku č. 2, Bratislava, proti žalovanej: Y. Y., nar. X. X. XXXX, bytom Y. W.. Č.. X, F., zastúpená advokátom: JUDr. Peter Keltoš, Mickiewiczova ul. č. 2, Bratislava, o zaplatenie istiny 16. 596 eur (500. 000,- Sk) s príslušenstvom, na odvolanie žalovanej proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 16. októbra 2012, č. k. 12C/149/2008 - 301, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom uložil žalovanej povinnosť zaplatiť žalobcovi istinu 16. 596 eur s 8,5 % úrokom z omeškania ročne z dlžnej sumy od 31. 5. 2007 do zaplatenia a vo zvyšku konanie zastavil. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 488, § 489, § 657 ods. 1, § 37 ods. 1, § 38 a § 39 Občianskeho zákonníka a vecne tým, že medzi účastníkmi konania nebolo sporným, že žalobca ako veriteľ poskytol žalovanej pôžičku, keď spornou bola výška poskytnutej sumy, ako i doba jej splatnosti s tým, že vykonaným dokazovaním mal preukázané, že písomnou Zmluvou o pôžičke, predloženej žalobcom, na ktorej podpisy účastníkov konania boli overené notárom JUDr. Káanom, predmetom ktorej bolo poskytnutie pôžičky v sume 500. 000,- Sk, splatnej dňa 30. 5. 2007, potvrdila žalovaná jej prevzatie svojim podpisom. Poukázal na skutočnosť, že žalovaná nerozporovala podpísanie Zmluvy o pôžičke na notárskom úrade JUDr. Káana, potvrdila, že podpis na zmluve je jej, avšak tvrdila, že obsahom Zmluvy o pôžičke bolo poskytnutie sumy 200. 000,- Sk žalobcom, a doba jej splatnosti, 10 rokov. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že zo znaleckého posudku vypracovaného súdnym znalcom vyplýva, že s textom Zmluvy, zviazanými listami, resp. pečiatkou alebo zviazaním vykonaným na notárskom rade, osvedčujúcom pravosť podpisov účastníkov Zmluvy sa nemanipulovalo, resp., že došlo k ich falšovaniu alebo iným nezákonným spôsobom sa narábalo, z dôvodu ktorého nemal súd prvého stupňa pochybnosti o tom, že žalovaná Zmluvu, predmetom ktorej bola pôžička vo výške 500. 000,- Sk podpísala a zároveň potvrdila, že peniaze tvoriace predmet pôžičky, aj prevzala. Súd prvého stupňa v dôvodoch svojho rozhodnutia uviedol, že žalovaná platnosť, resp. neplatnosť uzavretej zmluvy podľa § 37 - § 39 Občianskeho zákonníka nenamietala s tým, že zároveň skúmal, či zo strany žalovanej zaplatením sumy 5. 100, 37 eur dňa 5. 2. 2009 nedošlo k čiastočnej úhrade poskytnutej pôžičky a dospel k záveru, že nakoľko žalobca poprel, že by sa úhrada tejto sumy týkala poskytnutej pôžičky, a peňažnom poukaze účel platby nie je uvedený a ´preto žalovaná nepreukázala, že ide o zaplatenie poskytnutej pôžičky, ktorá je predmetom sporu. Rozhodnutie o priznaní príslušenstva k uplatnenej istine odôvodnil právne ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s ust. § 3 nar. vl. č. 87/1995 Z. z. a vecne tým, že žalobcovi priznal úrok vo výške 8, 5 % z dlžnej sumy odo dňa nasledujúceho po splatnosti pôžičky, vo výške dvojnásobku diskontnej sadzby určenej NBS. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 2 v spojení s ust. § 149 ods. 1, § 151 ods. 1, 8 O. s. p. a vecne úspechom žalobcu v konaní, ktorému priznal právo na náhradu účelne vynaložených trov, pozostávajúcich zo zaplateného súdneho poplatku za návrh a z trov, ktoré vznikli na jeho právnom zastúpení. Rozhodnutie o povinnosti žalovanej zaplatiť na účet súdu prvého stupňa sumu 307, 28 eur, titulom trov štátu odôvodnil právne ust. § 148 ods. 1 O. s. p. a vecne tým, že svedkovi Ladislavovi Skubeňovi bolo za podanie svedeckej výpovede vyplatených 5, 47 eur a 7, 30 eur zo štátnych finančných prostriedkov a ustanovenému súdnemu znalcovi zo štátnych finančných prostriedkov 294, 51 eur a zvyšok zo zloženého preddavku žalovanou v sume 350 eur. Proti tomuto rozsudku podala žalovaná v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov uvedených v ust. § 205 O. s. p. (písm. c/ a d/) a navrhla napadnutý rozsudok zmeniť a návrh žalobcu zamietnuť alebo zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Poukázala na skutočnosť, že síce so žalobcom uzavrela Zmluvu o pôžičke, jej predmetom však bola suma 200. 000,- Sk, čo potvrdili aj v konaní vypočutí svedkovia, N. Y., E. A. a R. Č. s tým, že poskytnutá suma bola vyústením jej vtedajších finančných problémov. Uviedla, že danej Zmluve o pôžičke chýba vážnosť vôle z jej strany s tým, že táto Zmluva bola uzavretá v tiesni, nakoľko požičanie sumy vyššej ako 200. 000,- Sk by bola z jej strany nelogická, keďže vrátenie sumy, ktorá je uvedená v Zmluve o pôžičke, by bola pre ňu nezrealizovateľná. Poukázala na skutočnosť, že Zmluva je aj v rozpore s dobrými mravmi a obsahuje nedovolený, prepadný záloh. Žalobca vo svojom vyjadrení k odvolaniu žalovanej uviedol, že navrhuje napadnutý rozsudok potvrdiť z dôvodu jeho vecnej správnosti a zároveň si uplatnil právo na náhradu trov odvolacieho konania. Uviedol, že Zmluva o pôžičke, predmetom ktorej bola suma 500. 000,- Sk bola uzavretá riadne, podpis žalovanej na Zmluve bol overený u notára a z vypracovaného znaleckého posudku je zrejmé, že s predmetnou Zmluvou manipulované nebolo s tým, že je síce pravdou, že žalovaná žiadala pôvodne požičať sumu 200. 000,- Sk (6. 638, 78 eur), avšak neskôr zmenila názor a žiadala požičať sumu vo výške žalovanej istiny. Za účelové a vychádzajúce z tvrdení žalovanej považoval výpovede v konaní vypočutých svedkov, Y., A. a Č. a zároveň nesúhlasil s tvrdením žalovanej v podanom odvolaní, že zmluva obsahuje tzv. prepadnú klauzulu a preto je v rozpore s dobrými mravmi, keďže žiadny úkon, ktorý by smeroval k realizácii prepadnej klauzuly, nevykonal. Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 a § 214 ods. 2 O. s. p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť, keď konanie pred súdom prvého stupňa, v ktorom bol vydaný, trpelo takými vadami, ktoré mali za následok nedostatočné zistenie skutkového stavu a zároveň z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaného dokazovania k nesprávnym skutkovým zisteniam. V posudzovanej veci nebolo medzi účastníkmi sporné, že dňa 24. 11. 2006 uzavreli Zmluvu o pôžičke a ako správne v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol súd prvého stupňa, spornou ostala otázka výška poskytnutej pôžičky, keď žalovaná v konaní tvrdila, že dôvodom poskytnutia pôžičky boli nedoplatky, ktoré jej vznikli na byte, ktorého v čase poskytnutia pôžičky bola nájomníčkou v sume 153. 654,- Sk (5. 100, 37 eur), teda dlh, ktorý musela uhradiť, keďže mala záujem o uzavretie zmluvy o prevod vlastníctva bytu s prenajímateľom (odkúpiť byt do osobného vlastníctva). Z bodu I. Zmluvy o pôžičke zo dňa 24. 11. 2006 (č. l. 24 spisu) vyplýva, že veriteľ (žalobca) dňom podpísania zmluvy požičiava dlžníkovi (žalovanej) finančnú čiastku 500. 000,- Sk v celosti a na hotovosti, bezúročne, na dobu do 30. mája 2007 a z bodu II., že dlžník dňom podpísania tejto zmluvy potvrdzuje prevzatie pôžičky v sume 500. 000,- Sk. Podľa § 657 Občianskeho zákonníka zmluvou o pôžičke prenecháva veriteľ dlžníkovi veci určené podľa druhu, najmä peniaze, a dlžník sa zaväzuje vrátiť po uplynutí dohodnutej doby veci rovnakého druhu. Podstatnou náležitosťou zmluvy o pôžičky, pre ktorú sa ani nevyžaduje písomná forma, je okrem označenia zmluvných strán, predovšetkým určenie predmetu pôžičky; z obsahu zmluvy musí vyplynúť i povinnosť dlžníka vrátiť veci rovnakého druhu (peňazí). Keďže táto zmluva je reálnou zmluvou (kontraktom), k jej uzavretiu zákon vyžaduje i skutočné odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi, ktoré je (odovzdanie predmetu pôžičky veriteľom dlžníkovi) predpokladom uzavretia zmluvy o pôžičke. Základnou povinnosťou dlžníka je vrátiť vec rovnakého druhu, v rovnakom množstve a rovnakej kvality. Zmluva o pôžičke je odplatná, len keď odplatnosť vyplýva z jej obsahu. Pri peňažnej pôžičke môže odplatnosť spočívať v povinnosti dlžníka platiť úroky. Medzi základné znaky právneho pomeru založeného pôžičkou patrí jeho dočasnosť, pričom táto skutočnosť musí vyplývať z prejavu vôle zmluvných strán, najmä však zo strany veriteľa, aby bolo z právneho úkonu alebo z okolností, za ktorých došlo k právnemu úkonu jasné, že v danom prípade nejde o scudzovací právny úkon (darovanie alebo kúpnu zmluvu), avšak napriek tomu medzi podstatné náležitosti zmluvy o pôžičke nepatrí určenie doby, dokedy má byť vec vrátená; dohodnutou dobou podľa citovaného zákonného ustanovenia nie je presné určenie doby, kedy má byť vec vrátená (nakoľko táto doba môže byť v zmluve vymedzená aj ako doba neurčitá). Podľa § 6 O. s. p., v konaní postupuje súd v súčinnosti so všetkými účastníkmi konania tak, aby ochrana práv bola rýchla a účinná a aby skutočnosti, ktoré sú medzi účastníkmi sporné, sa spoľahlivo zistili. Podľa § 120 ods. 1 O. s. p., účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy, ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Podľa § 132 O. s. p., dôkazy súd hodnotí podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti; pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo včítane toho, čo uviedli účastníci. Požiadavka, že v občianskom súdnom konaní musí súd vychádzať zo skutočného stavu veci je vyslovená tak v Ústave SR ako i v jednotlivých ustanoveniach O. s. p. (§ 120 ods. 1 a 2, § 125, § 153 a pod.) a vyjadruje základnú zásadu občianskeho súdneho procesu, t. j. zásadu materiálnej pravdy. Pojem skutočný stav veci je totožný s pojmom objektívna realita, ktorá s prejednávanou vecou súvisí a tvorí predmet konania. Zásada materiálnej pravdy teda znamená to isté, ako zásada objektívnej pravdy. Je totiž procesnou požiadavkou, aby poznatky súdu o skutočnostiach boli v súlade s objektívnou realitou, pričom pojem skutočný stav veci je totožný s výrazom rozhodné skutočnosti (§ 79 ods. 1, § 101 ods. 1 a § 157 ods. 2, § 133 O. s. p.). Pre poznávaciu činnosť súdu o skutočnostiach dôležitých pre rozhodnutie, teda i pre procesné dokazovanie sú vždy nutné tvrdenia o takých skutočnostiach. To vyplýva z toho, že sa v procese dokazuje súdu pravdivosť tvrdenia o takých skutočnostiach, o ktorých sa súd dozvedá z prednesov účastníkov, z vykonaného dokazovania, ako i inými možnými spôsobmi, pričom zákon účastníkom ukladá povinnosť objasniť všetky potrebné skutočnosti a označiť k nim potrebné dôkazné prostriedky (ide o povinnosť tvrdenia a povinnosť dôkaznú). V prípade, ak žalovaný obranou uplatňuje nejaký nárok alebo námietky, ktoré činia žalobu žalobcu právne nedôvodnou, dostáva sa žalovaný do rovnakej pozície ako žalobca (reus excipiendo fit actor) a má povinnosť tvrdenia i dôkaznú a v tomto rozsahu i dôkazné bremeno. Dôkazné bremeno totiž pojmovo môže zaťažovať iba toho, koho môže postihnúť nepriaznivý dôsledok za to, že určité rozhodné tvrdenie nebolo dokázané. Aby súd mohol rozhodnúť o veci samej, musí najskôr zistiť skutkový stav, tento zistí predovšetkým prostredníctvom vykonávaných dôkazov (§ 153 ods. 1 O. s. p.) a následne cez ich hodnotenie podľa svojej úvahy, a to ako jednotlivo, tak aj v ich vzájomnej súvislosti (§ 132 O. s. p.). Hodnotením dôkazov sa rozumie myšlienková činnosť súdu, ktorou je vykonaným dôkazom prisudzovaná hodnota vážnosti (dôležitosti) a súd určuje, aký význam majú jednotlivé dôkazy pre jeho rozhodnutie a či o ne môže oprieť svoje skutkové zistenia v konaní. V občianskom súdnom konaní súd teda rozhodne na základe skutkového stavu zisteného z vykonaných dôkazov, ako aj na základe skutočností, ktoré neboli medzi účastníkmi sporné, ak o nich alebo o ich pravdivosti nemá dôvodné a závažné pochybnosti (§ 153 ods. 1 O. s. p.). Rozhodnutiu súdu vo veci samej musí teda predchádzať činnosť súdu zameraná na spoľahlivé zistenie skutkového stavu - dokazovanie zodpovedajúce garanciám spravodlivého súdneho konania v zmysle čl. 6 ods. 1 Dohovoru, najmä garanciám obsiahnutým v princípe rovnosti zbraní a práve na kontradiktórne konanie". V ústavnoprávnej rovine platí, že právo na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 Dohovoru) obsahuje zásadu „rovností zbraní“ v civilnom procese, ktorá zahŕňa aj povinnosť znášať dôkazné bremeno, ktorá ťaží účastníka konania. Neprimeraná povinnosť znášať dôkazné bremeno môže zapríčiniť, že konanie ako celok nie je možné považovať za spravodlivé. Zákonná úprava dokazovania v civilnom procese spadá pod všeobecný princíp rovnosti účastníkov konania. Zásada rovnosti strán v procese sa prejavuje vytváraním rovnakých procesných podmienok a rovnakého procesného postavenia subjektov, o ktorých právach a povinnostiach rozhoduje občianskoprávny súd. Požiadavka spravodlivého procesu v sebe obsahuje zásadu zaručujúcu pre každú stranu v procese mať rovnakú možnosť obhajovať svoje záujmy a zároveň vylučujúcu mať možnosť podstatnej výhody voči protistrane. Rovnosť účastníkov v občianskom súdnom konaní bližšie charakterizuje § 18 O. s .p., v zmysle ktorého účastníci majú v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv. Táto zásada sa premieta aj v ďalších ustanoveniach Občianskeho súdneho poriadku, predovšetkým v ustanoveniach upravujúcich vedenie konania a priebeh dokazovania. V procese dokazovania (§ 120 O. s. p.) vo všeobecnosti platí, že účastník konania má povinnosť tvrdenia (bremeno tvrdenia) a dôkaznú povinnosť (dôkazné bremeno). Dôkazné bremeno je inštitútom procesného práva, ktoré dopadá na toho účastníka, v záujme ktorého je, aby určitá skutočnosť, rozhodná podľa hmotného práva a účastníkom tvrdená, bola v konaní preukázaná, teda aby ju súd uznal za pravdivú. Významnú úlohu v procese hodnotenia dôkazov (§ 132 O. s. p.) zohráva vnútorné presvedčenie súdu. Toto presvedčenie nemá predstavovať svojvôľu a nezodpovednosť súdu, ale naopak, malo by sa vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Zásada voľného hodnotenia dôkazov však má svoje limity. Jej kontrola sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O. s. p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé (pretože inštitút odôvodnenia je jednou z podstatných záruk kontroly výkonu súdnej moci, súdu je priamo uložená povinnosť dbať na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé). Z formulácie § 132 O. s. p. možno vyvodiť, že súd je povinný navzájom si odporujúce dôkazy hodnotiť a zdôvodniť, napr. prečo niektoré z nich pokladá za nevierohodné, prečo niektoré odmietol vziať pri formulovaní rozhodnutia do úvahy, prípadne aj prečo sa niektorými dôkaznými návrhmi odmietol vôbec zaoberať. Tieto nedostatky odôvodnenia spolu s tzv. opomenutými dôkazmi (o ktorých súd v konaní nerozhodol vôbec) zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia. Všeobecný súd je pri hodnotení dôkazov viazaný tiež skutkovým stavom veci, a teda nie je prípustný eklektický a neopodstatnený výber dôkazov smerujúci k jednostranným záverom. Zásada voľného hodnotenia dôkazov je totiž limitovaná tiež požiadavkou nadväznosti medzi skutkovými zisteniami súdu získanými v procese dokazovania, úvahami súdu v procese hodnotenia dôkazov a jeho právnymi závermi. Súd prvého stupňa sa citovanými zákonnými ustanoveniami dôsledne neriadil, keď vo veci rozhodol bez riadneho zistenia skutkového stavu a na základe nedostatočne vykonaného dokazovania, resp. na základe vykonaného dokazovania dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Pochybenia sa dopustil súd prvého stupňa predovšetkým tým, že svoje dokazovanie zameral výlučne na preukázanie pravosti podpisov na účastníkmi konania predložených zmluvách o pôžičke, keď z obsahu Zmluvy o pôžičke, predloženej žalovanou, vyplýval jej záväzok vrátiť žalobcovi pôžičku v sume 200. 000,- Sk do 30. 5. 2017 (č. l. 80 spisu) a zo Zmluvy o pôžičke, predloženej žalobcom, vyplýval záväzok žalovanej vrátiť žalobcovi do 30. 5. 2007 predmet pôžičky v sume 500. 000,- Sk. Z obsahu spisu vyplýva, že žalovaná v priebehu prvostupňového konania tvrdila (viď vyjadrenie k návrhu na č. l. 50 spisu), že žalobca jej nikdy predmet pôžičky neodovzdal, resp., že jej dlh na nájomnom a službách spojených s užívaním bytu v sume 153. 654,- Sk (5. 100, 37 eur) zaplatil postupne v dňoch 27. 11. 2006 (v sume 78. 273,- Sk, t. j. 2. 598, 18 eur, titulom nedoplatku z vyúčtovania za rok 2005 a v sume 49. 261,- Sk, t. j. 1. 635, 16 eur, titulom istiny) a dňa 15. 3. 2007 zaplatil sumu za pozemok vo výške 6. 310,- Sk (209, 45 eur), za byt sumu 15. 810,- Sk (524, 79 eur) a dňa 12. 3. 2007 sumu 4. 000,- Sk (132, 77 eur) za kolky s tým, že zvyšnú sumu do 200. 000,- Sk (46. 346,- Sk, t. j. 1. 538, 40 eur) mal použiť na úplatky. Povinnosťou súdu prvého stupňa bolo predovšetkým vzhľadom na rozpornosť tvrdení účastníkov konania (výška poskytnutej pôžičky) zisťovať, akým spôsobom a či vôbec žalobca žalovanej predmet pôžičky v ním tvrdenej výške poskytol, keďže zo Zmluvy o pôžičke predloženej žalobcom vyplýva, že žalovaná jej podpísaním potvrdzuje prevzatie požičanej sumy 500. 000,- Sk, čo žalovaná poprela tvrdením, že nielen ňou tvrdenú požičanú sumu 200. 000,- Sk nikdy od žalobcu neprevzala (uviedla, že danú sumu nikdy nevidela) a zároveň, že od žalobcu nikdy neprevzala ani sumu, ktorá tvorí predmet Zmluvy o pôžičke, predloženej žalobcom. Z tvrdení žalovanej jednoznačne vyplýva, že účelom poskytnutej pôžičky v ňou tvrdenej výške 200. 000,- Sk bolo zaplatenie dlhov (nedoplatkov), ktoré jej vznikli v súvislosti s užívaním bytu a ktoré, pokiaľ byt chcela odkúpiť do osobného vlastníctva, bola povinná vyrovnať (zaplatiť) s tým, že žalobca dôvod, pre ktorý požičal žalovanej sumu 500. 000,- Sk vôbec neuviedol, pričom súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia právne neposúdil ani listinný dôkaz predložený žalovanou (č. l. 90 spisu) z ktorého vyplýva, že celková suma, ktorú za žalovanú žalobca zaplatil predstavuje sumu 153. 564,- Sk („v rámci zastupovania v procese kupovania bytu žalovanej na základe plnej moci, kúpa kolkov a pod.“). V konaní zároveň nebolo sporným, že žalovaná dňa 5. 2. 2009 žalobcovi sumu 5. 100, 38 eur zaplatila. Nebolo možné sa však stotožniť s konštatovaním súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, že v konaní nebolo preukázané, že uvedenou platbou nedošlo k čiastočnému zaplateniu pôžičky, keďže na túto okolnosť súd prvého stupňa nevykonal žiadne dokazovanie, nakoľko sa stotožnil výlučne s tvrdením žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu na prvostupňovom pojednávaní dňa 12. 2. 2009 (viď č. l. 57 spisu), že uvedená suma sa žalovanej istiny, t. j. predmetu pôžičky netýka, týka sa iného dlhu, ktorý touto platbou mala žalovaná žalobcovi zaplatiť. Skutočnosť, že na platbe chýba označenie jej účelu totiž neznamená, že nebola poskytnutá za účelom splatenia poskytnutej pôžičky s tým, že pokiaľ súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia dospel k záveru, že žalovaná žiadnym spôsobom nepreukázala, že ide o úhradu pôžičky, tak je nutné uviesť, že z obsahu spisu vôbec nevyplýva, že by na túto okolnosť vôbec žalovanú vypočul, resp. je nutné uviesť, že tento záver prvostupňového súdu absolútne nekorešponduje s dokazovaním, ktoré vo veci vykonal, resp., ktoré z obsahu spisu vyplýva. Odvolací súd zároveň považuje za potrebné uviesť, že pokiaľ žalobca tvrdil, že uvedená suma sa predmetu pôžičky netýka, resp. týka sa iného dlhu žalovanej, bolo jeho povinnosťou dané tvrdenie preukázať a povinnosťou prvostupňového súdu bolo na túto skutočnosť, zamerať svoje dokazovanie. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že samotná pôžička vzniká reálnym úkonom, t. j. odovzdaním predmetu pôžičky dlžníkovi, nakoľko vznik pôžičky predpokladá dohodu strán a skutočné odovzdanie predmetu pôžičky. Požičané veci sa musia dlžníkovi odovzdať (inak zmluva o pôžičke nevznikne) priamo alebo nepriamo, pričom priame odovzdanie má formu tradície a najčastejšie sa uskutočňuje odovzdaním predmetu pôžičky „z ruky do ruky“ (spravidla pri nepeňažnej pôžičke) a nepriame odovzdanie je v prípade asignácie, t. j. príkazu veriteľa dlžníkovi, aby zaplatil tretej osobe, alebo tak, že predmetom pôžičky má byť predajná cena veci danej dlžníkovi s tým, že v prípade peňazí, ako je to v posudzovanej veci, sa za typický spôsob nepriameho odovzdania považuje bezhotovostný prevod peňazí na účet dlžníka. Z uvedeného vyplýva, že bez odovzdania peňazí v prípade peňažnej pôžičky nemôže byť právny vzťah účastníkov posúdený podľa ust. § 657 Občianskeho zákonníka. Je nutné zároveň poukázať na skutočnosť, že zaviazanie dlžníka na plnenie súdom závisí od úspechu dokazovania s tým, že aj v prípade existencie listín preukazujúcich poskytnutie pôžičky, môže dlžník namietať v spore neexistenciu dlhu alebo jeho výšku, pričom dôkazné bremeno o existencii právnej skutočnosti, ktorá má za následok zánik dlhu celkom, alebo sčasti, spočíva na dlžníkovi. V tejto súvislosti však odvolací súd opätovne považuje za potrebné uviesť, že aj veriteľ, ktorý sa súdnou cestou domáha voči dlžníkovi vrátenia požičaných peňazí, musí v intenciách § 657 Občianskeho zákonníka splniť dôkaznú povinnosť (uniesť dôkazné bremeno) nielen o tom, že s dlžníkom v určitej dobe uzavrel zmluvu o pôžičke peňazí a že peniaze mali byť vrátené v určitej dobe, ale i o tom, že tieto peniaze skutočne požičal (prenechal) dlžníkovi. V prejednávanej veci však žalobca nielen odovzdanie sumy 500. 000,- Sk (ale ani sumy 200. 000,- Sk ) právne relevantným spôsobom nepreukázal (že uvedenou sumou vôbec disponoval, napr. výpisom z jeho účtu, že uvedenú sumu z neho vybral a odovzdal sumu žalovanej), ale súd prvého stupňa za účelom preukázania odovzdania predmetu pôžičky nevykonal žiadne dokazovanie, resp. právne posúdenie tvrdenia žalovanej, že od žalobcu nikdy predmet pôžičky neprevzala, v odôvodnení napadnutého rozsudku absentuje úplne. Neobstojí ani záver súdu prvého stupňa, že žalobca svoj nárok osvedčil s poukazom na skutočnosť, že žalovaná v konaní nenamietala neplatnosť zmluvy podľa § 37 - 39 Občianskeho zákonníka, nakoľko z vykonaného dokazovania a z obsahu prednesov žalovanej v konaní vyplýva jej námietka, že bola podpísaním Zmluvy o pôžičke na notárskom úrade JUDr. Miloša Káana, predmetom ktorej bola suma 500. 000,- Sk, uvedená do omylu podľa § 49a Občianskeho zákonníka, so skutočnosťou ktorou sa súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia tiež právne nevysporiadal. Je povinnosťou súdu, aby pri zisťovaní skutkového stavu aj z úradnej povinnosti prihliadol ku všetkým okolnostiam rozhodným pre vyhovenie alebo zamietnutie návrhu. To pravda je možné iba vtedy, ak súd starostlivo a svedomite skúma všetky dôkazné prostriedky tak jednotlivo, ako aj v ich celku a na základe výsledkov takého dokazovania potom aj dovodí záver o tom, ktoré skutočnosti a z akých dôvodov pokladá za dokázané alebo nedokázané. Touto zásadou sa súd prvého stupňa, ako už odvolací súd uviedol vyššie pri hodnotení nielen svedeckých výpovedí v konaní vypočutých svedkov, ale ani listinných dôkazov neriadil a nakoľko svoje dokazovanie nezameral ani na skutočnosti, ktoré bolo v konaní potrebné preukazovať, zaťažil konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zrušil podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f/, h/ O. s. p. a zároveň z dôvodov, že konanie bolo postihnuté inými vadami, ktoré mali na následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 O. s. p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie V ďalšom konaní bude povinnosťou súdu kvalifikovaným spôsobom o návrhu rozhodnúť, riadne zistiť skutkový stav veci (§ 120 ods. 1 O. s. p.), vykonané dôkazy opätovne vyhodnotiť v súlade s ust. § 132 O. s. p., rozhodnúť v súlade s ust. § 153 ods. 1 O. s. p., a zo zisteného skutkového stavu vyvodiť záver, ktorý je nutné správne a dostatočne odôvodniť v súlade s vyššie uvedenými požiadavkami, vyplývajúcimi z ust. § 157 ods. 2 O. s. p. V novom rozhodnutí súd prvého stupňa rozhodne aj o náhrade trov (§ 224 ods. 3 O. s. p.) celého konania. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších zákonov). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.