Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/197/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1510201381 Dátum vydania rozhodnutia: 08. 04. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1510201381.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Janky Gažovičovej a členiek senátu JUDr. Jany Vlčkovej a JUDr. Moniky Holickej v právnej veci navrhovateľa: Súkromné gymnázium MERCURY, so sídlom Zadunajská 27, Bratislava, IČO: 30 843 201, zastúpeného JUDr. Ing. Jánom Felšöcim, advokátom so sídlom M. R. Štefánika 1, Pezinok, proti odporcovi: Slovenská republika, zastúpená Ministerstvom dopravy, výstavby a regionálneho rozvoja SR, so sídlom Námestie slobody 6, Bratislava, o náhradu škody, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 20. marca 2012 č.k. 8C 25/2010-408, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom zo dňa 20. marca 2012 č.k. 8C 25/2010-408 zamietol súd prvého stupňa návrh navrhovateľa; ktorým sa domáhal proti odporcovi náhrady škody vo výške 1.537.090,99 Eur ako i náhrady trov konania, a to titulom nesprávneho a nezákonného úradného postupu stavebného úradu - Mestskej časti Bratislava - Petržalka spočívajúcom v nevydaní územného rozhodnutia o umiestnení stavby napriek predloženiu všetkých potrebných podkladov; keď vykonaným dokazovaním zistil, že stavebný úrad - Mestská časť Bratislava - Petržalka; po tom, čo mu bola dňa 07.09.2005 doručená žiadosť navrhovateľa o vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby a táto bola doplnená o listinné doklady - záväzné stanovisko Hl. mesta SR Bratislavy k investičnej činnosti, zmluvu o dlhodobom nájme majetku č. 18-83-0788-04-00 a č. 08-83-0499-05-00; rozhodnutím č. UKSP 11522-TX1/2005,06-3 zo dňa 19.07.2006 zamietol návrh navrhovateľa na umiestnenie stavby - športového areálu z dôvodu nedoloženia písomného súhlasu vlastníka pozemku - Hl. mesta SR Bratislavy s umiestnením stavby na jeho pozemku parc. č. 5074, ktorý pozemok bol predmetom nájomnej zmluvy č. 08-83-0499-05-00 uzavretej medzi navrhovateľom a Hl. mestom SR Bratislavou dňa 13.06.2005, účelom ktorej zmluvy bolo vybudovanie a prevádzkovanie športového areálu. Rozhodnutím Krajského stavebného úradu v Bratislave č. A/2006/1700/KIS zo dňa 07.12.2006 bolo rozhodnutie stavebného úradu zrušené a vec mu bola vrátená na nové prejednanie a rozhodnutie z dôvodu, že jeho postup nebol v súlade s ust. § 37 ods. 4 zák. č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (ďalej len „stavebný zákon“), a preto návrh na vydanie územného rozhodnutia nemal byť pre nedoplnenie návrhu požadovaným spôsobom zamietnutý; keď návrh je možné zamietnuť len z vecných dôvodov; ale konanie malo byť podľa ust. § 35 ods. 2 stavebného zákona zastavené, pričom vytkol stavebnému úradu okrem nedostatkov spisového materiálu; ktorý neobsahoval originálny zväzok listín, resp. nepreukazoval, či prebehlo ústne konanie; aj skutočnosť, že sa nezaoberal vecou tak, ako mu to ukladajú príslušné zákonné ustanovenia a jeho rozhodnutie nevychádza zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci. Ďalej zistil, že stavebný úrad v ďalšom konaní rozhodnutiami zo dňa 26.02.2008 a 15.12.2008 návrh na vydanie územného rozhodnutia opätovne zamietol, resp. zastavil, ktoré rozhodnutia boli v odvolacom konaní taktiež zrušené. Takto zistený skutkový stav posúdil po právnej stránke podľa ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 9 ods. 1, § 14 § 15 a § 16 zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci (ďalej len „zák.č. 514/2003 Z.z.“) v spojení s § 117 ods. 1 stavebného zákona a konštatoval, že rozhodovaciu činnosť stavebného úradu nemožno považovať za nesprávny úradný postup, a preto sa ďalšími predpokladmi zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci nezaoberal, keď všetky tri základné predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu, t.j. nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi musia byť splnené kumulatívne. Mal za to, že za nesprávny úradný postup nie je možné považovať samotné vydanie rozhodnutia, ani činnosť priamo k jeho vydaniu smerujúcu, ktorou je aj zhromažďovanie podkladov, hodnotenie zistených skutočnosti a ich právne posudzovanie; keď nesprávne hodnotenie dôkazov sa prejaví v obsahu rozhodnutia; a toto môže byť z hľadiska zodpovednosti štátu hodnotené len podľa ustanovení zákona o zodpovednosti za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, a preto za nesprávny úradný postup nie je možné považovať pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom, že orgán verejnej moci pred rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky jeho vydania a v dôsledku toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne, resp. nemalo byť vôbec vydané, alebo malo byť vydané v inej podobe, či za iných okolností, ktorý názor vyslovil aj Najvyšší súd SR vo svojom rozhodnutí sp. zn. 6Cdo 250/2010. Dôvodil, že v konaní o náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom nie je možné ako predbežnú otázku posudzovať skutočnosť, či mal stavebný úrad vyhovieť návrhu na vydanie rozhodnutia o umiestnení stavby, ani hodnotiť, či nájomná zmluva nahrádzala súhlas vlastníka pozemku; keď posúdenie týchto otázok patrí výlučne do právomoci stavebného úradu. Stavebný úrad uvedené skutočností aj posúdil a toto posúdenie sa prejavilo v obsahu jeho rozhodnutia, a preto má za to, že navrhovateľom namietané nedostatky; nesprávne vyhodnotenie podkladov potrebných pre vydanie rozhodnutia, v dôsledku čoho stavebný úrad vydal iné rozhodnutie, než malo byť vydané; nie je možné považovať za nesprávny úradný postup, pričom v tejto súvislosti podotkol, že na základe odvolania navrhovateľa proti predmetnému rozhodnutiu stavebného úradu sa vecou zaoberal Krajský stavebný úrad ako odvolací orgán, ktorý mohol napadnuté rozhodnutie zmeniť, t.j. návrhu vyhovieť, ak by na to boli dôvody. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a v tomto konaní plne úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, nakoľko mu v konaní žiadne nevznikli. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie navrhovateľ domáhajúc sa jeho zrušenia a vrátenia veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie alternatívne jeho zmeny tak, aby bolo jeho návrhu v celom rozsahu vyhovené. Namietal, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností (§ 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p.), na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 1 písm. d/ O.s.p.) a v neposlednom rade jeho rozhodnutie spočíva i na nesprávnom právnom posúdení veci (§ 205 ods. 2 písm. f/ O.s.p.). Nesúhlasil so skutkovými a právnymi závermi súdu prvého stupňa, keď v územnom konaní; začatom návrhom na vydanie územného rozhodnutia zo dňa 07.09.2005; predložil stavebnému úradu obe nájomné zmluvy zo dňa 13.12.2004 a 13.06.2005, ktorými deklaroval svoj aktuálny právny vzťah k pozemkom, t.j. právo nájmu delegované Hlavným mestom SR Bratislavou ako vlastníkom pozemkov a súčasne i jeho výslovný súhlas s vybudovaním a prevádzkovaním športového areálu, čím naplnil ust. § 38 Stavebného zákona. Vzhľadom na uvedené, stavebný úrad nebol oprávnený požadovať doloženie osobitného súhlasu vlastníka pozemku, ale tento bol povinný; po tom, čo mu boli predložené i súhlasné stanoviská všetkých dotknutých subjektov a inštitúcií; vydať rozhodnutie o umiestnení stavby, a preto stavebný úrad nesprávne postupoval; keď rozhodnutím zo dňa 19.07.2006 zamietol jeho návrh na vydanie územného rozhodnutia; nakoľko žiadny predpis neukladá stavebnému úradu právo požadovať a stavebníkovi povinnosť predložiť osobitný súhlas vlastníka pozemku na umiestnenie stavby, a to nad rámec súhlasu vyjadreného v už predloženej nájomnej zmluve, pričom vydanie zamietavého rozhodnutia len z dôvodu nepredloženia tohto súhlasu je nezákonné a nelogické, keď v iných prípadoch uvedený súhlas nepožadoval. S poukazom na čl. II. ods. 2 Ústavy SR konštatoval, že účastník konania má právo, aby po splnení podmienok bolo jeho žiadosti vyhovené vo forme zákonného rozhodnutia o jeho stave a štátny orgán je po splnení podmienok povinný vydať vyhovujúce rozhodnutie, stavebný úrad však v danej veci nesprávne postupoval i po zrušení predmetného rozhodnutia a vrátení mu veci na ďalšie konanie, keď jeho ďalšie dve rozhodnutia zo dňa 26.02.2008 a 15.12.2008; ktorými stavebný úrad návrh opätovne zamietol a konanie zastavil; boli zrušené rozhodnutiami Krajského stavebného úradu v Bratislave (ďalej len „KSÚ“) zo dňa 16.10.2008 a 03.06.2011, a teda územné konanie nie je ani po siedmich rokoch právoplatne skončené. Mal za to, že v danej veci; kedy stavebný úrad vydal v územnom konaní počas siedmich rokov tri rozhodnutia, z ktorých ani jedno nenadobudlo právoplatnosť z dôvodu jeho zrušenia KSÚ; ide o nesprávny úradný postup stavebného úradu a pokiaľ súd prvého stupňa dospel k záveru, že rozhodovaciu činnosť stavebného úradu nemožno považovať za nesprávny úradný postup, mal danú vec subsidiárne posúdiť podľa ust. § 415 - 420 a nasl. Obč. zák., podľa ktorých by bolo možné postup stavebného úradu kvalifikovať ako porušenie právnej povinnosti. Ďalej má za to, že súd prvého stupňa je nielen oprávnený, ale aj povinný posudzovať zákonnosť rozhodnutia orgánu verejnej správy, t.j. či stavebný úrad mal v danej veci jeho návrhu na vydanie územného rozhodnutia vyhovieť, čo zároveň súvisí aj s prípustnosťou posúdenia, či nájomná zmluva nahrádzala osobitný súhlas vlastníka pozemku, keď predmetom tohto konania je totiž preskúmanie predpokladov vzniku zodpovednosti za škodu, kedy súd musí preskúmať aj zákonnosť, dôvodnosť a relevantnosť úkonu, ktorým bola škoda spôsobená. Nesprávnym úradným postupom, resp. porušením právnej povinnosti v tomto konaní nie je podľa jeho názoru len nevydanie rozhodnutia tak, ako to predpokladá zákon, ale i jeho nevydanie v zákonom stanovenej lehote, keď vyššie uvedené tri rozhodnutia stavebného úradu vydané v dodnes neskončenom územnom konaní z dôvodov, ktoré nemajú oporu v zákone, deklarujú, že zo strany stavebného úradu ide o trvajúce konanie spôsobujúce navyšovanie jemu vzniknutej škody. Vzhľadom na uvedené sa svojím návrhom na začatie konania domáha náhrady neustále sa navyšujúcej škody vzniknutej v priebehu celého územného konania titulom protiprávneho stavu zapríčineného meritórnymi rozhodnutiami vydanými stavebným úradom v dôsledku jeho nesprávneho úradného postupu a neúmerných prieťahov v konaní. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť, keď považuje za správnu argumentáciu súdu prvého stupňa, že vydanie rozhodnutia stavebným úradom, resp. jeho činnosť, ktorá k nemu viedla, t.j. hodnotenie dôkazov, ktoré sa prejavilo v samotnom rozhodnutí, nemôže byť nesprávnym úradným postupom a v tejto súvislosti poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 4Cdo 24/2004, podľa názoru ktorého „Nesprávnym úradným postupom sa rozumie porušenie pravidiel pre správanie sa štátneho orgánu pri jeho činnosti a spravidla ide o postup, ktorý s rozhodovacou činnosťou nesúvisí.“ Navrhovateľ podľa jeho názoru nesprávne pochopil účel a zmysel ust. § 38 Stavebného zákona, podľa ktorého ustanovenia možno postupovať iba vtedy, ak konkrétna stavba spĺňa niektorý z taxatívne vymedzených dôvodov na vyvlastnenie vo verejnom záujme, územný plán mesta Bratislavy však neurčil predmetnú stavbu za stavbu vo verejnom záujme, a preto v danom prípade nemožno v územnom konaní aplikovať ust. § 38 Stavebného zákona. V tejto súvislosti zdôraznil, že v dôsledku protizákonného konania navrhovateľa, ktorý začal s uskutočňovaním predmetnej stavby bez stavebného povolenia, bol povinný z vlastného podnetu začať konanie o dodatočnom povolení stavby, resp. o odstránení čiernej stavby. Vzhľadom na neexistenciu zákonného ustanovenia, na základe ktorého by mohol procesne zastaviť územné konanie z dôvodu začatia konania o dodatočnom povolení stavby; keď je v rozpore so zmyslom a účelom stavebného zákona, aby súbežne prebiehalo územné konanie o umiestnení stavby a konanie o dodatočnom povolení stavby; došlo v tomto prípade ku faktickej konzumácii územného konania o umiestnení stavby. Uviedol, že všetky zrušené prvostupňové rozhodnutia stavebného úradu boli vydané v územnom konaní a aj v prípade, že by stavebný úrad vydal navrhovateľovi v územnom konaní pozitívne rozhodnutia, ktoré by nadobudli právoplatnosť, neoprávňovalo by ho to na začatie realizácie stavby, keďže na to je potrebné právoplatné stavebné povolenie, ktoré však navrhovateľ nemal vydané. Mal za zo, že navrhovateľ nepreukázal príčinnú súvislosť medzi ním označeným konaním stavebného úradu a domnelou škodou, keď k nevydaniu územného rozhodnutia došlo predovšetkým z dôvodu, že navrhovateľ nebol schopný zabezpečiť súhlas vlastníka pozemku so stavbou a samotné uzavretie nájomnej zmluvy nie je možné považovať za splnenie podmienok podľa ust. § 139 ods. 1 psím. a/ Stavebného zákona, nakoľko súhlas vlastníka pozemku so stavbou z nej musí jednoznačne vyplývať. Odvolací súd prejednal vec v medziach a dôvodoch podaného odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Podľa § 219 ods. 1 O.s.p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávne právne posúdenie je chybnou aplikáciou práva na zistený skutkový stav; dochádza k nej vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis, alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho však interpretoval, alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Neúplnosť zistenia skutkového stavu je v sporovom konaní odvolacím dôvodom podľa ust. § 205 ods. 2 písm. c/ O.s.p. len za predpokladu, že príčinou neúplných skutkových zistení bola okolnosť, že súd prvého stupňa nevykonal účastníkmi navrhnutý dôkaz spôsobilý preukázať spornú právne významnú skutočnosť; avšak iba skutočnosť, že nevykonal dôkazy účastníkmi navrhnuté, nemôže byť v sporovom konaní spôsobilým odvolacím dôvodom. Z povahy veci vyplýva, že účastník, ktorý v odvolaní uplatnil tento odvolací dôvod, musí súčasne označiť dôkaz, ktorý hoci bol navrhovaný, nebol vykonaný a uviesť právne významné skutočnosti, ktoré hoci boli tvrdené, súd prvého stupňa nezisťoval najmä preto, že ich nepovažoval za právne významné a ďalej, že vždy musí ísť len o skutočnosti a dôkazy uplatnené už v konaní pred súdom prvého stupňa. Pokiaľ navrhovateľ namietal, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, v zmysle ustálenej súdnej praxe pri tomto odvolacom dôvode podľa § 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p. musí ísť o skutkové zistenie, ktoré bolo podkladom pre rozhodnutie súdu, a teda týka sa tých podstatných skutočností, ktoré boli významné z hľadiska hmotnoprávneho posúdenia veci, a na základe ktorých súd prvého stupňa posúdil vec po právnej stránke. Skutkové zistenie je nesprávne v tom, že nemá oporu vo vykonanom dokazovaní. Skutkové zistenie nezodpovedá vykonaným dôkazom, ak výsledok hodnotenia dôkazov nezodpovedá postupu vyplývajúcemu z ust. § 132 O.s.p., a to vzhľadom na to, že súd prvého stupňa vzal do úvahy skutočnosti, ktoré z vykonaných dôkazov alebo z prednesov účastníkov či z obsahu spisu nevyplynuli a ani inak nevyšli v priebehu konania najavo, alebo neprihliadol na rozhodujúce skutočnosti, ktoré boli vykonanými dôkazmi preukázané, alebo vyšli inak počas konania najavo. Nesprávne sú i také skutkové zistenia, ktoré súd založil na chybnom hodnotení dôkazov, a teda keď v hodnotení dôkazov alebo skutočností, ktoré vyšli najavo v konaní či vyplynuli z prednesov účastníkov, z hľadiska ich závažnosti, zákonnosti, pravdivosti, vierohodnosti sa vyskytuje logický rozpor. V prejednávanej veci súd prvého stupňa po predchádzajúcom zrušení odvolacím súdom riadne zistil skutkový stav, keď vykonal náležité dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu (§ 120 ods. 1, 4 O.s.p.) a následným zhodnotením výsledkov dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil správny právny záver; že rozhodovaciu činnosť stavebného úradu nemožno považovať za nesprávny úradný postup; keď na vec aplikoval zodpovedajúce ust. § 3 ods. 1 písm. d/, § 9 ods. 1, § 14 § 15 a § 16 zák. č. 514/2003 Z.z., ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu návrhu navrhovateľa aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, pričom sa dôsledne vyporiadal so všetkými rozhodujúcimi skutočnosťami podstatnými pre právne posúdenie veci, ako aj so všetkými relevantnými argumentmi a dôkaznými návrhmi sporových strán a posúdil opodstatnenosť všetkých právne a skutkovo relevantných námietok účastníkov súvisiacich s predmetom konania. V danej veci navrhovateľ v podanom odvolaní len zopakoval svoje námietky prednesené už pred súdom prvého stupňa, ktorý sa s nimi v odôvodnení svojho rozsudku vyporiadal a v dostatočne primeranom rozsahu poukázal na všetky podstatné skutočnosti vyplývajúce z vykonaného dokazovania objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia, a preto jeho rozsudok možno považovať v tomto ohľade za presvedčivé. So zreteľom na uvedené odvolací súd považuje skutkové a právne závery súdu prvého stupňa za správne a v celom rozsahu sa stotožňuje s dôvodmi uvedenými v odôvodnení napadnutého rozsudku. Obsah odvolania navrhovateľa nie je spôsobilý spochybniť správnosť záverov rozsudku súdu prvého stupňa, na ktorých založil svoje rozhodnutie, z hľadiska ním uplatnených odvolacích dôvodov, keď ani v odvolacom konaní neboli zistené také nové rozhodujúce skutočnosti alebo dôkazy, ktoré by mali za následok zmenu skutkového stavu oproti tomu, ako bol tento ustálený súdom prvého stupňa, z ktorého potom vychádzalo aj jeho právne posúdenie veci. V odvolacom konaní nevyšlo tiež najavo, že by konanie, ktoré predchádzalo vydaniu napadnutého rozhodnutia, trpelo takou vadou, ktorá by mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Odvola cí súd na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku poukazuje na dôvody, resp. na niektoré významné aspekty danej veci z hľadiska odvolacích námietok navrhovateľa. Predmetom konania v preskúmavanej veci odvolacím súdom je návrh navrhovateľa, ktorým sa domáha voči odporcovi zaplatenia sumy 1.537.090,99 Eur titulom náhrady škody podľa zák. č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci, a to v dôsledku nesprávneho a nezákonného úradného postupu stavebného úradu - Mestskej časti Bratislava - Petržalka spočívajúcom v nevydaní územného rozhodnutia o umiestnení stavby napriek predloženiu všetkých potrebných podkladov. Zákon č. 514/2003 Z. z. určuje v § 3 rozsah zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci tak, že štát zodpovedá za škodu spôsobenú a) nezákonným rozhodnutím, b) nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, c) rozhodnutím o treste, o ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe, alebo d) nesprávnym úradným postupom. Zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom je objektívnou zodpovednosťou štátu (bez ohľadu na zavinenie), ktorej sa nie je možné zbaviť a ktorá je založená na súčasnom (kumulatívnom) splnení troch podmienok, a to: 1) existencia nezákonného rozhodnutia alebo nesprávneho úradného postupu, 2) vznik škody, 3) príčinná súvislosť medzi vydaním nezákonného rozhodnutia alebo nesprávnym úradným postupom a vznikom škody. Podľa § 5 ods. 1 uvedeného zákona právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím má účastník konania, ktorému vznikla škoda v dôsledku rozhodnutia vydaného v tomto konaní. Podľa § 6 ods. 1 uvedeného zákona ak tento zákon neustanovuje inak, právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím možno uplatniť iba vtedy, ak právoplatné rozhodnutie, ktorým bola škoda spôsobená, bolo zrušené alebo zmenené pre nezákonnosť príslušným orgánom. Súd, ktorý rozhoduje o náhrade škody, je viazaný rozhodnutím tohto orgánu. Podľa § 9 ods. 1, 2 uvedeného zákona štát zodpovedá za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom. Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti orgánu verejnej moci urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb. Právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom má ten, komu bola takým postupom spôsobená škoda. Zákon nedefinuje pojem „nesprávny úradný postup“. Úradným postupom je postup orgánov štátu súvisiaci s výkonom štátnej (verejnej) moci, ktorý sa dotýka individuálnych práv a povinností účastníkov daného konania. Podľa ustálenej súdnej praxe, pokiaľ štátny orgán zisťuje podmienky a predpoklady pre vydanie rozhodnutia, za týmto účelom zhromažďuje podklady (dôkazy), hodnotí zistené skutočnosti, tieto právne posudzuje - ide o činnosť priamo smerujúcu k vydaniu rozhodnutia a prípadné nesprávnosti a vady pri tomto zisťovaní podkladov a pri ich posudzovaní sa potom prejavia práve v obsahu rozhodnutia a z hľadiska zodpovednosti štátu môžu zakladať len jeho zodpovednosť za nezákonné rozhodnutie, čo správne konštatoval i súd prvého stupňa. Za takéto rozhodnutie je možné považovať aj pochybenia a nedostatky spočívajúce v tom, že štátny orgán pred svojím rozhodnutím nesprávne vyhodnotil podmienky pre jeho vydanie a v dôsledku toho je ním vydané rozhodnutie nesprávne, nemalo byť vydané, prípadne malo byť vydané v inej podobe či za iných okolností. V nadväznosti na výklad podávaný právnou teóriou a praxou sa za nesprávny úradný postup považuje porušenie pravidiel predpísaných právnymi normami pre konanie štátneho orgánu pri jeho činnosti, a to aj pri takých úkonoch, ktoré sú vykonávané v rámci rozhodovacej činnosti. Hoci nie je vylúčené, aby škoda, za ktorú zodpovedá štát, bola spôsobená aj nesprávnym úradným postupom vykonávaným v rámci rozhodovacej činnosti, je pre túto formu zodpovednosti určujúce, že úkony tzv. úradného postupu samy osebe nevedú k vydaniu rozhodnutia a ak je rozhodnutie vydané, bezprostredne sa v jeho obsahu neodrazia. Zodpovednosť za škodu z nesprávneho úradného postupu orgánu štátu nezakladajú vady konania (napr. pri zhromažďovaní podkladov pre rozhodnutie, hodnotenie zistených skutočností a právne posúdenie), ak mali za následok nesprávne rozhodnutie. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé od posúdenia príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre vznik škody. Ide teda o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí. O vzťah príčinnej súvislosti sa jedná vtedy, ak vznikla škoda následkom nesprávneho úradného postupu, teda ak je nesprávny úradný postup a škoda vo vzájomnom pomere príčiny a následku. To znamená, že príčinná súvislosť medzi škodou a nesprávnym úradným postupom je daná len vtedy, ak by škoda pri nesprávneho úradného postupu nevznikla, musí teda ísť o priamu (nie len sprostredkovanú) príčinu vzniku škody. Zároveň treba uviesť, že otázka príčinnej súvislosti medzi nesprávnym úradným postupom a konkrétnou škodou je síce v prvom rade otázkou skutkovou, pričom súd zisťuje jej existenciu, avšak záver, či v konkrétnom prípade je alebo nie je daná príčinná súvislosť, je súčasne otázkou právnou, pretože súd tak robí záver o existencii jedného z predpokladov zodpovednosti štátu za škodu, pričom tento právny záver je samozrejme závislý na skutkovom zistení. Podľa § 17 ods. 1, 2 uvedeného zákona uhrádza sa skutočná škoda a ušlý zisk, ak osobitný predpis neustanovuje inak. V prípade, ak samotné konštatovanie porušenie práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujma v peniazoch, ak ju nie je možné uspokojiť inak. V preskúmavanej veci súd prvého stupňa správne aplikoval na daný prípad zákon č. 514/2003 Z.z. a správne posudzoval zodpovednosť štátu ako zodpovednosť za škodu spôsobenú nesprávnym úradným postupom a postupoval správne, keď v konaní zameral svoje dokazovanie na zisťovanie zákonných predpokladov vzniku zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci podľa citovaného zákona, ktorými sú nesprávny úradný postup orgánu štátu, existencia škody ako majetkovej ujmy vyjadriteľnej v peniazoch a príčinná súvislosť medzi škodou (nemajetkovou ujmou) a nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, pričom dospel k správnemu záveru, že rozhodovaciu činnosť stavebného úradu nemožno považovať za nesprávny úradný postup, pričom existenciu ďalších predpokladov zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci už neskúmal, keď všetky tri základné predpoklady vzniku zodpovednosti štátu za škodu, t.j. nesprávny úradný postup, vznik škody a príčinná súvislosť medzi nimi musia byť splnené kumulatívne. So zreteľom na všetky relevantné skutkové okolnosti prejednávanej veci a námietky navrhovateľa voči postupu a rozhodnutiu, resp. rozhodnutiam stavebného úradu - Mestskej časti Bratislava - Petržalka pri rozhodovaní o návrhu navrhovateľa na vydanie rozhodnutia o umiestnenie stavby v stavebnom konaní, je potrebné v prvom rade zdôrazniť, že navrhovateľ si nemôže v konaní uplatňovať ako nesprávny úradný postup také pochybenia v postupe stavebného úradu, ktoré sa týkajú hmotnoprávneho posúdenia veci a nemôže sa ani dovolávať nezákonnosti jeho postupu v stavebnom konaní, ako podkladu pre jeho rozhodovanie; keď takéto hmotnoprávne či procesné pochybenia sa môžu priamo odraziť v obsahu jeho rozhodnutí a tieto sa v jeho obsahu aj odrazili; nakoľko nie je možné za nesprávny úradný postup považovať to, keď výklad zákona, právne posúdenie veci či aplikácia zákona na daný skutkový stav zo strany štátneho orgánu sú odlišné od tých, aké očakáva ten účastník, koho práv či právom chránených záujmov sa má rozhodnutie dotýkať. Vecnú správnosť rozhodnutia stavebného úradu preto nemožno posudzovať v konaní o náhradu škody titulom nesprávneho úradného postupu, ktorý mal tomuto rozhodnutiu predchádzať. Odvolací súd tak dospel; zhodne so súdom prvého stupňa; k záveru, že stavebný úrad svojím postupom v stavebnom konaní neporušil svoje povinnosti, keďže pri výkone verejnej moci postupoval v rozsahu svojich kompetencií daných mu zákonom, nedopustil sa pri svojom rozhodovaní žiadneho excesu a ani nepostupoval spôsobom nezlučiteľným s ochranou základných práv a ľudských slobôd, a preto z jeho strany nemohlo dôjsť k nesprávnemu úradnému postupu. Postup stavebného úradu mal oporu v čl. 2 ods.2 Ústavy SR, podľa ktorého štátne orgány môžu konať iba na základe Ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. V tejto súvislosti odvolací súd taktiež poznamenáva; pokiaľ by postup stavebného úradu bolo možné považovať za nesprávny, resp. nezákonný; že rozhodnutím o umiestnení stavby vydaným v územnom konaní podľa § 39a ods. 1 Stavebného zákona sa určuje stavebný pozemok, umiestňuje sa stavba na ňom, určujú sa podmienky na umiestnenie stavby (vrátane požiadaviek na ochranu prírody a krajiny a na zabezpečenie starostlivosti o životné prostredie), určujú sa požiadavky na obsah projektovej dokumentácie a čas platnosti rozhodnutia. Z charakteristiky rozhodnutia o umiestnení stavby teda vyplýva, že ide o rozhodnutie, ktorým sa stavba priamo nerealizuje a k jej realizácii dochádza až na základe právoplatného stavebného povolenia - osobitného rozhodnutia vydaného v stavebnom konaní. Územné konanie tak predchádza stavebnému konaniu a rozhodnutie o umiestnení stavby je právnym základom pre stavebné povolenie. V danom prípade by teda muselo byť vydané ešte stavebné povolenie, aby mohla byť predmetná stavba uskutočňovaná, tzn., že ak má na rozhodnutie o umiestnení stavby nasledovať ešte ďalšie rozhodnutie, až na základe ktorého sa môže stavba realizovať, navrhovateľ nemôže byť samotným rozhodnutím o umiestnení stavby; ktorým je stavba iba právne umiestňovaná na stavebnom pozemku; priamo dotknutý na svojich právach, keď navyše navrhovateľ začal s realizáciou predmetnej stavby aj napriek tomu, že nemal vydané nielen rozhodnutie o umiestnení stavby, ale tým pádom ani právoplatné stavebné povolenie. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že navrhovateľ sa v danej veci nemôže dovolávať v súvislosti s pochybeniami stavebného úradu pri výkone jeho pôsobnosti ako orgánu verejnej moci náhrady škody podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka o zodpovednosti za škodu, pretože táto všeobecná zodpovednosť (lex generalis) je v týchto prípadoch vo vzťahu k zodpovednosti štátu vylúčená práve osobitnou úpravou (lex specialis) zákona č. 514/2003 Z.z. To znamená, že v prípade škody vzniknutej pri výkone verejnej moci t.j. pri rozhodovaní a úradnom postupe orgánov verejnej moci o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických a právnických osôb, je potrebné pre posúdenie zodpovednosti za škodu prednostne aplikovať zákon č. 514/2003 Z.z., ktorý v týchto prípadoch zakladá zodpovednosť štátu, ale len v tých prípadoch, pokiaľ pri výkone verejnej moci došlo k vydaniu nezákonného rozhodnutia alebo k nesprávnemu úradnému postupu orgánov verejnej moci. Zodpovednosť štátu / štátneho orgánu za škodu podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka preto nemožno na tieto prípady aplikovať, keď uvedené prichádza do úvahy len v tých prípadoch, ak došlo k inému porušeniu právnej (zákonnej či zmluvnej) povinnosti štátnym orgánom, mimo uplatňovania jeho pôsobnosti pri výkone verejnej moci. Po právnom zhodnotení tých rozhodujúcich skutkových zistení, ktoré boli preukázané výsledkami dokazovania vykonaným pred súdom prvého stupňa, dospel odvolací súd k záveru, že navrhovateľ nedôvodne vytýka súdu prvého stupňa, že neúplne zistil skutkový stav veci, resp. že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza i z nesprávneho právneho posúdenia veci, a preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa stotožňujúc sa s vykonaným dokazovaním, so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci súdom prvého stupňa, ako aj s odôvodnením rozsudku súdu prvého stupňa majúcim všetky zákonom stanovené náležitosti podľa § 157 ods. 2 O.s.p., podľa § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. Súdom prvého stupňa bolo správne rozhodnuté aj o náhrade trov konania v súlade s ust. § 142 ods. 1 O.s.p. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd v zmysle § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p., a v odvolacom konaní plne úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, keďže nepodal návrh na rozhodnutie o povinnosti nahradiť mu trovy odvolacieho konania podľa ust. § 151 ods. 1 vety prvej O.s.p. a ani mu v odvolacom konaní žiadne trovy konania nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.