Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9CoPr/3/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1511227059 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Huszár ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1511227059.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Huszára a členiek senátu JUDr. Zuzany Posluchovej a JUDr. Magdalény Florekovej v právnej veci navrhovateľa: G. Š., L..: XX.XX.XXXX, J.: E. X, XXX XX J., zastúpený: Mgr. Tomáš Sodoma, Trnavská cesta 37, 831 02 Bratislava, proti odporcovi: E. I. - C. V., s miestom podnikania: T. X, XXX XX C., IČO: XX XXX XXX, zastúpený: BARRISTER LEGAL s.r.o., Zámocké schody 2/A, 811 01 Bratislava o trvaní pracovného pomeru a vyplatení mzdy a ostatných nárokov vyplývajúcich z pracovného pomeru na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V č.k. 47 Cpr/8/2011-286 zo dňa 15. marca 2013, v pomere hlasov 3 : 0 takto r o z h o d o l : Odvolací sú napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Navrhovateľ je povinný zaplatiť odporcovi náhradu trov odvolacieho konania a to trov právneho zastúpenia vo výške 393, 78 € na účet advokátskej kancelárie BARRISTER LEGAL s.r.o., Zámocké schody č. 2/A v lehote 3 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol žalobný návrh navrhovateľa o určenie, že pracovný pomer, ktorý bol založený pracovnou zmluvou zo dňa 01.07.2009 trvá, ako aj zamietol nárok na zaplatenia mzdových nárokov vo výške 15.359,- €; konanie v časti týkajúcej sa sumy 47,64 € zastavil. Uložil navrhovateľovi povinnosť zaplatiť odporcovi trovy právneho zastúpenia vo výške 3.253,77 € Advokátskej kancelárii BARRISTER s.r.o. na jej účet vedený v ČSOB a.s. - Bratislava, číslo účtu: XXXXXXXXXX/XXXX a trovy právneho zastúpenia Advokátskej kancelárii BARRISTER LEGAL s.r.o. vo výške 1.286,60 € na jej účet vedený v Tatra banke, a.s., číslo účtu: XXXXXXXXXX/XXXX do troch dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. Vychádzal zo zistenia, že medzi účastníkmi bola uzavretá pracovná zmluva, s dňom nástupu do práce od 01.07.2009, s dojednanou skúšobnou dobou. Pracovný pomer bol ústne skončený s navrhovateľom, keď to nepriamo vyplýva aj z výpovedí svedkov C. L., Ľ. D., V. I., ktorí potvrdili, že vo firme bolo všeobecne známe, vzhľadom na nízky počet pracovníkov, že odporca skončil pracovný pomer s navrhovateľom v skúšobnej dobe pre slabé pracovné výsledky. Prvostupňový súd poukázal aj nato, že navrhovateľ sa na súd obrátil so svojim návrhom 20.12.2011, t.j. po viac ako 2 rokoch, čo nasvedčuje tomu, že musel byť uzrozumený s tým, že pracovný pomer skončil. V tejto súvislosti súd poukazuje na to, že v čase od 08.06.2009 do 31.12.2009 mali byť dávky sociálneho poistenia odvádzané od firmy OTS Bratislava, s.r.o., čo vyplýva z výpisu Sociálnej poisťovne, čo tiež nepriamo poukazuje na to, že navrhovateľ bol poistený u iného zamestnávateľa. Súd prvého stupňa skúmal ďalší nárok navrhovateľa a to je vyplatenie mzdy za mesiace júl, august, september 2009, ako aj nároky v súvislosti so stravovaním zamestnancov. Z výsledkov vykonaného dokazovania súd prvého stupňa uzavrel, že mzda vyplácaná bola a to spôsobom takým, že túto si preberali pracovníci bez výplatnej pásky priamo na ruku, pričom prevzatie peňazí a gastrolístkov sa nepotvrdzovalo písomne. Všetci zhodne skonštatovali, že v prípade, že by mzda vyplatená nebola, toho by sa pracovníci domáhali. Z dokazovania vyplynulo, že nebol k dispozícii priamy dôkaz a to písomné potvrdenie peňazí, čo súd hodnotí ako negatívum zo strany zamestnávateľa avšak inou formou bolo preukázané, že mzdy vyplatené boli, čo vyplynulo aj z opisu mzdového listu navrhovateľa za rok 2009. Súd prvého stupňa v rámci dokazovania sa zameral na to, či navrhovateľ bol zamestnaný u odporcu už v priebehu mesiaca jún 2009 tak ako to navrhovateľ tvrdil. Z dokazovania vyplynulo, že navrhovateľ vykonával prácu pre odporcu, pričom však nebola uzavretá pracovná zmluva, išlo o práce strojníka, keď tieto práce vykonával namiesto pracovníka N., keď tento pracovník spôsobil škodu a na stavbu vpustený ďalej nebol. Samotná skutočnosť, že navrhovateľ takéto práce vykonával nemožno hodnotiť tak, že by vznikol pracovný pomer, skôr mohlo ísť o dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru tak ako to má na mysli § 223 a nasledujúcich Zák. práce. Súd sa zaoberal s ďalšou námietkou zo strany navrhovateľa, že práce vykonával aj po 30.09.2009. Aj tu z dokazovania vyplynulo, že navrhovateľ práce vykonával, avšak nie na základe pracovného pomeru, ale obdobným spôsobom, ako to bolo pred 01.07.2009 a preto súd nevyvodil z toho záver, že vznikol nový pracovný pomer po 30.09.2009, resp. pred 01.07.2009. Súd sa ďalej zaoberal otázkou v akej výške mala byť vyplácaná minimálna mzda, keď navrhovateľ tvrdil, že minimálna mzda mu mala byť vyplácaná v treťom stupni náročnosti prác a nie ako mu bola vyplácaná v prvom stupni náročnosti prác. Súd v rámci tejto námietky vykonal dokazovanie náročnosti prác a z dokazovania vyplynulo, že navrhovateľ pracoval na stroji s označením UNC. Ide o stroj, ktorý je malý, ktorým sa robia zväčša zrovnávacie a zasýpacie práce. Svedkovia W.. C., W.. J., svedok P. potvrdili, že práca strojníka je zložitá z pohľadu ovládania stroja, ak pracovník stroj ovláda, nemožno hovoriť o náročnosti práce vzhľadom na práce, ktoré sa týmto strojom vykonávajú. Z tohto pohľadu preto súd vyhodnotil, že mzdové ohodnotenie tak, ako bolo určené a vyplatené bolo v súlade so mzdovým predpisom. Konanie v časti týkajúcej sa sumy 47,64 € v zmysle § 96 ods. 1 O.s.p., zastavil. O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p.. Rozsudok v zákonom stanovenej lehote napadol navrhovateľ odvolaním vytýkajúc súdu prvého stupňa, že na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil. Navrhovateľ pracoval u odporcu pred 1. júlom 2009, skutočnosť, ktorú považoval súd prvého stupňa za dokázanú, nakoľko dohoda o vykonaní práce ako aj dohoda o pracovnej činnosti vyžaduje pod sankciou absolútnej neplatnosti písomnú formu. Navrhovateľ pracoval u odporcu aj po 30. 09. 2009, keďže je nesporné, že prácu nemohol inak vykonávať ako v rámci mimo pracovného pomeru. Uvedené okolnosti nasvedčujú tomu, že ku vzniku pracovného pomeru došlo ústnou formou a pracovný pomer nebol nijako skončený. Nemožno súhlasiť s tvrdením, že navrhovateľ si svoje práva uplatňoval až po uplynutí dvoch rokov, pretože navrhovateľ sa domáhal svojich práv na inšpektoráte práce a Zákonníkom práce nie je stanovená lehota na podanie žaloby určenie pracovného pomeru. Ak Krajský súd potvrdí rozhodnutie súdu prvého stupňa vytvorí tým právny stav podľa ktorého umožňuje zamestnávateľom svojvoľne porušovať pracovno-právne predpisy, pričom ku konvalidácii týchto právnych úkonov by došlo jednoduchým neprideľovaním práce. Takýto stav je v rozpore s koncepciou Zákonníka práce najmä článkom V zmysle ktorého zamestnanci a zamestnávatelia sú povinní riadne plniť si svoje povinnosti vyplývajúce z pracovno-právnych vzťahov. Z uvedených dôvodov navrhuje, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa zmenil a žalobe v celom rozsahu vyhovel. V prípade nevyhovenia návrhu žiada pripustiť dovolanie na zodpovedanie otázky, či neprideľovaním práce zo strany zamestnávateľa dochádza k zániku pracovného pomeru, či možno dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru podľa § 223 Zákonníka práce v prípade aj viacdennej výpomoci dohodnúť ústnou formou, či uplatnenie práva zo strany zamestnanca na príslušnom súde pod dvoch rokoch je možné považovať za jeho súhlas so skončením pracovného pomeru, pretože ide o otázku zásadného právneho významu. Odporca v písomnom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa uviedol, že považuje rozsudok súdu prvého stupňa za vecne správny, žiada ho potvrdiť a priznať náhradu trov odvolacieho konania. Pracovný pomer medzi účastníkmi bol dojednaný formou písomnej pracovnej zmluvy z dátumom vzniku pracovného pomeru ku dňu 1. 7. 2009. Navrhovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal, žeby pred týmto dňom vykonával práce pre odporcu. Navrhovateľ nepredložil žiadne dôkazy o prevádzke stroja, ktoré by preukazovali vykonávanie prác pre odporcu v čase od 17. 6. 2009 do 30.6. 2009. Naopak odporca predložil záznamy o prevádzke strojov z dotknutého obdobia, v ktorých nie je evidovaný navrhovateľ ako osoba, ktorá by v danom období prácu na strojoch vykonávala. O skončení pracovného pomeru svedčia výpovede svedkov Jánoša, Smutného a Nováka, ktorí potvrdili, že navrhovateľ po 30. 9. 2009 nechodil do práce, nedomáhal sa vykonávania práce ani jej prideľovania a keďže pracovný pomer bol založený písomnou pracovnou zmluvou z trojmesačnou skúšobnou dobou odporca platne skončil s navrhovateľom pracovný pomer v skúšobnej dobe ku dňu 30. 9. 2009. K výkonu prác navrhovateľa pre odporcu po 30. 9. 2009 je potrebné uviesť, že navrhovateľ pracoval v tomto období na stroji z označením UNC, pričom tieto práce neboli vykonávané na základe pracovnej zmluvy išlo o výpomoc a odmena za uvedené práce bola navrhovateľovi vyplatená v hotovosti. Poukazuje na rozsudok Krajského súdu v Ústí nad Labem 15Ca 123/2005 „ o závislý pracovný pomer z pravidla nejde vtedy, pokiaľ ide o špecializovanú činnosť vykonávanú krátkodobo či nesústavne, či striktne limitovanom rozsahu, ktorej výkon je podmieňovaný faktormi do značnej miery nezávislými na vôli zadávateľa práce“. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací ( § 10 ods.1 O.s.p. ) v medziach daných odvolaním vec preskúmal podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia ústneho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. (tento rozsudok bol odvolacím súdom vyhlásený podľa § 156 ods. 3 O.s.p.) dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nemožno priznať úspech , pretože súd prvého zistil náležite skutkový stav veci / § 153 ods. 1 O.s.p /, vec posúdil správne po právnej stránke a svoje rozhodnutie i patričným spôsobom odôvodnil / § 157 ods. 2, 3 Os.p. / na ktoré odôvodnenie poukazuje i odvolací súd/ § 219 ods. 2 O.s.p./. Podľa § 42 ods. 1 Zák. práce pracovný pomer sa zakladá písomnou pracovnou zmluvou medzi zamestnávateľom a zamestnancom. Jedno písomné vyhotovenie pracovnej zmluvy je zamestnávateľ povinný vydať zamestnancovi. Podľa § 45 ods. 1, 2, 3, 4 Zák. práce v pracovnej zmluve možno dohodnúť skúšobnú dobu, ktorá je najviac 3 mesiace. Skúšobnú dobu nemožno predlžovať. Skúšobná doba sa predlžuje o čas prekážok v práci na strane zamestnanca. Skúšobná doba sa musí dohodnúť písomne, inak je neplatná. V súdenej veci súd prvého stupňa vykonal rozsiahle dokazovanie za účelom zistenia skutkového stavu, zo záverov ktorých vyvodil správny právny záver. Odvolací súd potrebuje za potrebné uviesť, že tu niet žiadneho dôvodu, pre ktoré by bolo možné spochybniť záver prvostupňového súdu, že pracovný pomer medzi účastníkmi bol založený pracovnou zmluvou zo dňa 1.7. 2009. Navrhovateľ vytýka odvolaciemu súdu chyby v ustálení skutkového stavu v rozpore s obsahom spisu. Nedôvodne napr. tvrdí, že „ ..navrhovateľ bol v pracovnom pomere u odporcu pred 1. júlom 2009...“. Z výsledkov vykonaného dokazovania taký záver nijak nevyplýva. Sám navrhovateľ v podaní zo dňa 17.1. 2012 uvádza, že „..u žalovaného som pracoval od 1.7. 2009 ako strojník-obsluha stavebného stroja..“ . K tomu, aby bolo možné v konkrétnom prípade posúdiť, či došlo k uzavretiu pracovnej zmluvy, nie sú rozhodujúce subjektívne predstavy účastníkov o tom, či a kedy podľa ich názoru pracovný pomer vznikol. Významné je objektívne zistenie, či a kedy nastali také skutočnosti, s ktorými právna norma vznik tohto dvojstranného právneho vzťahu spája. Odporcom predložené faktúry týkajúce sa obdobia od 17.06.2009 do 30.06.2009 nasvedčujú správnosti prijatého záveru súdom prvého stupňa, keďže v žiadnom zázname sa neeviduje osoba navrhovateľa, ktorá by práce na tomto stroji vykonávala, a z ktorého by bolo možné vyvodiť, že navrhovateľ bol v pracovnom pomere u odporcu od 17.6. 2009. Rovnaký záver je nutné prijať aj v posúdení otázky či a kedy došlo k zániku pracovného pomeru, otázka ktorá je kľúčová vzhľadom na preskúmavaciu činnosť odvolacieho súdu. Právna úprava v občianskoprávnom spore ukladá účastníkom, aby k preukázaniu svojich tvrdení (povinnosť tvrdenia podľa § 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 O.s.p.) označili dôkazy ( povinnosť dôkazná § 120 ods. 1 a ods. 3 O.s.p.). Nesplnenie tejto povinnosti stíha účastníkov nepriaznivým výsledkom v podobe neúspechu v spore, pričom rozsah dôkazného bremena určuje hmotnoprávny norma. Držiac sa uvedených základných zásad aj podľa názoru odvolacieho súdu bolo v konaní preukázané, že ku skončeniu pracovného pomeru došlo v skúšobnej dobe, keďže tento záver vychádza z výsledkov vykonaného dokazovania a to z výsluchu svedkov Jánoša, Smutného a Nováka a preto obrana navrhovateľa je len účelovým tvrdením, nespochybňujúcim záver súdu prvého stupňa. Následné námietky navrhovateľa prezentované v odvolaní spočívajúce v hypotetických úvahách o vykonávaní prác po 30.9. 2009 na základe pôvodnej, alebo novovzniknutej pracovnej zmluvy sú pre súd neakceptovateľné , pretože by súd pri rozhodovaní nevychádzal z hodnotenia dôkazov, na princípe ktorom stojí súdne konanie, ale takéto rozhodnutie by zaťažil prejavom svojvôle ( nález ÚS zo dňa 16.6. 2003 sp.zn. 283/2000). Súd prvého stupňa teda správne vyvodil záver, že ku skončeniu pracovného pomeru došlo v skúšobnej dobe, v dôsledku čoho záver prvostupňového súdu o nedôvodnosti žaloby o trvaní pracovného pomeru, vyplatení mzdy a ostatných peňažných nárokov je teda vecne správny, čo viedlo odvolací súd k potvrdeniu napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa z hľadiska jeho vecnej správnosti. V odvolaní navrhovateľ neargumentuje skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa zisteného stavu, alebo jeho právneho hodnotenia, ani takými, o ktorých by súd prvého stupňa pri rozhodovaní o veci nebol mal vedomosť alebo ktoré by nebol uvážil. Z konania pred súdom prvého stupňa i odvolacím súdom iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. Odvolací súd ustálil vecnú správnosť odvolaním napadnutého prvostupňového rozhodnutia a podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p. ho potvrdil vrátane výroku o zastavení konania v časti týkajúcej sa sumy 47,64€, keď v tejto časti konanie bolo zastavené z dôvodu späťvzatia návrhu v tejto časti za splnenia podmienok v zmysle § 96 O.s.p. . O náhrade trov odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1, § 142 ods. 1 O.s.p. a § 151 ods. 1 O.s.p., keď odporca cestou svojho právneho zástupcu podal návrh na priznanie náhrady trov konania a priznal v konaní úspešnému odporcovi náhradu trov odvolacieho konania a to trov právneho zastúpenia za 1 úkon právnej služby a to písomné vyjadrenie k odvolaniu zo dňa 15.4.2013, ktoré zaviazal navrhovateľa s poukazom na ustanovenie § 149 ods. 1 O.s.p. zaplatiť právnemu zástupcovi odporcu. Odmena za tento úkon právnej služby predstavuje s poukazom na § 10 ods. 1 a § 15 písm. a) Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z.z. odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb sumu 328,15€ / 1 x 320,34€ + 1 x 7,81€ režijný paušál /, pričom táto odmena advokáta bola zvýšená o daň z pridanej hodnoty v zmysle § 18 ods. 3 Vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z. o sumu 65,63 € / 328,15€ x 20% = 4,84€ /. Celková odmena potom prestavuje sumu 393,78€ / 328,15€ + 65,63 € /. Navrhovateľ v odvolaní žiadal pripustiť dovolanie, na zodpovedanie otázky, či neprideľovaním práce zo strany zamestnávateľa dochádza k zániku pracovného pomeru, či možno dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru podľa § 223 Zákonníka práce v prípade aj viacdennej výpomoci dohodnúť ústnou formou, či uplatnenie práva zo strany zamestnanca na príslušnom súde pod dvoch rokoch je možné považovať za jeho súhlas so skončením pracovného pomeru, pretože ide o otázku zásadného právneho významu, návrhu ktorému odvolací súd nevyhovel. Rozhodnutie odvolacieho súdu po právnej stránke zásadného významu je také rozhodnutie, ktoré rieši doposiaľ nenastolenú, alebo v iných súvislostiach prezentovanú a právne riešenú otázku takým spôsobom, ktoré je významné z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov vôbec, t.j. má všeobecný dopad na prípady podobnej povahy. Z tohto hľadiska má rozhodnutie odvolacieho súdu zásadný význam spravidla vtedy, ak rieši takú právnu otázku, ktorá judikatúrou vyšších súdov nebola riešená alebo výklad ktorej v judikatúre týchto súdov nie je ustálený, alebo ak odvolací súd posúdil určitú právnu otázku inak, než je riešená v konštantnej judikatúre vyšších súdov a rozhodnutie odvolacieho súdu predstavuje v tomto smere odlišné riešenie tejto právnej otázky. Vychádzajúc z takto vymedzenej povahy rozhodnutia po právnej stránke zásadného významu má odvolací súd za to, že v danej právnej veci nie sú splnené podmienky na pripustenie dovolania v zmysle ust. § 238 ods. 3 O.s.p., pretože nastolené otázky nie sú otázkami zásadného právneho významu. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je možné podať odvolanie.