Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4To/123/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512010523 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Karol Kováč ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1512010523.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov JUDr. Tibora Kubíka a JUDr. Petra Šamka, v trestnej veci obžalovaného W., pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1, ods. 2 písm. d/ Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zák. a iné, o odvolaní okresného prokurátora proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V z 03.05.2013 sp. zn. 5T/92/2012, na verejnom zasadnutí konanom 30. januára 2014 takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. por. odvolanie okresného prokurátora sa z a m i e t a . o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V z 03.05.2013 sp. zn. 5T/92/2012 bol obžalovaný W. uznaný za vinného pre zločin lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zák. (v bode 1/) a pre prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2, písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1, písm. c/ Tr. zák. (v bode 2/) na tom skutkovom základe, že obžalovaný 1/ v byte nachádzajúcom sa na 3. poschodí, na I. ulici číslo XX v V., v čase od 23.00 hod., dňa 24.10.2011 do 01.33 hod., dňa 25.10.2011 po tom, ako mal slovný konflikt kvôli ich spoločnému dieťaťu a dokladom od auta X., EČV: V. so svojou bývalou priateľkou, poškodenou G., nar. XX.XX.XXXX., trvale bytom V., keď sa poškodená obúvala, nakoľko chcela ísť domov, rozbehol sa za ňou, chytil ju za krk, vytiahol hore a začal jej búchať hlavou o stenu a žiadal od nej kľúče a doklady od jej motorového vozidla X., EČV: V., následne ju chytil za vlasy, pričom druhou rukou jej prehľadával vrecká a hľadal doklady a kľúče od vozidla, čomu sa ona snažila brániť, aby jej ich nezobral, pričom sa mu tieto podarilo poškodenej zobrať spolu s jej občianskym preukazom, pritom poškodenú neustále ďalej fyzicky napádal a vyhrážal sa jej, že ju zničí, zabije a následne ju za vlasy dotiahol do izby, kde ju zvalil na posteľ, priľahol ju, aby sa nemohla hýbať, po tomto ju opľul a povedal jej, že on si s ňou nebude špiniť ruky, pričom po príchode privolanej hliadky polície im obvinený uviedol, že bol napadnutý G., následne na ich výzvu im predložil svoj doklad totožnosti a poškodená G. doklad totožnosti nemala. Po oboznámení sa so situáciou na otázku hliadky PZ, či chce G. podávať trestné oznámenie za to, že jej W. zobral doklady od vozidla a občiansky preukaz, W. zo zadného vrecka vytiahol doklady od motorového vozidla s kľúčmi a občiansky preukaz G., ktorá občiansky preukaz následne predložila hliadke PZ, po čom išla na lekárske vyšetrenie. Svojím konaním obvinený W. spôsobil poškodenej G., nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom V. povrchové pomliaždenie mäkkých častí hlavy v oblasti záhlavia, tváre a ľavej sánky, pomliaždenie krčnej krajiny v oblasti ľavého veľkého kývača hlavy, mnohopočetné povrchové pomliaždeniny na oboch horných končatinách v oblasti ramena, predlaktia a ruky bez presne zaznamenanej lokality a plochy pomliaždenia, mnohopočetné povrchové pomliaždeniny na oboch dolných končatinách, popísaný veľký hematóm na pravom kolene o rozmere 120 mm x 80 mm, pomliaždenie chrbta ľavej nohy s krvným výronom pod kožu spojené s dobou liečenia do 18 dní, 2/ dňa 25.10.2011, v čase asi o 17.30 hod., na X. ulici číslo XX v V. klopal na dvere bytu poškodenej G. nar. XX.XX.XXXX, trvale bytom V. a chcel, aby mu otvorila dvere a vpustila ho dovnútra, pričom keď poškodená odmietla, začal sa jej vyhrážať, že ju zabije, že ju zničí, že zničí jej bývalého manžela, svokru, že jej zoberie dcéru G., pričom odišiel od dverí bytu až po tom, čo dcéra Lucia začala plakať. Za uvedené trestné činy bol obžalovanému W. podľa § 188 ods. 1, § 36 písm. j/, § 37 písm. h/, § 38 ods. 2, § 41 ods. 2 Tr. zák. uložený probačný dohľad nad správaním obžalovaného v skúšobnej dobe. Podľa § 51 ods. 1 Tr. zák. s poukazom na § 49 ods. 1 Tr. zák. bol výkon uloženého trestu odňatia slobody podmienečne odložený a zároveň uložený probačný dohľad nad správaním obžalovaného v skúšobnej dobe. Podľa § 51 ods. 2 Tr. zák. bola obžalovanému ustanovená skúšobná doba v trvaní 5 rokov. Podľa § 51 ods. 2, ods., písm. b/ Tr. zák. bolo obžalovanému uložené obmedzenie, spočívajúce v zákaze požívania alkoholických nápojov a iných návykových látok počas skúšobnej doby. Podľa § 287 ods. 1 Tr. por. okresný súd zaviazal obžalovaného k náhrade spôsobenej škody pre poškodenú X. v sume 16,50,- Eur. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie okresný prokurátor v zákonnej lehote uvedenej v § 309 ods. 1 Tr. por. ako osoba oprávnená podľa § 307 ods. 1, písm. a/ Tr. por. V písomných dôvodoch podaného odvolania okresný prokurátor poukázal, že jeho odvolanie bolo podané v neprospech obžalovaného a smeruje proti výroku o vine a uloženom treste. Odvolateľ zdôraznil, že s argumentáciou prvostupňového súdu, ktorá ho viedla k zmene právnej kvalifikácie sa nemohol stotožniť, nakoľko pre takýto postup okresný súd nemal podklad vo vykonanom dokazovaní. Okresný prokurátor zdôraznil, že dôkazy vykonané či už v prípravnom konaní alebo na hlavnom pojednávaní, priamo i nepriamo v ich súhrne usvedčujú obžalovaného W. v oboch bodoch obžaloby tak skutkovo, ako aj po právnej stránke. Okresný súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádzal, že v podanej obžalobe v skutkovej vete bolo už uvedené, že obžalovaný sa protiprávneho konania dopustil voči svojej „bývalej priateľke“, pričom opomenul uviesť, že v skutkovej vete obžaloby bolo tiež uvedené, že išlo o konflikt kvôli ich spoločnému dieťaťu. Odvolateľ dal do pozornosti krajskému súdu skutočnosť, že poškodená G. na hlavnom pojednávaní uviedla, že obžalovaný je biologickým otcom jej mladšej dcéry G., obaja žili v minulosti ako druh a družka, pričom po zložení prísahy uviedla, že využíva právo odmietnuť vypovedať, nakoľko je v obdobnom ako príbuzenskom pomere vo vzťahu k obžalovanému. Odvolateľ vyslovil názor, že v spise je dostatočne preukázané, že obžalovaný W. a poškodená G. žili v dobe skutku v pomere obdobnom pomeru druh a družka. Nebolo možné prikladať relevanciu chvíľkovým rozchodom, keď v podstate celé ucelené obdobie (tak ako i v súčasnosti) spolunažívali. Okresný prokurátor podotkol, že v celom konaní bol okrem spolužitia obžalovaného X. a poškodenej F. formou druh - družka priznávaný vzťah medzi nimi, ako medzi blízkymi osobami, nielen pre ich vzájomné spolužitie, ale najmä z dôvodu ich spoločnej biologickej dcéry G.. Skutočnosť, že sa jedná o ich spoločnú dcéru je z vyšetrovacieho spisu nesporná, a to na základe výpovedí poškodenej i obžalovaného. Napokon obžalovaný vo svojej výpovedi na hlavnom pojednávaní výslovne uviedol: „Bývame spolu na X. ulici - v byte poškodenej a vychovávame spolu aj jej deti aj naše spoločné dieťa.“ Okresný prokurátor vyslovil názor, že prvostupňový súd vo svojom rozhodnutí nesprávne interpretoval ustanovenie § 127 ods. 4 Tr. zák., keď odmietol pripustiť, že vzťah dvoch ľudí, ktorí majú spolu spoločné dieťa a ktorí navyše preukázateľne spolunažívali je vzťahom takým, že jeden z nich by ujmu, ktorú utrpel druhý, právom pociťoval ako vlastnú ujmu. Prokurátor dodal, že nie je možné, aby týmto osobám bolo takéto právo priznané len vtedy, ak ho majú uplatniť a využiť pri svojej výpovedi a na základe toho odmietnuť vypovedať. S poukazom na vyššie uvedené skutočnosti okresný prokurátor navrhol, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok a sám vo veci rozhodol spôsobom, že obžalovaného W. uzná za vinného skutkovo a právne podľa obžaloby, uloží mu úhrnný trest odňatia slobody v dolnej polovici asperovanej trestnej sadzby, stanovenej pre ustanovenie § 188 ods. 2 Tr. zák. (od 7 rokov do 16 rokov), pričom postačí i na dolnej hranici trestnej sadzby s jeho zaradením do ústavu na výkon trestu odňatia slobody s minimálnym stupňom stráženia. Na verejnom zasadnutí odvolací súd postupom podľa § 295 ods. 2 Tr. por. doplnil dokazovanie prečítaním odpisu z registra trestov na obžalovaného, ktorý bol vyžiadaný dňa 20.12.2013, oboznámil podstatnú časť súdneho spisu Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 4T/58/2009 a napokon prečítal písomné vyjadrenie poškodenej G. z 10.09.2012 založené do súdneho spisu (na č. l. 110-111). Prokurátorka krajskej prokuratúry na verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom uviedla, že sa v plnom rozsahu pridržiava písomne podaného odvolania a jeho dôvodov. Navrhla, aby krajský súd zrušil napadnutý rozsudok v celom rozsahu a sám rozhodol spôsobom, že obžalovaného uzná za vinného skutkovo a právne podľa podanej obžaloby, za čo mu uloží úhrnný trest odňatia slobody v dolnej asperovanej trestnej sadzbe a zaradí ho do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Poškodená G. na verejnom zasadnutí uviedla, že sa nestotožňuje s odvolaním okresného prokurátora. V súčasnej dobe s obžalovaným opätovne žijú ako druh a družka. Obžalovaný sa veľmi zmenil, prehodnotil predchádzajúce svoje správanie voči nej, jednoducho sa stal iným človekom. Obhajca obžalovaného na verejnom zasadnutí navrhol, aby krajský súd odvolanie okresného prokurátora ako nedôvodné zamietol. Obhajca obžalovaného dodal, že sa stotožnil so závermi súdu I. stupňa, tak v otázke viny ako aj v otázke trestu. Vyslovil názor, že v danom prípade u obžalovaného aj výchovný trest si splní účel a nie je potrebné na neho pôsobiť nepodmienečným trestom odňatia slobody, čoho sa domáhal okresný prokurátor. Obžalovaný W. na verejnom zasadnutí pred odvolacím súdom sa pripojil ku konečnému návrhu svojho obhajcu. Ďalej uviedol, že s poškodenou obnovili svoje partnerské vzťahy a v súčasnej dobe žijú v druhovskom pomere. S poškodenou chce žiť harmonicky, bez akýchkoľvek konfliktov. Vyslovil názor, že trest uložený súdom prvého stupňa je dostatočný a primeraný. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 315 Tr. por.) primárne konštatoval prípustnosť odvolania (§ 306 ods. 1 Tr. por.) a absenciu dôvodov na rozhodnutie podľa § 316 ods. 1 alebo ods. 3 Tr. por. a preto podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo, riadiac sa pritom zásadou, že na chyby, ktoré neboli odvolaním vytýkané, prihliadne len vtedy, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. por.. Zistil pritom, že odvolanie okresného prokurátora nie je dôvodné, vzhľadom na správnosť a zákonnosť výrokov o vine a treste napadnutého rozsudku. Odvolací súd v prvom rade konštatuje, že v konaní, ktoré predchádzalo napadnutému rozsudku neboli zistené pochybenia, ktoré by mali mať vplyv na objasnenie veci a uplatnenia práva obžalovaného W. na obhajobu. Pred súdom I. stupňa bolo na hlavnom pojednávaní vykonané dokazovanie zákonným spôsobom a v potrebnom rozsahu v zmysle ustanovenia § 2 ods. 10 Tr. por.. Okresný súd vykonané dôkazy vyhodnotil jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach tak, ako to ukladá ustanovenie § 2 ods. 12 Tr. por. a dospel ku správnym skutkovým zisteniam. Súd druhého stupňa nemá preto pochybnosti o správnosti skutkových zistení uvedených vo výroku napadnutého rozsudku, pretože zodpovedajú výsledkom vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní a je nimi jednoznačne a nepochybne preukázané, že obžalovaný Erik Valentín sa v oboch skutkoch dopustil protiprávneho konania voči poškodenej G. spôsobom a za okolností ustálených v prvostupňovom rozsudku. Vzhľadom k tomu, že skutkové zistenia okresného súdu sa opierajú o dôkazy, na ktoré sa poukazuje v napadnutom rozsudku a o ich vierohodnosti a zákonnosti nemá pochybnosť ani odvolací súd, preto si ich v celom rozsahu osvojuje a v jednotlivostiach na ne aj odkazuje. K odvolacím námietkam okresného prokurátora treba dodať, že odvolací súd sa stotožnil s argumentmi súdu I. stupňa v tom, že vo vzťahu ku skutku v bode 1/ nemožno označiť obžalovaného a poškodenú ako blízke osoby v zmysle § 127 ods. 4 Tr. zák.. V čase tohto skutku nešlo medzi nimi o vzťah blízkych osôb, nakoľko v tom čase boli rozídení, nežili partnerským životom, každý z nich žil vo svojom byte, ich vzájomný vzťah bol poznačený skôr nevraživosťou a nenávisťou, čo vyústilo až do konfliktov, ktoré boli predmetom tohto trestného stíhania. Pre úplnosť treba poznamenať, že vzťahy medzi obžalovaným a poškodenou sa po tomto skutku niekoľkokrát zmenili. Ako vyplynulo z písomného stanoviska poškodenej z 10.09.2012 (na č. l. 110-111), obžalovaný a poškodená v decembri 2011 obnovili partnerské spolužitie, následne v apríli 2012 sa znovu rozišli. Takáto neprehľadná situácia v ich vzájomných vzťahoch sa potom odrazila aj v ich výpovediach v jednotlivých štádiách trestného konania pri ustálení otázky, či vôbec išlo medzi nimi o vzťah blízkych osôb, ako to definuje ustanovenie § 127 ods. 4 Tr. zák. t.j. či jeden z nich by ujmu, ktorú utrpel druhý, právom pociťoval ako vlastnú ujmu. S poukazom na vyslovené závery, preto súd prvého stupňa správne postupoval v časti ustálenia právnej kvalifikácie protiprávneho konania obžalovaného W., keď ho ohľadom skutku v bode 1/ uznal za vinného zo spáchania zločinu lúpeže podľa § 188 ods. 1 Tr. zák.. Podľa ustanovenia § 127 ods. 4 Tr. zák. blízkou osobou sa na účely tohto zákona rozumie príbuzný v priamom pokolení, osvojiteľ, osvojenec, súrodenec a manžel; iné osoby v rodinnom alebo obdobnom pomere sa pokladajú za navzájom blízke osoby len vtedy, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá právom pociťovala ako ujmu vlastnú. Uvedené ustanovenie teda vymedzuje blízku osobu vo všeobecnosti, pričom nie je možné práve vo vzťahu k zločinu lúpeže aplikovať ustanovenie § 127 ods. 5, ktoré rozširuje okruh blízkych osôb uvedených v § 127 ods. 4 Tr. zák. pre taxatívne vymenované trestné činy, aj na druha a bývalého druha. Pokiaľ súd I. stupňa neaplikoval vo vzťahu ku skutku v bode 1/ kvalifikovanú skutkovú podstatu zločinu lúpeže podľa odseku 2 písm. d/ k § 188 Tr. zák. s poukazom na ustanovenie § 139 ods. 1 písm. c/ Tr. zák., tak postupoval správne, v súlade so zisteným a ustáleným stavom veci. Okresný súd rovnako nepochybil, keď protiprávne konanie obžalovaného W. ohľadom skutku v bode 2/ právne kvalifikoval ako prečin nebezpečného vyhrážania podľa § 360 ods. 1, ods. 2, písm. b/ Tr. zák. s poukazom na § 139 ods. 1, písm. c/ Tr. zák.. Pri skúmaní výroku o treste napadnutého rozsudku, krajský súd nezistil žiadny zákonný dôvod na zrušenie alebo zmenu uloženého podmienečného trestu odňatia slobody s probačným dohľadom nad správaním obžalovaného. Prvostupňový súd v súlade so stavom veci zistil a ustálil pomer poľahčujúcich a priťažujúcich okolností, prihliadol na spôsob spáchania oboch činov, zavinenie, pohnútku, ako aj osobu páchateľa, jeho pomery a možnosť nápravy. Nepochybil okresný súd, keď vzhliadol jednu poľahčujúcu okolnosť spočívajúcu v tom, že obžalovaný viedol pred spáchaním trestných činov riadny život a súčasne vzhliadol jednu priťažujúcu okolnosť spočívajúcu v tom, že obžalovaný spáchal viac trestných činov. Súd I. stupňa postupoval správne, keď obžalovanému W. uložil úhrnný trest odňatia slobody vo výmere 3 roky za použitia tzv. asperačnej zásady pri splnení zákonných podmienok uvedených v § 41 ods. 2 Tr. zák. s prihliadnutím aj na nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL.ÚS 106/2011 zo dňa 28.11.2012. Nakoľko okresný súd ukladal úhrnný trest odňatia slobody za zločin a prečin, ktoré obžalovaný spáchal dvoma skutkami, správne zvýšil hornú hranicu trestnej sadzby odňatia slobody trestného činu (zločinu) z nich najprísnejšie trestného o jednu tretinu a tak dospel k upravenej trestnej sadzbe trestu odňatia slobody z pôvodnej výmery tri roky až osem rokov na výmeru tri roky až desať rokov a osem mesiacov. V rámci takto upravenej trestnej sadzby napokon pristúpil k uloženiu trestu odňatia slobody vo výmere tri roky, teda na dolnej hranici trestnej sadzby. Možno tiež zhrnúť, že okresný súd v danom prípade prihliadol na všetky skutočnosti relevantné pre určenie výmery trestu v zmysle § 34 Tr. zák. Odvolací súd zhodne so súdom I. stupňa pri úvahách o spôsobe výkonu uloženého trestu dospel k rovnakému názoru, že vo vzťahu k obžalovanému W. možno postupovať v zmysle ustanovenia § 49 ods. 1 písm. a) Tr. zák. (na ktoré odkazuje aj ustanovenie § 51 ods. 1 Tr. zák.), v zmysle ktorého môže súd podmienečne odložiť výkon trestu odňatia slobody, ak vzhľadom na osobu páchateľa a na okolnosti prípadu nie je pre zabezpečenie ochrany spoločnosti a nápravu páchateľa výkon trestu odňatia slobody nevyhnutný. Aj podľa názoru krajského súdu je táto podmienka u obžalovaného splnená, nakoľko jeho predchádzajúce odsúdenie je zahladené, nejde teda o osobu, ktorá by sústavne porušovala právny poriadok Slovenskej republiky, pričom z okolností prípadu vyplýva, že spúšťacím mechanizmom protiprávneho konania obžalovaného boli nahromadené a nevyriešené nezhody a problémy medzi ním a poškodenou, čo napokon viedlo aj k tomu, že sa obaja partneri pred inkriminovanými udalosťami rozišli. Vzhľadom na uvedené, nie je preto potrebné na obžalovaného pôsobiť represívnym trestom, ale postačí uloženie trestu odňatia slobody na dolnej hranici trestnej sadzby (tri roky) s podmienečným odkladom jeho výkonu na dlhšiu skúšobnú dobu (päť rokov) s probačným dohľadom, za stanovenia zákazu požívať alkoholické nápoje a iné návykové látky počas skúšobnej doby. Obžalovaný W. bude povinný v skúšobnej dobe viesť riadny život, bude musieť nad sebou strpieť kontrolu vykonávanú probačným a mediačným úradníkom (§ 51 ods. 5 Tr. zák.) a zároveň splniť obmedzujúci zákaz tak, ako je špecifikovaný vo výrokovej časti prvostupňového rozsudku, lebo v opačnom prípade môže súd, a to už v priebehu skúšobnej doby rozhodnúť, že sa neosvedčil a nariadiť výkon trestu odňatia slobody, ktorý mu bol nateraz podmienečne odložený. Čo sa týka výroku o náhrade škody, tento odvolací súd nepreskúmaval, pretože voči tomuto výroku odvolanie okresného prokurátora vôbec nesmerovalo, pričom nenastala ani situácia predpokladaná v ustanovení § 321 ods. 2, veta druhá Tr. por. Neuniklo však pozornosti odvolaciemu súdu, že voči prvostupňovému rozsudku bolo podané odvolanie aj zo strany obžalovaného. Dokonca aj v predkladacej správe okresného súdu bolo uvedené, že sa predkladá tak odvolanie okresného prokurátora (č. l. 161, 177-179) ako aj odvolanie obhajcu obžalovaného (č. l. 162). K tejto naznačenej skutočnosti Krajský súd v Bratislave vyslovuje nasledovné: Súd I. stupňa po vyhlásení rozsudku a po poučení podľa § 309 Tr. por. umožnil osobám oprávneným podať odvolanie, vyjadriť sa a ich vyhlásenie o opravnom prostriedku zaznamenal do zápisnice o hlavnom pojednávaní. Obžalovaný po porade s obhajcom oznámil, že sa zatiaľ k možnosti využitia odvolania nevyjadruje. Obžalovaný W. prostredníctvom zvoleného obhajcu iba cestou telefaxu zo dňa 20.05.2013 podal odvolanie voči rozsudku súdu prvého stupňa z 03.05.2013 sp. zn. 5T/92/2012. Podľa § 62 ods. 1 Tr. por. podanie sa posudzuje podľa obsahu, aj keď je nesprávne označené. Možno ho urobiť písomne, ústne do zápisnice, telegraficky, telefaxom, elektronickými prostriedkami podpísané so zaručeným elektronickým podpisom podľa osobitného zákona alebo bez zaručeného elektronického podpisu. Podanie urobené telegraficky, telefaxom alebo elektronickými prostriedkami bez zaručeného elektronického podpisu treba potvrdiť písomne alebo ústne do zápisnice do troch pracovných dní, inak sa o podaní nekoná. Takým podnetom, ktorému sa vo vyššie citovaným ustanovením dáva pojem podanie, môže byť návrh, žiadosť, sťažnosť ako aj odvolanie. Z predloženého súdneho spisu však nevyplynulo, že by obžalovaný sám alebo prostredníctvom zvoleného obhajcu odvolanie podané telefaxom potvrdil písomne alebo ústne do zápisnice do troch pracovných dní. Vzhľadom na uvedené, pokiaľ odvolanie bolo urobené iba telefaxom, pričom takéto odvolanie nebolo potvrdeného písomne alebo ústne do zápisnice do troch pracovných dní, tak sa o takto podanom odvolaní nekoná. S poukazom na tieto zistenia, odvolací súd preto neprihliadol na odvolanie obžalovaného a o tomto opravnom prostriedku podanom iba telefaxom nemohol vôbec konať a rozhodnúť. Vzhľadom na všetky vyššie uvedené skutočnosti, Krajský súd v Bratislave rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.