Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11CoP/124/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512212708 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 11. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bianka Gelačíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1512212708.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a členov senátu JUDr. Kataríny Štrignerovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, v právnej veci navrhovateľa: Y. O., B.. XX.XX.XXXX, O. X. X., C. XX, zastúpený JUDr. Jozefom Boledovičom, advokátom, so sídlom v Rovinke 578, proti odporcovi: N.. L. O., S.., B.. XX.XX.XXXX, O. X. X., Š. XX, zastúpeného: JUDr. Marek Valachovič, advokát, so sídlom Františkánske námestie 3, Bratislava, o určenie výživného, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 02.12.2013, č.k. 17P/195/2012-120, jednohlasne ( pomerom hlasov 3:0 ) takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e. Navrhovateľovi sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : V napadnutom rozhodnutí súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť platiť navrhovateľovi výživné v sume XXX euro mesačne od 7.6.2012, vždy do 15-teho dňa v každom mesiaci vopred, zročné výživné za obdobie od 7.6.2012 do 30.11.2013 v celkovej sume X.XXX,XX euro povolil odporcovi splácať po XXX euro mesačne spolu s bežným výživným pod stratou výhody splátok od decembra 2013 a vo zvyšku návrh zamietol. O trovách konania rozhodol s použitím § 142 ods.3 O.s.p. tak, že navrhovateľovi náhradu trov konania nepriznal. Rozhodnutie právne odôvodnil § 62 ods.1,2,5, § 65 ods.3, § 75 ods.1, § 77 ods.1 Zákona o rodine, keď mal po vyhodnotení vykonaných dôkazov čo do základu preukázanú dôvodnosť uplatneného návrhu. Z vykonaného dokazovania zistil, že manželstvo rodičov navrhovateľa bolo rozvedené rozsudkom Okresného súdu Bratislava I zo dňa 12.7.2010 pod sp. zn. 11C 10/2010, v ktorom zároveň došlo aj k úprave výkonu rodičovských práv a povinností na čas po rozvode k mladšej sestre navrhovateľa T. O., B.. XX.X.XXXX, jej zverením do osobnej starostlivosti matky a určením výživného od odporcu v sume XXX euro mesačne. Dňa 25.9.2009 navrhovateľ uzatvoril Zmluvu o zabezpečení denného bakalárskeho štúdia za úhradu s poskytovateľom Vysoká škola ekonómie a manažmentu verejnej správy v Bratislave so stanoveným ročným školným 1.316 euro a dňa 22.6.2012 ( po úspešnom absolvovaní bakalárskeho štúdia ) uzatvoril Zmluvu o zabezpečení denného magisterského štúdia za úhradu s rovnakým poskytovateľom so stanoveným ročným školným vo výške X.XXX euro. Podľa potvrdenia T.. W., dermatovenerológa, zo dňa 30.5.2012, je navrhovateľ od detstva liečený pre L. P., každodenne sa ošetruje externými liekmi, emoliencami. Z vykonaného dokazovania ďalej súd prvého stupňa zistil, že odporca sa od rozvodu manželstva podieľal na navrhovateľovej výžive sumou XXX euro mesačne a iné plnenia mu neposkytoval. S ohľadom na skutočnosť, že navrhovateľ žije v domácnosti svojej matky ( spoločne so zdravotne postihnutou sestrou ) , ktorá mu poskytuje výživu dobrovoľne, nevznikla u navrhovateľa potreba domáhať sa výživného z matkinej strany súdnou cestou. Vychádzajúc z takto zistených okolností na strane navrhovateľa pri zohľadnení zárobkových a majetkových pomerov na strane oboch rodičov navrhovateľa ( matka navrhovateľa vykonáva funkciu sudcu s priemerným netto príjmom za rok 2011 vo výške X.XXX,XX euro, za rok 2012 vo výške X.XXX, XX euro a za rok 2013 vo výške X.XXX,XX euro, odporca uzavrel nové manželstvo, nepribudla mu iná vyživovacia povinnosť, za rok 2011 dosiahol netto príjem X.XXX,XX euro , za rok 2012 vo výške X.XXX euro + odmeny vo výške X. XXX,XX euro, za posudzované obdobie roka 2013 dosiahol príjem vo výške X.XXX, XX euro netto mesačne + odmeny vo výške X.XXX,XX euro brutto s tým, že od 1.3.2013 pracuje v spol. U. U..G..C.. v skrátenom 25 hodinovom týždennom úväzku a od 1.3.2013 dosahuje vo firme S. G., U..G..C.. v pracovnom 30 hodinovom týždennom úväzku ďalší príjem vo výške X.XXX,XX euro netto mesačne, manželka odporcu dosiahla v roku 2011 príjem XXX,XX euro mesačne, za rok 2012 617,93 euro mesačne a v roku 2013 sumu XXX,XX euro mesačne ) súd prvého stupňa ustálil, že suma XXX euro mesačne je zodpovedajúca jednak odôvodneným potrebám navrhovateľa, ale i majetkovým a zárobkovým pomerom na strane odporcu. Takto určené výživné podľa názoru súdu prvého stupňa dostatočne pokryje bežné životné náklady navrhovateľa - strava, hygiena, ošatenie a obutie, študijné pomôcky a literatúra, cestovné do školy, pomerná časť nákladov za bývanie, príležitostné výdaje spojené s jeho zdravotnými potiažami, vyžadujúcimi si čiastočnú úhradu liečiv bez účasti zdravotnej poisťovne, kultúrne, spoločenské či športové vyžitie, voľnočasové aktivity, dovolenkové pobyty a iné. Bez právneho významu mal odporcovo tvrdenie o tom, že od doby uzavretia mimosúdnej dohody o výške jeho príspevku na výživu navrhovateľa v sume 150 euro mesačne v roku 2010 sa navrhovateľove pomery nezmenili , keďže zdravotné problémy (psoriázu) mal navrhovateľ už v minulosti a v čase dohody o výživnom už študoval na súkromnej vysokej škole. Súd prvého stupňa v tejto súvislosti konštatoval, že v aktuálnom akademickom roku je školné X.XXX euro ( v začiatku štúdia predstavovalo len X.XXX euro ) , odporcom uhrádzaný príspevok na výživu navrhovateľa predstavuje v priemere len 5 euro na jeden deň v mesiaci, čo je vzhľadom na vek navrhovateľa a jeho status študenta súkromnej vysokej školy absolútne nedostatočné. Uvedená okolnosť svedčí potom o tom, že matka navrhovateľa saturuje jeho materiálne potreby vo väčšej miere ako otec - odporca, a teda istým spôsobom supluje aj odporcovu vyživovaciu povinnosť k navrhovateľovi. Z toho vyplýva, že dohoda o výživnom na navrhovateľa nevystihuje a ani v roku 2010 nevystihovala jeho reálne náklady na výživu a nezohľadňovala jeho odôvodnené nároky. Čo sa týka poukazu odporcu na povinnosť navrhovateľovej matky participovať na výžive navrhovateľa v rovnakom rozsahu ako prináleží aj jemu ( s ohľadom na približne rovnaké príjmové pomery ) súd prvého stupňa uviedol, že matka navrhovateľa má v priamej opatere mladšiu sestru navrhovateľa ( druhú odporcovu vyživovaciu povinnosť), ktorá si z dôvodu zdravotného postihu vyžaduje zvýšenú pozornosť zo strany matky v zmysle osobnej opatery. Je pravdou, že navrhovateľ vo svojom veku už nie je odkázaný na osobnú opateru matky, avšak s ohľadom na bývanie navrhovateľa v domácnosti matky je nutné chápať jej starostlivosť o neho v kontexte zabezpečovania spoločného stravovania, údržby spoločnej domácnosti, či inej pomoci , napr. pranie, žehlenie a pod.. Rovnako neprihliadol na námietky odporcu, že štúdium na súkromnej vysokej škole je na strane navrhovateľa vynútené jeho nedostatočným venovaním sa štúdiu na strednej škole - navrhovateľ po absolvovaní bakalárskeho štúdia riadne pokračuje v štúdiu magisterskom, vyšší stupeň vysokoškolského vzdelania mu bezpochyby poskytne väčšie možnosti uplatnia v praxi a možnosti a schopnosti rodičov mu vytvárajú predpoklady pre dosiahnutie vysokoškolského vzdelania aj formou súkromného školstva. Pri určení vyživovacej povinnosti odporcu súd prvého stupňa zohľadnil nielen jeho možnosti a schopnosti, ale tiež jeho majetkové pomery - s terajšou manželkou je spoluvlastníkom rodinného domu, v ktorom bývajú ( bez ohľadu na jeho tvrdenie, že jeho polovicu mu v podstate darovali rodičia) a jednalo sa o kúpu domu ( nie o darovanie). Keďže manželstvo s matkou navrhovateľa ukončil v roku 2010, nové manželstvo uzavrel v roku 2012 a predmetný dom nadobudol do podielového spoluvlastníctva pred uzavretím manželstva, poprel tým svoje tvrdenie o odkázanosti svojich rodičov na jeho finančnú výpomoc, nakoľko spoluvlastníkom nehnuteľnosti sa zjavne stal vďaka ich solventnosti. Pri rozhodovaní o zročnom výživnom za obdobie od 7.6.2012 do 30.11.2013 v ustálenej výške X.XXX,XX euro zohľadnil medzi účastníkmi nespornú sumu vo výške XXX euro mesačne, ktorú odporca navrhovateľovi titulom výživného dobrovoľne uhrádzal. O povolení uhrádzania zročného výživného v určených mesačných splátkach rozhodol podľa § 160 ods.1 O.s.p.. Proti výroku rozsudku o bežnom a zročnom výživnom podal v zákonnej lehote odvolanie odporca dôvodiac dôvodmi uvedenými v § 205 ods.2 písm. a/, b/, d/, e/ a f/ O.s.p. navrhujúc, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil a v prípade nezastavenia konania vec vrátil späť pre viaceré pochybenia s pokynom na postúpenie veci na miestne príslušný Okresný súd Nové Zámky. Odvolateľ poukázal na to, že medzi rovnakými účastníkmi prebiehalo konanie na Okresnom súde Nové Zámky s totožným predmetom konania, ktoré bolo uznesením Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 31.10.2012, č.k. 16P/162/2002 zastavené v dôsledku späťvzatia návrhu navrhovateľom. Skoršie konanie začaté na Okresnom súde Nové Zámky dňa 12.4.2012 v zmysle § 83 O.s.p. bránilo tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde iné konanie. Keďže v prípade prekážky litispendencie ide o tzv. neodstrániteľný nedostatok podmienok konania, mal súd prvého stupňa konanie o totožnom návrhu navrhovateľa uplatneného na Okresnom súde Bratislava V dňa 7.6.2014 podľa § 104 ods.1 O.s.p. zastaviť. Prekážku litispendencie nemožno pritom sanovať ani prípadným späťvzatím prvého návrhu ( uznesenie Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS 320/2009 z 21.10.2009). Odvolateľ ďalej v odvolaní poukázal na neprípustný spôsob vykonávania dôkazov, kedy súd prvého stupňa v rozsudku uvedené dôkazy neoboznámil a ani ich nevykonal na žiadnom z dvoch pojednávaní konaných v merite veci spôsobom predpísaným v § 129 ods.1 O.s.p. ( dňa 9.9.2013 a 2.12.2013). Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku dôsledne a nepresvedčivo nevysvetlil, prečo považoval za potrebné vykonať a oboznámiť sa len s niektorými dôkazmi a prečo sa odmietol zaoberať aj s inými dôkazmi založenými v spise. Odvolateľ poukázal ďalej na to, že konanie prebiehalo na miestne nepríslušnom súde. Súd prvého stupňa pochybil, keď rozhodol, že je na konanie miestne príslušným súdom podľa § 87 písm. a/ O.s.p. a na ním vznesenú námietku miestnej príslušnosti z 18.2.2013 neprihliadol. Pri posúdení tejto námietky úplne ignoroval skutočnosť, že dňa 1.3.2013 začal pracovať aj u druhého zamestnávateľa S. G., U..G..C.., so sídlom Z. XX, X. a v jeho prípade nie je možné hovoriť o stálom pracovisku ako sídle jeho prvého zamestnávateľa . Súd prvého stupňa mal rešpektovať názor Krajského súdu v Nitre, ktorý ohľadom posudzovania miestnej nepríslušnosti v skôr začatom konaní sp. zn. 16P/162/2012 uznesením č.k. 8NcC/24/2012-42 rozhodol, že námietka navrhovateľa proti postúpeniu veci Okresnému súdu Nové Zámky nie je dôvodná. Na základe uvedeného vyslovil záver, že dané konanie prebehlo na miestne nepríslušnom súde, v čoho dôsledku vo veci nerozhodoval zákonný sudca, čím bolo porušené jeho právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi ( čl. 48 ods.1 Ústavy SR). K vecnej stránke rozhodnutia odvolateľ poukázal na nesprávne skutkové zistenia a právne posúdenie veci súdom prvého stupňa, keď v konaní neboli riadne ( okrem výšky školného ) zdokladované náklady navrhovateľa za bývanie, cestovanie, nákladov na študijné pomôcky, nákladov na lieky a voľnočasové aktivity. Vo vzťahu k pokračovaniu štúdia navrhovateľa na magisterskom štúdiu sa súd prvého stupňa nezaoberal tým, že absolvovaním prvého stupňa štúdia objektívne získal schopnosť sa do veľkej miery sám živiť a nebyť odkázaný len na pomoc rodičov. Obdobný študijný program, ktorý si vybral navrhovateľ bezplatne poskytujú na Slovensku viaceré verejné vysoké školy - výber navrhovateľa potom nebol racionálny a suma X.XXX euro na školné nepredstavuje výdavok na jeho odôvodnenú potrebu. V danom štúdiu bolo za rovnakú sumu možné študovať v dennej, ale i externej forme - súd prvého stupňa sa touto otázkou v konaní vôbec nezaoberal. Z dostupných údajov ďalej vyplýva, že navrhovateľ nie je návštevou školy časovo nadmieru zaťažený tak, že by si aj popri štúdiu nemohol privyrábať vo forme brigád, alebo pracovným pomerom na kratší čas. Navrhovateľ sa k riadne doručenému odvolaniu písomne nevyjadril. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 120 ods. 1 O.s.p.) z hľadiska posúdenia opodstatnenosti návrhu na určenie vyživovacej povinnosti odporcu, výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( § 132 O.s.p.) a na ich základe dospel k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí dostatočne odôvodnil ( § 157 ods. 2 O.s.p.). Predmetom daného konania je návrh navrhovateľa na určenie vyživovacej povinnosti odporcu, ktorý doručil na Okresný súd Bratislava V dňa 7.6.2012. Podľa § 83 O.s.p. začatie konania bráni tomu, aby o tej istej veci prebiehalo na súde iné konanie. Vyporiadavajúc sa s odvolacou námietkou odporcu o prekážke litispendencie odvolací súd konštatuje, že o prekážke litispendencie hovoríme iba vtedy, ak súčasne prebieha konanie o tej istej veci na dvoch, či viacerých súdoch. V prejednávanom prípade z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľ pred podaním návrhu na určenie výživného na Okresnom súde Bratislava V ( doručeného na súd dňa 7.6.2012 ) uplatnil návrh s rovnakým predmetom konania na Okresnom súde Nové Zámky, ktorý pred otvorením pojednávania dňa 25.10.2012 zobral späť. Uznesením Okresného súdu Nové Zámky zo dňa 31.10.2012, sp.zn. 16P/162/2012 bolo skôr začaté konanie o návrhu navrhovateľa zastavené. Prekážka litispendencie patrí k podmienkam konania. Ak súd zistí, že o rovnakej veci prebieha iné konanie , je povinný neskôr začaté konanie zastaviť ( § 104 ods.1 O.s.p.). Okamihom rozhodným pre posúdenie prekážky litispendencie je stav v dobe vyhlásenia ( vydania ) uznesenia o zastavení konania, v ktorom okamihu je nutné posudzovať existenciu skôr začatého totožného konania. Uvedené znamená, že v čase, kedy odporca v podaní doručenom Okresnému súdu Bratislava V dňa 18.2.2013 túto skutočnosť oznámil ( a kedy ju súd prvého stupňa zistil ), už neexistovala prekážka litispendencie brániaca Okresnému súdu Bratislava V uplatnený návrh prejednať. Za nedôvodnú posúdil odvolací súd i námietku odporcu o tom, že dané konanie prebehlo na miestne nepríslušnom súde, v čoho dôsledku vo veci nerozhodoval zákonný sudca, čím bolo porušené jeho právo nebyť odňatý zákonnému sudcovi ( čl. 48 ods.1 Ústavy SR). V tejto súvislosti poukazuje na to, že o námietke odporcu o miestnej nepríslušnosti Okresného súdu Bratislava V rozhodol Okresný súd Bratislava V v uznesení zo dňa 27.3.2013, č.k. 17 P/195/2012-60 tak, že tejto nevyhovel. V odôvodnení rozhodnutia konštatoval, že v danom prípade je možné miestnu príslušnosť Okresného súdu Bratislava V vyvodiť z § 87 písm. a/ O.s.p., odvíjajúcu sa od stáleho pracoviska odporcu. Krajský súd v Bratislave uznesením zo dňa 31.5.2013, č.k. 11CoP 250/2013-68 na odvolanie odporcu uznesenie súdu prvého stupňa uvedené v predchádzajúcom odseku potvrdil poukazujúc na to, že v danom prípade je pri posudzovaní otázky miestnej príslušnosti súdu rozhodujúce, že navrhovateľ v návrhu uviedol skutočnosti dokladujúce na výber danú príslušnosť ( § 87 O.s.p.) , a to uvedením stáleho pracoviska odporcu ( H. N. U. H. U., U..G..C.., Q. XX, X. ), ktoré je v obvode Okresného súdu Bratislava I. Uvedené znamená, že o námietke miestnej nepríslušnosti vznesenej odporcom pri prvom prináležiacom mu úkone rozhodoval v súlade s § 105 ods.1,2,3 O.s.p. nadriadený súd, t.j. Krajský súd v Bratislave, a to v rámci rozhodovania o odvolaní podanom odporcom voči tomuto uzneseniu. Okolnosť, že nad rámec citovaného ustanovenia rozhodoval pred predložením veci nadriadenému súdu aj súd prvého stupňa o vyhovení, resp. nevyhovení odporcom vznesenej námietky miestnej nepríslušnosti nie je vadou konania majúcou za následok nesprávne rozhodnutie vo veci ( § 212 ods. 3 O.s.p.). Podľa ust. § 62 ods.1,2 zák.č. 36/2005 Z.z. v platnom znení ( ďalej „ Zákon o rodine“) plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Podľa ust. § 75 ods.1 cit. zákona pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. V nadväznosti na citované zákonné ustanovenia odvolací súd vo vzťahu k rozhodnutiu vo veci samej v časti napadnutej odvolaním ako prvoradé konštatuje, že výživným sa rozumejú náklady na uspokojovanie všetkých životných potrieb toho, komu je poskytované v súvislosti s jeho všestranným rozvojom, tak po stránke fyzickej ako aj po stránke duševnej. Rozsah nákladov na úhradu životných potrieb osoby odkázanej na výživné je rôzna, a to vzhľadom na vek, zdravotný stav ale aj vzhľadom na nadanie (schopnosti) tejto osoby, spôsob prípravy na jej budúce povolanie a pod.. V zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení, základom pre hodnotenie schopností a možností rodičov plniť si svoju vyživovaciu povinnosť voči dieťaťu odkázaného na neho výživou, je zistenie ich skutočných príjmov ale aj podkladov odôvodňujúcich záver, že tento dosahovaný príjem zodpovedá ich telesným a duševným schopnostiam, skúsenostiam v plnení pracovných povinností, ako aj miestnym, lokálnym možnostiam ich uplatnenia a závisí aj od zisťovania ich celkových majetkových pomerov v širšom slova zmysle. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti má súd vychádzať jednak zo všeobecných hľadísk, t.j. zo skúmania odôvodnených potrieb dieťaťa; rozsah ktorých je rôzny vzhľadom na vek, zdravotný stav, spôsob prípravy na budúce povolanie, nadanie, záujmy maloletého dieťaťa a vychádza zároveň aj z reálnych možností a schopností rodičov dieťaťa plniť si svoju vyživovaciu povinnosť. Rozsah odôvodnených potrieb osoby odkázanej na výživné, je súčasne závislý od reálnych schopností a možností osôb povinných poskytovať výživné, t.j. od ich zárobkových schopností a možností, počtu ich celkových vyživovacích povinností a pod.. Vo vzťahu k námietke odvolateľa o nesprávnych skutkových záverov prvostupňového súdu odvolací súd uvádza, že vnútorné presvedčenie súdu ( ako výsledok hodnotenia dôkazov ) by sa malo vytvárať na základe starostlivého uváženia a zhodnotenia jednotlivých dôkazov jednotlivo aj v ich komplexnosti tak, aby vychádzalo z pravidiel formálnej logiky. Kontrola výsledku hodnotenia dôkazov, ku ktorým dospel súd, sa uskutočňuje najmä prostredníctvom inštitútu odôvodnenia rozsudku upraveného v § 157 ods. 2 O.s.p., podľa ktorého má súd uviesť, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetliť, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. V posudzovanom prípade súd prvého stupňa v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie dokazovaním riadne zistil skutkový stav veci, na vec aplikoval správny právny predpis a svoje rozhodnutie aj dostatočne a zrozumiteľne odôvodnil ( t.j. v rozhodnutí vysvetlil dôvody, pre ktoré prijal svoje závery ). V tejto súvislosti odvolací súd poznamenáva aj to, že súd vo svojom rozhodnutí nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené v priebehu konania účastníkmi, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia ( sp. zn. III. ÚS 209/04). Súd prvého stupňa na základe vykonaného dokazovania správne s poukazom na § 62 ods.1 Zákona o rodine ustálil, že navrhovateľ je v postavení dieťaťa, ktoré nie je schopné sa samo živiť. Bez právneho významu je v tomto smere odvolacia námietka odporcu poukazujúca na to, že navrhovateľ ako absolvent nižšieho stupňa vysokoškolského vzdelávania ( s dosiahnutým titulom bakalár) môže pracovať a popritom externe študovať a týmto spôsobom si dokončiť magisterský stupeň štúdia. Odvolací súd poukazuje na to, že je právom dieťaťa si svojim vzdelávaním rozširovať možnosť budúceho uplatnenia sa na trhu práce - pre absolventa druhého stupňa vysokoškolského štúdia sú tieto možnosti v porovnaní s absolventom len nižšieho stupňa vysokoškolského vzdelávania omnoho širšie. Súdna prax preto pokračovanie na vyššom stupni vysokoškolského štúdia považuje za sústavnú prípravu na výkon povolania, počas ktorej dieťaťu prináleží právo byť od svojich rodičov vyživované. Požiadavka odporcu na to, aby si navrhovateľ ukončil vyšší stupeň vysokoškolského vzdelávania externou formou a súčasne i pracoval, je potom jednak v rozpore s hmotnoprávnou úpravou a v tomto prípade ani nepodložená skutkovými okolnosťami prejednávaného prípadu ( majetkové a finančné pomery oboch rodičov navrhovateľa im umožňujú i počas štúdia na vyššom stupni neverejného vysokoškolského vzdelávania na výživu navrhovateľa prispievať). Obdobná úvaha platí i vo vzťahu k výberu súkromnej vysokej školy navrhovateľom, na ktorej navrhovateľ riadne študuje. Pokiaľ ide o výšku súdom prvého stupňa určenú výšku výživného , priznanú navrhovateľovi od podania návrhu na začatie konania ( t.j. od 7.6.2012) je treba sa zhodnúť s úvahou súdu prvého stupňa o tom, že určená suma výživného zohľadňuje jednak rozsah odôvodnených potrieb navrhovateľa ( t. j. nákladov vynaložených na školné, študijné pomôcky, dopravu, ošatenie, obuv, cestovné , stravu, výdavky súvisiace so zdravotným stavom ), ale zároveň zohľadňuje i výšku životnej úrovne odporcu ( dosahujúceho podobne ako matka navrhovateľa nadštandardný príjem ), na ktorej sa má navrhovateľ právo podieľať i zohľadnením nákladov súvisiacich s voľnočasovými aktivitami a rozvojom jeho záujmov. Odvolací súd konštatuje, že určená suma výživného za situácie, kedy sú potreby navrhovateľa potrebami dospelej osoby, pri zohľadnení čiastočnej kompenzácie vyživovacej povinnosti zo strany matky navrhovateľa starostlivosťou o jeho potreby ( zabezpečovanie bývania, stravy, údržba ošatenia a pod. ), nákladov navrhovateľa vynakladaných na školné, cestovné výdavky, lekársku starostlivosť, študijné pomôcky a časť voľnočasových záľub ( prezentované v priebehu pojednávania nariadeného súdom prvého stupňa na deň 9.9.2013 ) a nákladov súvisiacich s uspokojovaním základných potrieb, ktoré je možné určiť úvahou s prihliadnutím na priemernú výšku takýchto nákladov ( strava, ošatenie, bývanie, obuv, vreckové ) zodpovedá zásadám pre určovanie vyživovacej povinnosti povinného rodiča ( § 62 , § 65, §75 ods.1, § 77 ods. 1 Zákona o rodine. Pokiaľ ide o námietky odporcu o nepreukázaní zmeny pomerov od uzavretia dohody o výške výživného na navrhovateľa v roku 2010 sa odvolací súd zhoduje s názorom súdu prvého stupňa o tom, že táto dohoda už v čase jej uzavretia nepostačovala s poukazom na existujúce odôvodnené potreby navrhovateľa na pokrytie jeho odôvodnených potrieb a nezodpovedala majetkovým a zárobkovým pomerom povinného odporcu. Z dokazovania vykonaného pred súdom prvého stupňa naviac jednoznačne nevyplynul obsah tejto dohody ( nespornou medzi účastníkmi bola suma XXX euro mesačne, spornými boli ďalšie plnenia odporcu, ktoré neuhrádzal vôbec, resp. uhrádzal s oneskorením ) a ani okruh účastníkov ( dohoda mala byť uzavretá za plnoletosti navrhovateľa, ale ako jej účastníka odporca udával i matku navrhovateľa ). Na základe uvedeného potom podľa názoru odvolacieho súdu súd prvého stupňa správne postupoval i v tom, keď pri rozhodovaní o návrhu navrhovateľa nezohľadňoval a neposudzoval existenciu zmeny pomerov podľa § 78 ods.1 Zákona o rodine predpokladajúcu buď právoplatné súdne rozhodnutie o výške vyživovacej povinnosti, alebo existenciu právne perfektnej mimosúdnej dohody o výške vyživovacej povinnosti povinného ( v tomto prípade odporcu ). Vo vzťahu k námietke odporcu namietajúceho okolnosť, že konanie, ktoré predchádzalo vydaniu odvolaním napadnutého rozsudku má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie veci spočívajúcej vo vykonaní listinných dôkazov v rozpore s ust. § 129 O.s.p. je treba uviesť, že podľa ust. § 120 ods.1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Podľa ust. § 129 ods.1 O.s.p. sa dôkaz listinou vykoná tak, že predseda senátu alebo samosudca na pojednávaním listinu alebo jej časť prečíta alebo oznámi jej obsah. Zo zápisníc z pojednávaní súdu nariadených na deň 9.9.2013 a 2.12.2013 vyplýva, že pred otvorením pojednávania súd prvého stupňa oznámil výsledok prípravy pojednávania a obsah vykonaných dôkazov. Uvedené znamená, že odporcom vytýkané procesné pochybenie súdu prvého stupňa o riadnom nevykonaní dokazovania nevyhnutného k preukázaniu rozhodujúcich skutočností spôsobom uvedeným v § 129 ods.1 O.s.p. nebolo odvolacím súdom zistené . Odvolací súd pre úplnosť odôvodnenia poznamenáva, že účastníci konania pred vyhlásením rozhodnutia vo veci samej nežiadali o vykonanie ďalšieho dokazovania ( § 120 ods.4 O.s.p.). Na základe uvedeného odvolací súd rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti napadnutej odvolaním ( vrátane vecne a právne správneho výroku o zročnom výživnom a podmienkach jeho splatnosti ) a vo výroku o trovách konania podľa § 219 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. a ich náhradu úspešnému navrhovateľovi nepriznal, pretože mu v odvolacom konaní žiadne trovy nevznikli. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.