Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11CoP/102/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512222956 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 09. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bianka Gelačíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1512222956.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a členov senátu JUDr. Kataríny Štrignerovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, v právnej veci navrhovateľa: O.. G. A., G. XXXXX T., E. X, J. N. V., zast. JUDr. Milanom Ficekom, advokátom, s.r.o., AK Žilinská 14, Bratislava, proti odporcovi: Q. A., G. V. X, G., zast. JUDr. Veronikou Kozovou, advokátkou, AK Záhradnícka č. 7, Bratislava, o zrušenie výživného na plnoleté dieťa, na odvolanie navrhovateľa aj odporcu proti rozhodnutiu Okresného súdu Bratislava V, č.k. 20P 333/2012-162 zo dňa 26.09.2013, jednohlasne takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa p o t v r d z u j e. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozhodnutím zrušil vyživovaciu povinnosť navrhovateľa k odporcovi vo výške XXX € mesačne od 30.09.2013. Vo zvyšku súd návrh zamietol. Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Súd prvého stupňa svoje rozhodnutie zdôvodnil ust. § 43 ods. 2, 3 Zák. o rodine a ďalej § 85 ods. 1, § 75 ods. 2 Zák. o rodine, ako aj ust. § 52 ods. 3 a § 53 ods. 4 zák. č. 131/02 Z.z. o vysokých školách. Súd prvého stupňa mal v konaní preukázané, že hoci odporca sa naďalej sústavne a nepretržite po ukončení strednej školy pripravuje na výkon budúceho povolania, po 6 rokoch štúdia na vysokej škole, počas ktorého si založil vlastnú spoločnosť s ručením obmedzením, nemá ukončený ani prvý stupeň vysokoškolského štúdia. Sústavnosť štúdia v zmysle riadnej a aktívnej a koncentrovanej prípravy je však v danom prípade sporná vzhľadom na pracovné a podnikateľské aktivity odporcu popri štúdiu, čo sa prejavilo aj na jeho dĺžke. Je nepochybné, že odporca má právo na vzdelanie zodpovedajúce jeho schopnostiam a možnostiam, avšak s týmto jeho právom súčasne koreluje jeho povinnosť plniť si svoje študijné povinnosti primerane týmto schopnostiam. Účelom trvania vyživovacej povinnosti rodičov do skončenia riadnej prípravy na budúce povolanie má byť práve zabezpečenie nerušenej možnosti aktívne študovať. V konaní nebolo preukázané, že by odporca trpel napr. poruchou učenia, ktorá by eventuálne odôvodňovala potrebu zvýšeného úsilia na absolvovanie vysokoškolského štúdia, prípadne akékoľvek iné skutočnosti, ktoré by mali vplyv na jeho študijné schopnosti. Vzhľadom k absolvovaniu celého predchádzajúceho štúdia na základnej a strednej škole v Rakúsku v nemeckom jazyku nemožno v prípade odporcu hovoriť ani o zvýšenej náročnosti kvôli štúdiu v cudzom jazyku. Naopak sám odporca potvrdil svoju vynikajúcu jazykovú úroveň, ktorá napokon bola aj mimoriadne zaujímavá pre jeho zamestnávateľov už počas štúdia. Dôvody predlžovania štúdia a teda riadne neplnenie si svojich povinností študenta súd vyhodnotil ako subjektívne, keď nemohol prihliadnuť na skutočnosť, že by bol odporca nútený pracovať na úkor školy z dôvodu riadneho neplnenia si vyživovacej povinnosti zo strany navrhovateľa, keď v tomto smere mal možnosť domáhať sa výkonu rozhodnutia proti navrhovateľovi už podstatne skôr. Sám odôvodňoval založenie vlastnej obchodnej spoločnosti a krátkodobé zamestnania popri škole predovšetkým záujmom o nadobudnutie praxe, čo je na jednej strane síce možné hodnotiť ako pozitívne, avšak nemohlo to byť na ujmu plnenia si jeho základných študijných povinností. Odporca za 12 semestrov do septembra 2013 (rovnaké časové obdobie ako celé štúdium brata, vrátane úspešne ukončeného 2. stupňa) nemá ukončené ani bakalárske štúdium, čo je už možné považovať za minimálne neštandardné, a to aj pri možnom zohľadnení vyššej náročnosti technického smeru štúdia v porovnaní so spoločenskovednými odbormi. Priemerná dĺžka bakalárskeho štúdia by nemala presiahnuť 4 roky, a to aj so zohľadnenia prechodných krátkodobých neúspechov v štúdiu, či zmeny odboru. Za predpokladu dodržania doby trvania riadneho štúdia by mal odporca pri začatí štúdia v r. 2007 ukončiť bakalárske štúdium do konca septembra r. 2010, najneskôr do r. 2011. Súd prvého stupňa nemohol prihliadnuť na štatistiku o priemernej dĺžke štúdia, na ktorú sa odporca odvolával, keď dajúc za pravdu argumentácii navrhovateľa nie je z tejto zrejmé, či zohľadňuje sústavnú prípravu na budúce povolanie a nie je z nej jednoznačne zjavné, či študenti popri štúdiu pracujú alebo iba študujú. Už doterajšia dĺžka štúdia odporcu (12 semestrov) značne presahuje aj priemernú dĺžku bakalárskeho štúdia muža (8,7 semestrov) vyplývajúcu z tejto štatistiky. Teda odporca z čisto subjektívnych dôvodov po 6 rokoch, kedy pri riadnom štúdiu mohol mať i v podmienkach rakúskeho vysokoškolského systému ukončené aj magisterské štúdium, nemá ukončený ani prvý stupeň vysokoškolského štúdia, za takýchto okolností predlžovanie jeho štúdia súd považoval za zneužívanie realizácie jeho práva na vzdelanie a vyhodnotil ho ako hrubé porušovanie jeho povinností vyplývajúcich mu z § 43 ods. 2, 3 Zák. o rodine, ktoré vybočuje z medzí slušnosti, ohľaduplnosti a tolerancie voči rodičom. Bez povšimnutia nemožno nechať aj dôchodkový vek navrhovateľa, úmyselné vedomé rozloženie štúdia odporcu na neprimerane dlhý čas bez akceptácie rodičmi, resp. čo i len niektorého z rodičov ako osoby povinnej platením výživného, nesie plnú zodpovednosť odporca, ktorý navyše vzhľadom na existencie fungujúcej obchodnej spoločnosti od r. 2009 má skutočne aj sám možnosti a schopnosti zabezpečiť si dostatočné prostriedky na vlastnú obživu prípadne za využitia možnosti štúdia popri zamestnaní, keď napokon jeho denné štúdium presiahlo štandardnú dĺžku bakalárskeho štúdia aj v externej forme. Vzhľadom na uvedené skutočnosti a výsledky vykonaného dokazovania súd prvého stupňa dospel k záveru, že ďalšie trvanie vyživovacej povinnosti navrhovateľa voči odporcovi by bolo v danom prípade v rozpore s dobrými mravmi. Súd prvého stupňa návrhu vyhovel len čiastočne, keď vyživovaciu povinnosti navrhovateľa voči odporcovi zrušil až z účinnosťou od 30.09.2013, ku koncu 6 akademického roka vysokoškolského štúdia odporcu, dokedy by za predpokladu riadneho pokračovania v štúdiu mal byť skončený aj jeho druhý stupeň. O trovách konania rozhodol súd prvého stupňa podľa § 142 ods. 2 O.s.p.. Proti tomuto rozhodnutiu podali odvolanie navrhovateľ aj odporca. Navrhovateľ nesúhlasil s ukončením vyživovacej povinnosti na odporcu k 30.09.2013, keď odporca je založením vlastnej obchodnej spoločnosti schopný sám sa živiť a práve svoje pracovné a podnikateľské aktivity rozvíjal na úkor riadneho štúdia. Poukázal na to, že štúdium odporcu trvá už viac ako 6 rokov, čo je dvojnásobok dĺžky bakalárskeho štúdia na Rakúskych odborných vysokých školách a odporca pritom stále neukončil bakalárske štúdium. Dĺžku svojho štúdia odhadol ešte na jeden - dva semestre. Súd prvého stupňa mal prihliadať na bežnú dĺžku vysokoškolského štúdia 5 rokov. Žiadal zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa tak, že vyživovacia povinnosť bude zrušená 18.09.2012 - dňom podania návrhu na zrušenie vyživovacej povinnosti. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie aj odporca, ktorý trval na tom, že popri práci vždy dal prednosť škole, pochybil súd prvého stupňa, keď neskúmal majetkové pomery navrhovateľa, ktorý je síce poberateľom dôchodku, ale jeho dôchodok je veľmi vysoký. Je pravda, že zmenil štúdium na jednej fakulte, a to z dôvodu, že videl lepšie uplatnenie v budúcom pracovnom pomere. Toto mu nemožno pripísať na mínusový vrub. Nesprávne sa súd prvého stupňa vyporiadal s dĺžkou štúdia jeho brata Z., ktorý je od odporcu starší o 4 roky a ktorý mal ukončiť štúdium už v roku 2009, teda meškal 3 roky. Zrejme študoval na inej vysokej škole a porovnávať náročnosť jeho štúdia, naviac v cudzine je nesprávne a neporovnateľné. Mravné zásady a princípy, na ktorých sú založené vzájomné vzťahy medzi rodičmi a deťmi porušil navrhovateľ a nie odporca. Súd prvého stupňa neskúmal jeho náklady na štúdium, odporca uviedol, že nerozumie prečo súd ukončil vyživovaciu povinnosť práve dňom 29.09.2013, keď nemal ukončené bakalárske štúdium. Zdôraznil, že ako fyzická osoba nezíska prácu a tak to bude zase na úkor školy, v spoločnosti F. N..V..Q.. je jedným zo spoločníkov a teda má zviazané ruky. Naviac ani zisk z tejto spoločnosti by nestačil pokryť jeho životné náklady. Podieľa sa na viacerých projektoch, ktoré mu majú rozšíriť jeho vzdelanostnú úroveň a preto zrušenie vyživovacej povinnosti otca voči nemu považuje za nesprávne. S poukazom na to, že navrhovateľ nemá už viac vyživovacích povinností a jeho životná úroveň je veľmi vysoká, pričom on má právo podieľať sa na tejto životnej úrovni. Žiadal zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa tak, že vyživovacia povinnosť navrhovateľa k nemu naďalej trvá, prípadne žiadal zrušiť rozsudok súdu prvého stupňa a vrátiť ho súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu odporcu zotrval na svojich prednesoch a žiadal vyhovieť svojmu odvolaciemu petitu. Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa zotrval na svojich prednesoch a žiadal vyhovieť svoju odvolaciemu petitu. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal vec podľa § 214 ods. 2 O.s.p. s verejným vyhlásením rozhodnutia podľa § 156 ods. 3 O.s.p., a dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je správne, odvolaniam navrhovateľa ani odporcu nie je možné vyhovieť. Súd prvého stupňa vo veci vykonal potrebné dokazovanie, z ktorého aj vyvodil správny právny záver a v odvolaniach účastníkov neboli uvedené žiadne nové skutočnosti, ktoré by mali za následok zmenu rozhodnutia súdu prvého stupňa. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p., ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia odvolací súd dopĺňa, že vyživovacia povinnosť rodičov k deťom trvá do doby, kým dieťa nie je schopné samé sa živiť. § 62 ods. 1 Zák. o rodine jednoznačne vymedzuje vyživovaciu povinnosť rodičov k deťom. Kedy nastane takýto faktický stav závisí od okolností konkrétneho prípadu, pričom medzi rozhodujúce faktory na strane dieťaťa patrí jeho vek, zdravotný stav, štúdium, schopnosť zamestnať sa, schopnosť vykonávať prácu, odôvodnené záujmy a potreby a majetkové pomery. Súhrne možno konštatovať, že dieťa je schopné samé sa živiť vtedy ak je schopné samostatne uspokojovať svoje potreby. Súd prvého stupňa sa dôsledne zaoberal schopnosťou odporcu sám sa živiť a dospel k správnemu záveru, keď je zrejmé, že odporca popri štúdiu vykonával aj široký rozsah pracovnej činnosti, pričom s poukazom na výšku vyživovacej povinnosti toto odporca nútený nebol vykonávať a mal všetky svoje aktivity upriamiť na ukončenia štúdia. Vyživovacia povinnosť nie je podľa Zákona o rodine nekonečná a možno tu súhlasiť so závermi súdu prvého stupňa, že podľa § 43 ods. 2, 3 Zák. o rodine je dieťa povinné plniť si svoje vzdelávacie povinnosti primerane svojim schopnostiam, pričom z obsahu spisu nebolo zistené, že by na strane odporcu nejaké prekážky vznikali. Skutočnosť, že navrhovateľ poberá vyšší dôchodok, resp. má vyššiu životnú úroveň ešte neoprávňuje odporcu predlžovať si bezdôvodne svoje študijné povinnosti. Súd prvého stupňa správne ustálil koniec vyživovacej povinnosti a schopnosť odporcu sám sa živiť. Z uvedených dôvodov nebolo možné prihliadnuť na námietky navrhovateľa ani na námietky odporcu, keď súd prvého stupňa vychádzal zo štandardnej dĺžky štúdia, počas ktorej bol odporca spôsobilý získať vzdelanie. Dobré mravy sú nepísané pravidla slušnosti, ľudskosti, tolerancie, poctivosti a dôvery, z ktorých v prvom rade vychádza písané právo. Nie sú presne definované a vychádzajú zo všeobecne akceptovaných mravných princípov v prevažnej časti spoločnosti. Súd ich posudzuje konkrétne v každom individuálnom prípade, v kontexte konania účastníkov a súslednosti ich úkonov v čase a mieste, aj uvedenú skutočnosť súd prvého stupňa správne vyhodnotil. Rozhodnutie súdu prvého stupňa je správne, odvolací súd ho potvrdil podľa § 219 O.s.p.. O trovách konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. tak, že neúspešný, účastníkom nepriznal právo na náhradu trov odvolacieho konania. Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu odvolanie nie je prípustné.