Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/155/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512223608 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 04. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1512223608.3 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobcu: POHOTOVOSŤ, s.r.o., Pribinova 25, Bratislava, zast. advokátskou kanceláriou Fridrich Paľko, s. r. o., Grösslingova 4, Bratislava, proti žalovanej: Slovenská republika, zast. Ministerstvom spravodlivosti SR, Župné nám. 13, Bratislava, o náhradu majetkovej škody a o náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Bratislava V zo dňa 31. januára 2014, č. k. 50C/160/2012-59, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Bratislava V zo dňa 31. januára 2014, č. k. 50C/160/2012-59, v napadnutej časti p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania do právoplatného skončenia konania vedeného na Ústavnom súde Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti, ktorej predmetom je rozhodnutie o porušení práva žalobcu na zákonného sudcu a práva na nestranný súd. Súčasne súd prvého stupňa zamietol aj návrh žalovanej na spojenie vecí vedených na súde prvého stupňa v súdnom oddelení 50 C s totožnými účastníkmi konania a predmetom konania sp. zn. 50C/159/2012, 50C/160/2012, 50C/161/2012, 50C/162/2012, 50C/164/2012, 50C/165/2012, 50C/166/2012, 50C/167/2012, 50C/168/2012, 50C/169/2012, 50C/170/2012, 50C/171/2012, 50C/172/2012, 50C/173/2012, 50C/174/2012, 50C/175/2012, 50C/176/2012, 50C/177/2012, 50C/178/2012, 50C/179/2012, 50C/181/2012, 50C/182/2012, 50C/185/2012, 50C/186/2012, 50C/187/2012, 50C/188/2012, 50C/189/2012, 50C/191/2012, 50C/192/2012, 50C/193/2012 a 50C/199/2012. V odôvodnení napadnutého uznesenia súd prvého stupňa uviedol, že žalobca svoj návrh na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ a ods. 2 písm. c/ O.s.p. odôvodnil tým, že podal podľa čl. 127 Ústavy SR na Ústavný súd Slovenskej republiky v predmetnej veci ústavnú sťažnosť, v ktorej namieta porušenie svojich základných práv vyplývajúcich z Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave, ktorým nevylúčil všetkých sudcov Okresného súdu Bratislava V z konania a rozhodovania v predmetnej právnej veci. V prebiehajúcom konaní na Ústavnom súde Slovenskej republiky sa podľa žalobcu riešia viaceré nastolené otázky, ktoré budú mať význam pre konanie a rozhodovanie vo veci samej. Po právnej stránke súd prvého stupňa odôvodnil svoje rozhodnutie ustanoveniami § 109 ods. 1 písm. b/ a § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p., čl. 46 ods. 1, 4, čl. 48 ods. 1, 2, čl. 51 ods. 1, čl. 127 ods. 1 a čl. 141 Ústavy SR a vecne tým, že skutočnosť, že žalobca podal ústavné sťažnosti proti právoplatným uzneseniam Krajského súdu v Bratislave nie je dôvodom na prerušenie konania podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. ani podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. Mal za to, že Ústavný súd Slovenskej republiky nemožno považovať za taký súdny orgán, ktorému môže byť vec postúpená podľa § 105 ods. 2 O.s.p. Tam, kde to zákonodarca považoval za vhodné a účelné vzťah všeobecných súdov a ústavného súdu jednoznačne upravil (§ 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p.). Poukázal na skutočnosť, že podmienkou pre prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. b/ druhá veta O.s.p. je, že k záveru o rozpore všeobecné záväzného právneho predpisu, ktorý sa týka veci, s Ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je SR viazaná, musí dospieť súd a nie účastník konania. Vzhľadom na nepreukázanie splnenia podmienok prerušenia konania stanovených v § 109 - § 110 O.s.p. súd prvého stupňa nebol povinný prerušiť konanie na návrh účastníka. Podľa názoru súdu prvého stupňa podanie ústavnej sťažnosti jedného z účastníkov sporového konania nie je zákonnou prekážkou postupu konania. Ustanovenia § 107 až § 111 O.s.p. taxatívne vymedzujúce prekážky postupu konania neobsahujú právnu normu umožňujúcu všeobecnému súdu nekonať a nerozhodovať vo veci. Prerušením konania by podľa súdu prvého stupňa mohlo dôjsť k zásahu do práv druhého účastníka konania zaručených čl. 46 a čl. 48 Ústavy SR. Z týchto dôvodov súd prvého stupňa návrh žalobcu ako nedôvodný zamietol a po právoplatnosti napadnutého uznesenia bude pokračovať v konaní. Pokiaľ ide o návrh žalovanej na spojenie vecí, súd prvého stupňa v tejto časti poukázal na ustanovenie § 1 a § 112 ods. 1 O.s.p. a ani tomuto návrhu nevyhovel, nakoľko sa mu spojenie vecí nejavilo ako vhodné. Dôvodil tým, že pri spojení väčšieho množstva súdnych konaní sa stáva konanie neprehľadné a zbytočne komplikované z pohľadu vedenia konania. Proti tomuto rozhodnutiu súdu prvého stupňa podal odvolanie žalobca a napadol ním výrok, ktorým súd prvého stupňa zamietol jeho návrh na prerušenie konania. Navrhol, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil a vec mu v tomto rozsahu vrátil na opätovné prejednanie. Vytýkal súdu prvého stupňa, že napadnuté uznesenie je nepreskúmateľné, nakoľko v ňom vôbec nekonkretizuje svoj záver o nesplnení podmienok pre prerušenie konania, a teda porušuje aj právo žalobcu na súdnu ochranu. Uviedol, že súd musí posudzovať procesné návrhy účastníkov podľa ich obsahu a nie podľa času, kedy boli na súde uplatnené (skôr či neskôr pred pojednávaním). Žalobca nesúhlasil s tvrdením súdu prvého stupňa, že svoj návrh na prerušenie konania nepodporil žiadnymi listinami, nakoľko návrh na zrušenie pojednávania podal elektronicky spolu s prílohou - ústavnou sťažnosťou. Mal za to, že riadne a včas požiadal o prerušenie konania, uviedol dôležité dôvody a predložil s nimi spájané listiny. Poukázal na svoje podanie (obsiahnuté v texte žaloby), ktorým upovedomil súd o skutočnostiach nasvedčujúcich tomu, že sudcu, ktorému bola vec pridelená systémom súdneho manažmentu na prejednanie a rozhodnutie, je potrebné z konania vylúčiť. Okolnosť, že krajský súd nevzhliadol v označených skutočnostiach dôvod na vylúčenie sudcu, podľa žalobcu nič nemení na tom, že v očiach žalobcu a objektívne aj v očiach verejnosti nemožno tohto sudcu považovať za nestranného, a to okrem iného aj z dôvodu, že rozhodnutie krajského súdu je v rozpore s ustálenou rozhodovacou praxou iných krajských súdov v skutkovo a právne totožných veciach. V tejto súvislosti žalobca upozornil na právny názor Krajského súdu v Trnave v právne a skutkovo zhodnej veci v rozhodnutí zo dňa 17.10.2012, č. k. 11NcC/46/2012-24, ako aj v ďalších 50 veciach a tiež na právne názory Krajského súdu v Nitre a Krajského súdu v Prešove. Rovnako je rozhodnutie krajského súdu v rozpore aj s judikatúrou Ústavného súdu Slovenskej republiky a Európskeho súdu pre ľudské práva v oblasti zachovávania práva na nestranný súd. Za týchto okolností a s vedomím, že žalobca podal ústavnú sťažnosť pre porušovanie jeho práva na nestranný súd, ktorej výsledkom bude zrušenie rozhodnutia krajského súdu, podľa jeho názoru nebolo a nie je prípustné, aby konanie pokračovalo a aby sa naďalej vykonávali úkony a rozhodoval vylúčený sudca. Konanie malo byť prerušené až do rozhodnutia ústavného súdu o otázke nestrannosti súdu a osoby sudcu tak, ako žiadal. Žalovaná sa k odvolaniu žalobcu nevyjadrila. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 2 O.s.p.) prejednal odvolanie podľa § 214 ods. 2 O.s.p., bez nariadenia pojednávania, preskúmal napadnuté rozhodnutie podľa § 212 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie nie je dôvodné. Po oboznámení sa s obsahom spisu odvolací súd zistil, že žalobca sa v prejednávanej veci domáha voči žalovanej náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy v zmysle zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov, ktorá mu mala vzniknúť nesprávnym úradným postupom Okresného súdu Bratislava V. Žalobca v konaní podaním zo dňa 8.11.2013 navrhol zrušiť nariadené pojednávanie z dôvodu objektívneho porušenia zásady nestrannosti súdu a sudcu a zároveň s poukazom na § 109 ods. 1 písm. b/ a § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. navrhol prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o ústavnej sťažnosti. Predmetom tejto sťažnosti bolo rozhodnutie o porušení práva žalobcu na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, práva na zákonného sudcu podľa čl. 48 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Európskeho dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16.10.2012, sp. zn. 3NcC/136/2012. Krajský súd v Bratislave uvedeným uznesením rozhodol, že sudcovia Okresného súdu Bratislava V, s výnimkou M.. L. N., nie sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania predmetnej právnej veci sp. zn. 50C/160/2012 vedenej na súde prvého stupňa. Podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodnutie závisí od otázky, ktorú nie je v tomto konaní oprávnený riešiť. Rovnako postupuje, ak tu pred rozhodnutím vo veci dospel k záveru, že všeobecne záväzný právny predpis, ktorý sa týka veci, je v rozpore s ústavou, zákonom alebo medzinárodnou zmluvou, ktorou je Slovenská republika viazaná; v tom prípade postúpi návrh ústavnému súdu na zaujatie stanoviska. Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet. Odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa dospel k záveru, že v danej veci neboli splnené podmienky pre prerušenie konania tak podľa § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. (obligatórne prerušenie konania) ako ani podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. (fakultatívne prerušenie konania). Otázku, či vo veci rozhodoval vylúčený sudca, totiž môže preskúmať len súd vyššieho stupňa v riadnom inštančnom postupe na základe riadnych a mimoriadnych opravných prostriedkov a nepreskúmava ju ústavný súd v konaní o sťažnosti žalobcu namietajúceho porušenie svojich základných práv. V prejednávanej veci teda neexistovali dôvody zakladajúce zákonnú povinnosť súdu prerušiť konanie v zmysle § 109 ods. 1 písm. b/ O.s.p. a počkať na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky. Taktiež neprebiehalo žiadne konanie, v ktorom by sa riešila otázka v zmysle § 109 ods. 2 písm. c/ O.s.p. majúca význam pre rozhodnutie súdu v danej veci. Na zdôraznenie vecnej správnosti napadnutého výroku uznesenia súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza, že z internetového portálu Ústavného súdu Slovenskej republiky zistil, že už v čase rozhodovania súdu prvého stupňa o žiadosti žalobcu na prerušenie konania do právoplatného rozhodnutia Ústavného súdu Slovenskej republiky o predmetnej ústavnej sťažnosti žalobcu na Ústavnom súde Slovenskej republiky žiadne konanie o predmetnej ústavnej sťažnosti žalobcu neprebiehalo. Ústavný súd Slovenskej republiky totiž okrem iných aj túto sťažnosť žalobcu uznesením zo dňa 10. septembra 2013, č. k. III. ÚS 424/2013-11, odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie. Za tejto situácie, preto nebolo možné konanie v prejednávanej veci prerušiť do právoplatného skončenia konania na Ústavnom súde Slovenskej republiky, nakoľko v čase rozhodovania súdu prvého stupňa toto už bolo skončené. V nadväznosti na uvedené tak ani odvolacie námietky žalobcu nemohli privodiť zmenu napadnutého výroku. Z uvedených dôvodov odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správne podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Výrok, ktorým súd prvého stupňa zamietol návrh žalovanej na spojenie vecí, nebol napadnutý odvolaním a nadobudol právoplatnosť. O trovách odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v rozhodnutí, ktorým sa konanie končí (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie bolo odvolacím senátom prijaté pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.