Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 11CoP/595/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512224239 Dátum vydania rozhodnutia: 21. 01. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Bianka Gelačíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1512224239.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Bianky Gelačíkovej a členov senátu JUDr. Kataríny Štrignerovej a JUDr. Blanky Podmajerskej, v právnej veci navrhovateľky: C. E., X.. XX.XX.XXXX, trvale bytom L. XX/XX, XXXXX L., proti odporcovi: H. E., X.. XX.XX.XXXX, bytom C.. XX, XXXXX P., Spolková republika X., o návrhu na určenie výživného, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 13.09.2013, č.k. 44P/22/2012-97, jednohlasne ( pomerom hlasov 3:0) takto r o z h o d o l : Rozsudok súdu prvého stupňa sa v napadnutej časti p o t v r d z u j e. Odporcovi sa nepriznáva náhrada trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : V napadnutom rozhodnutí súd prvého stupňa zastavil konanie v časti sumy XXX euro, zamietol návrh navrhovateľky na určenie výživného v sume XXX euro mesačne počnúc mesiacom október 2012 a odporcovi nepriznal náhradu trov konania. Výrok o zastavení konania v časti sumy XXX euro právne odôvodnil § 96 ods.1,2,3 O.s.p prihliadajúc na dispozitívny úkon navrhovateľky, ktorá v priebehu konania trvala na určení výživného od odporcu v sume XXX euro mesačne a vo zvyšku vzala svoj návrh späť. Zamietajúci výrok súd prvého stupňa právne odôvodnil § 62 ods.1 Zákona o rodine, kedy vykonaným dokazovaním zistil, že navrhovateľka ukončila prípravu na povolanie pred dosiahnutím plnoletosti vo veku 17 rokov, od uvedenej doby bola zamestnaná ako chyžná u viacerých zamestnávateľov a v súčasnosti poberá dávku v hmotnej núdzi vo výške cca XX euro. Súd prvého stupňa konštatoval, že navrhovateľka je schopná sama sa živiť, jej zdravotný stav nenasvedčuje tomu, že by sa nemohla zamestnať, neštuduje a ani nevykonáva sústavnú prípravu na povolanie. Na základe takto zistených skutkových okolností ustálil, že navrhovateľka nepožíva status nezaopatreného dieťaťa, odkázaného výživou na odporcovi, ktorý je jej otcom . O náhrade trov konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 a § 146 ods.2 O.s.p. pri prihliadnutí, že úspešný odporca si náhradu trov konania neuplatnil. Proti zamietajúcemu výroku rozhodnutia podala v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľka navrhujúc, aby odvolací súd jej návrhu na určenie vyživovacej povinnosti odporcu v uplatnenom rozsahu vyhovel. Poukázala na to, že odporcovi bola určená vyživovacia povinnosť voči nej rozsudkom Okresného súdu Bratislava 1 v roku 1980 vo výške XXX,-Kčs, ktoré nebolo zrušené. Odvolateľka uviedla, že návrh na určenie výživného podala dňa 03.10.2012, dňa 18.07.2013 podala sťažnosť na nečinnosť súdu, ktorý dal odporcovi možnosť na úspešné zlikvidovanie jeho majetku. Odporca poberá dôchodok vo výške XXX,XX euro na Slovensku a XXX,XX euro v X. - jeho dôchodok je nízky z dôvodu, že za XX rokov v L. bol sústavne na úrade práce a z dôvodu mimopracovnej činnosti ( nelegálnej zárobkovej aktivity ). Odporca ukladal svoj majetok na Slovensku v našich bankách. Uviedla, že určiť presný počet jeho áut, ktoré po túto dobu vlastnil, by mohli poisťovne. V Nemecku býva na uvedenej adrese v podnájme asi XX rokov. Odporkyňa ďalej vyslovila ľútosť, že konajúci súd ignoroval trestný archív, na ktorý upozorňovala. Bolo by z neho vyplynulo, že odporca bol na Slovensku 2 x trestaný, tretíkrát do výkonu trestu nenastúpil a utiekol do súčasného štátu. Odporca písomnom vyjadrení sa k odvolaniu navrhol rozhodnutie súdu prvého stupňa ako správne potvrdiť. Uviedol, že k hrubým urážkam a ponižovaniu z jej strany nemá komentár. Navrhovateľka je plne spôsobilá na to, aby si zarobila nielen na živobytie, ale aj na platenie nájomného v spoločnej domácnosti, kde sú ešte ďalšie dve osoby. Odvolací súd preskúmal vec v rozsahu a medziach dôvodov odvolania ( § 212 ods. 1 O.s.p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolanie nie je podané dôvodne. Súd prvého stupňa vo vzťahu k rozhodnutiu, v ktorom zamietol návrh na uloženie povinnosti odporcovi platiť navrhovateľke s účinnosťou od októbra 2012 výživné v sume XXX euro mesačne riadne zistil skutkový stav veci, keď vykonal dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností ( § 120 ods. 1 O.s.p.), výsledky vykonaného dokazovania správne zhodnotil ( § 132 O.s.p.) a na ich základe dospel v tejto otázke k správnym skutkovým a právnym záverom, ktoré v napadnutom rozhodnutí aj dostatočne odôvodnil ( § 157 ods. 2 O.s.p.). Podľa § 62 ods. 1 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť. V prejednávanom prípade je podstatným pre právne posúdenie uplatneného nároku okolnosť, či navrhovateľka je osobou, ktorá nie je schopnou sa sama živiť. Právo dieťaťa na výživu voči rodičom vzniká najskôr narodením. Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov voči dieťaťu trvá, kým dieťa nie je schopné sa samo živiť. Kedy nastane takýto faktický stav, závisí od okolností konkrétneho prípadu - medzi rozhodujúce okolnosti na strane dieťaťa ( bez významu je v tomto smere jeho plnoletosť ) patrí jeho vek, zdravotný stav, štúdium, schopnosť zamestnať sa, schopnosť vykonávať prácu, odôvodnené záujmy a potreby, majetkové pomery a podobne. Len samotná skutočnosť, že dieťa nadobudlo pracovnoprávnu spôsobilosť, nemá vplyv na zánik vyživovacej povinnosti rodičov. Súhrnne možno konštatovať, že dieťa je schopné sa samo živiť vtedy, ak je schopné samostatne uspokojovať svoje potreby. Môže sa stať, že takáto okolnosť nenastane nikdy, napríklad v prípade ťažkej invalidity dieťaťa. Povinnosť rodičov živiť svoje dieťa netrvá v prípade, ak dieťa už ukončilo primeranú prípravu na povolanie, má primeraný zdravotný stav, existujú preň pracovné príležitosti, avšak dieťa o ne nemá záujem a z vlastnej vôle nepracuje. Zo skutkového stavu vyplývajúceho v danej veci z dokazovania vykonaného pred súdom prvého stupňa vyplýva, že rozsudkom Obvodného súdu Bratislava 1, č. k. 7C 133/80, zo dňa 03.07.1980, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 15.09.1980, bolo manželstvo rodičov navrhovateľky rozvedené, v tom čase maloletá navrhovateľka bola zverená do výchovy a opatery matke a odporca sa zaviazal povinnosťou prispievať na jej výživu mesačne sumou XXX,-Kčs. Z výsluchu navrhovateľky, z doložených dohôd o pracovnej činnosti, o výkone práce ako i z výsledkov lustrácie vykonanej súdom prvého stupňa v Sociálnej poisťovni je nesporné ( táto okolnosť v odvolaní namietaná nebola), že navrhovateľka vo veku XX rokov ukončila svoje vzdelávanie ( učilište) a potom, ako odporca prestal finančne prispievať na jej výživu, bola nútená finančne vypomáhať svojej matke. Navrhovateľka sa zamestnala od roku 1995 v riadnom pracovnom pomere ako chyžná a od toho času pracovala u viacerých zamestnávateľov. V máji 2012 prišla o prácu v spoločnosti V. P., C..R.. v dôsledku hospodárskej krízy a znižovaniu počtu zamestnancov ( tým aj o stabilný príjem) a do konca roku 2012 pracovala na krátky čas len príležitostne. Rozhodnutím Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny v Bratislave zo dňa 29.04.2013, č.: L.-XXX bola navrhovateľke ako občanovi v hmotnej núdzi priznaná od 01.03.2013 dávka v hmotnej núdzi vo výške XX,XX euro mesačne. S poukazom na skutkové zistenia vyplývajúce z vykonaného dokazovania, je odvolací súd zhodne so súdom prvého stupňa názoru, že v danom prípade nemá navrhovateľka postavenie dieťaťa, ktoré nie je schopné sa samo živiť ( § 62 ods.1 Zákona o rodine ). Z dokazovania vykonaného súdom prvého stupňa i nad rámec dôkazných návrhov účastníkov ( § 120 ods. 1 O.s.p.) nevyplynulo, že by navrhovateľka nebola schopná samostatne uspokojovať svoje potreby - z dokazovania jednoznačné, že na strane navrhovateľky, ktorá od veku 17 rokov vykonáva nekvalifikovanú prácu chyžnej, avšak dlhodobou činnosťou v tejto oblasti nadobudla odborné skúsenosti umožňujúce jej daný druh práce vykonávať, neexistujú zdravotné obmedzenia objektívne ju obmedzujúce pracovať. Okolnosť, že navrhovateľka je vo veku XX rokov v súčasnosti nezamestnaná, sama osebe neznamená povinnosť rodiča ( ktorý je v tomto prípade sám v dôchodkovom veku ) prispievať na jej výživu. Navrhovateľka má v súčasnosti príjem vo forme dávok v hmotnej núdzi a možnosť sa v mieste svojho bydliska uchádzať o výkon akejkoľvek nekvalifikovanej práce. Pre úplnosť je treba uviesť, že navrhovateľka ( na strane ktorej bolo dôkazné bremeno preukázania postavenia osoby, ktorá nie je schopná sa sama živiť ) v konaní nepreukázala svoju aktívnu snahu zamestnať sa predložením listinných dôkazov preukazujúcich túto skutočnosť. Nie je možné nezohľadniť ani to, že navrhovateľka žije v hlavnom meste Slovenskej republiky, ktoré je podľa údajov o miere nezamestnanosti miestom s najnižšou mierou nezamestnanosti na Slovensku a kde existuje neustála ponuka na trhu práce pre uchádzačov o zamestnanie ( i pre kategóriu nekvalifikovaných ). V záujme zodpovedania odvolacích námietok odvolací súd ďalej konštatuje, že procesnému postupu súdu prvého stupňa pri vykonávaní dokazovania nie je možné v danom prípade nič vytknúť. Súd prvého stupňa postupoval pri vykonávaní dokazovania v súlade s § 120 a nasl. O.s.p. tak, aby vykonaným dokazovaním zistil skutkový stav v rozsahu potrebnom pre rozhodnutie o uplatnenom nároku. Námietky navrhovateľky poukazujúce na spôsob života odporcu a dôvody, pre ktoré sa musel pred cca 30 rokmi vysťahovať zo Slovenska, nie sú pre právne a skutkové posúdenie prípadu podstatné. S poukazom na uvedené, stotožniac sa i s rozhodnutím súdu o trovách konania ( § 142 ods.1, § 146 ods.2 O.s.p. ), odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti podľa ust. § 219 ods.1 O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol podľa ust. § 142 ods.1, § 224 ods.1 v spojení s ust. § 151 ods.1 O.s.p., keďže odporca si právo na náhradu trov odvolacieho konania neuplatnil a trovy odvolacieho konania mu z obsahu spisu ani nevyplývajú. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.