Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 20CoP/50/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1512225595 Dátum vydania rozhodnutia: 24. 09. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1512225595.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr Ayše Pružinec Erenovej a Mgr. Anny Križákovej vo veci starostlivosti súdu o maloleté dieťa: M. Z. Q. Z. P. T. G. Č. Í. C. U. Z. Á. , narodená dňa XX.X.XXXX, zastúpená kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Bratislava, Vazovova č. 7a, Bratislava, dieťa rodičov: matka - M. Z. Q. Z. P. T. G. Č. Í. C. U. Z. Á. , trvale bytom K., L. Č.. XX, zastúpená JUDr. Stanislavom Jakubčíkom, advokátom v Bratislave, Kutlíkova č. 17, otec - C. C. F. C. Q. G. , trvale bytom K., C. Č.. XX, zastúpený JUDr. Vierou Klíčovou, bytom Bratislava, Budovateľská č. 27, o zmenu úpravy styku, na odvolanie otca proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 29. januára 2014, č.k. 17 P 355/2012-176, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Žiaden z účastníkov n e m á právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava V. rozsudkom zo dňa 29.1.2014, č.k. 17 P 355/2012-176, návrh otca na zmenu úpravy styku s maloletou M. zamietol a žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Dňa 10.10.2012 podal otec maloletej M. návrh na súd na zmenu úpravy svojho styku s maloletou, s tým, že žiadal, aby sa tento uskutočňoval v každom párnom týždni v sobotu od 9.00 hod. do nedele 17.00 hod., v čase letných prázdnin v každom roku od 15.8. od 9.00 hod. do 31.8. do 17.00 hod., v každom roku počas vianočných prázdnin od 26.12. od 9.00 hod. do 30.12. do 17.00 hod., v každom roku počas jarných prázdnin od ich prvého dňa 10.00 hod. do ich tretieho dňa 17.00 hod. a v každom kalendárnom roku vo Veľkonočnú nedeľu od 9.00 hod. do 18.30 hod. Dôvodil tým, že za dva roky, ktoré uplynuli od vypracovania znaleckého posudku v predošlom konaní o úprave styku, sa zmenili pomery, nakoľko maloletá už navštevuje druhý ročník základnej školy, je rozumovo aj citovo vyspelejšia, samostatnejšia a on by sa rád podieľal na jej výchove v širšom rozsahu, avšak nevie sa na tom dohodnúť s jej matkou, ktorá voči nemu chová akúsi zášť. Tieto negatívne pocity sa snaží prenášať na maloletú, ktorá sa občas pred ním preriekne ohľadne matkiných výrokov na jeho osobu. Z odôvodnenia rozsudku vyplýva, že naposledy bol styk otca s maloletou upravený rozsudkom Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 19.1.2011, sp. zn. 17 P 224/2009, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21.6.2011, sp. zn. 11 CoP 92/2011, v každom párnom týždni v sobotu od 9.30 hod. do 18.30 hod., v nedeľu od 9.30 hod. do 16.00 hod., v každom kalendárnom roku dňa 26.12. od 9.30 hod. do 18.30 hod. a v každom kalendárnom roku vo Veľkonočnú nedeľu od 9.30 hod. do 18.30 hod. Od poslednej úpravy stretávania sa otca s maloletou uplynula doba dva a pol roka. Maloletá bola v čase rozhodovania súdu prvého stupňa vo veku osem rokov a sedem mesiacov, navštevovala tretí ročník základnej školy a bola teda rozumovo aj citovo vyspelejšia a samostatnejšia. Súd prvého stupňa ale dôvodil, že maloletá je nielen fyzicky staršia a mentálne vyspelejšia, ale v súvislosti s pribúdajúcim vekom tiež vnímavejšia a kritickejšia voči prebiehajúcemu styku, kde má nesporne aj iné a náročnejšie očakávania, než v predchádzajúcom období. Už dňa 3.1.2013 v rámci vypočutia pred kolíznym opatrovníkom sama vyjadrila svoje predstavy o tom, ako by mal jej styk s otcom prebiehať, na čo kolízny opatrovník skonštatoval, že otec sa nevie vcítiť do potrieb dieťaťa, vidí len svoje očakávania, s maloletou ide len tam, kde chce on, nevie sa s ňou porozprávať o spoločných aktivitách. Je však potrebné, aby otcom zvolené aktivity primerane zohľadňovali aj nároky dieťaťa, aby program bol pre dieťa pútavý a podnetný, čo je predpokladom toho, že sa bude dieťa na styk s otcom tešiť a nebude ho vnímať ako nutnú, pravidelne sa opakujúcu povinnosť. Otec by sa mal vedieť prispôsobiť oprávneným požiadavkám dieťaťa a nie presadzovať len svoje predstavy o tom, aké aktivity s dcérou podnikne. Pre maloletú je nesporne prínosom, keď s ňou otec absolvuje prehliadky múzeí, navštevujú spoločne Bibianu, botanickú záhradu a podobné ustanovizne, avšak aj vtedy nesmie zabúdať na to, že maloletá je stále ešte vo veku, kedy si vyžaduje zvýšený dozor a pozornosť a rozhodne sa nemôže pri realizovaní styku cítiť bezpečne a pohodlne, keď sa dostane do situácie, kedy musí napr. hľadať otca v objekte botanickej záhrady. Už v ostatnom súdnom rozhodnutí bolo otcovi odporúčané, aby z hľadiska perspektívy budúcej širšej úpravy styku v dobe jeho realizácie volil s maloletou len také spoločné aktivity, ktoré nebudú maloletú nielen priamo ohrozovať, ale nebudú ani vzbudzovať žiadne pochybnosti ohľadne jej bezpečnosti, resp. nebudú vytvárať priestor pre to, aby v matke evokovali ďalšie pochybnosti o spoľahlivosti a výchovnej kompetencii otca. Ako však vyšlo v konaní pred súdom prvého stupňa najavo, otec svojím správaním v dobe určenej na styk s maloletou neprispel k tomu, aby sa jeho styk s ňou mohol zintenzívniť. Maloletá tak ako v minulosti naďalej matke referuje udalosti, ktoré v žiadnom prípade neprispievajú k presvedčeniu, že sa styk uskutočňuje k jej spokojnosti a nemôže vyvolávať u matky istý nepokoj, nakoľko otec nevolí len aktivity pre dieťa prospešné a uspokojivé, ako napr. návštevy múzeí, výlety do prírody, ale aj také, ktoré sú pre neho zrejme zaujímavé, ale pre maloletú doslova ohrozujúce; keď dňa 9.2.2013 otec maloletú v rámci výletu na Devín zobral na stožiar napriek vyznačenému zákazu vstupu, načo sa dieťa matke sťažovalo, že bolo veľmi vysoko, bálo sa, bolo mu zima, matka následne podľa popisu maloletej toto miesto identifikovala a vyfotografovala. Už v minulosti s ohľadom na matkinu kritiku otca ohľadne užívania alkoholu v spoločnosti maloletej dal súd otcovi do pozornosti, aby sa v prítomnosti maloletej zdržal návštev pohostinských zariadení pochybnej povesti, v žiadnom prípade nekonzumoval pred realizáciou styku s maloletou a počas nej alkohol, nemal v tom čase pri sebe zbraň, a pod. Napriek tomu maloletá matke referovala, že otec mieril v jej prítomnosti zbraňou na diviaky niekde v Lamači a nechával ju pred krčmou. Pokiaľ otec tvrdí, že sa v pohostinských zariadeniach s maloletou zastaví len na WC alebo na čaj a sedia na terase, súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že osemročné dieťa by už malo vedieť dostatočne rozlíšiť, či počas výletu s otcom použilo v pohostinskom zariadení WC alebo či čakalo pred ním samotné na otca. Matka na pojednávaní predložila typizovanú fľašku od tvrdého alkoholu bežne označovanú ako „ploskačka“, v ktorej si maloletá priniesla domov k matke z výletu s otcom džús, a z ktorej po jej otvorení bolo cítiť alkohol. Otec napriek jeho tvrdeniam o neznámom pôvode fľaše matke týmto prinajmenšom zadal príčinu pre jej obavy a takéto počínanie otca vzbudzuje podozrenie aj o zámernom provokovaní matky, keď je štandardné deťom na výlet do prírody zobrať detský džús v tetrapakovom balení, vodu či iný nápoj v petfľaši alebo v detskej umelohmotnej fľaške, čaj v termoske, a pod. Pokiaľ otec namieta nedostatočný rozsah jeho styku s maloletou, mal by predovšetkým racionálne využívať čas, ktorý je aktuálne na styk určený a nie počas pobytu maloletej v jeho domácnosti spať, mal by maloletej zabezpečiť v riadnom čase stravu tak, aby nepociťovala hlad a na obed nemusela čakať až do 16-tej hodiny. Poukázal tiež na spôsob komunikácie otca s maloletou a jeho správanie sa v jej prítomnosti, keď nie je v záujme zdravého psychického vývoja dieťaťa, aby od rodiča počúvalo výčitky či priamo posmešky ohľadne svojej hmotnosti či vzhľadu, ktoré môžu viesť k trvalému narušeniu jeho osobnosti v zmysle nedostatku sebadôvery, sebavedomia či sebaobviňovania z vlastnej nedokonalosti a už vôbec nie je namieste, aby sa otec správal k dieťaťu, a to aj na verejnosti tak, že musí byť na jeho nevhodnosť upozorňovaný cudzími ľuďmi. Násilné správanie sa otca voči svojmu okoliu (otec kopol pred maloletou niekomu do auta tak, že mu poškodil bočné zrkadlo) môže u dieťaťa vyvolať trvalý strach z rodiča alebo si takéto správanie rodiča dieťa osvojí a neskôr ho bude aplikovať v škole, medzi vrstovníkmi a pod. Súd prvého stupňa apeloval na otca, aby si jednoznačne uvedomil, že pre svoju dcéru je nielen autoritou, ale aj mužským vzorom a počas realizovania styku s ňou by jej mal nielen riadne zabezpečovať všetky potreby (stravovanie, oddych, prípravu do školy a ďalšie), ale mal by na ňu aj výchovne pôsobiť pozitívnym smerom, budovať a upevňovať si s ňou vzťah, pocit vzájomnej spolupatričnosti a súdržnosti a nie vyvolávať zbytočné obavy o jej bezpečnosť. Pokiaľ si otec tieto základné zásady neosvojí a svoj prístup k realizovaniu styku neprehodnotí, nebude možné uvažovať ani o jeho rozšírení. Rozsudok odôvodnil ustanovením § 25 ods. 2, § 43 ods. l Zákona o rodine a § 100 ods. 3 O.s.p. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie otec dôvodiac tým, že prvostupňový súd neúplne zistil skutkový stav a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam. Odvolaciemu súdu preto navrhol napadnutý rozsudok zmeniť tak, že bude oprávnený stýkať sa s maloletou M. Z., narodenou XX.X.XXXX, v každom párnom týždni v sobotu od 9.00 hod. do nedele 17.00 hod., v čase letných prázdnin v každom roku od 15.8. od 9.00 hod. do 31.8. do 17.00 hod., v každom roku počas Vianočných prázdnin od 26.12. od 9.00 hod. do 2.1. do 17.00 hod., v každom roku počas jarných prázdnin od ich prvého dňa od 10.00 hod. do ich tretieho dňa do 17.00 hod. a v každom kalendárnom roku od 9.00 hod. do 18.30 hod. vo Veľkonočnú nedeľu, pričom si maloletú prevezme od matky v mieste jej bydliska a následne jej ju tam aj odovzdá s tým, že matka je povinná maloletú na styk riadne pripraviť; o trovách konania navrhol rozhodnúť tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Dôvodil tým, že prvostupňový súd vychádzal pri svojom rozhodnutí hlavne z vyjadrenia kolízneho opatrovníka zastúpeného osobou, ktorá maloletú pozná výlučne z jedného osobného pohovoru a tiež z vyjadrení matky, ktoré opätovne, ako vo všetkých predchádzajúcich konaniach, považoval súd za pravdivé a preukázané. Jeho vyjadrenia, ktorými sa pokúšal vyvrátiť neustále sa opakujúce nepravdivé tvrdenia zo strany matky, súd nebral do úvahy. Poprel, že by sa ho kolízny opatrovník pokúsil telefonicky kontaktovať pred pohovorom s maloletou, kam sa dostavila výlučne v sprievode matky, ktorá dieťa evidentne v určitých veciach inštruovala, čo má hovoriť, pričom pohovor sa uskutočnil 3.1.2013, hneď prvý deň po sviatkoch. Mali pritom možnosť kontaktovať ho emailom, prípadne písomným predvolaním doručovaným poštou. Táto skutočnosť sa mu javí ako úmysel, nakoľko sa už viackrát sťažoval na postup pracovníkov Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny. Mal za to, že keby bola kolízna opatrovníčka trochu iniciatívnejšia a mala skutočne záujem objektívne zistiť pravdu, mohla položiť maloletej také otázky, ktorými by si utvorila celkový obraz o vzťahu otec-maloletá-matka, avšak vôbec sa nespýtala, ako sa matka doma vyjadruje o otcovi, či matka povedala maloletej čo má na pohovore rozprávať o otcovi, kam chodí maloletá s matkou vo voľnom čase, ktoré aktivity otca sú podľa matky nevhodné a proti záujmom maloletej, ako sa matka venuje doma maloletej. Ohľadne vyjadrenia maloletej k rozšírenému styku s otcom je evidentné, že maloletá vôbec nepochopila otázku kolíznej opatrovníčky, čo by to pre ňu znamenalo, a tak povedala len to, čo bola naučená. Skutočnosť, že kolízna opatrovníčka nedokáže byť nestranná a je zaujatá voči nemu potvrdzuje aj jej vyjadrenie na pojednávaní konanom dňa 29.1.2014, kedy uviedla že je v pojednávacej miestnosti cítiť alkohol, na čo súd konštatoval, že kolízny opatrovník sedí vedľa otca. Na tento „útok“ sa ohradil a žiadal súd, aby bola vykonaná dychová skúška, čo súd odmietol s tým, že na to nemá vybavenie, avšak túto jeho požiadavku, resp. reakciu súdu už súd do zápisnice z neznámych dôvodov neuviedol. Keďže sa cítil neoprávnene osočený, ihneď po skončení pojednávania išiel do zdravotníckeho zariadenia, kde požiadal o odber krvi a skúšku na hladinu alkoholu v krvi, a to na vlastné náklady (50,-- €). K odvolaniu pripojil nález, z ktorého vyplýva, že v krvi mu nebol zistený žiadny alkohol. Namietal, že súd v snahe odôvodniť svoje rozhodnutie cituje údajné slová maloletej povedané o jeho nevhodnom správaní a vyjadrovaní, pričom však ide len o svedectvo sprostredkované, t.j. založené na výpovedi matky, ktorá má voči nemu negatívny postoj, odkedy sa s ním rozišla. Poukázal na to, že vo všetkých konaniach týkajúcich sa maloletej sa priznal k aktivitám, ktoré naozaj s maloletou vykonával, i keď mu tieto pohoršili v očiach súdu a kolízneho opatrovníka (viď kauza strecha, stožiar), pričom ich mohol poprieť, avšak v týchto veciach je zásadový a čo je pravda prizná. Preto je pre neho nepochopiteľné, ako môže súd tak absolútne veriť matke, ktorá v snahe zabrániť rozšíreniu styku maloletej s otcom je ochotná povedať čokoľvek a súd sa tým zaoberá, ako napríklad „ploskačkou“. Už nevie ako sa má proti týmto výpadom a osočovaniam zo strany matky (ktorá takmer všetko formuluje ako slová povedané a situácie opísané maloletou) brániť a hlavne ako má preukázať, že sú nepravdivé, resp. „prekrútené“ tak, aby otca vykreslili ako nezodpovedného, narúšajúceho zdravý psychický vývoj maloletej, alkoholika a dokonca človeka, z ktorého má maloletá strach. Súd sa počas celého konania zaoberal len jeho charakterom a chovaním, pričom vychádzal len z tvrdení matky, vôbec sa nezaoberal skutočnosťami, na ktoré poukazoval vo svojom poslednom vyjadrení zo dňa 27.9.2013. Poukazoval na skutočnosť, že ho matka niekoľko krát verbálne vulgárne napadla pred maloletou, takže je otázne, akým morálnym a etickým vzorom je pre maloletú matka. Označil za paradoxné, že vždy pri svojom styku s maloletou vplýva na dieťa tak, že sa o matke vyjadruje len kladne a všetky snahy maloletej sťažovať sa na matku ihneď zarazí, nakoľko nechce podrývať matkinu autoritu, i keď s mnohými výchovnými metódami matky nesúhlasí; hovorí maloletej, aby mamu poslúchala. Vyjadril názor, že deti majú byť vedené k tomu, aby si svojich rodičov ctili a rešpektovali ich. Maloletá chce občas nasilu bezhlavo presadzovať svoje rozhodnutia, i keď sú nesprávne, pričom zistil, že matka maloletej všetko dovolí, aj keď to pre jej vývoj nie je vôbec prospešné (napr. v konaní spomínané sledovanie nevhodných seriálov pre dospelých). Poukázal na to, že sám vedie dcéru k tomu, aby si vždy po sebe upratala svoje hračky, slušne sa správala, umyla si ruky, nevynucovala si násilím svoje želania, keď si napr. maloletá vynucuje plačom svoju vôľu, s vyhrážaním, že inak povie mame, že pil a že ju bil. Mal za to, že je to práve skutočnosť, že sa snaží maloletú viesť spomínaným spôsobom a nepristúpi na jej detské vydieranie. Vždy je v očiach malého dieťaťa lepší ten rodič, ktorý mu všetko dovolí, ako ten, ktorý mu, vzhľadom na jeho vek určité veci zakáže alebo prikáže. Poprel, že neberie ohľad na želania maloletej, čo chce robiť a kam chce ísť, keď sú spolu, len nechce pripustiť, aby maloletá zneužívala danú situáciu, čo by určite neprispelo kladne i k jej výchove. V prvom rade sa však snaží s maloletou nájsť kompromis a pripraviť pre ňu pestrý program. Taktiež poprel, že počas návštevy maloletej pol dňa varí alebo spí; vždy si navarí v piatok večer, aby sa mohol venovať cez víkend maloletej. Počas celej doby styku s maloletou si len raz na pol hodinu ľahol, nakoľko si potreboval oddýchnuť, avšak nespal, čo ani nemohol, pretože maloletá po ňom skákala a ťahala ho za uši a nos. Namietol, že súd nebral do úvahy ani skutočnosť, že je nepretržite zamestnaný, pričom doteraz s ním bol veľmi spokojný každý zamestnávateľ, nikdy nebol evidovaný na úrade práce, žije usporiadaným životom, je bezúhonný človek. Naopak matka je dva roky nezamestnaná a poberá podporu od štátu napriek tomu, že je zdravá a vzdelaná žena, pričom sa vyhovára na rôzne podnikateľské plány. Nie je si vedomý ponižovania maloletej, a ak jej aj niekedy povedal, že má veľké brucho alebo zadok, čo si však nepamätá, určite to bolo v nejakom kontexte možno so športovou aktivitou, ktorej by sa mala maloletá podľa neho venovať, alebo žartovným spôsobom, určite však nie v hanlivom zmysle. Nikdy sa netajil tým, že nesúhlasí s náboženskou výchovou maloletej, naučil sa ju však akceptovať, no s návštevou kostola s dieťaťom vnútorne nesúhlasí. Zdôraznil, že s dieťaťom je len dva dni raz za dva týždne, kedy sa s ňou chce venovať zmysluplným aktivitám. Uznal, že urobil určité chyby a stále sa učí ako správne vychovávať svoju dcéru a tiež, že komunikácia medzi ním a dcérou nie je ideálna, ale úprimne ju ľúbi. Má za to, že rozšírený styk s ňou môže prospieť hlavne maloletej. Výchova ako významná zložka rodičovských práv a povinností je starostlivosť o komplexný duševný, telesný, mravný, citový, zdravotný a rozumový rozvoj dieťaťa, pričom je nepochybné, že pre správny rozvoj dieťaťa má v jeho výchove nezastupiteľnú úlohu aj ten rodič, ktorý s dieťaťom nežije v spoločnej domácnosti, v tomto prípade otec. Rozsah styku tak, ako je doteraz určený, je žalostne málo na to, aby sa mohol podieľať na starostlivosti o komplexný rozvoj dieťaťa; matka akceptuje len súdom určený rozsah styku. Matka odvolanie nepodala. Vo svojich vyjadreniach k odvolaniu otca dôvodila, že tvrdenia otca sú nepravdivé, zavádzajúce a ničím nepodložené, jeho výhrady k zaujatosti kolízneho opatrovníka označila za nedôvodné a účelové. Poukázala na to, že nielen kolízny opatrovník konštatoval, že za súčasného stavu nie sú ani otec, ani dieťa na rozšírenie úpravy styku pripravení, a to najmä s ohľadom na neschopnosť otca vcítiť sa do potrieb dieťaťa a jeho neschopnosť zvážiť bezpečnosť, ale k obdobnému záveru dospela aj znalkyňa B. M., ktorá ešte v znaleckom posudku vyhotovenom na účely predchádzajúceho konania vedeného pod sp. zn. 17 P 224/2009 odporúčala ponechať pôvodnú úpravu styku (párny týždeň sobota od 9.30 hod. do 18.30 hod.), s čím sa stotožnil v uvedenom konaní aj prvostupňový súd. Styk otca s dieťaťom bol s ohľadom na závery znaleckého dokazovania nepochopiteľne rozšírený do súčasnej podoby až rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 21.6.2011, č.k. 11 CoP 92/2011-161, ktorý mal veľmi nepriaznivé následky na psychický i zdravotný stav maloletej. Poprela, že sa otca snaží očierniť a vykresliť v negatívnom svetle. Otec poukázal na to, že si uvedomuje potrebu mužského vzoru pre maloletú, avšak táto potreba nemôže potlačiť do úzadia ďalšie nevyhnutné aspekty, ako je bezpečnosť dieťaťa a jeho psychická pohoda; správanie otca tak, ako bolo v konaní preukázané, však nie je tým správnym vzorom. V plnom rozsahu sa stotožnila so závermi súdu prvého stupňa v napadnutom rozsudku, pričom poukázala na to, že aj s odstupom takmer troch rokov od ostatného rozhodnutia je dieťa z otca nepokojné, precitlivené a samo udáva, že s otcom nechce byť, pričom vzťah maloletej k otcovi nie je následkom ovplyvňovania z jej strany, ako sa mylne domnieva otec, ale následkom jeho správania, ktoré je v príkrom rozpore s morálnymi, etickými, ľudskými zásadami, ktoré dieťaťu sama vštepuje. Správanie otca v súvzťažnosti s ostatnými negatívnymi vplyvmi jeho osoby na dieťa, akými sú používanie a nosenie zbrane pred maloletou, podceňovanie zdravotného stavu maloletej, nevhodnosť spoločných aktivít, direktívne správanie, znižovanie sebavedomia výrokmi na adresu maloletej, neakceptovanie náboženského vierovyznania maloletej, spôsobujú v konečnom dôsledku dieťaťu strach a zmätenosť. Má oprávnené obavy, že akékoľvek rozšírenie úpravy styku otca s maloletou by v konečnom dôsledku nebolo pre dieťa prínosom, ale pôsobilo by kontraproduktívne. Opakovane poukázala na nevhodné správanie otca a jeho aktivity s maloletou, ktoré boli prejednávané v konaní pred súdom prvého stupňa (výstup na stožiar napriek zákazu vstupu, výstup na strechu školy, výlet do Maďarska bez súhlasu matky a bez platného cestovného dokladu), ktoré otec priznáva aj vo svojom odvolaní s tým, že sa snaží vyzdvihnúť svoj zmysel pre pravdovravnosť a zásadovosť, ignorujúc ich absolútnu nevhodnosť a nebezpečnosť. Poukázala na to, že maloletá je s odstupom času vnímavejšia, a preto neunikne jej pozornosti, že tieto aktivity nie sú bežné. Svoj postoj k otcovi, ktorý on nechce akceptovať, si maloletá vytvorila sama, keď bola v minulosti svedkom jeho fyzických útokov na matku. Čo sa týka vzťahu maloletej k otcovi, ktorý tvorí závažnú prekážku rozšírenia styku otca, poukázala na to, že už v minulosti apelovala na otca, aby prehodnotil svoj životný štýl a to, čo vie po ľudskej a morálne stránke dieťaťu ponúknuť a následne s láskou a trpezlivosťou budoval ich vzťah, avšak otec na maloletú namiesto toho vyvíja tlak tým, že jej zdôrazňuje, že je jej otec, a preto ho maloletá musí poslúchať a byť s ním. Poprela, žeby maloletá bola nevychovaná a rozmaznaná, ako sa ju snaží vykresliť otec. K vierohodnosti jej vyjadrení uviedla, že aj vzhľadom k tomu, že skutočnosti, ktoré maloletá opakovane a podrobne popisovala, napokon potvrdil samotný otec. Dieťa pravdivo popisuje aj spôsob správania sa otca k nej. Vo vzťahu k výhradám otca k jej nezamestnanosti namietla, že keďže otec prispieva na výživu maloletej výlučne súdom stanovenou sumou, je to práve ona, ktorá sa aj využitím brigád a finančnej pomoci od priateľov snaží zabezpečovať potreby maloletej, rozvíjať jej talent a záujmy. Poukázala tiež na postoj otca, keď napriek tomu, že maloletej uhradila 130,-- € za pobyt v škole v prírode, musela tento zrušiť, keďže otec odmietol náhradný termín styku s maloletou, ktorý s pobytom kolidoval, čo svedčí o tom, že je to práve otec, ktorý nie je otvorený prípadnej dohode a svoje záujmy presadzuje na úkor maloletej. Deklarovala, že má záujem na tom, aby sa vzťah otca s maloletou upevnil, avšak najskôr je potrebná zmena správania otca a až potom možno hovoriť o rozšírení styku a nie naopak, ako sa to snaží presadiť otec. S poukazom na uvedené navrhla odvolaciemu súdu napadnutý rozsudok potvrdiť. Kolízny opatrovník odvolanie nepodal. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu otca navrhol napadnutý rozsudok potvrdiť. S poukazom na postoj maloletej a jej výhrady je potrebné, aby otec postupne pracoval na budovaní vzťahu s maloletou a získaní si jej dôvery, aby mohlo potom následne prísť k rozšíreniu jeho styku s dieťaťom. Odvolací súd preskúmal vec (§ 212 ods. 2 písm. a/ v znení účinnom od 1.7.2014, ďalej len O.s.p., § 355 O.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.) keďže pre postup podľa ustanovenia § 214 ods. l O.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť alebo zopakovať dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem, súd prvého stupňa nerozhodol bez pojednávania), a dospel k záveru, že odvolaniu otca nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 24. septembra 2014 (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, kolízny opatrovník, zástupcovia rodičov, upovedomení zákonným spôsobom. Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny, a keďže sa v celom rozsahu pridržiava dôvodov napadnutého rozsudku, ako správnych, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 219 ods. l, 2 O.s.p.). Pre správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa a jeho dôvodov odvolací súd považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. Podľa § 25 ods. 1 Zákona o rodine rodičia sa môžu dohodnúť o úprave styku s maloletým dieťaťom pred vyhlásením rozhodnutia, ktorým sa rozvádza manželstvo; dohoda o styku rodičov s maloletým dieťaťom sa stane súčasťou rozhodnutia o rozvode. Podľa § 25 ods. 2 Zákona o rodine, ak sa rodičia nedohodnú o úprave styku s maloletým dieťaťom podľa odseku 1, súd upraví styk rodičov s maloletým dieťaťom v rozhodnutí o rozvode; to neplatí, ak rodičia úpravu styku žiadajú neupraviť. Z dikcie citovaných zákonných ustanovení vyplýva, že v prípade, ak dôjde k rozpadu rodiny je nevyhnutné rozhodnúť, s ktorým z rodičov bude dieťa naďalej bývať; nezasahuje sa týmto rozhodnutím do výkonu rodičovských práv a povinností druhého rodiča, ktoré zostávajú v nezmenenom rozsahu zachované. Priestor na realizáciu týchto rodičovských práv a povinností a na výchovné pôsobenie na dieťa má rodič práve v čase styku s dieťaťom. Najideálnejším riešením otázky styku rodiča s dieťaťom stále ostáva úprava stretávania uzavretím konkrétnej dohody rodičov, ktorá sa stáva súčasťou rozsudku, keďže takáto dohoda poskytuje oprávnenému rodičovi určitý základný rámec na stretávanie, ktorý je vynútiteľný štátnou mocou v prípade, ak bude stretávanie marené, pričom nič nebráni rodičom, aby následne v praktickom živote tento rámec dohodou modifikovali v prvom rade podľa potrieb dieťaťa a následne ich samotných. Ďalšou možnosťou ako upraviť stretávanie rodiča s dieťaťom je autoritatívne súdne rozhodnutie, ako subsidiárne riešenie pre všetky ostatné prípady, ak sa rodičia o styku nedohodnú vôbec. Striktná a vykonateľná úprava stretávania potom eliminuje potenciálne dohadovanie medzi rodičmi, ktoré zbytočne zaťažuje dieťa a poskytuje minimálny právny rámec pre zachovanie kontaktu medzi rodičom, ktorému dieťa nie je zverené, a dieťaťom. Úprava styku rodičov s maloletým dieťaťom je iba časťou práv a povinností k maloletému dieťaťu. Ak sa zmenia pomery, súd môže aj bez návrhu zmeniť rozhodnutie o výkone rodičovských práv a povinností alebo dohodu o výkone rodičovských práv a povinností podľa § 26 Zákona a rodine, a teda aj rozhodnutie o úprave styku. Pri rozhodovaní o úprave styku, resp. pri zmene takéhoto rozhodnutia, musí mať súd na zreteli predovšetkým záujmy maloletého dieťaťa. Zákonná úprava rodičovských práv a povinností pritom reaguje na Dohovor o právach dieťaťa v tom zmysle, aby dieťa nebolo chápané iba ako objekt výchovy, bez možnosti vyjadrovať slobodne svoj názor na otázky, ktoré sa ho týkajú. Preto aj pri rozhodovaní o styku musí súd i za použitia § 100 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 43 ods. 1 Zákona o rodine prihliadať na názor maloletého dieťaťa, pričom mu musí byť venovaná náležitá pozornosť zodpovedajúca jeho veku a rozumovej vyspelosti. V prejednávanej veci sa súd prvého stupňa uvedenými zákonnými ustanoveniami, zásadami, riadil, vykonal dokazovanie a v rámci neho i porovnanie pomerov na strane dieťaťa i na strane rodičov v čase poslednej úpravy (v roku 2011), s pomermi existujúcimi v čase rozhodovania napadnutým rozsudkom, ale aj od podania návrhu (2012-2014). Z tohto dokazovania vyvodil správne skutkové a právne závery, s ktorými sa stotožňuje aj odvolací súd. Od posledného rozhodnutia nenastala taká zmena (podstatná) pomerov, ktorá by odôvodňovala rozšírenie styku otca s maloletou M.. V danom prípade je styk upravený rozhodnutím súdu v rozsahu, ktorý jednoznačne umožňuje zachovanie kontaktu otca s maloletou a umožňuje mu realizovať potenciálne pozitívny vplyv na výchovu maloletej a rozvíjať vzájomný vzťah otca a dcéry, nakoľko je dostatočný pre rozvíjanie zmysluplných aktivít. Rozšírenie styku však vzhľadom na okolnosti tohto prípadu neodôvodňuje automaticky plynutie času, či vyšší vek dieťaťa, ale prichádza do úvahy iba v záujme maloletej, ktorým je nepochybne v prvom rade psychická pohoda dieťaťa. Už v čase poslednej úpravy styku otca s maloletou tak prvostupňový súd, ako aj odvolací súd, apelovali na otca, aby v prípade, ak chce nadviazať a udržať si dobrý kontakt s maloletou, je nutné, aby rešpektoval jej požiadavky týkajúce sa trávenia voľného času a tento trávili spolu tak, aby to bolo v záujme maloletej, čo bolo aj vzhľadom na výsledky znaleckého dokazovania v predchádzajúcom konaní potrebné pre vytvorenie kvalitného kontaktu maloletej s otcom. Otcovi bolo dané do pozornosti, aby si uvedomil, že styk s dieťaťom nemožno realizovať nasilu, ale je potrebné postupne vytvárať vzťah, ktorý bude pre maloletú bezpečný a pokojný. Z výsledkov dokazovania v konaní pred súdom prvého stupňa však vyplýva, že v tomto smere od poslednej úpravy nedošlo k pozitívnemu vývinu, keď napriek pravidelnej realizácii súdom určeného styku sa vzťah maloletej k otcovi neposunul do úrovne, ktorá by aktuálne odôvodňovala zmenu vo forme rozšírenia ich styku, a teda v záujme maloletej, ktorý musí byť zohľadnený ako prvoradé kritérium, predchádzajúce subjektívne presvedčenie a vôľu otca, hoci nepochybne motivovanú jeho vlastným presvedčením o dobrom úmysle a záujmom o maloletú. Naďalej však platí, že k rozšíreniu styku môže nepochybne dôjsť až vtedy, keď maloletá získa vo vzťahu k otcovi istotu a nadobudne pocit bezpečia, čo sa nepochybne prejaví v jej vnímaní otca a kvality vzájomného kontaktu a prípadnej vôli po intenzívnejšom kontakte, keď s pribúdajúcim vekom je skutočne tak mentálne a emocionálne vyspelejšia, ako aj vnímavejšia. Nechuť maloletej k širšiemu styku sa v danom prípade nejaví ako neodôvodnená, a to vzhľadom na konkrétne situácie, ktorým bolo dieťa počas stretávania sa s otcom vystavené, ktoré otec ani nepoprel, pričom už preukázané skutočnosti, bez ohľadu na mieru objektivity ďalších matkou prezentovaných výhrad, postačujú pre potvrdenie správnosti záverov súdu prvého stupňa. Otec napokon ani nepoprel, že program, ktorý maloletej vytvára, sa nesnaží prispôsobovať jej očakávaniam, naopak tento zjavne často prispôsobuje svojim, v mnohých ohľadoch síce korektným predstavám, avšak zjavne nezriedka tiež spôsobujúcim dieťaťu nepochybne značný psychický a fyzický diskomfort, ktorý je evidentný z otcom opísaných prejavov maloletej, ktoré si on jednostranne vykladá ako dôsledok jej nevychovanosti a rozmaznania. Z uvedeného vyplýva, že čiastočne odmietavé správanie dieťaťa je dané pretrvávajúcim nedostatočne ústretovým a empatickým prístupom otca k dieťaťu a nie je vyvolané zámerným pôsobením preferenčného rodiča, v danom prípade matky, keď napokon ani nebolo v konaní sporné, že matka otcovi v realizácii súdom určeného styku s dieťaťom žiadnym spôsobom nebráni, a teda otec má možnosť naďalej aktívne pracovať na zlepšovaní kvality vzájomného vzťahu s maloletou. Odvolací súd v tejto súvislosti poznamenáva, že kvalita vzťahu medzi dieťaťom a rodičom nie je priamoúmerná jeho kvantite, t.j. určenému rozsahu a frekvencii styku, ale závisí predovšetkým od toho, aké pocity má dieťa voči sebe samému a voči rodičovi. V záujme budovania pozitívneho pocitu maloletej z otca, a teda aj skvalitnenia jej vzťahu k nemu, musia byť v postoji a prístupe otca zakomponované doposiaľ zjavne nedostatočne prítomné základné prvky, predpoklady budovania efektívneho vzťahu rodiča a dieťaťa, ktorými sú vzájomný rešpekt a úcta, prejavované okrem iného obmedzením negatívnych rozhovorov a komunikáciou v priateľskej atmosfére a zohľadňovaním vôle, osobnosti a záujmov dieťaťa, spoločná primeraná zábava, povzbudenie, vyzdvihovanie schopností a úspechov dieťaťa a prirodzené prejavy rodičovskej lásky. Otec ani vo svojom odvolaní neuvádzal žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by privodili pre neho priaznivé rozhodnutie. Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie správnym smerom, z neho vyvodil správne skutkové závery a vec napokon rozhodol správne aj po právnej stránke. Rozsudok obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 157 O.s.p. V rozsudku súd podrobne uviedol, aké dôkazy vykonal, ako ich vyhodnotil, posúdil, a ako vec posúdil po právnej stránke. Odvolací súd nedoručoval otcovi vyjadrenia matky, kolízneho opatrovníka k jeho odvolaniu proti rozsudku súdu prvého stupňa, pretože v ňom matka, kolízny opatrovník (opakovane) uvádzali a iba upresňovali dôvody, pre vec síce podstatné, avšak prezentované už v predchádzajúcich podaniach a vyjadreniach v konaní. Aj prípadná replika otca k danému vyjadreniu, resp. jeho vedomosť o takomto vyjadrení, by neovplyvnila rozhodnutie odvolacieho súdu a nemala by vplyv na vecnú a právnu správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa. V tomto smere potom ani nemožno dôvodiť, že by týmto postupom súdu bola otcovi odňatá možnosť konať pred súdom, alebo že by mu súd odňal ústavné právo na súdnu ochranu. Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým odvolateľ, ani nevzniesli žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp.zn. 5 Cdo 218/2009, 3 Cdo 51/2011, 3 Cdo 186/2012, 7 Cdo 56/2011). Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, pretože ide o konanie, ktoré bolo možné začať aj bez návrhu (§ 224 ods. l, § 146 ods. l písm. a/ O.s.p.). Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.