Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3To/72/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1513010352 Dátum vydania rozhodnutia: 07. 10. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Denisa Mészárosová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1513010352.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Denisy Mészárosovej a členiek senátu JUDr. Zuzany Molnárovej a JUDr. Danice Veselovskej v trestnej veci obžalovaného A.Á. M., pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/, písm. c/ Tr. zákona o odvolaní obžalovaného proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V sp. zn. 2T 53/2013 zo dňa 13.03.2014, na verejnom zasadnutí konanom dňa 07. októbra 2014 takto r o z h o d o l : Podľa § 321 ods. 1 písm. d/ Tr. poriadku z r u š u j e sa napadnutý rozsudok v celom rozsahu. Podľa § 322 ods. 3 Tr. poriadku z dôvodu § 285 písm. f/ Tr. poriadku s použitím § 86 ods. 1 písm. a/ Tr. zákona sa obžalovaný A. M. - H.. XX.XX.XXXX N. C., R. C. C., O. XX o s l o b o d z u j e spod obžaloby Okresnej prokuratúry Bratislava V zo dňa 22.05.2013 sp. zn. 2Pv 78/13 pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/, písm. c/ Tr. zákona s použitím § 138 písm. b/ Tr. zákona na skutkovom základe, že ako otec svojich detí dcéry A. M., H.. XX.XX.XXXX, Z. K. A. M., H.. XX.XX.XXXX B. Z. K. B. M., H.. XX.XX.XXXX, si neplní riadne svoju vyživovaciu povinnosť, hoci mu z ustanovenia § 62 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine v platnom znení táto povinnosť vyplýva, pričom rozsah tejto povinnosti mu bol deklarovaný aj rozsudkom Okresného súdu v Bratislave V, sp. zn. 22P/92/2008 zo dňa 06.11.2008, právoplatným dňa 11.05.2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11CoP 15/09 zo dňa 21.04.2009, ktorým súd zaviazal obvineného platením výživného na svoju dcéru A. sumou vo výške 199,16 € (6.000,- SK) na výživu maloletého syna A. sumou vo výške 165,97 € (5.000,-Sk) a na maloletého syna B. sumou vo výške 116,18 € (3.500,- SK), ktoré výživné bol povinný platiť vždy do 15. Dňa v mesiaci vopred k rukám matky B. V. - Z., trvale bytom D. Č.. XX, C., pričom obvinený si túto zákonnú povinnosť riadne a včas neplní na maloletých synov od mesiaca september 2012 vrátane doposiaľ, pričom v mesiace september 2012 uhradil sumu 272,- €, v mesiaci október 2012 uhradil sumu 200,- €, v mesiaci november 2012 uhradil sumu vo výške 47,- € čim mu na výživnom vo vzťahu k maloletým synom vznikol za sledované obdobie dlh vo výške 1.738,20 € a rovnako si obvinený svoju vyživovaciu povinnosť neplní ani vo vzťahu k svojej plnoletej dcére A., kde mu za rovnaké obdobie od mesiaca september 2012 vrátane doposiaľ, vznikol na výživnom dlh vo výške 1.593,28 €, teda obvinený spolu na všetky tri deti dlhuje na výživnom sumu vo výške 3.331,48 €, pričom svoju vyživovaciu povinnosť si neplní napriek tomu, že bol za takýto čin - prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Tr. zák. odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava V, sp. zn. 4T/122/2011 zo dňa 12.08.2011, právoplatným 06.12.2011, nakoľko trestnosť činu zanikla. o d ô v o d n e n i e : Rozsudkom Okresného súdu Bratislava V zo dňa 13.03.2014 sp. zn. 2T 53/2013 bol obžalovaný A. M. uznaný vinným z prečinu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/, písm. c/ Tr. zákona, na tom skutkovom základe, že spod obžaloby Okresnej prokuratúry Bratislava V zo dňa 22.05.2013 sp. zn. 2PV 78/13, pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/, písm. c/ Tr. zákona s použitím § 138 písm. b/ Tr. zákona na tom skutkovom základe, že ako otec svojich detí dcéry A. M., H.. XX.XX.XXXX, Z. K. A. M.D., H.. XX.XX.XXXX B. Z. K. B. M., H.. XX.XX.XXXX, si neplní riadne svoju vyživovaciu povinnosť, hoci mu z ustanovenia § 62 zákona č. 36/2005 Z.z. o rodine v platnom znení táto povinnosť vyplýva, pričom rozsah tejto povinnosti mu bol deklarovaný aj rozsudkom Okresného súdu v Bratislave V, sp. zn. 22P/92/2008 zo dňa 06.11.2008, právoplatným dňa 11.05.2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 11CoP 15/09 zo dňa 21.04.2009, ktorým súd zaviazal obvineného platením výživného na svoju dcéru A. sumou vo výške 199,16 € (6.000,- SK) na výživu maloletého syna A. sumou vo výške 165,97 € (5.000,-Sk) a na maloletého syna B. sumou vo výške 116,18 € (3.500,- SK), ktoré výživné bol povinný platiť vždy do 15. Dňa v mesiaci vopred k rukám matky B. V. - Z., trvale bytom D. Č.. XX, C., pričom obvinený si túto zákonnú povinnosť riadne a včas neplní na maloletých synov od mesiaca september 2012 vrátane doposiaľ, pričom v mesiace september 2012 uhradil sumu 272,- €, v mesiaci október 2012 uhradil sumu 200,- €, v mesiaci november 2012 uhradil sumu vo výške 47,- € čim mu na výživnom vo vzťahu k maloletým synom vznikol za sledované obdobie dlh vo výške 1.738,20 € a rovnako si obvinený svoju vyživovaciu povinnosť neplní ani vo vzťahu k svojej plnoletej dcére A., kde mu za rovnaké obdobie od mesiaca september 2012 vrátane doposiaľ, vznikol na výživnom dlh vo výške 1.593,28 €, teda obvinený spolu na všetky tri deti dlhuje na výživnom sumu vo výške 3.331,48 €, pričom svoju vyživovaciu povinnosť si neplní napriek tomu, že bol za takýto čin - prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1 Tr. zák. odsúdený trestným rozkazom Okresného súdu Bratislava V, sp. zn. 4T/122/2011 zo dňa 12.08.2011, právoplatným 06.12.2011 Za to mu bol podľa § 207 ods. 3 Tr. zákona s použitím § 36 písm. l/, § 37 písm. m/, § 38 ods. 2 Tr. zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 2 (dva) roky. Podľa § 48 ods. 2 písm. a/ Tr. zákona súd obžalovaného pre výkon trestu odňatia slobody zaradil do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovej lehote uvedenej v § 309 ods. 1 Tr. poriadku odvolanie obžalovaný. V písomných dôvodoch odvolania obžalovaný napáda nesprávnosť výroku o treste a tiež konanie, ktoré napadnutému rozsudku predchádzalo. Zdôrazňuje, že súd prvého stupňa mal pri určení výšky výživného postupovať v zmysle § 7 ods. 1 Tr. poriadku, ako aj v zhode s ustálenou súdnou praxou, nakoľko ide o posúdenie viny obžalovaného a súd nie je viazaný právoplatným rozhodnutím v občianskoprávnom konaní. Výšku vyživovacej povinnosti mal teda posudzovať samostatne v rámci prejednania predbežnej otázky. Ak by súd prvého stupňa dodržal navrhovaný postup, dospel by k záveru, že trestnosť činu nevznikla, resp. by zanikla, nakoľko obžalovaný do vykonania hlavného pojednávania uhradil na zmeškanom výživnom 4.519,-€. Obžalovaný pritom opakovane poukazoval na skutočnosť, že výživné určené v civilnom konaní dlhodobo nezodpovedalo a dodnes nezodpovedá možnostiam a majetkovým pomerom obžalovaného. O tomto predložil súdu dostatočné dôkazy. Tieto okresný súd vôbec nevykonal, napriek tomu, že z nich vyplýva zrejmá snaha obžalovaného riešiť problém a plniť si vyživovaciu povinnosť. Konkrétne obžalovaný v dôvodoch svojho odvolania uvádza, že po odpočítaní nevyhnutných priemerných mesačných výdavkov mu z jeho mesačného príjmu v rokoch 2012 a 2013 zostala iba čiastka 230,50€, zatiaľ čo suma výživného na jeden mesiac na všetky tri deti bola v zmysle vyššie uvedených rozsudkov 481,31€. Táto situácia sa nezmenila ani po znížení výživného na jeho plnoletú dcéru, o čom bolo rozhodnuté rozsudkom zo dňa 23.10.2013. Obžalovaný zastáva názor, že prvostupňový súd sa nevysporiadal s predbežnou otázkou, nezohľadnil obžalovaným navrhnuté dôkazy, nevysporiadal sa so všetkými okolnosťami významnými pre rozhodnutie a nevykonal dokazovanie rovnako v prospech ako aj v neprospech obžalovaného, čím došlo v konaní k podstatným chybám, ktoré znemožnili riadne objasnenie veci a mali za následok aj nesprávnosť napadnutého rozsudku. Z uvedených dôvodov sú podľa obžalovaného splnené dôvody na zrušenie rozsudku v odvolacom konaní podľa § 321 ods. 1 písm. a/, b/, c/ d/ Tr. poriadku. Obžalovaný uvádza, že má od 05.03.2014 znovu pravidelný príjem na základe živnosti a preto sa snaží z vlastnej iniciatívy usporiadať pomery tak, aby napriek nízkym príjmom zabezpečil výživu a starostlivosť svojim deťom. Výkon nepodmienečného trestu odňatia slobody by znemožnil dosahovanie príjmu potrebného na plnenie vyživovacej povinnosti. Preto považuje za vhodnejšie opatrenie uloženie trestu povinnej práce, ktorý je z výchovného hľadiska adekvátnejším opatrením a zároveň dostatočným opatrením pre nápravu obžalovaného. Obžalovaný sa tiež domnieva, že mal okresný súd v rámci poľahčujúcich okolností zohľadniť aj okolnosti uvedené v § 36 písm. g/, k/, n/ Tr. zákona. Odkazujúc na tieto argumenty sú splnené dôvody na zrušenie rozsudku aj podľa § 321 ods. 1 písm. e/ Tr. poriadku. Záverom obžalovaný navrhol odvolaciemu súdu zrušenie napadnutého rozsudku postupom podľa § 321 ods. 1 písm. a/, b/, c/, d/, e/ Tr. poriadku a vrátenie veci na opätovné prejednanie a rozhodnutie súdu prvého stupňa. Na verejnom zasadnutí senátu odvolacieho súdu bolo svedkyňou B. V.- predložené potvrdenie 07.10.2014 z ktorého vyplýva, že obžalovaný odovzdal matke maloletých detí čiastku 2.200,-€ ako úhradu dlžného výživného na maloleté deti A. M.D., B. M. B. A. M.. Na podklade tejto skutočnosti obhajca obžalovaného navrhol, aby bol obžalovaný spod obžaloby oslobodený nakoľko došlo k úhrade celého dlhu na výživnom. Zástupkyňa krajskej prokuratúry vzhľadom na oboznámený dôkaz navrhla postupovať podľa § 86 ods. 1 písm. a/ T.r zákona, § 285 písm. f/ Tr. poriadku a oslobodiť obžalovaného spod obžaloby nakoľko zanikla trestnosť činu. Obžalovaný požiadal aby bol zbavený obvinenia. Krajský súd v Bratislave v intenciách § 317 ods. 1 Tr. poriadku preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo. Na chyby, ktoré neboli odvolaniami vytýkané, prihliadal len v tom prípade, ak by odôvodňovali podanie dovolania podľa § 371 ods. 1 Tr. poriadku. V rámci tohto postupu zistil odvolací súd, že okresný súd postupoval v rozpore s ustanoveniami § 2 ods. 10, ods. 12, § 257 Tr. poriadku a nedostatočne rešpektoval ustanovenie § 122 ods. 13 Tr. zákona. Po vyhlásení rozsudku súdu prvého stupňa však došlo v priebehu odvolacieho konania k zmene skutkového stavu, ktorú bol odvolací súd povinný vyhodnotiť v prospech obžalovaného a fakticky tak napraviť všetky závažné pochybenia, ku ktorým došlo pri rozhodovaní na súde prvého stupňa. Zistená zmena skutkového stavu nevyhnutne viedla k inému rozhodnutiu o vine. Podľa § 2 ods. 10 Tr. poriadku orgány činné v trestnom konaní postupujú tak, aby bol zistený skutkový stav veci, o ktorom nie sú dôvodné pochybnosti, a to v rozsahu nevyhnutnom na ich rozhodnutie. Dôkazy obstarávajú z úradnej povinnosti. Právo obstarávať dôkazy majú aj strany. Orgány činné v trestnom konaní s rovnakou starostlivosťou objasňujú okolnosti svedčiace proti obvinenému, ako aj okolnosti, ktoré svedčia v jeho prospech, a v oboch smeroch vykonávajú dôkazy tak, aby umožnili súdu spravodlivé rozhodnutie. Podľa § 2 ods. 12 Tr. poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd hodnotia dôkazy získané zákonným spôsobom podľa svojho vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo i v ich súhrne nezávisle od toho, či ich obstaral súd, orgány činné v trestnom konaní alebo niektorá zo strán. V zmysle ustanovenia § 2 odsek 19 Tr. poriadku, pri rozhodovaní na hlavnom pojednávaní, na verejnom zasadnutí alebo na neverejnom zasadnutí smie súd prihliadnuť len na tie dôkazy, ktoré boli v tomto konaní vykonané, ak zákon neustanovuje inak. Odvolací súd z predloženého spisového materiálu zistil, že na obvineného A. M. bola dňa 27.05.2013 podaná obžaloba pre prečin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 ods. 1, ods. 3 písm. b/, písm. c/ Tr. zákona s použitím § 138 písm. b/ Tr. zákona na skutkovom základe uvedenom v úvodnej časti odôvodnenia tohto rozsudku. V prejednávanej trestnej veci na hlavnom pojednávaní konanom dňa 13.03.2014 obžalovaný postupom podľa § 257 ods. 1 Tr. poriadku vyhlásil, že je vinný a zároveň na všetky otázky položené podľa § 333 ods. 3 písm. c/, d/, f/, g/, h/ Tr. poriadku odpovedal „áno“ a následne súd I. stupňa uznesením rozhodol, že vyhlásenie obžalovaného prijíma a v súlade s ustanovením § 257 ods. 7 Tr. poriadku rozhodol, že o skutkových zisteniach sa nevykoná dokazovania a vykonajú sa iba dôkazy súvisiace s výrokom o treste. Z obsahu spisového materiálu však vyplýva, že súd prvého stupňa aplikoval postup v zmysle § 257 Tr. poriadku aj napriek tomu, že na predchádzajúcom hlavnom pojednávaní bolo súdu opakovane oznámené, že obžalovaný čiastočne splatil dlh na výživnom, nakoľko matke maloletých detí zaplatil čiastku 4.519,-€ čo B. V. a tiež plnoletá dcéra obžalovaného A. M. potvrdili na hlavnom pojednávania dňa 09.01.2014. Zároveň matka maloletých detí pred súdom konštatovala, že ku dňu 09.01.2014 predstavuje dlh na výživnom 2.171,67€ a predložila súdu podrobný prehľad uhrádzania výživného na jednotlivé deti, ktorý je súčasťou spisového materiálu (č.l. 137) Z vyššie uvedeného je teda zrejmé, že už predtým ako súd pristúpil k rozhodnutiu o prijatí vyhlásenia obžalovaného, nastala zmena v skutkových okolnostiach, ktorú okresný súd v dôsledku nesprávneho procesného postupu vôbec nezohľadnil, čím výrazne poškodil obžalovaného a postupoval v rozpore s ustanovením § 2 ods. 12 Tr. poriadku. Tým, že súd prvého stupňa zúžil rozsah dokazovania iba na dôkazy súvisiace s výrokom o treste, vôbec nezohľadnil zaplatenie časti dlžného výživného v sume 4.519,-€ do skutkovej vety a to aj napriek tomu, že mu bolo vopred známe, že takáto okolnosť nastala. Skutkovú vetu potom prevzal do výroku napadnutého rozsudku v identickom znení ako je vymedzená obžalobou. Odvolací súd reagujúc na vyššie opísaný postup súdu prvého stupňa konštatuje, že ustanovenie § 122 ods. 13 Tr. zákona prakticky bráni prijatiu vyhlásenia v prípade trestného činu zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Tr. zákona za situácie, keď aj po podaní obžaloby pretrváva udržiavanie protiprávneho stavu, teda v situáciách, keď obžalovaný aj v tomto období neplní vyživovaciu povinnosť. Citované zákonné ustanovenie totiž jasne určuje, že v prípade, ak obvinený pokračuje v konaní, pre ktoré je stíhaný aj po vznesení obvinenia, ide pri trestnom čine zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Tr. zákona o pokračovanie konania až do doby, kým je vyhlásený rozsudok súdu prvého stupňa alebo pokiaľ sa súd druhého stupňa neodobral na záverečnú poradu. Vychádzajúc z tejto zákonnej konštrukcie sa skutkový stav ohraničuje práve momentom vyhlásenia rozsudku čo znamená, že ak dôjde po podaní obžaloby v priebehu súdneho konania k zmene skutkových okolností, tieto sa obligatórne musia odraziť v znení skutkovej vety. Dodržaniu takéhoto postupu bráni práve postup súdu prvého stupňa ktorý zvolil, keď rozhodol o prijatí vyhlásenia obžalovaného, čím fakticky znemožnil vykonanie akýchkoľvek dôkazov, ktoré menia skutkový stav oproti tomu ako bol vymedzený v podanej obžalobe. Prijatie vyhlásenia na súde prvého stupňa je podľa názoru odvolacieho súdu následne procesnou prekážkou aj pre postup odvolacieho súdu, avšak odvolanie bolo podané iba obžalovaným a všetky zistené skutkové okolnosti, ktoré súd prvého stupňa svojvoľne nezohľadnil pri svojom rozhodovaní, sú okolnosťami, ktoré je potrebné vyhodnotiť výlučne v jeho prospech. Preto krajský súd napravil svojím rozhodnutím nezákonný stav. Za týmto účelom doplnil v súlade s ustanovením § 326 ods. 5 Tr. poriadku dokazovanie vykonaním výsluchu svedkyne B. V.- a vykonaním listinných dôkazov. Z výpovede svedkyne B. V.- bolo zistené, že dňa 07.10.2014 zaplatil obžalovaný A. M. svedkyni čiastku 2.200,-€ ako úhradu dlžného výživného na maloleté deti A. M., B. M. a plnoletú dcéru A. M.. Svedkyňa ďalej vypovedala, že obžalovaný okrem toho postupne splácal dlžné výživné a to konkrétne v novembri 2013 zaplatil 2.000,-€, v decembri 2013 2.000,-€, v septembri 2014 300,-€ a dňa 07.10.2014 doplatil 1.900,-€. Z uvedeného dôvodu je v potvrdení, ktoré predložila svedkyňa súdu, uvedená čiastka 2.200,- €, pričom táto zahŕňa septembrovú platbu a platbu zo dňa 07.10.2014. Podľa svedkyne predtým ako bol vyhlásený rozsudok okresného súdu, bola ustálená čiastka dlžného výživného sumou 2.171,67€ a v nej je zahrnuté výživné na všetky tri deti. Okrem uvedených faktov svedkyňa vo svojej výpovedi uviedla, že dlhšie obdobie, v ktorom obžalovaný riadne neplnil svoju vyživovaciu povinnosť, nezanechalo na deťoch zvlášť negatívne stopy a to z dôvodu, že jej pomáhali rodičia a spoločnými silami dokázali deťom zabezpečiť to, čo potrebovali. Ako už bolo uvedené v predchádzajúcej časti a potvrdzuje to svojou výpoveďou aj matka maloletých detí, ku dňu vyhlásenia prvostupňového rozsudku predstavoval dlh na výživnom, ktorý bol obžalovaný povinný zaplatiť, čiastku 2.171,67€. Odvolací súd mal za dostatočne preukázané, že táto suma bola ku dňu vyhlásenia rozhodnutia odvolacieho súdu zaplatená. Ohraničenie doby páchania prečinu zanedbania povinnej výživy bolo pri rozhodovaní o odvolaní stanovené momentom vyhlásenia rozsudku súdu prvého stupňa a k tomuto dátumu bola stanovená aj výška dlžného výživného. Tento záver sa opiera o stanovisko trestnoprávneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Tpj 102/2010, prijaté dňa 06.12.2010, v zmysle ktorého ak obžalovaný pokračuje v zavinenom neplnení vyživovacej povinnosti v zmysle § 207 Tr. zákona aj po vyhlásení rozsudku súdu prvého stupňa a odvolacie konanie prebieha len na základe odvolania podaného obžalovaným, nemôže odvolací súd aplikovať § 122 ods. 13 Tr. zákona (veta druhá). Došlo by tým k porušeniu zákazu reformatio in peius, ako zásady spravodlivého procesu vyjadrenej v § 322 ods. 3 Tr. poriadku, veta druhá. Podľa § 86 písm. a/ Trestného zákona trestnosť trestného činu zaniká aj vtedy, ak ide o trestný čin zanedbania povinnej výživy podľa § 207 Tr. zákona, ak trestný čin nemal trvalo nepriaznivé následky a páchateľ svoju povinnosť dodatočne splnil skôr, než sa súd odobral na záverečnú poradu. Podľa § 285 ods. 1 písm. f/ Tr. poriadku súd oslobodí obžalovaného spod obžaloby, ak f) trestnosť činu zanikla. Vzhľadom k tomu, že boli splnené podmienky uvedené v citovaných zákonných ustanoveniach, krajský súd postupoval v zmysle 321 ods. 1 písm. d/ Tr. poriadku a s použitím § 285 písm. f/ Tr. poriadku A. M. spod obžaloby oslobodil. Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný ďalší riadny opravný prostriedok.