Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/854/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1513204396 Dátum vydania rozhodnutia: 28. 11. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1513204396.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: Dopravný podnik Bratislava, a.s., Olejkárska ul. č. 1, Bratislava, IČO: 00 492 736, zastúpený JUDr. Vladimírom Kánom, advokátom v Bratislave, Námestie Martina Benku č. 9-C1, proti odporcovi: P. M. E. H. Q. Á. S. M. , A.E. T. XX.X.XXXX, W. W., M.X. Č.. XX, o zaplatenie sumy 50,50 €, s príslušenstvom, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V. zo dňa 9. júla 2014, č.k. 43 C 231/2013-33, takto r o z h o d o l : Rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 9. júla 2014, č.k. 43 C 231/2013-33, z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava V rozsudkom zo dňa 9.7.2014, č.k. 43 C 231/2013-33, zamietol návrh podaný na súde prvého stupňa dňa 21.2.2013 (keď pôvodne bola vec vedená pod sp.zn. 28 Ro 314/2013). Ním sa navrhovateľ domáhal zaplatenia sumy 50,50 € odporcom, pretože dňa 17.2.2011 o 14.21 hod. na linke MHD č. 21 v Bratislave cestoval bez platného cestovného lístka; cestovný lístok a ani postih za cestovanie bez platného cestovného lístka nezaplatil. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ustanovením § 115a ods. 2 O.s.p., § 760, § 772 prvej vety, § 52 ods. 1, 3, 4, § 108 Občianskeho zákonníka, § 12 ods. 4, 5, § 9 písm. b/, § 14 ods. 2 zákona č. 168/1996 Z.z. o cestnej doprave, § 2 písm. a/, b/, i/, § 5b zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa v znení účinnom od 1.5.2014. Vecne dôvodil tým, že právne vzťahy účastníkov konania sa riadia ustanovením § 760 Občianskeho zákonníka. Zmluva o preprave v mestskej hromadnej doprave bola uzavretá konkludentným konaním spočívajúcim na strane cestujúceho - odporcu v nástupe do dopravného prostriedku, kedy konkludentne pristupuje na celý rozsah poskytovanej služby, mlčky pristupuje aj na ďalšie všeobecne známe vedľajšie dojednania zmluvy. Službou je akákoľvek činnosť alebo výkon, ktorý je ponúkaný spotrebiteľovi odplatne alebo bezodplatne s výnimkou činností upravených osobitnými predpismi, nad ktorými vykonávajú dozor profesijné komory alebo iné orgány štátnej správy. Navrhovateľ je právnickou osobou, obchodnou spoločnosťou. K predmetu jeho podnikania uvedeného v obchodnom registri patrí pravidelná verejná cestná hromadná mestská doprava osôb. Pri uzatváraní a plnení zmluvy o preprave osôb koná v rámci svojho predmetu podnikania; má postavenie dodávateľa. Odporcom je fyzická osoba nepodnikateľ, teda ide o spotrebiteľa. Spotrebiteľskou zmluvou je každá zmluva bez ohľadu na právnu formu, ktorú uzatvára dodávateľ so spotrebiteľom. Znamená to, že zmluva o preprave osôb uzavretá medzi navrhovateľom - dodávateľom a odporcom - spotrebiteľom je zmluvou spotrebiteľskou; ide o spotrebiteľský vzťah. Lex specialis k ustanoveniam Občianskeho zákonníka o spotrebiteľských zmluvách je zákon č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov, ktorý sa vzťahuje na predaj výrobkov a poskytovanie služieb, ak k plneniu dochádza na území Slovenskej republiky. Zdôraznil, že podľa § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. v znení účinnom od 1.5.2014 orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktorý bráni uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností sám dovolával. Teda súd ako orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy je ex offo povinný v spotrebiteľských zmluvách aj bez návrhu prihliadať na premlčanie. Zákon č. 168/1996 Z.z. o cestnej doprave neupravuje explicitne premlčanie práva dopravcu na cestovné a na sankčnú úhradu. Preto je potrebné otázku premlčania tohto nároku posúdiť vychádzajúc z § 853 Občianskeho zákonníka na základe analógie legis podľa tých ustanovení Občianskeho zákonníka, ktoré upravujú vzťahy obsahom a účelom najbližšie. Ním je ustanovenie § 108 Občianskeho zákonníka, podľa ktorého pre práva z prepravy platí premlčacia doba jeden rok. V prejednávanej veci táto začala plynúť odo dňa, keď sa právo mohlo vykonať po prvý raz, teda odo dňa nasledujúceho po tom, kedy odporca cestoval v dopravnom prostriedku navrhovateľa bez platného cestovného lístka (18.2.2011). Týmto dňom mohol navrhovateľ podať návrh na súd pre porušenie prepravného poriadku zo strany odporcu. Plynutie premlčacej doby skončilo dňa 18.2.2012; navrhovateľ svoje právo na súde uplatnil až dňa 21.2.2013. Prihliadnuc na premlčané právo ex offo, nárok navrhovateľovi priznať nemohol. Úspešnému odporcovi náhradu trov konania nepriznal, hoci rozhodoval podľa ustanovenia § 142 ods. l O.s.p., keďže mu žiadne trovy nevznikli. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ dôvodiac tým, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav (§ 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p.). Zdôraznil ustanovenie § 29b zákona č. 250/2007 Z.z. v znení účinnom od 1.5.2014; z neho vyplýva, že ustanoveniami § 5a ods. l písm. b/, ods. 2 až 4 sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1. májom 2014; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1. májom 2014 sa však posudzujú podľa predpisov účinných od 30. apríla 2014. Súd prvého stupňa porušil svojím rozhodnutím jeden zo základných princípov právneho poriadku Slovenskej republiky - zákaz retroaktivity, tým došlo k narušeniu zásady právnej istoty, a teda aj k rozporu s čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky. Právne normy v podmienkach demokratického štátu majú pôsobiť do budúcnosti a nie do minulosti. Podľa ustanovenia § 100 ods. l Občianskeho zákonníka na premlčanie súd prihliadne len na námietku dlžníka. Zdôraznil, že ustanovenie § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. v znení účinnom od 1.5.2014 nemožno použiť z dôvodu absencie prechodných ustanovení, návrh na začatie konania bol súdu doručený skôr. Zdôraznil čl. 1 ods. l, čl. 2 ods. 2, čl. 46 ods. l, čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. PL. ÚS 15/1998, I. ÚS 59/2000, IV. ÚS 77/2002, I. ÚS 17/1999, PL. ÚS 36/1995, PL. ÚS 10/2006. Nakoľko sa odporca na výzvu revízora dňa 17.2.2011 na linke MHD č. 21 v Bratislave nepreukázal platným cestovným lístkom alebo iným platným cestovným dokladom, bol a je povinný v zmysle čl. 6 Prepravného poriadku mestskej hromadnej dopravy v Bratislave a čl. 5 Tarify mestskej hromadnej dopravy v Bratislave mu zaplatiť cestovné v sume 0,50 € a úhradu v sume 50,-- €. Táto povinnosť odporcovi vznikla v zmysle ustanovenia § 9 písm. b/ v spojení s § 11 ods. 1 písm. d/, § 14 ods. 2 zákona č. 168/1996 Z. z. o cestnej doprave. Táto úhrada za nepreukázanie sa cestovným lístkom medzi práva z prepravy podľa § 760 Občianskeho zákonníka nepatrí. Zákon o cestnej doprave neustanovuje premlčaciu dobu na zaplatenie úhrady pri cestovaní bez cestovného lístka, a preto bolo povinnosťou súdu prvého stupňa na danú právnu vec aplikovať ustanovenie § 101 Občianskeho zákonníka o všeobecnej premlčacej dobe. V prejednávanej veci nejdeo spotrebiteľskú zmluvu s tým, že tarifa MHD v Bratislave a cestovné poriadky sú verejným návrhom navrhovateľa na uzavretie zmluvy o preprave osôb a cestujúci má povinnosť pred nastúpením do MHD oboznámiť sa s podmienkami cestovania a môže sa rozhodnúť, či jeho služby využije alebo zvolí iný spôsob prepravy. Odvolaciemu súdu navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a jeho návrhu vyhovieť; v tejto súvislosti žiadal náhradu trov konania v sume 121,15 €, ktoré súčasne odôvodnil a vyčíslil. V prípade, že odvolací súd odvolaniu v celom rozsahu nevyhovie, navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Odporca sa k odvolaniu navrhovateľa nevyjadril. Odvolací súd preskúmal vec (§ 212 ods. 1 O.s.p. v znení účinnom od 1.7.2014, ďalej len O.s.p.; § 355 O.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné. Nesprávnym právnym posúdením veci je pochybenie súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav neaplikoval príslušnú právnu normu, alebo aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne, alebo právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval. Inou vadou konania v zmysle ustanovenia § 205 ods. 2 písm. b/ O.s.p. je procesná vada, ktorá na rozdiel od vád taxatívne vymenovaných v § 221 ods. 1 písm. a/ až g/ O.s.p. nezakladá zmätočnosť rozhodnutia, ale jej základom je porušenie procesných ustanovení upravujúcich postup v občianskom súdnom konaní. Iná vada konania je relevantná, ak mala za následok vecnú nesprávnosť rozhodnutia. Na takúto vadu konania pred súdom prvého stupňa odvolací súd prihliada, aj keď nebola výslovne v odvolaní namietaná (§ 212 ods. 3 O.s.p.). Odňatím možnosti konať pred súdom treba rozumieť taký postup súdu, ktorý znemožnil účastníkovi konania realizáciu jeho procesných práv, ktoré mu priznáva Občiansky súdny poriadok a v dôsledku takéhoto nesprávneho postupu súdu bol účastník vylúčený z ich realizácie v konaní; k odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen faktickou činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím. Ide najmä o prípady, keď súd znemožnil účastníkovi vykonať v priebehu konania práva priznané Občianskym súdnom poriadkom, a to najmä právo zúčastniť sa pojednávania, právo predniesť, či doplniť svoje návrhy, vyjadriť sa k rozhodným skutočnostiam, k návrhom na dôkazy a k vykonaným dôkazom, právo označiť navrhované dôkazné prostriedky, právo so súhlasom súdu dávať v rámci výsluchu otázky účastníkom, svedkom, právo zhrnúť na záver pojednávania svoje návrhy, vyjadriť sa k dokazovaniu a k právnej stránke veci; ide aj o prípady, keď účastníkovi bola odňatá reálna a efektívna možnosť konať pred súdom spočívajúca v jeho práve skutkovo a právne argumentovať prejednávanú vec. V tejto súvislosti je potrebné poznamenať, že súdy musia poskytovať v občianskom súdom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola účinne zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov všetkých účastníkov konania. V prejednávanej veci odporca cestoval dňa 17.2.2011 na linke MHD č. 21 bez cestovného lístka a nakoľko sa na vyzvanie revízora nepreukázal platným cestovným lístkom, bol na zaplatenie cestovného a úhrady pri nepreukázaní sa cestovným lístkom navrhovateľom prostredníctvom revízora vyzvaný priamo na mieste pri kontrole, čo vyplýva z hlásenia o porušení tarifných a prepravných podmienok zo dňa 17.2.2011. Z uvedeného vyplýva, že navrhovateľ si v konaní uplatnil nárok na zaplatenie cestovného a úhrady (postih za cestovanie bez platného cestovného lístka) za nepreukázanie sa platným cestovným lístkom v zmysle § 9 písm. b/ a § 14 ods. 3 zákona č. 168/1996 Z. z. o cestnej doprave, a podľa Prepravného poriadku Mestskej hromadnej dopravy v Bratislave. Preprava osôb je služba poskytovaná cestujúcemu, ktorá spočíva v preprave dopravným prostriedkom do miesta určenia, a to riadne a včas, za určené cestovné (§ 760 Občianskeho zákonníka). Táto služba vzniká na základe konania cestujúceho, ktorý dáva nepochybne najavo, že chce uzavrieť prepravnú zmluvu, a to v mestských dopravných prostriedkoch nastúpením do dopravného prostriedku, kedy zároveň vzniká cestujúcemu povinnosť zaplatiť cestovné. Zaplatením cestovného dôjde k uzavretiu zmluvy o preprave, a to po celú cestu zodpovedajúcu zaplatenému cestovnému. Podrobnejšiu úpravu osobnej prepravy určujú osobitné predpisy, najmä prepravné poriadky a tarify pre jednotlivé druhy prepravy - dopravy (§ 772 Občianskeho zákonníka). Spotrebiteľskou zmluvou je zmluva, ktorá sa uzatvára za rovnakých zmluvných podmienok s väčším počtom spotrebiteľov, pričom tieto podmienky sú vopred pripravené dodávateľom a spotrebiteľ nemôže ovplyvniť ich obsah. To znamená, že k zmluvným (obchodným) podmienkam môže spotrebiteľ pristúpiť, resp. nepristúpiť a nemá možnosť takéto podmienky zásadným spôsobom modifikovať. Spotrebiteľskou zmluvou je teda akákoľvek súkromnoprávna zmluva s uvedenými znakmi, a to bez ohľadu na to, či je upravená v Občianskom zákonníku, Obchodnom zákonníku alebo v inom osobitnom zákone. Odvolací súd sa stotožnil s právnym názorom súdu prvého stupňa, že záväzkový právny vzťah navrhovateľa a odporcu vzniknutý na základe zmluvy o preprave zo dňa 17.2.2011 je nevyhnutné posudzovať podľa ustanovenia § 52 a nasl. Občianskeho zákonníka a zákona č. 250/2007 Z.z., nakoľko zmluva o preprave zo dňa 17.2.2011 spĺňa zákonné náležitosti spotrebiteľskej zmluvy. Podľa § 100 ods. l Občianskeho zákonníka právo sa premlčí, ak sa nevykonalo v dobe v tomto zákone ustanovenej (§ 101-110). Na premlčanie súd prihliadne len na námietku. Ak sa dlžník premlčania dovolá, nemožno premlčané právo veriteľovi priznať. Premlčanie je kvalifikované uplynutie času, v dôsledku ktorého právo nezaniká, ale sa len oslabuje tým, že v prípade vznesenia námietky premlčania zaniká jeho súdna vymáhateľnosť, pretože súd musí prihliadnuť na dôvodne vznesenú námietku premlčania a nemôže už veriteľovi premlčané právo priznať. Jeho úprava vychádza z potreby zvýšenia právnej istoty v právnych vzťahoch a základným účelom inštitútu premlčania je tak pôsobiť na subjekty občianskoprávnych vzťahov, aby včas pristupovali k uplatňovaniu si svojich subjektívnych práv a zároveň aj zabrániť tomu, aby povinné osoby neboli po neobmedzenú dobu nútené splniť si svoje povinnosti, a aby im bola zabezpečená ochrana v prípade oslabenia ich dôkaznej povinnosti v prípadnom súdnom konaní so značným časovým odstupom. Inštitút premlčania teda, v súlade so zásadou právnej istoty a všeobecnou požiadavkou sledovať si potrebu ochrany svojich ohrozených a porušených práv, zabraňuje dlhodobému trvaniu práv a im zodpovedajúcim povinnostiam. K primárnym normatívnym právnym aktom, ktoré vystupujú v postavení lex generalis a upravujú hmotnoprávne postavenie subjektov spotrebiteľských vzťahov patrí Občiansky zákonník, resp. Obchodný zákonník, k primárnym normatívnym právnym aktom, ktoré vystupujú v postavení lex specialis a upravujú hmotnoprávne postavenie subjektov spotrebiteľských vzťahov patrí predovšetkým zákon o ochrane spotrebiteľa (č. 250/2007 Z.z.), resp. zákon o ochrane spotrebiteľa pri predaji tovaru alebo poskytovaní služieb na základe zmluvy uzavretej na diaľku alebo zmluvy uzavretej mimo prevádzkových priestorov predávajúceho a o zmene a doplnení niektorých zákonov (č. 102/2014 Z.z.). V súvislosti s otázkou premlčania a jeho zákonnej úpravy v spotrebiteľských vzťahoch zákonom č. 102/2014 Z.z. sa menil a dopĺňal okrem iného (čl. VIII. bod 12) aj zákon č. 250/2007 Z.z. Do zákona č. 250/2007 Z.z. s účinnosťou od 1.5.2014 bolo vložené ustanovenie § 5b, ktoré znie: „Orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy prihliada aj bez návrhu na nemožnosť uplatnenia práva, na oslabenie nároku predávajúceho voči spotrebiteľovi, vrátane jeho premlčania alebo na inú zákonnú prekážku alebo zákonný dôvod, ktoré bránia uplatniť alebo priznať plnenie predávajúceho voči spotrebiteľovi, aj keď by inak bolo potrebné, aby sa spotrebiteľ týchto skutočností dovolával". Ustanoveniami § 5a ods. 1 písm. b/ a ods. 2 až 4 sa spravujú aj právne vzťahy vzniknuté pred 1.5.2014; vznik týchto právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté pred 1.5.2014 sa však posudzujú podľa predpisov účinných do 30.4.2014 (§ 29b zákona č. 250/2007 Z.z. v znení účinnom od 1.5.2014). Z uvedeného vyplýva, že novela stanovuje povinnosť, aby orgán rozhodujúci o nárokoch zo spotrebiteľskej zmluvy z úradnej moci skúmal a vyhodnocoval prekážky uplatnenia práva dodávateľa voči spotrebiteľovi. Retroaktivita (spätná účinnosť) je taká vlastnosť právnej normy, že určitým spôsobom pôsobí v minulosti a priamo alebo nepriamo svojím adresátom stanovuje práva a povinnosti vo vzťahu k obdobiu, kedy ešte nemali možnosť sa s jej obsahom oboznámiť. Zákaz retroaktivity vyjadruje záujem na zachovaní istoty už existujúcich právnych vzťahov v prípade ich novej právnej úpravy. Ide najmä o to, aby sa už nadobudnuté práva v dôsledku novej právnej úpravy nemohli odňať a aby sa podľa novej právnej úpravy neposudzovali právne skutočnosti a právne vzťahy vzniknuté pred účinnosťou novej právnej úpravy. Aj keď táto zásada má väčší význam v trestnom práve, zákaz (pravej) retroaktivity v slovenskom súkromnom práve sa plne rešpektuje. Vo všeobecnosti sa pripúšťa len tzv. nepravá retroaktivita, pri ktorej o spätnú účinnosť ani nejde. Nepravou retroaktivitou je myslené také pôsobenie právnej normy, že norma, ktorá je platná a účinná sa novelizuje alebo deroguje prijatím inej právnej normy, dôsledkom čoho je potrebné od reálnej účinnosti neskoršej právnej normy postupovať v jej intenciách. Nepravá retroaktivita teda nepôsobí do minulosti a na rozdiel od pravej retroaktivity, práva a povinnosti získané v minulosti toleruje a nesnaží sa určovať, čo v minulosti malo alebo nemalo byť. Pri nepravej retroaktivite sa tak obsah právneho vzťahu od účinnosti novej právnej úpravy bude posudzovať podľa tejto novej právnej úpravy, ale forma vzniku a obsah právneho vzťahu pred účinnosťou novej právnej úpravy, sa posudzuje podľa pôvodnej právnej úpravy, čo v prípade pravej retroaktivity rešpektované byť nemusí. Podľa ustálenej súdnej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky k imanentným znakom právneho štátu neodmysliteľne patrí aj požiadavka (princíp) právnej istoty a ochrany dôvery občanov v právny poriadok, súčasťou čoho je i zákaz spätného (retroaktívneho) pôsobenia právnych predpisov, resp. ich ustanovení. Ten, kto konal, resp. postupoval, na základe dôvery v platný a účinný právny predpis (jeho noriem), nemôže byť vo svojej dôvere k nemu sklamaný spätným pôsobením právneho predpisu alebo niektorého jeho ustanovenia. Je povinnosťou štátnych orgánov pri rozhodovaní o právnej pozícii jednotlivca postupovať v súlade s požiadavkami kladenými na právny štát. K nim patrí požiadavka, podľa ktorej štát môže vyžadovať od fyzických a právnických osôb správanie, ktorého pravidlá sú stanovené a vyhlásené vopred. Iný postup, ak k tomu neexistujú zvlášť závažné dôvody, znamená porušenie princípu právnej istoty a ochrany dôvery v právo. V demokratickom právnom štáte, ktorý je chápaný predovšetkým ako materiálny právny štát, nemožno pripustiť použitie zákonného ustanovenia spôsobom, ktorý odporuje niektorej z fundamentálnych ústavných zásad. Povinnosť súdov nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame, konkrétne a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež povinnosť zisťovať a formulovať, čo je konkrétnym právom aj tam, kde ide o interpretáciu abstraktných noriem, ústavných zásad, ustanovení Listiny základných práv a slobôd a záväzkov plynúcich z medzinárodných zmlúv. V spojení s týmito zásadami sa formovala doktrína ústavne konformného výkladu, podľa ktorej z mnohých mysliteľných výkladov zákona je potrebné v každom prípade použiť len taký výklad, ktorý rešpektuje ústavné princípy (ak je taký výklad možný), t.j. aj princíp zákazu retroaktivity právnych noriem. Princíp, že právne normy nepôsobia spätne, je v právnej norme upravený v prechodných alebo záverečných ustanoveniach, pričom tento princíp sa uplatňuje aj v prípade, ak zákon túto otázku výslovne nerieši a v takomto prípade sa vychádza z toho, že právne normy, z ktorých sa dotknutý právny predpis skladá, nepôsobia spätne a pri interpretácii sa neuplatňuje princíp retroaktivity. V tejto súvislosti možno konštatovať, že pokiaľ nie je z novej právnej úpravy zrejmé, akým spôsobom sa zákonodarca zhostil intertemporálneho riešenia zmeny právneho stavu, je potrebné použiť taký výklad právnej normy, rešpektujúc ústavné postuláty, ktorý je zhodný s princípmi právneho štátu, t.j. dosiahnuť také riešenie, ktoré dôsledne rešpektuje všeobecný zákaz retroaktivity. Pokiaľ ide o časovú pôsobnosť noriem civilného procesného práva, táto je vybudovaná na zásade, že procesné normy nadobúdajú pôsobnosť dňom svojej účinnosti. Problematiku začatých a neskončených konaní, ako aj účinky vykonaných procesných úkonov, riešia prechodné ustanovenia. Platí základné pravidlo, podľa ktorého, ak zákon neustanoví inak, platí nový zákon aj v konaniach, ktoré boli začaté pred jeho účinnosťou. Právne účinky už urobených procesných úkonov však zostávajú zachované. Vzhľadom na uvedené, keď citovaná zmena zákona č. 250/2007 Z.z. v znení účinnom od 1.5.2014 neobsahuje žiadne prechodné ustanovenia týkajúce sa ustanovenia § 5b, je v danej veci pre posúdenie, či je ustanovenie § 5b možné aplikovať aj na konania začaté na súde pred jeho účinnosťou; je rozhodujúce, či predmetné ustanovenie § 5b má procesný charakter, resp. je procesným ustanovením. V tejto súvislosti odvolací súd zdôrazňuje, že zákon č. 250/2007 Z.z. je hmotnoprávnym predpisom, nakoľko upravuje hmotnoprávne postavenie subjektov spotrebiteľských vzťahov, a preto aj ustanovenie § 5b je, ako súčasť zákona o ochrane spotrebiteľa, hmotnoprávnym ustanovením; aj samotný inštitút premlčania má hmotnoprávny charakter. Pokiaľ by bolo úmyslom zákonodarcu upraviť týmto ustanovením postup súdov, zahrnul by túto úpravu v rámci novelizácie procesného predpisu, napr. Občianskeho súdneho poriadku, čím by tak predišiel problémom s prípadnou retroaktivitou tohto zákonného ustanovenia. Na daný právny vzťah preto nemožno aplikovať hmotnoprávnu normu účinnú od 1.5.2014; vznik právnych vzťahov, ako aj nároky z nich vzniknuté možno posudzovať len podľa hmotnoprávnych predpisov účinných v čase ich vzniku. Zo všetkého vyššie uvedeného potom vyplýva, že súd prvého stupňa pochybil, keď na premlčanie nároku navrhovateľa vzniknutého ešte v roku 2011 a uplatneného v predmetnom konaní prihliadol ex offo podľa ustanovenia § 5b zákona č. 250/2007 Z.z. v znení účinnom od 1.5.2014, a teda bez toho, aby odporca vzniesol námietku premlčania. Ak len z tohto dôvodu návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol, zaťažil svoje konanie vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci samej, uvedeným postupom odňal navrhovateľovi možnosť konať pred súdom. Nedodržaním ustanoveného postupu v občianskom súdnom konaní bolo tak porušené právo navrhovateľa ako účastníka na spravodlivý proces, ktorý mu zaručuje Ústava Slovenskej republiky (čl. 1 ods. 1, v čl. 2 ods. 2, v čl. 46 ods. 1 a v čl. 48 ods. 2). Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušil (§ 221 ods. 1 písm. f/, h/ O.s.p.) a vec mu vrátil na ďalšie konanie (§ 221 ods. 2 O.s.p.). V prípade rozhodnutia odvolacím súdom o nárokoch navrhovateľa vo veci samej, za daného stavu veci, by bolo nahradené prvostupňové rozhodnutie, čím by bolo účastníkom odopreté právo namietať správnosť skutkových a právnych záverov na inštančne vyššom súde, a tým aj možnosť preskúmania správnosti záverov odvolacieho súdu v riadnom odvolacom konaní, ku ktorým by dospel po doplnení dokazovania posúdením skutkových zistení z hľadiska ich rozhodujúcich skutočností, ktoré považoval za významné, ktorými sa však súd prvého stupňa dostatočne nezaoberal, resp. opomenul zaoberať. Posúdenie podstaty veci v rámci dvojinštančného súdneho konania je súčasťou práva na súdnu ochranu a spravodlivý súdny proces. V ďalšom konaní bude preto povinnosťou súdu prvého stupňa odstrániť vytknuté nedostatky vo vyššie naznačovanom smere, vec opätovne prejednať, t.j. vykonať dokazovanie vo veci samej za účelom riadneho zistenia skutkového stavu veci tak, aby bola účastníkom umožnená realizácia ich procesných práv, a teda opätovne posúdiť dôvodnosť návrhu navrhovateľa a svoje rozhodnutie odôvodniť v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa v novom rozhodnutí o veci samej (§ 224 ods. 1, 3, § 142 a nasl. O.s.p.). Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.