Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 20CoP/11/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1513206286 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 07. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1513206286.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a členov senátu JUDr. Márie Hajdínovej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci starostlivosti súdu o maloleté deti: Patrik Benedek, nar. XX.XX.XXXX a Q. W., nar. XX.XX.XXXX, zastúpené kolíznym opatrovníkom: Úrad práce, sociálnych vecí a rodiny, Vazovova ul. č. 7/A, Bratislava, deti rodičov: matka - N. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom C. J.. Č.. XX, W., zastúpená advokátkou: JUDr. Zuzana Stavrovská, Lamačská cesta č. 3, Bratislava, otec - N. W., nar. XX.XX.XXXX, bytom u M. N., N. J.. Č.. XX, W., o návrhu matky na úpravu práv a povinností k maloletým deťom, na odvolanie otca proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 24. októbra 2013, č. k. 20P/57/2013 - 118, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zveril maloleté deti W., F., nar. XX.XX.XXXX a Q., nar. XX.XX.XXXX, do osobnej starostlivosti matky, ktorá ich bude zastupovať a spravovať ich majetok, otcovi uložil povinnosť počnúc mesiacom marec 2013 prispievať na výživu maloletého F. sumou 180 eur mesačne a na maloletú Q. sumou 140 eur mesačne s tým, že výživné je zročné vždy vopred do 15. dňa toho - ktorého mesiaca k rukám matky maloletých, dlh na zročnom výživnom na maloletého F. za obdobie od marca do októbra 2013 v celkovej výške 800 eur otcovi uložil zaplatiť k rukám matky do 30 dní od právoplatnosti rozsudku a dlh na zročnom výživnom na maloletú Q. za obdobie od marca do októbra 2013 v celkovej výške 560 eur otcovi uložil zaplatiť k rukám matky maloletej do 30 dní od právoplatnosti tohto rozsudku. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 101 ods. 2 O. s. p., § 36 ods. 1, § 24 ods. 1, § 75 ods. 1, § 77 ods. 1, § 62 ods. 1, 2, 5 Zákona o rodine a vecne tým, že nakoľko rodičia maloletých detí nežijú v spoločnej domácnosti, matka má vytvorené vhodné podmienky pre zabezpečenie riadnej výchovy a starostlivosti o deti, otec sa o deti od leta 2013 nezaujíma a jeho správanie je možné považovať za zanedbávanie jeho rodičovských práv a povinností a preto zastupovaním a správou majetku detí poveril výlučne matku, ktorej z uvedených dôvodov maloleté deti aj zveril do jej osobnej starostlivosti. Rozhodnutie o povinnosti otca prispievať na výživu detí určenými sumami odôvodnil vecne prihliadnutím na ich odôvodnené potreby, osobné, majetkové, zárobkové schopnosti a možnosti oboch rodičov s tým, že podiel vyživovacej povinnosti matky zodpovedá schopnostiam a terajším možnostiam otca a výške vyživovacej povinnosti otca na maloletého F. v sume 180 eur a na maloletú Q. v sume 140 eur mesačne. V dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že obe maloleté deti sa narodili počas trvania manželstva rodičov s tým, že na súde prvého stupňa pod sp. zn. 20P/327/2012 prebieha konanie o rozvod ich manželstva a úpravu výkonu práv a povinností k maloletým deťom na čas po rozvode s tým, že otec od 12.12.2012 býva u svojich rodičov, keďže bolo voči nemu vznesené obvinenie zo spáchania prečinu nebezpečného vyhrážania, ktorého sa mal dopustiť voči matke, dňa 27.10.2012 bol vzatý do vyšetrovacej väzby, z ktorej bol prepustený dňa 12.12.2012 pod podmienkou, že nevstúpi do bytu matky s tým, že Okresný súd Bratislava V právoplatným a vykonateľným trestným rozkazom zo dňa 09.10.2012, sp. zn. 0T 240/2012, uznal otca za vinného z prečinu ohrozenia pod vplyvom návykovej látky podľa § 289 ods. 1 Trestného zákona a uložil mu trest odňatia slobody v trvaní 6 mesiacov s podmienečným odkladom na skúšobnú dobu v trvaní 1 rok a trest zákazu činnosti viesť motorové vozidlá akéhokoľvek druhu po dobu 1 roka. Poukázal na skutočnosť, že otec bol do 13.12.2012, kedy jeho pracovný pomer skončil výpoveďou zo strany zamestnávateľa pre závažné porušenie pracovnej disciplíny, zamestnaný v spoločnosti B.P.A. spol. s r.o., v období od októbra 2011 do septembra 2012 dosahoval zo zamestnania priemerný mesačný príjem v sume 666,54 eur a v mesiaci október 2012 mu bola vyplatená mzda v sume 567,99 eur a do skončenia pracovného pomeru mu mzda vyplácaná nebola, od 14.12.2012 bol vedený v evidencii nezamestnaných a poberal dávku v nezamestnanosti do 28.02.2013 v sume 933,30 eur, v marci 2013 v sume 375,70 eur, v apríli 2013 v sume 363,60 eur, v máji 2013 v sume 375,70 eur a za 13 dní mesiaca jún 2013 v sume 157,60 eur s tým, že od februára 2013 je práceneschopný. Súd prvého stupňa zároveň poukázal na skutočnosť, že v čase spolužitia rodičov mal otec okrem oficiálneho pracovného pomeru aj vlastných klientov a k príjmu si tak dokázal privyrobiť ďalších viac ako 300 eur, teda mesačne dosahoval celkovo príjem v sume približne 1.000 eur s tým, že otec sa od júla 2013 s deťmi nestretol, nekontaktoval ich, nezaujímal sa ani o zdravotný stav syna, ktorý v lete 2013 absolvoval dlhodobo plánované tri vážne operácie a od augusta 2013 výživné na deti neplatí, keď celkovo zaslal iba sumu 25 eur na každé dieťa. Príjem matky zo zamestnania v Ústave na výkon väzby v Bratislave mal súd prvého stupňa preukázaný v sume 474,70 eur mesačne s tým, že po ukončení tohto pracovného pomeru dohodou, ku dňu 05.02.2013, bola do 14.04.2013 vedená v evidencii uchádzačov o zamestnanie, poberala dávku v nezamestnanosti a od mesiaca apríl 2013 sa opätovne zamestnala na dobu neurčitú v spoločnosti Merkuria, a.s., kde za obdobie od apríla do septembra 2013 dosiahla priemerný mesačný príjem v sume 516,93 eur. Poukázal na skutočnosť, že matke vypomáhajú jej rodičia sumou približne 200 eur mesačne a z dôvodu nedostatku financií, deti aktuálne nechodia na krúžky. Súd prvého stupňa mal preukázané, že maloleté deti v školskom roku 2013/2014 postúpili do vyššieho ročníka na Základnej škole na Lachovej ulici v Bratislave, pričom matka celkové náklady na výživu maloletej Q. vyčíslila sumou 431,46 eur a na maloletého F. sumou 478,46 eur mesačne. V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvého stupňa uviedol, že pri určení vyživovacej povinnosti otca vychádzal z jeho schopností a možností dosahovať príjem vo výške cca. 1.000 eur mesačne, ktorý dosahoval v čase jeho spolužitia s matkou a neprihliadol na jeho súčasnú nezamestnanosť a práceneschopnosť, nakoľko jeho pracovný pomer v spoločnosti B.P.A. spol. s r.o. skončil z dôvodu závažného porušenia pracovnej disciplíny a príjem z mimopracovných aktivít otec stratil v dôsledku vlastného nezodpovedného konania, keď viedol motorové vozidlo pod vplyvom alkoholu. Z potvrdenia psychiatra MUDr. Milana Šimoniho, v starostlivosti ktorého sa otec nachádza, mal preukázané, že otec je momentálne bez depresívnej symptomatológie, a teda mu nič nebráni zamestnať sa a zabezpečiť si dostatočný zdroj príjmov s poukazom na skutočnosť, že vzhľadom na pôsobenie otca v regióne s najnižšou mierou nezamestnanosti, je jeho povinnosťou využiť všetky možnosti, vzdelanie a prax na realizáciu jeho pracovného potenciálu a tým získania dostatočného príjmu na zabezpečenie primeranej výživy maloletým deťom, ktoré sú na neho odkázané. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil ustanovením § 146 ods. 1 písm. a) O. s. p. a vecne citáciou tohto zákonného ustanovenia. Proti tomuto rozsudku v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa určil vyživovaciu povinnosť otca k maloletým deťom a uložil mu povinnosť zaplatiť zročné výživné v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie otec maloletých detí z dôvodu, že nakoľko momentálne nemá žiadny príjem, nemá prostriedky ani na základné potreby, stravu a ubytovanie, nie je schopný poukazovať výživné v sume určenej napadnutým rozsudkom. V dôvodoch svojho odvolania otec namietol, že prvostupňový súd pri určení rozsahu jeho vyživovacej povinnosti neprihliadol na jeho súčasnú nezamestnanosť a práceneschopnosť a vychádzal len z potenciálnych možností, ktoré však momentálne nemôže dosiahnuť napriek úmyslu dobre sa zamestnať a riadne na deti prispievať, z dôvodu ktorého žiadal pri určení výživného podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine zohľadniť jeho skutočné schopnosti, možnosti a majetkové pomery. Poukázal na skutočnosť, že momentálne nie je schopný uhradiť ani dlh na zročnom výživnom na obe deti za obdobie od marca 2013 do decembra 2013, spolu vo výške 1.360 eur a preto žiadal o poskytnutie možnosti splatiť tento dlh v splátkach, s prihliadnutím na jeho súčasné finančné možnosti. Poprel tvrdenia matky, že sa o deti nezaujímal a že zanedbáva svoje rodičovské práva a povinnosti, nakoľko sa deťom venoval počas voľného času a vždy, keď to potrebovali, čo môže preukázať prostredníctvom svedkov, akonáhle mu to zdravotný stav dovolí. Poukázal na skutočnosť, že matka mu stretávanie s deťmi zakázala a vyhlásila, že maloletých do o ich rozvodu neuvidí, čo môžu potvrdiť jeho rodinní príslušníci (sestra, matka), ktorí boli pri jej vyjadreniach prítomní. Matka vo svojom vyjadrení k odvolaniu otca navrhla rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť, nakoľko prvostupňový súd správne ustálil skutkový stav veci a vec správne právne posúdil. Tvrdenia otca, ktorý ju nepravdivými tvrdeniami osočuje a neustále jej kladie za vinu stav, v ktorom sa momentálne nachádza, označila za absurdné s tým, že z listín založených v súdnom spise vyplýva, že práve otec svojimi arogantnými žiarlivostnými a vulgárnymi zásahmi voči nej narúšal pokojný život maloletým deťom a ohrozoval ju na živote. Poukázala na skutočnosť, že otec sa o deti ani v súčasnosti nezaujíma, keď dňa 24.12.2013 telefonoval, že 26.12.2013 za nimi príde a prinesie im každému 10 eur a balíček na Vianoce, avšak hoci boli deti na stretnutie s otcom pripravené a ona ich ubezpečovala, že za nimi príde, otec neprišiel ani nezatelefonoval a nezaujímal sa ani o zdravotný stav maloletého F., ktorý podstúpil vážnu operáciu nohy. Uviedla, že otec výživné na deti riadne neplatí ani na základe predbežného opatrenia nariadeného uznesením Okresného súdu Bratislava V zo dňa 15.03.2013, v konaní vedenom pod sp. zn. 20P 56/2013, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa 19.04.2013 a stalo sa vykonateľným dňa 04.04.2013, keď v decembri 2013 prevzala výživné v sume 25 eur na každé dieťa, avšak žiadne ďalšie výživné uhradené nebolo, z dôvodu ktorého dňa 25.11.2013 podala návrh na vykonanie exekúcie. Matka vo svojom vyjadrení ďalej uviedla, že ak by otec nepožíval alkoholické nápoje a skutočne sa zaujímal o získanie práce, má predpoklady na to, aby zamestnanie získal. Kolízny opatrovník maloletých detí vo svojom vyjadrení k odvolaniu otca navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť, nakoľko je v schopnostiach a možnostiach otca zabezpečiť si taký príjem, aby sa mohol podieľať na úhrade nákladov svojich maloletých detí. Zročné výživné odporučil otcovi maloletých detí umožniť splatiť v pravidelných splátkach po 40 eur mesačne na každé dieťa, splatných spolu s bežným výživným. Odvolací súd preskúmal vec v medziach a dôvodoch podaného odvolania (§ 212 ods. 2 písm. a/ O. s. p.), bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. v spojení s ust. § 156 ods. 3 O. s. p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je v napadnutej časti vecne správny a odvolaniu otca nie je možné priznať úspech. Podľa § 62 ods. 2 Zákona o rodine, obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov. Podľa § 62 ods. 4 Zákona o rodine, pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť. Podľa § 62 ods. 5 Zákona o rodine, výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča, súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie je nevyhnutné vynaložiť. Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine, pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Cieľom citovaných zákonných ustanovení (§ 62) je bezpochyby zvyšovať mieru rodičovskej zodpovednosti tým, že pred potreby rodiča kladie zákon potreby dieťaťa, t. j. každý rodič má povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie svojich potrieb. V citovanom zákonnom ustanovení sú zároveň určené všeobecné hľadiská, na ktoré súd prihliada pri určení vyživovacej povinnosti, a to sú okrem majetkových pomerov aj schopnosti a zárobkové možnosti oboch rodičov, ktoré sú závislé od ich pracovnej kvalifikácie, vzdelania, obratnosti a schopnosti, s prihliadnutím na odôvodnené potreby oprávneného dieťaťa. Výživným sa rozumie uspokojovanie všetkých životných potrieb toho, komu má byť poskytované. Výživou dieťaťa je zabezpečovanie všetkých životných potrieb pre jeho všestranný rozvoj po stránke fyzickej ale i duševnej. Náklady na hradenie životných potrieb dieťaťa teda predstavujú úhrady za bývanie, vrátane poskytovaných služieb, ošatenie, dopravu, hygienu, kultúru, náklady spojené so školou, či prípravou na budúce povolanie, náklady spojené s trávením voľného času dieťaťa, jeho záľubami a podobne. Všetky tieto náklady predstavujú výdavky na bežné potreby dieťaťa, ktoré nepresahujú obvyklú základnú mieru všetkých nevyhnutných potrieb nutných pre život kultúrneho človeka. Súd je pri posudzovaní a hodnotení východísk na určenie výživného povinný postupovať diferencovane v každom konkrétnom prípade a nesmie zostať na určitých striktných hraniciach, čo je v rozpore so záujmom dieťaťa, nakoľko dieťaťu je zo zákona priznané právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Z uvedeného teda vyplýva, že určenie výživného je individuálne v každom jednom prípade, avšak vodiacou zásadou na strane povinného je okrem majetkových pomerov miera jeho schopností a možností. Je však nevyhnutné zdôrazniť, že každý rodič má povinnosť v prvom rade zabezpečiť výživu dieťaťa a až následne má právo využiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie svojich potrieb, pričom nie je podstatné, či ide o životné potreby rodiča alebo iné potreby. Súd prvého stupňa správne pri rozhodovaní o určení vyživovacej povinnosti otca, ako i jeho povinnosti zaplatiť zročné výživné v lehote 30 dní od právoplatnosti rozsudku zohľadnil i to, že matka sa o deti osobne stará. Je zároveň nutné uviesť, že vyživovacia povinnosť má niekoľko foriem, môže byť plnená osobnou starostlivosťou, čiastočne tiež starostlivosťou o domácnosť, druhou formou je poskytovanie vecných plnení, napríklad bývania (povinný poskytuje oprávnenému bývanie), alebo stravovania a treťou formou plnenia vyživovacej povinnosti je platenie výživného ako peňažného príspevku na uhradzovanie potrieb dieťaťa. Z uvedeného vyplýva, že v posudzovanej veci matka, ktorá sa o maloleté deti osobne stará, plní svoju vyživovaciu povinnosť prevažne poskytovaním vecných plnení (bývanie, strava, nákup ošatenia, zabezpečenie zdravotnej starostlivosti a pod.) a osobnou starostlivosťou o ne. Odvolací súd považuje za potrebné zdôrazniť, že výživné je prednostnou pohľadávkou a každý rodič je povinný predovšetkým zabezpečiť výživu svojich detí a až následne má právo použiť zostávajúce finančné prostriedky na uspokojenie vlastných potrieb. Zároveň je však povinnosťou každého rodiča venovať všetky svoje schopnosti dôslednému zabezpečeniu výživy svojich detí. Právne bezvýznamné je preto tvrdenie otca maloletých detí, že určeným výživným nie je schopný na deti prispievať z dôvodu, že je nezamestnaný a práceneschopný, nakoľko z vyššie uvedeného výkladu jednoznačne vyplýva, že každý rodič je povinný prispievať na výživu svojich detí tak, aby pri plnení si i vyživovacej povinnosti matky bola stanovená výška výživného schopná zabezpečiť základné a odôvodnené potreby maloletého dieťaťa. Námietky otca v jeho odvolaní proti rozsudku súdu prvého stupňa, ktorý zdôrazňoval potrebu vychádzať z jeho aktuálnych zárobkových pomerov, teda zo skutočnosti, že je bez príjmu, považuje odvolací súd za nedôvodné a účelové, keď otec v konaní žiadnym spôsobom nepreukázal akékoľvek objektívne prekážky, ktoré by mu bránili v získaní zamestnania s tým, že nepreukázal ani len to, že by sa pokúsil uchádzať o zamestnanie, ktoré by mu zabezpečilo príjem umožňujúci riadne plnenie jeho vyživovacej povinnosti voči maloletým deťom. Účelovosť námietok otca potvrdzuje aj skutočnosť, že proti rozsudku súdu prvého stupňa zo dňa 24. októbra 2013, č. k. 20P/327/2012-99, ktorým súd manželstvo rodičov rozviedol, maloleté deti na čas po rozvode zveril do osobnej starostlivosti matky a otcovi určil vyživovaciu povinnosť na maloletého F. v sume 180 eur mesačne a na maloletú Q. 140 eur mesačne, teda vyživovaciu povinnosť vo výške zhodnej s napadnutým rozsudkom v posudzovanej veci, otec odvolanie nepodal (rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 24. októbra 2013, č. k. 20P/327/2012-99, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 27.12.2013). Odvolací súd dáva otcovi maloletých detí do pozornosti skutočnosť, že je jeho zákonnou povinnosťou vyvinúť maximálne úsilie na dosiahnutie zárobku z pracovnej činnosti a tým zabezpečiť výživu svojich detí, ktorá, ako už odvolací súd uviedol vyššie, je prednostnou pohľadávkou. Na základe skutkového stavu ustáleného vykonaným dokazovaním pred súdom prvého stupňa možno konštatovať, že otec maloletých svoje schopnosti, resp. ich využitie zanedbáva, keď napriek absencii objektívnych prekážok si zamestnanie nehľadá a účelovo predlžuje svoju práceneschopnosť. Prvostupňový súd preto v posudzovanej veci správne v súlade s citovaným ustanovením § 75 ods. 1 Zákona o rodine vychádzal zo schopností a možností otca (vzdelanie, kvalifikácia, doterajšia prax a skutočnosť, že otec pôsobí v regióne s najnižšou mierou nezamestnanosti v Slovenskej republike) dosahovať zo zamestnania príjem v sume zodpovedajúcej jeho príjmom v období, kedy rodičia žili v spoločnej domácnosti a ktoré je nutné považovať za dostatočné na pokrytie primeranej časti výdavkov maloletých detí v sume 180 eur mesačne na maloletého F. a v sume 140 eur mesačne na maloletú Q.. Vecne správnym je aj výrok napadnutého rozsudku, ktorým súd prvého stupňa uložil otcovi povinnosť zaplatiť zročné výživné v sume 560 eur na maloletú Q. a v sume 800 eur na maloletého F. do 30 dní od právoplatnosti napadnutého rozsudku. Z dikcie zákonného ustanovenia § 160 ods. 1 O. s. p. totiž vyplýva, že vyčíslený nedoplatok zročného výživného má povinný zaplatiť po doručení rozsudku, keďže ide o rozsudok, odsudzujúci na plnenie výživného, ktorý je zo zákona (§ 162 ods. 2 O. s. p.) predbežne vykonateľný bez obmedzenia a prelomiť v časti zročného výživného predbežnú vykonateľnosť je možné len využitím možnosti povolenia vykonať peňažné plnenie v splátkach podľa ust. § 160 ods. 1 O. s. p., ktoré však nie je možné uplatňovať automaticky. Ide totiž o výhodu povinného voči oprávnenému, ktorá však musí byť odôvodnená, napríklad postojom žalovaného k plneniu vyživovacej povinnosti, výškou priznaného nedoplatku, platobnou schopnosťou žalovaného, ale tiež pomermi oprávneného. Z obsahu spisu však jednoznačne vyplýva, že otec výživné na maloleté deti dlhodobo takmer neplatí (uhradil len v decembri 2013 sumu 25 eur na každé dieťa), t. j. svoju zákonnú vyživovaciu povinnosť si neplní, o deti sa nestará, na ich potreby neprispieva ani žiadnymi vecnými plneniami, z dôvodu ktorého je matka nútená všetky náklady na maloleté deti znášať sama s pomocou svojej rodiny a vzhľadom na doterajšie správanie otca nie je ani predpoklad, že by prípadné splátky zročného výživného riadne a včas uhrádzal. Odvolací súd sa z uvedených dôvodov nestotožnil ani s návrhom kolízneho opatrovníka maloletých detí, ktorý je povinný v konaní chrániť a zastupovať ich záujmy (§ 31 ods. 2 Zákona o rodine) vo vyjadrení k odvolaniu otca, povoliť mu zaplatiť zročné výživné na maloletého F. v sume 800 eur mesačne, splátkami vo výške 40 eur mesačne, spolu s bežným výživným a na maloletú Q. v sume 560 eur, 40 eurovými mesačnými splátkami, nakoľko navrhovaným spôsobom by otec splácal zročné výživné na maloletého F. 20 mesiacov a na maloletú Q. 14 mesiacov, čo je podľa názoru odvolacieho súdu v absolútnom rozpore so záujmami maloletých detí, ktorých základné a odôvodnené potreby, ako aj ich výchovu, zabezpečuje výlučne matka, bez akéhokoľvek prispenia otca. Podľa § 219 ods. 1 O. s. p., odvolací súd rozhodnutie potvrdí, ak je vo výroku vecne správne. Podľa § 219 ods. 2 O. s. p., ak sa odvolací súd v celom stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. S poukazom na citované ustanovenie a za stavu, keď súd prvého stupňa v prejednávanej veci v potrebnom rozsahu pre rozhodnutie vo veci samej zistil skutkový stav, vykonaním potrebných a účastníkmi navrhnutých dôkazov, a keď otec v odvolaní neuviedol žiadne skutočnosti, resp. tvrdenia, s ktorými by sa nebol súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku dôsledne vysporiadal a následne takto riadne zistený skutkový stav aj správne právne posúdil, tzn., že na správne zistený skutkový stav aplikoval zodpovedajúce ustanovenia Zákona o rodine (ust. § 120 ods.1, § 154 ods. 1 O. s. p.), rozhodol vecne správne. Z uvedených dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správny potvrdil podľa § 219 ods. 1 a 2 O. s. p., nakoľko sa v celom rozsahu stotožnil so správnym právnym záverom uvedeným v jeho odôvodnení, ktoré spĺňa všetky požiadavky ust. § 157 ods. 2 O. s. p. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O. s. p. v spojení s § 146 ods. 1 písm. a) O. s. p. tak, že žiadnemu z účastníkov náhradu trov odvolacieho konania nepriznal. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.