Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/179/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1513212937 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 07. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ayše Pružinec - Erenová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1513212937.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľky: W.. X. O., nar. XX. XX. XXXX, zomr. dňa XX. XX. XXXX, naposledy bytom X. J.. Č.. X, W., zastúpená advokátkou: Mgr. Iveta Vajdová, Bárdošova ul. č. 2939/25, Bratislava, proti odporcovi: Š. O., nar. XX. XX. XXXX, bytom X. J.. Č.. X, W., toho času O. Č.. XXX, o určenie výživného na manželku, na odvolanie navrhovateľky proti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 11. decembra 2013, č. k. 24C/151/2013 - 76, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a konanie z a s t a v u j e . Žiaden z účastníkov n e m á p r á v o na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Súd prvého stupňa napadnutým rozsudkom zamietol návrh, ktorým sa navrhovateľka domáhala určenia vyživovacej povinnosti odporcu od podania návrhu vo výške 500 eur mesačne s tým, že uznesením zo dňa 11. decembra 2013 súd prvého stupňa pripustil zmenu petitu návrhu tak, že navrhovateľka žiadala odporcu zaviazať k uloženiu povinnosti platiť jej výživné vo výške 210 eur mesačne od 15. 04. 2013 do 22. 11. 2013, t. j. za obdobie od podania návrhu do právoplatnosti rozsudku Okresného súdu Bratislava V zo dňa 25. mája 2013, č. k. 10C 39/2011 - 78, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 16. októbra 2013, č. k. 2Co/400/2013 - 176, ktorým bolo rozvedené manželstvo účastníkov konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 71 ods. 1, § 75 ods. 1, 2 Zákona o rodine a vecne tým, že životná úroveň účastníkov konania nie je natoľko rozdielna, aby odôvodňovala uloženie vyživovacej povinnosti odporcovi, pričom od novembra 2012, kedy nadobudol právoplatnosť rozsudok Okresného súdu Bratislava V zo dňa 20. októbra 2010 sp. zn. 6C/173/2009, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave zo dňa 27. septembra 2012, č. k. 3Co 110/2011 - 156, ktorým bol zamietnutý predchádzajúci návrh navrhovateľky na určenie výživného na manželku vo výške 229 eur mesačne, nenastala taká zmena pomerov, ktorá by zakladala oprávnenosť uplatneného nároku navrhovateľky za nezmenených východiskových kritérií, nakoľko navrhovateľa bola v čase podania návrhu evidovaná na príslušnom úrade práce ako nezamestnaná, od novembra 2013 obnovila svoje podnikateľské aktivity formou brigádnickej činnosti, do rozhodovania súdu prvého stupňa bez výsledného finančného efektu a poberala len príspevok za opatrovanie zdravotne ťažko postihnutej spoločnej dcéry účastníkov vo výške 189,47 eur mesačne. V dôvodoch svojho rozhodnutia súd prvého stupňa ďalej uviedol, že dosiahnutie vysokoškolského vzdelania a pracovné možnosti daného regiónu poskytujú navrhovateľke potenciálnu možnosť zamestnať sa, resp. vykonávať podnikateľské aktivity, zdravotné postihnutie dcéry umožňuje zaradenie navrhovateľky do pracovného procesu aspoň čiastočne, keď aj v minulosti brigádnickou formou pracovala a v konaní neboli preukázané jej zdravotné problémy odôvodňujúce zvýšené životné náklady ani obmedzujúce jej pracovné schopnosti. Na základe takto zisteného a ustáleného skutkového stavu dospel súd prvého stupňa k záveru, že navrhovateľka je dobrovoľne nezamestnaná, nevyvíja dostatočné aktivity v uvedenom smere, jej snaha o zlepšenie finančnej situácie zárobkovou činnosťou je minimálna a priznanie výživného by bolo v rozpore s dobrými mravmi. Poukázal na to, že navrhovateľka býva v 4-izbovom byte, patriacom do bezpodielového spoluvlastníctva účastníkov, spolu s postihnutou dcérou a druhou dcérou, ktorá riadne pracuje a každému z rodičov prispieva na bývanie sumou 100 eur mesačne. Uviedol, že odporca, ktorého mesačný príjem pozostáva z výsluhového dôchodku vo výške 543,67 eur a príjmu zo zamestnania vo výške 234,64 eur netto, hradí v podstatnej miere pravidelné náklady spojené s bývaním v celkovej sume 360 eur a to za dve domácnosti - byt v F. a rodinný dom v O., pričom navrhovateľka sa podieľa na platbách spojených s bytom len čiastkou 33 eur a odporca má zároveň vyživovaciu povinnosť k postihnutej dcére vo výške 100 eur mesačne a zároveň hradí jej životnú poistku vo výške 20 eur mesačne s tým, že jeho pracovná aktivita prirodzene prináša zvýšené nároky na regeneráciu síl a s tým spojenú potrebu vynaloženia vyšších finančných prostriedkov. V dôvodoch svojho rozhodnutia poukázal na skutočnosť, že princíp rovnosti životnej úrovne manželov bol v danom prípade v zásade dodržaný, keď odporca finančným prispievaním na bývanie v značnej miere zvyšuje životnú úroveň navrhovateľky, majetkové pomery účastníkov sú porovnateľné, keď okrem bytu v bezpodielovom spoluvlastníctve odporca vlastní rodinný dom v O.H. a navrhovateľka je spoluvlastníčkou bytu a napriek vyššiemu príjmu odporcu, súd prihliadol na plnenie jeho vyživovacej povinnosti voči dcére a financovanie oprávnených potrieb spojených s pracovným pomerom a na strane navrhovateľky na to, že je v jej možnostiach a schopnostiach zamestnať sa a aspoň čiastočne si tým vylepšiť svoju finančnú situáciu. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil právne ust. § 142 ods. 1 O. s. p. a vecne úspechom odporcu v konaní, ktorému nepriznal právo na náhradu trov, nakoľko mu v konaní žiadne nevznikli. Proti tomuto rozsudku podala navrhovateľka v zákonnej lehote odvolanie z dôvodov uvedených v ust. § 205 ods. 1 písm. a), b), d) a f) O. s. p. s tým, že napadnutý rozsudok považovala za nedostatočne odôvodnený, keď súd prvého stupňa vec z dôkazného hľadiska nesprávne posúdil a jeho niektoré skutkové zistenia nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a navrhla napadnutý rozsudok zmeniť a jej návrhu v plnom rozsahu vyhovieť. Navrhovateľka vo svojom odvolaní uviedla, že je nepravdepodobné, aby napriek odporcom deklarovaným nezmeneným príjmom a výdavkom od roku 2010, odkedy rástla aj výška minimálnej mzdy, zostali jeho príjmy v rovnakej výške. Poukázala na to, že aj ona sa musí podieľať na nákladoch spojených s vlastníctvom 1/3 bytu v F., získaného titulom dedenia, ktorý je vzhľadom na nezáujem spoluvlastníkov o túto nehnuteľnosť už dlhšiu dobu v ponuke na predaj, pričom po úhrade jej príspevku na náklady spojené s užívaním bytu v F., jej zostáva z dosiahnutého príjmu na živobytie suma 166 eur, pričom jej zárobkovo činná dcéra prispieva na náklady spojené s vedením spoločnej domácnosti sumou 100 eur. Uviedla, že sama sa snažila pracovať, pričom počas svojej pracovnej doby starostlivosť o ťažko zdravotne postihnutú dcéru zabezpečovala prostredníctvom tretích osôb, ktorým dávala časť príspevku určeného na starostlivosť o ňu, avšak inak zabezpečuje komplexnú starostlivosť o dcéru výlučne sama, s čím jej odporca, ktorý v roku 2008 opustil spoločnú domácnosť a rodinu a zbavil sa zodpovednosti o ťažko postihnutú dcéru, žiadnym spôsobom nevypomáha, a to ani príležitostne a nikdy ani nepreukázal snahu pomôcť jej s opaterou, prípadne s jej umiestnením v špecializovanom zariadení (s čím by ale boli spojené tiež značné náklady) a práve takéto správanie odporcu je možné hodnotiť, ako prístup v rozpore s dobrými mravmi. Poukázala na výšku celkových príjmov odporcu, ktorá vrátane príspevku na bývanie od spoločnej dcéry v sume 100 eur a jej príspevku v sume 33 eur, predstavuje sumu 969,67 eur, z ktorej uhrádza sumu 230 eur na náklady spojené s užívaním bytu v F. a 100 eur na výživné dcére a náklady na bývanie v nehnuteľnosti v jeho výlučnom vlastníctve, kde však žije v spoločnej domácnosti so svojou priateľkou, ktorá by sa mala podieľať na týchto nákladoch a vytkla súdu prvého stupňa, že túto skutočnosť pri svojom rozhodovaní nezohľadnil a nezaoberal sa ňou, nevysporiadal sa ani s výškami a nákladmi účastníkov, ako aj s jej reálnou možnosťou zamestnať sa. Uviedla, že ukončenie vysokoškolského vzdelania prvého stupňa, vzhľadom na jej vek a možnosti na trhu práce, jej situáciu nezlepšilo, pričom ju zaťažuje celá starostlivosť o ťažko zdravotne postihnutú dcéru. Namietla, že súd prvého stupňa mal vziať do úvahy aj skutočnosť, že odporca mohol zostať aj naďalej žiť v spoločnom 4 - izbovom byte a prevziať tak aj na seba časť zodpovednosti za starostlivosť o dcéru, čím by mu nemuseli vzniknúť náklady na vedenie ďalšej domácnosti, pričom z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia vyplýva, že je spoločensky akceptovateľné, ak zárobkovo činný muž opustí rodinu s ťažko postihnutým potomkom a starostlivosť ponechá výlučne na žene, ktorá sa riadne starala o tri deti pochádzajúce z manželstva účastníkov, čo ju v porovnaní s manželom znevýhodňovalo v pracovnom uplatnení, avšak je spoločensky neakceptovateľné a v rozpore s dobrými mravmi, ak žena vo veku spadajúcom do skupiny prevažne nezamestnaných ľudí v čase hospodárskej krízy, ktorá sa preukázateľne snaží na trhu práce uplatniť a ktorá zabezpečuje starostlivosť o zdravotne postihnutú dcéru, požaduje v zmysle zákonnej úpravy výživné od manžela na zlepšenie životnej úrovne. Navrhovateľka zároveň žiadala priznať právo na náhradu trov prvostupňového ako aj odvolacieho konania. Odporca vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky uviedol, že jej nárok uplatnený v konaní v celom rozsahu neuznáva a pridržiava sa svojich prednesov v priebehu konania. Uviedol, že navrhovateľka sebe a zdravotne postihnutej dcére znižuje životný štandard svojimi zbytočnými nákladmi, vznikajúcimi podávaním trestných oznámení na jeho osobu, mediátorskými a právnymi službami v prebiehajúcich súdnych sporoch, nákladnou administratívou a držaním dvoch mobilných telefónov. Poukázal na skutočnosť, že hoci v spoločnom byte v F. nebýva od roku 2008, stále sa podieľa na úhradách za jeho užívanie, pričom v prípade straty zamestnania by aj u neho nastali existenčné problémy, ktoré by mali zásadný vplyv na príspevky pre dcéru a udržanie bytu a vzhľadom na svoj vek neuznal argumentáciu navrhovateľky, ktorá sa odvolávala na svoj vek, zdravie a ťažkosti pri hľadaní si práce. Právna zástupkyňa navrhovateľky písomným podaním zo dňa 17. 06. 2014 oznámila, že navrhovateľka v priebehu odvolacieho konania zomrela a zároveň doručila jej úmrtný list. Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 2 O. s. p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O. s. p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné zrušiť. Podľa § 103 O. s. p., kedykoľvek za konania prihliada súd na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže konať vo veci (podmienky konania). Podľa § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p., ak ide o taký nedostatok podmienky konania, ktorý nemožno odstrániť, súd konania zastaví. Pri nesplnení procesných podmienok súd musí vždy rozlišovať, či ide o nedostatky odstrániteľné alebo neodstrániteľné. Za neodstrániteľné nedostatky podmienok konania sa považuje nedostatok právomoci súdu (§ 7 O. s. p.), litispendencia (§ 83 O. s. p.), res iudicata (§ 159 ods. 3 O. s. p.), nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania (§ 19 O. s. p.). Neodstrániteľné nedostatky podmienky konania spôsobujú, že súd nemôže vydať rozhodnutie vo veci samej, ale musí konanie zastaviť podľa § 104 ods. 1 O. s. p., prípadne postúpiť vec inému orgánu. Podľa § 19 O. s. p., spôsobilosť byť účastníkom konania má ten, kto má spôsobilosť mať práva a povinnosti; inak len ten, komu ju zákon priznáva. Podľa § 7 ods. 2 Občianskeho zákonníka, smrťou fyzickej osoby jej spôsobilosť mať práva a povinnosti zanikne. Podľa § 107 ods. 1 O. s. p., ak účastník stratí spôsobilosť byť účastníkom konania skôr, ako sa konanie právoplatne skončilo, súd posúdi podľa povahy veci, či má konanie zastaviť alebo prerušiť alebo či môže v ňom pokračovať. Z dikcie citovaného zákonného ustanovenia vyplýva, že ak niektorý z účastníkov konania stratí v priebehu konania spôsobilosť byť účastníkom konania v dôsledku jeho úmrtia, je povinnosťou súdu zvážiť podľa povahy veci, či táto skutočnosť bráni ďalšiemu pokračovaniu konania. Povahou veci sa spravidla rozumie hmotnoprávna povaha predmetu konania. Povaha veci bráni pokračovaniu v konaní najmä tam, kde práva a povinnosti, o ktoré v konaní ide, sú viazané podľa hmotného práva na osobu účastníka konania a neprechádzajú na právneho nástupcu (napr. konania o nároku na výživné a o nároku na bolestné a sťaženie spoločenského uplatnenia); kde je určitá skutková podstata podmienená existenciou určitého účastníka konania; kde smrťou účastníka konania dochádza podľa hmotného práva k zániku právneho vzťahu, o ktorý v konaní išlo; kde účastník nemá žiadneho právneho nástupcu, pričom v týchto prípadoch nie je možné v konaní pokračovať. Pokiaľ súd dospeje k záveru, že hmotnoprávna povaha veci pokračovaniu konania bráni, musí konanie zastaviť. V prejednávanej veci je predmetom konania nárok navrhovateľky na priznanie výživného na manželku podľa § 71 ods. 1 Zákona o rodine a predmetom odvolacieho konania je posúdenie vecnej správnosti rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým návrh navrhovateľky zamietol. Podľa § 211 ods. 2 O. s. p., ak tento zákon neustanovuje inak, pre konanie na odvolacom súde platia primerane ustanovenia o konaní pred súdom prvého stupňa. Navrhovateľka zomrela v priebehu odvolacieho konania dňa 25. 04. 2014, t. j. stratila spôsobilosť byť účastníkom konania a nakoľko všetky manželské práva a povinnosti zanikajú najneskôr smrťou manžela, resp. bývalého manžela, zanikol jej smrťou aj nárok na manželské výživné, pričom nedostatok spôsobilosti byť účastníkom konania, ako neodstrániteľný nedostatok podmienky konania, je dôvodom v ktoromkoľvek štádiu konania pre jeho zastavenie a preto odvolací súd napadnutý rozsudok podľa § 221 ods. 1 písm. b) O. s. p. zrušil a konanie pre nedostatok podmienok konania podľa § 104 ods. 1 veta prvá O. s. p. zastavil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 146 ods. 1 písm. c) v spojení s § 224 ods. 1 O. s. p. tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania, pretože konanie bolo zastavené Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.