Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 18CoE/427/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1609208784 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 06. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Beata Trandžíková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1609208784.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v exekučnej veci oprávneného: Pepsi-Cola SR, s.r.o., Nádražná 534, 901 01 Malacky, IČO: 31 362 681, proti povinnému: STAMAL, s.r.o., Štúrova 2492, 901 01 Malacky, IČO: 36 212 229, vedenej súdnym exekútorom JUDr. Mariannou Vargovou, so sídlom Exekútorského úradu Hviezdoslavova 1234/4, Trebišov, pre vymoženie uloženej povinnosti zaplatiť istinu 84,94 eur s príslušenstvom, trov predchádzajúceho konania a trov exekúcie, o odvolaní oprávneného proti uzneseniu Okresného súdu Malacky č.k. 23Er/4418/2009-15 zo dňa 08.02.2013, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave uznesenie Okresného súdu Malacky č.k. 23Er/4418/2009-15 zo dňa 08.02.2013 v časti zastavenia exekúcie ako takej potvrdzuje a v časti výroku o trovách exekúcie m e n í tak, že súd súdnemu exekútorovi trovy exekúcie nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Malacky uznesením, č.k. 23Er/4418/2009-15 zo dňa 08.02.2013 zastavil exekúciu podľa ust. § 57 ods. 2 zákona NR SR č. 233/1995 Z.z. o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „EP“) v spojení s ust. § 107 ods. 4 OSP, nakoľko povinný stratil postavenie účastníka v konaní jeho výmazom z obchodného registra ku dňu 07.12.2012. Povinný zanikol bez právneho nástupcu. Súd prvého stupňa uložil oprávnenému podľa ust. § 203 ods. 1 a 2 EP povinnosť uhradiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie vo výške 39,82 eur. S poukazom na ust. § 203 ods. 2 Ex. poriadku, ak sa exekúcia zastaví, z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie, znáša ich oprávnený. To neplatí ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky na výživnom. V takomto prípade znáša trovy exekúcie súd, súd nemá právo na náhradu trov exekúcie, ktoré platil. Súd prvého stupňa v odôvodnení vydaného uznesenia poukázal na to, že na náhradu trov súdneho exekútora zaviazal oprávneného z dôvodu, že k zastaveniu exekúcie prišlo pre nevymožiteľnosť jeho pohľadávky. Proti predmetnému uzneseniu podal oprávnený v zákonnej lehote odvolanie, ktorým žiadal, aby odvolací súd výrok o trovách exekúcie zmenil tak, že súdnemu exekútorovi trovy exekúcie neprizná, pričom žiadal vyhlásiť exekúciu za neprípustnú a následne exekučné konanie zastaviť. Oprávnený v odôvodení podaného odvolania uviedol, že v čase rozhodovania súd prvého stupňa mal zistené, že existoval zákonný dôvod na zrušenie spoločnosti povinného z dôvodu, že spoločnosť nezakladala do zbierky listín individuálne účtovné závierky za najmenej dve nasledujúce účtovné obdobia po sebe idúce a následne bol vymazaný ku dňu 07.12.2012 z obchodného registra. Krajský súd v Bratislave, ako odvolací súd podľa ust. § 10 ods. 1 O.s.p., preskúmal napadnuté uznesenie podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia pojednávania podľa ust. § 214 ods. 2 a dospel k záveru, že odvolanie oprávneného je čiastočne dôvodné. Z obsahu spisu mal odvolací súd preukázané, že exekučné konanie sa začalo dňa 09.12.2009 doručením návrhu na začatie exekúcie súdnemu exekútorovi: JUDr. Marianna Vargová. Súdna exekútorka dňa 21.12.2009 doručila súdu prvého stupňa žiadosť o vydane poverenia na vymoženie povinnosti uhradiť sumu 84,94 eur s prísl. Exekučným titulom bol rozsudok Okresného súdu v Malackách č.k. 10 Cb 439/2008-31 právoplatný dňa 03.10.2009 a vykonateľný dňa 08.10.2009. Súd prvého stupňa po preskúmaní procesných podmienok vedenia konania dospel k záveru, že povinný výmazom z obchodného registra ku dňu 07.12.2012 stratil postavenie účastníka konania, nakoľko zanikol bez právneho nástupcu, a preto postupom podľa ust. § 57 ods. 2 Ex. poriadku v spojení s ust. § 107 ods. 4 O.s.p. exekúciu ako takú zastavil. Podľa § 57 ods. 1 písm. c) Ex. poriadku exekúciu súd zastaví ak zastavenie exekúcie navrhol ten, kto navrhol jej vykonanie. Podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Ex. poriadku súd exekúciu zastaví ak exekúciu súd vyhlásil za neprípustnú, pretože je tu iný dôvod, pre ktorý exekúciu nemožno vykonať. Podľa ust. § 57 ods. 1 písm. g) Ex. poriadku zastavenie exekúcie podľa tohto ustanovenia prichádza do úvahy, ak nie je daný iný dôvod na zastavenie exekúcie, ale jeho pokračovanie by sa priečilo zásadám exekučného konania. Súdna prax ako dôvod zastavenia exekúcie uvedeným postupom akceptuje napr. ak nehnuteľnosť, ktorá je predmetom dražby nie je vo vlastníctve povinného hoci je na LV zapísaný, ak sa účastníci v priebehu exekúcie dohodli na vysporiadaní inak, chýba niektorá z procesných podmienok, ktorú nemožno odstrániť, atď. Súdna prax vo viacerých veciach akceptovala postup podľa ktorého exekučný súd vyslovil neprípustnosť exekúcie a súčasne tým istým uznesením zastavil exekučné konanie ako také. V tejto súvislosti však predmetom možnosti takto vydaného uznesenia bolo vyriešenie otázky možnosti podať odvolanie voči výroku o vyslovenie neprípustnosti exekúcie (rozhodnutie NS SR sp.zn. 2 M Cdo 18/2005, a sp.zn. 3 Cdo 113/2005 )... Osobitné rozhodovanie o neprípustnosti a o zastavení exekúcie by navyše odporovalo hospodárnosti a účelu exekučného konania. Vychádzajúc z prijatej judikatúry všeobecných súdov SR o vhodnosti uvažovať o vypustení požiadavky vyslovenia nepripustenia exekúcie a ponechania vyriešenia tejto otázky v rovine predbežného posúdenia, resp. ako predbežnej otázky v súvislosti so zastavením exekúcie ako takej. Súd prvého stupňa po preskúmaní skutočnosti o výmaze povinného z obchodného registra ku dňu 07.12.2012 rozhodol postupom podľa § 57 ods. 2 Ex. poriadku, tak, že exekúciu zastavil, v spojení s ust. § 104 ods. 1 O.s.p. a § 107 ods. 4 O.s.p. (zánik účastníka). Podľa ust. § 57 ods. 2 Ex. poriadku súd môže exekúciu zastaviť aj vtedy, ak to vyplýva z ustanovení tohto alebo osobitného zákona. Ustanovenie § 57 ods. 2 je poukazom na povinnosť exekúciu zastaviť aj z akéhokoľvek iného dôvodu ako je uvedený v ust. § 57 ods. 1 Ex. poriadku, ako aj z dôvodu, ak to vyplýva z ustanovení iného teraz platného alebo v budúcnosti platného zákona. Nakoľko odvolací súd mal jednoznačne preukázané, že k zániku procesnej spôsobilosti povinného a k jeho výmazu prišlo ku dňu 07.12.2012, odvolací súd dospel k záveru, že v časti zastavenia exekúcie súd prvého stupňa postupoval správne keď exekúciu ako takú zastavil. Na základe uvedeného postupom podľa ust. § 219 ods. 1, 2 O.s.p. odvolací súd v tejto časti napadnuté uznesenie ako vecne správne potvrdil. Oprávnený dňa 18.12.2012 doručil súdnemu exekútorovi oznámenie o výmaze povinného z obchodného registra ku dňu 07.12.2012, na základe čoho súdny exekútor požiadal súd o rozhodnutie vo veci vedenia exekučného konania a priznanie náhrady trov exekučného konania vo výške 39,83 eur postupom podľa ust. § 14 ods. 1 vyhlášky č. 288/1995 Z.z. v platnom znení. Súd prvého stupňa exekúciu z uvedeného dôvodu zastavil, a oprávnenému uložil povinnosť uhradiť súdnej exekútorke trovy exekúcie vo výške 39,83 eur s poukazom na ust. § 203 ods. 2 EP, nakoľko oprávnený nevymohol svoju pohľadávku a prišlo k zastaveniu exekúcie. Podľa ust. § 196 EP za výkon exekučnej činnosti podľa tohto zákona patrí exekútorovi odmena, náhrada hotových výdavkov a náhrada za stratu času. Podľa ust. § 197 ods. 1 EP náklady podľa § 196 uhrádza povinný. Podľa ust. § 203 ods. 1EP ak príde k zastaveniu exekúcie zavinením oprávneného súd môže uložiť nahradenie nevyhnutných trov exekúcie oprávnenému. Súd však uváži, ktoré trovy potreboval oprávnený na účelné vymáhanie nároku, a či mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. Podľa ust. § 203 ods. 2 Ex. poriadku ak sa exekúcia zastaví z dôvodu, že majetok povinného nestačí ani na úhradu trov exekúcie znáša ich oprávnený. To neplatí, ak ide o vykonanie exekúcie na vymoženie pohľadávky na výživnom. V takom prípade trovy exekúcie znáša súd, súd nemá právo na náhradu trov exekúcie ktoré platil. Odvolací súd má za to, že súd prvého stupňa v danom prípade nesprávne aplikoval ust. § 203 ods. 2 EP. Vo všeobecnosti platí pravidlo, že trovy exekúcie hradí povinný. Výnimkou z tohto pravidla je ust. § 203 EP, ktoré upravuje prípad, kedy je možné povinnosťou úhrady trov exekúcie zaťažiť aj iného účastníka konania - oprávneného. Súd je však povinný prihliadnuť na skutočnosť, či oprávnený mohol pri náležitej opatrnosti predvídať dôvod zastavenia exekúcie. V danom prípade bola exekúcia zastavená z dôvodu, že v priebehu jej vykonávania došlo k výmazu povinného z obchodného registra. Exekučné konanie začalo dňa 09.12.2012 doručením návrhu oprávneného na vykonanie exekúcie na základe právoplatného a vykonateľného exekučného titulu ku dňu 03.10.2009 teda ihneď ako boli splnené procesné podmienky na začatie exekúcie ako takej, nakoľko povinný dobrovoľne svoju povinnosť nesplnil. Odvolací súd je toho názoru, že oprávnený pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie postupoval s náležitou opatrnosťou, čo vyplýva zo skutočnosti, že návrh bol podaný dňa 09.12.2012, teda v čase, kedy povinný podľa výpisu z obchodného registra ako spoločnosť existoval, nebolo voči nemu začaté konkurzné konanie, ani nebola začatá likvidácia. Nebol ani dôvod sa domnievať, že by povinný mohol byť nemajetný. Až po podaní návrhu na vykonanie exekúcie 3 roky od podania návrhu bol povinný vymazaný z obchodného registra bez právneho nástupcu. Oprávnený však po podaní návrhu na vykonanie exekúcie nemá povinnosť skúmať majetok povinného, túto povinnosť ukladá Exekučný poriadok súdnemu exekútorovi, ktorému bolo udelené poverenie na vykonanie exekúcie. Z vyššie uvedeného je nepochybné, že oprávnený v predmetnom exekučnom konaní postupoval s náležitou opatrnosťou, dôvod zastavenia exekúcie (výmaz povinného z obchodného registra, ku ktorému došlo až v roku 2012 nebolo možné pri podaní návrhu na vykonanie exekúcie predvídať. Súdnemu exekútorovi síce vznikli náklady s vykonávaním predmetnej exekúcie, avšak vzhľadom na skutočnosť, že povinný bol vymazaný z obchodného registra bez právneho nástupcu, čím ako subjekt zanikol, a nebol naplnený ani zákonný dôvod podľa § 203 ods. 2 EP, pre ktorý by bolo možné vzniknuté trovy exekúcie uložiť na úhradu oprávnenému, ich náhradu nie je možné súdnemu exekútorovi priznať. Záverom odvolací súd poznamenáva, že súdny exekútor musí znášať aj riziko, že nie vo všetkých prípadoch dosiahne uspokojenie svojich nárokov. Otázkou nepriznania trov súdnemu exekútorovi sa vo viacerých rozhodnutiach zaoberal aj Ústavný súd Slovenskej republiky (napr. III. ÚS 351/07, III. ÚS 432/08), v ktorých vyslovil, že v konečnom dôsledku môže nastať stav, keď nebudú uspokojené všetky nároky exekútora pri výkone exekúcie, a tento stav nemusí viesť k protiústavným dôsledkom. Toto riziko, ktoré nesie súdny exekútor, je odôvodnené a do značnej miery kompenzované jeho v podstate monopolným postavením pri výkone exekúcie. S poukazom na uvedené Krajský súd v Bratislave napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 220 O.s.p. v napadnutej časti odvolaním čo do trov exekúcie zmenil, keďže neboli splnené podmienky na jeho potvrdenie (§ 219), ani na jeho zrušenie (§ 221 ods. 1). Toto uznesenie bolo členmi senátu prijaté pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 tretia veta zákona č. 757/2004 Z.z. v znení neskorších predpisov). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.