Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4To/21/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1610010426 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Tibor Kubík ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1610010426.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu JUDr. Karola Kováča a sudcov JUDr. Tibora Kubíka a JUDr. Petra Šamka, v trestnej veci obžalovaného S. E. a spol., pre zločin úžery spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 235 ods. 1, ods. 3 pís. a), písm. b) Tr. zák. a iné, o odvolaní prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR proti rozsudku Okresného súdu Malacky sp. zn. 1T/165/2010 zo dňa 13.05.2013, na verejnom zasadnutí konanom dňa 29.apríla 2014 takto r o z h o d o l : Podľa § 319 Tr. por. odvolanie prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR sa z a m i e t a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom Okresného súdu Malacky sp. zn. 1T/165/2010 zo dňa 13.05.2013 boli obžalovaní S. E. a P.. D. E., v bode 1/, podľa § 285 písm. a) Tr. por. oslobodení spod obžaloby prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR sp. zn. VII/2 Gv 137/2009 zo dňa 22.12.2010, pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin úžery spolupáchateľstvom podľa § 20 k § 235 ods. 1, ods. 3 pís. a), písm. b) Tr. zák. a obžalovaný S. E. bol v bode 2/, oslobodený spod obžaloby prokurátora Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR podľa § 285 písm. c) Tr. por. pre skutok právne kvalifikovaný ako zločin hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1, ods. 3 písm. a), písm. d) Tr. zák., ktorých sa mali dopustiť na tom skutkovom základe, že 1./ presne nezisteného dňa v mesiaci marec 2008 požičal S. E. K. O., nar. XX.XX.XXXX sumu vo výške 300.000,-Sk (9.958,18 €). Pričom na Notárskom úrade JUDr. Ivana Lošonského, PhD. so sídlom Záhorácka 53, Malacky podpísali zmluvu o pôžičke, v ktorej bol uvedený úrok 1.000,- Sk (33,19 €), peniaze vyplatil S. E. K. O. v hotovosti po podpise zmluvy pred budovou notárskeho úradu, avšak ústne sa so K. O. dohodli, že pôžička bude zaplatená do jedného mesiaca s úrokmi 50.000,- Sk (1.659,70 €), v presne nezistený deň v priebehu mesiacov marec - apríl 2008 zaplatil K. O. S. E. na C. ulici V Z. v hotovosti sumu vo výške 1.700,- € ako splátku úrokov. V priebehu mesiacov máj až júl 2008 zaplatil K. O. S. E. asi šesť menších splátok v rôznych výškach od 14.000,- Sk (464.71 €) do 30.000,- Sk (995,82 €), ktoré boli vždy odovzdávané v hotovosti v rôznych častiach mesta Z., zároveň niekedy v priebehu leta 2008 začala na odporučenie S. E. pre firmu K. O., D. L., s. r.o., pracovať obvinená P.. D. E., v priebehu mesiaca august 2008 zaplatil K. O. S. E. splátku vo výške 450.000,- Sk (14.937,26 €) v osobnom motorovom vozidle zn. Citroen Jumpy červenej farby EČV MA-XXXAL pri budove Inkubátor v Malackách s tým, že jeho dlh voči S. E. je vyrovnaný, predtým mu však S. E. uviedol, že on aktuálny dlh vyrátal na sumu cca 790.000,- Sk (26.223,20 €), v priebehu mesiacov august až december 2008 pod neustálym nátlakom S. E. mu K. O. zaplatil na rôznych miestach v meste Malacky presne nezistené množstvo menších splátok v rôznych výškach od 10.000,- Sk (331,94 €) až po 50.000,- Sk (1.659,70 €) v presne nezistenej celkovej výške od 150.000,- Sk (8.298,48 €) po 200.000,- Sk (9.958,18 €), ktoré si z dôvodu finančnej tiesne musel K. O. požičiavať od rôznych známych, v presne nezistený deň v mesiaci september 2008 odovzdal K. O. S. E. V Malackách na presne nezistenom mieste v Malackách sumu 100.000,- Sk (3.319,40 €), ktoré si na tento účel požičal od B. D., ďalej dňa 22.12.2008 S. E. odviezol K. O. do Bratislavy, kde ho donútil pod psychickým nátlakom a verbálnou komunikáciou pripomínajúc mu nesplatenú dlžobu, aby v dvoch pobočkách R. banky vybral zo svojho účtu sumu spolu vo výške 565.000,- Sk (18.754,56 €), ktorú mu musel ihneď po vybratí odovzdať a pritom K. O. uviedol, že mu dal stále málo peňazí. V presne nezistený deň koncom mesiaca december 2008 odovzdal K. O. S. E. na doposiaľ nezistenom mieste v Malackách sumu 550.000,- Sk (16.256,66 €) ako splátku vyššie uvedenej pôžičky, ktorú si na tento účel požičal od A. R., XX.XX.XXXX, v priebehu mesiacov január až apríl 2009 odovzdal K. O. na rôznych miestach v meste Malacky S. E. na jeho výslovnú žiadosť presne nezistené množstvo rôznych splátok v celkovej výške cca od 100.000,- Sk (3.319 39,- €) do 150.000.- Sk (4.979,09 €), v presne nezistený deň v priebehu mesiaca marec - apríl 2009 S. E. uviedol K. O., že dlžnú sumu vyrátal na 390.000,- Sk (12.945,63 €), nato v priebehu mesiaca máj 2009 odovzdal K. O. S. E. splátku vo výške 6.800,- € v dvore rodinného domu v obci T. č. domu XXX, ktoré si K. O. na tento účel požičal od B. C., nar. 25.XX.XXXX, zároveň S. E. spolu s P.. D. E. pod psychickým nátlakom donútili K. O., aby umožnil P.. D. E. prístup k účtu spoločnosti D. L., s.r.o., čo odôvodňovali tým, že kým K. O. splatí S. E. zostávajúci dlh z pôžičky, bude P.. D. E. dohliadať na jeho účet, pod tlakom obvinených K. O. zabezpečil dňa 26.02.2009 P.. D. E. dispozičné právo k účtu, z ktorého táto následne vyberala peniaze v rôznych výškach v doposiaľ presne nezistenej celkovej sume až do 27.06.2009, kedy bolo toto dispozičné právo na základe žiadosti K. O. zablokované, dňa 29.06.2009 donútil S. E. K. O., aby z bankomatu R. banky na T. ulici v Z. vybral sumu vo výške 560,- € a ihneď mu ju odovzdal, dňa 09.09.2009 sa stretol K. O. s S. E. v herni Z. na E. námestí v Z., kde S. E. uviedol, že na vyrovnanie dlhu voči nemu mu musí K. O. vyplatiť sumu ešte 6.000,- € alebo sumu 3.000,- € a kúpiť od neho jeho motorové vozidlo za doposiaľ nezistenú sumu, dňa 24.09.2009 na D. ulici v Z. na základe pokynov S. E. mu K. O. odovzdal časť vyššie uvedenej sumy vo výške 1.200,- €, pričom S. E. neustále vyvolával v K. O. strach a hovoril mu, že keď sa s niekým nedohodne a keď niekto nespraví to čo on chce tak ho jednoducho zatiahne do .auta a dostane bitku a preplesky, zároveň K. O. hovoril, že kedysi pomáhal „sýkorovcom“ a má tam známych, na základe čoho vyvolal v K. O. obavy o svoj život, zdravie a majetok, ak nevyhovie požiadavkám obvineného S. E., 2./ presne nezisteného dňa v mesiaci október 2008 v kaviarni In L. v Z. povedal S. E. K. O., nar. XX.XX.XXXX, že bude platiť Q. M. prezývanému „K.“ tzv. poplatek za ochranu, pričom mu uviedol dve verzie splácania, a to buď na začiatku jednorazovo 80.000,- Sk (2.655,51 €) a potom 9.000,- Sk (298,75 €) mesačne alebo na začiatku jednorazovo 50.000,- Sk (1659,70 €) a potom 15.000,- Sk (497,91 €) mesačne nakoľko S. E. K. O. uviedol, že Q. M. pracuje pre vysokopostaveného člena skupiny „sýkorovcov“, zo strachu neodporoval a s platením tzv. poplatkov za ochranu súhlasil a zvolil si prvú verziu platenia poplatkov, S. E. mu uviedol, že prvú splátku, tzn. 80.000 - Sk (2655,51 €) je potrebné zaplatiť čím skôr a potom vždy k piatemu dňu v mesiaci bude platiť 9.000,- Sk (298,75 €) a po 01.01.2009 sumu 300,- €, asi dva týždne po tomto stretnutí požadoval S. E. od K. O. osobne aj prostredníctvom telefónu prvú splátku vo výške 80.000,- Sk (2655,51 €) pre obvineného Q. M., načo K. O. uviedol že takú sumu nemá, asi dva alebo tri dni po tomto S. E. povedal K. O., že uvedených 80.000,- Sk (2655,51 €) požičal od doposiaľ neustálenej osoby, a zaplatil tak prvú splátku za K. O. Q. M., zároveň S. E. uviedol, že doposiaľ neustálená osoba, od ktorej uvedenú sumu požičal chce naspäť 120.000,- Sk (3983,27 €), pričom splátky za mesiace október - december po 9000,- Sk (298,75 €) mesačne a splátky za mesiace január - apríl po 300,- € mesačne odovzdával K. O. S. E. v presne nezistených časoch na presne nezistených miestach, pričom S. E. uvedené poplatky vyžadoval pre seba bez vedomia Q. M.. Proti tomuto rozsudku podal v zákonnej lehote odvolanie prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Generálnej prokuratúry SR v neprospech obžalovaných S. E. a P.. D. E., ktoré odôvodnil osobitným písomným podaním, v ktorom uvádzal, že dokazovaním boli v celom rozsahu preukázané skutky uvedené v obžalobe. Podľa jeho názoru okresný súd nesprávne hodnotil dôkazy a to vyložene v prospech oboch obžalovaných. Pokiaľ ide o skutok v bode 1/ obžaloby, tak postup ktorý zvolil obžalovaný pri požičaní sumy 300.000,-Sk bol špekulatívny, keď sa mimo zmluvy dohodol s poškodeným na odmene 50.000,-Sk mesačne. Poškodený uviedol, že nemal tušenie, že obžalovaný mu bude rátať úrok mesačne, teda druhý mesiac prirátal 50.000,-Sk k istine, čím vytvoril novú istinu. Podľa názoru prokurátora bol poškodený v čase pôžičky v tiesni, nemal finančné prostriedky, čo je zrejmé zo zlých hospodárskych pomerov jeho obchodnej spoločnosti. Neskôr sa dostal do absolútnej finančnej tiesni vďaka postupu obžalovaného. Samotné požičanie peňazí bolo v hrubom nepomere vzájomného plnenia, úrok 50.000,-Sk bol šesť percent z istiny, čo je úrok nevýhodný pre poškodeného. Celý následný postup obžalovaného bol zameraný iba na to, aby od poškodeného získal čo najväčšiu sumu, avšak súd toto nehodnotil ako hrubý nepomer. Obžalovaný nepreukázal zdroj finančných prostriedkov, z ktorých peniaze požičal poškodenému, ale aj iným osobám. Obžalovaný S. E. postupoval voči poškodenému úžernícky jednak tým, že navyšoval úroky, jednak tým, že do spoločnosti poškodeného dostal svoju manželku - obžalovanú D. E. a naďalej odčerpávali finančné prostriedky z obchodnej spoločnosti poškodeného. E. mala prístup ku všetkým financiám obchodnej spoločnosti a jej konanie smerovalo k prevzatiu obchodnej spoločnosti poškodeného. Okresný súd nevysvetlil, prečo neuveril svedkyni S., ktorá uviedla, že si podľa zmluvy požičala od obžalovaného E. peniaze a na zmluve boli dohodnuté úroky 10.000,-Sk a ide o rovnaký spôsob požičiavania peňazí obžalovaným ako v prípade poškodeného. Za nesprávne vyhodnotené dôkazy považoval prokurátor aj dôkazy vo vzťahu k obžalovanej E., ktorá zvyšovala tlak na poškodeného tým, že si robila nároky na vyplatenie svojich požiadaviek akoby z pracovnoprávneho vzťahu. Následné dlžoby poškodeného vznikli ako následok splácania pôžičky obžalovanému, pričom je nesporné, že poškodený mal svoju obchodnú spoločnosť v zlej hospodárskej situácii a neplnil si svoje záväzky voči zamestnancom a voči K. poisťovni a tieto pomery vo svojej spoločnosti mal už v čase požičiavania peňazí od obžalovaného a preto bol v tiesni. Pokiaľ ide o skutok uvedený v bode 2/, tak prokurátor v odvolaní uvádzal, že konanie obžalovaného sa stupňovalo tým, že začal vyberať od poškodeného poplatky za tzv. ochranu, pričom tvrdil, že to robí pre Q. M.. Poškodený nemal pochybnosti, že M. má styky s podsvetím, pričom následkom uvedeného mal strach z M.. To, že bol M. právoplatne odsúdený na základe dohody o vine a treste za hrubý nátlak voči poškodenému súd vyhodnotil tak, že ide len o výpoveď poškodeného voči obžalovanému E. a M.. Výpoveď poškodeného je však potrebné hodnotiť v celom kontexte so skutkom v bode 1/ obžaloby, pretože hrubý nátlak zo strany obžalovaného bol ďalšou formou nezákonného získavania peňazí od poškodeného. Je nesporné, že M. prišiel za poškodeným, aby vymáhal poplatky, pričom logickým odôvodnením toho, prečo došiel M. vymáhať poplatky za tzv. ochranu od poškodeného je len to, že ich predtým vymáhal obžalovaný, ktorý zrejme nasmeroval M. za poškodeným. Odpočuté telefonáty a zvukové záznamy zo stretnutí poškodeného s obžalovaným preukazujú tvrdenia poškodeného o tom, ako ho obžalovaný neustále telefonicky volal a žiadal peniaze. Zo zvukových záznamov je zrejmý strach poškodeného, jeho podriadenosť a zúfalstvo, v ktorej sa ocitol. Prokurátor navrhol, aby odvolací súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil súdu prvého stupňa, aby je v potrebnom rozsahu znovu prejednal a rozhodol. K odvolaniu prokurátora sa písomne vyjadrili obhajcovia oboch obžalovaných. Obhajca JUDr. Jaroslav Belka uviedol, že sa nestotožňuje s odvolaním prokurátora, nakoľko sudca vyhodnotil každý jednotlivý dôkaz samostatne a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Tvrdenie prokurátora, ktoré opakuje v celom odvolaní, že obžalovaný využil tieseň poškodeného je úsmevné, pretože v priebehu celého predsúdneho konania ako aj dokazovania pred súdom bolo mnohými dôkazmi preukázané, že samotný poškodený svojim spôsobom života (život na úver, rozhadzovačný spôsob života) sa priviedol do takého stavu aký popisuje prokurátor a nepriviedol do neho obžalovaný. Poukázal na to, že poškodený a obžalovaný boli priatelia, vzájomne sa navštevovali a to bez akýchkoľvek bočných úmyslov. To, že tento vzťah bol narušený, nebolo vinou obžalovaných, ale len a len vinou poškodeného, ktorý sa musel začať skrývať pred svojimi veriteľmi požadujúcimi vrátenie pôžičiek. Negatívne do celej situácie zasiahla polícia, ktorá z poškodeného urobila korunného svedka a vychádzala z jeho vyjadrení ako zo studnice dôkazov proti obom obžalovaným. Poukázal tiež na chybné tvrdenie prokurátora, bez opory v dokazovaní, že dlžoby poškodeného vznikli ako následok nesplácania pôžičky obžalovanému. V priebehu dokazovania bolo preukázané, že poškodený sa zmietal v situácii, keď mal napožičiavané finančné prostriedky od mnohých veriteľov a sám dones nevie, komu a koľko má vrátiť. Preto využil pomocnú ruku polície. Záverom obhajca navrhol, aby odvolací súd zamietol odvolanie prokurátora. Obhajca JUDr. Alexander Filo v písomnom vyjadrení uviedol, že v odvolaní prokurátora je spomínaný úrok poškodenému. V zmluve je uvedený úrok 1.000,-Sk mesačne, ale reálny bol 6 percent. Poukázal na to, že vo väčšine peňažných inštitúcií je takýto úrok bežný. Prokurátor uvádzal, že poškodený bol v čase realizácie pôžičky v tiesni. Vykonané dokazovanie však potvrdilo, že zlé pomery vo firme vznikli konaním a neschopnosťou poškodeného, pričom táto zlá situácia bola v kontraste so životom poškodeného, ktorý žil v luxuse. Skutočnosť, že po nástupe obžalovanej do spoločnosti sa spoločnosti začalo dariť potvrdili mnohí svedkovia. Obžalovaná vniesla do firmy systém a poriadok, čo konštatovali aj zamestnanci. Pokiaľ ide o skutok v bode 2/, tak je zrejmé, že políciu nezaujímal E. ale M., ktorý začal s políciou spolupracovať a stál na začiatku odkrytia skupiny K.. Záverom obhajca navrhol, aby odvolací súd odvolanie prokurátora zamietol. K odvolaniu prokurátora sa vyjadrili aj obaja obžalovaní a to v spoločnom písomnom podaní. K bodu 1/ uvádzali, že názor prokurátora pri výklade pojmu tieseň bol nesprávny. V obžalobe absentuje, že poškodený bol v tiesni už v čase uzatvárania pôžičky. Nemožno pritom hovoriť o tiesni, ktorá sa týka výlučne obchodnej spoločnosti poškodeného. Z dokazovania vyplynulo, že poškodený mal na uspokojovanie svojich potrieb dostatočné množstvo finančných prostriedkov, pričom výber 13.000,-Euro nevedel súdu vysvetliť. K bodu 2/ uviedli, že súd správne konštatoval, že v tomto prípade stáli proti sebe dve protichodné výpovede a žiadny iný usvedčujúci dôkaz v konaní vyprodukovaný nebol. Dokonca z vykonaných odposluchov vyplýva, že k žiadnej trestnej činnosti nedošlo. Poškodený vo svojej výpovedi ani neuvádza skutočnosti, ktoré by nasvedčovali, že došlo k žalovanej trestnej činnosti. Záverom navrhli, aby odvolací súd odvolanie prokurátora zamietol ako nedôvodné. K odvolaniu prokurátora sa písomne vyjadril aj splnomocnenec poškodeného K. O., ktorý uviedol, že sa s odvolaním stotožňuje. Krajský súd v Bratislave dňa 29.04.2014 vykonal vo veci verejné zasadnutie, na ktorom zástupca Úradu špeciálnej prokuratúry GP SR zotrval na dôvodoch podaného odvolania a navrhol napadnutý rozsudok zrušiť v celom rozsahu a vec vrátiť súdu prvého stupňa, aby ju opätovne prejednal a rozhodol. K záverečnému návrhu prokurátora sa pripojil aj splnomocnenec poškodeného ako aj poškodený K. O.. Obhajcovia obžalovaných poukázali na svoje písomné vyjadrenia k odvolaniu prokurátora, pričom navrhli odvolanie prokurátora zamietnuť ako nedôvodné. K záverečným návrhom obhajcov sa pripojili aj obžalovaní S. E. a P.. D. E.. Krajský súd podľa § 317 ods. 1 Tr. por. preskúmal zákonnosť a odôvodnenosť napadnutých výrokov rozsudku, proti ktorým odvolateľ podal odvolanie, ako aj správnosť postupu konania, ktoré im predchádzalo a zistil, že podané odvolanie prokurátora nie je dôvodné. Podľa § 319 Tr. por. odvolací súd odvolanie zamietne, ak zistí, že nie je dôvodné. Odvolací súd je názoru, že v konaní pred okresným súdom ako súdom prvého stupňa nedošlo k žiadnym takým chybám, ktoré by mohli mať vplyv na objasnenie skutkového stavu veci, pričom na hlavnom pojednávaní boli vykonané všetky dostupné a potrebné dôkazy nevyhnutné pre spravodlivé rozhodnutie súdu, pričom odvolací súd je názoru, že súd prvého stupňa vykonané dôkazy správne a logicky vyhodnotil a to spôsobom zodpovedajúcim ustanoveniu § 2 ods. 12 Tr. por. Ak prokurátor vytýka súdu prvého stupňa chybné hodnotenie dôkazov, tak odvolací súd pripomína, že ak súd prvého stupňa postupoval pri hodnotení dôkazov dôsledne, t. j. ak dôkazy hodnotil podľa vnútorného presvedčenia založeného na starostlivom uvážení všetkých okolností prípadu jednotlivo ako aj vo vzájomnej súvislosti a dospel k logickým záverom, nemôže odvolací súd podľa § 321 ods. 1 písm. b) Tr. por. zrušiť napadnutý rozsudok len preto, že napríklad sám na základe svojho presvedčenia hodnotí tie isté dôkazy s iným do úvahy prichádzajúcim výsledkom. V takomto prípade totiž nie je možné vytknúť napadnutému rozsudku žiadnu vadu (R 53/1992). V tejto súvislosti krajský súd konštatuje, že výrok o vine zo spáchania trestného činu nie je možné založiť len na indíciách, domnienkach či len na pravdepodobných skutkových záveroch alebo len na skutočnosti, že nemožno vylúčiť, že skutok spáchali obžalovaní. Výrok o vine musí byť založený na skutkovom stave, o ktorom nie sú dôvodné (rozumné) pochybnosti a ktorý nepochybne vyplýva z vykonaných dôkazov. Pokiaľ ide o skutok uvedený v bode 1/ obžaloby, tak prokurátor konanie obžalovaných právne kvalifikoval ako zločin úžery podľa § 235 ods. 1, ods. 3 písm. a/ (spôsobenie značnej škody), písm. b/ (spáchanie trestného činu závažnejším spôsobom konania) Tr. zák. a to s poukazom na ustanovenie § 138 písm. a/ (spáchanie trestného činu so zbraňou), písm. b/ (páchanie trestného činu po dlhší čas) Tr. zák. Prokurátorom použitá právna kvalifikácia pritom vôbec nekorešponduje s právnou vetou uvedenou v obžalobe, nakoľko podľa právnej vety sa mali obžalovaní dopustiť trestnej činnosti spoločným konaním násilím a hrozbou násilia zneužijúc niečiu tieseň a neskúsenosť a dali sebe poskytnúť plnenie, ktorého hodnota je k hodnote vzájomného plnenia v hrubom nepomere a spôsobili tak značnú škodu. Podľa právnej vety obžaloby nebol závažnejší spôsob konania videný v použití zbrane a v páchaní činu bol dlhší čas, ale závažnejší spôsob páchania trestného činu bol videný v použití násilia a hrozby násilia teda v okolnosti uvedenej v § 138 písm. d) Tr. zák. K uvedenému je potrebné dodať, že právna veta obžaloby pritom nehovorí nič o páchaní činu po dlhší čas. Vzhľadom k tomu, že prokurátor v skutkovej vete obžaloby nekládol za vinu obžalovaným spáchanie trestného činu so zbraňou a takýto spôsob spáchania skutku ani nevyplýva z vykonaného dokazovania, je možné uzavrieť, že prokurátorom použitá právna kvalifikácia bola nesprávna a to nielen preto, že nezodpovedala právnej vete obžaloby, ale aj preto, že celkom evidentne nezodpovedala ani skutkovej vete uvedenej v bode 1/ obžaloby. Podľa skutku uvedeného v bode 1/ obžaloby obžalovaný S. E. požičal poškodenému K. O. sumu vo výške 300.000,-Sk a to na podklade zmluvy o pôžičke, v ktorej bol uvedený úrok 1.000,-Euro, avšak ústne bolo dohodnuté, že pôžička bude poškodeným vrátená do jedného mesiaca s úrokom 50.000,-Sk. Tieto skutkové okolnosti pritom neboli medzi stranami sporné a vyplývajú nielen z výpovedí obžalovaného a poškodeného, ale aj z listinných dôkazov. Odvolací súd pripomína, že na naplnenie znakov základnej skutkovej podstaty trestného činu úžery podľa § 253 ods. 1 Tr. zák. nestačí len poskytnutie plnenia, ktorého hodnota je k hodnote vzájomného plnenia v hrubom nepomere, ale je nevyhnutné, aby poškodený bol zároveň a to už pri uzatváraní tzv. úžernej zmluvy v tiesni, neskúsenosti, rozumovej slabosti alebo v rozrušení. Rovnako je nevyhnutným, aby páchateľ o takomto stave poškodeného (napríklad o jeho tiesni) vedel a to už v čase uzatvárania pôžičky a práve tento stav poškodeného, ktorý mu obmedzuje slobodnú vôľu využil na svoje obohatenie uzatvorením tzv. úžernej zmluvy. Zo skutkovej vety obžaloby uvedenej v bode 1/ pritom vôbec nevyplýva, ktorý z týchto znakov základnej skutkovej podstaty trestného činu úžery mal byť naplnený, teda prokurátor do skutkovej vety neuviedol, či poškodený mal konať v tiesni, neskúsenosti, rozumovej slabosti alebo v rozrušení a v čom konkrétnom mal takýto jeho stav spočívať, teda absentuje opísanie niektorého z týchto stavov v skutkovej vete obžaloby. Odvolací súd opakuje, že tieto znaky musia byť dané už pri uzatváraní tzv. úžernej zmluvy a nestačí, ak sa poškodený dostane do tiesne až v priebehu záväzkovoprávneho vzťahu, tak ako to naznačuje obžaloba. Obžaloba síce hovorí o finančnej tiesni, ale až v priebehu splácania pôžičky v súvislosti s požičiavaním si finančných prostriedkov poškodeným od iných osôb. V podstate len z právnej vety obžaloby možno zistiť, že poškodený mal byť v tiesni a neskúsenosti, avšak ani jeden z týchto znakov nie je žiadnym spôsobom vyjadrený v skutkovej vete obžaloby v súvislosti s uzatváraním zmluvy o pôžičke, pričom v písomnom odôvodnení odvolania už prokurátor hovorí len o tiesni poškodeného a to konkrétne o finančnej tiesni. Rovnako tak v skutkovej vete obžaloby nie je uvedené, v čom konkrétnom mal byť videný hrubý nepomer vo vzájomných plneniach, teda ak prokurátor skutok právne kvalifikoval ako trestný čin úžery, mal v skutkovej vete uviesť aj to, prečo považuje mesačný úrok vo výške 50.000,-Sk za hrubý nepomer vzájomných plnení a to prípadne porovnaním s bežnou (obvyklou) úrokovou sadzbou. V tomto smere je nevyhnutné uviesť, že úrok (teda cena poskytnutej pôžičky) je spravidla vyšší pri tzv. nebankových pôžičkách, či úveroch v porovnaní s bankovým sektorom, pretože zohľadňuje vyššiu rizikovosť poskytnutej pôžičky, avšak podľa okolností prípadu, môže byť v takej výške, že už ho možno označiť za neprimerane vysoký (úžerný), čo však malo byť vyjadrené v skutkovej vete obžaloby. Výška úrokov teda môže byť považovaná za úžernú a rozpornú s dobrými mravmi, ak dohodnutá výška úroku podstatne (neadekvátne) presahuje úrokovou mierou obvyklú v dobe uzatvorenia príslušnej zmluvy. Prokurátor sa týmito okolnosťami v stručnosti zaoberal až v písomnom odôvodnení svojho odvolania, avšak v skutkovej vete takéto vymedzenie absentuje. Z hľadiska páchateľa je trestný čin úžery obohacovacím deliktom. Trestný čin úžery je dokonaný už tým, že páchateľ dá sebe alebo inému sľúbiť plnenie, ktoré je v hrubom nepomere k hodnote vzájomného plnenia a pritom zneužije rozumovú slabosť, tieseň, neskúsenosť alebo rozrušenie poškodeného. Trestný čin úžery je pritom tzv. nenásilným trestným činom, teda poškodený nekoná v dôsledku násilia, či v dôsledku vyhrážania sa násilím, ale koná v dôsledku toho, že je v tiesni (či neskúsenosti, rozumovej slabosti, respektíve v rozrušení), teda pristupuje na úžerné podmienky páchateľa z tohto dôvodu. Ak by došlo k uzatvoreniu tzv. úžernej zmluvy preto, že bol poškodený k tomu donútený násilím, či hrozbou násilia alebo vyhrážaním sa spôsobením inej ťažkej ujmy, nešlo by o spáchanie trestného činu proti majetku (medzi ktoré je zaradený aj trestný čin úžery), ale išlo by už o spáchanie niektorého z trestných činov proti slobode a to napríklad trestného činu vydierania podľa § 189 Tr. zák. prípadne trestného činu nátlaku podľa § 192 Tr. zák. a podobne. Vzhľadom k uvedenému je zrejmé, že trestný čin úžery nikdy nemožno spáchať za použitia násilia, či za použitia hrozby násilím, tak ako to uvádza prokurátor v právnej vete obžaloby, nakoľko v takýchto prípadoch by celkom evidentne išlo o trestný čin proti slobode a jednočinný súbeh s trestným činom úžery by bol vylúčený. Z vykonaného dokazovania na hlavnom pojednávaní nevyplynulo, že by bol poškodený v čase uzavretia zmluvy o pôžičke s obžalovaným v tiesni alebo neskúsenosti, tak ako to uvádzala právna veta obžaloby. Sám poškodený uviedol, že pôžičku si zobral od obžalovaného na súkromné účely, pričom sa spoliehal na to, že jeho firma sa rozbieha a bude mať príjem, ktorý bude stačiť na splatenie pôžičky. Zároveň uviedol, že v tom istom čase mal aj úver z banky vo výške 2.000.000,-Sk. Z týchto okolností nevyplýva nič, čo by sa dalo považovať za tieseň na strane poškodeného pri uzatváraní zmluvy o pôžičke s obžalovaným, teda z dokazovania nevyplynul znak základnej skutkovej podstaty trestného činu úžery. Ak sa poškodený dostal do finančnej tiesne až následne, teda v čase nasledujúcom po uzatvorení zmluvy o pôžičke a to prípadne aj v dôsledku pôžičky a svojej neschopnosti ju splácať, tak táto finančná tieseň nastala až v priebehu záväzkovoprávneho vzťahu. Základná skutková podstata trestného činu úžery však vyžaduje, aby tento znak bol naplnený už pri uzatváraní zmluvy, ktorú možno označiť za úžernú. Do finančnej tiesne sa teda mal poškodený dostať až po uzatvorení zmluvy o pôžičke na základe okolností, ktoré sa odohrali až následne a na uzatváranie zmluvy o pôžičke, respektíve na naplnenie znakov základnej skutkovej podstaty trestného činu úžery už nemali a ani nemohli mať žiadny bezprostredný vplyv. Odvolací súd dodáva, že z hľadiska naplnenia subjektívnej stránky je pri trestnom čine úžery nevyhnutné, aby páchateľ vedel o tiesni poškodeného a práve túto svoju vedomosť využil na uzatvorenie úžernej zmluvy, ktorá by mu zabezpečila neoprávnené obohatenie. Z vykonaného dokazovania nevyplýva, že by obžalovaný mal nejakú vedomosť o celkovej finančnej situácii poškodeného v čase poskytovania pôžičky a to aj napriek tomu, že boli kamaráti, respektíve, že by vedel o nejakej mimoriadnej finančnej tiesni poškodeného v čase uzatvorenia pôžičky. Napokon je možné oprávnene pochybovať o tom, či poškodený bol v tiesni, pretože pôžičku chcel na súkromné účely a túto nevyhnutne zjavne nepotreboval (nič tomu nenasvedčuje). Vzhľadom na uvedené je možné uzatvoriť, že na hlavnom pojednávaní nebol vykonaný žiadny dôkaz, z ktorého by sa dala vyvodiť vedomosť obžalovaného o prípadnej finančnej tiesni poškodeného v čase uzatvárania zmluvy o pôžičke, v príčinnej súvislosti s ktorou by poskytol poškodenému pôžičku, aby sa neoprávnene obohatil na úžerných úrokoch a ani dôkaz, z ktorého by sa dalo mimo rozumné pochybnosti vyvodiť, že poškodený bol v čase uzatvárania zmluvy o pôžičke v takej tiesni, ktorá by už napĺňala znak základnej skutkovej podstaty trestného činu úžery. Pokiaľ ide o výklad pojmu „tieseň“ ako znaku základnej skutkovej podstaty trestného činu úžery, tak odvolací súd konštatuje, že tieseň je ťaživá situácia mimoriadnej povahy, ktorá je vyvolaná určitou naliehavou potrebou, ktorej uspokojenie nie je v momentálnych možnostiach poškodeného. Je to napríklad situácia, keď v dôsledku neschopnosti okamžite splatiť skôr vzniknutý záväzok môže poškodený prísť o celý majetok. Pri konaní v tiesni ide teda o vadu v pohnútke právneho úkonu. V takomto prípade neprejavuje konajúci slobodnú vôľu, avšak nekoná pod vplyvom fyzického donútenia. Poškodený akceptoval podmienky pôžičky v situácii, keď nebol pod vplyvom žiadnej naliehavej alebo ťaživej potreby, ktorú by nevyhnutne bolo potrebné uspokojiť a ktorej prípadné neuspokojenie by hrozilo vážnymi následkami. Ak poškodený chcel získať finančné prostriedky na súkromné účely, rozhodne nemožno takúto potrebu označiť za naliehavú, respektíve za takú, ktorej neuspokojenie by mohlo napríklad existenčne ohroziť poškodeného. Ak sa poškodený v čase uzatvorenia zmluvy o pôžičke domnieval, že bude môcť pôžičku splatiť zo svojho podnikania a z podnikania bude môcť splatiť aj iné dlhy (napríklad úvery poskytnuté bankou) nemožno túto jeho situáciu charakterizovať ako tieseň, ale ako prejav málo reálnych zámerov (primerane rozsudok Najvyššieho súdu ČR sp. zn. 7 Tz 226/2001 z 25.09.2001). Ak prokurátor v písomnom odôvodnení odvolania uvádza, že poškodený bol vo finančnej tiesni, tak odvolací súd opakuje, že len finančná tieseň, sama osebe nie je tiesňou v zmysle znakov skutkovej podstaty trestného činu úžery, pretože v opačnom prípade by potom všetky pôžičky či úvery poskytované bankovým alebo nebankovým sektorom, respektíve fyzickými osobami museli byť považované za pôžičky uzatvárané v tiesni a z hľadiska civilného práva by sa takýto stav blížil relatívnej neplatnosti zmluvy v zmysle § 49 Občianskeho zákonníka. Odvolací súd pripomína, že zmluva o pôžičke či zmluva o úvere sú legálne inštitúty, teda sám zákonodarca počíta s prípadmi, keď určitá osoba bude potrebovať finančné prostriedky, ktoré nemá. Alebo povedané inak, finančné prostriedky sa požičiavajú práve z toho dôvodu, že ich žiadateľ o pôžičku nemá, respektíve ich nemá toľko ako podľa svojich predstáv potrebuje. To, že fyzická osoba potrebuje finančné prostriedky na súkromné účely, pretože nemá finančné prostriedky, respektíve nemá dostatok finančných prostriedkov a že si ich zabezpečí od inej osoby je bežná situácia, ktorú predpokladá Občiansky ako aj Obchodný zákonník práve právnou úpravou zmluvy o pôžičke a zmluvy o úvere. Len nedostatok finančných prostriedkov, či nedostatok finančných prostriedkov v požadovanom objeme preto bez ďalšieho nie je možné stotožňovať s pojmom tieseň tak, ako ju má na mysli trestný čin úžery. Za osobu konajúcu v tiesni preto nie je možné považovať každú osobu, ktorá je alebo môže byť v nepriaznivej finančnej situácii. Táto skutočnosť vyplýva aj zo staršej judikatúry (napríklad rozhodnutie Najvyššieho súdu sp. zn. Zm I 627/1924), ktorá vychádzala z toho, že menej priaznivé majetkové pomery nezakladajú pojem tiesne. Na tomto mieste je potrebné zopakovať, že pri trestnom čine úžery sa vyžaduje, aby tieseň poškodeného bola prítomná už v čase podpisu zmluvy o pôžičke a nestačí, aby takáto tieseň nastala až v priebehu záväzkovoprávneho vzťahu ako sa domnieva prokurátor v odvolaní. Ak prokurátor v právnej vete obžaloby okrem tiesne uvádza aj neskúsenosť poškodeného (odvolací súd zdôrazňuje, že v skutkovej vete obžaloby či v písomných dôvodoch odvolania prokurátora sa však neskúsenosť poškodeného vôbec nespomína), tak tento znak základnej skutkovej podstaty trestného činu úžery nebol celkom zjavne naplnený, pretože neskúsenosť sa spravidla definuje ako neskúsenosť pri vybavovaní majetkových záležitostí, teda vyplýva z neskúsenosti v určitej oblasti ľudskej činnosti, ktorá má vplyv na majetkovú sféru človeka, napríklad pri podnikaní. Poškodený bol podnikateľom, viedol viaceré obchodné spoločnosti, vystupoval v úverových vzťahoch s bankou a podobne, teda celkom určite ho nemožno označiť za človeka, ktorý by nevedel správne posúdiť podstatu uzatvorenej zmluvy o pôžičke, ako aj výšku dohodnutého mesačného úroku. V tejto súvislosti odvolací súd opätovne zdôrazňuje, že sľub alebo poskytnutie úžerného (hrubo nepomerného) plnenia nie sú samy osebe trestnoprávne relevantným konaním, pretože k naplneniu znakov skutkovej podstaty trestného činu úžery sa taktiež vyžaduje, aby páchateľ zároveň zneužil niečiu tieseň, neskúsenosť, rozumovú slabosť alebo rozrušenie. Len takéto konanie nenapĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu úžery a ani žiadneho iného trestného činu. Preto ak prokurátor v písomnom odôvodnení odvolania poukazuje na to, že postup obžalovaného bol špekulatívny a dohodnuté plnenia v hrubom nepomere, neznamená takéto konanie naplnenie znakov skutkovej podstaty trestného činu úžery, pretože trestným činom úžery je práve konanie, ktoré je na strane poškodeného charakterizované vadou v jeho pohnútke. Samotné uzatvorenie úžernej zmluvy preto nenapĺňa znaky skutkovej podstaty trestného činu úžery. Ak by obžalovaný už v čase podpisu zmluvy o pôžičke klamal poškodeného o výške dohodnutého úroku (tak ako to naznačuje poškodený vo svojich výpovediach, teda nemal mať vedomosť, že má platiť každý mesiac 50.000,-Sk na úrokoch), mohlo by ísť teoreticky o podozrenie zo spáchania trestného činu podvodu podľa § 221 Tr. zák., ktorý je v pomere špeciality k trestnému činu úžery. Z dokazovania však nevyplýva, že by poškodený konal v čase podpisu zmluvy o pôžičke v omyle ohľadom výšky dohodnutých úrokov. Napokon poškodený predpokladal, že pôžičku aj s dohodnutým úrokom uhradí v dohodnutej lehote a teda, ak by sa tak stalo, navyšovanie úrokov o ďalšie mesiace by nepripadalo do úvahy. Prokurátor v písomnom odôvodnení odvolania poukázal aj na to, že obžalovaný nepreukázal zdroj finančných prostriedkov, z ktorých poskytoval pôžičky poškodenému a iným osobám. Odvolací súd pripomína, že dôkazné bremeno má v konaní pred súdom len prokurátor a obžalovaný nemusí preukazovať žiadne skutkové okolnosti. Ak prokurátor považoval zdroj finančných prostriedkov obžalovaného za podstatný, mal ho ako nositeľ dôkazného bremena v konaní pred súdom preukazovať sám. K uvedenému odvolací súd dodáva, že skutkové okolnosti týkajúce sa zdroja finančných prostriedkov obžalovaného neboli predmetom obžaloby, pretože prokurátor nekládol obžalovanému za vinu napríklad nelegálnosť týchto zdrojov, pričom z hľadiska naplnenia znakov skutkovej podstaty trestného činu úžery je bez významu, z akého zdroja pochádzajú finančné prostriedky, ktoré sa poskytujú poškodenému. Pokiaľ prokurátor uvádzal, že obžalovaný mal rovnakým spôsobom ako poškodenému požičať aj svedkyni S., tak toto konštatovanie hovorí len o tom, že obžalovaný požičiaval viacerým osobám na vysoké úroky, avšak nehovorí nič o tom, či mal byť poškodený v čase uzatvárania pôžičky s obžalovaným v tiesni, a ak bol, nehovorí nič ani o tom, či o tejto skutočnosti obžalovaný mohol vedieť a práve preto ju využil na obohatenie, teda nehovorí nič o subjektívnej stránke konania obžalovaného. V tejto súvislosti je nevyhnutné uviesť, že ak prokurátor považuje P.. D. E. za spolupáchateľku obžalovaného pri spáchaní trestného činu úžery, tak je potrebné, aby aj ona už pri uzatváraní zmluvy o pôžičke poškodeného s jej manželom vedela, že ide o tzv. úžernú zmluvu, poznala jej znenie (požičanú sumu, výšku ústne dohodnutých úrokov) a že poškodený ju uzatvára práve v príčinnej súvislosti s tým, že je napríklad v tiesni. Uzavretie zmluvy o pôžičke medzi obžalovaným a poškodeným bolo pritom ich vzájomným záväzkovoprávnym vzťahom do ktorého obžalovaná E. nevstupovala a preto nie je zrejmé, v čom konkrétnom sa mala podieľať na spáchaní trestného činu úžery, ktorý mohol byť dokonaný len v čase uzatvorenia zmluvy o pôžičke. Z dokazovania pritom vôbec nevyplýva, že by napríklad požičiavala časť svojich peňazí s cieľom obohatiť sa na úžerných úrokoch (respektíve, že by dávala obžalovanému súhlas na využitie finančných prostriedkov patriacich do bezpodielového spoluvlastníctva manželov s vedomím, že budú použité na tzv. úžernú pôžičku), teda, že by mala konkrétnu vedomosť o tom, že finančné prostriedky požičiava jej manžel preto, lebo poškodený je v tiesni a z tohto dôvodu sa obohatia na úžerných úrokoch. Z vykonaného dokazovania teda nevyplynulo nič, z čoho by sa dalo usudzovať spolupáchateľstvo obžalovanej pri prípadnom spáchaní trestného činu úžery v čase uzatvárania zmluvy o pôžičke. Napokon žiadne takéto okolnosti neuvádzal ani prokurátor v skutkovej vete obžaloby. Zo skutkovej vety obžaloby uvedenej v bode 1/ pritom nie je možné ani zistiť, či má ísť o pokračovací trestný čin úžery pozostávajúci z viacerých čiastkových útokov, teda, či prokurátor považoval za úžeru každú jednotlivú splátku uhradenú obžalovanému a ak áno, tak prečo, respektíve, či skutková veta obžaloby popisuje len problémy poškodeného s uhrádzaním pôžičky obžalovanému. Skutková veta obžaloby uvedená v bode 1/ je totiž pomerne neprehľadá a budí skôr dojem, že nejde o opis či popis skutku, ale o nekritické prevzatie časti výpovede poškodeného. Podľa názoru odvolacieho súdu bol síce skutok uvedený v bode 1/ obžaloby právne kvalifikovaný ako trestný čin úžery, avšak v ňom popísané okolnosti svedčia skôr o tom, že mal byť, respektíve mohol byť spáchaný iný trestný čin a to trestný čin proti slobode. Tak ako to vyplýva z vyššie uvedeného rozboru, ak by bola predmetom skutku skutočne úžera obžalovaného, bolo by namieste, aby bol skutok oslobodený postupom podľa § 285 písm. b) Tr. por., nakoľko je nepochybným, že k uzatvoreniu pôžičky medzi obžalovaným a poškodeným došlo a nepochybným boli aj dohodnuté pomerne vysoké úroky. O trestný čin by nešlo z dôvodu, že by neboli preukázané všetky znaky skutkovej podstaty trestného činu úžery podľa § 253 ods. 1 Tr. zák. a to najmä, že poškodený nebol v tiesni a ani neskúsenosti v čase uzatvárania zmluvy o pôžičke a pochybnosti zostali aj o prípadnej subjektívnej stránke obžalovaných v čase uzatvárania zmluvy, ktorá musí zahŕňať aj ich vedomosť o tiesni, či neskúsenosti poškodeného v čase uzatvárania zmluvy. Odvolací súd vychádzal zo zásady, že podstatným nie je právna kvalifikácia skutku uvedená v obžalobe, ale skutok uvedený v obžalobe, pričom zistil, že podstatou skutkových okolností uvedených v bode 1/ obžaloby nemalo byť úžerné konanie obžalovaných, ale skôr psychický nátlak na poškodeného v priebehu záväzkovoprávneho vzťahu pri splácaní pôžičky, ktorý podľa skutkovej vety obžaloby mal vyústiť až do vyhrážky zo strany obžalovaného, že ak nespraví poškodený čo on (obžalovaný) chce, tak ho zatiahne do auta a dostane bitku a preplesky, pričom mal poškodenému spomenúť, že kedysi pomáhal sýkorovcom, čo malo v poškodenom vyvolať strach. Odvolací súd preto vychádzal z toho, že skutkové okolnosti uvedené v bode 1/ obžaloby síce celkom zjavne nezodpovedajú znakom trestného činu úžery, avšak je nutné posúdiť, či dokazovaním nebolo preukázané naplnenie znakov skutkovej podstaty niektorého z trestných činov proti slobode, pretože tomu by nasvedčovali okolnosti, ktoré sa mali týkať vyhrážania sa poškodenému alebo psychickému nátlaku na poškodeného (zo skutkovej vety obžaloby však nevyplýva, čo konkrétne sa má na mysli pod psychickým nátlakom). Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvého stupňa v tom, že dokazovaním nebolo mimo rozumné pochybnosti preukázané, že by skutočne došlo k vyhrážaniu sa poškodenému tak, ako je to uvedené v skutkovej vete obžaloby, respektíve, že by došlo k nejakému nátlaku na poškodeného, ktorý by sa už celkom zjavne vymykal bežnému a oprávnenému nátlaku veriteľa na dlžníka, aby uhradil svoj reálne existujúci dlh v dohodnutých lehotách. Tu treba pripomenúť, že určitý tlak veriteľa na dlžníka v tom smere, aby vrátil poskytnuté finančné prostriedky, respektíve, aby uhradil dohodnuté úroky je obvyklý a prirodzený. Protiprávnym by tu bola iba situácia, ak by veriteľ vyvíjal protiprávny tlak na dlžníka a vynucoval niečo, čo vynucované nesmie byť, respektíve na čo nemá nárok. Vzhľadom k tomu, že takéto konanie nebolo možné ani vylúčiť, bolo v súlade so zákonom aplikovať zásadu „in dubio pro reo“ a oslobodiť obžalovaných podľa § 285 písm. a) Tr. por., nakoľko nebolo preukázané, že by skutočne došlo k vyhrážaniu sa násilím poškodenému zo strany obžalovaného S. E., či k nejakému zjavne protiprávnemu konaniu zo strany obžalovanej P.. D. E.. Tomuto záveru nasvedčuje aj to, že nebolo nepochybne preukázané ani to, že by k splácaniu pôžičky dochádzalo tak, ako je to popísané v skutkovej vete obžaloby, pretože tu obžaloba vychádzala len z výpovede poškodeného (obžalovaný pritom vypovedal, že nie je pravda, že by mu poškodený dával rôzne sumy v menších splátkach), pričom poškodený si neviedol žiadnu presnú evidenciu toho, koľko skutočne a kedy vyplatil obžalovanému (neexistovali žiadne písomné potvrdenia o tom, koľko a kedy bolo odovzdaných peňazí obžalovanému zo strany poškodeného). Pokiaľ ide o obžalovanú P.. D. E., tak tej sa kládlo obžalobou za vinu, že mala spolu s S. E. pod psychickým nátlakom donútiť poškodeného, aby umožnil E. prístup k účtu spoločnosti D. L. s.r.o. s tým, že mala dohliadať na účet, kým poškodený splatí obžalovanému E. zostávajúci dlh z pôžičky. Opätovne treba pripomenúť, že nie je vôbec jasné, ako sa týmto konaním mohla obžalovaná E. podieľať na spáchaní trestného činu úžery a čo sa rozumie pod psychickým nátlakom. Z dokazovania pritom mimo rozumné pochybnosti nevyplynulo, že by obžalovaná E. začala pracovať v spoločnosti D. L. s.r.o. preto, že by bol poškodený k tomu psychicky donútený, respektíve, že by poškodený zriadil obžalovanej dispozičné právo k účtu spoločnosti z dôvodu, aby dohliadala na účet kvôli splácaniu pôžičky obžalovanému. Z dokazovania vyplynulo, že obžalovaná vyberala z účtu spoločnosti finančné prostriedky (podľa znaleckého posudku z odboru ekonómia a manažment v celkovej výške 32.905,- Euro), avšak len minimálnu sumu z vybranej sumy (4.670,-Euro) si poukázala na svoj účet (malo ísť o jej odmenu). Ostatné vybrané finančné prostriedky teda mohli byť obžalovanou reálne použité aj na hradenie záväzkov spoločnosti a nie na úhradu dlhu z pôžičky obžalovanému. Takéto konanie obžalovanej nie je možné vylúčiť, nakoľko z dokazovania vyplýva, že v spoločnosti riadne pracovala a aj uhrádzala záväzky spoločnosti (napríklad úhrada výplaty svedkovi A. R., vyplácanie svedka P. U. a podobne). V žiadnom prípade sa preto nemožno stotožniť s názorom prokurátora, že bolo preukázané, že činnosť obžalovanej v spoločnosti bola zameraná len na neoprávnené odčerpávanie finančných prostriedkov zo spoločnosti. Ohľadne prístupu obžalovanej k účtu spoločnosti je potrebné uviesť, že podľa listinných dôkazov poskytnutých M. bankou, mali popri poškodenom, prístup k bankovému účtu spoločnosti D. L. s.r.o. aj iné osoby. Napríklad v roku 2008 osoba menom Q. N. či R. H., v roku 2009 P.. D. E. a potom už len poškodený. Z uvedeného možno vyvodiť záver, že v spoločnosti nebolo výnimočným, že okrem poškodeného mali dispozičné oprávnenie k účtu spoločnosti aj iné osoby. Ak prokurátor v písomných dôvodoch odvolania uvádzal, že obžalovaná zvyšovala tlak na poškodeného tým, že si robila nároky na vyplatenie svojich požiadaviek z akoby pracovnoprávneho vzťahu, tak z dokazovania nevyplýva, že by nevykonávala pre spoločnosť pracovnú činnosť, respektíve, že by nemala nárok na úhradu určitej odmeny za prácu, ktorú skutočne vykonala. Práve naopak, viacerí svedkovia potvrdili, že s nimi v mene spoločnosti konala práve obžalovaná (napríklad svedok Z. E. vypovedal, že s E. spolupracoval, vozil ľudí na lode a E. organizovala týchto ľudí, svedok U. N. vypovedal, že E. hodnotí ako serióznu pani, ktorá si vždy plnila záväzky, svedok P. U. vypovedal, že pokiaľ bola v spoločnosti E. výplatu dostával včas, vždy ho vyplácala E. v hotovosti). Nárok na určitú odmenu, ktorú si obžalovaná uplatňovala, nie je možné považovať za nárok nelegálny, respektíve z dokazovania nevyplýva, že by išlo o nárok, ktorý by bol len predstieraný a nemal by odraz v skutočne poskytnutej práci pre spoločnosť. Prípadný sporný nárok nemožno označiť za nárok neexistujúci. Prokurátor ďalej namietal, že dlhy poškodeného alebo spoločnosti, v mene ktorej konal, vznikli ako dôsledok konania obžalovaného. V tejto súvislosti odvolací súd pripomína, že sám poškodený vypovedal, že už v čase pôžičky mala spoločnosť, v mene ktorej konal, úvery z bánk, teda mala konkrétne záväzky a poškodený sa len spoliehal na náhodu, že spoločnosť bude v podnikaní taká zisková, že bude schopný uhrádzať úroky obžalovanému, ktorý mu poskytol finančné prostriedky na súkromné účely. Keďže sa tak nestalo, poškodený bol nútený požičiavať si finančné prostriedky od iných osôb a neskoršími pôžičkami hradiť svoje skoršie pôžičky, teda takéto konanie poškodeného nebolo ani tak v príčinnej súvislosti s poskytnutím pôžičky od obžalovaného, ako skôr v príčinnej súvislosti s rizikovým konaním poškodeného, ktorý pristúpil na pôžičku, ktorú nutne nepotreboval a konal len s neistým vedomím, že v budúcnosti možno bude mať finančné prostriedky na jej úhradu. Pokiaľ ide o spoločnosť D. L. s.r.o., tak podľa znaleckého posudku znalca z odboru ekonómia a manažment dosiahla táto spoločnosť za rok 2008 minimálny zisk, pričom spoločnosť financovala svoje potreby predovšetkým z cudzích zdrojov s tým, že stupeň samofinancovania spoločnosti bol veľmi nízky. Spoločnosť si neplnila svoje záväzky voči orgánom sociálneho poistenia a zdravotného poistenia. Aj z týchto skutočností možno vyvodiť, že ani spoločnosť, v mene ktorej poškodený konal, sa nedostala do finančných problémov práve v dôsledku uzatvorenia zmluvy o pôžičke, ale vo finančných problémoch už reálne bola. Z uvedeného vyplýva, že nebolo mimo akékoľvek rozumné pochybnosti dokázané, že obžalovaná vstúpila do spoločnosti, v ktorej figuroval poškodený práve z dôvodu, aby vyberala finančné prostriedky spoločnosti na úhradu dlhu poškodeného voči obžalovanému a už vôbec z dokazovania nevyplýva, že by tak poškodený mal urobiť pod nejakým trestnoprávne významným psychickým nátlakom, respektíve, že by vôbec pod nátlakom konal. Možno sa preto aj tu stotožniť so záverom súdu prvého stupňa, že nebolo dokázané, že sa skutok stal a preto bolo nutné aplikovať zásadu „in dubio pro reo“. Pokiaľ ide o skutok uvedený v bode 2/ obžaloby (právne kvalifikovaný ako zločin hrubého nátlaku podľa § 190 ods. 1, ods. 3 písm. a), písm. d) Tr. zák., zo spáchania ktorého bol obžalovaný S. E.) tak je nutné uviesť, že za spáchanie trestného činu hrubého nátlaku voči poškodenému bol už právoplatne odsúdený Q. M., ktorý bol pôvodne spoluobvinený obžalovaného S. E. (uvedené skutočnosti vyplývajú z rozsudku Okresného súdu Malacky sp. zn. 1T 111/2010 zo dňa 11.10.2010, právoplatný dňom 11.10.2010). Z tohto pohľadu je možné konštatovať, že určité skutkové okolnosti, ktoré napĺňajú znaky skutkovej podstaty trestného činu hrubého nátlaku sa voči poškodenému nepochybne stali. Q. M. v procesnom postavení svedka vypovedal, že si s poškodeným vybavoval veci sám a za to aj niesol trestnú zodpovednosť. Nemal vedomosť, že by obžalovaný v jeho mene žiadal za ochranu ďalšie finančné prostriedky. Na strane druhej, obžalovaný S. E. akékoľvek žiadanie tzv. výpalného od poškodeného poprel. Z vykonaného dokazovania teda nie je možné vyvodiť nepochybný záver, že by sa obžalovaný S. E. podieľal s Q. M. na trestnej činnosti voči poškodenému. Takýto záver nie je možné vyvodiť ani zo zaznamenanej telekomunikačnej prevádzky a ani z iných dôkazov. Z týchto dôkazov je možné vyvodiť len to, že obžalovaný bol nahnevaný na poškodeného, nakoľko sa mal dopočuť, že ten ohováral jeho manželku, pričom v tomto zmysle mal poškodeného aj udrieť. Ďalej sa rozprávajú o vrátení finančných prostriedkov, o dlhoch poškodeného a spôsoboch úhrady (prepis zvukového záznamu č. l. 3038 a nasledujúce). Ani z týchto okolností sa však nedá vyvodiť, že by bol obžalovaný spolupáchateľ, či akokoľvek inak účastný na trestnej činnosti Q. M.. Ak prokurátor v písomných dôvodoch odvolania uvádza, že výpoveď poškodeného je potrebné hodnotiť v kontexte aj so skutkom v bode 1/ s tým, že hrubý nátlak bol len ďalšou formou nezákonného získavania peňazí od poškodeného a že logickým odôvodnením toho že svedok M. prišiel za poškodeným vymáhať poplatky za tzv. ochranu je len to, že ich predtým vymáhal obžalovaný, tak tu ide len o domnienky, indície, či úvahy prokurátora, ktoré nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní a samé osebe nemôžu byť podkladom pre rozhodnutie o vine obžalovaného. Vzhľadom k uvedenému, súd prvého stupňa postupoval správne, keď obžalovaného S. E. ohľadne skutku uvedeného v bode 2/ obžaloby, oslobodil postupom podľa § 285 písm. c) Tr. por. Vzhľadom na vyjadrené úvahy, Krajský súd v Bratislave rozhodol tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu sťažnosť nie je prípustná.