Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/336/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1610210133 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 12. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1610210133.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Romana Bolebrucha a sudcov JUDr. Aleny Svetlovskej a JUDr. Ing. Maria Dubaňa v právnej veci navrhovateľa: Martin R., B. XXXX/ XX, O., zastúpeného advokátom Mgr. Q. B., S. 4, O., proti odporcovi: EUROLATINA SK s.r.o., Malacká cesta 48, Stupava, zastúpenému advokátom JUDr. V. X., K. W. XX, O., o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a o vzájomnom návrhu o určenie neplatnosti pracovnej zmluvy a iné, na odvolania navrhovateľa a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky č.k. 27C/209/2010-167, zo dňa 7.3.2012, v spojení s opravným uznesením č.k. 27C/209/2010-181, zo dňa 25.5.2012, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh na určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, zamietol vzájomný návrh odporcu a navrhovateľovi a odporcovi náhradu trov konania o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a konania o vzájomnom návrhu odporcu nepriznal. V odôvodnení uviedol, že navrhovateľ sa svojim návrhom domáhal určenia neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru daného mu listom zo dňa 28.9.2010 a určenia trvania pracovného pomeru založeného pracovnou zmluvou zo dňa 30.10.2008. Odporca žiadal určiť neplatnosť predmetnej pracovnej zmluvy a zaviazať navrhovateľa vrátiť mu všetky poskytnuté plnenia vyplatené na základe pracovnej zmluvy, spolu s príslušenstvom. Pre prípad platného uzavretia pracovnej zmluvy žiadal určiť platnosť okamžitého skončenia pracovného pomeru zo dňa 28.9.2010 a skončenie pracovného pomeru dňom 14.10.2010. V rozšírení vzájomného návrhu žiadal pre prípad určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru rozhodnúť o skončení pracovného pomeru rozhodnutím súdu z dôvodu, že nie je od neho spravodlivé požadovať, aby navrhovateľ zotrval v pracovnom pomere. V súvislosti so vzájomným návrhom odporcu o určenie neplatnosti pracovnej zmluvy zo dňa 30.10.2008 súd prvého stupňa uviedol, že podmienky pracovnej zmluvy môžu byť v zmysle § 7 ods. 3 Zák. práce dohodnuté aj ústne. Navrhovateľ sa podľa svojej výpovede ústne dohodol so spoločníkom odporcu o tom, že bude aj zamestnancom odporcu; hlavným dôvodom bolo, aby sa za neho odvádzali odvody, čo bolo možné len v prípade, ak figuroval aj ako zamestnanec; na základe poučenia účtovníčky zmenil druh výkonu práce z konateľa na riaditeľa, nakoľko pracovná zmluva s druhom práce konateľ nemôže byť uzavretá. Spoločník odporcu vo výpovedi tvrdil, že sa s navrhovateľom nikdy nedohodli na uzavretí pracovnej zmluvy a nikdy sa nerozprávali o tom, že navrhovateľ chce, aby odporca za neho odvádzal odvody. Súd prvého stupňa pri konštatovaní tvrdenia proti tvrdeniu potom vychádzal z ďalších dôkazov. Podľa zmluvy o výkone funkcie konateľa sa bude konateľovi vyplácať odmena a odvody. Mal preto za zrejmé, že požiadavka na odvádzanie odvodov musela byť so spoločníkom odporcu prerokovaná. Svedkyňa p. W. ako účtovníčka vo všeobecnosti potvrdila, že v tom čase viacerým konateľom radila, aké typy zmlúv je potrebné uzatvárať na výkon funkcie konateľa a aké, keď chce byť konateľ zároveň aj zamestnancom spoločnosti. Spoločník odporcu v konaní pred Okresným súdom Bratislava III potvrdil rozhovor o tom, aby boli za navrhovateľa odvádzané odvody a aby mal stabilný plat; nie je preto pravdivé jeho tvrdenie v predmetnom konaní, že sa o tom s navrhovateľom nikdy nerozprával. Súd prvého stupňa mal na uvedenom základe za preukázanú ústnu dohoda konateľa odporcu so spoločníkom odporcu ohľadom odvádzanie odvodov za navrhovateľa, k čomu bolo nevyhnutné uzatvoriť pracovnú zmluvu. K platnosti pracovnej zmluvy sa priklonil aj s poukazom na skutočnosť, že navrhovateľ nepochybne chodil každý deň do práce, na pracovisku sa zdržiaval aj viac ako 8 hodinový pracovný čas a vykonával práce, ktoré nemali súvis len s výkonom funkcie konateľa, čo potvrdila aj svedkyňa O.. Táto svedkyňa po odchode navrhovateľa vykonáva náplň práce, ktorú predtým robil navrhovateľ; vykonáva ju na základe pracovnej zmluvy a nie je konateľkou spoločnosti. Súd prvého stupňa mal preto za zrejmé, že navrhovateľ vykonával pre odporcu nielen činnosti spadajúce pod výkon funkcie konateľa, ale aj prácu, ktorú vykonával ako jeho zamestnanec. Navrhovateľ bol odporcom riadne evidovaný ako zamestnanec v Sociálnej poisťovni a bola mu vyplácaná mzda a odvody. Prácu pre odporcu teda vykonával v rozsahu väčšom, ako zodpovedalo funkcii konateľa; bola mu vyplácaná mzda, odvádzané odvody do príslušných poisťovní a k uzatvoreniu pracovnej zmluvy došlo na základe ústnej dohody so spoločníkom odporcu; pracovný pomer teda vznikol. Námietky navrhovateľa v súvislosti s požadovaným určením neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru (že okamžité skončenie pracovného pomeru nebolo adresované do jeho vlastných rúk a nebolo podpísané oprávnenou osobou) mal súd prvého stupňa za nedôvodné s tým, že okamžité skončenie pracovného pomeru má všetky zákonom vyžadované náležitosti (§ 68 ods. 1, § 70 Zák. práce). Okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 28.9.2010 bolo navrhovateľovi doručené do vlastných rúk; o uvedenom svedčí aj skutočnosť, že sám navrhovateľ predmetné okamžité skončenie predložil ako dôkaz k návrhu a vo výpovedi nespochybnil, že mu nebolo doručené; o osobnom prevzatí navrhovateľom svedčí aj odporcom predložený podací lístok a výsledok reklamačného konania. Okamžité skončenie je podpísané v zastúpení p. O.. Z plnej moci predloženej odporcom vyplýva, že konateľ odporcu splnomocnil p. Belačičovú dňa 28.9.2010 na podpis okamžitého skončenia pracovného pomeru. Skutočnosť, že predmetné okamžité skončenie bolo odoslané na pošte neskôr a v čase, keď mohol takýto úkon podpísať sám konateľ odporcu, nemohla viesť podľa súdu prvého stupňa ku konštatovaniu, že je podpísané neoprávnenou osobou; zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva, že splnomocnenie možno udeliť len pre prípad, ak sa osoba oprávnená konať nebude nachádzať v mieste vykonania úkonu a nevyplýva ani žiadna povinnosť listinu ihneď po vyhotovení a podpísaní aj odoslať adresátovi. Skutočnosť, že spolu s okamžitým skončením nebola navrhovateľovi doručená plná moc neznamená, že okamžité skončenie bolo podpísané neoprávnenou osobou. V konaní tak bolo preukázané, že osoba, ktorá okamžité skončenie podpísala, bola na tento úkon riadne splnomocnená. Okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 28.9.2010 obsahuje zákonné náležitosti, je písomné a podpísané oprávnenou osobou, je v ňom vymedzený dôvod tak, že ho nie je možné zameniť s iným dôvodom, a bolo v ustanovenej lehote doručené navrhovateľovi. Na uvedenom základe súd prvého stupňa zamietol návrh na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru, keď tento bol ukončený platne a zamietol i vzájomný návrh odporcu, keď pracovný pomer vznikol medzi navrhovateľom ako zamestnancom a odporcom ako zamestnávateľom; nebol ďalej dôvod určovať, že pracovný pomer skončil dňom 14.10.2010, keď táto skutočnosť vyplýva zo zamietnutia návrhu na určenie neplatnosti okamžitého skončenia. O náhrade trov konania súd prvého stupňa rozhodol podľa § 142 ods. 1 veta prvá O.s.p.; navrhovateľ mal neúspech v konaní o návrhu na určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru; odporca mal neúspech v konaní o vzájomnom návrhu na určenie neplatnosti pracovnej zmluvy; bolo preto na mieste rozhodnúť o trovách konania tak, že sa žiadnemu účastníkovi nepriznávajú v oboch konaniach. Proti rozsudku v časti zamietnutia návrhu podal odvolanie navrhovateľ a žiadal rozsudok v napadnutej časti zmeniť a návrhu vyhovieť, resp. zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie. Uviedol, že v konaní nepoprel prijatie zásielky označenej ako okamžité skončenie pracovného pomeru, avšak namietal skutočnosť, že zásielka nebola podpísaná osobou oprávnenou konať za odporcu; pre túto vadu nemožno zásielku, ktorou mal údajne skončiť pracovný pomer navrhovateľa, považovať za platný právny úkon. Okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 28.9.2010 bolo podpísané p. O., ktorá bez osobitného splnomocnenia nie je oprávnená konať v mene odporcu. Odporca až v konaní pre súdom prvého stupňa predložil navrhovateľovi splnomocnenie zo dňa 28.9.2010, podľa ktorého mohla p. O. podpísať okamžité skončenie pracovného pomeru. Z uvedeného splnomocnenia je zrejmé, že p. O. bola konateľom odporcu splnomocnená v dňoch XX.X.XXXX a XX.X.XXXX podpísať okamžité skončenie pracovného pomeru s navrhovateľom; na iný deň splnomocnená nebola. Navrhovateľ ďalej poukázal na výpoveď svedka Q., podľa ktorej zásielka obsahujúca oznámenie o okamžitom skončení pracovného pomeru bola zasielaná v 40. týždni, t.j. od X.XX.XXXX do XX.XX.XXXX. Z predložených dokladov o reklamačnom konaní o doručovaní zásielok vyplýva, že zásielky adresované navrhovateľovi boli podané dňa X.XX.XXXX alebo X.XX.XXXX. Svedkyňa O. si pamätala, že e-mail, ktorým jej bolo právnou firmou zaslané okamžité skončenie pracovného pomeru, jej bol zaslaný v ten istý deň, kedy okamžité skončenie pracovného pomeru podpísala a odoslala na pošte. Svedkyňa tak mohla listinu podpísať len buď X.XX.XXXX alebo X.XX.XXXX; nie teda XX.X.XXXX alebo 29.9.2010, kedy podľa splnomocnenia tak mohla urobiť platne. Navrhovateľ vyslovil domnienku dodatočného vyhotovenia splnomocnenia, čo však nevie preukázať. Záverom uviedol, že ak svedkyňa podpísala listinu v deň jej odoslania, tak dátum uvedený na listine nie je dátumom, kedy bola v skutočnosti podpísaná; listina je antidatovaná a neplatná. V deň, kedy listinu podpisovala, nebola oprávnená konať za odporcu a preto takýto úkon nemožno považovať za platný právny úkon smerujúci k okamžitému skončeniu pracovného pomeru s navrhovateľom. Proti rozsudku v časti zamietnutia vzájomného návrhu podal odvolanie odporca a žiadal rozsudok v napadnutej časti zmeniť a vzájomnému návrhu vyhovieť, resp. zrušiť a vrátiť vec na ďalšie konanie. Uviedol, že pracovná zmluva so zamestnancom - navrhovateľom bola za zamestnávateľa - odporcu dňa 30.10.2010 uzavretá a podpísaná konateľom odporcu - v tom čase navrhovateľom, čo je v rozpore s § 7 ods. 3 Zák. práce. Uzavretím tejto pracovnej zmluvy bola tiež porušená povinnosť štatutárneho orgánu podľa § 135a Obch. zák. vykonávať svoju pôsobnosť s odbornou starostlivosťou a v súlade so záujmami spoločnosti a všetkých jej spoločníkov. Nakoľko navrhovateľ vedel alebo musel vedieť o prekročení oprávnenia štatutárneho orgánu, v zmysle § 10 ods. 2 Zák. práce tento právny úkon zamestnávateľa nezaväzuje. Orgán oprávnený na prerokovanie podmienok uzavretia pracovnej zmluvy s navrhovateľom popiera, že by niekedy došlo čo i len k rozhovoru na túto tému a vylučuje, že by niekedy súhlasil s uzavretím pracovného pomeru. Výsledkom záujmu navrhovateľa na pravidelnom mesačnom príjme bolo uzavretie zmluvy o výkone funkcie konateľa. Túto zmluvu nemožno chápať ako dohadovanie si podmienok pracovnej zmluvy. Rovnako podľa odporcu nemožno túto vyložiť ako prerokovanie podmienok uzavretia pracovnej zmluvy len na základe faktu, že v nej bola dohodnutá odmena a štátne odvody. Pojednávanie o odmene a nie mzde vyvracia akékoľvek dohady o prerokovaní budúceho pracovného pomeru. Otázka prerokovania podmienok pracovnej zmluvy nemôže byť podložená len tým, že v zmluve o výkone funkcie konateľa sú dohodnuté odvody. V opačnom prípade by bolo potrebné vziať do úvahy fakt, že v zmluve o výkone funkcie konateľa je dohodnuté, že konateľovi nevzniká nárok na dovolenku, z čoho vyplýva, že medzi navrhovateľom a odporcom nebol prerokovávaný budúci pracovný pomer. Odporca mal ďalej za to, že súd prvého stupňa nesprávne posúdil to, že navrhovateľ vykonával prácu, ktorá nespadala do výkonu funkcie konateľa tým, že ju porovnával s úlohami p. Belačičovej. Všetku prácu, ktorú navrhovateľ vykonával, patrila do rozsahu povinností konateľa, ktorú bol povinný zabezpečiť. Po odvolaní navrhovateľa z funkcie konateľa nový konateľ zabezpečil výkon týchto úloh inou osobou, keď osobný výkon týchto úloh konateľom nebol podmienkou. Skutočnosť, či pracovný pomer vznikol alebo nie preto nemožno posudzovať na základe vykonávanej práce tak, že sa bude porovnávať výkon prác na základe zmluvy o výkone funkcie konateľa vykonávaný osobne konateľom s pracovnou náplňou zamestnanca, prostredníctvom ktorého konateľ výkon týchto povinností zabezpečil. Jediný spoločník odporcu nikdy neuviedol, že s navrhovateľom prerokovával podmienky uzavretia pracovného pomeru; vždy sa vyjadroval len o jednej ústnej dohode zakladajúcej odmenu navrhovateľa zo zmluvy o výkone funkcie konateľa, ktorá bola nakoniec uzavretá aj písomne. Zmluva o výkone funkcie konateľa vyjadrovala vôľu a úmysel jediného spoločníka odporcu uzavrieť s konateľom zmluvu, na základe ktorej sa bude konateľovi vyplácať mesačne odmena za výkon funkcie. Jediný spoločník odporcu nedeklaroval jasný, vážny a zrozumiteľný prejav vôle dohodnúť touto zmluvou podmienky uzavretia budúceho pracovného pomeru. Odporca mal na uvedenom základe za to, že nebolo dostatočne a spoľahlivo preukázané, či boli podmienky uzavretia pracovnej zmluvy prerokované, keď pri výpovediach navrhovateľa a odporcu ide o tvrdenie proti tvrdeniu. Rovnako prerokovanie podmienok pracovnej zmluvy nemožno posudzovať na základe zmluvy o výkone funkcie konateľa so zmienenými odvodmi, keď v takom prípade by bolo potrebné rovnakú pozornosť venovať aj ďalším podmienkam, ako napr. neexistencia nároku konateľa na dovolenku. Nemožno porovnávať ani výkon činností konateľa, ktorý vykonáva svoje povinnosti osobne (aj v prípade, že nimi môže poveriť inú osobu) s výkonom činností zamestnanca, ktorý vykonáva na pokyn konateľa činnosti, ktoré nie je konateľ povinný zabezpečiť osobne ale tiež prostredníctvom inej osoby. Navrhovateľ v tomto smere o existencii platnej pracovnej zmluvy neuniesol dôkazné bremeno; neobstojí pritom jeho argumentácia, že vykonával prácu, ktorá nespadala do výkonu funkcie konateľa. Odporca vo vyjadrení k odvolaniu navrhovateľa žiadal rozsudok v časti napadnutej navrhovateľom potvrdiť. Poukázal na nesporné a platné doručenie zásielky obsahujúcej okamžité skončenie pracovného pomeru navrhovateľovi. Z výpovede svedka Merwalda mal jednoznačne preukázané, že splnomocnil p. Belačičovú na podpísanie okamžitého skončenia pracovného pomeru a že jej dal pokyn na jeho odoslanie; s odoslaním okamžitého skončenia pracovného pomeru sa čakalo vzhľadom na rokovania o možnom mimosúdnom vyriešení veci, t.j. p. Belačičová s pripraveným okamžitým skončením pracovného pomeru čakala na pokyn ohľadom jeho odoslania. O prejavení vôle, aby za p. Q. vykonávala úkony (podpísanie a zaslanie okamžitého skončenia pracovného pomeru) p. O., svedčí písomné plnomocenstvo a fakt, že na jeho základe podpísala okamžité skončenie pracovného pomeru s doložkou „v z.“. P. Q. vo výpovedi deklaroval, že v rozhodnom čase poveril p. O. na podpis zásielky a dal pokyn na jej odoslanie. Nakoľko zákon nevyžaduje, aby bol tento prejav vôle písomný, je bezpredmetné posudzovať, kedy bolo okamžité skončenie pracovného pomeru podpísané a kedy odoslané. Odporca dal do pozornosti, že svedkyňa O. vo výpovedi s odstupom času viac ako rok ohľadom viacerých skutočností nevedela presne odpovedať, resp. si nepamätala ich priebeh. Je preto viac ako pravdepodobné, že na skutočnosti týkajúce sa zasielania korešpondencie si p. O. presne nespomínala, resp. sa mýlila. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., prejednal odvolania navrhovateľa a odporcu podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolania nie sú dôvodné. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 11.12.2014 (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.). Napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. l, 2 O.s.p.). Na zdôraznenie správnosti napadnutého rozsudku odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa odlíšil výkon činnosti navrhovateľa vyplývajúcich z funkcie konateľa a výkon iných jeho činností na základe pracovnej zmluvy (druhom práce nebol výkon činností štatutárneho orgánu), keď mal preukázané dohodnutie podmienok podľa § 43 ods. 1 Zák. práce medzi navrhovateľom ako zamestnancom, ktorý je štatutárnym orgánom a spoločníkom odporcu, ktorý ho za štatutárny orgán ustanovil; k vzniku pracovného pomeru došlo na základe ústne uzavretej pracovnej zmluvy medzi navrhovateľom a spoločníkom odporcu. Pri protichodných tvrdeniach navrhovateľa a spoločníka odporcu súd prvého stupňa v súlade s § 132 O.s.p. vyhodnotil dôkazy ako jednotlivo, tak v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliadol na všetko, čo vyšlo za konania najavo. Ak teda vychádzal i z výpovede svedkyne O. ohľadom náplne práce navrhovateľa či o jej pracovnej náplni po skončení pracovného pomeru navrhovateľa a jej obsah vyhodnotil v súvislosti s výpoveďou navrhovateľa a spoločníka odporcu s prihliadnutím na evidovanie navrhovateľa ako zamestnanca, postupoval v zmysle uvedeného ustanovenia. V predmetnej veci súd prvého stupňa neposudzoval otázku vzniku pracovného pomeru na základe vykonávanej práce tak, že by porovnával výkon prác na základe zmluvy o výkone funkcie konateľa vykonávaný osobne konateľom s pracovnou náplňou zamestnanca, prostredníctvom ktorého konateľ výkon takýchto povinností zabezpečil, ako uviedol v odvolaní odporca. Vychádzal totiž z odlíšenia pozície navrhovateľa ako konateľa a zamestnanca a z toho vyplývajúceho rozdielu činností jednotlivých pozícií a následného zabezpečovania činností vykonávaných navrhovateľom ako zamestnancom a svedkyňou O.. Odvolací súd nad rámec zistení a záverov súdu prvého stupňa dodáva, že platný vznik pracovného pomeru navrhovateľa nepriamo preukazuje samotné okamžité skončenie pracovného pomeru zo dňa 28.9.2010. Okamžité skončenie pracovného pomeru odkazuje na pracovnú zmluvu zo dňa 30.10.2008, ktorú navrhovateľ uzavrel s odporcom. Ak by k takémuto uzavretiu pracovnej zmluvy pri dohodnutí jej podmienok medzi navrhovateľom ako zamestnancom, ktorý je štatutárnym orgánom a spoločníkom odporcu, ktorý ho za štatutárny orgán ustanovil nedošlo, odporca by na ňu ani neodkazoval a ani by nemal dôvod okamžite končiť pracovný pomer odporcu. Okamžitým skončením pracovného pomeru a následne vydaným potvrdením o príjmoch fyzickej osoby zo závislej činnosti za rok 2010 zo dňa 24.11.2010 odporca výslovne potvrdil existenciu pracovného pomeru navrhovateľa a teda aj platnosť uzavretia pracovnej zmluvy ako predpokladu vzniku pracovného pomeru. Poukaz odporcu v odvolaní na zmluvu o výkone funkcie konateľa v časti, podľa ktorej konateľovi nevzniká nárok na dovolenku, nemá vplyv na existenciu pracovného pomeru, keď uvedené dojednanie sa nezaoberá nárokom navrhovateľa ako zamestnanca na dovolenku. V tejto súvislosti odvolací súd poukazuje na listy navrhovateľa adresované odporcovi zo dňa 13.10.2010 a 25.11.2010, v ktorých o.i. uvádza čerpanie dovolenky v súvislosti s pracovným pomerom. Navrhovateľ v odvolaní vyslovil domnienku dodatočného vyhotovenia splnomocnenia p. O. na podpísanie okamžitého skončenia pracovného pomeru p. O.; zároveň však uviedol, že jej pravdivosť nevie preukázať. Dôkazným bremenom sa rozumie procesná zodpovednosť účastníka konania za to, že za konania neboli preukázané jeho tvrdenia. Dôkazné bremeno ohľadom určitých skutočností pritom leží na tom účastníkovi konania, ktorí z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky; ide o toho účastníka, ktorý existenciu týchto skutočností tiež tvrdí. Ak teda navrhovateľ tvrdil, že splnomocnenie datované dňom 28.9.2010 bolo vyhotovené dodatočne, bolo jeho povinnosťou označiť a predložiť relevantné dôkazy na preukázanie uvedeného tvrdenia, čo však neurobil. Práve naopak, odporca založeným splnomocnením a taktiež výsluchom svedkov p. Q. a p. O. preukázal, že p. O. bola na podpísanie okamžitého skončenia pracovného pomeru splnomocnená dňa 28.9.2010, kedy bolo okamžité skončenie pracovného pomeru vyhotovené; deň jeho odoslania nie je v súvislosti s podpisom rozhodujúci pre posúdenie jeho platnosti. Svedkyňa O. síce vo výpovedi najprv uviedla, že e-mail s okamžitým skončením pracovného pomeru (označila ho za výpoveď) jej bol zaslaný v rovnaký deň, kedy ho podpísala a odoslala na pošte, avšak následne na konkrétnu otázku, kedy podpísala okamžité skončenie pracovného pomeru a kedy ho odoslala odpovedať nevedela s tým, že si to nepamätá. Ak teda navrhovateľ vyslovil domnienku dodatočného vyhotovenia splnomocnenia, jej pravdivosť nepreukázal a preto súd prvého stupňa správne na základe vykonaného dokazovania dospel k záveru, že okamžité skončenie pracovného pomeru bolo podpísané osobou, ktorá bola na uvedené splnomocnená. O náhrade trov odvolacieho konania odvolací súd rozhodol podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 2 O.s.p. a pre úspech navrhovateľa v odvolacom konaní ohľadom vzájomného návrhu (voči zamietnutiu ktorého sa odvolal odporca) a úspech odporcu v odvolacom konaní ohľadom návrhu (voči zamietnutiu ktorého sa odvolal navrhovateľ), vyslovil, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov odvolacieho konania. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.