Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/596/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1611203466 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 06. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kuchtová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1611203466.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Dariny Kuchtovej a členov senátu JUDr. Martina Murgaša a JUDr. Aleny Svetlovskej v právnej veci navrhovateľa: M. S., D.. XX.X.XXXX, H. N. B.. U.. Z. XXXX/XX Z., zastúpený advokátkou JUDr. Agatou Džáčovskou, advokátska kancelária so sídlom Hviezdoslavova 315 Senica proti odporcovi: M. S., D.. XX.XX.XXXX N. A. O. Č.. XXX zastúpený JUDr. Jánom Čarnogurským advokátska kancelária so sídlom Dostojevského rad 1 Bratislava v konaní o neúčinnosť právneho úkonu na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu v Malackách zo dňa 21.3.2013, č. k. 7C/251/2011 - 108 takto r o z h o d o l : Sudkyňa Okresného súdu JUDr. Katarína Ondrejáková nie je vylúčená z prejednávania a rozhodovania veci vedenej na Okresnom súde v Malackách sp. zn. 7C/251/2011. Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu v Malackách zo dňa 21.3.2013, č. k. 7C/251/2011 - 108 vo veci samej, p o t v r d z u j e . Uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 27.6.2012, č. k. 7C/251/2011 potvrdzuje. V časti trov prvostupňového konania rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec v r a c i a súdu 1. stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že kúpna zmluva uzavretá medzi C. S., D.. XX.XX.XXXX N. A. O. Č.. XXX a odporcom M. S., predmetom ktorej je nehnuteľnosť v katastrálnom území A. O. zapísaná na LV č. XXX, správy Katastra O. ako rodinný dom súp. č. XXX, postavený na parcele XXX/X, ktorej vklad bol povolený pod č. S.-XXXX/XX, dňa 15.4.2010 je voči navrhovateľovi právne neúčinná. Zároveň súd prvého stupňa zaviazal odporcu navrhovateľovi zaplatiť trovy prvostupňového konania a to sumu 132,50 eur ako súdny poplatok za návrh a sumu 1 127,12 eur, odmenu advokáta M.. V. W.. Navrhovateľ sa návrhom domáhal určenia neúčinnosti právneho úkonu kúpnej zmluvy, ktorým úkonom matka odporcu C. S. ako predávajúca, previedla nehnuteľnosť a to rodinný dom v Katastrálnom území A. O. na odporcu ako kupujúceho. Predtým súd prvého stupňa rozsudkom č. k. 5C/504/2008 - 334 zaviazal C. S. zaplatiť navrhovateľovi sumu 19 843,52 eur v lehote 60 dní od právoplatnosti rozsudku, ktorý nadobudol právoplatnosť, v spojení s uznesením odvolacieho súdu č. k. 2C/262/2008-382 zo dňa 8.3.2010. C. S. (dlžníčka) svoj dlh navrhovateľovi neuhradila z dôvodu, že nemá finančné prostriedky na úhradu dlhu, avšak následne previedla rodinný dom na svojho syna - odporcu. Súd prvého stupňa poukázal na ustanovenie § 42a) ods. 1 a 2 ustanovenia § 42b) ods. 4 O. z. pričom po vykonaní dokazovania mal za preukázané, že návrh navrhovateľa je v plnom rozsahu dôvodný, keď návrh si navrhovateľ uplatnil v trojročnej zákonnej lehote odporovateľnosť právneho úkonu, ktorým bolo uzavretie kúpnej zmluvy medzi jeho bývalou manželkou C. S. a osobou jej blízkou - synom M. S.. Súd prvého stupňa poukázal na tú skutočnosť, že prevodom rodinného domu zo strany C. S. došlo k zmenšeniu (k zníženiu) jej majetku a to v takom rozsahu, že došlo ku kráteniu uspokojenia navrhovateľovej pohľadávky. Tieto skutočnosti mal súd prvého stupňa preukázané jednak z výpovede navrhovateľa, ale aj z výpovede C. S., ktorá v čase prevodu mala vedomosť o tom, že je podľa právoplatného vykonateľného rozsudku povinná plniť navrhovateľovi, pričom túto povinnosť nemala v úmysle plniť, čo sama uviedla vo výpovedi, pretože nemala finančné prostriedky. Navyše túto skutočnosť potvrdil aj odporca ako jej syn s tým, že o tom mal vedomosť. Súd prvého stupňa uviedol, že v prípade odporovateľnosti právneho úkonu, ktorý bol urobený medzi dlžníkom a jemu blízkou osobou sa úmysel ukrátiť navrhovateľa predpokladá. Zároveň poukázal na rozhodovaciu činnosť súdov, s tým, že ak ide o právny úkon urobený dlžníkom v prospech osoby jemu blízkej, nemusí žalujúci veriteľ tvrdiť, ani preukazovať, že žalovanému musel byť úmysel dlžníka odporovaným právnym úkonom veriteľa známy; zákon v tomto prípade predpokladá, že odporca o úmysle dlžníka skrátiť odporovaným právnym úkonom veriteľa vedel, leda, že odporca preukáže, že v čase právneho úkonu dlžníka úmysel skrátiť veriteľa aj pri náležitej starostlivosti nemohol poznať. Bolo preto na odporcovi preukázať, že svojej matky ukrátiť navrhovateľa nevedel ani pri náležitej starostlivosti rozpoznať. Zákonná požiadavka „náležitej starostlivosti“ podľa § 42 a) ods. 2 O. z. znamená, že dlžníkovi blízka osoba musí presvedčiť, že právny úkon neskracuje veriteľa dlžníka a nesmie robiť právne úkony na ujmu práv veriteľa dlžníka; v prípade, že sa tak nezachová, musí byť uzrozumená s tým, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky aj z majetku, ktorý na základe takéhoto právneho úkonu od dlžníka nadobudla. Tiež, že osoba blízka dlžníkovi sa môže podľa ust. § 42 a) ods. 2 O. z. ubrániť odporovacej žalobe, len ak preukáže, že o dlžníkovom úmysle skrátiť odporovateľným právnym úkonom veriteľa nevedela, ani nemohla vedieť, napriek tomu, že vyvinula náležitú starostlivosť na poznanie tohto dlžníkovho úmyslu a šlo o náležitú starostlivosť. Súd prvého stupňa uviedol, že odporca v konaní neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal že ani pri náležitej starostlivosti nemohol rozpoznať úmysel svojej matky ukrátiť navrhovateľa v uspokojení jeho pohľadávky. Mal totiž vedomosť o tom, že jeho matka je povinná plniť navrhovateľovi, že nemá záujem na takomto plnení, z dôvodu, že nemala finančné prostriedky. Odporca sa snažil ovplyvňovať navrhovateľa, aby sa vzdal svojej pohľadávky a túto voči jeho matke neuplatňoval a to pod vyhrážkou. Súd prvého stupňa uviedol, že povinná C. S.Á. previedla na osobu jej blízku nehnuteľnosť kúpnou zmluvou za cenu 1 euro, ktorá suma nezodpovedá reálnej hodnote nehnuteľnosti a teda takýto právny úkon vykonala účelovo s vedomím, že nedostane za takýto prevod adekvátnu hodnotu, ktorou by prípadne mohla plniť svoju povinnosť, ktorá jej bola uložená rozhodnutím súdu. Proti tomuto rozsudku v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie odporca a to vo veci samej, ako aj vo výroku o trovách konania. Zároveň opätovne vzniesol námietku zaujatosti voči zákonnej sudkyni. V odvolaní poukázal na to, že vo veci rozhodoval vylúčený sudca, keď prostredníctvom právneho zástupcu podal odporca dňa 17.10.2012 námietku zaujatosti sudkyne JUDr. Kataríny Ondrejákovej, ktorá rozhodovala aj v konaní o vyporiadanie BSM rodičov odporcu pod sp. zn. 6C/113/2001. Neskôr sp. zn. 5C/504/2008, v ktorom konaní právna zástupkyňa matky odporcu - vtedajšej odporkyne C. S., M.. Z. namietala zaujatosť sudkyne, listom zo dňa 17.2.2003, tejto námietke zaujatosti sudkyne bolo vyhovené a vec bola pridelená inému sudcovi. Odporca zároveň uviedol, že býva v spoločnej domácnosti so svojou matkou C. S., pričom v jej sporoch s bývalým manželom a navrhovateľom v tomto konaní M. starším vždy stál na strane matky a keď JUDr. Ondrejáková viedla pojednávanie vo vyššie uvedenom konaní (sp. zn. 6C/113/2001, neskôr sp. zn. 5C/504/2008) spôsobom ako uvádzala M.. Z. v jej vtedajšej námietke, možno mať pochybnosti o nezaujatosti sudkyne JUDr. Ondrejákovej k odporcovi. Zároveň odporca uviedol, že o týchto skutočnostiach sa dozvedel jeho právny zástupca až dňa 10.10.2012 pri štúdiu tohto spisu a preto listom zo dňa 17.10.2012 podal námietku zaujatosti, t. j. v rámci 15 dňovej lehoty podľa § 15 a) ods. 2 O.s.p. Sudkyňa JUDr. Ondrejáková však sama rozhodla, že námietka zaujatosti nespĺňa náležitosti námietky zaujatosti a nepredložila námietku odvolaciemu súdu a sama pokračovala v konaní, čím porušila ustanovenie § 15 ods. 1 O.s.p. Mal za to, že námietka zaujatosti spĺňa náležitosti námietky zaujatosti, keď je v nej uvedené proti komu smeruje, bol uvedený dôvod pre ktorý má byť sudkyňa vylúčená a bolo uvedené, kedy sa právny zástupca odporcu o dôvode námietky dozvedel. Zdôraznil, že predmet tohto konania úzko súvisí s konaním o vyporiadanie BSM rodičov, v ktorom bola námietka zaujatosti voči sudkyni Ondrejákovej vznesená a preto mal za to, že JUDr. Ondrejáková bola povinná predložiť vec nadriadenému súdu so svojím vyjadrením podľa (§ 16 ods. 1 O.s.p.). Odporca zároveň ukázal na ustanovenie § 42a ods. 3 písm. a) O. z., v zmysle ktorého možno odporovať právnemu úkonu, ktorým bol veriteľ dlžníka ukrátený a ku ktorému došlo v posledných troch rokoch medzi dlžníkom a osobou jemu blízkou. To však neplatí, ak druhá strana preukáže, že nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať úmysel dlžníka, ukrátiť svojho veriteľa. Uviedol, že toto konanie nadväzuje na stresujúce manželské spolužitie rodičov odporcu a stresujúce správanie sa navrhovateľa voči odporcovi. Odporca uviedol, že sa narodil so zdravotným poškodením a v dôsledku toho je trvale invalidný, pričom hrubé správanie otca k odporcovi následky zdravotného poškodenia ešte zhoršili. Uviedol, že má iba základné vzdelanie, poberá invalidný dôchodok vo výške 297,20 eur mesačne a preto úmyslom matky odporcu pri prevode predmetného domu na odporcu nebolo ukrátenie navrhovateľa, ale zabezpečenie jeho základnej existenčnej potreby bývania. Takto sa v podstate vyjadrovala matka voči odporcovi, navyše mal za to, že matka spláca navrhovateľovi jeho pohľadávku zrážkami z jej dôchodku. Odporca prostredníctvom svojho právneho zástupcu napadol i výrok o trovách konania keď uviedol, že v dome býva so svojou matkou, pričom poberá invalidný dôchodok vo výške 297,20 eur, matka 296,05 eur. Poukázal na mesačné výdaje, zálohu na odber plynu, vodné, mesačnú úhradu elektriny, televízie a miestny poplatok za pozemky, pričom mesačné výdavky predstavujú sumu 282,60 eur a na živobytie obom, vrátane lekárskej starostlivosti ostáva 310,59 eur. Navrhol, aby odvolací súd o trovách konania rozhodol s poukazom na ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p. K odvolaniu sa písomne vyjadril, prostredníctvom svojej právnej zástupkyne navrhovateľ a uviedol, že dôvody odporcu uvedené v odvolaní sú bez právneho podkladu. V konaní bolo preukázané, že odporca bol pri všetkých úkonoch, žil a žije so svojou matkou v spoločnej domácnosti, pričom odporcovi bolo jasné, to je aj v odvolaní, že išlo o zabezpečenie jeho bývania a to bez vyplatenia jeho záväzku otcovi. Keďže odporca žiadne nové dôkazy v odvolaní neuviedol, navrhovateľ navrhol rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Zároveň si uplatnil trovy odvolacieho konania za jeden úkon 60,07 eur plus režijný paušál, plus DPH, celkom vo výške 81,46 eur. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolanie odporcu v súlade s ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania, bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. verejným vyhlásením rozsudku podľa § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie odporcu nie je dôvodné a napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa je potrebné ako vecne správny potvrdiť. Predmetom návrhu navrhovateľa je určenie neúčinnosti právneho úkonu a to kúpnej zmluvy uzavretej medzi matkou odporcu C. S. a odporcom v 1/ rade M. S. mladším. Odvolací súd k námietke odporcu uvedenej v odvolaní, že v predmetnej veci rozhodoval vylúčený sudca, preskúmal predmetnú vec z hľadiska ustanovenia § 16 ods. 1 ust. § 14 ods. 1 O.s.p. a dospel k záveru, že námietka zaujatosti vznesená odporcom nie je dôvodná. Podľa § 14 ods. 1 O.s.p. sudcovia sú vylúčení z prejednávania a rozhodovania veci, ak sú zreteľom na ich pomer k veci, k účastníkom, alebo k ich zástupcom možno mať pochybnosti o ich nezaujatosti. Účelom vyššie uvedeného ustanovenia je prispieť k nestrannému prejednaniu veci, k nezaujatému prístupu súdu k účastníkom, alebo k ich zástupcom, alebo tiež predísť možnosti neobjektívneho rozhodovania. Z hľadiska vylúčenia sudcu je právne významým určitý kvalifikovaný pomer sudcu buď k prejednávanej veci, o ktorý ide v prípade konkrétneho priameho či nepriameho záujmu sudcu na určitom spôsobe skončenia konania rozhodnutia o veci, alebo k účastníkom konania, prípadne, ich zástupcom, o ktorý ide v prípade príbuzenského, alebo rýdzo - osobného (pozitívneho či negatívneho) vzťahu sudcu k účastníkovi konania, resp. k zástupcovi účastníka konania. Len také skutočnosti, z ktorých možno vyvodiť vyššie uvedený pomer k veci, alebo k účastníkom konania, alebo k ich zástupcom môžu tvoriť zákonný dôvod na vylúčenie sudcu z prejednávania a rozhodovania veci. Podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je pri riešení otázky nestrannosti sudcu potrebné brať zreteľ na subjektívnu i objektívnu stránku nestrannosti. Subjektívna stránka nestrannosti sudcu sa týka jeho osobných prejavov vo vzťahu ku konkrétnemu prípadu ako účastníkom konania, prípadne k ich zástupcom, pričom sa vychádza z prezumpcie nestrannosti, až kým nie je preukázaný opak. Objektívna stránka nestrannosti sudcu je založená na vonkajších, inštitucionálnych, organizačných a procesných prejavoch sudcu a jeho vzťahu k prejednávanej veci a k účastníkom konania. Posúdenie nestrannosti sudcu z objektívnej stránky spočíva v objektívnej úvahe, či možno usudzovať, že by sudca mohol byť zaujatý. O nestrannosť musí predovšetkým dbať sudca sám pri výkone súdnictva, má zachovať vecný prístup za každých okolností. Svojím správaním má dbať na to, aby jeho nestrannosť nebola dôvodne spochybňovaná. Súčasťou vecného prístupu sudcu v prejednávanej veci, ak účastníkom konania je teda aj schopnosť sudcu vyrovnať sa vnútorne s prípadnými námietkami účastníkov konania v priebehu i mimo konania, ako aj s eventuálnou kritikou jeho konania, ktorá môže mať rozmanitú podobu. Pokiaľ by sudca takúto schopnosť nemal, spochybňovalo by to jeho spôsobilosť vykonávať funkciu sudcu. Právo na prejednanie veci nestranným súdom však neznamená, že súd je povinný vyhovieť každému návrhu oprávnených osôb a vždy vylúčiť sudcu z ďalšieho prejednávania rozhodovania veci pre jeho zaujatosť. Rozhodnutie o vylúčení sudcu podľa § 14 ods. 1 O.s.p. predstavuje výnimku z ústavnej zásady, podľa ktorej nikto nesmie byť odňatý svojmu zákonnému sudcovi, a preto sudcu možno vylúčiť z prejednávania, rozhodovania pridelenej veci iba vo výnimočných prípadoch a zo závažných dôvodov, ktoré mu celkom zjavne bránia rozhodnúť so zákonom, nezaujato a spravodlivo. Rozhodujúcim prvkom pri rozhodovaní o zaujatosti zákonného sudcu je to, či obava účastníka konania je objektívne oprávnená a či povaha a stupeň vzťahov sú také, môžu spôsobiť nedostatok nestrannosti súdu. Vzhľadom na vyššie uvedené, podľa názoru odvolacieho súdu samotná skutočnosť, že sudkyňa JUDr. Ondrejáková pôvodne rozhodovala aj konanie o vyporiadanie BSM rodičov odporcu - M. S. staršieho a jeho matky C. S., pričom právna zástupkyňa matky odporcu (vtedajšej odporkyne) C. S. M.. Z.Á. namietala zaujatosť sudkyne JUDr. Ondrejákovej, keď následne takejto námietke zaujatosti bolo vyhovené, nemôže zakladať dôvodnosť vylúčenia zákonnej sudkyne z prejednávania a rozhodovania v tejto veci, keď matka odporcu nie je v tomto konaní účastníčkou konania. Tak isto podľa názoru odvolacieho súdu nemôže zakladať dôvodnosť vylúčenia zákonnej sudkyne ani ďalšia skutočnosť uvedená odporcom v odvolaní, že odporca býva v spoločnej domácnosti zo svojou matkou C. S. s tým, že v sporoch s bývalým manželom a navrhovateľom v tomto konaní, vždy stál na strane matky a teda z týchto dôvodov má odporca v tomto konaní pochybnosti o nezaujatosti M.. Ondrejákovej k osobe odporcu. Podľa odvolacieho súdu nebola preukázaná existencia takých objektívnych skutočností, ktoré by umožňovali prijať záver, že napriek zákonom ustanovenej povinnosti nebude môcť sudkyňa Okresného súdu v Malackách JUDr. Katarína Ondrejáková rozhodovať nezávisle a nestranne. S prihliadnutím na všetky uvedené skutočnosti, pre absenciu dôvodu, pre ktorý by mohli vznikať pochybnosti, že sudkyňa Okresného súdu v Malackách JUDr. Katarína Ondrejáková nebude v právnej veci postupovať nezaujato, neutrálne krajskú súd vznesenej námietke zaujatosti odporcu v odvolacom konaní nevyhovel a rozhodol podľa § 16 ods. 1 O.s.p. tak, že ju nevylúčil z prejednávania rozhodovania tejto veci. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Pod vecnou správnosťou treba rozumieť správne zistenie skutkového stavu, správnu aplikáciu príslušnej hmotnoprávnej normy a zistený skutkový stav a súčasne aj vydanie rozhodnutia v súlade s ustanoveniami procesného práva. Odvolací súd mal za to, že v predmetnej veci súd prvého stupňa vec správne právne posúdil a ním citované zákonné ustanovenia právneho predpisu správne aplikoval na dostatočnom rozsahu zistený skutkový stav. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa vyplynulo, že rozsudkom súdu prvého stupňa zo dňa 5.2.2008, pod č. k. 5C/504/2008 - 334 súd prvého stupňa vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo navrhovateľa a jeho bývalej manželky C. S., tak že okrem iného jej do výlučného vlastníctva prikázal rodinný dom zapísaný na LV č. XXX správy Katastra O. súp. č. XXX. Zároveň súd prvého stupňa rozsudkom stanovil C. S. povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 19 843,52 eur v lehote 60 dní od právoplatnosti rozsudku. Rozsudok nadobudol právoplatnosť 8.3.2010. V priebehu konania bolo preukázané, že dňa 13.4.2010 uzavrela matka odporcu C. S. kúpnu zmluvu, v zmysle ktorej odpredala predmetný rodinný dom svojmu synovi M. S. - odporcovi za kúpnu cenu 1 euro. Vklad kúpnej zmluvy bol povolený pod č. V - 1211/10 dňa 15.4.2010. Prostredníctvom exekútorského úradu Trenčín bol vydaný príkaz na začatie exekúcie zo sumy 24 809,40 eur zrážkami zo mzdy z dôchodku C. S. mesačne v sume po 82,87 eur. Správne súd prvého stupňa konštatoval, že prevodom rodinného domu zo strany matky odporcu C. S. došlo k zmenšeniu jej majetku a tým k ukráteniu uspokojenia navrhovateľovej pohľadávky. Z výpovede C. S. mal súd prvého stupňa za preukázané, že povinnosť, ktorá jej bola stanovená podľa právoplatného a vykonateľného rozsudku, nemala v úmysle plniť, keďže nemala finančné prostriedky i takúto vedomosť mal i samotný odporca. Správne súd prvého stupňa podotkol, že v predmetnej veci nie je dôležité, či matka odporcu svojím konaním plnila svoj „morálny“ záväzok zabezpečiť synovi bývanie a správne súd prvého stupňa na takéto tvrdenie svedkyne C. S. v predmetnej veci ani neprihliadol. Súd prvého stupňa prihliadol na skutočnosť, že C. S. previedla na osobu jej blízku nehnuteľnosť a to kúpnou zmluvou za cenu 1 euro. Teda mal za to, že takýto úkon vykonala účelovo a s vedomím, že nedostane za takýto prevod nehnuteľnosti adekvátnu hodnotu, ktorou by si mohla splniť svoju povinnosť uloženú právoplatným rozsudkom. Odvolací súd má za to, že v danom prípade bola splnená podmienka pre podanie takejto žaloby, keď dlžník - matka odporcu, urobila v prospech tretej osoby (odporcu) odporovateľný úkon, ktorým sa zbavila majetku s úmyslom ukrátiť uspokojenie vymáhanej pohľadávky svojho veriteľa. Na to, aby veriteľ mohol právnemu úkonu dlžníka odporovať stačí objektívna skutočnosť, že týmto právnym úkonom bol ukrátený pri uspokojovaní svojej vymáhanej pohľadávky. Povinnou osobou môže byť i osoba blízka veriteľovi. Osoba dlžníkovi blízka sa môže podľa ustanovenia § 42a) ods. 3 O. z. ubrániť odporovateľnej žalobe, len ak preukáže, že o dlžníkovom úmysle ukrátiť odporovateľným právnym úkonom veriteľa nevedela a ani nemohla vedieť, napriek tomu, že vyvinula starostlivosť na poznanie tohto dlžníkovho úmyslu a šlo o náležitú starostlivosť. To znamená, ak sa má osoba dlžníkovi blízka ubrániť odporovacej žalobe, musí preukázať, že dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa nemohla ani pri náležitej starostlivosti poznať, aj keď dlžník uzavretím odporovanej zmluvy , alebo urobením odporovateľného právneho úkonu v jej prospech plnil svoju morálnu alebo právnu povinnosť, či už zo zákona, zo zmluvy, alebo z iného právneho dôvodu. Neobstojí preto obrana odporcu uvedená v odvolaní, že úmyslom dlžníčky matky odporcu pri prevode predmetného domu na odporcu nebolo ukrátenie navrhovateľa, ale dôvodom bolo zabezpečenie odporcovej existenčnej potreby bývania. Na zdôraznenie správnosti rozhodnutia súdu prvého stupňa odvolací súd uvádza, že účelom odporovateľnosti, ako inštitútu občianskeho práva je zabrániť nepoctivým úkonom dlžníka, ktorými zmenšuje svoj majetok na úkor veriteľa. Podstatou odporovateľnosti neúčinnosť právneho úkonu voči určitej osobe je, že veriteľ môže požadovať uspokojenie svojej pohľadávky z predmetu odporovaného právneho úkonu tak, ako by k tomuto úkonu vôbec nedošlo. Odporovať možno len právnym úkonom dlžníka, lebo len dlžník môže ukrátiť nároky veriteľa. Právny úkon je urobený s úmyslom ukrátiť veriteľa, ak tento úmysel bol druhej strane známy. Úmysel ukrátiť veriteľa sa však predpokladá pri právnych úkonoch, ktorými boli veritelia dlžníka ukrátení a ku ktorým došlo medzi dlžníkom a blízkymi osobami, alebo ktoré dlžník urobil v prospech týchto osôb. Táto vyvrátitelná právna domnienka uľahčuje právnu pozíciu veriteľa i v danej veci. Nakoľko v prípade „blízkych osôb“ sa úmysel ukrátiť veriteľa predpokladá, dobromyseľnosť, ako vyvrátenie zákonnej domnienky musí preukázať blízka osoba, ktorá musí v konaní pred súdom uniesť dôkazné bremeno o tom, že ani pri náležitej starostlivosti nemohla rozpoznať dlžníkov úmysel ukrátiť veriteľa. Zo zisteného skutkového stavu v právnom úkone v kúpnej zmluve zo dňa 13.4.2010, ktorej vklad bol povolený pod č. V-1211/10, dňa 15.4.2010, sú prítomné všetky zákonné predpoklady pre vyslovenie neúčinnosti tohto právneho úkonu v zmysle ustanovenia § 42a) ustanovenia § 42b) O. z. Napadnutý právny úkon zjavne ukracoval uspokojenie vymáhanej pohľadávky navrhovateľa, k prevodu nehnuteľností (odporovanému právnemu úkonu) došlo medzi C. S. - matkou odporcu a to v posledných troch rokoch pred tým, ako navrhovateľ podal návrh o vyslovenie neúčinnosti tohto právneho úkonu, keď kúpna zmluva, je zo dňa 13.4.2010 a návrh o vyslovenie neúčinnosti právneho úkonu podala navrhovateľ na súde prvého stupňa dňa 15.4.2011. Vzhľadom na skutočnosť, že v prípade blízkych osôb zákon úmysel a vedomosť ukrátiť veriteľa predpokladá, odporca mal v konaní preukázať, že ani pri náležitej starostlivosti nemohol poznať úmysel dlžníka ukrátiť svojho veriteľa. Odporca v predmetnom konaní svoju dobromyseľnosť nepreukázal, v tomto smere odvolací súd poukazuje na odôvodnenie rozhodnutia súdu prvého stupňa. Odporca ani v priebehu odvolacieho návrhu neuviedol prípadné nové skutočnosti, resp. skutočnosti s ktorými by sa už súd prvého stupňa vo svojom písomnom rozhodnutí nebol zaoberal. Napadnutým uznesením súd prvého stupňa návrh navrhovateľa na vydanie predbežného opatrenia zamietol s poukazom na ustanovenie § 102 O. s. p., v spojení s ustanovením § 76 ods. 1 O. s. p., keď po oboznámení sa s návrhom navrhovateľa, ako aj s výzvou navrhovateľa dlžníčke, s odpoveďou dlžníčky, s listom vlastníctva č. XXX, ako aj s kúpnou zmluvou a ďalším spisovým materiálom mal za preukázané, že na základe rozsudku súdu prvého stupňa pod sp. zn. 5C/504/2008 bola C. S. povinná vyplatiť navrhovateľovi sumu 597 806,- Sk do 8.5.2010. Navrhovateľ preto vyzval dlžníčku na zaplatenie dlhu pod hrozbou exekúcie, pričom dlžníčka uviedla, že nemá žiadne finančné prostriedky na zaplatenie dlžnej sumy. Z listu vlastníctva č. XXX vyplýva, že rodinný dom súp. č. 303 nadobudol odporca na základe kúpnej zmluvy, povolenej pod V-1211/10, pričom zároveň bolo v časti C zapísané vecné bremeno doživotného užívania nehnuteľnosti v prospech dlžníčky navrhovateľa a to C. S.. Z takto zisteného skutkového stavu súd prvého stupňa dospel k záveru, že návrh na vydanie predbežného opatrenia nie je dôvodný, nakoľko navrhovateľ nijakým spôsobom neosvedčil, že by mal odporca akúkoľvek snahu s rodinným domom nakladať. Len konštatovanie odporcu po pojednávaní, že dom predá, nedostatočne osvedčuje nárok navrhovateľa. Súd prvého stupňa zároveň uviedol, že odporca so svojou matkou - dlžníčkou navrhovateľa v predmetnej nehnuteľnosti bývajú, pričom inú možnosť riešenia bytovej stránky nemajú. Navyše mal za to, že predaj domu by bol značne sťažený, keď odporca má vlastnícke právo len k domu, pričom pozemok na ktorom predmetný dom stojí je vo vlastníctve navrhovateľa. Obava, že by odporca rodinný dom chcel scudziť, predať, alebo akýmkoľvek iným spôsobom s domom naložiť nebola zo strany navrhovateľa ničím preukázaná a zdôvodnená. Proti tomuto uzneseniu v zákonom stanovenej lehote podal odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal aby odvolací súd zmenil rozhodnutie súdu prvého stupňa a návrhu navrhovateľa o vydaní o nariadenia predbežného navrhovateľa v plnom rozsahu vyhovel. Navrhovateľ mal za to, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil. Uviedol, že odporca pomohol svojej matke a bývalej manželke navrhovateľa C. S., ktorá bola zaviazaná na základe rozsudku súdu prvého stupňa pod sp. zn. 5C/504/2008 vyplatiť navrhovateľovi sumu 597 806,- Sk s tým že, „kúpil“ rodinný dom od matky a zriadil jej vecné bremeno spočívajúce v práve doživotného a bezplatného užívania nehnuteľnosti. Odporca s bývalou manželkou navrhovateľa sa zúčastňoval súdnych konaní, pričom prevod medzi odporcom a C. S. bol vykonaný len z dôvodu, aby navrhovateľ nemohol byť uspokojený svojou pohľadávkou. Uviedol, že má zdravotné problémy a finančné prostriedky potrebuje na zabezpečenie liekov a starostlivosť o jeho osobu. V prípade, ak dôjde k prevodu nehnuteľnosti na tretiu osobu oddiali sa výkon rozhodnutia. Krajský súd v Bratislave, ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolanie navrhovateľa v súlade s ustanovením § 212 ods. 1 O.s.p. a v súlade s ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že odvolaniu navrhovateľa nie je možné vyhovieť. V prípade, že je potrebné, aby boli dočasne upravené pomery účastníkov ešte pred rozhodnutím vo veci samej, môže súd pred začatím konania (§ 74 ods. 1 O.s.p.), alebo po začatí konania (§ 102 O.s.p.) nariadiť predbežné opatrenie. V oboch prípadoch však dočasná úprava pomerov musí byť naliehavá a potrebná a musí byť odôvodnená individuálnymi okolnosťami konkrétneho prípadu. Predbežné nariadenie možno nariadiť iba za predpokladu, že samotný nárok je aspoň osvedčený, teda ak sa javí aspoň ako pravdepodobný. Predbežným opatrením nemožno prejudikovať konečné rozhodnutie o veci samej a nemožno nariadiť také predbežné opatrenie, ktorým by sa privodil stav, ktorý by znemožňoval buď vôbec, alebo s nadmernými ťažkosťami obnoviť pôvodný stav. Odvolací súd sa stotožňuje so súdom prvého stupňa v tom, že v predmetnom konaní nebola osvedčená naliehavá potreba dočasnej úpravy pomery účastníkov. Len samotné konštatovanie ničím nepodloženého predpokladu navrhovateľa, že odporca by predmetný dom, ktorý je predmetom neúčinnosti právneho úkonu predal, nie je možné považovať za osvedčenie naliehavej potreby dočasnej úpravy pomerov účastníkov. Navrhovateľ neosvedčil také rozhodujúce skutočnosti, ktoré by umožňovali záver opodstatnenosti návrhu na nariadenie predbežného opatrenia. Správne konštatoval súd prvého stupňa, že v predmetnej nehnuteľnosti býva odporca so svojou matkou (dlžníčkou navrhovateľa), pričom dlžníčka, matka odporcu má právo doživotného užívania na predmetnom rodinnom dome. Keď navrhovateľ v návrhu neuviedol, ďalšie iné skutočnosti, len puhé ústne konštatovanie odporcu po pojednávaní, že dom predá, takýto návrh nedostatočne osvedčuje nárok navrhovateľa na vydanie predbežného opatrenia, z dôvodu, že by odporca, ako vlastník predmetnej nehnuteľnosti s ňou vlastnícky disponoval a previedol ju na iný subjekt. Vzhľadom na vyššie uvedené preto odvolací súd uznesnie súdu prvého stupňa s poukazom na ustanovenie § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil, ako vecne správny. II. V časti rozsudku súdu prvého stupňa, týkajúceho sa náhrady trov prvostupňového konania, odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa, keď síce navrhovateľ bol v konaní plne úspešný, avšak s poukazom na ustanovenie § 150 ods. 1 O.s.p., ak sú to dôvody hodné osobitného zreteľa, nemusí súd výnimočne náhradu trov konania celkom, alebo sčasti priznať. Súd prihliadne najmä na okolnosti, či už účastník, ktorému sa priznáva náhrada trov konania, uviedol skutočnosti aj dôkazy pri prvom úkone, ktorý mu patril. To neplatí, ak účastník konania nemohol tieto skutočnosti a dôkazy uplatniť. V predmetnej veci sa súd vyššie uvedeným citovaným ustanovením nezaoberal. Predmetné ustanovenie predstavuje odchýlku zo zásady zodpovednosti za výsledok (§ 142) aj zo zásady zodpovednosti zo zavinenia a náhodu. Podľa tohto ustanovenia súd výnimočne nemusí priznať náhradu trov konania celkom, alebo sčasti, ak sú to dôvody hodné osobitného zreteľa. Inými slovami, súd nemusí zaviazať neúspešného účastníka nahradiť trovy konania úspešnému účastníkovi. Použitie tohto ustanovenia však negatívne dopadá na účastníka, ktorý by inak mal právo na náhradu trov konania. Preto musí predmetná aplikácia citovaného ustanovenia zodpovedať osobitným okolnostiam konkrétneho prípadu a musí mať vždy výnimočný charakter. Pri posudzovaní dôvodov hodných osobitného zreteľa musí súd prihliadať na majetkové, sociálne a osobné a zárobkové a iné pomery všetkých účastníkov konania, t. j. nielen účastníka ktorého by podľa všeobecných ustanovení zaťažovala povinnosť nahradiť trovy konania, ale aj toho účastníka, ktorého majetková sféra by bola výnimočným nepriznaním náhrady trov dotknutá, ale je potrebné všímať si aj okolnosti, ktoré viedli účastníkov k uplatneniu práva na súde a ich postoj v konaní. Pretože sa takýmito úvahami súd prvého stupňa nezaoberal, odvolací súd z dôvodu zachovania dvojinštančného konania, aby účastníkom konania sa postupom súdu neodňala možnosť konať pred súdom v predmetnej v napadnutej časti, týkajúcej sa trov konania, zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie s tým, aby existenciu dôvodov hodných osobitného zreteľa preskúmal a následne opätovne rozhodol o trovách konania tak, aby bolo možné z odôvodnenia rozhodnutia následne v prípade odvolania zistiť, z akých dôkazných prostriedkov súd čerpal svoje zistenie pre záver o dôvodnosti aplikovania ustanovenia § 150 O.s.p. a to i s poukazom na odvolací návrh odporcu, ktorého súčasťou boli i listiny preukazujúce jeho súčasnú majetkovú sféru. O trovách odvolacieho konania následne rozhodne súd prvého stupňa s poukazom na ustanovenie § 224 ods. 3 O.s.p. Toto rozhodnutie bolo prijaté odvolacím senátom pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.