Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 8Co/621/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1611207886 Dátum vydania rozhodnutia: 31. 03. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Janka Gažovičová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1611207886.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľky: I. Z., bytom N. XXX, proti odporcovi: V.. Ľ. D., bytom D. XX/XX, W., zastúpenému JUDr. Jarmilou Zahradníkovou, advokátkou, so sídlom Pluhová 78, Bratislava, o úpravu vyživovacej povinnosti voči manželke, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky, zo dňa 30.mája 2013, č.k. 5C/117/2011-353, a na odvolanie odporcu proti uzneseniu Okresného súdu Malacky, zo dňa 17.júla 2013, č.k. 5C/117/2011-356, jednohlasne takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa z r u š u j e a vec mu v r a c i a na ďalšie konanie. Uznesenie súdu prvého stupňa zo dňa 17.07.2013 z r u š u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom uložil súd prvého stupňa odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľke výživné za obdobie od 23.08.2011 do 17.05.2012 v celkovej výške 3.954,80 € v splátkach po 500,- € mesačne, počnúc od mesiaca jún 2013, vždy do 15.dňa v príslušnom mesiaci až do zaplatenia, pod stratou výhody splátok. O náhrade trov konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na ich náhradu. Rozhodol tak podľa § 71 ods. 1 a 2, § 75 ods. 1, § 76 ods. 1, § 77 ods. 1 a § 78 ods. 1 a 3 Zákona o rodine s odôvodnením, že vykonaným dokazovaním zistil, že účastníci boli manželia, navrhovateľka poberá rodičovský príspevok v sume190,90 € a rodinné prídavky na dieťa; výdavky má na starostlivosť a výživu o maloleté dieťa v sume 436,- € a tiež výdavky na domácnosť. Odporca t.č. nežije v spoločnej domácnosti s navrhovateľkou, má priemerný príjem 2.500,- € mesačne a ďalšie príjmy z prenájmu nehnuteľností. Keďže bolo v schopnostiach a možnostiach odporcu prispievať na výživu navrhovateľky, ktorá bola jeho manželkou, pričom životná úroveň manželov má byť v zásade rovnaká a navrhovateľka má nižší príjem ako odporca, zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľke výživné. Vzhľadom na to, že vyživovacia povinnosť medzi manželmi vzniká uzavretím manželstva a zaniká s jeho zánikom, rozhodol iba o zameškanom výživnom pre navrhovateľku, a to za obdobie od podania návrhu na určenie výživného, t.j. dňa 23.08.2011 do dňa právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva účastníkov, t.j. do 17.05.2012. Dospel k záveru, že zmeškané výživné v celkovej sume 3.954,80 € sa javí ako primerané potrebám navrhovateľky a možnostiam odporcu, pri zachovaní v zásade rovnakej životnej úrovne oboch manželov. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil tým, že žiadnemu z účastníkov trovy nevznikli, a preto im náhradu trov konania nepriznal. Proti tomuto rozsudku podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca, žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmeniť a návrh navrhovateľky zamietnuť. Namietal, že súd prvého stupňa neprihliadol ku skutočnostiam alebo dôkazom ním navrhovaným napriek tomu, že na to neboli splnené podmienky podľa § 175, časť prvej vety za bodkočiarkou, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Namietal, že súd prvého stupňa nezohľadnil skutočnosť, že navrhovateľka mala prostriedky z predaja osobného automobilu Chrysler Voyager, patriaceho do ich bezpodielového spoluvlastníctva, ktorý predala bez jeho vedomia, ktorú skutočnosť v konaní nespochybnila, a teda mohla čerpať z predaja tohto automobilu finančné prostriedky až do právoplatnosti rozsudku o rozvode ich manželstva približne v sume 1.000,- € mesačne, a teda jej životná úroveň po jeho odsťahovaní sa zo spoločnej domácnosti neklesla, keď navyše on uhrádzal aj výdavky súvisiace s chodom domácnosti, platil jej účty za mobilný telefón. Poukázal na to, že navrhovateľka svoj nárok na výživné odôvodňovala nákladmi na maloletého syna, čo však nepredstavuje právny základ na priznanie výživného na manželku na čas do rozvodu, ale na priznanie výživného na maloleté dieťa na čas do rozvodu. Navrhovateľka v priebehu konania nepreukázala a nepredložila žiadne dôkazy o jej potrebách v sledovanom období, pričom náklady na údržbu trávnika, okrasnej dreviny a domu nie sú nákladmi na výživu navrhovateľky. Ďalej uviedol, že zo spoločnej domácnosti s navrhovateľkou neodišiel dobrovoľne, ale na základe opakovaného naliehania navrhovateľky a jej konania. Súd prvého stupňa nezohľadnil skutočnosť, že po odsťahovaní sa zo spoločnej domácnosti, si on musel riešiť bytovú otázku, platil hypotéku za majetok, ktorý patrí do jeho bezpodielového spoluvlastníctva s navrhovateľkou, uhrádzal náklady na prevádzku ich spoločného domu, a teda oproti navrhovateľke mal zhoršenú životnú úroveň. Taktiež súd prvého stupňa nezohľadnil skutočnosť, že v čase, za ktorý navrhovateľka žiada priznať výživné, mala pomer s Z. Q., ktorý sa po jeho odsťahovaní zo spoločnej domácnosti nasťahoval do ich spoločného rodinného domu a vzhľadom na to, by bolo v rozpore s dobrými mravmi, aby bolo navrhovateľke priznané výživné do rozvodu ich manželstva. Ďalej uviedol, že súd prvého stupňa pri svojom rozhodovaní vychádzal z jeho priemerného mesačného príjmu v sume 2.500,- €, ktorá výška však nevyplýva z predložených dôkazov, keď tieto preukazujú, že jeho príjem je nižší. Taktiež súd prvého stupňa uviedol v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nesprávne údaje o zdravotnom stave maloletého syna, keď zo žiadneho predloženého dôkazu nevyplýva nutnosť dodržiavania bezlepkovej diéty u maloletého, keďže syn je alergický na laktózu, čo však nemá súvis s potrebou bezlepkovej diéty. Ďalej namietal, že súd prvého stupňa nezohľadnil skutočnosť, že navrhovateľka má vysokú kvalifikáciu a aj napriek jej možnostiam nezotrvala v zamestnaní z dôvodu, že maloleté dieťa odmietla ponechať v škôlke, pretože údajne to dieťa odmietlo, čo však nemožno považovať za relevantné. Namietal, že súd prvého stupňa sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nezaoberal jeho tvrdeniami a ním predloženými dôkazmi, nezohľadnil ich vo výroku napadnutého rozhodnutia a podľa jeho názoru je výrok súdu prvého stupňa o výživnom nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p. Navrhovateľka vo svojom vyjadrení navrhla odvolanie odporcu odmietnuť podľa § 218 ods. 1 písm. d/ O.s.p., pretože nie je datované, alternatívne navrhla napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť, pretože podľa jej názoru súd prvého stupňa vykonal dostatočné dokazovanie, na základe ktorého správne ustálil skutkový stav a správne vo veci rozhodol. Uviedla, že peniaze z predaja auta Chrysler Voyager použila na nutné opravy domu, opravu čističky, vodného čerpadla, odstránenie závad elektriny, servis kotla, terénne úpravy okolo domu, údržbu trávnika, vysadenie okrasných drevín, kúpu dreva na zimu a jeho porezanie, výstavbu nového plota, plastové dvere do garáže, pričom oprava domu bola nevyhnutná, zabezpečila tým ubytovacie podmienky maloletému synovi a zhodnotila spoločný dom. Na ďalšie osobné auto Škoda SuperB, dala vykonať STK emisnú kontrolu, kúpila diaľničnú známku, ďalej uhradila pôžičku v banke v sume 1.000,- €, uhradila náklady za lieky pre syna a na jej výživu jej neostávali žiadne peniaze, požičali jej rodičia. Odporca proti jej vôli predal osobné auto Škoda SuperB za 5.500,- € a všetky peniaze si ponechal pre svoju potrebu. I keď odporca platil energie za dom, vodu v sume 10,- € platila ona, telefón jej platil odporca len do januára 2012, dal jej 200,- € za mesiac október 2011, september 2011 a za ďalšie mesiace jej nedal nič. Potraviny si taktiež kupovala sama a namietala, že v pokladničných blokoch za nákup potravín, ktoré predložil odporca, neboli potraviny bezlaktózové, ktoré syn potreboval. Poukázala na to, že odporca prenajímal aj ich spoločný byt v Stupave, peniaze z prenájmu si nechával pre seba a platil časť hypotéky a časť nákladov na prevádzku za tento byt, ale hypotéku a náklady na prevádzku bytu platila aj ona. Taktiež si odporca nemusel riešiť po jeho odsťahovaní bytovú otázku, pretože mal ešte ďalší byt v osobnom vlastníctve, a to dvojgarsónku v Stupave, kde mohol bývať a taktiež si nadstavil podkrovie v rodičovskom dome. Nie je pravdou, že by v čase trvania manželstva s odporcom mala pomer s Z. Q.. Poukázala na lekárske správy, ktoré predložila a uviedla, že prax má len v banke, kde ju však na čiastočný úväzok nezamestnajú, a zo zamestnania aj musela odísť, pretože poskytovala osobitnú zdravotnú starostlivosť o maloleté dieťa, ktoré malo dlhodobo nepriaznivý zdravotný stav, z ktorého dôvodu ho nemohla ponechať v materskej škôlke a taktiež bolo v konaní preukázané, že dieťa malo dodržiavať aj bezlaktózovú diétu. Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že rozsudok súdu prvého stupňa je nepreskúmateľný pre nedostatok dôvodov. Odvolací súd dospel k záveru, že v danom prípade nie sú splnené zákonom stanovené podmienky pre odmietnutie odvolania odporcu v zmysle § 218 ods. 1 písm. d/ O.s.p. z dôvodu, že nie je datované, keď tento nedostatok odstránil odporca v priebehu odvolacieho konania predložením odvolania s dátumom 01.08.2013. Právna zástupkyňa odporcu vo vyjadrení uviedla, že dátum uvedený na odvolaní zodpovedá dátumu vyznačenému v jej spise ako dátum skompletizovania uvedeného podania a poukázala na to, že lehota na podanie odvolania bola zachovaná a datovanie odvolania je právne irelevantné, keď v prípade vykonania opravy vád podania sa lehota považuje za zachovanú. Keďže odporca v odvolacom konaní doplnil chýbajúcu zákonom stanovenú náležitosť, odvolací súd považoval tento nedostatok za odstránený. Manželia majú vzájomnú vyživovaciu povinnosť. Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určí jej rozsah tak, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliadne na starostlivosť o domácnosť. Vyživovacia povinnosť medzi manželmi predchádza vyživovaciu povinnosť detí voči rodičom (§ 71 ods. 1 a 2 Zákona o rodine). Pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie (§ 75 ods. 1 Zákona o rodine). Výživné sa platí v pravidelných opakujúcich sa sumách, ktoré sú zročné vždy na mesiac dopredu (§ 76 ods. 1 Zákona o rodine). Podľa § 157 ods. 2 O.s.p. v odôvodnení rozsudku súd uvedie, čoho sa navrhovateľ (žalobca) domáhal a z akých dôvodov, ako sa vo veci vyjadril odporca (žalovaný), prípadne iný účastník konania, stručne, jasne a výstižne vysvetlí, ktoré skutočnosti považuje za preukázané a ktoré nie, z ktorých dôkazov vychádzal a akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov riadil, prečo nevykonal ďalšie navrhnuté dôkazy a ako vec právne posúdil. Súd dbá na to, aby odôvodnenie rozsudku bolo presvedčivé. Tým, že zákon v cit. ustanovení uvádza, čo má odôvodnenie rozsudku obsahovať, venuje odôvodneniu zvýšenú pozornosť. Odôvodnenie rozsudku má totiž význam z hľadiska kontroly správnosti rozhodnutia, a to tak kontroly vlastnej, ako aj zo strany účastníkov, ale aj zo strany odvolacieho súdu v prípade, že ho bude preskúmavať. Pod pojmom právo na spravodlivý súdny proces treba rozumieť i právo na odôvodnenie súdneho rozhodnutia (čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 1, 17 a čl. 154c Ústavy SR). Výrok rozsudku musí zodpovedať právnemu posúdeniu skutkových zistení nadobudnutých na základe vyhodnotenia výsledkov vykonaného dokazovania. Z odôvodnenia rozsudku musí predovšetkým vyplývať, čoho sa navrhovateľ domáhal, na základe akých rozhodujúcich skutočností a z akých dôvodov, v čom spočívala obrana a námietky odporcu, aké dôkazy boli vo veci vykonané, akými úvahami sa súd spravoval pri ich hodnotení, a teda ktoré skutočnosti považoval za preukázané a ktoré nie, k akým skutkovým zisteniam na tomto základe dospel, podľa akých ustanovení právnych predpisov zistený skutkový stav posúdil a v konečnom dôsledku je potrebné, aby súd vyložil, na základe akých úvah a k akým právnym záverom dospel. Z odôvodnenia musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na strane jednej a právnymi závermi na strane druhej. Jednotlivé skutkové zistenia nadobudnuté vykonaným dokazovaním treba vyhodnotiť z hľadiska ich významu pre posúdenie veci, ich pravdivosti a hodnovernosti, a to aj v ich vzájomných súvislostiach a následne výsledky takéhoto hodnotenia premietnuť do záveru o skutkovom stave veci, rozhodnom pre jej právne posúdenie, ktoré predpokladá úvahy súdu o tom, prečo podriadil zistený skutkový stav práve pod konkrétne ustanovenie zákona, ako tieto vyložil a aké práva a povinnosti účastníkov konania na ich základe vo vzťahu k predmetu konania vyvodil. Odôvodnenie rozhodnutia musí byť jasným, zrozumiteľným a presvedčivým podkladom pre zistenie opodstatnenosti výroku súdneho rozhodnutia. Iba uvedenie všeobecných téz, či abstraktných myšlienok nespĺňa zákonné náležitosti odôvodnenia. Pokiaľ z odôvodnenia rozhodnutia dostatočne jeho výrok nevyplýva, teda nedostatok dôvodov nedáva spoľahlivý podklad pre tento výrok, odvolací súd bez ďalšieho takéto rozhodnutie zruší, hoci by sa aj výrok ukázal správny pri náležitom odôvodnení, neprináleží totiž odvolaciemu súdu svojím rozhodnutím odôvodnenie rozhodnutia prvostupňového súdu nahrádzať. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie i postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu jeho procesných práv, pričom takýmto právom je i právo na riadne odôvodnenie rozhodnutia. Povinnosti súdu riadne odôvodniť svoje rozhodnutie korešponduje právo účastníka na dostatočné a presvedčivé odôvodnenie rozhodnutia. Porušením tohto práva sa totiž účastníkovi odníma možnosť skutkovo a právne reagovať na rozhodnutie súdu, proti ktorému chce využiť možnosť opravného prostriedku. Nedostatok riadneho, dostatočného a presvedčivého odôvodnenia rozhodnutia predstavuje porušenie práva na spravodlivé súdne konanie a je dôvodom pre zrušenie rozhodnutia. V prejednávanej veci sa však súd prvého stupňa citovanými zákonnými ustanoveniami a zásadami neriadil, keď výrok svojho rozhodnutia, ktorým navrhovateľke priznal výživné odôvodnil len všeobecným konštatovaním, že zameškané výživné v celkovej výške 3.954,80 € (za obdobie od 23.08.2011 do 17.05.2013) považuje za primerané vzhľadom na potreby navrhovateľky a možnosti odporcu, pri zachovaní v zásade rovnakej životnej úrovne oboch manželov. Navrhovateľka sa návrhom na začatie konania domáhala proti odporcovi určenia výživného v sume 800,- € mesačne od podania návrhu, avšak z rozsudku súdu prvého stupňa nemožno zistiť v akej výške mesačne jej výživné priznal a nemožno ani posúdiť primeranosť výšky výživného priznanej súdom prvého stupňa mesačne vzhľadom na zásadu rovnakej životnej úrovne manželov a nie je ani zrejmé, či rozhodol o celom návrhu, keď vo zvyšku návrh nezamietol (8 mesiacov x 800,- € = 6.400,- € + 23 dní (august 2011) + 17 dní (máj 2013) = 40 dní, t.j. 800 : 30 dní = 26,60 € x 40 dní = 1.066,- € + 6.400,- € = 7.466,- € bolo uplatňovaných; prisúdených 3.954,80 €). Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol, čoho sa navrhovateľka domáhala a z akých dôvodov, uviedol skutočnosti, ktoré odporca uviedol na svoju obranu, obsah výpovedí účastníkov a ustanovenia zákona o rodine, ktoré na daný prípad aplikoval, absentuje však vyhodnotenie vykonaných dôkazov v súlade s ust. § 132 O.s.p., neodôvodnil na základe ktorých konkrétnych dôkazov dospel k skutkovým záverom uvedeným v odôvodnení rozsudku a akými úvahami sa pritom spravoval, nie je zrejmé akými dôkazmi mal za preukázanú výšku mesačného príjmu odporcu cca 2.500,- € a nezaoberal sa rozhodujúcimi skutočnosťami, ktoré v konaní vyšli najavo, a to použitím finančných prostriedkov získaných účastníkmi predajom ich osobných automobilov, vlastníctvom nehnuteľností a príjmami účastníkov z ich prenájmu, zdravotným stavom maloletého dieťaťa a v súvislosti s tým s možnosťou navrhovateľky zamestnať sa, s týmito skutočnosťami sa v odôvodnení napadnutého rozhodnutia žiadnym spôsobom nevysporiadal. Neskúmal dôsledne skutočnosti týkajúce sa životnej úrovne každého z manželov počas trvania ich manželstva tak, aby bolo možné posúdiť životnú úroveň oboch manželov. Nesprávne sa zaoberal primeranosťou zameškaného výživného za celé obdobie a neskúmal vzhľadom na životnú úroveň každého z manželov primeranosť mesačnej výšky výživného. Z uvedených dôvodov odvolací súd nemohol preskúmať vecnú správnosť napadnutého rozsudku súdu prvého stupňa, a preto rozsudok súdu prvého stupňa zrušil podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a vec mu vrátil na ďalšie konanie podľa § 221 ods. 3 O.s.p., v ktorom súd prvého stupňa vykoná dokazovanie aj predloženými listinnými dôkazmi, vykonané dôkazy vrátane výpovedí účastníkov vyhodnotí v súlade s ust. § 132 O.s.p., uvedie akými úvahami sa pri hodnotení dôkazov spravoval a ktoré skutočnosti, na základe ktorých konkrétnych dôkazov mal za preukázané a ktoré nie a na základe toho znovu posúdi návrh navrhovateľky, ktorým sa domáhala určenia výživného na manželku v sume 800,- € mesačne. Napadnutým uznesením zo dňa 17.07.2013 uložil súd prvého stupňa odporcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh na začatie konania v sume 79,- € podľa § 4 ods. 2 písm. e/ a § 2 ods. 2 zákona č. 71/1992 Zb. a podľa pol. 8 písm. a/ Sadzobníka súdnych poplatkov, ktorý je Prílohou zákona č. 71/1992 Zb. Proti tomuto uzneseniu podal v zákonom stanovenej lehote odvolanie odporca, žiadal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť. Uviedol, že proti rozsudku súdu prvého stupňa, ktorým rozhodol o úprave vyživovacej povinnosti voči manželke, podal odvolanie, a keďže rozsudok súdu prvého stupňa nenadobudol právoplatnosť, nemožno na základe neho plniť ani poplatkovú povinnosť za podanie návrhu na začatie konania. Odvolací súd prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa nie je vecne správne. Podľa § 4 ods. 2 písm. e/ zákona č. 71/1992 Zb. od poplatku je oslobodený navrhovateľ v konaní o určenie výživného, ako aj v konaní o jeho zvýšení a v konaní o uznanie alebo vyhlásenie vykonateľnosti cudzieho rozhodnutia o výživnom. Podľa § 2 ods. 2 cit. zákona ak je poplatník od poplatku oslobodený a súd jeho návrhu vyhovel, zaplatí podľa výsledku konania poplatok alebo jeho pomernú časť odporca, ak nie je tiež od poplatku oslobodený. Túto povinnosť však odporca nemá v konaní o rozvod manželstva, o neplatnosti manželstva alebo o učenie, či tu manželstvo je alebo nie je, ak súd tak rozhodne alebo ak uloží náhradu trov konania poplatníkovi. V prejednávanej veci súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť súdny poplatok za návrh na začatie konania z dôvodu, že vyhovel rozsudkom zo dňa 30.05.2013 návrhu navrhovateľky, ktorým sa proti odporcovi domáhala určenia výživného na manželku v sume 800,- € mesačne. Vzhľadom na to, že v dôsledku odvolania podaného odporcom proti rozsudku súdu prvého stupňa odvolací súd tento rozsudok, ktorým bolo vyhovené návrhu navrhovateľky na určenie výživného zrušil, a vec mu vrátil na ďalšie konanie, je predčasný záver súdu prvého stupňa o povinnosti odporcu zaplatiť súdny poplatok za návrh na začatie konania podľa § 2 ods. 2 cit. zákona. Z uvedených dôvodov odvolací súd napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. i/ O.s.p. zrušil. O náhrade trov odvolacieho konania rozhodne súd prvého stupňa podľa § 224 ods. 3 O.s.p. v novom rozhodnutí o veci samej. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.