Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5Co/214/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1611208655 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 04. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Milan Chalúpka ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1611208655.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Česká republika, s.r.o., so sídlom Novodvorská 994, Praha, IČO: 25 117 483, zastúpeného TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., so sídlom Pajštúnska 5, Bratislava, IČO: 36 613 843, proti odporcovi: Z. L., J.. XX. XX. XXXX, G. V. XX, S., zastúpenému opatrovníčkou Vincenziou Zemanovou, nar. 21. 01. 1945, bytom Kalvárska 408/3, Stupava, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu Spotrebiteľské združenie OSA, so sídlom Fedinova 9, Bratislava, IČO: 42 260 086, zastúpeného HKP Legal, s.r.o., so sídlom Sasinkova 6, Bratislava, IČO: 36 727 334, o zaplatenie 1.120,20 € s príslušenstvom, na odvolanie vedľajšieho účastníka konania proti uzneseniu Okresného súdu Malacky zo dňa 23. januára 2013, č. k. 7C/419/2011-62 v spojení s opravným uznesením zo dňa 24. februára 2014, č. k. 7C/419/2011-110, v časti náhrady trov konania, takto r o z h o d o l : Odvolací súd nepožiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Odvolací súd návrh vedľajšieho účastníka na prerušenie konania vedeného na Okresnom súde Malacky pod sp. zn. 7C/419/2011 zamieta. Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v spojení s jeho opravným uznesením, v napadnutej časti týkajúcej sa náhrady trov konania, potvrdzuje. Vedľajší účastník konania na strane odporcu je povinný zaplatiť náhradu trov odvolacieho konania vo výške 46,49 Eur na účet právneho zástupcu navrhovateľa, TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., do troch dní od právoplatnosti tohto uznesenia. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa s odkazom na ust. § 96 O.s.p. zastavil konanie pre späťvzatie návrhu na začatie konania. O náhrade trov konania rozhodol tak, že odporcovi ani vedľajšiemu účastníkovi konania na strane odporcu súd náhradu trov konania nepriznal. Súčasne rozhodol o vrátení súdneho poplatku vo výške 60,30 Eur navrhovateľovi, a to cestou Daňového úradu Bratislava, do 15 dní od doručenia právoplatného uznesenia. V odôvodnení rozhodnutia uviedol, že konanie podľa § 96 O.s.p. zastavil na základe späťvzatia návrhu navrhovateľom, pričom súhlas odporcu so späťvzatím návrhu nezisťoval, nakoľko k nemu došlo pred začatím pojednávania vo veci. Rozhodnutie o náhrade trov konania odôvodnil s poukazom na ust. § 146 ods. 2 O.s.p. tak, že navrhovateľ späťvzatím návrhu na začatie konania bez uvedenia dôvodu zavinil jeho zastavenie. Nakoľko si však odporca náhradu trov konania neuplatnil, túto mu nepriznal. Vedľajšiemu účastníkovi konania na strane odporcu súd nepriznal náhradu trov konania s poukazom na ust. § 150 ods. 1 O.s.p. Uviedol, že trovy potrebné na účelné vynaloženie alebo ochranu práva, sa nemôžu posudzovať ako celok, a aj keď má účastník nárok na náhradu trov konania, nakoľko bol úspešný, každý úkon alebo každé platenie trov treba posudzovať samostatne. Trovy vynaložené účastníkom konania v spore musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania. Ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo procesná ochrana proti takémuto tvrdenému nároku. Ako dôvody hodné osobitného zreteľa, pre ktoré vedľajšiemu účastníkovi konania nepriznal právo na náhradu trov konania pdoľa § 146 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 150 ods. 1 O.s.p. označil skutočnosť, že vedľajší účastník je Združenie na ochranu občana spotrebiteľa HOOS, ktorého schopnosť ochraňovať záujmy spotrebiteľa mimo súdu i na súde je daná už cieľom činnosti združenia, vyplývajúcim z jeho stanov, preto trovy právneho zastúpenia advokátom nepovažuje súd ako účelne vynaložené, dokonca ich považuje za nehospodárne. Súd má za to, že sám vedľajší účastník, vzhľadom na cieľ jeho činnosti, ktorým je kolektívna ochrana spotrebiteľov, podávanie žalôb podľa zákona o ochrane spotrebiteľa, zastupovanie spotrebiteľov v občianskom súdnom konaní a vstup do spotrebiteľských sporov v pozícii vedľajšieho účastníka, ako i ďalšie v stanovách definované ciele, disponuje rozsiahlymi znalosťami a vedomosťami v danej problematike, ktorou sa ako špecifickou zaoberá, a je inštitúciou spôsobilou účinne ochraňovať práva spotrebiteľa v súdnom konaní. Ak si na zastupovanie združenie splnomocnilo advokáta, má súd za to, že jeho trovy má hradiť z vlastných finančných prostriedkov. Záverom tiež súd prvého stupňa podotkol, že právny zástupca vedľajšieho účastníka si vyúčtoval odmenu za jeden úkon právnej pomoci, a to za prevzatie a prípravu zastúpenia, vrátane prvej porady s klientom, čo súd v danom prípade vyhodnotil, ako trovy nepreukázané. Je totiž nepochybné, že združenie udelilo právnemu zástupcovi tzv. generálnu plnú moc, z ktorej vyplýva, že sám advokát má vykonávať bez ďalšieho konkrétneho pokynu úkony právnych služieb. Advokát zrejme považoval za potrebné oznámiť vstup združenia do tohto konania, o predmete ktorého nemal žiadnu vedomosť a zároveň oznámiť, že si uplatňuje trovy konania (súdu nie je známe, či združenie malo vedomosť o tom, že do konania vstupuje). V oznámení o vstupe do konania žiadal doručiť návrh na začatie konania s prílohami. Z uvedených skutočností vyplýva pre súd záver, že ani úkon prevzatie a príprava zastúpenia, vrátane prvej porady s klientom, nie je úkonom v tomto konaní preukázaným (keďže je zrejmé, že advokát nemal vedomosť o predmete sporu), a trovy, ktoré si advokát za tento úkon uplatnil, nie sú trovami účelne vynaloženými. Súd taktiež poukázal na to, že právny zástupca združenia takýmto spôsobom, teda oznámením o vstupe združenia do konania (vymení len číslo konania a účastníkov), žiadosťou o zaslanie žaloby a návrhom na priznanie trov konania, čo súd hodnotí ako neobvyklé, vstupuje do množstva konaní, o čom má súd vedomosť z jeho rozhodovacej činnosti. Súd má preto pochybnosti, či hromadné vstupovanie združenia v zastúpení advokátom a zároveň uplatňovanie si trov, do konaní, o predmete ktorých združenie nemá žiadnu vedomosť, nie je konaním účelovým, s cieľom dosiahnutia odmeny za právne zastupovanie. O vrátení súdneho poplatku navrhovateľovi rozhodol podľa § 11 ods. 3, 4 a 6 zák. č. 71/1992 Zb. Proti uvedenému uzneseniu, v časti náhrady trov konania, podal v zákonnej lehote odvolanie právny zástupca vedľajšieho účastníka konania na strane odporcu, ktorý pre nesprávne právne posúdenie veci žiadal uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmeniť tak, že navrhovateľovi bude uložená povinnosť zaplatiť trovy konania vedľajšiemu účastníkovi v sume 165,70 Eur, alternatívne, aby v napadnutej časti uznesenie zrušil a vec vrátil v tejto časti súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. V odvolaní namietal, že vo veci neboli splnené podmienky pre aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O.s.p. a rovnako, že o procesnej disciplinovanosti vedľajšieho účastníka v konaní, ktorý si uplatňoval odmenu len za dva úkony právnej služby, niet sporu. Aplikácia ust. § 150 ods. 1 O.s.p. by podľa odvolateľa bola možná skôr naopak, t. j. len v prípade, ak by v konaní bol úspešný navrhovateľ a odporca ako spotrebiteľ by vzhľadom na svoje majetkové, či sociálne pomery nebol zaviazaný na náhradu trov konania. Poukázal aj na to, že dôvodom späťvzatia návrhu navrhovateľom, aj keď to výslovne neuviedol, bola dôvodne uplatnená námietka premlčania. Je pritom nepochybné, že navrhovateľ sa od začiatku spoliehal na právnu negramotnosť spotrebiteľa a po pristúpení vedľajšieho účastníka do konania a vznesení námietky premlčania bol nútený bez ďalšieho návrh vziať späť. Uvedené znamená, že odporca bol v konaní úspešný vďaka procesnému úkonu odporcu, za ktorý mu nebola priznaná náhrada. Vedľajší účastník označil stanovisko súdu prvého stupňa popierajúce význam právneho zastúpenia za účelové a zjavne nesprávne. Opätovne pritom zdôraznil, že bez vznesenia námietky premlčania zo strany vedľajšieho účastníka, ktorá je námietkou právnou, vyplývajúcou z hmotnoprávnych predpisov, by súd nemohol na premlčanie prihliadať. Rovnako poukázal aj na skutočnosť, že početnosť spotrebiteľských vecí navrhovateľa s obdobným skutkovým a právnym základom, prejednávaných na všeobecných súdoch bola determinovaná navrhovateľom. Za odporujúce zásade rovnosti podmienok v súdnom procese a spravodlivosti súdneho procesu, ale aj dobrým mravom, označil vedľajší účastník priznanie náhrady trov právneho zastúpenia navrhovateľovi so silným ekonomickým zázemím, ktorý žaluje spotrebiteľov obvykle žijúcich na hranici existenčného minima o zaplatenie premlčaných záväzkov väčšinou z neplatných spotrebiteľských zmlúv, a nepriznanie práva na náhrady trov právneho zastúpenia občianskemu združeniu pôsobiacemu v nepodnikateľskej sfére, konajúcemu výlučne v prospech spotrebiteľa, ktorý si zväčša nemôže dovoliť právneho zástupcu. Je podľa neho totiž nepochybné, že spotrebiteľské združenie si nemôže dovoliť na vlastné náklady realizovať kvalifikovanú ochranu práv spotrebiteľa v súdnom procese. Vzhľadom na uvedené označil za dôvodné priznanie náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi v spore. Poukázal pritom na viaceré rozhodnutia iných krajských súdov v obdobných prípadoch a na rozhodnutie Súdneho dvora EÚ zo dňa 22. 12. 2010, vo veci C- 279/09. V prípade, ak by sa odvolací súd stotožnil s názorom súdu prvého stupňa, považuje to vedľajší účastník okrem porušenia základných procesných práv aj za podstatný zásah do činnosti občianskeho združenia vymedzenej zákonom a právnymi predpismi EÚ a zároveň za zásadné obmedzenie spotrebiteľov v rámci súdneho konania, a preto podľa § 109 ods. 1 psím. c) O.s.p. žiadal, aby odvolací súd pred vydaním rozhodnutia konanie prerušil a požiadal Súdny dvor ES (EÚ) o rozhodnutie o práve spotrebiteľského združenia na plnohodnotné právne zastúpenie- vrátane práva na priznanie náhrady trov konania v prípade, ak procesné úkony združenia budú v súdnom procese na prospech spotrebiteľa a budú mať v časti týkajúcej sa účasti spotrebiteľského združenia za následok úspech vo veci- ako o predbežnej otázke. Navrhovateľ sa k odvolaniu vyjadril podaním doručeným súdu dňa 22. 01. 2014, ktorým žiadal uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správne potvrdiť. Uviedol, že podľa jeho názoru vedľajší účastník- združenie na ochranu spotrebiteľa musí byť sám z podstaty svojej existencie schopný poskytnúť právnu pomoc v súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach. Združenia na ochranu spotrebiteľa pritom podľa § 25 zák. č. 250/2007 Z.z. majú možnosť využívať aj určenú podporu ministerstva. Uvedené závery si osvojil aj Krajský súd v Bratislave vo veci sp. zn. 5Co/26/2012, 3Cob/259/2011, ktorý v obdobných prípadoch nepriznal vedľajšiemu účastníkovi konania právo na náhradu trov právneho zastúpenia. Ak by bolo z nejakého dôvodu nutné, aby bol takýto vedľajší účastník zastúpený advokátom, tak podľa neho bez nároku na náhradu trov konania. V opačnom prípade by nebol daný dôvod na pripustenie vstupu vedľajšieho účastníka do konania, ktorý by nevedel naplniť predmet svojej činnosti. Z uvedeného je potom zrejmé, že právne zastúpenie vedľajšieho účastníka konania je neúčelné a nadbytočné. Nakoľko záujmy odporcu v konaní mal obhajovať súdom ustanovený opatrovník a vedľajší účastník vstúpil do konania z vlastnej iniciatívy, sú podľa navrhovateľa dané dôvody hodné osobitného zreteľa podľa § 150 ods. 1 O.s.p. Dodal, že z vlastných skúseností má vedomosť, že vedľajší účastník vstupuje do konania bez toho, aby mal vedomosť o prejednávanom prípade a nadbytočne opakuje viaceré procesné podania, čím konanie len predlžuje. Paušálne vstupovanie do začatých konaní podľa navrhovateľa navodzuje dojem, že jeho účelom nebola ochrana práv spotrebiteľa, ale získanie finančných prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zastúpenia. Nepriznaním náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi sa pritom neporušuje základné právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov konania, nakoľko sa nejedná o účelne vynaložené trovy konania a ani o trovy v príčinnej súvislosti s procesným postojom vedľajšieho účastníka konania. Obdobný názor vyslovil aj Ústavný súd SR v náleze II. ÚS 78/03. Ustanovenie Charty základných práv EÚ aj rozhodnutia, na ktoré vedľajší účastník konania v odvolaní poukázal, sa týkajú všeobecne ochrany práv spotrebiteľa a žiadne nepoukazuje na to, že by sa združenia na ochranu spotrebiteľa mali nechávať zastúpiť advokátmi a uplatňovať si náhradu trov konania, ale len to, že nie je vylúčené, aby pomoc spotrebiteľom poskytovali priamo právnické osoby. Návrh na predloženie vedľajším účastníkom formulovanej prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ označil za nedôvodný a nespĺňajúci podmienky prejudiciálneho konania vzhľadom k tomu, že v každom jednotlivom prípade je potrebné posudzovať účelnosť vynaložených trov konania. V zmysle práva EÚ je podľa navrhovateľa z prejudiciálneho konania vylúčené vnútroštátne právo členských štátov, a teda Súdny dvor EÚ nemôže vykladať vnútroštátne právo či posudzovať jeho platnosť, lebo by tak prekročil svoje právomoci. Záverom poukázal na to, že vedľajší účastník sa prezentuje ako organizácia na ochranu spotrebiteľov, avšak z urputnej snahy o predloženie prejudiciálnych otázok SD EÚ ohľadom nároku združenia na náhradu trov konania, možno nadobudnúť skôr dojem ochrany najmä svojich záujmov. Odvolací súd viazaný rozsahom a dôvodmi podaného odvolania vec prejednal podľa § 212 ods. 1, § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia pojednávania a po preskúmaní veci dospel k záveru, že odvolanie vedľajšieho účastníka konania v časti nepriznanej náhrady trov konania nie je dôvodné. Za nedôvodný považuje odvolací súd aj návrh vedľajšieho účastníka konania na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnej otázky na rozhodnutie Súdnemu dvoru Európskej únie. Podľa § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskych spoločenstiev o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. (Pozn.: Od 1.12.2009 v dôsledku prijatia Lisabonskej zmluvy oficiálny názov Súdneho dvora znie Súdny dvor Európskej únie.) Podľa čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej len "ZFEÚ") Súdny dvor Európskej únie má právomoc vydať predbežný nález o otázkach, ktoré sa týkajú: a) výkladu zmlúv (Pozn.: Zmluvy o Európskej únii a Zmluvy a fungovaní Európskej únie); b) platnosti a výkladu aktov inštitúcií, orgánov alebo úradov alebo agentúr Únie. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom a tento súdny orgán usúdi, že rozhodnutie o nej je nevyhnutné pre vydanie jeho rozhodnutia, môže sa obrátiť na Súdny dvor Európskej únie, aby o nej rozhodol. Ak sa takáto otázka položí v konaní pred vnútroštátnym súdnym orgánom, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok podľa vnútroštátneho práva, je tento súdny orgán povinný obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie. Ak sa takáto otázka položí v prebiehajúcom konaní pred súdnym orgánom členského štátu v súvislosti s osobou, ktorá je vo väzbe, Súdny dvor Európskej únie koná bezodkladne. Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c) O.s.p. teda prichádza do úvahy vtedy, ak sa vedie konkrétne sporové konanie pred vnútroštátnym súdom, v rámci ktorého vznikne potreba výkladu či stanovenia hraníc aplikácie úniového práva, pretože vyriešenie tejto otázky je spôsobilé podstatným - prejudiciálnym spôsobom ovplyvniť rozhodnutie vo veci samej. V súvislosti s prerušením konania však treba uviesť, že súd v skutočnosti môže, ale nemusí prerušiť konanie, pretože nie každý súd je povinný obrátiť sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor, ale len súd, ktorý rozhoduje v poslednom stupni bez toho, aby sa proti jeho rozhodnutiu mohol podať opravný prostriedok alebo ak sa v konaní pred vnútroštátnym súdom rieši otázka platnosti právneho aktu Európskej únie. Súd môže rozhodnúť o prerušení konania z vlastnej iniciatívy alebo môže takéto prerušenie konania navrhnúť účastník, avšak súd nie je v každom prípade povinný takému návrhu vyhovieť bez toho, aby o tom rozhodoval. Ak nejde o prípad obligatórneho konania o prejudiciálnej otázke, tento procesný úkon súdu (prerušenie konania) závisí len od úvahy súdu, či požiada Súdny dvor o vyriešenie predbežnej otázky, a preto nemôže byť vyvolaný samotným podnetom alebo návrhom účastníka konania. V prípade, ak by vnútroštátny súd uznesením rozhodol o tom, že bude iniciovať konanie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy, konanie preruší a obráti sa na Súdny dvor so žiadosťou. Návrh vedľajšieho účastníka, aby odvolací súd požiadal Súdny dvor o rozhodnutie o navrhovanej predbežnej otázke a z toho dôvodu prerušil konanie, vyhodnotil odvolací súd za celkom nedôvodný vzhľadom k tomu, že otázka naplnenia zákonných predpokladov pre priznanie náhrady trov konania účastníkovi konania spadá výlučne do kompetencie vnútroštátneho súdu a predovšetkým s poukazom na to, že posudzovanie účelnosti, resp. neúčelnosti vynaložených trov, na ktoré inak účastníkovi v konaní nárok vznikol, je zo zákona ponechané výlučne na úvahu vec prejednávajúceho súdu, preto v danom prípade, ako správne poukázal navrhovateľ, neprichádza do úvahy položenie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru EÚ v navrhovanom znení. S poukazom na tento záver odvolací súd o návrhu vedľajšieho účastníka na prerušenie konania rozhodol tak, že tento zamietol. Podľa § 146 ods. 2 O.s.p. ak niektorý z účastníkov zavinil , že konanie sa muselo zastaviť, je povinný uhradiť jeho trovy. Ak sa však pre správanie odporcu vzal späť návrh, ktorý bol podaný dôvodne, je povinný uhradiť trovy konania odporca. V zmysle ustanovenia § 146 ods. 2 O.s.p. v prípade zastavenia konania je pre rozhodnutie súdu o priznaní náhrady trov konania podstatné ustálenie otázky zavinenia jeho zastavenia. V prejednávanej veci zavinil zastavenie konania navrhovateľ, ktorý návrh na začatie konania vzal späť bez uvedenia dôvodu, čo samo o sebe postačuje pre záver, že procesne zavinil zastavenie konania. Nemožno opomenúť ani skutočnosť, že navrhovateľ vzal návrh späť až po tom, ako mu bolo doručené oznámenie vedľajšieho účastníka o vstupe do konania na strane odporcu s uplatnením námietky zaujatosti. Možno preto súhlasiť s názorom vedľajšieho účastníka, že aj týmto jeho konaním v prospech odporcu došlo k úspešnej realizácii ochrany spotrebiteľa, výsledkom čoho bolo vzatie návrhu späť v celom rozsahu. Táto skutočnosť determinuje aj existenciu nároku odporcu aj vedľajšieho účastníka na náhradu trov konania v zmysle § 146 ods. 2 vety prvej O.s.p. Napriek nepopierateľnému nároku vedľajšieho účastníka na náhradu trov konania, nemožno však opomenúť aplikovať aj ďalšie zákonné princípy a podmienky priznania náhrady trov. Jednou z týchto podmienok je, aby trovy, ktorých náhrady sa účastník domáha, boli vynaložené účelne a hospodárne v zmysle § 142 ods. 1 O.s.p. Odvolací súd sa preto nestotožňuje s postupom súdu prvého stupňa podľa § 150 ods. 1 O.s.p., nakoľko v tejto veci nevzhliadol naplnenie dôvodov hodných osobitného zreteľa, pričom dáva do pozornosti, že účelnosť vynaložených trov konania sa posudzuje vždy ad hoc. Účelnosť spravidla nachádza svoju opodstatnenosť vtedy, ak vychádza zo zákonných dôvodov a neprekračuje ich medze. Kritérium účelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia vychádza zo samotného cieľa právneho zastúpenia, teda snahy právneho zástupcu o čo možno najefektívnejšie uplatňovanie alebo bránenie práva na súde, s cieľom využiť všetky zákonné (hmotnoprávne ako aj procesné) možnosti na obranu záujmov klienta. Aby bolo možné konštatovať účelnosť vynaložených trov právneho zastúpenia, je potrebné vychádzať aj z osoby samotného účastníka konania a posúdiť, či skutočnosť, že sa účastník konania nechal v konaní zastúpiť má pre neho význam z hľadiska zlepšenia jeho možností chrániť svoje práva a záujmy na súde. Ak totiž účastník konania, a v tomto prípade sa to týka zväčša právnických osôb, disponuje dostatočnými materiálno-technickými predpokladmi a najmä personálnym substrátom (napríklad má viacero zamestnancov s právnickým vzdelaním), na základe ktorého môže svoje práva plnohodnotne a erudovane uplatňovať a brániť aj sám, javí sa ako nadbytočné nechať sa zastúpiť právnym zástupcom. V zákonných možnostiach súdu nie je nepripustenie alebo vylúčenie zastúpenia účastníka právnym zástupcom len z dôvodu neúčelnosti vynaložených trov právneho zastúpenia. Takýto postup by bol v príkrom rozpore so spomínanou zásadou rovnosti zbraní, rovnako ako aj so samotným právom každého účastníka (aj vedľajšieho) súdneho konania nechať sa zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí. Súd je povinný konať s právnym zástupcom, čo v tomto prípade súd prvého stupňa aj urobil. Iná je otázka posúdenia účelnosti vynaložených trov konania, ktorá je v kompetencii súdu, a ktorá nezasahuje do práva účastníka na právnu pomoc. Z nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky II. ÚS 78/03 v súvislosti s rozhodnutím o nepriznaní náhrady trov právneho zastúpenia vyplýva, že súd iba uplatňuje zákonom daný priestor pre uváženie účelnosti trov konania a nezasahuje do podstaty a zmyslu základného práva na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Nemožno preto zamieňať ústavné právo účastníka konania na právnu pomoc v konaní pred súdom a nepriznanie náhrady trov konania z dôvodu ich neúčelnosti. Možnosť nechať sa zastúpiť v konaní a zároveň povinnosť súdu toto zastúpenie akceptovať predstavuje vyjadrenie zásady rovnosti zbraní, avšak nepriznanie náhrady trov za toto zastúpenie predstavuje rozhodnutie o nároku na náhradu trov konania, čo je vo výlučnej kompetencii súdu. V tejto súvislosti odvolací súd upozorňuje aj na obsah rozsudku Súdneho dvora EÚ C- 279/09 zo dňa 22.12.2010, na ktorý poukázal v odvolaní aj vedľajší účastník. Aj tu sa s poukazom na rozhodnutia Európskeho súdu pre ľudské práva konštatuje, že posúdenie otázky nevyhnutnosti právnej pomoci závisí od skutočností a okolností osobitných pre každú vec a závisí najmä od závažnosti konania, zložitosti uplatniteľného práva a konania, ako aj od schopnosti žalobcu účinne obhajovať svoju vec. Aj podľa názoru odvolacieho súdu vynaložené trovy právneho zastúpenia zo strany vedľajšieho účastníka neboli účelné. Vedľajší účastník je občianskym združením, ktoré vzniklo za účelom realizácie kolektívnej ochrany spotrebiteľa, pričom jedným z nástrojov je aj vstupovanie združenia do konaní v pozícii vedľajšieho účastníka a zastupovanie poškodených spotrebiteľov na súdoch. Je nesporné, že na to, aby takéto združenie mohlo napĺňať svoje ciele a vykonávať svoju činnosť, musí reálne disponovať zodpovedajúcou materiálnou ako aj personálnou základňou, minimálne v rozsahu zabezpečenia možnosti vykonávania základných proklamovaných cieľov. Už skutočnosť, že vedľajší účastník je registrovaný v registri občianskych združení, vedenom na Ministerstve vnútra Slovenskej republiky, preukazuje, že pri vzniku a registrácii samotného združenia, muselo ministerstvo postupovať v zmysle § 25 ods. 3 zákona č. 250/2007 o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona o priestupkoch. Ministerstvo posudzovalo jednak to, či k vzniku združenia došlo v súlade so zákonom, nezávislosť a neziskovosť združenia, vyporiadanie záväzkov vo vzťahu k štátu a skutočnosť, či združenie aktívne pôsobilo v oblasti spotrebiteľov po dobu najmenej dvoch rokov. Ak združenie už v čase svojej registrácie aktívne pôsobilo v oblasti ochrany spotrebiteľa, znamená to, že už v tomto čase muselo spĺňať základné materiálne a personálne predpoklady na vykonávanie aktívnej činnosti v tejto oblasti. Z obsahu spisu vyplýva, že vedľajší účastník vstúpil do konania bez vyzvania odporcu a teda z vlastného podnetu. Vzhľadom k argumentácii vedľajšieho účastníka konania odvolací súd tiež uvádza, že navrhovateľ je vo všeobecnosti oprávnený domáhať sa návrhom na začatie konania zaplatenia aj premlčanej pohľadávky, samozrejme s tým rizikom, že ak by bola v konaní vznesená námietka premlčania, súd nemôže takémuto návrhu vyhovieť, pričom na to, aby súd konal v neprítomnosti účastníka musia byť v prvom rade splnené zákonné podmienky a ak je pobyt účastníka neznámy, súd ustanoví takému účastníkovi opatrovníka pre ochranu jeho práv. Z úradnej činnosti je však známe, že všetky úkony vedľajšieho účastníka po obsahovej aj formálnej stránke predstavujú úkony formulárového a opakujúceho sa charakteru, ktoré vedľajší účastník využíva bez väčších obmien aj v iných súdnych konaniach. Tieto úkony preto odvolací súd vyhodnotil ako úkony, ktoré nevyžadujú rozsiahle právne skúsenosti a na ich realizáciu nie je nutné právne vzdelanie. Nemožno preto súhlasiť s tvrdením odvolateľa, že právne zastúpenie bolo nevyhnutné pre zabezpečenie plnohodnotnej ochrany spotrebiteľa. Aj podľa názoru odvolacieho súdu samotné združenie, ktoré má v predmete svojej činnosti zabezpečovanie tejto ochrany, má mať k dispozícii prostriedky na realizáciu svojho účelu. Odvolací súd po preskúmaní uznesenia v napadnutej časti a po vyhodnotení odvolacích námietok považuje uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti týkajúcej sa výroku o nepriznaní náhrady trov konania vedľajšiemu účastníkovi za vecne správne, a preto ho v zmysle § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania odvolací súd rozhodol v zmysle § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. V odvolacom konaní úspešnému navrhovateľovi súd preto priznal náhradu trov právneho zastúpenia v celkovej výške 46,49 Eur, a to za jeden úkon právnej služby á 30,70 Eur + režijný paušál: 1x á 8,04 Eur + 20 % DPH v sume 7,75 Eur, a to v súlade s ust. § 10 ods. 1, § 13a ods. 2 písm. b), § 16 ods. 3 a § 18 ods. 3 vyhl. MS SR č. 655/2004 Z.z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb v znení účinnom od 01. 07. 2013. Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.