Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Cob/76/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1611211388 Dátum vydania rozhodnutia: 11. 02. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Lenka Praženková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1611211388.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Lenky Praženkovej a členov senátu JUDr. Oľgy Bahníkovej a JUDr. Ľubice Kriškovej v právnej veci navrhovateľa: OCKON, spol. s r.o., Stupavská 9, 900 65 Záhorská Ves, IČO: 34 119 817, zast. JUDr. Danuše Tichá, advokátka, Nám. M. Benku 6, 811 07 Bratislava, proti odporcovi: P.F.A. spol. s r.o., Záhradkárska 14, 900 55 Lozorno, IČO: 34 105 212, zast. mzlegal s.r.o., Bernolákova 2425/2, 901 01 Malacky, IČO: 36 861 529, adresa na doručovanie: Heydukova 1, 811 08 Bratislava, o zaplatenie 14.147,- eur, o odvolaní odporcu proti rozsudku Okresného súdu Malacky č. k. 10Cb/56/2012-111 zo dňa 12.12.2012 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Malacky č. k. 10Cb/56/2012-111 zo dňa 12.12.2012 p o t v r d z u j e . Navrhovateľovi sa náhrada trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Malacky napadnutým rozsudkom uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 14.147,- eur, navrhovateľovi uložil povinnosť nahradiť odporcovi trovy konania vo výške 23,07 eur za krátenie súdneho poplatku a trovy právneho zastúpenia vo výške 1.984,94 eur a odporcovi uložil povinnosť nahradiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 848,82 eur za zaplatený súdny poplatok a trovy právneho zastúpenia vo výške 1.785,73 eur. V odôvodnení súd uviedol, že navrhovateľ sa návrhom doručeným súdu dňa 06.12.2011 domáhal, aby súd zaviazal odporcu na zaplatenie sumy vo výške 53.454,41 eur, pozostávajúcej z vyčísleného úroku z omeškania vo výške 15.009,37 eur a zo zmluvnej pokuty vo výške 38.445,04 eur a náhrady trov konania a právneho zastúpenia. Navrhovateľ vzal návrh na začatie konania v časti úrokov z omeškania v sume 862,37 eur a v časti zmluvnej pokuty v sume 38.445,04 eur späť. Súd prvého stupňa v tejto časti konanie uznesením č.k. 10Cb/56/2012-79 zo dňa 26.09.2012 právoplatným dňa 25.10.2012 v spojení s doplňujúcim uznesením č.k. 10Cb/56/2012-85 zo dňa 24.10.2012 právoplatným dňa 15.11.2012 zastavil. Súd v rozsudku poukázal na ustanovenia § 261 ods. 1 a 6, § 351 ods. 1 a 2, § 365, § 387 ods. 1 a 2, § 394 ods. 1, § 397, § 369 ods. 1 (znenie účinné ku dňu 17.12.1998) a § 502 ods. 1 (znenie účinné ku dňu 17.12.1998) Obchodného zákonníka. V predmetnom konaní súd záväzkový vzťah medzi účastníkmi konania založený zmluvou dielo posúdil ako obchodnoprávny, nakoľko účastníci do záväzkového vzťahu vstúpili ako podnikatelia a uplatnil na daný prípad ustanovenia Obchodného zákonníka. Súd sa zaoberal otázkami, ktoré boli medzi účastníkmi konania sporné, a to odkedy je odporca povinný platiť úroky z omeškania zo sumy 26.296,20 eur a v akej výške, či je premlčané právo navrhovateľa na úroky z omeškania zo sumy 26.296,20 eur od 06.12.2007 do 13.09.2011. Suma 26.296,20 eur predstavuje plnenie, ktoré bol odporca povinný vrátiť navrhovateľovi v dôsledku odstúpenia od zmluvy. Súd poukázal na to, že premlčanie práv, ktoré vznikajú odstúpením od zmluvy, upravuje Obchodný zákonník v § 394 ods. 1 odchylne od úpravy uvedenej v § 107 v spojení s § 457 Občianskeho zákonníka. Stanovuje, že premlčacia doba plynie odo dňa, keď oprávnený od zmluvy odstúpil. Začiatok plynutia premlčacej doby je tak viazaný len na objektívnu skutočnosť. Toto ustanovenie je vo vzťahu k ustanoveniu § 107 Občianskeho zákonníka ustanovením špeciálnym, ktoré upravuje premlčanie len jedného druhu bezdôvodného obohatenia - bezdôvodné obohatenie získané plnením zo zrušenej obchodnej zmluvy. Rozhodujúci je preto deň odstúpenia od zmluvy. Z uznesenia Krajského súdu v Bratislave č.k. 3Cob/57/2011-428 zo dňa 22.06.2011 súd zistil, že listom zaslaným odporcovi dňa 16.12.1998 nadobudlo účinnosť odstúpenie od zmluvy zo strany navrhovateľa a v tento deň boli strany zmluvy o dielo povinné vrátiť si všetko čo doposiaľ jedna druhej plnili. Súd dospel k záveru, že odporca sa dostal do omeškania s platením 26.296,20 eur deň nasledujúci po dni účinnosti odstúpenia od zmluvy, t.j. dňa 17.12.1998. Okamih vzniku práva na úrok z omeškania je podľa súdu dôležitý z niekoľkých dôvodov. K momentu vzniku sa bude formovať konkrétne právo na úrok z omeškania, ktoré sa oddelí a bude trvať ako samostatná pohľadávka. To či istinu dlžník neskôr splatí nemá žiadny vplyv na existenciu úroku z omeškania. Proces vzniku práva na úrok z omeškania je nezvratný. Úrok z omeškania vzniká v dôsledku porušenia povinnosti nebyť v omeškaní. V tejto súvislosti súd poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky 2 Obdo/36/2010 zo dňa 18.08.2011, v ktorom sa uvádza, že: „Zároveň k rovnakému dňu porušenia povinnosti začína plynúť premlčacia doba k takto vzniknutému právu z porušenia povinnosti k úroku z omeškania. Porušením svojej povinnosti splniť záväzok, resp. povinnosť nebyť v omeškaní, dlžník vytvára pre seba každý deň novú možnosť porušiť povinnosť splniť záväzok i nasledujúci deň. Trvanie omeškania je preto potrebné chápať a vykladať ako každodenné nové porušenie povinnosti dlžníka splniť záväzok.“. Čo sa týka výšky úroku z omeškania súd sa stotožnil s právnym názorom navrhovateľa, že výška úrokov z omeškania vzhľadom na obchodnoprávny vzťah založený zmluvou o dielo medzi účastníkmi konania, ktorí sú podnikatelia, sa musí spravovať ustanoveniami obchodného zákonníka účinnými v čase omeškania odporcu. Súd z webového sídla Národnej banky Slovenska zistil, že ku dňu 17.12.1998 bola priemerná úroková sadzba, za ktorú poskytovali banky úvery vo výške 16,17 % ročne. Vzhľadom na to, že navrhovateľ si uplatnil úrok z omeškania len vo výške 14,25 % zo sumy 26.296,20 eur od 06.12.2007 do 13.09.2011, súd mu priznal vyčíslené úroky tak, ako si ich uplatnil v návrhu na začatie konania v spojení s čiastočným späťvzatím, t.j. vo výške 14.147,-- eur. Súd sa stotožnil s právnym názorom, že právo na zaplatenie úroku z omeškania sa premlčuje za každý deň samostatne, pričom nemusí byť uplatnené celé obdobie omeškania. Uvedený výklad podporuje aj znenie ust. § 391 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého pri právach vymáhaných na súde začína plynúť premlčacia doba odo dňa, keď sa právo mohlo uplatniť na súde, ak tento zákon neustanovuje niečo iné. Ak dlžník splní svoj záväzok v deň nasledujúci po dni splatnosti, bol v omeškaní jeden deň a vzniklo žalovateľné právo na úrok z omeškania. Uplynutím rozhodného dňa dôjde k vzniku práva na úrok z omeškania v konkrétnej výške a nasledujúcim momentom sa z neho stáva samostatná pohľadávka, ktorú možno úspešne žalovať. Nakoľko sa úroky z omeškania premlčujú vo všeobecnej štvorročnej premlčacej dobe podľa § 397 Obchodného zákonníka, je možné ich úspešne uplatniť na súde štyri roky spätne odo dňa podania žaloby, t.j. v uzavretom časovom intervale v predmetnom konaní ohraničenom spredu štyrmi rokmi od podania žaloby a zozadu zaplatením sumy 26.296,20 eur zo strany odporcu dňa 13.09.2011. Z uvedeného je podľa súdu zrejmé, že navrhovateľ správne určil moment začatia a koniec uplatniteľnosti nároku úroku z omeškania od 06.12.2007 do 13.09.2011. Vo zvyšnej časti presahujúcej štyri roky od podania návrhu je nárok navrhovateľa na úroky z omeškania premlčaný. Zo zisteného skutkového stavu na základe vykonaných dôkazov súd dospel k záveru, že návrh navrhovateľa je skutkovo a právne dôvodný, a preto návrhu navrhovateľa v celom rozsahu vyhovel. Pokiaľ ide o rozhodnutie o trovách konania, súd poukázal na to, že navrhovateľ vzal návrh v časti 39.304,41 eur späť bez uvedenia dôvodu, a teda procesne zavinil, že sa konanie v tejto časti muselo zastaviť, a preto je povinný v zmysle § 146 ods. 2 O.s.p. nahradiť odporcovi takto vzniknuté trovy. Súd priznal odporcovi 23,07 eur ako náhradu za krátenie súdneho poplatku za odpor, ktorý bol odporcovi vrátení uznesením č.k. 10Cb/56/2012-85 zo dňa 24.10.2012 a náhradu trov právneho zastúpenia odporcu advokátom za úkony právnej služby vykonané do späťvzatia návrhu, pričom súd vychádzal z hodnoty sporu v späťvzatej časti, a to z 39.304,41 eur. V ostatnej časti návrhu, ktorá zostala predmetom konania po späťvzatí, t. j. o zaplatenie 14.147,-- eur, o trovách konania súd rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. Proti rozsudku podal odvolanie odporca z dôvodu, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p. Odporca vyjadril nesúhlas s právnym záverom prvostupňového súdu, že vzťah medzi účastníkmi konania je obchodnoprávny vzťah a že uplatnil na daný prípad ustanovenia Obchodného zákonníka. Poukázal na to, že samotné súdy kvalifikovali právny vzťah medzi účastníkmi konania ako vzťah z bezdôvodného obohatenia, pričom právna úprava všeobecnej skutkovej podstaty bezdôvodného obohatenia, ako i jednotlivé skutkové podstaty tohto osobitného záväzkového vzťahu sú upravené v Občianskom zákonníku. Z tohto dôvodu je podľa neho režimu Občianskeho zákonníka podriadené aj príslušenstvo pohľadávky, t.j. úroky z omeškania z navrhovateľom uplatneného nároku. Odporca tiež nesúhlasil s právnym posúdením plynutia premlčacej doby, keď súd aplikoval ust. § 397 ods. 1 Obchodného zákonníka, pričom má za to, že súd mal v danom prípade aplikovať osobitnú premlčaciu lehotu v trvaní 3 rokov stanovenú § 107 ods. 1 Občianskeho zákonníka, viažucu sa na právny inštitút bezdôvodného obohatenia, a teda súd nesprávne určil moment začatia uplatniteľnosti nároku na úroky z omeškania, ktorý mal podľa odporcu ustáliť ako deň s dátumom 6.12.2008, a nie ako deň s dátumom 6.12.2007. Odporca opäť poukázal aj na to, že existenciu bezdôvodného obohatenia určil svojim rozsudkom až Krajský súd v Bratislave v roku 2011 a odkázal na vyjadrenie svojho právneho zástupcu na pojednávaní prvostupňového súdu dňa 21.11.2012. Aj pokiaľ ide o výšku úrokov z omeškania má odporca za to, že v danom prípade mal súd aplikovať príslušné ustanovenia občianskoprávnych predpisov účinných v čase omeškania odporcu, t.j. ust. § 517 ods. 2 Občianskeho zákonníka v spojení s § 3 nariadenia vlády SR č. 97/1995 Z.z. Pokiaľ ide o náhradu trov konania odporca uviedol, že pri rozhodovaní o povinnosti navrhovateľa nahradiť odporcovi trovy právneho zastúpenia mal súd aplikovať ust. § 142 ods. 3 O.s.p., a nie ust. § 146 ods. 1 písm. c) O.s.p. a § 146 ods. 2 O.s.p. Zároveň súd podľa neho nemal diferencovať medzi konaním pred zastavením konania v časti a konaním po zastavení v časti. Odporca má za to, že mal neúspech v spore len v nepatrnej časti, a teda súd mu mal priznať plnú náhradu trov právneho zastúpenia vo výške 3.242,40 eura, pričom súd mal podľa neho vychádzať z hodnoty sporu 53.454,41 eura. Odporca tiež vytkol krátenie náhrady za úkon právnej služby - účasť na pojednávaní dňa 19.9.2012 v zmysle ust. § 14 ods. 5 písm. b) vyhl. č. 655/2004 Z.z., nakoľko v danom prípade podľa neho došlo k prednesu právneho zástupcu navrhovateľa aj právneho zástupcu odporcu, k zmierovaciemu konaniu, ako i k zastaveniu konania v časti, a preto mal súd za tento úkon priznať odmenu vo výške základnej sadzby tarifnej odmeny podľa § 14 ods. 1 písm. c) cit. vyhlášky. Odporca tiež uviedol, že pôvodne uplatnený nárok navrhovateľa 53.454,41 eura s prísl. bol na základe späťvzatia navrhovateľa zredukovaný na sumu 14.147,- eur, a teda má za to, že v predmetnom spore mal v podstatnej časti úspech, a že navrhovateľ mal úspech len v nepatrnej časti. Preto mal podľa neho súd pri rozhodovaní o povinnosti odporcu nahradiť navrhovateľovi trovy konania aplikovať ust. § 142 ods. 2 O.s.p. a náhradu trov právneho zastúpenia primerane zredukovať v závislosti od miery neúspechu navrhovateľa v konaní. Odporca navrhol, aby odvolací súd zrušil rozsudok súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu žiadal rozsudok súdu prvého stupňa v celom rozsahu potvrdiť. Uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s napadnutým rozhodnutím súdu prvého stupňa a považuje ho za vecne aj právne správne. Námietky odporcu, ktorými odôvodňuje podanie odvolania, sú podľa neho svojim obsahom identické s námietkami, ktoré odporca uvádzal počas konania na súde prvého stupňa. Navrhovateľ má za to, že skutočnosť, že Obchodný zákonník výslovne neupravuje bezdôvodné obohatenie, neznamená, že záväzkový vzťah, ktorý vznikol medzi tým, kto sa obohatil, a tým, na koho úkor sa takto obohatil, nemôže byť svojou povahou obchodnoprávnym vzťahom. Nakoľko Obchodný zákonník neupravuje všetky záväzkové vzťahy, do ktorých podnikatelia, prípadne osoby uvedené v § 261 ods. 2 Obchodného zákonníka, vstupujú, nie je možné len z toho, že určitý záväzkový vzťah je upravený len v Občianskom zákonníku, vyvodzovať, že sa jedná o vzťah občianskoprávny. Záväzkový vzťah medzi navrhovateľom a odporcom ako podnikateľskými subjektmi založený Zmluvou o dielo zo dňa 5.10.1998 je podľa navrhovateľa bezpochyby svojou povahou vzťahom obchodnoprávnym a riadi sa teda ustanoveniami Obchodného zákonníka. Z tohto dôvodu má obchodnoprávnu povahu rovnako i záväzkový vzťah, ktorý medzi účastníkmi vznikol z bezdôvodného obohatenia, ku ktorému došlo preto, že pôvodný právny dôvod plnenia - Zmluva o dielo odpadol. Povaha právneho vzťahu účastníkov vzniknutého z právneho dôvodu, ktorý odpadol, je potom rozhodujúca aj pri posúdení, či premlčanie práva na vydanie bezdôvodného obohatenia sa riadi právnou úpravou Občianskeho resp. Obchodného zákonníka. Skutočnosť, že Obchodný zákonník výslovne neupravuje začiatok plynutia premlčacej doby a jej trvanie pokiaľ ide o právo na vydanie bezdôvodného obohatenia (v Občianskom zákonníku upravené v § 107), podľa názoru navrhovateľa neznamená nutnosť aplikácie právnej úpravy Občianskeho zákonníka. Tieto otázky je potrebné vzhľadom na obchodnoprávnu povahu záväzkového vzťahu medzi účastníkmi riešiť v zmysle všeobecných ustanovení Obchodného zákonníka o premlčaní - § 391 a § 397. Nakoľko Obchodný zákonník je vo vzťahu k Občianskemu zákonníku predpisom špeciálnym, čo platí aj pre všeobecné ustanovenia Obchodného zákonníka upravujúce premlčanie (§ 391 a § 397) vo vzťahu k ust. § 107 Občianskeho zákonníka, pri riešení otázky premlčania práva na vydanie bezdôvodného obohatenia v obchodných vzťahoch sa podľa navrhovateľa použije právna úprava obsiahnutá v Obchodnom zákonníku. Pokiaľ ide o percentuálnu sadzbu úrokov z omeškania navrhovateľ opäť poukázal na obchodnoprávnu povahu záväzkového vzťahu, ktorý vznikol medzi navrhovateľom a odporcom z bezdôvodného obohatenia. Preto aj pri určovaní výšky zákonných úrokov z omeškania je podľa navrhovateľa potrebné postupovať v zmysle ustanovení Obchodného zákonníka. Navrhovateľ sa stotožnil s rozhodnutím súdu prvého stupňa aj v časti trov konania. Uviedol, že pri výpočte trov právneho zastúpenia za úkony právnej služby vykonané po čiastočnom späťvzatí mal odporca zohľadniť, že ešte pred prvým pojednávaním vo veci samej došlo k späťvzatiu v časti istiny a konanie v časti istiny 39.304,41 eura bolo zastavené. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania v zmysle § 214 ods. 2 O.s.p., pričom termín verejného vyhlásenia rozsudku bol oznámený na úradnej tabuli súdu dňa 3.2.2014 podľa § 156 ods. 3 O.s.p. Po preskúmaní obsahu spisu, oboznámení sa s dôvodmi odvolania odporcu a s vyjadrením navrhovateľa k odvolaniu dospel k záveru, že odvolaniu nie je možné vyhovieť. Odvolací súd sa v celom rozsahu stotožňuje so zisteným skutkovým stavom a právnym posúdením veci prvostupňovým súdom. Súd prvého stupňa sa vo svojom rozsudku vysporiadal so všetkými argumentmi odporcu, správne vyhodnotil vykonané dôkazy a na správnosť dôvodov uvedených v rozsudku odvolací súd, podľa § 219 ods. 2 O.s.p. v celom rozsahu odkazuje. K odvolacím námietkam odporcu odvolací súd uvádza, že odporca tieto námietky uvádzal aj v priebehu konania pred súdom prvého stupňa, pričom súd prvého stupňa sa s nimi dostatočne, správne a zrozumiteľne vysporiadal v napadnutom rozsudku. S jeho závermi sa odvolací súd stotožnil. Vzťah navrhovateľa a odporcu je vzťahom obchodnoprávnym ( vzhľadom na povahu účastníkov konania- podnikatelia a vznikol pri ich podnikateľskej činnosti), a preto sa spravuje ustanoveniami Obchodného zákonníka. Pokiaľ z tohto vzťahu vzniklo bezdôvodné obohatenie, posudzuje sa vzhľadom na znenie § 261 ods. 6 Obchodného zákonníka v znení v čase uzavretia zmluvy, t.j. 5.10.1998, v spojení s § 1 ods. 2 Obchodného zákonníka podľa príslušných ustanovení Občianskeho zákonníka o bezdôvodnom obohatení (pretože Obchodný zákonník osobitne neobsahuje úpravu o bezdôvodnom obohatení ) avšak na otázky, ktoré Obchodný zákonník ako osobitná právna norma upravuje , sa použijú len ustanovenia Obchodného zákonníka. V danom prípade otázku vrátenia plnenia po odstúpení od zmluvy rieši Obchodný zákonník v § 351 ods. 2 Obchodného zákonníka, podľa ktorého aj súd prvého stupňa predmetnú vec posúdil. Obchodný zákonník tiež obsahuje úpravu premlčacej doby pre obchodnozáväzkové vzťahy (§ 391 až § 397), ako aj upravuje otázku úrokovej sadzby pri omeškaní s plnením peňažnej sumy v obchodnozáväzkovom vzťahu (§ 369 ods. 1 ), a preto súd prvého stupňa správne vec posúdil podľa Obchodného zákonníka. V danom prípade na posúdenie premlčacej doby súd správne aplikoval ust. § 394 ods. 1 a § 397 Obchodného zákonníka v spojení s ust. § 387 Obchodného zákonníka. Výšku úrokov z omeškania posúdil podľa § 369 Obchodného zákonníka, pričom správne stanovil, že úrok z omeškania je vo výške 14,25 % (10 % + sadza NBS). Odvolacie námietky odporcu týkajúce sa právneho posúdenia veci preto neobstoja a sú nedôvodné. K námietkam proti priznanej náhrade trov konania odvolací súd uvádza, že súd prvého stupňa správne posudzoval náhradu trov konania v späťvzatej časti konania podľa § 146 ods.2 O.s.p. V tejto časti bolo konanie zastavené pre procesný úkon navrhovateľa - späťvzatie návrhu v časti, pričom toto späťvzatie nezavinil svojim správaním odporca. V zostávajúcej časti konania o veci samej, bol navrhovateľ plne úspešný , a preto súd správne posúdil trovy konania v tejto časti konania podľa § 142 ods. 1 O.s.p. a zásady plného úspechu v spore. Ustanovenie § 142 ods. 3 O.s.p. sa aplikuje v prípade , keď je v časti návrhu vyhovené a v časti je návrh zamietnutý , čo sa v danom prípade nestalo Musí ísť teda o rozhodnutie vo veci samej , kde sa dá posúdiť pomer úspechu účastníka v konaní. Čiastočný úspech vo veci zakladá nárok na pomerné rozdelenie náhrady trov konania alebo na to, že žiadny z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. Čiastočný úspech sa skúma so zreteľom na uplatnený nárok, najmä z aspektu právneho dôvodu žaloby, t.j. skutkového stavu a právnej normy, ktorá sa mala použiť alebo sa použila pri rozhodovaní vo veci samej. Úspech účastníka sa však v prípade zastavenia konania pre späťvzaie návrhu neposudzuje a posúdiť nemôže. Zastavenie konania v späťvzatej časti neovplyvnilo pomer úspechu navrhovateľa v súdnom konaní, pretože v tejto časti sa úspech v konaní neposudzoval, ale len procesné zavinenie čiastočného zastavenia konania. Odvolacia námietka odporcu je preto nedôvodná. Súd správne priznal odporcovi náhradu trov konania v zastavenej časti konania za úkon právnej služby - účasť na pojednávaní dňa 19.9.2012 vo výške 1/4, pretože nárok navrhovateľa uplatnený v tejto časti konania sa na predmetnom pojednávaní neprejednával, ale bol v tejto časti návrh vzatý späť ešte pred otvorením pojednávania. Ako vyplýva z obsahu zápisnice z pojednávania dňa 19.9.2012, pred otvorením pojednávania vo veci samej navrhovateľ vzal čiastočne svoj návrh späť a vo zvyšku nároku sa súd pokúsil o zmierne riešenie veci. Na tento účel pojednávanie bez prejednania veci odročil. Odmenu právneho zástupcu za účasť na pojednávaní, ktoré prebehlo bez prejednania veci samej, potom súd prvého stupňa správne určil podľa § 13a ods. 4 vyhl.č. 655/2004 Z.z. vo výške 1 tarifnej odmeny. Odvolanie odporcu je preto aj v tejto časti nedôvodné. Nedôvodnou je i námietka proti výške odmeny za jednotlivé úkony, pretože odporca pri vyčíslení trov konania vychádzal z hodnoty celého predmetu konania, hoci mal správne vychádzať len z hodnoty predmetu konania v zastavenej časti konania a samostatnej z hodnoty predmetu konania vo zvyšnej časti konania, ktorú súd prejednával po čiastočnom zastavení konania a v ktorej vyhlásil rozsudok. Keďže súd prvého stupňa v zmysle vyššie uvedeného postupoval, bola výška odmeny za jednotlivé úkony právnej pomoci stanovená správne. Vzhľadom k uvedenému, odvolací súd napadnutý rozsudok prvostupňového súdu podľa § 219 ods. 1, 2, O.s.p. ako vecne správny potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 a § 142 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 151 ods. 1, 2 O.s.p. tak, že v odvolacom konaní úspešnému navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznal, pretože si žiadne trovy neuplatnil a zo spisu mu iné trovy odvolacieho konania ako trovy právneho zastúpenia nevyplývajú. Tento rozsudok je výsledkom hlasovania odvolacieho senátu v pomere hlasov 3 za : 0 proti. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.