Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 20CoP/149/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1612203425 Dátum vydania rozhodnutia: 19. 02. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Mária Hajdínová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1612203425.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Márie Hajdínovej a členov senátu JUDr. Ayše Pružinec Erenovej a JUDr. Ondreja Krajča v právnej veci starostlivosti súdu o deti: H. O. A. K. H. V. O. H. Á. , narodená dňa XX.X.XXXX, bytom G., E. Č.. X, G. O. A. K. H. Y. V. , narodený dňa XX.X.XXXX, bytom G., E. Č.. X, na čas do nadobudnutia plnoletosti deti zastúpené kolíznym opatrovníkom Úradom práce, sociálnych vecí a rodiny Malacky, Záhorácka č. 2942/60A, Malacky, deti rodičov: matka - Y. O. A. K. H. V. O. H. Á. , narodená dňa XX.X.XXXX, bytom G., E. Č.. X, otec - G. O. A. K. H. Y. V. , narodený dňa XX.X.XXXX, bytom G., E. Č.. XXXX/XX, o návrhu na zvýšenie výživného, na odvolanie matky proti rozsudku Okresného súdu Malacky zo dňa 18. septembra 2013, č.k. 9 P 95/2012-45, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 18. septembra 2013, č.k. 9 P 95/2012-45, vo výroku, ktorým súd zvýšil výživné otca na pôvodne maloletú H. O., narodenú dňa XX.X.XXXX, zo sumy 85,-- € mesačne na sumu 120,-- € mesačne počnúc septembrom 2012, vo výroku ktorým súd zvýšil výživné otca na pôvodne maloletého, G. O., narodeného dňa XX.X.XXXX, zo sumy 85,-- € mesačne na sumu 120,-- €, mesačne počnúc septembrom 2012; vo výroku, ktorým zmenil rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 13.4.2010, č.k. 8 P 173/2009-41, p o t v r d z u j e . Vo výroku o zročnom výživnom a o trovách konania rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 18. septembra 2013, č.k. 9 P 95/2012-45, z r u š u j e a vec mu v rozsahu zrušenia v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Malacky rozsudkom zo dňa zo dňa 18.9.2013, č.k. 9 P 95/2012-45, zvýšil vyživovaciu povinnosť otca na pôvodne maloletú H. O., narodenú dňa XX.X.XXXX, zo sumy 85,-- € mesačne na sumu 120,-- € mesačne počnúc septembrom 2012, zvýšil vyživovaciu povinnosť otca na pôvodne maloletého G. O., narodeného dňa XX.X.XXXX, zo sumy 85,-- € mesačne na sumu 120,-- € mesačne počnúc septembrom 2012. Zaostalé výživné v sume 260,-- € na každé z detí za obdobie od septembra 2012 do septembra 2013 súd povolil otcovi splácať v pravidelných mesačných splátkach po 30,-- € spolu s bežným výživným vždy k 15. dňu v mesiaci; tým zmenil rozsudok Okresného súdu Malacky zo dňa 13.4.2010, č.k. 8P/173/2009-41. Súd prvého stupňa tak rozhodol po tom, ako mal z vykonaného dokazovania preukázané, že naposledy bolo upravované výživné otca k deťom rozsudkom Okresného súdu Malacky zo dňa 13.4.2010, č.k. 8P/173/2009-41, ktorý nadobudol právoplatnosť dňa 28.4.2010. Súd schválil rodičovskú dohodu, ktorou sa otec zaviazal prispievať na výživu maloletých H. a G. na každého sumou 85,-- €. V tom čase boli obe maloleté deti žiakmi 7. triedy základnej školy, matka pracovala v spoločnosti Plastic Omnium v Lozorne, dosahovala čistý mesačný priemerný zárobok 618,-- €, otec bol živnostníkom a podľa daňového priznania za rok 2009 dosiahol v uvedenom roku príjem v sume spolu 5.163 €. V súčasnosti sú deti žiakmi stredných škôl v Bratislave - H. navštevuje strednú odbornú školu odbor kaderníčka, mesačne vynaloží na cestovné prostriedkami verejnej dopravy 50,-- €, G. sa učí za inštalatéra, každý mesiac vynaloží na cestovné 70,-- €, matka je naďalej zamestnaná v spoločnosti Plastic Omnium, kde dosahuje čistý mesačný príjem v sume 700,-- €. Spolu s deťmi žije v 2 - izbovom byte v podnájme; platí mesačne za byt 150,-- €, na stravu vynaloží 200,-- € mesačne. Otec je živnostníkom v odbore vodoinštalatér a čistý mesačný príjem dosahuje v sume 500,-- € až 600,-- €. Podľa daňového priznania otca za rok 2012, otec dosiahol v uvedenom roku príjem v sume 6.285,-- €. Otec žije v dome, ktorý má v spoluvlastníctve s družkou. Mesačne si platí poistku vo výške 50,-- € mesačne, platí plyn v dome vo výške 100,-- € mesačne, elektrinu 120,-- € mesačne, ako živnostník má auto Peugeot Partner, poistka na ktoré predstavuje 270,-- € ročne a 150,-- € až 200,-- € mesačne vynaloží na benzín, na dovolenky nechodí. Otcovi boli diagnostikované závažné chronické cievne ochorenia, ktoré ho podľa jeho vyjadrenia obmedzujú pri práci, keď nemôže dlho stáť, praskajú mu žily. Na základe takto ustáleného skutkového stavu veci dospel súd prvého stupňa k záveru, že na strane maloletých detí nastala zmena pomerov od poslednej úpravy výživného, keď sa zo žiakov základnej školy stali žiaci škôl vyššieho stupňa - stredných odborných škôl, s čím sú nepochybne spojené aj vyššie výdavky, obaja (vtedy) maloletí majú vyššie nároky na stravu, cestovné náklady na cestu do školy a vyššie nároky sú na učebné pomôcky a školské poplatky. Na strane rodičov závažné zmeny od poslednej úpravy výživného vykonaným dokazovaním súd nezistil, keď príjem rodičov je približne rovnaký, príp. o niečo vyšší a ich náklady významne nevzrástli. Na strane detí teda nastala taká zmena pomerov, ktorá odôvodňuje zmenu predchádzajúceho rozsudku upravujúceho výšku výživného, pričom pri určovaní výšky výživného vzal do úvahy nielen potreby maloletých detí, ale aj pomery otca, v možnostiach ktorého je prispievať na výživu sumou 120,-- € mesačne na každé dieťa, keď jeho čistý mesačný príjem sa pohybuje cca od 500,-- € do 600,- €, zdravotný stav ho obmedzuje v práci, má vplyv na ním dosiahnutý zárobok a hoci by potreby detí odôvodňovali vyšší príspevok zo strany otca, možnostiam otca je primerané výživné v sume 120,-- € na každé dieťa. Rozsudok súd prvého stupňa odôvodnil ustanoveniami § 62 ods. 1, 2, 3, 4, 5, § 75 ods. 1, § 76 ods. 1, § 77 ods. 1 a § 78 ods. 1 Zákona o rodine, § 154 ods. 1, § 163 ods. 1, 2 O.s.p. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil ustanovením § 146 ods. 1 písm. a/ O.s.p., keďže ide o konanie, ktoré mohlo začať aj bez návrhu. Proti tomuto rozsudku v celom rozsahu podala včas odvolanie matka, ktorá žiadala napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vrátiť vec súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Dôvodila tým, že súd prvého stupňa vec nesprávne právne posúdil tým, že nedostatočne zistil skutkový stav v zmysle § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. v spojení s § 205 ods. 2 písm. a/ O.s.p. a na základe vykonaných dôkazov dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam (§ 205 ods. 2 písm. d/ O.s.p.). Súd prvého stupňa sa pri svojom rozhodovaní nevysporiadal so všetkými skutočnosťami ovplyvňujúcimi jeho rozhodnutie v predmetnej veci, vo vzťahu k možnostiam zo strany otca vykonal dokazovanie v nedostatočnej miere, keďže daňovou optimalizáciou je možné znižovať príjmy zahrnutím výdavkov, ktoré sú bežným človekom vynakladané bez možnosti ich využitia do nákladovej položky, čím sa deklarovaný výsledok hospodárenia podnikateľa redukuje a poskytuje skresľujúci obraz o jeho životnej úrovni a finančnej situácii, ktorý nezodpovedá realite. Poukázala na to, že ustanovenie § 63 ods. 2 Zákona o rodine nepriamo ukladá súdu povinnosť pri každom rozhodovaní o výživnom pre dieťa preskúmať dôvodnosť výdavkov uplatnených v daňovom priznaní, ktoré ako odpočítateľná položka priamo znižujú daňový základ, nakoľko až po ich zistení možno rozhodnúť, ktoré z nich je nevyhnutné vynaložiť a v akom rozsahu v súvislosti so zárobkovou činnosťou povinného. Súd prvého stupňa v danom prípade postupoval nesprávne, keď pri posudzovaní možností otca, konkrétne jeho príjmu, vychádzal len z otcom doloženého daňového priznania a neskúmal oprávnenosť jednotlivých, ním vynaložených nákladov, hoci bol povinný vyvodiť schopnosti a možnosti povinného z predpokladaného príjmu získaného navýšením jeho daňového základu o sumu uplatnených, ale nie nevyhnutných výdavkov. S poukazom na ustanovenie § 75 ods. 1 Zákona o rodine namietala aj správnosť záverov súdu, podľa ktorých i keď by potreby detí odôvodňovali vyšší príspevok zo strany otca, možnostiam otca je primerané výživné v sume 120,-- €. Súd uprednostnil záujmy otca pred záujmom detí, súdom stanovené výživné je neadekvátne nízke vo vzťahu k potrebám detí, ktorých výdavky v súvislosti s platením školských poplatkov, ako i školských potrieb, vzrástli a navyše pribudli cestovné výdavky, ktoré v prípade H. predstavuje sumu 50,-- € a v prípade G. 70,-- €. Rovnako zročné výživné súd uložil otcovi zaplatiť v nesprávnej výške, keď správna výška zaostalého výživného voči každému z detí je 420,-- € a nie 260,-- €, ako je uvedené vo výroku rozsudku. Počas odvolacieho konania dňom 16.1.2014 nadobudli obe maloleté deti plnoletosť. Odvolací súd ich preto dňa 28.1.2014 vyzval na vyjadrenie, či sa pripájajú, prípadne či trvajú na odvolaní podanom proti napadnutému rozsudku súdu prvého stupňa ich matkou. Obe deti vo svojich písomných vyjadreniach zo dňa 6.2.2014 zhodne uviedli, že sa pripájajú k odvolaniu matky, na podanom odvolaní trvajú, v plnej miere sa s ním stotožňujú a žiadali, aby odvolací súd rozhodol v zmysle odvolania matky. Otec odvolanie nepodal, k odvolaniu matky sa nevyjadril. Kolízny opatrovník vo vyjadrení k odvolaniu matky uviedol, že sa pridržiava svojich doterajších vyjadrení a navrhol napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Odvolací súd preskúmal vec v celom rozsahu (§ 212 ods. 2 písm. a/ O.s.p.), túto prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 214 ods. 2 O.s.p.), keďže pre postup podľa ustanovenia § 214 ods. 1 O.s.p. neboli splnené zákonné podmienky (nebolo potrebné doplniť alebo zopakovať dokazovanie, nejde o konanie vo veciach porušenia zásady rovnakého zaobchádzania, súd prvého stupňa rozhodol na pojednávaní, nevyžaduje to dôležitý verejný záujem), a dospel k záveru, že vo výroku o zvýšení výživného odvolaniu matky nemožno priznať úspech. Rozsudok verejne vyhlásil dňa 19. februára 2014 (§ 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p.). O termíne verejného vyhlásenia rozsudku boli účastníci, kolízny opatrovník, upovedomení zákonným spôsobom. Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zvýšení vyživovacej povinnosti otca potvrdil, pretože je vo výroku vecne správny, a keďže sa v celom rozsahu pridržiava dôvodov napadnutého rozsudku, ako správnych, rozsudok odvolacieho súdu už ďalšie dôvody neobsahuje (§ 219 ods. l, 2 O.s.p.). Pre správnosť rozhodnutia súdu prvého stupňa a jeho dôvodov odvolací súd považuje za potrebné uviesť ešte nasledovné. Podľa § 62 ods. 1, 2, 3, 4, 5 Zákona o rodine plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom je ich zákonná povinnosť, ktorá trvá do času, kým deti nie sú schopné samé sa živiť (ods. 1). Obaja rodičia prispievajú na výživu svojich detí podľa svojich schopností, možností a majetkových pomerov. Dieťa má právo podieľať sa na životnej úrovni rodičov (ods. 2). Každý rodič bez ohľadu na svoje schopnosti, možnosti a majetkové pomery je povinný plniť svoju vyživovaciu povinnosť v minimálnom rozsahu vo výške 30 % zo sumy životného minima na nezaopatrené neplnoleté dieťa alebo na nezaopatrené dieťa podľa osobitného zákona (ods. 3). Pri určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliada na to, ktorý z rodičov a v akej miere sa o dieťa osobne stará. Ak rodičia žijú spolu, prihliadne súd aj na starostlivosť rodičov o domácnosť (ods. 4). Výživné má prednosť pred inými výdavkami rodičov. Pri skúmaní schopností, možností a majetkových pomerov povinného rodiča, súd neberie do úvahy výdavky povinného rodiča, ktoré nie sú nevyhnutné vynaložiť (ods. 5). Podľa § 75 ods. 1 Zákona o rodine pri určení výživného prihliadne súd na odôvodnené potreby oprávneného, ako aj na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného. Na schopnosti, možnosti a majetkové pomery povinného prihliadne súd aj vtedy, ak sa povinný vzdá bez dôležitého dôvodu výhodnejšieho zamestnania, zárobku, majetkového prospechu; rovnako prihliadne aj na neprimerané majetkové riziká, ktoré povinný na seba berie. Podľa § 78 ods. 1 veta prvá Zákona o rodine dohody a súdne rozhodnutia o výživnom možno zmeniť, ak sa zmenia pomery. Výživným sa rozumejú náklady na uspokojovanie všetkých životných potrieb toho, komu je poskytované v súvislosti s jeho všestranným rozvojom tak po stránke fyzickej, ako aj po stránke duševnej. Rozsah nákladov na úhradu životných potrieb osoby odkázanej na výživné je rôzny, a to vzhľadom na vek, zdravotný stav, ale aj vzhľadom na nadanie (schopnosti) tejto osoby, spôsob prípravy na jej budúce povolanie a podobne. V zmysle vyššie uvedených zákonných ustanovení základom pre hodnotenie schopností a možností rodičov plniť si svoju vyživovaciu povinnosť voči dieťaťu je zistenie ich skutočných príjmov, ale aj podkladov odôvodňujúcich záver, že tento dosahovaný príjem zodpovedá ich telesným a duševným schopnostiam, skúsenostiam v plnení pracovných povinností, ako aj miestnym, lokálnym, možnostiam ich uplatnenia a závisí aj od zisťovania ich celkových majetkových pomerov v širšom slova zmysle. Pri rozhodovaní o určení rozsahu vyživovacej povinnosti má súd vychádzať jednak zo všeobecných hľadísk, t.j. zo skúmania odôvodnených potrieb dieťaťa, rozsah ktorý je rôzny vzhľadom na vek, zdravotný stav, spôsob prípravy na budúce povolanie, nadanie, záujmy dieťaťa. Vychádza zároveň aj z reálnych možností a schopností rodičov plniť si svoju vyživovaciu povinnosť. Medzi týmito dvomi kritériami (medzi odôvodnenými potrebami maloletého dieťaťa a reálnymi schopnosťami a možnosťami rodičov) platí zásada priamej úmernosti, ktorá je plne v súlade s normatívnou zásadou, že dieťa má právo žiť na takej úrovni, na akej žijú jeho rodičia. To znamená, že čím je vyššia životná úroveň rodičov, tým je odôvodnené aj rozsiahlejšie uspokojovanie potrieb dieťaťa; teda jeho odôvodnenými potrebami sú aj také potreby, ktoré nie sú celkom bežné, ale sú pre vývoj dieťaťa prospešné, napr. rekreačné, kultúrne, také, ktoré vo vyššej miere zmierňujú zdravotný hendicap a pod. Rozsah odôvodnených potrieb dieťaťa je tiež súčasne závislý od reálnych schopností a možností jeho rodičov - povinných poskytovať mu výživné, t.j. od ich zárobkových schopností a možností, počtu ich celkových vyživovacích povinností a pod. Plnenie vyživovacej povinnosti rodičov k deťom, ktoré sú na ich výživu i celkovú starostlivosť úplne odkázané, je jednou zo základných povinností každého rodiča, pričom každý z rodičov je povinný venovať všetky svoje sily dôslednému zabezpečeniu výživy detí, a to všetkých svojich detí bez rozdielu a bez ohľadu na to, či s deťmi žije alebo nežije v spoločnej domácnosti, pretože dieťa má právo na vytvorenie čo najpriaznivejších podmienok pre svoj zdravý rast a vývoj. Aj pri rozhodovaní o zmene rozsahu výživného prihliada súd k tomu, aby rozsah odôvodnenosti potrieb dieťaťa zodpovedal reálnym schopnostiam a možnostiam výživou povinných rodičov, pričom povinnosťou súdu pri rozhodovaní o tejto zmene rozsahu výživného je vykonať porovnanie pomerov skutočností dôležitých pre určenie výživného tak na strane dieťaťa, ako aj u jeho rodičov, a to v čase predchádzajúceho rozhodnutia s pomermi existujúcimi v čase nového rozhodovania, na základe úplných výsledkov dokazovania. To znamená, že musí byť preukázané, či a v čom ide o zmenu pomerov, zmenu podstatnú, nielen prechodnú. Pre zmenu rozhodnutia o výživnom nepostačuje len úvaha o tom, že doterajšie výživné je už nepostačujúce, či všeobecné konštatovanie o zmene pomerov v dôsledku uplynutia určitého času. V prejednávanej veci sa súd prvého stupňa uvedenými zákonnými ustanoveniami, zásadami, dôsledne riadil, vykonal potrebné dokazovanie a v rámci neho i porovnanie pomerov na strane teraz plnoletých detí i na strane rodičov v čase poslednej úpravy (apríl 2010), s pomermi existujúcimi v čase rozhodovania v prejednávanej veci. Z tohto dokazovania vyvodil aj správne právne závery, s ktorými sa stotožňuje aj odvolací súd. Nie je sporným, že u detí H. a G. došlo k podstatnej zmene pomerov dňa 1.9.2012, keď sa im zvýšili odôvodnené potreby vzhľadom na ich vek a prechod na strednú školu. Nebolo možné tiež opomenúť, ani sa tak nestalo, v zásade nezmenené zárobkové možnosti a schopnosti oboch rodičov, ani to, že ani jednému z rodičov nepribudla ďalšia vyživovacia povinnosť. Matka vo svojom odvolaní, neskôr obe deti, vo vzťahu k výške výživného neuviedla žiadne také vecné a právne relevantné dôvody, ktoré by privodili priaznivé rozhodnutie. Súd prvého stupňa vo veci vykonal dokazovanie správnym smerom, z neho vyvodil správne skutkové závery a vec napokon rozhodol správne aj po právnej stránke; rozsudok v tejto otázke obsahuje všetky náležitosti vyplývajúce z ustanovenia § 157 O.s.p. V rozsudku súd podrobne uviedol, aké dôkazy vykonal, ako ich vyhodnotil, posúdil a ako vec posúdil po právnej stránke. Aj podľa právneho názoru odvolacieho súdu výška výživného na každé z detí v sume 120,-- € mesačne je primeraná k veku a potrebám detí, pri zohľadnení možností a schopností výživou povinného rodiča, ich otca, je určená, zvýšená podľa zákonných zásad. Námietka matky, že súd prvého stupňa nevykonal dokazovanie v dostatočnej miere, keď aktuálny zárobok otca ustálil len na základe jeho daňových priznaní, hoci daňovou optimalizáciou je možné znižovať príjmy zahrnutím výdavkov, ktoré sú bežným človekom vynakladané bez možnosti ich využitia do nákladovej položky, čím sa deklarovaný výsledok hospodárenia podnikateľa redukuje a poskytuje skresľujúci obraz o jeho životnej úrovni a finančnej situácii nezodpovedajúcej realite, je nedôvodná. V konaní boli zárobkové pomery otca zistené na základe jeho daňových priznaní a v priebehu konania nevyšli najavo žiadne skutočnosti, ktoré by mohli nasvedčovať tomu, že otec údaje o svojich príjmoch skresľuje. Súd prvého stupňa však pri ustálení zárobku otca vychádzal aj z jeho výpovede na pojednávaní dňa 18.9.2013, kde otec uviedol mesačný príjem v sume 500,-- € - 600,-- €, ktorý po prepočte na kalendárny mesiac prevyšuje zisk vyplývajúci z jeho daňového priznania za rok 2012 (482,-- €); matka ani netvrdila, že otec skutočne údaje o zárobkoch skresľuje, len vo všeobecnosti poukázala na možnosť takéhoto konania zo strany otca. Bolo povinnosťou súdu prihliadnuť na zdravotný stav otca, ktorý v dôsledku závažného ochorenia nie je schopný dosiahnuť vyšší zárobok. Vzhľadom na vek detí matka už svojou osobnou starostlivosťou výživné nahrádza len v minimálnej sume. Za predpokladu, že výživné vo finančnom vyjadrení si plní v sume 100,-- € mesačne na každé dieťa, povinnosť otca platiť výživné po 120,-- € mesačne je primerané možnostiam a schopnostiam otca, odôvodneným potrebám oboch detí spolu s prihliadnutím k tomu, že deti majú právo podieľať sa na životnej úrovni svojich rodičov. Súd prvého stupňa pochybil pri rozhodovaní o zročnom výživnom, v tejto časti je nutné napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 221 ods. 1 písm. f/, ods. 2 O.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť v rozsahu zrušenia na ďalšie konanie. Výška zročného výživného (nedoplatku) odzrkadľuje rozdiel medzi skutočne plateným výživným a sumou súdom priznanou. Súd prvého stupňa zročné (zameškané) výživné určil za obdobie od septembra 2012 do septembra 2013 v sume 260,-- € na každé dieťa. Z napadnutého rozhodnutia však nevyplýva, na základe akého skutkového stavu, prípadne na akom právnom základe súd takto rozhodol. Z rozhodnutia nevyplýva, v akej výške bolo zo strany otca uhrádzané výživné, v akej výške súd uhradené výživné započítal na úhradu zvýšeného výživného, a teda aká časť výživného a za aké obdobie, ohraničené presnými dátumami, zostala zo strany otca neuhradená. Rovnako z odôvodnenia napadnutého rozsudku nevyplýva, na základe čoho súd dospel k záveru, že je na mieste povoliť otcovi zročné výživné zaplatiť v pravidelných splátkach po 30,-- € mesačne, keď v tomto smere iba citoval ustanovenie § 160 ods. 1 O.s.p. bez akéhokoľvek ďalšieho odôvodnenia rozhodnutia, a to napriek tomu, že ustanovenie § 160 ods. 1 O.s.p. ani v prípade zročného výživného neumožňuje súdu uložiť povinnej osobe splatiť dlžnú sumu v splátkach celkom automaticky a bez toho, aby to odôvodňovali okolnosti danej veci vyplývajúce z vykonaných dôkazov. Rozhodnutie súdu prvého stupňa v časti zročného výživného nie je vôbec odôvodnené, je nepreskúmateľné; odôvodnenie napadnutého rozsudku neobsahuje ani zmienku o zročnom výživnom. Odvolací súd nad rámec uvedeného poukazuje na to, že, vychádzajúc z obsahu výroku napadnutého rozhodnutia, treba považovať rozhodnutie súdu o zročnom výživnom aj za nepresné, vecne nesprávne. Ak otec v posudzovanom období po zvýšení výživného prispieval na výživu detí v pôvodne určenej sume výživného, teda v sume 85,-- € (táto skutočnosť z odôvodnenia nevyplýva, možno to však dôvodne predpokladať), rozdiel medzi pôvodným a zvýšením výživným by predstavoval 35,-- € mesačne na každé dieťa. V takomto prípade, keď súd prvého stupňa rozhodol o zročnom výživnom za (nepresne určené) obdobie od septembra 2012 do septembra 2013, suma zročného výživného nemôže predstavovať 260,-- € na každé dieťa, ale mala by predstavovať sumu 420,-- € (12 x 35,-- €), resp. 455,-- € (13 x 35,-- €) na každé dieťa. Riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu teda nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (porovnaj napr. rozhodnutie Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). Rovnako aj Ústavný súd Slovenskej republiky vyjadril povinnosť súdov riadne odôvodniť svoje rozhodnutie (napr. v náleze III. ÚS 119/2003-30). Ústavný súd už vyslovil, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivý proces je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t.j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (IV. ÚS 115/03). Nedostatok alebo nezrozumiteľnosť dôvodov rozhodnutia predstavuje závažné procesné pochybenie súdu spočívajúce v odňatí možnosti konať pred súdom (§ 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p.), na ktoré je odvolací súd povinný prihliadať z úradnej povinnosti a ktoré odôvodňuje zrušenie napadnutého rozhodnutia. Vychádzajúc z vyššie uvedeného preto odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa vo výroku o zročnom výživnom, v súvisiacom výroku o trovách konania podľa § 221 ods. 1 písm. f/ O.s.p. a podľa § 206 ods. 2 veta druhá O.s.p. zrušil a v rozsahu zrušenia podľa § 221 ods. 2 O.s.p. vec mu vrátil na ďalšie konanie. V ďalšom konaní, súc pritom viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.), bude súd prvého stupňa pokračovať aj s plnoletými H. O. a G. O. na strane navrhovateľov (na čas po nadobudnutí plnolestosti), pre účely rozhodnutia o zročnom výživnom vykoná, prípadne doplní alebo zopakuje dokazovanie, ktoré bude pre rozhodnutie nevyhnutné (§ 120 ods. 1,2 O.s.p.), vyhodnotí všetky dôkazy jednotlivo, ako aj v ich vzájomnej súvislosti, na základe takto ustáleného skutkového stavu opätovne rozhodne o zročnom výživnom za obdobie ohraničené konkrétnym dátumom jeho začiatku a konca a svoje rozhodnutie riadne odôvodní. V novom rozhodnutí rozhodne opätovne o náhrade trov konania pred súdom prvého stupňa i pred odvolacím súdom (§ 224 ods. l, § 142 a nasl. O.s.p.; § 157 O.s.p.). Záverom odvolací súd ešte poznamenáva, že rozhodol bez nariadenia pojednávania dôvodiac ustanovením § 214 ods. 2 O.s.p., § 211 ods. 2, § 156 ods. 3 O.s.p. a už vyššie uvedenými dôvodmi. S dôrazom na to, že nedopĺňal dokazovanie, a preto prípadne ďalšie tvrdenia prednesené účastníkmi konania na pojednávaní na odvolacom súde už nemohli mať vplyv na iné rozhodnutie odvolacieho súdu. Postačovalo preto preskúmanie veci na základe spisovej dokumentácie; účastníci, predovšetkým odvolateľka, ani nevzniesla žiadny presvedčivý dôkaz potvrdzujúci, že iba ústna časť pojednávania nasledujúca po výmene písomných stanovísk by mohla zaručiť spravodlivé konanie (porovnaj napr. rozhodnutie Európskeho súdu pre ľudské práva zo dňa 25.4.2002, č. 64336/01, vo veci Lino Carlos VARELA ASSALINO proti Portugalsku; porovnaj tiež rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci vedenej pod sp.zn. 5Cdo 218/2009, 3Cdo 51/2011, 7Cdo 56/2011). Odvolací súd nedoručoval matke vyjadrenie kolízneho opatrovníka k jej odvolaniu proti rozsudku súdu prvého stupňa, pretože v ňom kolízny opatrovník len odkázal na dôvody, ktoré uvádzal aj v konaní pred súdom prvého stupňa. Aj prípadné vyjadrenie sa matky k danému vyjadreniu by neovplyvnilo rozhodnutie odvolacieho súdu. V tomto smere potom ani nemožno dôvodiť, že týmto postupom súdu bola matke odňatá možnosť konať pred súdom, že by mu súd odňal ústavné právo na súdnu ochranu. Odvolací súd prijal rozhodnutie jednohlasne (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.