Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 9Co/88/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1708208612 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 05. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Magdaléna Floreková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1708208612.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Magdalény Florekovej a členov senátu JUDr. Romana Huszára a JUDr. Zuzany Posluchovej v právnej veci navrhovateľa: P. X., G. S., L. XX/D, zastúpený JUDr. Silviou Jakubcovou, advokátkou, Modra Štúrova 34, proti odporkyni: Z. E., G. Š., U. XX, zastúpená JUDr. Evou Klemovou, AK Pezinok, M. R. Štefánika 1, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, na odvolanie odporkyne proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 14. 10. 2011 č.k. 12C 123/2009 - 145, v pomere hlasov 3 : 0, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa p o t v r d z u j e . Odporkyňa je p o v i n n á zaplatiť navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania 128,64 € JUDr. Silvii Jakubcovej, advokátke v Modre, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa vyporiadal bezpodielové spoluvlastníctvo manželov po rozvode manželstva tak, že do výlučného vlastníctva odporkyne prikázal : 1/ skriňu Raumwunder D2 v hodnote 279 €, 2/ posteľ z bledého dreva s 2 nočnými stolíkmi a matracom o rozmere 220 x 200 cm, v hodnote 372 €, 3/ Playstation PS 2 zn. Sony v hodnote 425 €, 4/ chladničku zn. Gorenje v hodnote 332 € a 5/ sporák zn. Gorenje v hodnote 371 €. Zároveň zaviazal odporkyňu povinnosťou zaplatiť navrhovateľovi na vyrovnanie podielu sumu 5.696,68 €, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. odporkyni tiež uložil povinnosť zaplatiť navrhovateľovi trovy konania vo výške 1.098,38 €, v lehote troch dní od právoplatnosti rozsudku. navrhovateľku s odporcom ďalej zaviazal spoločne a nerozdielne zaplatiť na účet prvostupňového súdu súdny poplatok vo výške 223 €, do troch dní od právoplatnosti rozsudku. V odôvodnení svojho rozhodnutia prvostupňový súd uviedol, že účastníci konania uzavreli manželstvo dňa 26. 7. 2002; ktoré bolo rozvedené rozsudkom tamojšieho súdu zo dňa 3. 10. 2005 č.k. 7C 17/2005 - 24, ktorý rozsudok nadobudol právoplatnosť dňa 13. 10. 2005. Navrhovateľ podal návrh o vyporiadanie BSM na súde dňa 1. 10. 2008. V priebehu konania účastníci ustaľovali zostatkové hodnoty hnuteľných vecí, patriacich do BSM, pričom netrvali na určení ich zostatkových hodnôt znaleckým dokazovaním. Ohľadom nadobudnutia hnuteľných vecí účastníci nepredložili súdu žiadne listinné dôkazy, s výnimkou dokladu o zakúpení kotla v hodnote 30.000,- Sk; keď navrhovateľ z dôvodu odchodu zo spoločnej domácnosti tieto doklady nechal v dome a odporkyňa žiadne z nich súdu nepredložila. Účastníci všetky označené hnuteľné veci kupovali formou splátkového predaja v spoločnostiach Home Credit a Quatro. Pretože pôžičky tohto typu sú dôchodcom poskytované výhodnejšie, niektoré z uvedených hnuteľných vecí boli kupované na meno M. F., matky odporkyne, avšak jednotlivé splátky za kúpené veci uhrádzali účastníci konania zo svojich spoločných finančných prostriedkov. M. F., vypočutá v konaní ako svedok, nevedela súdu vo svojej výpovedi uviesť, aká bola napr. cena kotla, ako dlho a v akých splátkach dlh uhradila, čo potvrdzovalo tvrdenie navrhovateľa, že jednotlivé splátky hradil počas trvania manželstva on. Prvostupňový súd neakceptoval obranu odporkyne, že Playstation bol dar pre syna odporkyne Miroslava, zatiaľ čo navrhovateľ toto tvrdenie odporkyne popieral a trval na tom, že aj uvedená hnuteľná vec patrila do BSM. Odporkyňa neprodukovala žiadny dôkaz o tom, že Playstation bola darom, tak ako to tvrdila, preto súd prvého stupňa aj túto hnuteľnú vec pojal do masy BSM. Existenciu všetkých uvedených hnuteľných vecí potvrdili pred súdom vo svojej svedeckej výpovedi svedkovia - manželia F. ( brat odporkyne s manželkou ), ktorí s účastníkmi konania žili v rodinnom dome, ktorý v tom čase patril do vlastníctva M. F. ( matky odporkyne ) a sestry odporkyne V. A.. Manželia F.i tak vzhľadom na spoločné bývanie v jednom dome mali vedomosti o zakupovaní jednotlivých vecí účastníkmi konania počas trvania ich manželstva. Účastníci zhodne uviedli, že na dome, patriacom matke odporkyne a jej sestre ( V. A. ) boli počas trvania BSM vykonané investície do ústredného kúrenia, spočívajúce v zakúpení kotla, inštalačného materiálu, vrátane radiátorov; kým navrhovateľ tvrdil, že uvedené investície boli realizované zo spoločných prostriedkov účastníkov, odporkyňa v konaní tvrdila, že náklady na zakúpenie kotla v cene 30.000,- Sk ako aj náklady na materiál vo výške cca 25.000,- Sk až 28.000,- Sk hradila výlučne jej matka, čo preukazovala predložením dokladu o kúpe kotla zo dňa 15. 8. 2003 a Čestného prehlásenia Z. N. zo dňa 1. 2. 2010. V konaní bol ale dokazovaním preukázaný opak a Čestné prehlásenie Z. N. vyhodnotil prvostupňový súd ako nepravdivé . Z. N. v ňom uvádza, že „všetok materiál hradila p. F. tak, že mu dala osobne peniaze na jeho nákup, tento on zakúpil a následne zabudoval“, avšak pred súdom dňa 13. 10. 2010 Z. N. ako svedok vypovedal, že ústredné kúrenie robil na objednávku odporkyne, že radiátory kupovali na trikrát, vždy ich platila odporkyňa, o chvíľu na to vypovedal, že odporkyňa a jej matka kúpili kotol a radiátory, potrubie a všetok materiál. Z dokladu o kúpe kotla možno nepochybne vyvodiť len to, že tento bol zakúpený M. F. v splátkovej spoločnosti Quatro M. F., za cenu 30.000,- Sk, čo medzi účastníkmi nebolo sporné. Rozpory však boli v otázke, kto uhradil splátky za tento kotol. Svedkyňa M. F.Á. nevedela predložiť žiadne listinné dôkazy o úhradách, ale hlavne nevedela sa vôbec vyjadriť ani k tomu, kedy a v akých splátkach bola táto pôžička splátkovej spoločnosti uhradená. O zakúpení inštalačného materiálu v spoločnosti Props s.r.o. a Instamik boli predložené pokladničné doklady, ktoré ale nepreukazujú, kto v skutočnosti cenu zakúpeného materiálu zaplatil. Prvostupňový súd v odôvodnení svojho rozsudku uviedol, že svedkyňa M. F. v konaní pred súdom opakovane klamala - napr. o tom, že za odpredaj pozemkov dostala od Železníc SR cca 80.000,- Sk, hoci podľa predložených zmlúv to bolo spolu len 53.506,- Sk. Potom tiež neobstoja jej tvrdenia, že obdržanú sumu použila na nákup chladničky ( 12.600,- Sk ), že deťom dala 15.000,- Sk, odporkyni ďalších 10.000,- Sk ako dlh za syna X. F. a bližšie neurčenú časť použila na vybudovanie ústredného kúrenia, čomu by zodpovedala čiastka 15.900,- Sk, čo by nezodpovedalo cene kotla ( 30.000,- Sk ) a ešte aj nákupu ďalšieho materiálu vo výške 25.000,- až 28.000,- Sk. Svedok N. pred súdom vypovedal, že ústredné kúrenie vybudoval na objednávku odporkyne, ktorá kupovala radiátory a materiál, pričom platila zo svojej peňaženky. Odporkyňa nespochybňovala navrhovateľom tvrdenú sumu 1.702 € ako cenu za vybudovanie ústredného kúrenia; túto sumu len odmietala zaradiť do masy BSM, zároveň ale inú sumu ako jeho cenu neuvádzala. Sumu 1.702 € ako cenu za vybudovanie ústredného kúrenia, tvrdenú navrhovateľom, vyhodnotil súd prvého stupňa ako primeranú, berúc do úvahy 1.000 € ako cenu za kotol a ďalej sumy 700 € za ďalších 7 ks radiátorov plus inštalačný materiál. Vykonaným dokazovaním súd prvého stupňa zistil, že účastníci si počas trvania ich manželstva vzali dňa 8. 10. 2004 ako dlžníci v Slovenskej sporiteľni a.s. úver vo výške 100.000,- Sk na základe Zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX. Odporkyňa v konaní tvrdila, že nevie, ako sa s touto finančnou čiastkou naložilo; nebolo sporné, že účastníci si úver v takejto výške spoločne vzali, ani to, že ho splatil navrhovateľ sám, keďže odporkyňa prehlásila pred súdom, že ona úver nesplácala. Súd prvého stupňa označil za nepravdepodobné, aby sa odporkyňa, po tom, ako uzavrela spolu s navrhovateľom Zmluvu o splátkovom úvere, nezaujímala, na čo boli peniaze z tohto úveru vlastne použité. Prvostupňový súd uveril tvrdeniu navrhovateľa, že ešte v deň, kedy si tento úver s odporkyňou vzali, vyplatili z neho čiastku 90.000,- Sk bratovi odporkyne a zvyšok istiny, t.j. 10.000,- Sk použili účastníci na vyplatenie iných svojich podlžností. X. F. a jeho manželka vypočutí súdom prvého stupňa ako svedkovia dňa 30. 6. 2010 popísali skutočnosti, za akých došlo k odovzdaniu peňazí v Slovenskej sporiteľni, a.s. dňa 8. 10. 2004. Svedecké výpovede učinili za osobnej prítomnosti odporkyne na pojednávaní, ktorá svojmu bratovi a ani švagrinej nepoložila jedinú otázku, čo vyhodnotil súd ako nepochopiteľné, keďže tvrdila, že bratovi žiadne peniaze z pôžičky nevyplácali. Svedeckú výpoveď brata odporkyne posúdil prvostupňový súd ako hodnovernú, keď všetky svedkom popisované okolnosti boli logické a časovo na seba nadväzujúce. K nedôveryhodnosti výpovede svedkyne M. F., matky odporkyne, prispel aj fakt, že táto svedkyňa popierala, že by jej syn X. F. s manželkou vybudovali na rodinnom dome prístavbu, pozostávajúcu z kuchyne, obývačky a kúpeľne, pričom tvrdila, že tento vybudoval len terasu s múrikom, a to napriek jednoznačnej fotodokumentácii, na ktorej je zachytená neomietnutá prístavba zvonku, ako aj nie celkom dokončenú obývačku, v ktorej je zachytená rodina počas vianočných sviatkov. Odporkyňa predložila súdu znalecký posudok, týkajúci sa nehnuteľnosti, v ktorom nie je žiadna zmienka o prístavbe, čo je však pochopiteľné, keď tento posudok je z r. 2008, kedy už spomínaná prístavba bola zbúraná. Navrhovateľ v konaní výpismi zo svojho účtu zdokladoval a preukázal úhradu úveru a v časti, ktorá bola splatená navrhovateľom po právoplatnosti rozvodu jeho manželstva s odporkyňou vyhodnotil jeho nárok na vyplatenie tejto sumy vo výške 3.956,18 € ako dôvodný. Pretože to bola odporkyňa, kto po celý čas užíval označené hnuteľné veci, tieto odmietla navrhovateľovi vydať a navrhovateľ si tak musel zakúpiť veci nové, súd prvého stupňa predmetné hnuteľné veci prikázal do výlučného vlastníctva odporkyne a túto zaviazal vyplatiť navrhovateľovi na vyrovnanie jeho podielu sumu 889,50 € ( 1.779 : 2 ); ďalej za investície do ústredného kúrenia sumu 851 € ( 1.702 : 2 ), ako aj sumu navrhovateľom splateného úveru po rozvode manželstva účastníkov vo výške 3.956,18 € ( pretože navrhovateľ bol povinný požadovať, aby sa mu nahradilo to, čo vynaložil zo svojho majetku na spoločný majetok ), spolu na vyrovnanie podielu navrhovateľa čiastku 5.696,68 €. Odporkyňa sa so svojím súčasným manželom stala vlastníkom rodinného domu v Šenkviciach ( ktorý predtým vlastnila jej matka so sestrou odporkyne V. A. ), do ktorého investoval navrhovateľ jednak vybudovaním ústredného kúrenia a tiež vyplatenia brata odporkyne za ním vybudovanú prístavbu tohto rodinného domu; z uvedeného dôvodu má navrhovateľ nárok na náhradu toho, čo vynaložil na majetok odporkyne. Po právnej stránke oprel súd prvého stupňa svoje rozhodnutie o ust. § 143, § 148, § 149, § 150 Obč. zák. O poplatkovej povinnosti za vysporiadanie BSM rozhodol súd prvého stupňa podľa § 5 ods. 1 zák. č. 71/1992 Zb., položky 6b/ Sadzobníka súdnych poplatkov, keď výška súdneho poplatku činí 3 % z predmetu konania, t.j. zo súčtu aktív 7.437 €, t.j. súdny poplatok predstavuje sumu 223 €; poplatková povinnosť je solidárna ( spoločná a nerozdielna ), podľa § 2 ods. 3 zák. č. 71/1992 Zb. Rozhodnutie o trovách konania odôvodnil prvostupňový súd použitím ust. § 142 ods. 1 O.s.p.; v konaní úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov konania, keď vzal do úvahy, že vedenie súdneho konania zapríčinila odporkyňa, keď nevyužila možnosť riešenia sporu dohodou o vyporiadaní BSM pred podaním návrhu na súd, rovnako tak ani počas priebehu súdneho konania, čím spôsobila vznik súdnych trov. Tieto priznal súd prvého stupňa navrhovateľovi za zaplatený súdny poplatok vo výške 66 € a ďalej titulom trov právneho zastúpenia navrhovateľa pri hodnote jedného úkonu právnej služby 56,96 € za celkom 10 úkonov právnej služby ( prevzatie a príprava zastúpenia, účasť na pojednávaní dňa 11. 9. 2010 v hodnote 1-iny, ďalej dňa 5. 5. 2010, 30. 6. 2010, 13. 10. 2010, 8. 12. 2010, 26. 1. 2011, 1. 6. 2011, 14. 9. 2011, 6. 4. 2011, ako aj písomné podanie vo veci dňa 6. 4. 2011; ďalej režijný paušál 1 x 6,30, 1 x 6,95, 4 x 7,21, 4 x 7,41 €. Právnej zástupkyni navrhovateľa tiež prináleží náhrada za stratu času za cesty na trase Modra - Bratislava ( 45 min.) - podľa § 17 ods. 1 vo výške 1/60-iny výpočtového základu, t.j. za 1 pojednávanie v r. 2009 v sume 46,36 € ( 11,59 € x 2 polhodiny x 2 cesty tam a späť ), za 4 pojednávania v r. 2010 v sume 192,32 € ( 12,02 € x 2 polhodiny x 2 cesty tam a späť = 48,08 € x 4 pojednávania ), za 4 pojednávania v r. 2011 v sume 197,60 € ( 12,35 € x 2 polhodiny x 2 cesty = 49,40 € x 4 pojednávania ). Trovy právneho zastúpenia úhrnom 1.032,39 €. Uvedený rozsudok napadla v zákonnej lehote odvolaním odporkyňa, v celom rozsahu. Vytýkala prvostupňovému súdu, že každé tvrdenie navrhovateľa a ním navrhnutých svedkov vyhodnotil ako pravdivé, bez ohľadu na to, či boli podporené aj prípadným ďalším dôkazom. Navrhovateľ nepredložil žiadne doklady o kúpe hnuteľných vecí, s čím sa súd prvého stupňa vysporiadal tak, že navrhovateľ spoločnú domácnosť s odporkyňou opustil náhle, takže listiny zostali v dome u odporkyne, a to bez toho, aby si túto skutočnosť nejako hodnoverne overil. Súd vôbec nepripustil, že by navrhovateľ tieto doklady mohol vziať, že ho nikto z domu nevyhadzoval, alebo že ich nevzal preto, že sa mu nehodili, pretože veľmi dobre vedel, že ani jeden z dokladov okrem dokladu o kúpe skrine a postele, sa netýka vecí, ktoré by patrili do ich spoločného majetku. Naopak, súd prvého stupňa všetky tvrdenia odporkyne a svedkov ňou navrhnutých ustálil ako klamlivé a účelové z dôvodu, že tieto neboli podporené iným dôkazom napr. listinami o splácaní úverov zo splátkových spoločností. K tomu odporkyňa dodala, že tieto úvery sa mohli týkať iba obdobia od 26. 7. 2002 do 13. 10. 2005, pričom ku dňu zániku manželstva boli splatené v celom rozsahu. Nebolo preto dôvodu akékoľvek doklady o nákupe či úhradách ďalej uschovávať, keď navyše patrili matke odporkyne M. F.F., žiadať ju o ne a tiež si pamätať v akej výške, kedy a ako boli splácané. Fakt, že posteľ a skriňa boli kupované takýmto spôsobom ešte nepreukazuje, že aj všetky ostatné veci kupované takýmto spôsobom nepatrili matke odporkyne. Pokiaľ matka odporkyne tieto doklady nepredložila, nemožno túto skutočnosť pripísať na ťarchu odporkyne, nakoľko by preukázali iba skutočnosť, že boli vystavené na meno matky odporkyne, avšak nepreukazovali by aj to, že uhradené finančné prostriedky pochádzali zo spoločných prostriedkov, t.j. z BSM účastníkov. Práve dôkazné bremeno o úhrade splátok z BSM navrhovateľ žiadnym spôsobom neuniesol a súd na toto nijako neprihliadol. Odporkyňa vytýkala súdu prvého stupňa záver prvostupňového súdu, podľa ktorého ju z nepravdivosti jej tvrdení usvedčilo aj to, že mala mať počas výpovede svojho brata svedka X. F.F. na pojednávaní hlavu dolu, čo zo spisového materiálu nevyplýva; že jemu a ani svojej švagrinej svedkyni M. F.Č., počas ich výpovedí nepoložila žiadnu otázku, čo však súdu neprislúcha vyhodnocovať a vyvodzovať z takéhoto postupu závery o nepravdivosti jej tvrdení. Odporkyňa v odvolaní trvala na tom, že do masy BSM patrí iba posteľ z bledého dreva s 2 nočnými stolíkmi a matracom o rozmere 220 x 200 cm v zostatkovej hodnote 372 € a skriňa Raumwunder D2 v zostatkovej hodnote 279 € ku dňu zániku manželstva. Naďalej nesúhlasila s tým, že chladnička a sporák patria do BSM, nakoľko tieto sú výlučným vlastníctvom jej matky. Navrhovateľ nepredložil žiadny relevantný dôkaz vyvracajúci túto skutočnosť, tieto veci boli zakúpené cez spoločnosť Quatro, v ktorej dlžníkom bola matka odporkyne. Nesúhlasila ani s tým, že do BSM patrí Playstation 2, nakoľko išlo o dar synovi ako odškodné za to, že s nimi nebol na spoločnej dovolenke. Prvostupňový súd preniesol dôkazné bremeno na odporkyňu nesprávne, bolo vecou navrhovateľa, aby preukázal, že k darovaniu nedošlo a že vec užívali pre ich potreby. Pokiaľ by odvolací súd ustálil, že uvedené veci zahrnul súd prvého stupňa správne do BSM, potom odporkyňa namietala, že ohľadom ich zostatkovej hodnoty ku dňu zániku manželstva medzi nimi nikdy nedošlo k dohode a súd v prípade chladničky, sporáka a Playstation 2 nezohľadnil ich amortizáciu. Osobitne odporkyňa nesúhlasila s tým, že všetky hnuteľné veci boli prikázané do jej výlučného vlastníctva, nakoľko dôvodom pre takýto postup nemôže byť v žiadnom prípade skutočnosť, že tieto veci užívala výlučne ona. Navrhovateľ nepreukázal, že by mal o niektorú hnuteľnú vec záujem a že by mu ju ona odmietla vydať; pravdou je, že navrhovateľ o veci nikdy záujem nemal, vždy chcel od nej iba peňažné plnenie, a to tak krátko po rozvode, ako i počas súdneho konania. Pokiaľ ide o ústredné kúrenie vybudované v auguste 2003 v dome matky odporkyne, M. F., odporkyňa poukazovala na to, že tento rodinný dom nadobudla ona, odporkyňa, so svojím terajším manželom S. E. do BSM dňa 25. 1. 2008, t.j. 2,5 roka po zániku BSM s navrhovateľom. Spomínané ústredné kúrenie bolo vybudované výlučne z prostriedkov jej matky a to tak, že kotol bol zakúpený cez spoločnosť Quatro na úver vo výške 30.000,- Sk ( 995,82 € ) a pokiaľ jej matka počas svojej svedeckej výpovede nevedela uviesť kedy a v akej výške tento úver splácala, nie je to dôkaz toho, že splátky neuhradila jej matka a ani dôkaz o tom, že splátky boli uhrádzané zo prostriedkov patriacich do BSM s navrhovateľom. Materiál bol zakúpený za kúpnu cenu vo výške 52.605,- Sk za finančné prostriedky, ktoré obdržala jej matka na základe kúpnych zmlúv uzavretých so ŽSR. Jej matka síce vo svedeckej výpovedi uviedla, že za odpredaj pozemkov dostala kúpnu cenu 80.000,- Sk, čo sa ukázalo ako nepravdivé tvrdenie, avšak nemožno ho hodnotiť ako klamstvo, a to aj z dôvodu, že od uzavretia kúpnych zmlúv do svedeckej výpovede matky uplynulo viac ako 9 rokov. Z týchto finančných prostriedkov nemohol byť zaplatený náhrobný pomník otca odporkyne, ako to tvrdí navrhovateľ, nakoľko tento bol zaplatený ešte dňa 13. 10. 2000 a 14. 11. 2000, o čom odporkyňa súdu predložila doklad. Tvrdenia navrhovateľa, že matka odporkyne v r. 2003 už nemohla mať k dispozícii, pretože nikdy nič nemala a bola alkoholička, sú nepodložené a špekulatívne. Tieto prostriedky jej matka naozaj mohla použiť tak, ako to uviedla, t.j. na kúpu chladničky 12.600,- Sk, na kúpu materiálu na ÚK 21.274,- Sk, t.j. 706,18 € ( uvedená suma predstavuje rozdiel medzi sumou vynaloženou na ÚK ustálenou súdom vo výške 1.702 € a kúpnej ceny kotla 30.000,- Sk, t.j. 995,82 € ) a na dar svojim 3 deťom po 5.000,- Sk, t.j. 15.000,- Sk. zostalo jej tak 3.731,- Sk, ktoré jej spoločne so sumou 6.269,- Sk zo svojich úspor, celkom vo výške 10.000,- Sk naozaj odovzdala za jej brata X. F. a na tom nič nemení ani skutočnosť, že brat vo svojej svedeckej výpovedi poprel akýkoľvek svoj dlh voči odporkyni. V konaní nebolo nijako preukázané, že kúpna cena za predané pozemky nebola takto použitá, resp. že veci neboli kupované z prostriedkov jej mamy, ako ani to, že by jej matka nemala iné úspory, a to aj preto, že jej matka mala v r. 2003 mesačný príjem cca 12.000,- Sk ( zo starobného dôchodku 5.518,- Sk, z vdovského dôchodku 2.427,- Sk a z brigád vo Vinárni vo výške 4.000,- Sk ) z tohto príjmu bola schopná podstatnú časť ušetriť, nakoľko ako preukázali výpovede, réžiu domácnosti uhrádzali brat so švagrinou a odporkyňa s navrhovateľom. Z uvedeného príjmu tak bola matka schopná splácať aj úvery. To, že nákup materiálu na ÚK platila odporkyňa zo svojej peňaženky nedokazuje, že bol platený z BSM, ani nevylučuje, že v peňaženke nemohla mať odporkyňa prostriedky od svojej matky. Svedecké výpovede brata a jeho manželky sú nepriamym svedectvom a sú iba interpretáciou toho, čo im bolo známe od navrhovateľa a nie z toho, čo by boli sami videli. Nebola tak preukázaná žiadna spoločná investícia do domu matky odporkyne a už vôbec nie je domu odporkyne, preto suma 1.702 € nemôže byť predmetom vyporiadania BSM. Pokiaľ by odvolací súd mal za preukázané investovanie do ÚK v dome matky odporkyne, odporkyňa zdôrazňovala, že investícia 1.702 € nemôže byť v žiadnom prípade považovaná za investíciu zo spoločného majetku do jej vlastníctva, ale len za pohľadávku účastníkov konania voči jej matke z titulu bezdôvodného obohatenia ktoré vzniklo ako plnenie za jej matku, ktoré mala podľa práva plniť matka odporkyne, čo podoprela odporkyňa odkazom na rozhodnutie R 6/1972, t.j. rozsudok NS ČSR zo dňa 17. 9. 1971, č.k. 2Cz 52/71. Túto pohľadávku boli potom oprávnení vymáhať od jej matky v dvojročnej premlčacej dobe, t.j. ak k obohateniu malo dôjsť v auguste r. 2003, jeho vydanie mohli požadovať do augusta 2005; od septembra 2005 je však nutné túto pohľadávku - ktorú však odporkyňa neuznáva - považovať za premlčanú. Nakoľko v tomto konaní nejde o vzťah veriteľ - dlžník, ale o vyporiadanie spoločnej pohľadávky medzi bývalými manželmi, mal súd vychádzať z toho, že preberateľmi spoločnej pohľadávky sa mali stať obaja účastníci v rovnakom pomere bez započítavania len jednému z manželov. Súd prvého stupňa však nesprávne započítal investíciu na ťarchu odporkyne s povinnosťou výplaty jej polovice navrhovateľovi. Na margo citovanej judikatúry ( R 7/1991, rozsudok NS SR z 29. 3. 1989, č.k. 3 Cz 6/89 ) len uviedol, že sa táto na daný prípad nevzťahuje, nakoľko predmetný dom získala odporkyňa do vlastníctva a teda uvedenú investíciu užíva; s tým ale odporkyňa nesúhlasí, nakoľko ona dom nadobudla do vlastníctva až po zániku BSM s navrhovateľom a riadne zaň so súčasným manželom zaplatila kúpnu cenu, v ktorej už bola táto investícia zohľadnená, t.j. ak by aj bola nejaká investícia z BSM do domu existovala, odporkyňa ju nezískala zadarmo na úkor navrhovateľa. V prípade finančných prostriedkov zo Zmluvy o splátkovom úvere č. XXXXXXXXXX zo dňa 8. 10. 2004 rozhodol súd prvého stupňa o povinnosti odporkyne vyplatiť navrhovateľovi celú sumu 3.956,18 € uhradenú navrhovateľom po zániku BSM, a to z dôvodu, že finančné prostriedky získané z úveru boli použité na vyplatenie prístavby rodinného domu, t.j. do majetku odporkyne - uvedený záver prvostupňového súdu však nemá vo vykonanom dokazovaní žiaden podklad. Ak by aj došlo k nejakej úhrade za vybudovanie prístavby, potom malo ísť o prístavbu k rodinnému domu matky odporkyne, ktorý odporkyňa nadobudla až po zániku BSM s navrhovateľom a opäť zaň riadne zaplatila kúpnu cenu, v ktorej by táto investícia bola zohľadnená a odporkyňa ju tak nemohla zadarmo získať na úkor navrhovateľa. Odporkyňa uviedla, že finančné prostriedky z úveru získali síce do BSM s navrhovateľom, avšak napriek svedeckým výpovediam brata a švagrinej trvala na tom, že tieto neboli spotrebované v rámci ich BSM argumentáciu prvostupňového súdu, že je vysoko nepravdepodobné, že sa o použití týchto prostriedkov dozvedela až z tohto súdneho konania, označila za urážajúcu, špekulatívnu, nemajúcu oporu vo vykonanom dokazovaní. Odporkyňa namietala, že bola presvedčená, že dôvod, prečo si berú úver a prečo sa o účel použitia týchto prostriedkov nezaujímala bol ten, že si prilepšia svoju životnú úroveň bez nejakého konkrétneho účelu, pričom ku konaniu navrhovateľa mala bezmedznú dôveru. Po odchode navrhovateľa zo spoločnej domácnosti - dva dni po podpísaní zmluvy o úvere - sa nervovo zrútila a následne bola hospitalizovaná na psychiatrii, pretože si až vtedy uvedomila, čo urobila a že dlh z úveru ju bude zaťažovať bez toho, aby z neho čokoľvek mala. Žiadne finančné plnenie z úveru nemohlo a ani nebolo poskytnuté jej bratovi X. F. v zmysle jeho čestného prehlásenia zo dňa 23. 9. 2008. On sám na pojednávaní dňa 30. 6. 2010 o sume 90.000,- Sk tvrdil niečo iné ( „ja som ešte v ten deň zobral týchto 90.000,- Sk a pridal som k nim svojich 10.000,- Sk a nespomínam si, v ktorej banke som ich zaplatil na účet predávajúceho“ ) a niečo iné na pojednávaní dňa 30. 3. 2011 ( „najprv som vyplatil 350.000,- Sk z hypotéky, ako zálohu a do ruky som vyplatil pred notárom 200.000,- Sk“ ); uvedenému rozporu však súd prvého stupňa nevenoval pozornosť. Pokiaľ exitovala nejaká pohľadávka brata odporkyne a jeho ženy voči ich matke z dôvodu nákladov na nejaký materiál na prístavbu k RD, tak matka túto pohľadávku „vyrovnala“ darovacou zmluvou zo dňa 6. 9. 2004. Ak brat považuje tieto pozemky za kus poľa, ktorý je nepoužiteľný, potom nemal dar s vďakou prijímať ale odmietnuť ho. Uvedená darovacia zmluva bola podpísaná v čase, kedy bol bratovi poskytnutý hypotekárny úver na kúpu rodinného domu. Práve tento dar mal byť kompenzáciou za nejaké investície brata do domu matky. Účastníci konania nemali dôvod na to, aby za matku odporkyne čokoľvek plnili, keďže matka rodinný dom nikdy nechcela prepísať aj na navrhovateľa a v čase manželstva s ním ani na mňa. V takémuto negatívnemu stanovisku ju viedlo správanie navrhovateľa, ktorý viackrát odišiel zo spoločnej domácnosti. Je úplne absurdné, aby navrhovateľ zaplatil z úveru čokoľvek za matku odporkyne v čase, kedy zvažoval trvalé opustenie spoločnej domácnosti. Navrhovateľka trvala na tom, že finančné prostriedky z úveru spotreboval výlučne iba navrhovateľ. Ak by mal odvolací súd za preukázané spotrebovanie prostriedkov z úveru na výplatu bratovi odporkyne a jeho manželke, potom je odporkyňa názoru, že takéto použitie finančných prostriedkov za jej matku ( keďže iba jej matka mohla mať nejaký záväzok voči bratovi z titulu nejakej prístavby ) malo byť považované za bezdôvodné obohatenie matky odporkyne, v dôsledku čoho mala účastníkov vzniknúť voči matke pohľadávka a táto mala byť predmetom vyporiadania. Nakoľko k bezdôvodnému obohateniu matky malo dôjsť dňa 8. 10. 2004, ide o premlčanú pohľadávku a túto bolo potrebné vysporiadať podobne, ako v prípade „fiktívnej“ pohľadávky z titulu ústredného kúrenia na dome matky. Zároveň bola odporkyňa názoru, že z predmetného úveru v rámci vyporiadania BSM mal súd prvého stupňa vysporiadať iba pohľadávku voči matke odporkyne z titulu bezdôvodného obohatenia, získaného tým, že za ňu plnili sumu vo výške 973 € ( 29.313,- Sk ), ktorá suma bola veriteľovi uhradená počas trvania manželstva. V časti sumy 3.956,18 €, ktorú uhradil navrhovateľ veriteľovi z úveru zo svojho výlučného majetku, mal súd prvého stupňa rozhodnúť tak, že táto pohľadávka bude prikázaná do výlučného vlastníctva navrhovateľa, nakoľko k bezdôvodnému obohateniu matky došlo výlučne na úkor majetku navrhovateľa. Ak by sa odvolací súd nestotožnil s týmto názorom odporkyne, žiadala zohľadniť skutočnosť, že úver nebol použitý na jej výlučné vlastníctvo, mohlo ísť iba o spotrebovanie prostriedkov na plnenie za niekoho, na ktorom plnení sa odporkyňa môže podieľať iba do polovice sumy 3.956,18 € t.j. do výšky 1.978,09 €, ktorú by mala vymáhať od svojej matky titulom vydania bezdôvodného obohatenia, rovnako ako aj navrhovateľ. Odporkyňa tak namietala, že súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Žiadala odvolací súd, aby napadnuté rozhodnutie súdu prvého stupňa zmenil tak, že do výlučného vlastníctva navrhovateľa prikáže skriňu Raumwunder D2 v zostatkovej hodnote ku dňu zániku manželstva v sume 279 €, ako aj polovicu pohľadávky vo výške 1.702 €, t.j. sumu 851 € proti M. F., ďalej polovicu pohľadávky vo výške 973 €, t.j. sumu 486,50 € proti M. F. a pohľadávku vo výške 3.956,18 € proti M. F.. Do jej výlučného vlastníctva navrhovala odporkyňa prikázať posteľ z bledého dreva s 2 nočnými stolíkmi a matracom v zostatkovej hodnote 372 €, polovicu pohľadávky vo výške 1.702 €, t.j. sumu 851 € proti M. F., ďalej polovicu pohľadávky vo výške 973 €, t.j. 486,50 € proti M. F. a uloží jej - odporkyni - povinnosť zaplatiť navrhovateľovi na vyrovnanie podielu sumu 46,50 €. V odvolaní napokon odporkyňa osobitne proti výroku o náhrade trov právneho zastúpenia uviedla, že v danom prípade mal o byť aplikované ust. § 150 ods. 1 O.s.p. dodala, že sa o mimosúdnu dohodu s navrhovateľom nepokúšala, rovnako tak sa nezúčastnila rokovania u mediátorky, ani nebola ochotná uzavrieť súdny zmier s navrhovateľom z dôvodu, že dobre vedela, že sa s navrhovateľom nemôžu dohodnúť vzhľadom na absolútne odlišný názor na predmet konania. Preto ponechala rozhodnutie na súd. V prípade, ak by odvolací súd bol názoru, že napadnuté rozhodnutie vo veci je správne a navrhovateľ má právo na náhradu trov právneho zastúpenia, odporkyňa poukazovala na to, že „hodnota sporu“ nepredstavuje sumu 5.696 €, nakoľko vo veciach vyporiadania BSM je tarifnou hodnotou polovica hodnoty všetkých vecí, pohľadávok a záväzkov, ktoré sú predmetom vyporiadania, takže „hodnotou sporu“ mohla byť iba suma 2.848 €, z ktorej mala byť vypočítaná tarifná odmena za jeden úkon právnej služby. Súdom prvého stupňa uvádzané úkony právnej služby nekorešpondujú so skutočnosťou, nakoľko právna zástupkyňa navrhovateľa sa zúčastnila na pojednávaní dňa 11. 9. 2009 napriek tomu, že odporkyňa ju v záujme predchádzania vzniku zbytočných trov oboznámila so žiadosťou o odročenie tohto termínu pojednávania. Navyše aj Okresný súd Pezinok dva dni pred konaním pojednávania dňa 11. 9. 2009 t.j. dňa 9. 9. 2009 vydal upovedomenie o tom, že vec postúpi inému okresnému súdu, t.j. bolo zrejmé, že súd dňa 11. 9. 2009 konať nebude, nemôže byť preto na ťarchu odporkyne, ak túto skutočnosť súd právnej zástupkyni navrhovateľa neoznámil. Tiež nesúhlasila s priznaním odmeny právnej zástupkyni navrhovateľa za účasť na pojednávaní dňa 26. 1. 2011, ktoré sa nekonalo práve pre ospravedlnenie právnej zástupkyne navrhovateľa ale odmena jej priznaná bola. Náhrada za stratu času za cestu Modra - Bratislava a späť za 1 pojednávanie v r. 2009 dňa 11. 9. 2009 nemôže byť priznaná z dôvodu ako už uviedla odporkyňa, že sa toto pojednávanie nekonalo z dôvodu postúpenia veci. Náhrada za stratu času za cestu Modra - Bratislava na 4 pojednávania v r. 2010 nemôže byť priznaná za 4 polhodiny za každé pojednávanie, nakoľko cesta z Modry do Bratislavy netrvá 45 minút, ale max. 30 minút ( t.j. 1 polhodinu ). Podobne náhrada za stratu času za cestu Modra - Bratislava v r. 2011 nemôže byť priznaná za 4 pojednávania, ale len za 3 - keď pojednávanie dňa 26. 1. 2011 sa nekonalo pre ospravedlnenie právnej zástupkyne navrhovateľa a tiež môže byť priznaná len v trvaní jednej cesty v rozsahu 30 minút, t.j. 1 polhodiny, nie 45 minút. Pre prípad, že by odvolací súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je nutné zmeniť a urobí tak v zmysle odvolania odporkyne, pričom nebude zároveň názoru, že o trovách konania je potrebné rozhodnúť podľa § 150 ods. 1 O.s.p., navrhla odporkyňa priznať jej náhradu trov prvostupňového i odvolacieho konania vyčíslených v sume 1.968,75 €. Na odvolanie odporkyne sa písomne vyjadril navrhovateľ tak, že žiadal napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Rozsudok má oporu vo vykonanom dokazovaní, ktoré bolo časovo náročné a rozsiahle, a to najmä z dôvodu, že odporkyňa predniesla pred súdom zavádzajúce tvrdenia, ktoré boli vyvrátené svedkami navrhovateľa, listinnými dôkazmi a aj samotnými svedkami odporkyne a opakovaním výsluchu svedka X.. F.. Podané odvolanie je podľa navrhovateľa postavené na prvotnom klamstve odporkyne, nelogických hypotézach a tvrdení, že domácnosť zariaďovala matka odporkyne a nie manželia. Právna zástupkyňa odporkyne v odvolaní popisuje, že matka odporkyne M. F. zariaďovala domácnosť účastníkov konania na úvery Quatro z dôchodku. Svedkami X. F. a nevestou bolo preukázané, že nemala žiadne úspory a ani nevedela hospodáriť, fajčila a požívala alkoholické nápoje. O splátkach úverov nemala ani poruchy, nepamätala si ich a ani nemohla, lebo tieto nikdy nesplácala. Naopak svedkovia F.Q., žijúci v spoločnej domácnosti a v spoločnom rodinnom dome poznali finančné pomery navrhovateľa, ktorý dobre zarábal a bol hlavným nositeľom príjmu do domácnosti. Masa BSM bola ustálená na základe vykonaného dokazovania účastníkmi konania, ktorí potvrdili kúpu hnuteľných vecí a svedkovia potvrdili ich platenie účastníkmi konania. Dokonca potvrdili aj skutočnosť, že navrhovateľ vniesol do manželstva vklad vo výške 50.000,- Sk; odporkyňa a jej matka nemali žiadne úspory, s ktorými by mohli disponovať. Hodnota hnuteľných vecí bola ustálená účastníkmi konania súhlasne a dokonca na základe návrhu odporkyne, ktorý navrhovateľ akceptoval. Správne tiež súd prikázal hnuteľné veci do výlučného vlastníctva odporkyne, lebo táto ich užíva a odmietala sa o vyriešení BSM čo i len stretnúť. V konaní bolo preukázané vybudovanie ústredného kúrenia účastníkmi konania hradeného z príjmu navrhovateľa, plateného z peňaženky odporkyne a splátkami kotla bývalých manželov. Toto v konečnom dôsledku potvrdil aj svedok N. a manželia F.Č., žijúci v spoločnom rodinnom dome. Matka odporkyne žila z dôchodku, ktorý spotrebovala na fajčenie a alkohol. Preto v rodine vznikali hádky z jej strany, ktoré navrhovateľ ako aj manželia F. odmietli znášať. Manželia F. vypovedali o skutočnostiach, ktoré sami zažili a počuli od oboch účastníkov konania, nie len od navrhovateľa. Obe rodiny do rodinného domu matky investovali, robili tak nezištne, že tento im bude raz patriť na základe prísľubu matky. Pasívum - pôžička v Slovenskej sporiteľni - bolo v konaní jednoznačne preukázané, za účelom vyplatenia hodnoty prístavby manželom F.F. v prítomnosti odporkyne. Tento účel bol obom účastníkom konania jasný. Rodinný dom sa stal vlastníctvom odporkyne a jej terajšieho manžela; do tohto majetku bolo investované. Je nelogickým tvrdenie odporkyne, ktorá podpisovala úver v banke a ktorá spolu s navrhovateľom odovzdala finančné prostriedky X. F., že sa nijako nezaujímala o účel úveru. Ide o spoločnú pohľadávku, ktorú peňažnému ústavu uhradil v celosti navrhovateľ. Darovacia zmluva a vyrovnanie pohľadávky brata odporkyne je len konštrukciou odporkyne bez logiky. Svedok X. F. v konaní uviedol, že sa vzdal dedičstva po otcovi v prospech svojej matky. Dar nie je možné podmieňovať nejakou kompenzáciou za investície. Takéto prednesy učinila právna zástupkyňa odporkyne aj ohľadom dedičstva a čestného prehlásenia p. A.. Nakoniec sa ukázalo, že dedičstvo si z detí poručiteľa ponechala len p. A. ( sestra odporkyne ), hoci v dome nebývala a ani do neho neinvestovala, a tiež M. F.F., manželka poručiteľa a matka odporkyne. Odporkyňa nikdy nemala snahu o dohodu a spoločné vyrovnanie, všetko popierala a celú domácnosť postavila účelovo na príjme svojej matky. Odmietla dohodu s mediátorom, rovnako tak s právnou zástupkyňou navrhovateľa. Za vecne správne považuje navrhovateľ aj rozhodnutie o priznaní trov právneho zastúpenia. Navrhovateľ si uplatnil trovy odvolacieho konania, spočívajúce v trovách právneho zastúpenia v sume 128,64 € ( 56,69 € a režijný paušál 7,63 € ) za dva úkony právnej služby - oboznámenie sa s podaným odvolaním a písomné vyjadrenie k odvolaniu odporkyne. Odvolací súd preskúmal vec v napadnutom rozsahu ( t.j. v celom rozsahu ) podľa § 212 ods. 1 O.s.p., bez nariadenia odvolacieho pojednávania ( § 214 ods. 2 O.s.p. ). Vo veci verejne vyhlásil rozsudok podľa § 156 ods. 3 v spojení s § 211 ods. 2 O.s.p., keď dospel k záveru, že odvolanie odporkyne nie je dôvodné. Podľa § 149 ods. 1 Obč. zák. ak zanikne bezpodielové spoluvlastníctvo, vykoná sa vyporiadanie podľa zásad uvedených v § 150. Podľa § 149 ods. 3 Obč.zák. ak sa vyporiadanie nevykoná dohodou, vykoná ho na návrh niektorého z manželov súd. Podľa § 150 Obč.zák. pri vyporiadaní sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké. Každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok, a je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok. Ďalej sa prihliadne predovšetkým na potreby maloletých detí, na to, ako sa každý z manželov staral o rodinu, a na to, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Pri určení miery pričinenia treba vziať tiež zreteľ na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti. Predmetom vyporiadania BSM je všetko, čo patrilo do tohto spoluvlastníctva a existovalo v čase jeho zániku, teda ku dňu právoplatnosti rozsudku súdu o rozvode manželstva účastníkov a táto doba je tiež rozhodujúca pre posúdenie stavu veci ( vek, kvalita, miera opotrebenia veci ). Uvedená zásada neplatí absolútne a nie je možné prehliadnuť, čo sa stalo v medziobdobí medzi zánikom BSM a medzi jeho vyporiadaním a predmetom vyporiadania je aj všetko, čo predstavuje ekonomický ekvivalent veci v tomto medziobdobí ( napr. poberanie nájmu, náhrada škody z veci v zaniknutom bezpodielovom spoluvlastníctve a pod.). Pri určení ceny veci sa spravidla vychádza z jej ceny v čase, keď sa vyporiadanie vykonáva ( § 154 ods. 1 O.s.p.). Avšak tomu, kto určitú vec od zániku BSM do vyporiadania užíval, sa môže určiť cena v čase zániku bez ohľadu na cenu v čase vyporiadania, ak mu vec má zostať. Opotrebenie i náklady tu idú predovšetkým na jeho vrub. Len pri veciach, ktoré má jeden z manželov vydať druhému manželovi, sa musia určiť obidve ceny a rozhodnúť o tom, na čí vrub pôjde opotrebenie, resp. iné zmeny alebo záväzky spojené s vecou. Základnou zásadou pri vykonaní vyporiadania je, že podiely oboch manželov sú rovnaké, s prihliadnutím na to, ako sa každý z manželov staral o rodinu, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí, je možné určiť podiely aj iným pomerom. Ďalšou zásadou je, že každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo to, čo zo svojho oddeleného majetku vynaložil na spoločný majetok, a je povinný uhradiť to, čo sa zo spoločného majetku manželov vynaložilo na jeho oddelený majetok. Pre posúdenie výšky náhrady toho, čo sa zo spoločného majetku manželov vynaložilo na oddelený majetok jedného z nich ( a naopak ), nie je rozhodujúce, o akú sumu sa jeho majetok investíciami zhodnotil, ale to, aká suma sa na tento účel skutočne vynaložila zo spoločných prostriedkov manželov. Prvostupňový súd vykonal vo veci dokazovanie v dostatočnom rozsahu a zistený skutkový stav tiež správne právne posúdil. Svoje rozhodnutie tiež náležitým spôsobom odôvodnil, v zmysle ust. § 157 ods. 2 O.s.p. K jednotlivým odvolacím námietkam odporkyne považuje odvolací súd za potrebné uviesť nasledovné. Súd prvého stupňa správne pojal do masy BSM vo výroku rozsudku uvedené hnuteľné veci, t.j. okrem skrine Raumwunder D2 a postele s 2 nočnými stolíkmi a matracom tiež chladničku, sporák ( obe zn. Gorenje ) a Playstation PS 2 zn. Sony, podľa názoru odvolacieho súdu správne. To, že okrem postele a skrine bola zo spoločných prostriedkov zakúpená aj Playstation PS 2 s prehrávačom na DVD filmy ( rovnako na splátky ), potvrdila aj samotná odporkyňa, pričom nákup chladničky a sporáku formou splátkového predaja, hradeného zo spoločných prostriedkov účastníkov konania potvrdili svedkovia F.. Ani podľa názoru odvolacieho súdu niet dôvodu neveriť tvrdeniam vo svedeckých výpovediach brata odporkyne a jeho manželky, nakoľko títo bývali s matkou odporkyne a s účastníkmi konania pod jednou strechou v rodinnom dome, pričom sa práve rodina brata odporkyne a účastníci podieľali na finančnej réžii domu, takže mali do značnej miery prehľad o vzájomných majetkových pomeroch a chode domácností každej z rodín. Odporkyňa v prípade Playstation PS 2 namietala, že do BSM nepatrí, nakoľko bola darom pre jej syna. Uvedenú skutočnosť však v konaní nevedela preukázať, hoci dôkazné bremeno na tvrdenie o darovaní zaťažovalo ju. Fakt, že navrhovateľom v konaní je navrhovateľ, ktorý tvrdí, že aj Playstation PS 2 patrí do masy BSM ( pričom o kúpe tejto veci zo spoločných prostriedkov účastníkov konania niet sporu ), neznamená, že - ako na to poukazovala v odvolaní odporkyňa - bolo povinnosťou navrhovateľa preukázať v konaní, že táto vec nebola darom. Sporové konanie ( ako je aj konanie o prejednávanej právnej veci ) je ovládané prejednacou zásadou, ktorá je založená na tom, že tvrdiť skutočnosti a navrhovať dôkazy na ich preukázanie je zásadne vecou účastníkov konania. Úprava vychádza z toho, že iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov spočíva na účastníkoch a ukladá im povinnosť označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Zákon ukladá účastníkom tvrdiť všetky potrebné skutočnosti; ktoré skutočnosti sú potrebné - teda okruh rozhodujúcich skutočností - je určovaný hypotézou hmotnoprávnej normy, ktorá sporný právny vzťah účastníkov upravuje. Táto norma zásadne určuje jednak rozsah dôkazného bremena ( t.j. okruh skutočností, ktoré musia byť preukázané ), ako aj to, kto je nositeľom dôkazného bremena ( t.j. ktoré skutočnosti preukazuje navrhovateľ, ktoré odporca ). Takže hoci je navrhovateľ v konaní navrhovateľom, neznamená to, že dôkazné bremeno v konaní v celom rozsahu zaťažovalo výlučne jeho. Dikcia ustanovenia § 120 ods. 1 prvá veta O.s.p. hovorí, že účastníci konania sú povinní označiť dôkazy na preukázané svojich tvrdení ( t.j. nielen výlučne ten účastník, ktorý je v postavení navrhovateľa ). V praxi v rámci jedného súdneho konania bežne dochádza k presunu dôkazného bremena medzi účastníkmi konania, v závislosti od hmotnoprávnej normy, podľa ktorej je nárok uplatňovaný. V zásade platí, že dôkazné bremeno ohľadom určitých tvrdených skutočností zaťažuje vždy toho účastníka, ktorý tieto skutočnosti tvrdí a ktorý z nich pre seba vyvodzuje priaznivé právne dôsledky. Pokiaľ sa teda odporkyňa v konaní bránila tvrdením, že Playstation PS 2 bola darom synovi a preto nepatrí do BSM, bolo jej vecou aby toto svoje tvrdenie aj preukázala, čo sa však v konaní nestalo. Odporkyňa na toto svoje tvrdenie neprodukovala v konaní žiadny dôkaz. Neobstojí ani námietka odporkyne, že súd prvého stupňa nezisťoval zostatkovú hodnotu hnuteľných vecí s prihliadnutím na amortizáciu, nakoľko zostatková cena bola určená dohodou účastníkov ( zápisnica z pojednávania zo dňa 1. 6. 2011, č.l. 134 ), v zmysle vyjadrenia odporkyne, ktoré hodnoty navrhovateľ akceptoval. Odporkyňa v odvolaní namietala chybný záver prvostupňového súdu, týkajúci sa neschopnosti jej matky, ako svedkyne, vyjadriť sa k okolnostiam úhrady splátok za kotol, prípadne ďalšie hnuteľné veci ( chladnička, sporák, inštalačný materiál a pod. ) čo do výšky splátok, dĺžky splácania takto poskytnutých úverov. Odporkyňa poukazovala na to, že aj vzhľadom na plynutie času si jej matka už nemohla pamätať podmienky splácania jednotlivých úverov, poskytnutých splátkovými spoločnosťami. Uvedenú obranu odporkyne by bolo možné akceptovať, keby tu neboli iné skutočnosti, ktoré mali za následok vyhodnotenie svedeckej výpovede matky odporkyne ako nepresvedčivej a teda nevierohodnej. Matka odporkyne vo svojej svedeckej výpovedi totiž nebola schopná spomenúť si nielen na podrobnosti ( ktoré si už naozaj nemusela pamätať vzhľadom na odstup času ) kúpy jednotlivých vecí na splátky, ale nevedela si spomenúť a uviesť ani základné informácie, ktoré by mal vedieť kupujúci aspoň približne, už len preto, že zmluvu o splátkovom predaji uzatváral, a že za tovar, kúpený na úver, musel následne určité obdobie uhrádzať úverové splátky. Navyše svoju dôveryhodnosť ako svedkyne matka odporkyne zásadne oslabila svojím tvrdošijným zotrvávaním na tvrdení, že jej syn X. F. s manželkou k jej rodinnému domu nepristavili žiadnu prístavbu, pozostávajúcu z dvoch izieb, kuchyne a WC ( táto prístavba bola okolo r. 2008 zbúraná, takže v súčasnosti už neexistuje ), hoci prístavba bola zachytená na početnej fotodokumentácii, navyše jej stavbu potvrdili viacerí svedkovia - okrem samotného X. F. s manželkou aj S. I. v Čestnom prehlásení ( č.l. 90 spisu ). Tieto navrhovateľom produkované dôkazy okrem svedeckej výpovede M. F. vyvrátili aj obsah Čestného prehlásenia sestry odporkyne V. A., V.. F. ( č.l. 96 spisu ) o tom, že v skutočnosti bola pri rodinnom dome pristavaná len betónová terasa a múrik. Nevierohodnosť svedeckej výpovede matky odporkyne potom spôsobila, že obrana odporkyne v konaní nebola podporená vierohodným dôkazom, a preto súd prvého stupňa nemohol svoje rozhodnutie oprieť o argumenty odporkyne, keďže tieto zostali nepreukázané. Súd prvého stupňa v prejednávanej právnej veci prikázal všetky hnuteľné veci do výlučného vlastníctva odporkyne, s čím odporkyňa v odvolaní rovnako nesúhlasila. Zákon ( Obč. zák. § 150 ) pre určenie, ktoré konkrétne veci alebo pohľadávky majú byť každému z manželov prikázané, neustanovuje výslovne žiadne hľadiská - určujúcim je však hľadisko účelného využitia vecí tak, aby pokiaľ možno, nebolo nutné vyrovnanie podielov peňažnou sumou. Takýto postup však nemôže byť bezvýnimočný; v každom jednotlivom prípade je nutné prihliadať na individuálne, konkrétne okolnosti veci. V súdenej veci je nepochybné, že všetky hnuteľné veci užívala od odchodu zo spoločnej domácnosti navrhovateľa výlučne odporkyňa, ktorá navyše odmietala - napriek opakovanej snahe navrhovateľa - akýmkoľvek spôsobom riešiť majetkové vyporiadanie bývalých manželov. Za danej situácie tak odvolací súd považuje rozhodnutie súdu prvého stupňa prikázať uvedené hnuteľné veci všetky výlučne do vlastníctva odporkyne za správne a aj spravodlivé riešenie. Z dôvodov uvedených v texte vyššie ( nedostatočná vierohodnosť svedeckej výpovede p. M. F. ) považoval odvolací súd za preukázané tiež investovanie do ústredného kúrenia v dome ( v tom čase ) matky odporkyne, financované z prostriedkov BSM účastníkov konania. Odporkyňou spomínanú judikatúru prvostupňový súd správne nepoužil, nakoľko v danom prípade vzhľadom na zmenu vlastníka rodinného domu ( ktorý nadobudla odporkyňa so svojím terajším manželom ) nešlo o investovanie do majetku tretej osoby. V prípade finančných prostriedkov z úverovej zmluvy zo dňa 8. 10. 2004 tieto patrili do BSM účastníkov konania a počas jeho trvania boli aj spotrebované - suma 90.000,- Sk bola vyplatená v rovnaký deň X. F., keď podľa názoru odvolacieho súdu nie je podstatné, z akého dôvodu bola uvedená čiastka bratovi odporkyne vyplatená; podstatné je, že suma vo výške 90.000,- Sk mu uhradená bola ( zvyšok bol použitý na zaplatenie zvyšných úverov, ktoré tvrdenie v konaní odporkyňa nerozporovala ). Ani odvolací súd túto skutočnosť nepovažuje za spornú, pričom podobne ako súd prvého stupňa neuveril obrane odporkyne v tom, že o vyplatení čiastky 90.000,- Sk svojmu bratovi nemala vedomosť a vlastne sa ani nezaujímala o tom, na čo sa úverové prostriedky vo výške 100.000,- Sk použijú. Toto tvrdenie odporkyne je nelogické, ako vyplynulo z vykonaného dokazovania, odporkyňa mala dobrý prehľad o finančných výdavkoch v rodine, a to v podstatne nižších sumách, preto jej tvrdenie, že sa nezaujímala, na aký účel sa suma 100.000,- Sk použije, vyznieva aj pre odvolací súd nepresvedčivo. Navyše brat odporkyne, tak aj jeho manželka potvrdili, že suma 90.000,- Sk im bola vyplatená; k odovzdaniu sumy došlo za prítomnosti odporkyne, ktorá teda o jej vyplatení mala vedomosť. Navrhovateľ uvedený úver splácal sám, pričom po právoplatnosti rozsudku o rozvode manželstva uhradil na spoločný dlh, ktorý vznikol za trvania manželstva s odporkyňou, sumu 3.956,18 € zo svojich výlučných prostriedkov, ktorú skutočnosť zohľadnil pri vyporiadaní BSM účastníkov konania. Odvolací súd z uvedených dôvodov napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdil ( § 219 ods. 1, 2 O.s.p. ), včítane výroku o trovách konania. Podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade nebol dôvod na aplikáciu ust. § 150 ods. 1 O.s.p. v súdenej právnej veci to bola odporkyňa, ktorá svojím tvrdohlavým odmietavým postojom zapríčinila, že vec nebolo možné vyriešiť či už mimosúdnou dohodou, alebo angažovaním mediátora, či súdnym zmierom, keď nutno dať za pravdu navrhovateľovi, že sa snažil s odporkyňou opakovane na vyporiadaní BSM dohodnúť bez toho, aby sa spor musel riešiť súdnou cestou. Bolo preto namieste použiť pri rozhodovaní o trovách konania ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a v konaní úspešnému navrhovateľovi priznať ich náhradu, spočívajúcu v zaplatenom súdnom poplatku za návrh v sume 66 € a v trovách právneho zastúpenia v sume 1.032,39 €. Odporkyňa v odvolaní osobitne namietala proti výške trov právneho zastúpenia navrhovateľa a podľa názoru odvolacieho súdu dôvodne poukazovala na to, že právnej zástupkyni navrhovateľa bola priznaná odmena za také dva úkony právnej služby, za ktoré jej odmena nepatrí, a to za účasť na pojednávaní dňa 11. 9. 2009, ktoré sa vôbec neuskutočnilo ( vec bola dva dni predtým postúpená z dôvodu miestnej príslušnosti na iný okresný súd ) a tiež za účasť na pojednávaní dňa 26. 1. 2011, ktoré sa nekonalo práve z dôvodu ospravedlnenia právnej zástupkyne navrhovateľa. Rovnako potom právnej zástupkyni navrhovateľa nepatrí ani náhrada za stratu času na uvedené dva termíny pojednávania. Napriek tomu bolo potrebné aj v tejto časti napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdiť. Odmenu za jeden úkon právnej služby mal súd prvého stupňa po správnosti počítať z tarifnej hodnoty - zo sumy 3.718,50 € ( podľa § 10 ods. 6 vyhl.č. 655/2004 Z.z. je tarifnou odmenou v tomto prípade 1-ica hodnoty všetkých vecí, ktoré sú predmetom vyporiadania, t.j. hnuteľné veci 1.779 € + investície do ÚK 1.702 € + zaplatený úver 3.956 €, spolu 7.437 € : 2 = 3.718,50 € ), z toho odmena za 1 úkon právnej služby činí 141,09 €. Právna zástupkyňa navrhovateľa si však účtovala nesprávne odmenu za 1 úkon právnej služby len vo výške 56,69 €. Potom za úkony právnej služby, spočívajúce v : 1/ prevzatí a príprave zastúpenia, 2/ účasti na pojednávaní v dňoch 5. 5. 2010, 3/ dňa 30. 6. 2010, 4/ dňa 13. 10. 2010, 5/ dňa 8. 12. 2010, 6/ dňa 1. 6. 2011, 7/ dňa 14. 9. 2011 a 8/ písomné podanie vo veci zo dňa 6. 4. 2011 predstavuje len na odmene sumu 1.128,72 € ( bez priznania režijného paušálu a náhrady za stratu času za účasť na pojednávaní ). Právna zástupkyňa navrhovateľa si tak vyúčtovala trovy právneho zastúpenia v sume 1.032,39 € nižšej, než aká by jej po správnosti patrila, pričom navrhovateľ v tejto časti odvolaním rozsudok súdu prvého stupňa nenapadol . Odvolací súd potom rešpektujúc zásadu zákazu reformácie in peius napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa aj v tejto časti potvrdil ako vecne správny ( § 219 ods. 1 O.s.p. ). O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 142 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. V odvolacom konaní úspešnému navrhovateľovi priznal náhradu trov odvolacieho konania spočívajúcu v trovách právneho zastúpenia za jeden úkon právnej služby, a to písomné vyjadrenie zo dňa 12. 1. 2012 k odvolaniu odporkyne, vo vyúčtovanej sume 128,64 € ( právnej zástupkyni navrhovateľa by prináležala odmena len za tento jeden úkon právnej služby vo výške 141,09 €, bez zohľadnenia režijného paušálu vo výške 7,63 € ), s tým, že vyššiu náhradu titulom trov právneho zastúpenia než bola vyúčtovaná odvolací súd navrhovateľovi priznať nemohol. Trovy odvolacieho konania boli priznané na základe vyhl.č. 655/2004 Z.z., § 10 ods. 1, 6, § 14 ods. 1 písm.b/. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.