Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/233/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1708899134 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 06. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1708899134.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Aleny Svetlovskej a členov senátu JUDr. Romana Bolebrucha a JUDr. Beáty Jurgošovej v právnej veci navrhovateľky: 1/ Beáta Špankovičová, bytom X. XX, Modra, 2/ Beata Špankovičová, bytom R. XX, Modra, obe zastúpené advokátom JUDr. Pavlom Mičunekom, F. XX, Pezinok, proti odporkyni: 1/ Eva Vargová, bytom R. XX, Modra, zastúpená opatrovníčkou Máriou Darulovou a 2/ Mária Darulová, bytom R. XX, Modra, obe zastúpené advokátkou JUDr. Adrianou Grendovou, J. 2, U., o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a o určenie hraníc medzi pozemkami, na odvolanie navrhovateliek 1/ a 2/ proti rozsudku Okresného súdu Pezinok, č. k. 4C/81/2008-308 zo dňa 3. apríla 2012, takto r o z h o d o l : Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e . o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa návrh navrhovateliek o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam a to časti pozemku parc. č. XXXX/X - P5 o výmere 15 m2, P4 o výmere 12 m2, P3 o výmere 8 m2 a časti pozemku parc. č. XXXX - P2 o výmere 28 m2, P1 o výmere 35 m2 a určenia hraníc medzi pozemkami v kat. úz. Modra parc. č. XXXX a XXXX a pozemkami parc. č. XXXX/X a XXXX/X a XXXX v celom rozsahu zamietol. V celom rozsahu zamietol aj vzájomný návrh odporkýň na určenie hraníc medzi pozemkami, parc. č. XXXX, parc. č. XXXX v spoluvlastníctve navrhovateliek a parc. č. XXXX vo vlastníctve odporkyne 2/ a parc. č. XXXX v spoluvlastníctve odporkýň. Uviedol, že o náhrade trov konania rozhodne samostatným uznesením po právoplatnosti rozsudku. Súd prvého stupňa vykonaným dokazovaním zistil, že navrhovateľky sú vlastníčky nehnuteľností parc. č. XXXX o výmere 537 m2 - zastavané plochy a nádvoria, parc. č. XXXX o výmere 389 m2 - záhrady a parc. č. XXXX o výmere 347 m2 - vinice a rodinného domu súp. č. XXXX postavaného na parc. č. XXXX, každá v 1, zapísané na LV č. XXX, okres Pezinok, obec Modra, kat. úz. Modra, pričom nehnuteľnosti nadobudla navrhovateľka 1/ a jej nebohý manžel Dr. Viliam Špankovič na základe kúpnopredajnej zmluvy zo dňa 7. 5. 1968, uzavretou medzi navrhovateľkou 1/ a jej manželom ako kupujúcimi a Máriou Fialovou ako predávajúcou, ktorá nehnuteľnosť nadobudla v r. 1951 dedením. Navrhovateľka 2/ nadobudla nehnuteľnosť dedením po otcovi Dr. Viliamovi Špankovičovi v r. 1987. Z listu vlastníctva č. XXXX, okres Pezinok, obec Modra, kat. úz. Modra súd prvého stupňa zistil, že odporkyne sú vlastníčky nehnuteľností parc. č. 4254 o výmere 1071 m2 - záhrady, každá v 1 a z listu vlastníctva č. XXXX, okres Pezinok, obec Modra, kat. úz. Modra zistil, že odporkyňa 2/ je výlučná vlastníčka nehnuteľností parc. č. XXXX/X o výmere 622 m2 - zastavané plochy a nádvoria a rodinného domu súp. č. 1315 postaveného na parc. č. 4253/1. Zo znaleckého posudku súd prvého stupňa zistil, že navrhovateľky nehnuteľnosťami zasahujú do nehnuteľností odporkýň celkovou výmerom 98 m2, pričom identifikáciou pozemkovoknižných vlastníckych hraníc a vlastníckych hraníc zobrazených v mape katastra nehnuteľností nezistil znalec rozdiely medzi vlastníckymi hranicami väčšie ako sú dovolené odchýlky. Súd prvého stupňa sa pri vykonanom dokazovaní zameral na skutočnosť, či sa v danom prípade jedná o držbu oprávnenú a či navrhovateľky so zreteľom na všetky okolnosti boli dobromyseľné, že im vec, časti pozemkov parc. č. XXXX/X a parc. č. XXXX, patrí. Súd prvého stupňa vyvodil záver, že navrhovateľky 1/ a 2/ dôkazné bremeno neuniesli, nakoľko nepredložili dôkazy preukazujúce ich dobromyseľnosť, obmedzili sa iba na tvrdenie, že boli presvedčené, že pozemky užívajú tak ako ich kúpili, resp. zdedili. Súd prvého stupňa poukázal na skutočnosť, že navrhovateľky nepredložili žiadny listinný dôkaz - napr. kúpnu zmluvu alebo darovaciu zmluvu, i keď by sa jednalo o neplatné právne úkony, na základe ktorých by mohli nadobudnúť presvedčenie, že sa stali vlastníkmi aj častí pozemkov na parc. č. XXXX/X a parc. č. XXXX. Taktiež poukázal na skutočnosť, že navrhovateľka 1/ s manželom začali vysádzať vinohrad v r. XXXX, pričom nechceli, aby bol medzi pozemkami vybudovaný plot, nakoľko by zavadzal pri obrábaní pôdy, pričom navrhovateľka 1/ potvrdila pravdivosť tvrdení odporkýň, že jej manžel bol v 60. rokoch za odporkyňami, keď chceli stavať plot, aby ho nestavali a potvrdila teda to, že odporkyne, resp. ich právny predchodca mali v úmysle postaviť medzi susediacimi pozemkami oplotenie, avšak navrhovateľka 1/, resp. jej nebohý manžel ich od tohto kroku odhovorili. Súd prvého stupňa mal za to, že navrhovateľka 1/ sa po začatí užívania nehnuteľností v roku 1960 a následnej kúpe v roku 1968 dostatočne nezaujímala o hranice svojich nehnuteľností napriek tomu, že pred vysadením viniča bol na pozemkoch len trávnatý porast s nejednoznačným označením hranice medzi pozemkami. Súd prvého stupňa dospel k záveru, že navrhovateľka 1/ z nedbanlivosti nevyužila možnosť overiť si skutočnosti rozhodné pre právny úkon (kúpnu zmluvu) a pre výkon práv z tejto zmluvy, preto jej konanie - užívanie časti pozemkov odporkýň 1/ a 2/ kvalifikoval ako neospravedlniteľný omyl a nie dobromyseľnosť. Mal za to, že navrhovateľka 1/ zanedbala náležitú obozretnosť, keď si pred uzatvorením kúpnej zmluvy neoverila, aké sú hranice nehnuteľností, ktoré mienila nadobudnúť. Súd prvého stupňa taktiež vyvodil záver, že neexistoval teda žiadny právny dôvod, ani len domnelý, na základe ktorého by sa navrhovatelia mohli domnievať, že sú oprávnení držitelia, keď už pri vstupe do držby takýto dôvod neexistoval. Súd prvého stupňa mal za to, že navrhovateľky svedeckými výpoveďami preukázali, že bola splnená podmienka desaťročnej nepretržitej držby a jedná sa o spôsobilý predmet vydržania, nebola však preukázané podmienka oprávnenosti držby a to nielen navrhovateľky 1/, ale ani jej právnych predchodcov a už vôbec nie navrhovateľky 2/, ktorá nehnuteľnosti nadobudla v roku 1986, pričom už v roku 1995 sa dozvedeli o skutočnosti užívania časti pozemku odporkýň. Súd prvého stupňa zamietol vzájomný návrh odporkýň 1/ a 2/, ktorým sa domáhali určenia, že hranica medzi pozemkami, parc. č. XXXX a parc. č. XXXX, kat. úz. Modra prebieha z bodu 9 cez bod 10 do bodu 23, hranica medzi pozemkami parc. č. XXXX s parc. č. XXXX a parc. č. XXXX, kat. úz. Modra prebieha z bodu 24 do bodu 12 cez bod 25 a bod 11 vytyčovacieho náčrtu č. XXXX Ing. K. D. zo dňa 13. 5. 1998, overeného dňa 30. 6. 1998 Ing. Z. H. pod č. X/XX, nakoľko dospel k záveru, že nie je daný naliehavý právny záujem na takomto určení, nakoľko aj v prípade ich úspechu v spore by sa ich právne postavenie nezmenilo. Poukázal na to, že stav, ktorého sa domáhajú výrokom súdu je už zapísaný v katastri nehnuteľností a bol tam zavedený na základe geometrického plánu Ing. D. na opravu chýb v základnej mape veľkej mierky (ZMVM) a na obnovu právneho stavu zo dňa 27. 6. 1996 a vytyčovacieho náčrtu Ing. D. č. 1678. Mal za to, že odporkyne by nedosiahli žiadnu zmenu v ich právnom postavení, ani by sa neodstránila právna neistota vo vzťahu navrhovateliek a odporkýň, nakoľko tá bola odstránená rozhodnutím o návrhu navrhovateliek na určenie vlastníckeho práva k sporným častiam nehnuteľností. Bol názoru, že podanie vzájomného návrhu na určenie hranice bolo nadbytočné a preto vzájomný návrh odporkýň pre nedostatok naliehavého právneho záujmu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 151 ods. 3 O.s.p.. Proti časti rozsudku, ktorou bol návrh navrhovateliek na určenie vlastníckeho práva a určenie hraníc medzi spornými pozemkami zamietnutý podali odvolanie navrhovateľky 1/ a 2/. Navrhli, aby odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil a návrhu vyhovel, resp. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Uviedli, že v konaní nebolo spochybnené, že dom súp. č. XXXX na parc. č. XXXX začali stavať rodičia navrhovateľky 1/ v rokoch 1951 - 1952 na pôvodných hraniciach pozemku parc. č. XXXX s pozemkom parc. č. XXXX so súhlasom vtedajších vlastníkov - susedov A. E. a S. S.. Nakoľko otec navrhovateľky 1/ v priebehu výstavby zomrel, vo výstavbe pokračovala navrhovateľka s manželom Viliamom Špankovičom, ktorí dom dostavali a od roku 1958 v ňom bývali, pričom kúpnu cenu za pozemky vo výške 25.000,-Kčs vyplatili manželia Špankovičoví sestre navrhovateľky Márii Fialovej v roku 1957, odvtedy pokračovali v oprávnenej držbe nehnuteľností, ktorá do roku 1995 nebola nikým spochybnená. Uvedená skutočnosť mala byť potvrdená aj svedkyňou Zdenkou Gavorníkovou, s ktorej výpoveďou sa súd prvého stupňa nevyporiadal, ani ju neakceptoval a taktiež nevzal do úvahy ani výpoveď odporkyne 2/, že na rozpor medzi právnym a zaužívaným stavom navrhovateľky nikdy neupozornila. Mali za to, že boli so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľné v tom, že im vec alebo právo patrí a preto sa považujú za držiteľov oprávnených. Taktiež mali za to, že aj keby ich držba bola spochybnená, čo sa stalo až po uplynutí vydržacej doby v r. 1995, predpokladá sa, že držba je oprávnená. Poukázali na skutočnosť, že ich presvedčenie o tom, že im vec patrí tu bola nielen pri vstupe do držby, ale aj po celú vydržaciu dobu. Boli názoru, že záver súdu prvého stupňa o nedostatku oprávnenosti držby nielen u navrhovateľky 1/ „ a už vôbec nie navrhovateľky 2/, ktorá nehnuteľnosti nadobudla v roku 1986“ je tak v rozpore s ust. § 136 ods. 3 Obč. zák. o započítaní držby právnych predchodcov. Mali za to, že manželia Vargoví ani nemohli namietať správnosť osadenia stavby v r. 1951-52, nakoľko susediace nehnuteľnosti kúpili až v roku 1957 a 1959, kedy už bol dom manželov Špankovičových postavený a manželia Vargoví si k nemu, rešpektujúc múr domu ako hranicu, až v roku 1962 začali stavať svoj dom, pričom užívacia hranica pokračovala v predĺžení domu Špankovičových tak, ako to ustálil súdny znalec v znaleckom posudku č. 1/2006 a jeho dodatku. Trvali na tom, že štepy vinohradu navrhovateliek pomáhal vysádzať neb. Samuel Varga, nespochybňujúc hranicu ani výmeru pozemkov. Vytkli súdu prvého stupňa, že sa nevyporiadal s tvrdením navrhovateľky 1/ o tom, že neb. Samuel Varga chcel pozemok oplotiť, ale tak ako sú nehnuteľnosti v súčasnosti užívané. Odporkyne 1/ a 2/ sa k odvolaniu navrhovateliek nevyjadrili. Odvolací súd preskúmal vec podľa § 212 ods. 1 O. s. p., prejednal odvolanie podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateliek 1/ a 2/ nie je dôvodné. Rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti odvolací súd potvrdil, pretože je vecne správny a nakoľko sa v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozsudku, konštatuje správnosť jeho dôvodov (§ 219 ods. 1, 2 O.s.p. ). Vlastníctvo je v našom právnom poriadku chápané ako najvyššia právna moc nad vecou. Tento obsah vlastníckeho práva je vyjadrený priamo v ustanovení § 123 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorého je vlastník v medziach zákona oprávnený vec držať, užívať, používať jej plody a úžitky a má právo s vecou nakladať. Právo vec držať, nazývané tiež právom držby, znamená právo nakladať s vecou ako s vlastnou. Ide o východiskové oprávnenie vlastníka, ktoré je nevyhnutným predpokladom pre výkon jeho ostatných vlastníckych oprávnení. Vydržanie je osobitný originálny spôsob nadobudnutia vlastníctva. V prípade splnenia zákonom určených podmienok dochádza k nemu priamo zo zákona, nevyžaduje sa k tomu rozhodnutie štátneho orgánu. K tomu, aby bolo možné nadobudnúť vlastnícke právo vydržaním musia byť splnené zároveň tieto zákonné predpoklady: a/ nadobúdateľ je oprávneným držiteľom veci po celú vydržaciu dobu, b/ nepretržitosť vydržacej doby, ktorou je neprerušovaný stav užívania predmetu vydržania počas zákonom ustanovenej doby, c/ spôsobilý predmet vydržania. Predpokladom vydržania je skutočnosť, že držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec alebo právo patrí. Posúdenie toho, či držiteľ je so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu vec patrí, nemôže vychádzať len z posúdenia subjektívnych predstáv držiteľa. Dobromyseľnosť držiteľa musí byť posudzovaná aj z objektívneho hľadiska, t.j. či držiteľ pri zachovaní náležitej opatrnosti, ktorú možno s prihliadnutím na okolnosti konkrétneho prípadu na každom subjekte požadovať, mal alebo mohol mať pochybnosti, že užíva nehnuteľnosti, ktorých vlastníctvo nenadobudol. Oprávnená držba sa nemusí nevyhnutne opierať o existujúci právny dôvod, stačí ak tu bol i domnelý právny dôvod (titulus putativus), teda ide o to, aby držiteľ bol so zreteľom na všetky okolnosti dobromyseľný, že mu taký právny titul svedčí. Pri posudzovaní oprávnenosti držby treba vychádzať zo zásady, že jej predpokladom je presvedčenie nadobúdateľa, že nekoná bezprávne, ak si určitú vec prisvojuje. Ide o psychický stav, o jeho vnútorné presvedčenie, ktoré sa prejavuje aj navonok, a z ktorého možno vyvodiť, že sa dôvodne považuje za vlastníka veci. Medzi základné okolnosti, ktoré budú svedčiť o oprávnenosti držby veci patrí aj okolnosť, ako vec nadobudol - či mu svedčí nejaký oprávnený nadobúdací titul. Subjektívny pocit držiteľa nemôže byť sám osebe podkladom pre vydržanie, ak nie je tento pocit vyvolaný okolnosťami objektívne nasvedčujúcimi oprávnenosti držby práva. Na rozdiel od preukazovania vlastníctva nebude spravidla treba, aby držiteľ preukazoval platný právny dôvod nadobudnutia vlastníctva, ktorý môže byť základom pre zápis vlastníckeho práva do príslušného katastra nehnuteľností, ale postačí existencia takéhoto nadobúdacieho titulu ( aj putatívneho), ktorý jeho vnútorné presvedčenie, že sa stal vlastníkom veci, dostatočne opodstatňuje. Z obsahu spisu vyplýva, že navrhovateľka 1/ a jej nebohý manžel ako kupujúci uzavreli s Máriou Fialovou ako predávajúcou dňa 7. 5. 1968 kúpnopredajnú zmluvu, pričom v čl. 6 zmluvy prehlásili, že polohu, stav, akosť a výmeru zakúpených nehnuteľností poznajú, nakoľko v dome bývajú a nehnuteľnosti užívajú. Z listu vlastníctva č. 466 pre okres Pezinok , obec Modra, kat. úz. Modra vyplýva, že navrhovateľky sú zapísané v katastri nehnuteľností ako vlastníčky nehnuteľností parc. č. XXXX o výmere 537 m2 - zastavané plochy a nádvoria, parc. č. XXXX o výmere 389 m2 - záhrady a parc. č. XXXX o výmere 347 m2 - vinice a rodinného domu súp. č. 1316 postaveného na parc. č. XXXX, každá v 1. Zo znaleckého posudku č. 1/2006 vypracovaného Ing. Rudolfom Hlavatým vyplýva, že nehnuteľnosti navrhovateliek zasahujú do nehnuteľností odporkýň v celkovej výmere 98 m2, z toho zastavanú plochu a nádvorie tvorí 35 m2. Odvolací súd je zhodne so súdom prvého stupňa názoru, že k nadobudnutiu vlastníckeho práva k predmetným nehnuteľnostiam vydržaním nedošlo. Vydržanie je originálny spôsob nadobudnutia vlastníckeho práva zo zákona pri splnení zákonom požadovaných predpokladov a to musí ísť o spôsobilý predmet vydržania, držba musí byť oprávnená a musí byť nepretržitá počas celej zákonom ustanovenej doby. Oprávnená držba je faktické ovládanie veci alebo vykonávanie práva späté s vôľou nakladať s nimi ako so svojimi v dobrej viere, že držiteľovi veci alebo vykonávateľovi práva, tieto patria. Iba detencia k vydržaniu nepostačuje. Či je držiteľ so zreteľom ku všetkým skutočnostiam v dobrej viere, musí byť zhodnotené objektívne. Základným kritériom je, či držiteľ veci pri normálnej opatrnosti, ktorú možno so zreteľom na okolnosti daného prípadu rozumne od neho požadovať, mohol alebo nemohol mať pochybnosti o tom, že mu vec, ktorú fakticky ovláda patrí. Oprávnená držba musí byť po stanovenú dobu troch (desiatich) rokov nepretržitá. Ak prestane byť držiteľ počas tejto doby so zreteľom ku všetkým okolnostiam v dobrej viere, že mu vec patrí, nejde už o oprávnenú držbu a držiteľ už nemôže vec vydržať. Pre nadobudnutie vlastníckeho práva vydržaním držiteľ musí preukázať okolnosti, z ktorých možno usudzovať na jeho dobromyseľnosť, teda okolnosti, svedčiace o poctivosti právneho dôvodu nadobudnutia veci, resp. práva, nie samu dobromyseľnosť ako vnútorné presvedčenie - psychický stav. Strata dobrej viery držiteľa veci alebo vykonávateľa práva nastane okamihom, keď sa mu stali známymi skutočnosti, ktoré z hľadiska objektívneho posudzovania museli u neho dôvodne vyvolať pochybnosti o tom, že mu vec alebo právo patrí. V konaní bolo preukázané, že právny predchodca odporkýň už v 60-tych rokoch mal záujem vybudovať oplotenie pozemkov, ktoré nevybudoval na žiadosť p. Špankoviča. V konaní bolo taktiež preukázané, že pri snahe vybudovať oplotenie pozemkov boli navrhovateľky, resp. ich právni predchodcovia upozornení na skutočnosť, aby rešpektovali hranice pozemkov a pôvodný stav, nakoľko už pri výstavbe viniča navrhovateľky mali vedomosť o tom, že vinič je vysadený dvadvať až tridsať centimetrov za hranicou pozemkov. Z výpovede svedka Michala Šimečeka taktiež vyplýva skutočnosť, že už pri stavbe domu v r. 1952 svedok vytýčil stavbu a zistil, že zachádza do parcely rodiny Lošonských (právnych predchodcov odporkyne 1/) a z tohto dôvodu bola posunutá stavba domu p. Fialovej do parcely rodiny Lošonských o 25 cm. Vychádzajúc z týchto objektívnych skutočností dospel odvolací súd k záveru, že navrhovateľky nemohli nadobudnúť presvedčenie, že časti pozemku parc. č. 4253/1 - P5 o výmere 15 m2, P4 o výmere 12 m2, P3 o výmere 8 m2 a časti pozemku parc. č. XXXX - P2 o výmere 28 m2, P1 o výmere 35 m2 majú vo vlastníctve, resp. že tieto nehnuteľnosti nadobudli ich právni predchodcovia kúpnou zmluvou. Odvolací súd je zhodne so súdom prvého stupňa názoru, že navrhovateľky nepreukázali ich dobromyseľnosť, že pozemky užívajú tak, ako ich kúpili, resp. zdedili a nepredložili žiadny dôkaz, z ktorého by bolo možné nadobudnúť presvedčenie, že sa stali vlastníčkami časti nehnuteľností na parc. č. XXXX/X a parc. č. XXXX, pričom neexistoval žiadny právny dôvod, na základe ktorého sa navrhovateľky mohli domnievať, že sú oprávnené držiteľky a takýto dôvod neexistoval už pri vstupe do držby. Odvolací súd má taktiež za to, že navrhovateľky pri normálnej opatrnosti, ktorú bolo možné so zreteľom na okolnosti daného prípadu rozumne od nich požadovať, mohli mať pochybnosti o tom, že nehnuteľnosti, ktoré fakticky ovládajú im nepatria, nakoľko medzi susediacimi pozemkami nikdy nebolo vybudované oplotenie, hranice pozemkov nikdy nedali zamerať a pred uzavretím kúpnej zmluvy nezisťovali, aké sú hranice pozemkov, ktoré mienili nadobudnúť. Iba zo samotnej skutočnosti, že medzi hranicami pozemkov nebolo vybudované oplotenie nemožno vyvodiť záver, že navrhovateľky sa domnievali, že užívajú takú výmeru, akú nadobudli kúpnou zmluvou ich právni predchodcovia, pričom opätovne treba vziať do úvahy, že to bol práve právny predchodca navrhovateliek, ktorý bol proti výstavbe oplotenia medzi susediacimi pozemkami. Súd prvého stupňa tak vo veci riadne zistil skutkový stav, výsledky vykonaného dokazovania vyhodnotil správne a vec posúdil správne aj po právnej stránke. Námietky navrhovateliek 1/ a 2/ podľa názoru odvolacieho súdu sú preto nedôvodné a odvolací súd k nim nemohol prihliadnuť ani v tomto odvolacom konaní. Z týchto dôvodov odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.