Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6Co/9/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1709203583 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Martin Murgaš ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1709203583.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobcu: J. R. L., bytom ul. X. E. Č.. XXX/XX, T., zast.: JUDr. Viera Malinowska, s.r.o., Lamačská cesta č. 3, Bratislava, proti žalovanému: R. J., bytom E. XX, Č. S., zast. opatrovníkom: F. U., súdna tajomníčka Okresného súdu Malacky, o zaplatenie 4.360,17 eur s prísl., na odvolanie žalobcu proti uzneseniu Okresného súdu Pezinok z 21.novembra 2013 č. k. 10C 10/2009- 74, pomerom hlasov 3:0, takto r o z h o d o l : Napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa sa z r u š u j e a vec sa mu v r a c i a na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd 1. stupňa konanie zastavil a o trovách konania rozhodol tak, že žiadnemu z účastníkov ich náhradu nepriznal. Súd prvého stupňa konanie zastavil podľa § 104 ods. 1 O.s.p., keď zaujal stanovisko, že konaniu vo veci bráni neodstrániteľný nedostatok podmienky konania - nedostatok právomoci slovenského súdu vec prejednať a rozhodnúť. Predmetom konania je nárok žalobcu na náhradu škody, ktorú mu žalovaný mal spôsobiť prečinom sprenevery. Policajný orgán trestné stíhanie prerušil podľa § 228 ods. 1 Tr. por., teda z dôvodu, že sa nezistili skutočnosti oprávňujúce vykonať trestné stíhanie proti určitej osobe. Podľa súdu prvého stupňa na založenie právomoci slovenského súdu prejednať a rozhodnúť vec v zmysle § 37b písm. b/ zák. č. 97/1963 Zb. nestačí vedenie akéhokoľvek trestného konania, ale treba, aby toto trestné konanie bolo vedené práve proti účastníkovi konania. Okrem toho, z uznesenia policajného orgánu z 30. 8. 2013 ČVS:ORP-273/EOK-PK-2010 vyplýva, že pretelefonovanie limitu na mobilnom telefóne, resp. nezaplatenie penále nemožno kvalifikovať ako prečin sprenevery. Preto podľa súdu prvého stupňa právomoc slovenského súdu konať v predmetnej veci nevyplýva z § 37b písm. b/ zák. č. 97/1963 Zb. a vzhľadom na to súd prvého stupňa konanie zastavil. Výrok o trovách konania súd prvého stupňa neodôvodnil. Proti tomuto rozhodnutiu podal odvolanie žalobca. Navrhol, aby odvolací súd napadnuté uznesenie zrušil a vec vrátil prvostupňovému súdu na ďalšie konanie. Nestotožnil sa s názorom súdu 1. stupňa, že v prejednávanej veci nie je daná právomoc slovenských súdov. Skutočnosť, že žalovaný je občanom Českej republiky je v predmetnom konaní bezpredmetná a irelevantná, nakoľko hlavným faktorom pri posudzovaní právomoci súdu konať vo veci s medzinárodným prvkom nie štátna príslušnosť účastníka konania, ale bydlisko účastníka konania. Zo zistení súdu prvého stupňa vyplynulo, že pobyt a bydlisko žalovaného nie je známe. Nariadenie rady (ES) č. 44/2001 (Brusel I) vylučuje viesť konanie proti osobe, ktorej pobyt nie je známy. Z jednotlivých ustanovení nariadenia Brusel 1 teda vyplýva, že tento nedovoľuje viesť konanie proti osobám, ktorých pobyt nie je známy, vzhľadom na to, že jeho celá systematika stavia na pojme bydlisko žalovaného, ktoré je bydliskom faktickým a nepočíta preto s tým, že by mohlo byť konanie vedené proti osobe neznámeho pobytu. Podľa článku 4 bodu 1 a 2 nariadenia Brusel 1 ak žalovaný na území niektorého členského štátu nemá bydlisko, medzinárodná príslušnosť súdu každého členského štátu sa určuje podľa jeho vlastných právnych predpisov. Právomoc na konanie bolo teda nutné určiť podľa vnútroštátnej úpravy, a to konkrétne podľa zákona č. 97/1963 Zb. o medzinárodnom práve súkromnom a procesnom - konkrétne článkami 37 až 37e tohto zákona. Právomoc slovenského súdu je daná aj vo veciach nárokov na náhradu škody, ktorá bola spôsobená trestným činom, ak trestné konanie vedú slovenské orgány činné v trestnom konaní (ust. § 37 b písm. b/ zákona č. 97/1963 Zb.). Skutočnosť, že trestné stíhanie bolo vo veci prerušené, je irelevantná. Ak má právomoc slovenský súd na trestné konanie, má právomoc v tomto konaní konať aj o náhradu škody. Vedenie trestného stíhania vo veci, ktoré je jedným zo štádií trestného konania podľa slovenského právneho poriadku, bolo začaté podľa slovenského trestného procesu, preto zistenie, že sa trestné stíhanie vedie bez vznesenia obvinenia voči konkrétnej osobe, nie je pre posúdenie veci podstatné. Odvolací súd, ktorý bol viazaný rozsahom a dôvodmi odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania a dospel k záveru, že uznesenie súdu prvého stupňa treba zrušiť. Odvolací súd poukazuje na to, že predmetom konania je nárok na náhradu škody, ktorú spôsobil zamestnanec svojmu zamestnávateľovi úmyselným konaním (§179 a nasl. zák. č. 311/2001 Z.z. - Zákonníka práce). Predmetom konania teda nie je náhrada škody spôsobená trestným činom. Tomu nasvedčuje aj obsah žaloby. Napokon žalobca uhradil na výzvu súdu aj súdny poplatok, hoci ak by išlo o konanie o náhradu škody spôsobenú trestným činom, bol by žalobca od poplatkovej povinnosti oslobodený (§ 4 ods. 2 písm. i/ zák. č. 71/1992 Zb.). V neposlednom rade doposiaľ žiadny orgán činný v trestnom konaní ani súd právne nekvalifikoval konanie žalovaného ako trestný čin. Inými slovami, nebolo doposiaľ rozhodnuté, že došlo ku spáchaniu trestného činu. Uvedené potom vylučuje, aby žalobca náhradu škody odvodzoval od spáchania trestného činu (žalobca si napokon náhradu škody neuplatnil ani v trestnom konaní). Preto právomoc slovenského súdu na prejednanie predmetnej veci skutočne nevyplýva z § 37b písm. b) zák. č. 97/1963 Zb. Podľa článku 20 Nariadenia (ES) č. 44/2001 (Brusel I) zamestnávateľ môže začať konanie len na súdoch členského štátu, v ktorom má zamestnanec bydlisko. Z uvedeného možno vyvodiť, že argumentácia žalobcu je správna v tom, že citované nariadenie je postavené na existencii bydliska žalovaného (nie trvalom pobyte) a nepočíta s tým, že by mohlo byť konanie vedené proti osobe neznámeho pobytu. Vzhľadom na to bol súd 1. stupňa povinný zisťovať skutočné bydlisko žalovaného. V tomto smere súd 1. stupňa nebol dostatočne činný, keď sa uspokojil len s výpisom z centrálneho registra obyvateľov vedeného v Českej republike, z ktorého vyplýva, že žalovaný bol odhlásený z trvalého pobytu na adrese E. Č.. XX, a v súčasnosti má vedenú adresu E. XXX, čo je ohlasovňa obecného úradu E.. Pozornosti súdu 1. stupňa však uniklo, že žalovaný sa v roku 2010 (t. j. po začatí tohto súdneho konania) nachádzal vo výkone trestu vo väznici H., kde mal byť až do 19. 11. 2010. Súd prvého stupňa mal urobiť dopyt na príslušný ústav na výkon trestu, akú adresu bydliska žalovaný tomuto ústavu oznámil pri prepustení. Rovnako z mailovej komunikácie (č. l. 37) vyplýva, že žalovaný vystupuje v 140-tich v rôznych súdnych konaniach na súdoch v Českej republike. Súd prvého stupňa sa preto mal obrátiť na príslušné justičné orgány Českej republiky so žiadosťou o bližšiu identifikáciu týchto súdnych konaní a následne zisťovať prípadnú novú adresu žalovaného v týchto súdnych sporoch. Napokon, ako uvádza aj sám súd 1. stupňa, žalovaný bol ako svedok vypočutý aj v trestnom konaní vedenom Okresným riaditeľstvom Policajného zboru v Pezinku, pričom z obsahu uznesenia o prerušení trestného konania vyplýva, že k jeho výsluchu došlo po začatí tohto súdneho konania. Preto sa súd prvého stupňa mal obrátiť na Okresné riaditeľstvo PZ Pezinok ohľadne zistenia, z akej adresy bol žalovaný ako svedok volaný na výsluch, resp. akú adresu svojho bydliska ako svedok uviedol. Z toho je zrejmé, že zistenia a závery, na ktorých súd prvého stupňa založil napadnuté uznesenie, sú predčasné. Preto odvolaciemu súdu nezostalo iné, než napadnuté uznesenie súdu prvého stupňa zrušiť podľa § 221 ods. 1 písm. h/ O.s.p. a vec mu podľa ods. 2 tohto ustanovenia vrátiť na ďalšie konanie. V ňom bude súd prvého stupňa musieť v naznačenom smere doplniť dokazovanie zisťovaním bydliska žalovaného, a to aj cestou justičných orgánov Českej republiky (viď oznámenie č. 193/1993 Z.z. Zmluva medzi Slovenskou republikou a Českou republikou o právnej pomoci poskytovanej justičnými orgánmi a úprave niektorých právnych vzťahov v občianskych a trestných veciach). Ak sa súdu prvého stupňa nepodarí zistiť bydlisko žalovaného, odvolací súd odkazuje prvostupňový súd na závery rozsudku Súdneho dvora EÚ zo dňa 17. novembra 2011 vo veci C-327/10. V tomto rozsudku súdny dvor EU uviedol: „Nariadenie Rady (ES) č. 44/2001 z 22. decembra 2000 o právomoci a o uznávaní a výkone rozsudkov v občianskych a obchodných veciach sa má vykladať v tom zmysle, že predpokladom uplatnenia pravidiel stanovených týmto nariadením je, že situácia, o ktorú ide v spore, ktorým sa zaoberá súd členského štátu, môže vyvolať otázky týkajúce sa určenia medzinárodnej právomoci tohto súdu. O takúto situáciu ide v prípade, aký nastal v konaní vo veci samej, keď súd členského štátu rozhoduje o žalobe proti štátnemu príslušníkovi iného členského štátu, ktorého bydlisko tomuto súdu nie je známe“. Z tohto rozsudku ďalej vyplýva, že 1/ v situácii, o akú ide v konaní vo veci samej, keď spotrebiteľ, ktorý je zmluvnou stranou dlhodobého hypotekárneho úveru s povinnosťou informovať zmluvného partnera o akejkoľvek zmene adresy, opustí svoje bydlisko predtým, než sa voči nemu podá žaloba pre porušenie zmluvných povinností, sú súdy členského štátu, na ktorého území sa nachádza posledné známe bydlisko spotrebiteľa, na základe čl. 16 ods. 2 tohto nariadenia príslušné rozhodnúť o tejto žalobe, pokiaľ nie sú podľa článku 59 toho istého nariadenia schopné určiť aktuálne bydlisko žalovaného ani nemajú dôkazné indície umožňujúce dospieť k záveru, že žalovaný má skutočné bydlisko mimo územia Únie, 2/ Toto nariadenie nebráni uplatneniu vnútroštátneho procesného práva členského štátu, ktoré v snahe zabrániť situácii odoprenia spravodlivosti umožňuje viesť konanie za neprítomnosti proti osobe, ktorej bydlisko nie je známe, pokiaľ sa súd, ktorý sa sporom zaoberá, ubezpečí predtým, než o ňom rozhodne, že sa uskutočnili všetky pátrania, ktoré ukladajú zásady riadnej starostlivosti a dobrej viery, aby sa zistil pobyt žalovaného. Z tohto rozhodnutia Súdneho dvora EÚ teda možno urobiť tieto závery: 1/ Ak sa aktuálne bydlisko žalovaného nepodarí súdu prvého stupňa zistiť, bude právomoc slovenského súdu na prejednanie a rozhodnutie predmetnej veci daná za predpokladu, že posledné známe bydlisko žalovaného bolo v Slovenskej republike, 2/ právomoc slovenského súdu bude daná aj v prípade, ak sa napriek všetkej snahe nepodarí zistiť bydlisko žalovaného, keďže Občiansky súdny poriadok umožňuje konať aj s účastníkom, pobyt ktorého nie je známy ( § 29 ods. 2 O.s.p. ). V novom rozhodnutí o veci rozhodne súd prvého stupňa o trovách prvostupňového i odvolacieho konania ( § 224 ods. 3 O.s.p. ). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.