Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1Cob/259/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1710210796 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 01. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Danica Michalková ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1710210796.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: ČSOB Leasing, a. s., Panónska cesta 11, 852 01 Bratislava, IČO: 35 704 713, zast. GRIŠČIK & PARTNERS, s. r. o., Hviezdoslavovo nám. 25, 811 02 Bratislava, IČO: 35 893 893, proti odporcovi: UNIMAR, spol. s r. o., Hlavná 340, 900 41 Rovinka, IČO: 00 613 410, o zaplatenie 2.315,99 Eur s príslušenstvom, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Pezinok zo dňa 30. 11. 2011 č. k. 36Cb/12/2011-20 takto r o z h o d o l : Krajský súd rozsudok Okresného súdu Pezinok zo dňa 30. 11. 2011 č. k. 36Cb/12/2011-20 v napadnutej zamietajúcej časti z r u š u j e a vec vracia súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľovi sumu 880,97 Eur s príslušenstvom a návrh v časti o zaplatenie sumy 1.435,02 Eur s príslušenstvom zamietol. O trovách konania rozhodol tak, že žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. V odôvodnení rozsudku uviedol, že návrhom zo dňa 21. 09. 2010 navrhovateľ žiadal, aby súd rozhodol o splnení povinnosti odporcu zaplatiť navrhovateľovi sumu 2.315,99 Eur s príslušenstvom, pričom svoj návrh odôvodnil tým, že dňa 23. 07. 2004 uzavrel navrhovateľ ako veriteľ leasingovú zmluvu č. LZD/04/01352 s odporcom ako dlžníkom. Predmetom financovania bola poloautomatická plnička PRIMA 1000G. Súčasťou zmluvy boli všeobecné zmluvné podmienky finančného leasingu ČSOB Leasing, a. s. Výpoveď zmluvy bola odporcovi doručená dňa 16. 05. 2007 a to listom zo dňa 10. 05. 2007 v súlade s bodom 4.4 VZP. Finančné vyúčtovanie oznámil navrhovateľ odporcovi listom zo dňa 05. 05. 2008, pričom výška istiny predstavovala sumu 2.315,99 Eur. Z vykonaného dokazovania mal súd prvého stupňa za preukázané, že medzi navrhovateľom a odporcom bola uzavretá zmluva, na základe ktorej navrhovateľ prenechal odporcovi do užívania poloautomatickú plničku PRIMA 1000G s tým, že odporca má po zaplatení v zmluve dohodnutých plnení právo na uzavretie kúpnej zmluvy na predmet leasingu. Zmluvné strany si v tejto zmluve, ktorej súčasťou boli aj všeobecné zmluvné podmienky, určili predmet svojich záväzkov dostatočným spôsobom, teda uzavreli zmluvu, ktorú súd prvého stupňa vyhodnotil ako zmluvu uzavretú v súlade s ust. § 269 ods. 2 Obch. zák. Ďalej ustálil, že medzi účastníkmi konania nebolo sporné, že odporca nezaplatil splátky vo výške 9.468,80 Sk splatné dňa 23. 02. 2007, 23. 03. 2007 a 23. 04. 2007. Vypovedanie predmetnej zmluvy mal súd za preukázané z listu navrhovateľa zo dňa 04. 08. 2004, keď toto právo navrhovateľa bolo dohodnuté v súlade s ust. § 1 ods. 2 Obch. zák. a podľa ust. § 582 Obč. zák. Výpoveď nadobudla účinky dňom 16. 05. 2007, keď v tento deň bola aj doručená. Týmto dňom zanikli všetky práva a povinnosti odporcu a navrhovateľa z leasingovej zmluvy. Odporca tak bol v súlade so zmluvou povinný vrátiť poloautomatickú plničku PRIMA 1000G navrhovateľovi, pričom zanikla jeho povinnosť zaplatiť plnenia podľa zmluvy splatné po vypovedaní zmluvy. Súd prvého stupňa mal teda za to, že odporca je povinný zaplatiť navrhovateľovi splátky splatné dňa 23. 02. 2007, 23. 03. 2007 a 23. 04. 2007, celkovo vo výške 762,85 Eur (22.981,70 Sk) po čiastočnej úhrade. Pokiaľ ide o škodu vo výške nákladov na povinné zmluvné poistenie a havarijné poistenie vo výške 118,12 Eur, túto mal súd prvého stupňa za preukázanú z dohody o platbách nájomného k zmluve č. LZD/04/01352, podľa ktorej bolo súčasťou splátok aj havarijné poistenie, pričom nebola sporná povinnosť odporcu doplatiť toto poistenie z nezaplatených splátok poistného počnúc dňom 23. 03. 2007. Škodu vo výške nákladov spojených s vymáhaním splnenia povinnosti a nákladov spojených s odobratím, prepravou, skladovaním, ocenením, opravou, údržbou a ďalším predajom podľa bodu 4.4.4b všeobecných podmienok vo výške 132,78 Eur súd prvého stupňa nemal za preukázanú, keď zo žiadnych listín nebolo zrejmé zmenšenie majetku navrhovateľa, nebolo preukázané vynaloženie peňažných prostriedkov navrhovateľom na úhradu týchto nákladov. Z týchto dôvodov preto v tejto časti návrh vrátane príslušenstva z tejto sumy zamietol. Súd prvého stupňa tiež nepriznal tvrdenú škodu z predaja predmetu zmluvy pod bodom 4.4.4e vo výške 842,52 Eur, keď nepreukázal za akú sumu sa predmet leasingu predal, nebolo tak možné zistiť aký bol rozdiel medzi zostatkom istiny ku dňu predčasného ukončenia leasingovej zmluvy a dosiahnutou predajnou cenou. Z týchto dôvodov preto i v tejto časti súd prvého stupňa vrátane príslušenstva k pohľadávke zamietol. Následkom uvedeného ani nemohla byť preukázaná príčinná súvislosť medzi porušením zmluvnej povinnosti odporcu, keď jediným preukázaným porušením zmluvnej povinnosti odporcom bolo nezaplatenie peňažných plnení podľa splátkového kalendára, poplatku za uzavretie leasingovej zmluvy a medzi zmenšením majetku navrhovateľa. Pokiaľ ide o zmluvnú pokutu vo výške 459,72 Eur, táto mala vzniknúť podľa dohody v zmluve v písomnej forme, teda v súlade so zákonom predpísanou formou. Túto dohodu mal súd prvého stupňa za nedostatočne určitú, keď nie je dostatočne presne určené s porušením ktorých konkrétnych zmluvných povinností je spojený vznik nároku na zaplatenie zmluvnej pokuty, keď hrubé porušenie dohodnutých zmluvných podmienok nie je dostatočne určité, dohoda o zmluvnej pokute je teda v tejto časti v rozpore s ust. § 37 ods. 1 Obč. zák. a preto v súlade s ust. § 39 Obč. zák. je neplatná. Pokiaľ ide o dohodu o zaplatení zmluvnej pokuty za nedodržanie záväzku odporcu vrátiť poloautomatickú plničku v stanovenom termíne a v stave zodpovedajúcom obvyklému opotrebeniu, túto súd prvého stupňa vyhodnotil za dostatočne určitú a v náležitej forme a teda platnú dohodu. Povinnosť zaplatiť zmluvnú pokutu za hrubé porušenie dohodnutých podmienok ako aj za nedodržanie záväzku vrátiť predmet leasingu sú samostatné, navzájom nepodmienené povinnosti, pričom nárok na zaplatenie zmluvnej pokuty vznikne navrhovateľovi samostatne pri porušení každej z povinností. Nárok na dohodnutú zmluvnú pokutu by mohol vzniknúť aj kumulatívne, ak by bola dohoda o zmluvnej pokute v časti hrubého porušenia dohodnutých podmienok dohodnutá platne. Aby bolo zrejmé, za porušenie ktorej zmluvnej povinnosti sa navrhovateľ domáha zaplatenia zmluvnej pokuty, musí vo výzve presne uviesť, o ktoré porušenie ide, pričom zmluvná pokuta je v zmysle bodu 5.1 splatná v súlade s ust. § 340 ods. 2 Obch. zák. v lehote uvedenej vo výzve. Samotná výzva navrhovateľa bola neurčitá, keď neuviedol, ktoré konkrétne porušenie je sankcionované a preto ako neurčitý právny úkon nemá za následok splatnosť zmluvnej pokuty, ktorej zaplatenia sa navrhovateľ domáha. V tejto časti bola podľa súdu prvého stupňa žaloba podaná predčasne, keď ani prostredníctvom súdu nebola odporcovi žiadna písomnosť s hmotnoprávnymi účinkami doručená. Súd preto žalobu v časti zaplatenia zmluvnej pokuty vrátane úroku z omeškania zamietol. O úrokoch z omeškania, ktoré priznal navrhovateľovi, rozhodol súd prvého stupňa podľa ust. § 365 Obch. zák. O náhrade trov konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 2 O.s.p. Proti tomuto rozsudku v jeho zamietajúcej časti a v časti výroku o trovách prvostupňového konania podal v zákonnej lehote odvolanie navrhovateľ, ktorý v tejto časti s rozhodnutím súdu prvého stupňa nesúhlasil. Uviedol, že súd prvého stupňa vydal vo veci platobný rozkaz, ktorým boli navrhovateľovi priznané všetky nároky voči odporcovi a v plnej výške a platobný rozkaz bol zrušený, nakoľko sa ho nepodarilo doručiť odporcovi do vlastných rúk. Keďže skutočnosti uvedené v podanej žalobe neboli odporcom spochybňované, a keďže na ich základe bol vo veci vydaný platobný rozkaz, navrhovateľ nemohol predpokladať potrebu ďalšieho dokazovania týchto skutočností pred prvostupňovým súdom, o ktorých odôvodnene predpokladal, že sú nesporné. Uviedol, že súd pochybil, keď na základe skutočností uvedených v podanej žalobe vydal platobný rozkaz a neskôr bez toho, aby došlo k akejkoľvek zmene na základe presne tých istých skutočností nároky navrhovateľa v prevažnej miere zamietol. Podľa jeho názoru na tomto závere nič nemení ani tá skutočnosť, že navrhovateľ sa nezúčastnil nariadeného pojednávania a svoju neúčasť z dôvodov hospodárnosti konania ospravedlnil. Navrhovateľ tak urobil preto, lebo potrebu ďalšieho dokazovania týchto nesporných skutočností nemohol vzhľadom na vyššie uvedený postup súdu a správanie sa odporcu nijako predpokladať. Poukázal tiež na skutočnosť, že súd prvého stupňa mal možnosť vo veci rozhodnúť rozsudkom pre zmeškanie, keďže tu boli naplnené podmienky ust. § 153b O.s.p. Ak tak súd neurobil preto, lebo považoval nároky navrhovateľa za sporné, potom mal navrhovateľ za to, že pri svojom závere súd pochybil, keďže tu neexistovali žiadne skutočnosti, ktoré by spornosť nárokov odôvodňovali. Okrem toho ak spornosť nárokov navrhovateľa vyplývala len z jeho žaloby a predložených listín, tak potom súd prvého stupňa nemal ani vydávať platobný rozkaz. Čo sa týka jednotlivých nárokov, ktoré si navrhovateľ uplatnil a ktoré boli zo strany súdu prvého stupňa zamietnuté, pripojil faktúru č. 0401352901 za predaj predmetu leasingu vystavenú navrhovateľom dňa 19. 03. 2008 na sumu 2.489,54 Eur preukazujúcu škodu z predaja predmetu leasingu. Predložil tiež doklad o úhrade faktúry č. 03507 vystavenej spoločnosťou Slovak Group, s. r. o. preukazujúcu vznik škody vo výške 132,78 Eur spočívajúcej v uhradení nákladov spojených s vyhľadaním a odobratím predmetu leasingu. Pokiaľ ide o dohodu zmluvných strán o zmluvnej pokute, uviedol, že podľa jeho názoru bod 5.1.a VZP je dostatočne určitý minimálnej v tom, že je z neho zrejmý úmysel zmluvných strán založiť nárok navrhovateľa na zmluvnú pokutu v prípade ak odporca poruší svoju povinnosť vrátiť navrhovateľovi predmet leasingu. Z odôvodnenia rozsudku podľa vyjadrenia navrhovateľa vyplýva, že nárok na zmluvnú pokutu súd prvého stupňa zamietol z dôvodu predčasnosti podania žaloby v tejto časti, keďže nárok navrhovateľa nepovažoval za splatný. S týmto názorom sa navrhovateľ nestotožnil. Uviedol, že neexistuje žiaden zákon ani zmluvné ustanovenie, ktoré by podmieňovalo vznik nároku na zmluvnú pokutu doručením výzvy oprávnenej strany na jej zaplatenie porušujúcej strane. Ak teda došlo k porušeniu povinnosti odporcu, neexistovala žiadna iná dohoda zmluvných strán o neskoršej splatnosti zmluvnej pokuty, potom mal súd navrhovateľovi nárok na zmluvnú pokutu priznať a zaviazať odporcu na jej zaplatenie. Prvostupňový súd pri svojom závere o údajnej predčasnosti žaloby vychádzal z ust. § 340 ods. 2 Obch. zák., pričom pri aplikácii tohto ustanovenia postupoval v rozpore so základnou aplikačnou zásadou, že právne predpisy sa majú vykonať v prospech tých na ochranu koho sú určené. Uvedené ustanovenie slúži na ochranu veriteľa, ktorému toto ustanovenie zakladá možnosť, aby v prípade, ak nie je čas plnenia určený zákonom ani zmluvou, požadoval od dlžníka plnenie jeho záväzku kedykoľvek, pričom toto ustanovenie zároveň zakladá tomuto právu zodpovedajúcu povinnosť dlžníka splniť tento záväzok bez zbytočného odkladu potom čo ho na to veriteľ vyzve. Taký výklad uvedeného ustanovenia, podľa ktorého by nedoručenie výzvy na zaplatenie záväzku, ktorého čas plnenia nie je určený dlžníkovi pred podaním žaloby, malo mať za následok zamietnutie samotnej žaloby, je podľa názoru navrhovateľa v absolútnom rozpore s účelom tohto ustanovenia. Taktiež nesúhlasil s názorom prvostupňového súdu, že výzva na zaplatenie zmluvnej pokuty bez uvedenia konkrétnej povinnosti, pre porušenie ktorej sa zmluvná pokuta uplatňuje, je neurčitá a preto neplatná. Podľa názoru navrhovateľa neexistuje žiadna zákonná ani zmluvná povinnosť navrhovateľa uviesť vo výzve na zaplatenie zmluvnej pokuty skutkové dôvody jej uplatnenia. Z týchto dôvodov navrhol rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmeniť a priznať navrhovateľovi celú uplatnenú pohľadávku vrátane príslušenstva a tiež náhradu trov konania. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal odvolanie navrhovateľa podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. v spojení s ust. § 214 ods. 2 O.s.p. bez nariadenia odvolacieho pojednávania a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné. Odvolací súd sa oboznámil s obsahom spisu, pričom zistil, že súd prvého stupňa nedostatočným spôsobom zistil skutkový stav a preto z neho vyvodil nesprávny právny záver. Navrhovateľ sa návrhom na začatie konania zo dňa 21. 09. 2010 domáhal voči odporcovi zaplatenia pohľadávky vo výške 2.315,99 Eur s úrokmi a súčasne žiadal i náhradu trov konania. K návrhu na začatie konania pripojil listinné dôkazy, ktorými preukazoval dôvodnosť podaného návrhu. Súčasťou pripojených listinných dôkazov bolo i finančné vyúčtovanie predčasne ukončenej leasingovej zmluvy. Na základe podaného návrhu ako i takto pripojených listinných dôkazov súd prvého stupňa vydal dňa 29. 06. 2011 platobný rozkaz, ktorým zaviazal odporcu na celú žalovanú pohľadávku i spolu s trovami konania. Platobný rozkaz sa však odporcovi nepodarilo doručiť do vlastných rúk. Súd prvého stupňa nariadil vo veci pojednávanie a to na deň 30. 11. 2011, na ktoré sa dňa 10. 11. 2011 navrhovateľ ospravedlnil a svoju neúčasť odôvodnil tým, že sa pojednávania nezúčastní z dôvodu hospodárnosti a trval na úhrade celého uplatneného nároku. Súd prvého stupňa prejednal vec a rozhodol v neprítomnosti oboch účastníkov konania, keď odporca sa na pojednávanie nedostavil, hoci bol riadne a včas predvolaný a účasť neospravedlnil a navrhovateľ, tak ako už bolo vyššie uvedené, požiadal o prejednanie veci v jeho neprítomnosti z dôvodu hospodárnosti. Je potrebné zdôrazniť, že v danom prípade sa jednalo o prvé pojednávanie v predmetnej veci, kedy navrhovateľ po predložení listinných dôkazov mal za to, že vzhľadom k tomu, že súd prvého stupňa vo veci vydal platobný rozkaz, predložené doklady postačujú na preukázanie dôvodnosti podaného návrhu. Podľa ust. § 120 ods. 1 O.s.p. účastníci sú povinní označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení. Súd rozhodne, ktoré z označených dôkazov vykoná. Súd môže výnimočne vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Podľa § 172 ods. 1 O.s.p. súd môže aj bez výslovnej žiadosti navrhovateľa a bez vypočutia odporcu vydať platobný rozkaz, ak sa v návrhu uplatňuje právo na zaplatenie peňažnej sumy vyplývajúce zo skutočností uvedených navrhovateľom. Z uvedeného ustanovenia teda vyplýva, že platobným rozkazom je možné rozhodnúť vo veci, kde v návrhu na začatie konania je jasne uvedený skutkový podklad žalovaného nároku, čo do vzniku pohľadávky i čo do jej splatnosti, prípadne výšky úrokov, doby od ktorej sa úroky požadujú a vôbec zo všetkých skutočností, z ktorých sa žalobou uplatňovaný nárok odvodzuje. Každé podanie a teda i žaloba musí mať podľa ust. § 43 O.s.p. určité náležitosti. Jednou z nich je stručné a pravdivé uvedenie skutočností a označenie dôkazov, ktorých sa navrhovateľ dovoláva. Pokiaľ podanie tieto náležitosti nemá, je súd povinný, aby sa pokúsil odstrániť túto vadu podľa § 43 ods. 1 O.s.p. a až následne môže rozhodnúť o návrhu obsiahnutom v podaní. Ak sa domáha navrhovateľ plnenia z nejasného titulu, je povinnosťou súdu, aby buď použil ust. § 43 ods. 1 O.s.p., alebo aby nerozhodoval v skrátenom rozkaznom konaní a naopak nariadil ústne pojednávanie, pri ktorom by navrhovateľ vysvetlil, o aké skutočnosti sa jeho nárok opiera. Rozdiel medzi podkladom rozsudku a podkladom platobného rozkazu je ten, že v rozsudku súd na základe výsledkov ústneho pojednávania zisťuje skutkový stav, kde naopak platobný rozkaz sa vydáva bez účasti odporcu iba na základe tvrdenia žaloby. V danom prípade navrhovateľ podal návrh na vydanie platobného rozkazu, pričom na základe na takéhoto návrhu je možné vyhovieť žiadosti o vydanie platobného rozkazu, i keď v tomto štádiu konania odpadá zisťovanie skutkového stavu, avšak skutkový stav musí byť v žalobe uvedený jasne a tento musí slúžiť ako podklad žalovaného nároku. Podľa ust. § 132 O.s.p. sú súdy povinné postupovať pri hodnotení dôkazov v rámci svojej voľnej úvahy. Tak ako už bolo vyššie uvedené, súd v zmysle ust. § 120 ods. 1 O.s.p. rozhodne, ktorý z označených dôkazov vykoná, pričom môže vykonať aj iné dôkazy ako navrhujú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci. Vychádzajúc z podaného návrhu na vydanie platobného rozkazu navrhovateľ špecifikoval uplatnený nárok a predložil listinné dôkazy, pričom mal za to, že listinné dôkazy postačujú súdu na rozhodnutie vo veci a dostatočné zistenie skutkového stavu. Je pravdou, že navrhovateľ nevyužil svoje právo byť prítomný na pojednávaní, ktoré nariadil súd vo veci, avšak v danom prípade sa navrhovateľ nezúčastnil pojednávania z dôvodu hospodárnosti, keď platobný rozkaz vo veci vydaný bol a to na základe skutočností, ktoré uviedol v podanom návrhu, odporca platobný rozkaz neprezval, teda k žalobe sa nevyjadril a ani nepodal odpor proti platobnému rozkazu. Z týchto dôvodov odvolací súd považuje za správne tvrdenia navrhovateľa, že sa dôvodne domnieval, že dostatočným spôsobom preukázal dôvodnosť podanej žaloby a z týchto dôvodov preto nepredkladal ďalšie dôkazy. Tu prichádza do úvahy aplikácia ust. § 120 ods. 1 tretia veta a teda pokiaľ súd prvého stupňa mal za to, že doklady predložené navrhovateľom sú nedostatočné pre zistenie skutkového stavu, mal túto skutočnosť oznámiť navrhovateľovi a uviesť, že v prípade nepredloženia potrebných dôkazov na preukázanie časti uplatneného nároku bude žaloba zamietnutá. Tento prísne formalistický prístup súdu prvého stupňa, kedy bez ďalšieho návrh navrhovateľa zamietol, odvolací súd vyhodnotil ako odopretie práva na súdnu ochranu účastníka, ktorý sa so svojim nárokom obrátil na rozhodnutie súdu. Taktiež v zamietajúcej časti uplatneného nároku na zmluvnú pokutu odvolací súd má za to, že i v tejto časti nároku uprel súd prvého stupňa účastníkovi konania možnosť vyjadriť sa k neplatnosti právneho úkonu a preto i tento záver súdu prvého stupňa považuje odvolací súd minimálne za predčasný. Keďže v danom prípade v predmetnej veci bol vydaný platobný rozkaz na základe skutočností uvádzaných navrhovateľom v podanom návrhu, platobný rozkaz sa odporcovi nepodarilo doručiť do vlastných rúk, teda odporca sa k žalobe nevyjadril a nepodal odpor proti platobnému rozkazu, a teda zo strany odporcu neboli podané žiadne námietky ku skutočnostiam uvádzaným navrhovateľom v podanom návrhu, navrhovateľ nemohol dôvodne predpokladať potrebu ďalšieho dokazovania skutočností uvádzaných v podanom návrhu. Z týchto dôvodov preto došlo k nedostatočnému zisteniu skutkového stavu a teda k nedostatočnému podkladu pre rozhodnutie vo veci samej. Úlohou súdu prvého stupňa bude v ďalšom doplniť dokazovanie a opätovne vo veci rozhodnúť. Na záver odvolací súd poukazuje na ust. § 173 O.s.p., kde je povinnosťou v prípade, že platobný rozkaz nemožno doručiť odporcovi do vlastných rúk, je potrebné platobný rozkaz zrušiť v plnom rozsahu a keďže zo strany súdu prvého stupňa k zrušeniu platobného rozkazu nedošlo a to ani v spojení s ďalším úkonom vo veci samej, odvolací súd poukazuje i na tento procesný nedostatok rozhodnutia súdu prvého stupňa. Z hore uvedených dôvodov preto odvolací súd podľa ust. § 221 ods. 1 písm. f), h) O.s.p. zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. O trovách odvolacieho konania rozhodne podľa ust. § 224 ods. 3 O.s.p. súd prvého stupňa v konečnom rozhodnutí. Toto rozhodnutie prijal senát krajského súdu pomerom hlasov 3 : 0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie n i e j e prípustné.