Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/619/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1712202919 Dátum vydania rozhodnutia: 27. 11. 2014 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Alena Svetlovská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2014:1712202919.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: EOS KSI Slovensko, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, zastúpeného advokátskou kanceláriou TOMÁŠ KUŠNÍR, s.r.o., Pajštúnska 5, Bratislava, proti odporcovi: U. M., O. 4, F., zastúpeného opatrovníkom Bc. G. H., súdnou tajomníčkou Okresného súdu Malacky, za účasti vedľajšieho účastníka na strane odporcu: X. združenie E., C. 9, W., zastúpeného advokátskou kanceláriou HKP Legal, s.r.o., Sasinkova 6, Bratislava, o zaplatenie sumy 1.206,49 eur s príslušenstvom a o náhradu trov konania, na odvolanie vedľajšieho účastníka proti uzneseniu Okresného súdu Pezinok, č. k. 36C/104/2012 - 69 zo dňa 20. júna 2014 v spojení s opravným uznesením č. k. 36C/104/2012 - 78 zo dňa 19. septembra 2014, takto r o z h o d o l : Odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti p o t v r d z u j e . Návrh vedľajšieho účastníka na prerušenie konania z a m i e t a. Navrhovateľovi náhradu trov odvolacieho konania n e p r i z n á v a. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým uznesením súd prvého stupňa konanie zastavil. Žiadnemu z účastníkov nepriznal právo na náhradu trov konania. Navrhovateľovi vrátil nekrátenú časť súdneho poplatku vo výške 65,30 eur prostredníctvom Daňového úradu Bratislava. Svoje rozhodnutie odôvodnil právne ust. § 96 ods. 1 O.s.p. a vecne tým, že navrhovateľ písomne zobral návrh na začatie konania v celom rozsahu späť, pričom k späťvzatiu návrhu na začatie konania došlo skôr, než sa začalo pojednávanie. O trovách konania vo vzťahu medzi navrhovateľom, odporcom a vedľajším účastníkom súd prvého stupňa rozhodol podľa § 146 ods. 2 veta prvá O.s.p. a ich náhradu odporcovi a vedľajšiemu účastníkovi nepriznal, nakoľko odporcovi v konaní žiadne trovy nevznikli. Vedľajšiemu účastníkovi náhradu trov konania nepriznal, nakoľko považoval úkony vykonané právnym zástupcom vedľajšieho účastníka na strane odporcu za neúčelné. Vedľajším účastníkom je Spotrebiteľské združenie E., teda združenie založené alebo zriadené na ochranu práv spotrebiteľa. Súd prvého stupňa uviedol, že vedľajší účastník v konaní vykonal námietku premlčania, pričom nebolo preukázané, že vedľajší účastník vykonal pred vstupom úkon smerujúci k zisteniu konkrétnych skutkových okolností prejednávanej veci, pričom ani počas konania nezareagoval na konkrétnosti prejednávanej veci. Súd prvého stupňa ďalej uviedol, že mu je z úradnej činnosti známe, že podanie vedľajšieho účastníka je podaním formulárovým, používaným opakovane vo viacerých sporoch. Jeho oznámenie o vstupe do konania obsahovalo súčasne vyjadrenie k veci, avšak iba vo všeobecnej rovine. Skonštatoval, že podanie zo dňa 13. 4. 2012 obsahuje výlučne všeobecné odkazy na smernicu Rady č. XX/XX/EHS, zákonné ustanovenia a vznesenie námietky premlčania s citáciou súvisiaceho rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky ohľadne dĺžky premlčacej doby v spotrebiteľských zmluvách. Texty podaní neobsahujú žiadne konkrétnosti prípadu, žiadne skutkové okolnosti prejednávanej veci s výnimkou vypísania záhlavia žaloby a výpočtu náhrady trov súdneho konania. Súd prvého stupňa považoval podania vedľajšieho účastníka nesporne za vypracované odborne zdatnou osobou, avšak všeobecné, navyše obsahujúce jediné tvrdenie spochybňujúce nárok a to námietku premlčania. S prihliadnutím na všeobecný obsah podania vedľajšieho účastníka, keď jediným spochybnením nároku navrhovateľa bolo vykonanie práva, ktoré vedľajší účastník nemá, a teda vzhľadom na skutočnosť, že vedľajší účastník žiadal priznať náhradu trov konania za úkony právnej služby nesmerujúce k ovplyvneniu výsledku konania, mal súd prvého stupňa úkony vykonané právnym zástupcom vedľajšieho účastníka na strane odporcu za neúčelné a náhradu trov konania vedľajšiemu účastníkovi nepriznal. K možnosti nepriznania náhrady trov právneho zastúpenia v prípade formulárového vyjadrenia poukázal na uznesenie Nejvyššího soudu České republiky, sp. zn. 28Cdo/1770/2007 zo dňa 25. 6. 2007, ktorým práve z tohto dôvodu nebola priznaná náhrada trov právneho zastúpenia. O vrátení súdneho poplatku rozhodol podľa § 11 ods. 3 a 4 zák. č. 71/1992 Zb. v znení neskorších predpisov. Proti tomuto uzneseniu v časti výroku, ktorým súd prvého stupňa rozhodol o trovách konania vedľajšieho účastníka na strane odporcu podal odvolanie vedľajší účastník. Žiadal, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti zmenil a navrhovateľa zaviazal na náhradu trov konania vedľajšieho účastníka alebo uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Pre prípad, ak sa odvolací súd stotožní s názorom súdu prvého stupňa žiadal, aby odvolací súd podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. konanie pred vydaním rozhodnutia prerušil a požiadal Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o práve spotrebiteľského združenia na plnohodnotné právne zastúpenie - vrátane práva na priznanie náhrady trov konania v prípade, ak procesné úkony združenia budú v súdnom procese na prospech spotrebiteľa a budú mať v časti týkajúcej sa účasti spotrebiteľského združenia za následok úspech vo veci ako o predbežnej otázke. Podľa názoru vedľajšieho účastníka súd prvého stupňa napadnuté uznesenie v časti výroku o nepriznaní práva na náhradu trov konania nesprávne právne posúdil. Namietol, že vedľajší účastník v konaní vystupoval na podporu odporcu, proti ktorému navrhovateľ podal predmetný návrh ale zo späťvzatia návrhu na začatie konania nevyplýva, z akého dôvodu bol návrh vzatý späť. Podľa vedľajšieho účastníka tým, že navrhovateľ vzal žalobu v celom rozsahu späť zavinil, že sa konanie muselo zastaviť, pričom sa tak nestalo pre správanie odporcu. Mal súčasne za nepochybné, že dôvodom späťvzatia návrhu bolo uplatnenie námietky premlčania vedľajším účastníkom spolu s vedomosťou, že dlh odporcu bol v čase podania návrhu premlčaný. Uviedol, že odporca bol v konaní úspešný vďaka úkonu vedľajšieho účastníka, za ktorý vedľajšiemu účastníkovi nebola priznaná náhrada trov konania. Ďalej poukázal na § 93 ods. 2, ods. 3, ods. 4 O.s.p. a § 3 ods. 4, ods. 5 a § 25 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a čl. 169 Zmluvy o fungovaní Európskej únie. Stanovisko popierajúce význam právneho zastúpenia mal za účelové a zjavne nesprávne. Výklad, ktorý by z uplatňovania práv vedľajšieho účastníka vylúčil možnosť dať sa právne zastúpiť mal za odporujúci zákonom a predpisom Európskej únie, nakoľko pri jeho aplikovaní by prostredníctvom združenia nebolo možné riadne, účelne a efektívne chrániť práva a oprávnené záujmy spotrebiteľov, a teda plniť základnú úlohu spotrebiteľského združenia stanovenú legislatívou SR a EÚ. Poukázal na to, že námietka premlčania nebola daná zo strany hlavného účastníka a nemohla byť daná ani zo strany súdu; je právnou námietkou vyplývajúcou z hmotnoprávnych predpisov. Bez právneho posúdenia veci a vznesenia námietky premlčania zo strany vedľajšieho účastníka by v danom konaní nemohlo byť na námietku zo strany súdu prihliadnuté, pričom je možné a pravdepodobné, že hlavný účastník by bol vo veci neúspešný. Poznamenal, že súd prvého stupňa svojím postupom a nepriznaním náhrady trov poprel rovnosť podmienok v konaní, zasiahol do procesných práv vedľajšieho účastníka garantovaných tiež v § 93 ods. 4 O.s.p. a znemožnil mu tak reálny výkon úloh spotrebiteľského združenia vymedzených zákonom. Spochybnením opodstatnenosti právneho zastúpenia by podľa názoru vedľajšieho účastníka došlo tiež k porušeniu práva na spravodlivý proces zahŕňajúceho okrem iného aj tzv. „princíp rovnosti zbraní“. Poukázal tiež na obdobné rozhodnutia viacerých súdov Slovenskej republiky, podľa ktorých vedľajšiemu účastníkovi nemožno odoprieť právo dať sa zastúpiť advokátom a tiež na rozhodnutia, v ktorých súdy dospeli k záveru o účelnosti postupu ako aj trov konania vedľajšieho účastníka. Navrhovateľ vo vyjadrení k odvolaniu vedľajšieho účastníka žiadal, aby odvolací súd uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdil. Poukázal na to, že nepriznaním náhrady trov konania súd neporušuje základné právo na právnu pomoc a rovnosť účastníkov v konaní podľa čl. 47 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky, najmä keď trovy konania nie sú účelne vynaložené a nie sú v príčinnej súvislosti s procesným postojom vedľajšieho účastníka k predmetu konania. Zdôraznil závery uznesenia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, sp. zn. 6MCdo 5/2013, v ktorom vyslovil názor na náhradu trov konania vzniknutých zastupovaním advokátom v tzv. hromadných veciach, a to že „Treba súhlasiť s názorom, že právo na právnu pomoc a náhrada trov konania sú dve rozdielne veci, ktoré síce spolu súvisia, avšak nie sú neoddeliteľné. Právo na náhradu trov konania totiž závisí od iných predpokladov než možnosť nechať sa zastupovať advokátom.(...) Ak teda súd neprizná náhradu trov konania úspešnému účastníkovi, keď dospeje k záveru, že trovy nevynaložil účelne, nejde o porušenie práva na právnu pomoc. Vedľajší účastník sa preto mohol dať zastupovať v súdnom konaní advokátom, avšak trovy, ktoré vynaložil v tejto súvislosti nemožno považovať za trovy účelné.“ Navrhovateľ ďalej argumentoval tým, že na priznanie náhrady trov konania je nevyhnutné splnenie podmienok vyžadovaných v § 142 O. s. p., ktorou je najmä účelnosť trov konania. Náhradu za úkony právnej služby poskytnuté právnym zástupcom navrhovateľa nemal za účelne vynaložené, nakoľko nárok na náhradu trov konania nemožno priznať, ak sa určité procesné podanie nadbytočne opakuje bez uvedenia nových, procesne významných skutočností. Podania vedľajšieho účastníka mal za abstraktné, všeobecné, bez znalosti prejednávanej veci s automaticky uplatňovanou nedôvodnou námietkou premlčania. Namietol, že vedľajší účastník - združenie na ochranu spotrebiteľa - musí byť sám z podstaty svojej existencie (a to aj s poukazom na jeho cieľ) schopný poskytnúť právnu pomoc pri súdnych konaniach v spotrebiteľských veciach, nakoľko úmyslom zákonodarcu pri umožnení vstupu právnickej osoby ako vedľajšieho účastníka do konania bolo umožniť kvalifikovanú ochranu spotrebiteľa priamo na ten účel zriadeným subjektom, spôsobilým poskytnúť spotrebiteľovi kvalifikovanú pomoc. Právne zastúpenie vedľajšieho účastníka tak navrhovateľ považoval za nadbytočné a neúčelné. Navrhovateľ ďalej zdôraznil, že združenie vstupuje do množstva konaní bez ohľadu na stav a vôľu odporcu, oznámením o vstupe združenia do konania, pričom pred zaslaním oznámenia nemá žiadnu vedomosť o prejednávanom prípade a len z označenia účastníkov konania usudzuje, že ide o spotrebiteľskú vec. Podľa jeho názoru sa bez akýchkoľvek vedomostí o predmete a stave konania nemožno pripraviť na zastúpenie a naplniť tak podstatu právneho úkonu - príprava a prevzatie zastúpenia. Poukázal na to, že vedľajší účastník viaceré procesné podania nadbytočne opakuje bez uvedenia nových, významných skutočností vzťahujúcich sa na predmet sporu. Paušálny vstup združenia zastúpeného advokátom do konaní, v ktorých pre vstup nebol žiadny dôvod podľa navrhovateľa navodzuje dojem, že účelom vstupu nebola ochrana práv spotrebiteľa, ale získanie finančných prostriedkov v podobe náhrady trov právneho zastúpenia. Opatrovníčka odporcu sa k odvolaniu vedľajšieho účastníka nevyjadrila. Odvolací súd prejednal vec podľa ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie vedľajšieho účastníka nie je dôvodné. Podľa § 93 ods. 2 O.s.p., ako vedľajší účastník sa môže popri navrhovateľovi alebo odporcovi zúčastniť konania aj právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu. Toto ustanovenie dáva možnosť, aby v prípade tzv. spotrebiteľských sporov vstúpila do konania ako vedľajší účastník taká právnická osoba, ktorej predmetom činnosti je ochrana práv podľa osobitného predpisu, za ktorý sa na základe poznámky 10a považuje aj zákon č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov. Právo spotrebiteľov združovať sa spolu s inými spotrebiteľmi v združeniach a prostredníctvom týchto združení v súlade so zákonom chrániť a presadzovať oprávnené záujmy spotrebiteľov, ako aj uplatňovať práva zo zodpovednosti voči osobám, ktoré spôsobili škodu na právach spotrebiteľov, vyplýva z § 3 ods. 4 zákona č. 250/2007 Z. z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona SNR č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ochrane spotrebiteľa“). Takto založené združenie sa môže na súde podľa § 3 ods. 5 zákona o ochrane spotrebiteľa proti porušiteľovi domáhať, aby sa porušiteľ zdržal protiprávneho konania, aby odstránil protiprávny stav, rovnako ako sám spotrebiteľ. Práva spotrebiteľov teda môže združenie chrániť tým, že sám podá návrh na súd proti porušiteľovi práva, môže podľa § 26 ods. 5 O.s.p. zastupovať účastníka na základe plnomocenstva, alebo môže vstúpiť do konania ako vedľajší účastník podľa § 93 ods. 2 O.s.p.. Podľa ustanovenia § 93 ods. 4 O.s.p., má vedľajší účastník v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník. Koná však iba sám za seba. Ak jeho úkony odporujú úkonom účastníka, ktorého v konaní podporuje, posúdi ich súd po uvážení všetkých okolností. Ustanovenie § 93 ods. 4 O.s.p. výslovne upravuje, že vedľajší účastník má v konaní rovnaké práva a povinnosti ako účastník, z čoho možno vyvodiť, že aj vedľajší účastník, rovnako ako hlavný účastník konania, má právo na právnu pomoc pred súdmi (čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky) a teda má právo i na náhradu trov právneho zastúpenia (§ 137 ods. 1 O.s.p.). Vedľajšiemu účastníkovi rovnako môže súd priznať náhrada trov právneho zastúpenia len vtedy, ak boli vynaložené v súvislosti s daným konaním a účelne. Náhradu trov konania v prípade, ak dôjde k zastaveniu konania, upravujú ustanovenia § 146 ods. 1 písm. c/ a § 146 ods. 2 O.s.p.. Podľa ustanovenia § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p., právo na náhradu trov konania podľa jeho výsledku nemá žiaden z účastníkov, ak konanie bolo zastavené. Pokiaľ však niektorý z účastníkov zavinil, že konanie muselo byť zastavené, postupuje sa podľa ustanovenia § 146 ods. 2 vety prvej O.s.p., ktorá predpokladá zodpovednosť za zavinenie toho účastníka, ktorého procesný úkon mal za následok zastavenie konania. Preto, ak konanie bolo zastavené pre nedostatok podmienky konania v zásade platí, že zastavenie konania zavinil navrhovateľ a je preto povinný hradiť trovy konania odporcovi. Z tejto zásady je stanovená výnimka § 146 ods. 2 druhá veta O.s.p. podľa ktorej, ak dôvodne podaný návrh bol vzatý späť pre správanie odporcu, je tento povinný hradiť trovy konania. Dôvodnosť podania návrhu sa i v tomto prípade posudzuje procesne, t. j. z hľadiska vzťahu výsledku správania sa odporcu k nároku navrhovateľa. V danej veci sa navrhovateľ domáhal zaplatenia 1.206,49 eur s prís. titulom vrátenia peňažných prostriedkov poskytnutých odporcovi na základe úverovej zmluvy. Vedľajší účastník vstúpil do konania podaním doručeným súdu dňa 19. 4. 2012, ktorým požiadal o zaslanie návrhu na začatie konania a súčasne priznať náhradu trov konania. V prejednávanej veci súd prvého stupňa konanie zastavil z dôvodu, že navrhovateľ vzal návrh na začatie konania späť. Odporcovi preto vzniklo právo na náhradu trov konania podľa § 146 ods. 2 prvá veta O.s.p. Vzhľadom na to, právo na náhradu trov konania vzniklo aj vedľajšiemu účastníkovi. Odvolací súd je však toho názoru, že tu sú dôvody hodné osobitného zreteľa, ktoré odôvodňujú použitie § 150 ods. 1 O.s.p. pri rozhodovaní o trovách konania a teda nepriznanie ich náhrady vedľajšiemu účastníkovi, hoci mu na náhradu trov konania vznikol nárok. Podľa § 25 ods. 1 O.s.p. si účastník ako zástupcu môže vždy zvoliť advokáta. Nakoľko vedľajší účastník má v konaní rovnaké práva ako účastník, je aj vedľajší účastník oprávnený dať sa v konaní zastupovať advokátom. V prejednávanej veci vedľajšieho účastníka zastupoval advokát na základe plnomocenstva, pričom odvolací súd nepopiera ani nespochybňuje právo vedľajšieho účastníka resp. ústavné právo každého - vrátane vedľajšieho účastníka na právnu pomoc vyplývajúce z čl. 47 ods. 2 Ústavy SR. V prípade, že si účastník zvolí ako svojho zástupcu advokáta, musí počítať aj so vznikom trov, nakoľko advokát má právo na úhradu svojich primeraných a opodstatnených nákladov. Avšak skutočnosť, že súd účastníkovi právo na náhradu trov konania neprizná, ešte sama osebe neznamená popretie rovnosti podmienok v konkrétnom súdnom konaní a už vôbec to neznamená odňatie procesného práva účastníka na zastúpenie advokátom. V danom prípade bolo potom potrebné skúmať, či trovy právneho zastúpenia vedľajšieho účastníka boli vynaložené účelne, resp. či vôbec boli vynaložené. Z obsahu spisu, ako aj samotného odvolania vyplýva, že vedľajší účastník si uplatnil trovy konania, ktoré vyčíslil. Trovy vynaložené účastníkom konania v spore (a platí to aj pre vedľajšieho účastníka), musia byť v príčinnej súvislosti s jeho procesným postojom k predmetu konania a ich vynaložením sa musí sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku, alebo ako v danom prípade, procesná obrana proti takémuto tvrdenému nároku. V tomto konaní nie je možné považovať trovy vynaložené vedľajším účastníkom, presnejšie, vyčíslené vedľajším účastníkom za účelné, lebo tieto trovy neboli v príčinnej súvislosti s procesným postojom odporcu, resp. vedľajšieho účastníka k predmetu konania. V prejednávanej veci v dôsledku zastavenia konania nedošlo ani k vysloveniu procesného postoja odporcu, ale ani vedľajšieho účastníka k predmetu konania. Účelnosť trov vynaložených na právnu pomoc je možné vyvodiť z článku 47 Ústavy Slovenskej republiky a v podstate znamená, že trovy právneho zastúpenia treba možno považovať za účelne vynaložené trovy. Každý má právo na to, aby bol zastúpený advokátom. Trovy potrebné na účelné uplatňovanie alebo obranu práva sa nemôžu posudzovať ako celok a aj keď účastník má právo na náhradu trov konania, pretože mal plný úspech, každý úkon alebo každé platenie trov treba posudzovať samostatne. To platí ako na trovy, ktoré boli označené ako nevyhnutné, i pre trovy právnej pomoci. Nárok na náhradu trov právneho zastúpenia však nemožno priznať, ak sa určité procesné podanie nadbytočne opakuje bez uvedenia nových, procesne významných skutočností a to platí aj na podania advokáta, ktoré neobsahujú žiadne skutočnosti, vzťahujúce sa na predmet sporu, na skutočnosti, ktoré zostali medzi účastníkmi konania sporné a treba ich dokazovať a sú významné pre posúdenie veci samej. Z uvedeného vyplýva, že odporca nielen ako spotrebiteľ nepožiadal vedľajšieho účastníka o svoju ochranu v tomto spore, nakoľko o prebiehajúcom konaní nemal žiadnu vedomosť a teda nemal vedomosť ani o tom, že v konaní na jej strane vedľajší účastník vystupuje. Zároveň je nutné poukázať na skutočnosť, že cieľom Združenia je kolektívna ochrana spotrebiteľa, podávanie žalôb podľa zákona o ochrane spotrebiteľa, ako aj zastupovanie spotrebiteľa v občianskom súdnom konaní a vstup do spotrebiteľských sporov v pozícii vedľajšieho účastníka, čo znamená, že samotné Združenie bolo vytvorené za účelom ochrany spotrebiteľa, pričom samotné ustanovenie stanov Združenia (čl. IV bod. 2) konštatuje, že základnými úlohami združenia je ochraňovať práva spotrebiteľov a ich oprávnené záujmy, sprostredkúvať riešenia sporov medzi spotrebiteľmi a dodávateľmi, zastupovať spotrebiteľov pred súdom a vystupovať v súdnych sporoch na strane spotrebiteľov. Z uvedeného teda vyplýva, že samotné združenie je spôsobilé a schopné chrániť záujmy spotrebiteľa a poskytovať spotrebiteľom náležitú právnu pomoc v spotrebiteľských sporoch, pričom odvolací súd uznáva argumentáciu vedľajšieho účastníka v odvolaní v tom, že má právo zvoliť si pri účasti v konaní právneho zástupcu, avšak odvolací súd takto vynaložené finančné prostriedky nepovažoval za účelné bránenie práva samotného účastníka v konaní. V predmetnej veci vedľajší účastník prostredníctvom svojho právneho zástupcu spolu s oznámením o vstupe do konania zároveň požiadal súd prvého stupňa o doručenie návrhu na začatie konania a jeho príloh, vzniesol námietku premlčania a uplatnil si náhradu trov konania. Z uvedeného je zrejmé, že v čase vstupu do konania nepoznal predmet sporu a len z označenia účastníkov konania usúdil, že ide o spotrebiteľskú vec. Zároveň je odvolaciemu súdu z rozhodovacej činnosti známe, že vedľajší účastník paušálne vstupuje do konaní, v ktorých ako navrhovatelia vystupujú určité subjekty, a to bez ohľadu na stav konania, vôľu spotrebiteľa a účelnosť úkonov vedľajšieho účastníka. Pri rozposielaní oznámení o vstupe do konaní, vyjadrení (vznesenie námietky premlčania), ide o identické typizované úkony podľa vzoru, ktoré môžu byť generované aj automatizované, pritom nemožno v každej jednej veci hovoriť o účelnom vynaložení trov právneho zastúpenia. Takéto konanie vedľajšieho účastníka nemožno považovať ani za dôkaz o jeho vôli naplniť cieľ, pre ktorý bolo toto združenie založené. Z obsahu spisu ďalej vyplýva, že vedľajší účastník si uplatnil trovy konania pozostávajúce z trov právneho zastúpenia za dva úkony právnej služby: prevzatie a príprava zastúpenia a písomné podanie na súd - vyjadrenie. Odvolaciemu súdu však nie je zrejmé ako mohol právny zástupca vedľajšieho účastníka vykonať prípravu zastúpenia, keď samotný vedľajší účastník nevedel, do akého konania vstupuje. Podľa odvolacieho súdu len na základe skutočnosti, že odporcom je spotrebiteľ, bez akejkoľvek bližšej vedomosti o predmete a štádiu konania, do ktorého vstupuje, je prakticky nemožné náležite sa pripraviť na zastupovanie v tej ktorej veci. Odvolací súd poznamenáva, že novelizované znenie ustanovenia § 137 O.s.p. (účinného od 1. 1. 2012) síce poukazuje na trovy konania, medzi ktoré zahŕňa aj náhradu výdavkov právnickej osoby, ktorá je oprávnená zastupovať v konaní podľa osobitného predpisu, avšak ide o náhradu výdavkov právnickej osoby, nie o odmenu za zastupovanie, ak je zástupcom advokát tejto právnickej osoby. Vedľajší účastník má principiálne právo na náhradu trov konania, čo je v súlade s vyššie uvedeným právnym záverom odvolacieho súdu, avšak účelnosť trov právneho zastúpenia musí byť skúmaná v každom individuálnom prípade a súd je povinný skúmať účelnosť trov potrebných na uplatňovanie alebo bránenie práva, ktoré musia sledovať procesné presadzovanie uplatneného nároku alebo procesnú ochranu proti takémuto tvrdenému nároku. Zároveň je nutné však uviesť, že aj presvedčenie vedľajšieho účastníka, prezentované v jeho odvolaní v tejto právnej veci, ale aj v obdobných sporoch, ako je odvolaciemu súdu už z jeho rozhodovacej činnosti známe, týkajúce sa tvrdenia, že jeho vstup do konaní, v ktorých si navrhovateľ uplatňuje svoje premlčané pohľadávky a nerešpektuje premlčacie lehoty podľa Občianskeho zákonníka, je zavádzajúce, nakoľko podať návrh na súd je rýdzo dispozitívnym právom navrhovateľa toho - ktorého konania a týmto návrhom je až súd povinný sa v konaní vysporiadať a o ňom rozhodnúť, pričom vedľajší účastník opomína, že na premlčanie je povinný súd prihliadať až po námietke vznesenej odporcom (vedľajším účastníkom) a túto vo svojom rozhodnutí aj posúdiť, pričom prvostupňový súd nezačal vo veci konať, keďže k zastaveniu konania došlo pred prvým pojednávaním. Odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa, napadnuté vo výroku o náhrade trov konania vedľajšieho účastníka je vecne správne, nakoľko konanie bolo zastavené z dôvodu, že návrh na začatie konania bol vzatý späť. Vo vzťahu k rozhodnutiam iných krajských súdov, na ktoré vedľajší účastník vo svojom odvolaní poukazuje, odvolací súd poznamenáva, že nie je viazaný rozhodnutiami iných krajských súdov v obdobných veciach. Aj po oboznámení sa s obsahom týchto rozhodnutí zotrváva na svojom právnom názore, že trovy vedľajšieho účastníka neboli účelne vynaložené. Odvolací súd ako už uviedol vyššie, má za to, že trovy uplatnené vedľajším účastníkom neboli účelne vynaloženými trovami, nakoľko úkony, za ktoré si v konaní uplatnil právo na ich náhradu, neboli nevyhnutné pre úspech vo veci, t. j. vedľajší účastník neposkytol odporcovi žiadne služby, ktorých vykonanie by malo akýkoľvek vplyv na rozhodnutie súdu prvého stupňa, t.j. konaním vedľajšieho účastníka v podobe jeho právneho zastúpenia dochádzalo len k nadbytočnému navyšovaniu trov konania a nehospodárnosti konania. Odvolací súd z vyššie uvedených dôvodov uznesenie súdu prvého stupňa v napadnutej časti ako vecne správne podľa ustanovenia § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. Odvolací súd sa ďalej zaoberal návrhom vedľajšieho účastníka na prerušenie konania podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p.. Podľa § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. súd konanie preruší, ak rozhodol, že požiada Súdny dvor Európskej únie o rozhodnutie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy. Ustanovenie § 109 ods. 1 písm. c/ O.s.p. prichádza do úvahy vtedy, ak sa vedie konkrétne sporové konanie pred vnútroštátnym súdom, v rámci ktorého vznikne potreba výkladu či stanovenia hraníc aplikácie úniového práva, pretože vyriešenie tejto otázky je spôsobilé podstatným - prejudiciálnym spôsobom ovplyvniť rozhodnutie vo veci samej. V súvislosti s prerušením konania však treba uviesť, že súd v skutočnosti môže, ale nemusí prerušiť konanie, pretože nie každý súd je povinný obrátiť sa s predbežnou otázkou na Súdny dvor, ale len súd, ktorý rozhoduje v poslednom stupni bez toho, aby sa proti jeho rozhodnutiu mohol podať opravný prostriedok alebo ak sa v konaní pred vnútroštátnym súdom rieši otázka platnosti právneho aktu Európskej únie. Súd môže rozhodnúť o prerušení konania z vlastnej iniciatívy alebo môže takéto prerušenie konania navrhnúť účastník, avšak súd nie je v každom prípade povinný takému návrhu vyhovieť bez toho, aby o tom rozhodoval. Ak nejde o prípad obligatórneho konania o prejudiciálnej otázke, tento procesný úkon súdu (prerušenie konania) závisí len od úvahy súdu, či požiada Súdny dvor o vyriešenie predbežnej otázky a preto nemôže byť vyvolaný samotným podnetom alebo návrhom účastníka konania. V prípade, ak by vnútroštátny súd uznesením rozhodol o tom, že bude iniciovať konanie o predbežnej otázke podľa medzinárodnej zmluvy, konanie preruší a obráti sa na Súdny dvor so žiadosťou. V tejto súvislosti odvolací súd konštatuje, že ustanovenie procesných podmienok, ktoré sa uplatnia pri prejednávaní a rozhodovaní sporov (a teda aj rozhodovanie o trovách konania) je vecou vnútroštátneho právneho poriadku každého členského štátu podľa zásady procesnej autonómie členských štátov pod podmienkou, že takéto pravidlá nie sú menej priaznivé ako pravidlá upravujúce obdobné situácie vnútroštátnej povahy (zásada ekvivalencie) a že nevedú k praktickej nemožnosti alebo nadmernému sťaženiu výkonu práv priznaných právnym poriadkom Európskej únie. V prejednávanej veci rozhodnutie súdu teda nezáviselo od posúdenia žiadnej prejudiciálnej otázky Súdnym dvorom EÚ. Preto nebol dôvod na prerušenie konania a predloženie veci tomuto súdnemu orgánu a preto odvolací súd návrhu vedľajšieho účastníka na prerušenie konania nevyhovel. Navrhovateľ mal v odvolacom konaní úspech, avšak napriek tomu mu odvolací súd nemohol priznať náhradu trov voči vedľajšiemu účastníkovi. Povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania by totiž bolo možné uložiť vedľajšiemu účastníkovi iba spolu s odporcom. Odvolací súd však nevidí žiadny dôvod uložiť odporcovi povinnosť nahradiť trovy odvolacieho konania za situácie, keď vznik týchto trov zavinil vedľajší účastník nedôvodným odvolaním, ktoré navyše podal bez vedomia a súhlasu odporcu ( § 150 ods. 1 v spojení s § 224 ods. 1 O.s.p. ). Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.