Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/156/2009 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1009898582 Dátum vydania rozhodnutia: 29. 01. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1009898582.5 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľa: Hlavné mesto Slovenskej republiky Bratislava, Primaciálne námestie 1, Bratislava, proti odporcom: 1/ Q. T., nar. XX.XX.XXXX, K. XX, J. F. XXXX, 2/ F. Y., nar. XX.XX.XXXX, J.. N.. Š. XXX/XX, O., 3/ O. Y., nar. XX.XX.XXXX, XXX Y. XXXX B., K., I. XXXXX, I., I., 4/ G. Y., nar. XX.XX.XXXX, R. XXXX/XX, U., 5/ R. Y., nar. XX.XX.XXXX, E. XX/XX, XXXX B., N., 6/ U. Y., nar. XX.XX.XXXX, X. X, XXXX R., N.X., 7/ Y. Y., nar. XX.XX.XXXX, J.. N.. Š. XXXX/XX, O.A., odporcovia 1/ až 7/ zast. JUDr. Jánom Havlátom, advokátom, Rudnayovo nám. 1, Bratislava, o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, na odvolanie navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava I zo dňa 16. februára 2009 č. k. 11C 134/2002-141, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa voči pôvodným odporcom 1/ Q. T., 2/ T. Y., 3/ Z.. G. Y.Á. a 4/ G. Y.Á. (ďalej „odporcovia“), domáhal určenia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v kat. úz. Y. J., pozemku parc. č. XXXXX/X, zastavaná plocha vo výmere 688 m2, a pozemku parc. č. XXXXX/X, ostatná plocha vo výmere 214 m2, ktoré vznikli na základe Geometrického plánu č. XX/XXXX-E. zo dňa 22.08.2002 z pôvodného pozemku parc. č. XXX, zastavaná plocha vo výmere 902 m2, v kat. úz. Y. J., zapísaného na liste vlastníctva č. XXX pred reambuláciou pod položkou výkazu zmien č. XXX/XXXX (ďalej „nehnuteľnosť"). Navrhovateľa zaviazal na náhradu trov konania odporkyne 1/ vo výške 361,33 eur na účet jej právneho zástupcu do troch dní od právoplatnosti rozsudku, a odporcom 2/ až 4/ náhradu trov konania nepriznal. Vykonaným dokazovaním mal za preukázaný skutkový stav, ktorý vyplynul z listinných dôkazov, a po vyhodnotení, že zistené skutočnosti neboli medzi účastníkmi konania sporné, s poukazom na ust. § 120 ods. 3 O.s.p. si osvojil ich tvrdenia. Z pozemkovoknižnej vložky č. XXXX ako i z osvedčenia o dedičstve 22D 113/97 zistil, že právny predchodca odporcov D.. O. Y. bol výlučným vlastníkom nehnuteľností zapísaných v PK vložke č. XXXX (neskôr na LV č. XXX) ako parcela č. XXX, dom vo výmere 902 m2, kat. územie Y. J. - parc. č. XXXXX/X, XXXXX/X titulom dedenia na základe uznesenia štátneho notárstva v Bratislave č.k. D 184/52, Dnot 211/52 zo dňa 18.11.1952. Výmerom Ústredného národného výboru v Bratislave zo dňa 25.03.1953 bola na predmetnú nehnuteľnosť uvalená národná správa z dôvodu, že právny predchodca odporcov D.. O. Y. sa zdržiaval mimo územia Bratislavy, pričom písomne oznámil úradu, že nie je možné mu túto nehnuteľnosť obhospodarovať, a žiadal, aby správu predmetnej nehnuteľnosti prevzal štát. Národná správa bola na základe uznesenia Ľudového súdu v Bratislave zo dňa 28.03.1953 zapísaná do PK vložky č. XXXX. Dňa 18.06.1969 D.. O. Y.Á. odpredal predmetnú nehnuteľnosť Československému štátu v zastúpení Mestská správa komunikácií v Bratislave za kúpnu cenu 73.767,- Kčs. Predmetný prevod nehnuteľností bol dňa 24.06.1969 schválený Finančným odborom Národného výboru Hlavného mesta Slovenska Bratislavy na základe ust. § 30 vyhlášky č. 104/1966 Zb.. Dňa 24.06.1969 Mestská správa komunikácií požiadala Stredisko geodézie o zápis pozemku parc. č. XXX v prospech Československého štátu. Na základe položky výkazu zmien č. XXX/XX bol pôvodný pozemok parc. č. XXX v kat. úz. Y. J. vo výmere 902 m2 odpísaný z LV č. XXX pred reambuláciou, a včlenený do pozemkov parc. č. XXXXX/X a XXXXX/X v kat. úz. Y. J. ako pozemok parc. č. XXXXX/X, zastavaná plocha vo výmere 688 m2, a pozemok parc. č. XXXXX/X, ostatná plocha vo výmere 214 m2, spolu 902 m2, na základe Geometrického plánu č. XX/XXXX -E. zo dňa 22.08.2002. Pozemky parc. č. XXXXX/X a XXXXX/X v kat. úz. Y. J. nebolo možné zapísať na list vlastníctva, a to z dôvodu, že neboli vykúpené, resp. iným majetkovoprávnym spôsobom vysporiadané vlastnícke vzťahy ku všetkým pôvodným pozemkom, ktoré tvorili pozemky parc. č. XXXXX/X a XXXXX/X k. ú. Y. J.. List vlastníctva bolo možné založiť až po majetkovoprávnom vysporiadaní vlastníckeho práva ku všetkým pôvodným pozemkom, tvoriacich pozemky parc. č. XXXXX/X a XXXXX/X. Z toho dôvodu prišlo k zápisu pozemkov parc. č. XXXXX/X a XXXXX/X v kat. úz. Y. J. len na evidenčný list. Osvedčením o dedičstve č. k. 22D 113/97 zo dňa 29.05.2000 nadobudli (pôvodní) odporcovia 1/ až 4/ predmetnú nehnuteľnosť po poručiteľovi D.. O. Y. do podielového spoluvlastníctva s podielom každý v 1-ine. Na podklade tohto osvedčenia katastrálny odbor Okresného úradu Bratislava I vyhotovil LV č. XXXX, na ktorom zapísal vlastnícke právo odporcov k predmetnej nehnuteľnosti, každému v 1-ine. Naliehavý právny záujem navrhovateľa na požadovanom určení (ust. § 80 písm. c) O.s.p.), považoval za daný. Mal totiž za to, že ak navrhovateľ navrhuje určenie svojho vlastníckeho práva k nehnuteľnosti, je na požadovanom určení vždy naliehavý právny záujem, ak má byť súdne rozhodnutie určujúce vlastnícke právo zaznamenané do katastra nehnuteľností a týmto spôsobom dosiahnutý stav súladu medzi právnym stavom a stavom zapísaným v katastri nehnuteľností. Skonštatoval, že medzi účastníkmi konania zostala spornou otázka, či na účinnosť prevodu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti na základe Dohody o dobrovoľnom odpredaji nehnuteľnosti pre účely výstavby mosta cez Dunaj zo dňa 18.06.1969 (ďalej „Dohoda“) sa vyžadovala registrácia zmluvy na štátnom notárstve, tak ako to tvrdili odporcovia, alebo táto nebola potrebná, nakoľko išlo o prevod do socialistického spoločného vlastníctva, ako to tvrdil navrhovateľ. Za účelom právneho posúdenia veci citoval ust. § 134 ods. 2 Obč. zák. účinného ku dňu uzavretia Dohody, ust. § 134 ods. 2 Obč. zák. účinného po novele vykonanej zák. č. 131/1982 Zb. (od 01.04.1983), ust. § 507a ods. 1 Obč. zák. - prechodné ustanovenie k novele Obč. zák. vykonanej zák. č. 131/1982 Zb. (účinnej od 01.04.1983) a ust. § 30 ods. 1 vyhl. Ministerstva financií č. 104/1966 Zb. o správe národného majetku, keď posudzoval, či sa na právny vzťah uzatvárania Dohody resp. na účinnosť prevodu vlastníckeho práva k prevádzanej nehnuteľnosti vzťahovalo výlučne ust. § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného v čase uzavretia predmetnej dohody, alebo sa na daný vzťah vzťahovalo s použitím § 507a ods. 1 Občianskeho zákonníka (prechodné ustanovenie k novele č. 131/1982) ustanovenie § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka účinného od 01.04.1983. Mal za to, že v prvom prípade sa na akýkoľvek prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnosti (či už do osobného alebo socialistického vlastníctva) vždy vyžadovala registrácia zmluvy štátnym notárstvom, kým v druhom prípade sa registrácia nevyžadovala, ak išlo o prevod do socialistického vlastníctva. Vychádzajúc zo zistenia, že medzi účastníkmi nebolo sporné, že na základe Dohody sa nehnuteľnosť prevádzala do vlastníctva štátu resp. socialistického vlastníctva, ustálil, že na posudzovaný právny vzťah treba aplikovať Občiansky zákonník účinný v čase uzavretia Dohody. Poukázal na to, že v čase uzavretia predmetnej Dohody prevody nehnuteľností upravovalo výlučne ustanovenie § 134 ods. 2 Občianskeho zákonníka a § 30 ods. 1 vyhlášky Ministerstva financií č. 104/1966 Zb. o správe národného majetku, v zmysle ktorých odplatné prevody vecí do štátneho socialistického vlastníctva od občanov a iných organizácií než socialistických sa spravovali predpismi Občianskeho zákonníka, pričom vtedy platný Občiansky zákonník k zmluve o prevode nehnuteľnosti vyžadoval jej registráciu štátnym notárstvom, a vlastníctvo prechádzalo až touto registráciou zmluvy. Dospel potom k záveru, že nakoľko navrhovateľ v konaní nepreukázal, že dohoda o dobrovoľnom odpredaji nehnuteľnosti zo dňa 16.08.1969 bola registrovaná na štátnom notárstve, nedošlo na jej základe k účinnému prevodu vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam z D.. O. Y. na Československý štát, a preto k nim navrhovateľ nemohol nadobudnúť vlastnícke právo podľa ust. § 2 ods. 2 zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí. Vyjadril názor, že právny predchodca odporcov nikdy nestratil vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam, a preto bol postup notára v dedičskom konaní o novoobjavenom majetku vedenom pod č. k. 22D 113/1997, keď predmetné nehnuteľnosti pojal do aktív dedičstva, správny. Nestotožnil sa s argumentáciou navrhovateľa, keď mal za to, že prechodné ustanovenie § 507a ods. 1 Občianskeho zákonníka („pokiaľ nie je uvedené inak, spravujú sa ustanoveniami tohto zákona (novelou č. 131/1982 Zb.) aj právne vzťahy vzniknuté v čase od 1. apríla 1964 do 1. apríla 1983") nespôsobuje retroaktívny zásah do právnych vzťahov, ktoré už boli zavŕšené za účinnosti ustanovení Občianskeho zákonníka účinného pred novelou č. 131/1982 Zb., ale umožňuje postup (aplikáciu podmienok) podľa ustanovení tejto novely na právne vzťahy, ktoré síce vznikli v období od 01.04.1964 do 01.04.1983, ale doposiaľ neboli zavŕšené resp. právne vzťahy naďalej pretrvávajú a naďalej sa riadia ustanoveniami Občianskeho zákonníka. V tejto súvislosti poukázal na to, že v danom prípade došlo dňa 18.06.1969 k uzavretiu kúpnej zmluvy, ktorá bola následne schválená nadriadeným národným výborom, bola vyplatená kúpna cena a celý proces tohto zmluvného vzťahu bol zavŕšený ešte v roku 1969. Zastával potom názor, že po cca 13-tich rokoch nemožno s odkazom na novelu Občianskeho zákonníka zasiahnuť do ukončeného právneho vzťahu, tento oživiť a následne tvrdiť, že nebola potrebná registrácia takejto zmluvy na štátnom notárstve, hoci to zákon účinný v tom čase vyslovene vyžadoval. K argumentácii navrhovateľa, že v čase uzavretia dohody platila Inštrukcia Ministerstva spravodlivosti a Ministerstva poľnohospodárstva, lesného a vodného hospodárstva zo dňa 19.05.1964, ktorou sa vydáva smernica o postupe pri registrácií zmlúv na štátnych notárstvach a pri dávaní súhlasu na prevod a nájmy niektorých druhov nehnuteľností okresnými národnými výbormi (ďalej „Inštrukcia“), kde v zmysle jej článku II. ods. 9 registrácií ani súhlasu okresného národného výboru nepodliehali zmluvy o prevode nehnuteľností do socialistického spoločného vlastníctva, napr. štátu, družstevných, spoločenských a iných socialistických organizácií a pod., a to bez ohľadu na druh nehnuteľností a povahu osobného alebo súkromného vlastníckeho vzťahu prevodcu k prevádzanej nehnuteľnosti, uviedol, že postup podľa predmetnej Inštrukcie je v danom prípade irelevantný, nakoľko táto (ako norma nižšej právnej sily, resp. ako norma, ktorá nie je všeobecne záväzným právnym predpisom, ale len internou normou) nemohla meniť postup (resp. byť v rozpore s kogentným ustanovením) upravený všeobecne záväzným právnym predpisom, ktorým bol vtom čase platný Občiansky zákonník a vyhláška o správe národného majetku. Vyhodnotil, že predmetná Inštrukcia nemala charakter normatívneho správneho aktu so všeobecne záväznými účinkami pre prevody nehnuteľného majetku, ale bola výlučne interným predpisom pre postup pri registrácii zmlúv na štátnych notárstvach a pri dávaní súhlasu na prevod a nájmy niektorých druhov nehnuteľností okresnými národnými výbormi, pričom jej obsah (čl. II bod 9) bol podľa jeho názoru v rozpore s normami vyššej právnej sily (ust. § 134 ods. 2 Obč. zák., ust. § 30 ods. 1 vyhlášky 104/1966 Zb.). Na základe vyššie uvedeného právneho posúdenia dospel k záveru, že navrhovateľ nepreukázal nadobudnutie vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam podľa ust. § 2 ods. 2 zákona o majetku obcí, nakoľko nepreukázal, že dohoda o dobrovoľnom odpredaji predmetných nehnuteľností, uzavretá jeho právnym predchodcom bola registrovaná na štátnom notárstve, z čoho vyvodil, že predmetné nehnuteľnosti sa nikdy nestali predmetom vlastníckeho práva jeho právneho predchodcu, československého štátu. Preto návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 1 O.s.p. a úspešnej odporkyni 1/ priznal náhradu trov konania, pozostávajúcich z trov jej právneho zastúpenia v celkovej výške 361,33 eur za šesť úkonov právnej služby s režijným paušálom a DPH. Odporcom 2/ až 4/ náhradu trov nepriznal, nakoľko si ju neuplatnili. Proti tomuto rozsudku podal včas odvolanie navrhovateľ, ktorý žiadal jeho zmenu, a vyhovenie jeho návrhu, resp. zrušenie napadnutého rozsudku a vrátenie veci súdu prvého stupňa na ďalšie konanie. Namietal, že rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Nesúhlasil s jeho názorom, že Inštrukciu nie je potrebné rešpektovať, a že postup podľa nej je v danej veci irelevantný. Poukázal na to, že v komentári k ust. § 47 v tom čase platného Občianskeho zákonníka uvádza, že registrácia zmluvy štátnym notárstvom je podľa Občianskeho zákonníka potrebná pre zmluvu o prevode nehnuteľností do osobného vlastníctva občanov alebo do súkromného vlastníctva občanov alebo nesocialistických organizácií. Registráciu naopak nevyžadujú zmluvy o prevode nehnuteľností do socialistického spoločenského vlastníctva. Uviedol, že štátni notári sa v tom čase riadili zákonom o štátnom notárstve a o konaní pred štátnym notárstvom č. 95/1963 Zb., ktorý v ust. § 61 a nasl. upravoval postup pri registrácií zmlúv, ako aj rozsah oprávnení a povinností štátneho notárstva a účastníkov. Poukázal na to, že tento predpis obsahoval v 6. časti (záverečné ustanovenia) splnomocňujúcu klauzulu, zakotvenú v ust. § 104 ods. 1, ktorou bolo Ministerstvo spravodlivosti poverené vykonať bližšiu úpravu činnosti štátneho notárstva, najmä z hľadiska uľahčenia styku s organizáciami a s občanmi a z hľadiska zjednodušenia a zhospodárnenia práce, z čoho vyvodil, že bol daný právny rámec na vydanie Inštrukcie. Mal za to, že išlo o špeciálnu delegáciu, ktorá je vyjadrená v splnomocňujúcom ustanovení, ktoré je obsahom zákona, konkrétne zákona č. 95/1963 Zb., a predmetnú smernicu je potom potrebné považovať za právny nástroj slúžiaci na vykonanie zákona parlamentu. Zdôraznil, že smernica a Inštrukcia, ktorou sa vydala predmetná smernica, bola uverejnená v čiastke 14/1964 Zbierky smerníc pre národné výbory pod por. č. 21 a v čiastke 6/1964 Zbierky inštrukcií a oznámení Ministerstva spravodlivosti pod č. 8, čo je možné považovať za formálnu publikáciu a splnenie podmienky pre jej platnosť. Táto smernica, ktorou sa notári a okresné národné výbory pri registrácií zmlúv, resp. pri udeľovaní súhlasov riadili, v čl. II. ods. 9 ustanovuje, že registrácií ani súhlasu okresného národného výboru nepodliehajú zmluvy o prevode nehnuteľností do socialistického vlastníctva. Z tohto ustanovenia tiež vyplýva, že ak by aj účastník mal v úmysle zmluvu, ktorou sa nadobúda do socialistického spoločenského vlastníctva registrovať, štátne notárstvo oficiálne inštruované svojím rezortným ministerstvom by muselo registráciu odoprieť. Zastával názor, že táto právna norma bola vydaná legálne a legitímne, a ako taká po celú dobu svojej platnosti a účinnosti tvorila súčasť platného právneho poriadku, preto nie je možné na ňu hľadieť ako keby neexistovala, resp. ako keby nevyvolávala právne účinky. Považoval za nesporné, že toto bol bežný postup, a zmluvy takéhoto charakteru sa neregistrovali. Uviedol, že v konaní preukázal, že disponuje listinou, na základe ktorej jeho právny predchodca nadobudol vlastnícke právo k sporným nehnuteľnostiam. Zdôraznil, že odporcovia nenamietali, že by k uzavretiu zmluvy nedošlo. Ak by táto zmluva trpela vadou, čo nepripúšťal, bolo by podľa jeho názoru potrebné zaoberať sa vydržaním vlastníckeho práva v jeho prospech. Mal však za to, že Dohoda o dobrovoľnom odpredaji nehnuteľností pre potreby výstavby mosta cez Dunaj zo dňa 18.06.1969, ktorú uzatvoril v predpísanej forme právny predchodca odporcov, nadobudla účinnosť jej uzatvorením. V ďalšom zopakoval už počas konania pred súdom prvého stupňa uvádzanú genézu schvaľovania predmetnej Dohody a zápisu sporného pozemku v prospech Československého štátu v správe Mestskej správy komunikácií, a vysvetlil nemožnosť zapísať jeho vlastníctvo k nemu na list vlastníctva (z dôvodu, neboli vysporiadané vlastnícke vzťahy ku všetkým pôvodným pozemkom, ktoré tvorili pozemky parc. č. XXXXX/X a XXXXX/X v kat. úz. Y. J.). Poukázal i na to, že nadobudol sporný pozemok na základe zákona č. 138/1991 Zb., keď od uzatvorenia Dohody ho užíval jeho právny predchodca bez toho, aby jeho vlastnícke právo niekto napadol, pričom od roku 1991 užíva predmetný pozemok on v dobrej viere že mu patrí. Na pozemku sa nachádza komunikácia, je plne zastavaný, a využívaný pre celomestské účely, preto nemal dôvod pochybovať o svojom vlastníckom práve. Až pri usporadúvaní svojho vlastníctva zistil, že nehnuteľnosti, ku ktorým disponuje nadobúdacím právnym aktom, a ktoré dobromyseľne užíva, sú zapísané v prospech odporcov. Nakoľko vydržanie nastáva zo zákona a bez vôle sporových strán, uplynutím doby za splnenia zákonom stanovených podmienok, a jeho uplatnenie sa nepremlčuje, považoval za potrebné, aby sa súd, ak má skutočne za preukázané, že nadobúdací akt trpí právnou vadou, zaoberal otázkou vydržania. Zotrval aj na svojom právnom názore, že pri prevodoch vlastníckeho práva v prospech spoločného socialistického vlastníctva bola daná výnimka, a to zákonom č. 131/1982 Zb., účinným ku dňu 01.04.1983, ktorým bola uskutočnená novela Občianskeho zákonníka, na základe ktorej bolo ust. § 134 ods. 2 upravené a doplnené o znenie cit. „ak sa nehnuteľná vec prevádza na základe zmluvy, nadobúda sa vlastníctvo účinnosťou zmluvy, na jej účinnosť je potrebná registrácia štátnym notárstvom, ak nejde o prevod do socialistického vlastníctva.“ V tejto súvislosti poukázal na ust. § 507a ods. 1 Občianskeho zákonníka účinného k 01.04.1983, s tým, že ide o intertemporálne ustanovenie, ktorým bol Občiansky zákonník novelizovaný zákonom č. 131/1983 Zb., a v zmysle ktorého, sa spravujú ustanoveniami tohto zákona aj právne vzťahy vzniknuté v čase od 1. apríla 1964 do 1. apríla 1983. Mal potom za to, že zákonná úprava stanovila, že registrácia zmlúv štátnym notárstvom pri prevodoch do socialistického vlastníctva nie je potrebná, a podľa ust. § 507a ods. l Občianskeho zákonníka (v znení zák. č. 131/1982 Zb.) sa toto retroaktívne vzťahuje aj na právny vzťah založený Dohodou zo dňa 18.06.1969, ktorú uzatvoril v predpísanej právnej forme právny predchodca odporcov, a ktorá nadobudla účinnosť jej uzatvorením. Po podaní odvolania navrhovateľom došlo k úmrtiu odporcu 3/ Z.. G. Y. (dňa 18.08.2009). Okresný súd Trnava v dedičskej veci schválil uznesením sp. zn. 20D 716/2009, 1Dnot 156/2009 zo dňa 14.05.2012 dohodu o vyporiadaní dedičstva po poručiteľovi Z.. G. Y., na základe ktorej jeho podiel 1-tiny na sporných nehnuteľnostiach, nadobudli jeho dedičia O. Y., R. Y., U. Y. a Y. Y., každý v podiele 1/16 k celku. Odvolací súd s nimi preto v zmysle ust. § 107 ods. 3 O.s.p. konal ako s odporcami 3/, 5/, 6/ a 7/. Následne došlo k úmrtiu odporcu 2/ T. Y. (dňa 30.04.2012). Z Osvedčenia o dedičstve sp. zn. 20D 352/2012, 1Dnot 69/2012 zo dňa 28.11.2012, vydaného H.. J. E., notárom ako súdnym komisárom, vyplýva, že dedičia poručiteľa T. Y. uzavreli o vyporiadaní dedičstva dohodu, v zmysle ktorej nadobudol podiel 1-tiny na sporných nehnuteľnostiach poručiteľa T. Y. jeho dedič F. Y., preto sním odvolací súd podľa ust. § 107 ods. 3 O.s.p. konal ako s odporcom 2/. Odporcovia 2/ až 7/ udelili plnú moc na ich zastupovanie v prebiehajúcom konaní JUDr. Jánovi Havlátovi (odporkyňa 1/ ním bola zastúpená od počiatku konania). Prostredníctvom svojho právneho zástupcu sa potom odporcovia 1/ až 7/ vyjadrili k odvolaniu navrhovateľa, a podľa obsahu ich písomného vyjadrenia žiadali napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako správny potvrdiť. V prvom rade namietli skutkové zistenia súdu prvého stupňa, keď uviedli, že nikdy netvrdili, že ich právny predchodca uzavrel Dohodu o dobrovoľnom odpredaji nehnuteľností. Stotožnili sa so záverom súdu prvého stupňa, že pre účinný prevod vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam v relevantnom čase bola potrebná registrácia štátnym notárstvom. Ak sa navrhovateľ odvolával na Inštrukciu, poukázali na to, že v jej prípade nejde o záväzný právny predpis, ale len o interný organizačný akt, čomu nasvedčuje i skutočnosť, že nebola uverejnená v Zbierke zákonov, ale len v publikačnom nástroji, určenom pre potrebu štátnej správy. Mali tiež za to, že splnomocňovacie ustanovenie, o ktoré sa Inštrukcia opierala, bolo zamerané len na riešenie organizačných záležitostí štátneho notárstva, pričom nebolo možné, aby zákon menil predpis nižšej právnej sily, a už vôbec nie predpis, ktorý ani nemal povahu všeobecne záväzného právneho predpisu. Skutočnosť, že sa podľa Inštrukcie postupovalo, bola podľa nich dôkazom toho, že socialistická zákonnosť neexistovala, a že sa postupovalo v rozpore so zákonom. Vyjadrili názor, že dobový komentár k Občianskemu zákonníku, na ktorý navrhovateľ poukázal, nemá žiadnu výpovednú schopnosť. Považovali za absurdné, že navrhovateľ požaduje od súdu, aby zjavne nezákonnú prax akceptoval, hoci sa tak dialo pred mnohými rokmi, a v právnom štáte tiež za nemožné, aby súd zo zjavného nerešpektovania zákona daného neúctou minulého režimu k vlastným zákonom, vyvodzoval právne účinky v prospech navrhovateľa. Mali za to, že štát nikdy nemohol nadobudnúť vlastníctvo, aj keď bolo (formálne) zapísané na list vlastníctva. Tvrdenie navrhovateľa, že je potrebné sa zaoberať vydržaním, považovali za irelevantné, pretože štát, ktorý pri nadobúdaní vlastníctva porušil svoje vlastné zákony, nemôže byť nikdy dobromyseľný, čo platí aj pre jeho právneho nástupcu. V tejto súvislosti uviedli, že zo strany navrhovateľa ide o tvrdenie novej skutočnosti, ktorá nebola tvrdená v konaní pred súdom prvého stupňa, a ktorá je preto pri odvolaní neprípustná, a odvolací súd sa ňou nemôže zaoberať. Stotožnili sa aj s právnym posúdením ust. § 507a ods. 1 Obč. zák. súdom prvého stupňa, keď mali za to, že toto ustanovenie nie je aplikovateľné, nakoľko Dohoda nezaložila dlhodobé právne vzťahy, pretrvávajúce ku dňu účinnosti zákona č. 131/1982 Zb. Vyjadrili tiež názor, že ak by aj bolo správne tvrdenie navrhovateľa, že ustanovenia zákona č. 131/1982 Zb. by sa mali aplikovať aj na Dohodu, aj tak by nedošlo ku konštituovaniu vlastníctva štátu. V tom prípade by totiž bolo potrebné aplikovať všetky jeho ustanovenia, pretože ust. § 507a ods. 1 neustanovuje, že sa neaplikuje napr. ust. § 47 ods. 1 Obč. zák., ktoré bolo tiež novelizované, a preto by platilo, že ku dňu 01.04.1983 už Dohoda neexistovala, pretože zanikla od počiatku odstúpením podľa ust. § 48 ods. 2 Obč. zák.. Zanikol potom od počiatku aj právny titul nadobudnutia vlastníctva, na ktorý sa navrhovateľ odvoláva. Záverom zdôraznili, že namietali aj to, že navrhovateľ nepreukázal splnenie podmienok nadobudnutia vlastníctva podľa zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí, na ktorý sa odvolával. Odvolací súd prejednal vec podľa ust. § 212 ods. 1 O.s.p. bez pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa je dôvodné. Z napadnutého rozsudku zistil, že súd prvého stupňa ustálil ako medzi účastníkmi nesporné, že právny predchodca odporcov D.. O. Y. odpredal sporné nehnuteľnosti na základe Dohody o dobrovoľnom odpredaji nehnuteľnosti pre účely výstavby mosta cez Dunaj zo dňa 18.06.1969 Československému štátu v zastúpení Mestská správa komunikácií v Bratislave za kúpnu cenu 73.767,- Kčs. Svoje rozhodnutie o zamietnutí návrhu navrhovateľa založil potom na právnom názore, že pre účinnosť zmluvy o prevode nehnuteľnej veci do socialistického vlastníctva sa vyžadovala jej registrácia štátnym notárstvom, k čomu nedošlo, a preto sa právny predchodca navrhovateľa nestal vlastníkom sporných nehnuteľností. Vychádzal pritom z doslovného znenia ust. § 134 ods. 2 Obč. zák. v znení do 31. marca 1983, ktoré aj na danú vec aplikoval. Odvolací súd dospel k záveru, že napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Právnym posúdením je činnosť súdu, pri ktorej zo skutkových zistení vyvodzuje právne závery a aplikuje konkrétnu právnu normu na zistený skutkový stav. Nesprávnym právnym posúdením veci je omyl súdu pri aplikácii práva na zistený skutkový stav. O nesprávnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd nepoužil správny právny predpis alebo ak síce aplikoval správny právny predpis, nesprávne ho ale interpretoval alebo ak zo správnych skutkových záverov vyvodil nesprávne právne závery. Podľa ustanovenia § 47 Obč. zák. v znení účinnom do 31. marca 1983, ak sa účastníci v predpísanej forme zhodli na obsahu zmluvy a na jej vznik je potrebné ešte rozhodnutie príslušného orgánu, sú svojimi prejavmi viazaní až do tohto rozhodnutia. Ak je rozhodnutie záporné, k zmluve nedôjde. Podľa ustanovenia § 134 ods. 2 Obč. zák. v znení účinnom do 31. marca 1983, k zmluve o prevode nehnuteľnosti je potrebná jej registrácia štátnym notárstvom. Vlastníctvo prechádza registráciou zmluvy. Za účelom vysvetlenia právnej problematiky (v súlade s aktuálnou judikatúrou súdov všetkých stupňov, napr. rozhodnutie NS SR sp. zn. 7MCdo 4/2013 zo dňa 19.02.2014, s právnym názorom v ňom uvedeným sa odvolací súd stotožnil, uznesenie ÚS SR sp. zn. II. ÚS 432/2014) považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že pôvodná koncepcia Občianskeho zákonníka z roku 1964 vychádzala z tzv. socialistického práva, a preto inak ako dnes vnímala i klasifikovala majetkové a vlastnícke vzťahy. Štátne socialistické vlastníctvo bolo základnou a najvyššou formou vlastníctva, popri ňom ako jeho ďalšia forma stálo družstevné vlastníctvo, tretiu formu tvorilo osobné vlastníctvo definované ako súkromné vlastníctvo spotrebného charakteru občanov. Napokon v ustanoveniach § 489 a § 490 Obč. zák. sa spomínalo tiež súkromné vlastníctvo, ktoré sa označovalo ako individuálne vlastníctvo k veciam, ktoré nie sú predmetom osobného vlastníctva. Socialistické spoločenské vlastníctvo (ust. § 123 Obč. zák. účinného do 31. marca 1983) požívalo iný režim právnej úpravy i ochrany ako osobné vlastníctvo (ust. § 127 až § 135 Obč. zák. účinného do 31. marca 1983). Dôsledkom tohto bolo i to, že spôsoby nadobúdania osobného vlastníctva sa odlišovali od štátneho, tzv. socialistického spoločenského vlastníctva. Takouto odlišnosťou bola aj podmienka registrácie zmlúv o prevode nehnuteľností, ktorá sa vyžadovala vždy, pokiaľ išlo o prevod vlastníctva nehnuteľnej veci do osobného vlastníctva, a nevyžadovala sa pokiaľ išlo o prevod vlastníctva nehnuteľnej veci do štátneho, tzv. socialistického vlastníctva. K ustanoveniam § 46 ods. 1, § 47, § 135 a § 490 ods. 2 Obč. zák. už zaujal stanovisko Najvyšší súd ČSSR (Cpjf 55/75 zo dňa 16.07.1976), v ktorom uviedol, že k prevodu nehnuteľností do socialistického spoločenského vlastníctva nie je registrácia štátnym notárstvom potrebná (Zborník IV, Praha, 1986, str. 354). Súdom prvého stupňa aplikované ustanovenie § 134 Obč. zák. bolo zaradené v druhej hlave druhej časti Občianskeho zákonníka označenej ako „Osobné vlastníctvo“, v ktorej bolo zaradené pod „spôsoby nadobúdania osobného vlastníctva“. Uvedené vyjadruje, že ustanovenie § 134 Obč. zák. sa vzťahuje len a práve k spôsobu nadobudnutiu veci do osobného vlastníctva. V zmysle tohto ustanovenia registráciu k svojej platnosti vyžadovali všetky zmluvy, ktorými občan, prípadne aj štát alebo socialistická organizácia prevádzala na iného občana nehnuteľnosť, a to do jeho osobného vlastníctva. Pokiaľ sa naopak uvedené nehnuteľnosti prevádzajú z vlastníctva občana do vlastníctva štátu alebo socialistickej organizácie, zmluva o tomto prevode registrácii nepodliehala, pretože na základe tohto prevodu nedochádza k vzniku osobného, ale k vzniku socialistického spoločenského vlastníctva. V rozhodnom období rokov 1964 - 1983 bol plne rešpektovaný právny názor, ktorým sa riadili pri výklade zákonov súdy, štátne notárstva, štátne organizácie i občania, že registrácii nepodliehajú zmluvy o prevode nehnuteľností do socialistického spoločenského vlastníctva (napr. štátu, družstevných, spoločenských a iných socialistických organizácii), a to bez ohľadu na druh nehnuteľnosti a povahu osobného alebo súkromného vlastníckeho vzťahu prevodcu k prevádzanej nehnuteľnosti. Obdobný právny názor zaujal v konaní pred súdom prvého stupňa a v odvolaní aj navrhovateľ, ktorý nepovažoval registráciu Dohody o dobrovoľnom odpredaji nehnuteľnosti štátnym notárstvom za podmienku jej platnosti a účinnosti. Právna úprava platná v období rokov 1964 až 1974 celkom jednoznačne určovala prípady zmlúv, na ktoré sa povinnosť registrácie vzťahovala, čo vyplývalo priamo z vtedy platnej právnej úpravy, išlo o zmluvy o prevode nehnuteľností do osobného a do súkromného vlastníctva občanov a iných ako socialistických organizácii (§ 134 ods. 2, § 490 ods. 2 Obč. zák.), zmluvy o obmedzení prevodu nehnuteľností (§ 58 ods. 2, § 248 ods. 2 zákona č. 65/1965 Zb. Zákonník práce), dohody o osobnom užívaní pozemkov (§ 205 ods. 2 Obč. zák.), zmluvy o vzájomných právach a povinnostiach stavebníkov pri výstavbe obytného domu s bytmi v osobnom vlastníctve, poprípade zmeny a doplnky týchto zmlúv (§ 12 ods. 1 a 2 zákona č. 52/1966 Zb.), zmluvy o predaji bytov v dome, ktorý je vo vlastníctve štátu do osobného vlastníctva užívateľov (§ 14 zákona č. 52/1966 Zb.) a zmluvy o prevode bytov v osobnom vlastníctve medzi občanmi (§ 15 ods. 1 zákona č. 52/1966 Zb.). Podľa ust. § 46 ods. 1 Obč. zák., účinného ku dňu uzavretia Dohody, písomnú formu musia mať zmluvy o prevodoch nehnuteľností, ako aj iné zmluvy, pre ktoré to vyžaduje zákon alebo dohoda účastníkov. Podľa ust. § 46 ods. 2 Obč. zák., účinného ku dňu uzavretia Dohody, pre uzavretie zmluvy písomnou formou stačí, ak dôjde k písomnému návrhu a k jeho písomnému prijatiu. Ak ide o zmluvu o prevode nehnuteľnosti, musia byť prejavy účastníkov na tej istej listine. Podľa ust. § 47 Obč. zák., účinného ku dňu uzavretia Dohody, ak sa účastníci v predpísanej forme zhodli na obsahu zmluvy a na jej vznik je potrebné ešte rozhodnutie príslušného orgánu, sú svojimi prejavmi viazaní až do tohto rozhodnutia. Ak je rozhodnutie záporné, k zmluve nedôjde. Podľa ust. § 30 ods. 1 a 2 vyhl. Ministerstva financií 104/1966 Zb. z 20. decembra 1966 o správe národného majetku (účinnej do 01.01.1976) odplatné prevody vecí do štátneho socialistického vlastníctva od občanov a iných organizácií než socialistických sa spravujú predpismi Občianskeho zákonníka. Pre nadobúdanie vecí podľa odseku 1 nepotrebujú organizácie schválenie, okrem ak to ustanoví pri a) hospodárskych organizáciách podriadených odborovým riaditeľstvám štatút výrobnej hospodárskej jednotky, b) hospodárskych organizáciách riadených národnými výbormi riadiaci národný výbor, c) ostatných organizáciách ich nadriadený orgán; pri národných výboroch národný výbor najbližšie vyššieho stupňa. Vychádzajúc zo skutkového stavu, ustáleného súdom prvého stupňa, ktorý nepovažoval za sporné, že právny predchodca odporcov D.. O. Y. odpredal sporné nehnuteľnosti na základe Dohody o dobrovoľnom odpredaji nehnuteľnosti pre účely výstavby mosta cez Dunaj zo dňa 18.06.1969 Československému štátu v zastúpení Mestská správa komunikácií v Bratislave za kúpnu cenu 73.767,- Kčs., a s poukazom na vyššie uvedené ustanovenia zákona, dospel odvolací súd k záveru, že už uzavretím Dohody (obsahujúcej všetky zákonom požadované náležitosti, a to písomná forma, súhlasný prejav vôle účastníkov na tej istej listine) a jej následným schválením Finančným odborom Národného výboru hl. mesta Slovenska Bratislavy došlo k právne účinnému prevodu vlastníckeho práva na právneho predchodcu navrhovateľa (Československý štát). Právna úprava v rozhodnej dobe nevyžadovala, aby zmluva, ktorou štát nadobúdal nehnuteľnosť do socialistického spoločenského vlastníctva podliehala registrácii štátnym notárstvom. Nakoľko nešlo o prevod nehnuteľnosti do osobného vlastníctva, ust. § 134 ods. 2 Obč. zák., účinného v čase uzavretia Dohody, preto nie je možné na posudzovanú vec aplikovať. Odvolací súd dospel s poukazom na vyššie uvedený právny názor k záveru, že súd prvého stupňa založil svoje rozhodnutie na nesprávnom právnom posúdení veci, pričom vzhľadom na ním zvolené právne posúdenie veci, prezentované v napadnutom rozsudku, sa vôbec nezaoberal argumentáciou navrhovateľa, ktorý tvrdil, že sa stal vlastníkom sporných nehnuteľností na základe zákona o majetku obcí, ani vyjadrením odporcov, ktorí s uvedeným tvrdením nesúhlasili. Preto napadnutý rozsudok podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h/, ods. 2 O.s.p. zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, v ktorom sa bude zaoberať splnením podmienok nadobudnutia vlastníctva podľa zákona č. 138/1991 Zb. o majetku obcí zo strany navrhovateľa, a spoľahlivo zistí skutkový stav. Následne v nadväznosti na závery, ku ktorým dospeje, vyhodnotí dôvodnosť nároku navrhovateľa, a vo veci rozhodne, pričom svoje rozhodnutie odôvodní tak, aby spĺňalo požiadavku § 157 ods. 2 O.s.p.. Právnym názorom odvolacieho súdu, vyjadreným v tomto uznesení, je viazaný (ust. § 226 O.s.p.). V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách odvolacieho konania (ust. § 224 ods. 3 O.s.p.). Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.