Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4S/3/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011200020 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 01. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Kokolevská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1011200020.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Judity Kokolevskej a členov senátu JUDr. Soni Langovej a JUDr. Miloty Tóthovej v právnej veci žalobcu: EUREA, občianske združenie, Tupého 25/A, 831 01 Bratislava, IČO: 30 794 242 zastúpený advokátom: Mgr. Vladimírom Šárnikom, Rožňavská 2, Bratislava, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o preskúmanie fiktívneho rozhodnutia žalovaného zo dňa 07.12.2010 a súvisiaceho rozhodnutia č. SLV-OLVS-60/2010 zo dňa 14.12.2010, jednomyseľne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Účastníkom náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobou osobne doručenou do podateľne súdu dňa 10.01.2011 sa žalobca domáhal preskúmania fiktívneho rozhodnutia žalovaného zo dňa 07.12.2010. Uviedol, že žalovaného požiadal podľa § 14 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám (ďalej len ZSI) o sprístupnenie úradného spisu žalovaného č. PPZ-248/JKP-OEK-2007. Rozhodnutím č. PPZ-JKP-OJP-481-003/2010 zo dňa 09.09.2010 žalovaný žiadosti žalobcu vyhovel iba čiastočne. Žalobca uviedol, že uvedenú informáciu požadoval už dňa 31.08.2010, avšak nebolo mu vyhovené úplne, čoho výsledkom bola žaloba podaná Krajskému súdu v Bratislave (evidovaná pod sp.zn. 4S 338/2010). Následne žalovaný pokračoval v predchádzajúcom konaní tak, že podľa žalobcu oneskorene rozhodnutím zo dňa 15.10.2010, č. SLV- OLVS-40/2010 zrušil svoje prvostupňové rozhodnutie zo dňa 09.09.2010 a vec vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Novým rozhodnutím žalovaný opäť poskytol žalobcovi informácie iba čiastočne dňa 25.10.2010, pod č. PPZ-JKP-OJP-481-11/2010 a žiadosť vo zvyšku zamietol. Žalobca vec napadol rozkladom dňa 15.11.2010, doručil ho žalovanému dňa 22.11.2010. Mal za to, že lehota na rozhodnutie o rozklade žalovanému márne uplynula dňom 07.12.2010 v dôsledku čoho vznikla fikcia napadnutého rozhodnutia. Po vzniku tohto fiktívneho rozhodnutia žalovaný vydal dňa 14.12.2010, pod č. SLV- OLVS-60/2010 rozhodnutie o zamietnutí rozkladu a potvrdení prvostupňového rozhodnutia zo dňa 25.10.2010. Žalobca namietal nepreskúmateľnosť a nezákonnosť fiktívneho druhostupňového rozhodnutia s poukazom na § 19 ods. 3 ZSI a rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp.zn. 4 Sž 131/03 a Rs 37/2003 a navrhol ho zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie ako aj priznať mu náhradu trov konania osobitne za každé navrhnuté rozhodnutie. Žalovaný vo svojom písomnom stanovisku k žalobe predloženom súdu dňa 11.04.2011 okrem popisu postupu v danom správnom konaní uviedol, že rozklad žalobcu voči rozhodnutiu č. PPZ-JKP- OJP-481-11/2010 zo dňa 25.10.2010 bol povinnej osobe Úradu justičnej a kriminálnej polície Prezídia Policajného zboru Ministerstva vnútra SR doručený dňa 19.11.2010 a odvolaciemu orgánu - Osobitnej komisii ministra vnútra SR dňa 03.12.2010. Následne na to minister vnútra SR vydal rozhodnutie č. SLV-OLVS-60/2010 zo dňa 14.12.2010, ktorým prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu potvrdil a žalobcovi ho doručil dňa 20.12.2010. Žalovaný citujúc § 57 ods. 2, § 61 ods. 3 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok), § 19 ods. 3 ZSI považuje teóriu žalobcu o existencii fiktívneho rozhodnutia za mylnú. V tejto súvislosti poukázal na uznesenia tunajšieho súdu sp.zn. 1S 192/2005-28 zo dňa 16.11.2006 ako aj Najvyššieho súdu SR sp.zn. 2 Sžo KS 259/2004 z 28.05.2005 a bol toho názoru, že žaloba v tejto časti nie je dôvodná. Pokiaľ ide o predmet požadovanej informácie žalovaný poukázal na § 9 ods. 1, ods. 2 ZSI a uviedol, že žalobcovi neboli poskytnuté len tie čiastkové informácie, ktoré majú povahu informácie o osobných údajoch fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok stanovených zákonom č. 428/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon. č. 428/2002 Z.z.) a je potrebný súhlas uvedenej osoby na jej zverejnenie. Ďalej uviedol, že žalobca v danej správnej veci (sprístupnenie úradného spisu vedeného pod č.p.: PPZ-481/ JKP-OEK-2007 podľa ZSI) už podal dva žalobné návrhy (evidovaný na KS Bratislava pod sp.zn. 4S 338/2010). Uplatnené trovy konania nepovažoval za správne vyčíslené z toho dôvodu, že obe rozhodnutia, ktoré navrhol preskúmať boli podané v jednej žalobe a týkajú sa jedného správneho konania. Navrhol žalobu zamietnuť. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp.zn. 4S/3/2011-45 z 22.03.2013 podľa ustanovenia § 250j ods. 2 písm. d/ Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len O.s.p.) zrušil fiktívne rozhodnutie žalovaného zo dňa 07.12.2010 a súvisiace rozhodnutie č. SLV-OLVS-60/2010 zo dňa 14.12.2010 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Žalovaného zaviazal zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania vo výške 314,18 €. S poukazom na ustanovenia § 19 ods. 1 až 3 ZSI uviedol, že podľa uvedených ustanovení v lehote 15 odo dňa doručenia odvolania druhostupňovému správnemu orgánu bol žalovaný povinný vydať rozhodnutie o odvolaní (rozklade). Napokon vydal fiktívne rozhodnutie, ktorým odvolací orgán rozklad zamietol a prvostupňové rozhodnutie napadnuté rozkladom potvrdil. Toto rozhodnutie prvostupňový súd považoval za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvod a preto ho zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň zrušil nasledujúce rozhodnutie žalovaného ako duplicitne vydané, pretože spôsobovalo zmätočnosť v danom konaní. Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp.zn. 2Sži/13/2013 zo dňa 29.10. 2014 rozhodnutie prvostupňového súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie z dôvodu, že tento nepostupoval vo veci podľa ustálenej judikatúry najvyššieho súdu a v dôsledku toho nesprávne posúdil vzťah medzi ustanoveniami § 19 ods. 3 ZSI a § 57 Správneho poriadku a v danom kontexte navyše vec v merite nepreskúmal. Nariadil prvostupňovému súdu vec opätovne právne posúdiť a v súlade s rozhodovacou praxou najvyššieho súdu sa vysporiadať s námietkami žalobcu a žalovaného pokiaľ ide o zákonnosť postupu a rozhodnutia žalovaného zo 14.10.2010 a tiež rozhodne o trovách konania. Krajský súd v Bratislave pokračoval v intenciách rozhodnutia Najvyššieho súdu v Bratislave, preskúmal napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a konanie, ktoré mu predchádzalo v rozsahu dôvodov žaloby, berúc na vedomie aj obsah odvolania a dospel k záveru, že námietky žalobcu nie sú dôvodné. Podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám upravuje v relevantnom čase zákon č. 211/2000 ZSI. Na konanie podľa tohto zákona sa použijú (ak nie je ustanovené v tomto zákone inak) všeobecné predpisy o správnom konaní (§ 22). Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že žalovaný rozhodnutím č. PPZ-JKP-OJP-481-003/2010 zo dňa 09.09.2010 žiadosti žalobcu na sprístupnenie informácii zo dňa 31.08.2010 (doručené Ministerstvu vnútra SR dňa 03.09.2010) vyhovel iba čiastočne. Predmetné rozhodnutie žalobca napadol rozkladom, doručeným žalovanému dňa 21.09.2010. Žalovaný dňa 15.10.2010, č. SLV-OLVS-40/2010 žiadosti žalobcu vyhovel a prvostupňové rozhodnutie Ministerstva vnútra SR (povinná osoba) zrušil a vec mu vrátil na nové konanie a rozhodnutie. Žalobca následne podal žalobu na Krajský súd v Bratislave (sp.zn. 4S 338/2010), keďže pokladal rozhodnutie o rozklade vydané po 15 dňovej lehote ( § 19 ods. 3 ZSI) za fikciu zamietavého druhostupňového rozhodnutia zo dňa 04.10.2010. Vo zvyšnej časti zodpovedá zistený skutkový stav obsahu vyššie opísaného písomného vyjadrenia žalovaného k žalobe. Podľa ust. § 19 ods. 1 až 3 zákona č. 211/2000 ZSI proti rozhodnutiu povinnej osoby o odmietnutí požadovanej informácie možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia alebo márneho uplynutia lehoty na rozhodnutie o žiadosti podľa § 17. Odvolanie sa podáva povinnej osobe, ktorá rozhodnutie vydala alebo mala vydať. O odvolaní proti rozhodnutiu povinnej osoby rozhoduje nadriadený povinnej osoby, ktorá vo veci rozhodla alebo mala rozhodnúť. Ak ide o rozhodnutie obecného úradu, o odvolaní rozhoduje starosta obce (primátor). Proti rozhodnutiu ústredného orgánu štátnej správy možno podať rozklad, o ktorom rozhoduje vedúci ústredného orgánu štátnej správy. Odvolací orgán rozhodne o odvolaní do 15 dní od doručenia odvolania povinnou osobou. Ak odvolací orgán v tejto lehote nerozhodne, predpokladá sa, že vydal rozhodnutie, ktorým odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil; za deň doručenia tohto rozhodnutia sa považuje druhý deň po uplynutí lehoty na vydanie rozhodnutia. Podľa § 57 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, môže o odvolaní sám rozhodnúť, ak odvolaniu v plnom rozsahu vyhovie a ak sa rozhodnutie netýka iného účastníka konania ako odvolateľa alebo ak s tým ostatní účastníci konania súhlasia. Podľa odseku 2 ak nerozhodne správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal o odvolaní, predloží ho spolku s výsledkami doplneného konania a so spisovým materiálom odvolaciemu orgánu najneskôr do 30 dní odo dňa, keď mu odvolanie došlo, a upovedomí o tom účastníka konania. Z administratívneho spisu vyplýva, že rozklad proti napadnutému rozhodnutiu č. PPZ-JKP- OJP-481-11/2010 z 25.10.2010 bol doručený prvostupňovému orgánu 19.11.2010, ktorý ho ako povinná osoba predložil osobitnej komisii ministra vnútra Slovenskej republiky (v predmetnej právnej veci odvolací orgán) 03.12.2010 (t.j. včas). Od uvedeného dňa začala plynúť odvolaciemu orgánu 15 dňová lehota na rozhodnutie o rozklade. Minister vnútra vo veci rozhodol dňa 14.12.2010 rozhodnutím č. SLV- OLVS-60/2010, t.j. včas čo je v súlade so zákonom. Z uvedeného dôvodu tvrdenie žalobcu o existencii fiktívneho rozhodnutia súd nemohol akceptovať. Právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť len zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). Výkladovým pravidlom pri obmedzovaní základných práv a slobôd je ustanovenie čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Ústava Slovenskej republiky v článku 26 zaručuje právo na informácie a zároveň upravuje obmedzenia, ktoré je potrebné dodržiavať pri uplatňovaní práva na informácie tak, aby sa vytvorila primeraná rovnováha. Práve z týchto dôvodov ustanovenie § 8 a nasl. zákona o slobode informácií upravuje obmedzenia prístupu k informáciám. Zákon o slobode informácií v podrobnostiach upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám (§ 1). Obmedzenia práva na slobodný prístup k informáciám sú upravené v ustanoveniach § 8 až § 13 tohto zákona, pričom krajský súd sa v danom prípade zaoberal obmedzením na prístup k informáciám podľa ustanovenia § 9 ods. 1ZSI v znení účinnom v rozhodnom čase, výklad ktorého je v predmetnej veci sporný. Pokiaľ ide o predmet požadovanej informácie (sprístupnenie úradného spisu žalovaného č. PPZ-248/ JKP-OEK-2007) z napadnutého rozhodnutia vyplýva, že žalovaný neposkytol len tie čiastkové informácie (žalovaný ich znečitateľnil začiernením), ktoré majú povahu informácie o osobných údajoch fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok stanovených zákonom č. 428/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon. č. 428/2002 Z.z.) a je potrebný súhlas uvedenej osoby na jej zverejnenie. Mená a priezviská príslušníkov policajného zboru (zistené z vyjadrenia žalovaného, čo nespochybnil ani žalobca) sú v zmysle zákona č. 428/2002 Z.z. osobnými údajmi a údajmi týkajúcimi sa ich súkromia. Povinná osoba nedisponuje súhlasom týchto osôb (mená a priezviská, služobné zaradenie), ktorého sprístupnenia osobných údajov sa žalobca domáhal, ktorých osobné údaje boli z kópie žalobcom požadovaného spisového materiálu vypustené, nakoľko nejde o osoby uvedené v § 9 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z.z. a preto bolo potrebné osobné údaje z predmetného spisu vypustiť, aby nedošlo k zásahu do ich súkromia. Fyzickú osobu je možné považovať za určenú, keď na základe dostupných údajov je jednoznačne identifikovaná a odlíšená od ostatných osôb v danom informačnom systéme. Podľa § 6 ods. 1 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní a súd informujú verejnosť o trestnom konaní podľa tohto zákona poskytnutím informácií oznamovacím prostriedkom. Pri tomto informovaní však musia dbať na ochranu utajovanej skutočnosti, obchodného tajomstva, bankového tajomstva, daňového tajomstva, poštového tajomstva alebo telekomunikačného tajomstva. Podľa § 6 ods. 2 citovaného ustanovenia pri poskytovaní informácií sú orgány činné v trestnom konaní a súd oprávnení utajiť tie skutočnosti, ktoré by mohli zmariť alebo sťažiť objasnenie a vyšetrenie veci. Pritom sú povinní dbať na zásadu prezumpcie neviny. Dbajú aj na to, aby nezverejňovali chránené osobné údaje ani skutočnosti súkromného charakteru, najmä rodinného života, obydlia a korešpondencie, ktoré priamo s trestnou činnosťou nesúvisia a osobitne dbajú na záujmy maloletých, mladistvých a poškodených, ktorých osobné údaje sa nezverejňujú. Podľa § 10 ods. 1 Trestného poriadku orgány činné v trestnom konaní sú prokurátor a policajt. Podľa § 9 ods. 2 ZSI, informácie o osobných údajoch fyzickej osoby, ktoré sú spracúvané v informačnom systéme za podmienok ustanovených zákonom, povinná osoba sprístupní len vtedy, ak to ustanovuje zákon alebo na základe predchádzajúceho písomného súhlasu dotknutej osoby. Podľa § 12 ZSI všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Krajský súd je toho názoru že povinná osoba postupovala správne, keď žalobcovi nesprístupnila predmetné osobné údaje dotknutých subjektov, ktoré osobné údaje boli z kópie žalobcom požadovaného predmetného spisového materiálu vypustené, pretože skutočne nejde o subjekty, ktoré sú uvedené v § 9 ods. 3 ZSI. V danom prípade je totiž nesporné, že údaje ako meno, priezvisko, hodnosť a funkcia príslušníka policajného zboru je nevyhnutné považovať za osobné údaje a túto skutočnosť je potrebné aplikovať i vo vzťahu k osobám dotknutým infožiadosťou žalobcu, a to v zmysle § 3 zákona č. 428/2002 Z.z. o ochrane osobných údajov. V danom prípade žalobca totiž v konaní nepreukázal, že by disponoval súhlasom dotknutých osôb a to na zverejnenie ich osobných údajov v príslušnom rozsahu v akom sa žalobca týchto údajov domáhal. Podľa názoru krajského súdu správne povinná osoba skúmala, či zverejnením osobných údajov príslušných osôb by sa nedopustila postupu, ktorý by bol v rozpore so zákonom. Je potrebné zdôrazniť, že zákon o ochrane osobných údajov vychádza zo smernice Európskeho parlamentu a Rady 95/46/ES zo dňa 24. októbra 1995, o ochrane jednotlivcov v súvislosti so spracovávaním osobných údajov a o voľnom pohybe týchto údajov. Zmyslom uvedenej smernice bolo podchytiť v rámci ochrany osobných údajov akékoľvek informácie, ktoré môžu súvisieť s jednotlivcom. Výraz „akékoľvek“ informácie, ktorý je použitý v texte smernice jednoznačne svedčí o širokej ochrane osobných údajov dotýkajúcich sa súkromného a rodinného života jednotlivca v úzkom zmysle, ale tiež informácie o akomkoľvek druhu činnosti, ktorou sa jednotlivec zaoberá, napríklad informácia o jeho pracovných vzťahoch alebo ekonomickom či spoločenskom správaní sa, a zahŕňa tiež informácie o jednotlivcoch bez ohľadu na postavenie alebo úlohu, v akej daná osoba vystupuje, a to ako zamestnanec, zákazník a pod. Krajský súd nemá pochybnosti o tom, že zverejnením príslušných údajov o dotknutých subjektoch, by došlo k zverejneniu citlivých osobných údajov vypovedajúcich o mene a priezvisku príslušných osôb a to pri plnení ich služobných úloh, ktoré údaje sú v danom prípade nesporne i chránenými osobnými údajmi v zmysle zákona o ochrane osobných údajov, ako i zákona o slobodnom prístupe k informáciám, k zverejneniu ktorých dotknuté subjekty nedali súhlas. Takýto súhlas oprávnená osoba vo vzťahu k povinnej osobe nepreukázala, a preto povinná osoba postupovala v súlade so zákonom, ak v tejto časti info-žiadosti oprávnenej osoby nevyhovela. Krajský súd dospel k záveru, že žalovaný v konaní dostatočne zistil skutkový stav veci, vyvodil z neho správne právne závery, ktoré náležite odôvodnil, vrátane voľnej úvahy, ktorá nevybočila z medzí prípustného správneho uváženia. Nakoľko námietky žalobcu neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, žalobu ako nedôvodnú zamietol podľa § 250 j ods. 1 O.s.p. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa ustanovenia § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že neúspešnému žalobcovi ich náhradu nepriznal a žalovanému v tomto konaní náhrada trov neprináleží. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom v pomere 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zák. č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 01. mája 2011). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho písomného doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky, prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach ( § 42 ods. 3 O.s.p. ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.