Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/144/2011 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011201349 Dátum vydania rozhodnutia: 22. 01. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašíková PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1011201349.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a členov senátu JUDr. Renáty Janákovej a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: MAC TV s.r.o., Brečtanova 1, 831 01 Bratislava, IČO: 00 61 83 22, právne zastúpený: Advokátska kancelária Bugala - Ďurček, s.r.o., Drotárska cesta 102, Bratislava, proti žalovanej: Rada pre vysielanie a retransmisiu, Dobrovičova 8, 810 00 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. RL/39/2011 zo dňa 26.4.2011, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Žalobcovi sa náhrada trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 10.8.2011 domáhal preskúmania zákonnosti a následne zrušenia rozhodnutia žalovanej č. RL/39/2011 zo dňa 26.4.2011, ktorým rozhodla, že žalobca porušil povinnosť ustanovenú v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. o vysielaní a retransmisii (ďalej len zákon č. 308/2000 Z.z.) tým, že na televíznej programovej službe JOJ odvysielal dňa 23.10.2010 o cca 20.22 hod. program „Largo Winch“, ktorý počas druhého 30-minutového časového úseku (20:51:58 až 21:21:58 hod.) dvakrát prerušil zaradením reklamného bloku o cca 20:52:38 hod. a 21:12:07 hod a počas štvrtého 30-minutového časového úseku (21:51:58 až 22:21:58 hod.) dvakrát prerušil zaradením reklamného bloku o cca 21:52:23 hod. a 22:20:36 hod., za čo mu bola podľa ust. § 64 ods. 1 písm. a) zákona č. 308/2000 Z.z. uložená sankcia - upozornenie na porušenie zákona. Podľa žalobcu napadnuté rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Uviedol, že spôsob, akým Rada vyhodnotila počet prerušení na program je v rozpore s právnou úpravou platnou a účinnou od 15.12.2009, keďže podľa zmienenej úpravy, ktorú Rada vo svojom oznámení tiež cituje, je povolené prerušenie vysielania programu jedným prerušením na každý 30 minútový časový úsek. Uviedol, že z pripojeného ,,Popisu skutkového stavu k SK 404- PLO/O-6176/2010“, program trval od 20:21:58 hod. do 22:38:02 hod., ktorý obsahoval celkovo päť 30 minútových časových úsekov, pričom žalobca program prerušil 4 krát v priebehu jeho trvania v zmysle litery zákona o vysielaní. Argumentoval tým, že zákonná úprava umožňujúca vysielateľovi umiestňovať prerušenia programov bez ohľadu na časový odstup medzi jednotlivými prerušeniami je výsledkom novelizácie zákona o vysielaní zákonom č. 498/2009 Z.z., ktorá je implementáciou smernice Európskeho parlamentu a Rady 2007/65/ES zo dňa 11.12.2007, a v prípade úpravy prerušovania programov konkrétne článku 10 ods. 2) Smernice, pričom na implementácii sa intenzívne podieľala aj Rada a do začatia predmetného správneho konania bol výklad ustanovení zákona jednoznačný a Radou aprobovaný v zmienenej práci na implementácii smernice. Ďalej uviedol, že predchádzajúce znenie smernice pri ustanovení o prerušovaní programu reklamou obsahovalo slovo ,,počas 45-minutového časového úseku“, pričom nové znenie smernice slovo počas neobsahuje. Preto nie je zrejmé z akého dôvodu došlo k zmene postoja Rady k tejto otázke, keď dospela k záveru, že síce počet prerušení programu bol v sledovanom prípade v súlade so zákonom, ale zaradením dvoch prerušení v druhom a štvrtom úseku udelila žalobcovi sankciu. Žalobca ďalej cituje ust. § 35 ods. 3 zákona č. 308/200 Z.z. a uvádza, že nevidí priestor pre vykonanie výkladu v intenciách ako ho urobil žalovaný z dôvodu, že právne posúdenie veci a aplikáciu uvedeného ustanovenia na zistený skutkový stav považuje za nesprávnu. II. Žalovaná vo vyjadrení k žalobe zo dňa 26.9.2011 žiadala žalobu zamietnuť pre neopodstatnenosť žalobných dôvodov. Uviedla, že s argumentáciou žalobcu sa dostatočne vysporiadala v odôvodnení napadnutého rozhodnutia, kde uviedla, že predchádzajúca právna úprava stanovovala povinnosť, podľa ktorej medzi dvoma reklamnými prerušeniami nasledujúcimi bezprostredne po sebe uplynulo aspoň 20 minút. Celkový povolený počet reklamných prerušení počas väčšiny programov bol nižší z dôvodu dlhšieho časového úseku (45 min.), ktorý slúžil ako základ pre výpočet povolených reklamných prerušení. Pričom v aplikačnej praxi žalovanej však nikdy nedošlo k posudzovaniu otázky, či je možné zaradiť viac reklamných prerušení v priebehu jedného 45, resp. 30 minútového úseku, keďže zákonné ustanovenie zakotvovalo jednoznačnú povinnosť 20 minútových rozostupov medzi reklamnými blokmi a vysielacia prax si riešenie tejto otázky nevynútila. Výklad žalovanej v tejto veci teda neexistoval, a preto ani začatím predmetného správneho konania nemohlo dôjsť k jeho zmene. Tvrdenie žalobcu, že „...do začatia predmetného správneho konania bol výklad ustanovení zákona jednoznačný a Radou aprobovaný v zmienenej práci na implementácii Smernice“, žalovaná pokladá za nepravdivé. Žalovaná ďalej uviedla, že súhlasí s počtom reklamných prerušení vysielateľom, avšak žalovaná v rámci predmetného správneho konania neposudzovala prekročenie povoleného počtu reklamných prerušení, ale prekročenie povoleného počtu prerušení diela zaradením reklamy v rámci jedného uceleného 30 minútového časového úseku. Podľa názoru žalovanej z gramatického výkladu slovného spojenia,, jedno prerušenie... na každý 30 minútový časový úsek“ vyplýva, že v každom jednom ucelenom 30 minútovom časovom úseku môže byť zaradené len jedno reklamné prerušenie. Preto pokiaľ žalobca prerušil program zaradením reklamy v ktoromkoľvek ucelenom 30 minútovom časovom úseku viackrát, dopustil sa porušenia citovaného ustanovenia § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z.z. Žalovaná poukázala na žalobcom uvádzanú smernicu Európskeho parlamentu a rady 2007/65/ES zo dňa 11.12.2007, ktorej súčasné ako aj predchádzajúce znenie v originálnom anglickom znení je v zodpovedajúcom ustanovení totožné a je evidentné, že v smernici sa predmetná časť ustanovenia nezmenila, v oboch prípadoch používa spojenie,,....once for each...“. Skutočnosť, že slovenský preklad tohto novelizovaného ustanovenia smernice bol zmenený tak, že neobsahuje termín ,,počas“, nemožno podľa žalovanej považovať za legislatívny zámer, ktorý by mal vplyv na výklad predmetného ustanovenia a uvoľňoval by trh s mediálnou komerčnou komunikáciou povolením prerušovania programu zaradením reklamy s časovým odstupom určeným len svojvôľou vysielateľa. K argumentu žalobcu, že výklad predmetného ustanovenia nebol až do napadnutého rozhodnutia sporný, žalovaná uviedla, že skutočnosť že do dnešného dňa prebehli v danej veci len dve správne konania nepreukazuje súladnosť doterajšieho konania žalobcu so zákonom, ale len fakt, že nebol za prípadné nezákonné konanie sankcionovaný. Tento argument preto žalovaná považuje za bezpredmetný. Žalovaná jednoznačne trvá na svojom závere, že žalovaná v napadnutom rozhodnutí vydanom v správnom konaní č. 404-PrgO/O-6176/2010 správne právne posúdila vec a aplikovala správnu úvahu len v nevyhnutnej miere, ktorú požadujú príslušné právne predpisy. Žalovaná považuje napadnuté rozhodnutie za riadne odôvodnené, vydané na základe správnych skutkových a právnych záverov a v predmetnom správnom konaní sa riadne vysporiadala s argumentmi žalobcu. Navrhuje preto, aby Krajský súd v Bratislave predmetnú žalobu zamietol. III. Z podkladov súdneho spisu, vrátane administratívneho spisu žalovanej je zrejmé, že v prejednávanej veci skutkový stav sporný nebol. Žalobca v správnom konaní ani v konaní pred súdom nepoprel odvysielanie programu Largo Winch na televíznej programovej službe JOJ, rovnako neboli sporné ani spôsob a dĺžka prerušenia uvedeného programu reklamami, ani ich obsah a znenie. Predmetom konania v posudzovanej veci bolo preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia, ktorým žalovaná rozhodla, že žalobca porušil povinnosť ustanovenú v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z. tým, že na televíznej programovej službe JOJ odvysielal dňa 23.10.2010 o cca 20.22 hod. program Largo Winch počas druhého 30-minutového časového úseku a počas štvrtého 30-minutového časového úseku audiovizuálneho diela zaradil v oboch prípadoch dve reklamné prerušenia. Toto konanie žalobcu je podľa žalovanej v rozpore s ustanovením § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., keďže počas 30- minutového časového úseku audiovizuálneho diela zákon povoľuje len jedno prerušenie. Za uvedené mu žalovaná uložila sankciu - upozornenie na porušenie zákona. Úlohou súdu v prejednávanej veci v zmysle námietok žalobcu bolo posúdiť, či žalobca odvysielaním týchto programov porušil zákonné ustanovenie špecifikované žalovanou v rozhodnutí, a či teda sankcia bola uložená v súlade so zákonom. Krajský súd v Bratislave preskúmal, či napadnuté rozhodnutie žalovanej nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom, či jej závery zodpovedajú zásadám logického myslenia, a či podklady pre takýto úsudok boli zistené úplne a riadnym procesným postupom. Z obsahu spisového materiálu, ktorý bol predložený súdu vyplýva, že v tejto veci bolo začaté správne konanie oznámením o začatí správneho konania č. 404-PLO/O-6176/2010 zo dňa 21.01.2010, ktoré bolo doručené právnemu zástupcovi žalobcu dňa 27.01.2011. Oznámenie o začatí správneho konania bolo doplnené dňa 24.2.2011 a právnemu zástupcovi žalobcu bolo doplnenie oznámenia o začatí správneho konania doručené dňa 16.03.2011. V spise je pripojený obrazovo-zvukový záznam predmetného programu. V pripojenom administratívnom spise sa ďalej nachádza vyjadrenie žalobcu k správnemu konaniu zo dňa 18.4.2011, ktoré bolo Rade doručené dňa 21.4.2011. Dňa 26.4.2011 sa na žiadosť žalobcu uskutočnilo ústne pojednávanie. Podkladmi pre rozhodnutie boli záznam z vysielania odvysielaného dňa 23.10.2010, prepis skutkového stavu, ktorý tvoril prílohu oznámenia o začatí správneho konania a vyjadrenia účastníka konania zo dňa 18.4.2011 a zápisnica z ústneho pojednávania zo dňa 26.4.2011. V správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy (§ 244 ods. 1 OSP). Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, teda najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách citovaného ustanovenia § 244 ods. 1 OSP súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných, hmotno-právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia. Podľa § 250i ods. 1 veta prvá O.s.p., pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia je pre súd rozhodujúci skutkový stav, ktorý tu bol v čase vydania napadnutého rozhodnutia. Podľa § 250i ods. 2 OSP, ak správny orgán podľa osobitného zákona rozhodol o spore alebo o inej právnej veci vyplývajúcej z občianskoprávnych, pracovných, rodinných a obchodných vzťahov (§ 7 ods. 1), alebo rozhodol o uložení sankcie, súd pri preskúmavaní tohto rozhodnutia nie je viazaný skutkovým stavom zisteným správnym orgánom. Súd môže vychádzať zo skutkových zistení správneho orgánu, opätovne vykonať dôkazy už vykonané správnym orgánom, alebo vykonať dokazovanie podľa tretej časti druhej hlavy. Citované ustanovenie § 250i ods. 2 OSP je faktickou transpozíciou požiadavky tzv. „plnej jurisdikcie“, ako atribútu práva na spravodlivý proces. Súd pri svojom rozhodovaní nesmie byť obmedzený v skutkových otázkach len tým, čo tu zistil správny orgán, a ani čo do rozsahu vykonaných dôkazov, ani ich obsahu a hodnotenia zo známych hľadísk závažnosti, zákonnosti a pravdivosti. Súd teda celkom samostatne a nezávisle hodnotí správnosť a úplnosť skutkových zistení urobených správnym orgánom, a ak pritom zistí skutkové či (procesné) právne deficity, môže reagovať jednak tým, že uloží správnemu orgánu ich odstránenie, nahradenie alebo doplnenie, alebo tak urobí sám. Na vady konania pred správnym orgánom sa prihliada, len ak vzniknuté vady mohli mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 OSP). Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci je rozhodnutie a postup žalovanej - správneho orgánu, ktorým rozhodnutím bola žalobcovi uložená sankcia podľa § 64 ods. 1 písm. a/ zákona č. 308/2000 Z. z. za porušenie povinností podľa § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z.. Podľa § 4 ods. 1 až 4 zákona č. 308/2000 Z. z. poslaním Rady je presadzovať záujmy verejnosti pri uplatňovaní práva na informácie, slobody prejavu a práva na prístup ku kultúrnym hodnotám a vzdelaniu a vykonávať štátnu reguláciu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie. Rada dbá o uchovávanie plurality informácií v spravodajských reláciách vysielateľov, ktorí vysielajú na základe zákona alebo na základe licencie podľa tohto zákona. Dohliada na dodržiavanie právnych predpisov upravujúcich vysielanie, retransmisiu a poskytovanie audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie a vykonáva štátnu správu v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie v rozsahu vymedzenom týmto zákonom. Rada je právnická osoba so sídlom v Bratislave. Pri výkone štátnej správy v oblasti vysielania, retransmisie a poskytovania audiovizuálnych mediálnych služieb na požiadanie má postavenie orgánu štátnej správy s celoštátnou pôsobnosťou v rozsahu vymedzenom týmto zákonom a osobitnými predpismi. Činnosť Rady vyplývajúcu z jej poslania (odseky 1 a 2) a z jej pôsobnosti (§ 5) vykonávajú členovia rady a úlohy spojené s činnosťou rady plnia zamestnanci Kancelárie Rady pre vysielanie a retransmisiu (ďalej len „kancelária“). Podľa § 5 ods. 1 písm. g/, h/, m/, n/ zákona č. 308/2000 Z. z. do pôsobnosti Rady v oblasti výkonu štátnej správy patrí dohliadať na dodržiavanie povinností podľa tohto zákona a podľa osobitných predpisov, ukladať sankcie vysielateľom, prevádzkovateľom retransmisie a poskytovateľom audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie, ako aj tým, ktorí vysielajú alebo prevádzkujú retransmisiu bez oprávnenia, žiadať záznamy vysielania od vysielateľov v prípade potreby, vybavovať sťažnosti na porušenie tohto zákona podľa § 14a. Podľa § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., pri vysielaní spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela, okrem seriálu, série, dokumentárneho filmu, programu pre maloletých a bohoslužieb, sa povoľuje jedno prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu na každý 30- minútový časový úsek, a to aj v prípade, ak plánované trvanie tohto spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela nepresahuje 30 minút; pri vysielaní seriálu, série a dokumentárneho filmu sa povoľuje prerušenie zaradením reklamy alebo telenákupu bez ohľadu na ich trvanie. Podľa čl. 11 ods. 1 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2007/65/EC, členské štáty zabezpečia, aby pri zaraďovaní televíznej reklamy alebo telenákupu do programov nebola pri zohľadnení prirodzených prestávok, dĺžky a povahy programu narušená integrita programov a neboli dotknuté práva držiteľov práv. Podľa čl. 11 ods. 2 Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2007/65/EC, vysielanie filmov vyrobených pre televíziu (okrem viacdielnych sérií, seriálov a dokumentárnych programov), kinematografických diel a spravodajských programov možno prerušovať televíznou reklamou a/alebo telenákupom jedenkrát za každé plánované obdobie v dĺžke najmenej tridsať minút. Vysielanie detských programov možno prerušovať televíznou reklamou a/alebo telenákupom jedenkrát za každé plánované obdobie v dĺžke najmenej 30 minút v prípade, že plánovaná dĺžka trvania tohto programu je viac ako tridsať minút. Počas bohoslužieb nie je možné zaraďovať do vysielania televíznu reklamu ani telenákup. Podľa ustanovenia § 64 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z.z. za porušenie povinnosti uloženej týmto zákonom alebo osobitnými predpismi rada ukladá tieto sankcie: a) upozornenie na porušenie zákona, b) odvysielanie oznamu o porušení zákona, c) pozastavenie vysielania programu alebo jeho časti, d) pokutu, e) odňatie licencie za závažne porušenie povinnosti. Rada o uložení sankcie rozhodne do šiestich mesiacov odo dňa, keď sa o porušení povinnosti podľa odseku 1 dozvedela, najneskôr však do jedného roka odo dňa, keď bola povinnosť porušená. Za deň, keď sa Rada dozvedela o porušení povinnosti podľa odseku 1, sa považuje deň prerokovania správy o kontrole dodržiavania povinností podľa tohto zákona na zasadnutí Rady ( § 64 ods. 4 zák. č. 308/2000 Z.z.). Podľa § 71 ods. 1 zákona č. 308/2000 Z. z. na konanie podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní (zákon č. 71/1967 Zb. <. o správnom konaní v znení neskorších predpisov - správny poriadok) okrem ustanovení § 23 v časti nesprístupnenia zápisníc o hlasovaní a § 49, 53, 54, 56 až 68 zákona o správnom konaní. Podľa čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky Slovenská republiky je zvrchovaný, demokratický a právny štát. Podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon. Podľa čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky výklad a uplatňovanie ústavných zákonov, zákonov a ostatných všeobecne záväzných právnych predpisov musí byť v súlade s touto ústavou. Podľa § 3 ods. 1 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. Podľa § 32 ods. 1 správneho poriadku správny orgán je povinný zistiť presne a úplne skutočný stav veci a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Pritom nie je viazaný len návrhmi účastníkov konania. Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Z citovanej ústavnej úpravy vyplýva, že výklad a uplatňovanie všeobecne záväzných právnych predpisov musia byť v súlade s ústavou. Pozitivistický právny prístup k aplikácii zákonov je preto v činnosti štátnych orgánov modifikovaný ústavne konformným výkladom, ktorý v závislosti od ústavou chránených hodnôt pôsobí reštriktívne alebo extenzívne na dikciu zákonných pojmov. Obsah zákonnej právnej normy nemôže byť interpretovaný izolovane, mimo zmyslu a účelu zákona, cieľa právnej regulácie, ktorý zákon sleduje. Požiadavka na ústavne konformnú aplikáciu a výklad zákona je podmienkou zákonnosti rozhodnutia orgánu verejnej správy ako individuálneho správneho aktu. Zákonodarca v zákone č. 308/2000 Z. z. upravuje postavenie a pôsobnosť Rady pre vysielanie a retransmisiu, práva a povinnosti vysielateľa, prevádzkovateľa retransmisie, poskytovateľa audiovizuálnej mediálnej služby na požiadanie a právnických osôb alebo fyzických osôb uvedených v § 2 ods. 3 a 4 (§ 1). Vychádzajúc z uvedenej právnej úpravy je zrejmý účel zákonodarcu stanoviť podmienky povinnosti vysielateľa pri prerušovaní vysielania spravodajského programu alebo audiovizuálneho programu televíznou reklamou alebo telenákupom sledujúc cieľ ochrany divákov pred nadmerným prerušovaním sledovaného programu a v neposlednom rade aj autorov diela, spracovaného vo vysielanom programe. Na základe nielen gramatického ale aj logického výkladu citovanej právnej normy - § 35 ods. 3 zákona o vysielaní v súlade s cieľom zákona je možné vykladať uvedenú právnu normu len tak, že zákonodarca povoľuje vysielateľovi prerušiť vysielanie spravodajského programu alebo audiovizuálneho diela televíznou reklamou alebo telenákupom jedným prerušením na každý jeden 30 - minútový úsek audiovizuálneho diela. V predmetnom audiovizuálnom diele ktoré obsahovalo päť 30-minútových časových úsekov a vysielateľ program prerušil štyrikrát, počet reklamných prerušení neprevýšil počet 30-minútových časových úsekov, a teda počet reklamných prerušení vzhľadom na celkovú dĺžku audiovizuálneho diela bol v súlade so zákonom. Avšak predmetné správne konanie bolo začaté z dôvodu, že v rámci jedného 30-minútového úseku došlo k zaradeniu dvoch reklamných prerušení. Súčasné znenie zák. č. 308/2000 Z.z. síce umožňuje vysielateľovi zaradiť dve reklamné prerušenia aj takmer bezprostredne vedľa seba, napr. na konci jedného 30-minútového časového úseku a následne po začiatku ďalšieho bezprostredne nasledujúceho 30-minútového časového úseku. Avšak v zmysle zákona v rámci jedného 30-minútového časového úseku je možné len jedno reklamné prerušenie, čo je jediným obmedzením, ktoré je vysielateľ povinný dodržať. Ak by zákonodarca mienil povoliť prerušenie programu reklamou alebo telenákupom aj kratší časový úsek, vyjadril by to jednoznačným spôsobom. Programy, ktoré trvajú kratšie ako 30 minút, zákonodarca umožnil prerušiť reklamou alebo telenákupom, avšak takúto výnimku nestanovil pri programoch, ktoré trvajú dlhšie ako 30 minút a pri prerušení reklamou alebo telenákupom sa delia na ucelené 30 - minútové úseky. Výklad zákona, ktorý použil správny orgán v napadnutom rozhodnutí je aj v súlade s európskym právom, konkrétne so smernicou č. 2007/65/EC. Vnútroštátne orgány aplikácie práva (tak súdne ako aj správne orgány) sa majú vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva. Ustanovenie § 35 ods. 3 zákona o vysielaní predstavuje transpozíciu ustanovenia článku 11 ods. 2 Smernice. Podľa názoru súdu právna úprava uvedenej povinnosti ustanovenej v § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., ako aj v čl. 11 uvedenej smernice je stanovená jasným a určitým spôsobom a teda jednoznačne a nedovoľujúc iný výklad. Výklad právnej úpravy nastolený žalobcom, podľa ktorého predmetné ustanovenie rovnako umožňuje vyvodiť iný záver, že „vysielateľ je oprávnený prerušiť program ľubovoľným počtom reklamných prerušení v ľubovoľnom časovom rozstupe za súčasného dodržania podmienky, že počet prerušení zodpovedá počtu 30 -minútových úsekov vysielaného programu“, podľa názoru súdu nevychádza z obsahu právnej úpravy ustanovenej v citovaných právnych normách - § 35 ods. 3 zákona č. 308/2000 Z. z., čl. 11 Smernice a žalobca týmto výkladom neprimeraným spôsobom vybočuje z rámca obsahu ich znenia, zavádzajúcim spôsobom ich dopĺňa. Krajský súd výklad žalobcu považoval za účelový a vzhľadom na uvedené sa nestotožnil s námietkou žalobcu, ktorou namietal nesprávne právne posúdenie veci, keď citujúc právnu úpravu ustanovenú v § 35 ods. 3 zákona o vysielaní tvrdil, že jazykový výklad predmetného ustanovenia žalovanou je nesprávny, pretože zákonné znenie tohto ustanovenia je výsledkom implementácie Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2007/65/EC a v prípade úpravy prerušovania programov konkrétne čl. 10 ods. 2 Smernice. Krajský súd v Bratislave v preskúmavanej veci dospel k záveru, že žalovaný správny orgán v predmetnej veci náležite postupoval v zmysle citovaných právnych noriem, vo veci si zadovážil dostatok skutkových zistení relevantných pre vydanie rozhodnutia, zistil skutočný stav veci, v konaní postupoval v súčinnosti so žalobcom ako s účastníkom konania a vo veci sa nedopustil ani takej vady, ktorá by mala za následok nezákonnosť rozhodnutia. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia tiež spĺňa všetky formálne náležitosti rozhodnutia a nemôže byť dôvodom nepreskúmateľnosti rozhodnutia, žalovaný sa v ňom vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní, a preto napadnuté rozhodnutie žalovaného správneho orgánu považoval za súladné so zákonom. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa ustanovenie § 250k ods. 1 OSP, tak že žalobcovi náhradu trov konania nepriznal keďže v konaní nemal úspech a žalovanej zo zákona náhrada trov konania neprislúcha. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave v pomere hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 755/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom od 1.5.2011). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave, písomne, dvojmo. Z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované (§ 42 ods. 3 O.s.p). V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.; b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205 a/ O.s.p.); f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.