Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/347/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1011899782 Dátum vydania rozhodnutia: 16. 12. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1011899782.2 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľky: N. M., nar. XX.XX.XXXX, R.. XXXX, I., I. L., zast. Irenou Dubravčíkovou, advokátkou, Tomášikova 23/C, Bratislava, proti odporcovi: X. M., W. XXX, zast. JUDr. Vierou Čápovou, advokátkou, Hviezdoslavova 9, Martin, o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, na odvolanie navrhovateľky a odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III zo dňa 3. mája 2012, č.k. 11C 133/1996-683, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušuje a vec mu vracia na ďalšie konanie. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa určil, že z vecí, ktoré patrili do bezpodielového spoluvlastníctva manželov (ďalej „BSM“) do výlučného vlastníctva odporcu pripadá farebný televízor Orava 441 za nulovú hodnotu; keramické kávové súpravy 2 ks za nulovú hodnotu; obedová súprava pre 6 osôb za nulovú hodnotu; závesy do obývačky za nulovú hodnotu; sklenené misky na kompót 6 ks za nulovú hodnotu; keramické nástenné hodiny za nulovú hodnotu; video Sanyo za nulovú hodnotu; hifi veža Lewis za nulovú hodnotu; mraznička Calex 140l za nulovú hodnotu; elektrický odšťavovač za nulovú hodnotu; automatická práčka Philco za nulovú hodnotu a ponorný mixer Philips za nulovú hodnotu. Ďalej určil, že z vecí, ktoré patrili do bezpodielového spoluvlastníctva manželov pripadá do výlučného vlastníctva navrhovateľky fritéza za nulovú hodnotu; nástenné starožitné hodiny v hodnote 200 eur; sada tanierových obedových súprav za nulovú hodnotu; nerezové hrnce v hodnote 40 eur; tlakový hrniec za nulovú hodnotu; poháre duritky za nulovú hodnotu; vlnené deky za nulovú hodnotu; leskimo na posteľ za nulovú hodnotu; prútené a PVC koše na prádlo za nulovú hodnotu; servírovací stolík za nulovú hodnotu; sedacia súprava Harfa za nulovú hodnotu; ovčie predložky za nulovú hodnotu a obývacia stena Intertekta za nulovú hodnotu. Odporcu zaviazal povinnosťou zaplatiť navrhovateľke na vyrovnanie jej podielu sumu 1.572,40 eur do troch dní od právoplatnosti rozsudku, žiadnemu z účastníkov nepriznal náhradu trov konania, a navrhovateľku zaviazal povinnosťou zaplatiť náhradu trov konania štátu vo výške 488,75 eur a tiež zaplatiť súdny poplatok za vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov vo výške 66 eur na účet súdu do troch dní od právoplatnosti rozhodnutia. Rozhodnutie odôvodnil po právnej stránke ust. § 143, § 148, § 149, a § 150 Obč. zák.. Vykonaným dokazovaním mal za preukázané, že manželstvo účastníkov konania bolo uzatvorené dňa 18.12.1976, a rozvedené rozsudkom Okresného súdu Bratislava-vidiek sp. zn. 8C 201/93 zo dňa 09.05.1994, právoplatným dňa 20.05.1994. Nebolo preukázané, že by účastníci uzatvorili dohodu o vyporiadaní BSM. Uviedol, že sa najskôr zaoberal hnuteľnými vecami, ktoré účastníci označili ako veci patriace do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, pričom v prípade zhodného tvrdenia účastníkov konania vychádzal z ich tvrdení. Mal za to, že vzhľadom na dlhší časový odstup medzi zánikom BSM a jeho vyporiadavaním, by nebolo hospodárne na ohodnotenie všetkých hnuteľných vecí, ktoré účastníci označili ako patriace do BSM ustanoviť znalca, a preto vychádzajúc z ustanovenia § 136 O.s.p. určil hodnotu vecí patriacich do BSM podľa svojej úvahy, nakoľko výšku nárokov možno zistiť len s nepomernými ťažkosťami, pričom pri niektorých položkách vychádzal z ohodnotenia vecí účastníkmi konania. Hnuteľné veci vyporiadal tak, ako je uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia. Do masy BSM zahrnul aj starožitné nástenné hodiny, nachádzajúce sa u navrhovateľky. Podľa uvedenia odporcu boli nefunkčné, ale po renovácii mali podľa jeho názoru hodnotu 20.000,- Sk (663,90 eur), pričom tvrdil, že patria do BSM. Navrhovateľka v priebehu konania uviedla, že do BSM nepatria, keďže jej boli darované starým otcom. S poukazom na to, že povinnosť tvrdenia aj dôkazné bremeno, pokiaľ ide o určité skutočnosti, leží na tom účastníkovi konania, ktorý z existencie týchto skutočností vyvodzuje pre seba priaznivé právne dôsledky, dospel k záveru, že navrhovateľka nepreukázala, že by jej hodiny daroval starý otec, a keď ich navyše sama uviedla do návrhu na začatie konania, považoval ich za vec patriacu do BSM. Navrhovateľka ich hodnotu neuviedla, a nakoľko boli spočiatku nefunkčné, ich hodnotu stanovil úvahou na sumu 200 eur, a prikázal ich do vlastníctva navrhovateľke, ktorá potvrdila, že sa u nej nachádzajú. Za súčasť BSM považoval aj sedaciu súpravu Harfa, keďže podľa odporcu do BSM patrí, a navrhovateľka svoje tvrdenie, že to bol dar od jej otca nepreukázala. Odporca najskôr uviedol, že bola zakúpená v roku 1978, neskôr, že v roku 1981 za 19.000,- Sk, a zostatková hodnota je podľa neho 265,60 eur (8.000 Sk), podľa navrhovateľky bola sedacia súprava zničená a bez hodnoty. Vzhľadom na rok zakúpenia sedacej súpravy potom určil jej zostatkovú hodnotu ako nulovú, a prikázal ju do vlastníctva navrhovateľke. Do BSM zahrnul aj obývaciu stenu Intertekta, o ktorej odporca tvrdil, že patrí do BSM, že bola zakúpená v roku 1982 za 15.930 Kčs, a že jej zostatková hodnota je 331,94 eur (10.000 Sk), a podľa navrhovateľky nepatrí do BSM, bol to dar od otca v roku 1981. Podľa odporcu ju mala navrhovateľka v byte na Svätoplukovej ulici, bola funkčná a nebola opotrebovaná. Navrhovateľka potvrdila, že sa u nej nachádza, bola poškodená, a podľa nej má nulovú hodnotu. Prikázal ju potom do vlastníctva navrhovateľky a jej hodnotu, vzhľadom na rok výroby, určil za nulovú. Pri posudzovaní, či byt č. X na X. poschodí obytného domu na S. Y. č. XX W. V. (ktorý, ako bolo v konaní preukázané odporca zmluvou zo dňa 05.02.2002 predal manželom G. za dohodnutú kúpnu cenu vo výške 529.930,- Sk, a vklad bol povolený dňa 08.03.2002) patril do bezpodielového spoluvlastníctva manželov ako tvrdila navrhovateľka, alebo bol jeho výlučným vlastníkom odporca, ako tvrdil on, vychádzal zo zistení, že dňa 25.07.1974 bola uzatvorená zmluva o výstavbe domu s bytmi v osobnom vlastníctve, ktorej účastníkom boli aj manželia X. a U. V., pričom súčasťou zmluvy bol záväzok, že stavebníci postavia spoločne dom s bytmi v osobnom vlastníctve, na stavebnom pozemku v katastrálnom území obce V.. Stavebníci už pred podpísaním tejto zmluvy zložili na úhradu prác spojených s prípravou stavby 10.000,- Kčs a zaviazali sa, že najneskôr do desiatich dní po podpísaní zmluvy zložia finančný obnos, ktorý predstavuje jednu tretinu ceny im patriaceho bytu a garáže. Dňa 26.07.1974 bola uzatvorená zmluva o výstavbe domu s bytmi v osobnom vlastníctve, ktorej účastníkom bol aj odporca, E.. X. M., a podľa tejto zmluvy mu mal do osobného vlastníctva patriť byt číslo X a garáž číslo X. Z rozhodnutia Odboru výstavby v Senci zo dňa 26.08.1976 zistil, že bolo udelené povolenie novostavby, objektu číslo XX, a stavebný dozor vykonával E.. U. P.. Z dodatku č. 6 zo dňa 28.10.1976 zistil, že X. V. a jeho manželka odstúpili od zmluvy a na ich miesto pristúpil E.. X. M. ako slobodný. Rozhodnutím Mestského národného výboru, odboru výstavby, dopravy, poľnohospodárstva v Senci zo dňa 07.05.1985 bolo povolené užívať budovu objektu č. XX stavebníkov bytov v Senci na základe stavebného povolenia zo dňa 26.08.1976, keď podľa tohto rozhodnutia bola stavba dokončená a stala sa používania schopná dňa 15.05.1985. Z listu vlastníctva zo dňa XX.XX.XXXX vyplýva, že ako výlučný vlastník bytu č. X na S. XX v V. bol uvedený odporca. Navrhovateľka tvrdila, že v čase uzatvorenia manželstva s odporcom sa so stavbou bytového domu nezačalo resp. boli postavené len základy, čo potvrdzovali aj svedecké výpovede a písomné prehlásenia ňou navrhnutých svedkov, a odporca a svedok Č. tvrdili, že v tom čase už bola postavená hrubá stavba. Zaoberal sa potom otázkou, ako vzniklo vlastníctvo odporcu k predmetnému bytu, pričom vychádzal z ustanovení § 872 ods. 7 Obč. zák. v spojení s ust. § 12 zák. č. 52/1966 o osobnom vlastníctve bytov. Uviedol, že podľa ust. § 12 zák. č. 52/1966, ktorý v čase začatia výstavby obytného domu uzákoňoval právo osobného vlastníctva bytu v obytnom dome, si vzájomné práva a povinnosti pri výstavbe stavebníci upravili písomnou zmluvou a zmluvy, dodatky a doplnky podliehali vkladu do katastra nehnuteľností. V prejednávanom prípade bol účastníkom zmluvy iba odporca, keď navrhovateľka v konaní nepreukázala, že by ku zmluve o výstavbe pristúpila, a že takáto zmena zmluvy by sa bola premietla v katastri. Po účinnosti zákona č. 590/1991 Zb. sa osobné vlastníctvo odporcu k bytu zmenilo na vlastníctvo fyzickej osoby. Uviedol tiež, že v zmysle ustálenej judikatúry, ktorá rieši vznik stavby bytového domu ako vec v zmysle práva, za okamih, ktorým sa rozostavaná stavba stáva vecou v zmysle práva, ktorá je spôsobilá byť predmetom právnych vzťahov, je ten kvalifikovaný stav, v ktorom je stavba dobudovaná minimálne do takého štádia, od ktorého všetky ďalšie stavebné práce smerujú len na dokončenie takto druhovo i individuálne už nezameniteľne určenej veci. Takýmto okamihom je stav, kedy je už jednoznačne individualizované a nepochybne známe aspoň dispozičné riešenie prvého nadzemného podlažia. Od tohto okamihu, v ktorom sa už vytvorili i vlastnícke práva k stavbe, sú právne bezvýznamné ďalšie práce, priamo či nepriamo smerujúce k dokončeniu už existujúcej veci, bez ohľadu na to, či náklady potrebné na ne často i niekoľkonásobne prevyšujú čiastky už na stavbu vynaložené. Všetko čo tak k pôvodne rozostavanej stavbe v dôsledku dokončovacích prác prirastie, sa stáva jej súčasťou a vlastnícky už patrí tomu, komu patrila stavba ako vec v okamihu svojho vzniku. Nič na tom nemení ani skutočnosť, že peňažné prostriedky na dokončenie stavby vynaložila aj osoba odlišná od vlastníka stavby, či skutočnosť, že stavba bola prevádzky schopná v neskoršom období. Z hľadiska súkromného práva nie je teda podstatné kedy bola stavba skolaudovaná. Uviedol, že vykonaným dokazovaním, predovšetkým výpoveďou svedka E.. N. Č., mal za preukázané, že v čase uzatvorenia manželstva účastníkov konania bola stavba v takom štádiu, že všetky ostatné stavebné práce smerovali k jej dokončeniu, čiže vec v právnom zmysle existovala, a vlastníkom predmetného bytu bol preto odporca. Práve svedok Č., ktorý v dome stále býva, mal uschované stavebné denníky a bol členom riadiacej skupiny, jednoznačne uviedol, že stavať sa začalo rok pred vydaním stavebného povolenia a hrubá stavba (hlavné nosné múry, nosné priečne konštrukcie, stavba bola pokrytá, strešné panely) sa postavila do konca roku 1976, prípadne do začiatku roku 1977. Manželstvo účastníkov konania bolo uzavreté dňa 18.12.1976. Navrhovateľka svoje tvrdenie, že predmetný byt v čase uzatvorenia manželstva nebol vyhotovený, a že na mieste kde mala bytovka stáť neboli vybudované ani základy, preukazovala výpoveďami svedkov a to svojej matky W. S. a priateliek O. Š. a O. X.. O. Š. tvrdila, že sa s navrhovateľkou stretávali v Senci v rokoch 1977 a 1978, pričom navrhovateľka v tom čase v Senci ešte nebývala. Svedkyňa X. tvrdila, že matka navrhovateľky jej prispievala na stavebný materiál, hoci navrhovateľkina matka vypovedala, že ona na výstavbu bytu navrhovateľke finančne neprispela, lebo odporca si zobral pôžičku a tú aj splácal. Na začiatku konania žiadala navrhovateľka doplniť dokazovanie výpoveďou svedka, ktorý vykonával na stavbe stavebný dozor, v závere však na jeho výpovedi netrvala. Netrvala ani na výpovedi iných nájomníkov v predmetnom dome. Aj preto potom ako najdôveryhodnejšiu a najpresnejšiu vyhodnotil výpoveď svedka E.. Č., a dospel k záveru, že predmetný byt nepatrí do BSM účastníkov konania. Vychádzajúc z tvrdenia, ktoré nebolo v konaní sporné, vzal ďalej do úvahy zaplatenie sumy 3.624,80 eur ako časti pôžičky, ktorá bola použitá na dostavbu bytu vo výlučnom vlastníctve odporcu zo spoločných prostriedkov za trvania manželstva. Preto zaviazal odporcu zaplatiť navrhovateľke čiastku 1.572,40 eur (3.624,80 eur : 2 = 1.812,40 eur - 240 eur predstavujúcich hodnotu hnuteľných vecí prikázaných navrhovateľke = 1.572,40 eur), na vyrovnanie jej podielu zo zaniknutého bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Poukázal i na to, že navrhovateľka žiadala, aby boli vyporiadané aj investície vo výške cca 60.000,- Sk vložené do záhrady na Záhradnej ulici v Senci, pričom tieto svoje tvrdenia nepreukázala. V tejto súvislosti však zdôraznil, že odporca mal záhradu len v prenájme, pričom pri ukončení členstva mu nebola zo strany záhradkárskej organizácie Senec vyplatená žiadna finančná čiastka ani vecná náhrada. Keďže navrhovateľka v tomto smere žiadne dokazovanie nenavrhovala, dospel k záveru, že aj prípadné investície do záhrady nemôžu byť predmetom vyporiadania BSM. Ohľadom motorového vozidla Š. XXXL, Š.: XX-XX poukázal na to, že obaja účastníci sa zhodli na tom, že nebolo v BSM, a preto nebolo predmetom vyporiadania. Mal za to, že navrhovateľka v konaní nepreukázala, aké konkrétne veci boli zakúpené za finančné prostriedky, ktoré jej daroval otec (12.447,72 eur) a matka (4.414,79 eur), pričom pokiaľ by aj darované peniaze boli spotrebované na bežný chod domácnosti, na takéto prostriedky nemohol prihliadnuť. Uviedol, že odporca ďalej tvrdil, že súčasťou BSM je aj rekreačná chata č. XX v kat. úz. Q. s tým, že kúpnu zmluvu uzatvárala len navrhovateľka, ale súčasťou zmluvy nebolo jeho prehlásenie, že finančné prostriedky na zakúpenie chaty nadobudla dedením, a od takéhoto prehlásenia sa dištancoval, jeho obsah spochybnil, a tvrdil, že svoj podpis neoveroval, preto navrhovateľka nemohla nadobudnúť nehnuteľnosť do výlučného vlastníctva. Z obsahu spisu Štátneho notárstva v Liptovskom Mikuláši bolo preukázané, že súčasťou spisu je aj prehlásenie odporcu zo dňa 19.12.1983, ktoré obsahuje aj pečiatku, že jeho totožnosť bola zákonite preukázaná, a túto listinu vlastnoručne podpísal pred štátnym notárstvom. Jej obsahom bolo prehlásenie, že peniaze na kúpu chaty navrhovateľka nadobudla dedením po svojom otcovi Q.. F. A. a preto súhlasí, aby chatu č. XX kúpila do svojho osobného vlastníctva. Preto považoval výlučné vlastníctvo navrhovateľky za nespochybnené. Ak ďalej odporca uvádzal, že navrhovateľka získala počas trvania manželstva prevodom práv družstevný byt na V. ulici č. XX v V., zdôraznil, že manželstvo účastníkov konania bolo právoplatne rozvedené ku dňu 20.05.1994, a stavebné bytové družstvo rozhodlo o prevode členských práv a povinností na navrhovateľku dňa 13.06.1994, teda po rozvode manželstva. O trovách konania rozhodol podľa ust. § 142 ods. 2 O.s.p., o trovách štátu v zmysle ust. § 148 O.s.p., a o súdnom poplatku podľa ust. § 2 ods. 1 písm. c) v spojení s položkou 6 Sadzobníka súdnych poplatkov zák. č. 71/1992 Zb.. Proti tomuto rozsudku podala navrhovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu včas odvolanie (proti výrokom II., III., V. a VI.), a domáhala sa jeho zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie a rozhodnutie. Mala za to, že súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a jeho rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Zotrvala na tvrdení, že nástenné hodiny, ktoré boli prikázané do jej výlučného vlastníctva nepatria do masy BSM napriek tomu, že ich najprv ako súčasť BSM označila, keďže to bol dar od jej starého otca. Namietla tiež súdom prvého stupňa stanovenú hodnotu hodín (200 eur) s poukazom na vyjadrenie odporcu, že za ne zaplatili 2.000,- Sk, pričom ním tvrdenú renováciu ani cenu hodín nepreukázal. Nesúhlasila s tým, že jej súd prvého stupňa nepriznal finančné vyrovnanie vo výške 1 z ceny vyššie uvedeného bytu s garážou, ohodnotených znaleckým posudkom č. 132/2011 zo dňa 28.11.2011 v celkovej sume 110.000 eur, nakoľko tento byt nezahrnul do masy BSM. Mala za to, že tento byt do masy BSM patrí, a preto jej patrí aj finančné vyrovnanie. Namietala, že súd prvého stupňa nerozlišoval pojem stavba a pojem byt, ako aj spôsob a moment ich nadobudnutia. Poukázala na § 119 zák. č. 40/1964 Zb. Obč. zák. v znení účinnom ku dňu vzniku manželstva a na zákon č. 52/1966 Zb., pričom mala za to, že z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva, že byt v bytovom dome vystavaný v tom čase podľa uvedeného zákona sa stal predmetom práva až po dokončení a skolaudovaní stavby, t.j. nesporne až v roku 1985. Mala za to, že súd prvého stupňa vec nesprávne posúdil, nakoľko nesprávne vyložil zákon. Uviedla, že do spisu založila kolaudačné rozhodnutie zo dňa 07.05.1985, z ktorého vyplýva, že povolenie užívať stavbu pre konkrétnych stavebníkov bolo udelené dňom 15.05.1985, a teda osobné vlastníctvo odporcu k bytu nemohlo vzniknúť pred uzatvorením manželstva. Ďalej namietala, že odporca nikdy nepreukázal, že by 6. dodatok zo dňa 28.10.1976, ktorým pristúpil k zmluve o výstavbe bol registrovaný Štátnym notárstvom. Uviedla, že v tomto prípade vzhľadom na neúčinný právny úkon by bolo vhodné skúmať, či nedošlo k vydržaniu predmetnej nehnuteľnosti (čo aj počas konania navrhovala), nakoľko ju užívali ako manželia v dobrej viere nepretržite 10 rokov. Keďže sa súd prvého stupňa s touto jej argumentáciou nezaoberal, a neúplne zistil skutkový stav, bola ukrátená na svojich právach. V súvislosti so zisťovaním rozostavanosti objektu zdôraznila, že manželstvo s odporcom uzavrela dňa 18.12.1976, pričom odporca len dva mesiace predtým pristúpil dodatkom č. X k zmluve o výstavbe domu s bytmi v osobnom vlastníctve. Blok č. 10, v ktorom sa predmetný byt s garážou nachádza, bol postavený ako posledný objekt v radovej zástavbe svojpomocne stavebníkmi stavaných domov. Poukázala na to, že počas konania tvrdila, že v čase uzavretia manželstva neboli na mieste, kde mala bytovka stáť, vybudované ani jej základy, čo nezávisle potvrdili všetci ňou navrhnutí svedkovia. Mala za to, že súd prvého stupňa sa pri hodnotení dôkazov, teda svedeckých výpovedí k otázke rozostavanosti objektu dopustil závažných pochybení, keď svoj právny záver o tom, že byt s garážou nepatrí do BSM, oprel o jedinú svedeckú výpoveď E.. Č., a vôbec nevyhodnotil svedecké výpovede F. Č., Q. V., V. V. (na ktoré neprihliadol) ani čestné prehlásenia F. W., ktorý bol stavebníkom bloku č. 10, a F.. F. Č., sestry navrhovateľky, v ktorých sa svedkovia vyjadrovali k rozostavanosti bytového bloku č. XX. Ohľadom objektivity svedka E.. Č. poukázala na to, že tento svedok potvrdil, že je priateľom odporcu, a teda súd prvého stupňa nepristupoval k svedkom rovnako, a porušil zásadu rovnosti strán, keď svedkovia ňou navrhnutí, ktorí boli tiež buď jej rodina alebo priateľky, neboli pre súd tak dôveryhodní. Zdôraznila tiež fakt, že svedok E.. Č., na základe výpovede ktorého súd prvého stupňa ustálil stav rozostavanosti objektu č. XX, sa vo svojej svedeckej výpovedi vyjadroval k rozostavanosti bytového domu bloku č. X, teda ku stavu rozostavanosti iného bytového domu, než je dom, v ktorom sa byt s garážou nachádza. Považovala potom za absurdné, aby súd prvého stupňa takúto nepoužiteľnú výpoveď vyhodnotil ako najpresnejšiu a najdôveryhodnejšiu. Nesúhlasila ani s tým, že by mala zaplatiť náhradu trov konania štátu a súdny poplatok. Proti rozsudku podal včas odvolanie aj odporca prostredníctvom svojho právneho zástupcu, a to do výrokov, ktorými súd prvého stupňa určil zostatkovú hodnotu nástenných bicích hodín sumou 200 eur, obývacej steny Interecta ako nulovú, a sedacej súpravy ako nulovú, ktorým nezahrnul do masy BSM čiastku 23.236,50 eur, získanú navrhovateľkou predajom rekreačnej chaty na Podbanskom, a ktorým bol zaviazaný zaplatiť navrhovateľke sumu 1.572,40 eur. S poukazom na rozhodnutia NS ČSSR sp. zn. 86/1971 zo dňa 03.01.1972 a NS SR sp. zn. 2Cdo 9/97 uviedol, že od zániku BSM do vyporiadania môže uplynúť dlhý čas, v dôsledku čoho môže dôjsť k zmenám na veciach, ktoré do BSM patria, tak ako je tomu v tomto prípade, avšak navrhovateľka po rozvode manželstva v roku 1994 odsťahovala do bytu na V.N. XX v V. všetky veci, ktoré jej boli rozhodnutím súdu v rámci vyporiadania prikázané, a keď natrvalo opustila Slovensko, odpredala predmetný byt aj s jeho zariadením prostredníctvom tretej osoby. Z uvedeného vyvodil, že veci, ktoré tvoria masu BSM speňažila, a preto treba do BSM zahrnúť peňažnú sumu za veci získanú. Vzhľadom na to považoval určenie všeobecnej hodnoty obývacej steny Interecta a sedacej súpravy Harfa ako nulovej za pochybenie, a navrhol, aby súd určil cenu obývacej steny sumou 331,94 eur a sedacej súpravy Harfa sumou 265,50 eur, pretože za tieto ceny navrhovateľka určite mohla predmetné veci speňažiť v krátkom čase po rozvode. Zastával tiež názor, že starožitné nástenné hodiny z roku 1877, ktoré počas manželstva kúpili v dezolátnom stave a nefunkčné za 2.000,- Sk, majú po rekonštrukcii určite vyššiu cenu ako 200 eur, ktorú určil súd prvého stupňa voľnou úvahou, a žiadal ich ohodnotenie sumou 663,90 eur. Namietal, že súd prvého stupňa v rozpore s ust. § 132 a nasl. O.s.p. nepojal do masy BSM sumu 23.236,50 eur, ktorú navrhovateľka získala predajom rekreačnej chaty č. XX Q., zakúpenej z ich spoločných finančných prostriedkov podľa kúpnej zmluvy zo dňa 10.11.1983 za sumu 34.776,- Sk. Návrh na registráciu zmluvy bol podaný dňa 27.12.1983, a prehlásenie zo dňa 19.12.1983 k nemu pripojené nebolo. Zdôraznil, že sa od prehlásenia dištancuje, a že nikdy neoveroval svoj podpis na Štátnom notárstve v Bratislave. Poukázal na to, že navrhovateľka si túto chatu dala ako svoje výlučné vlastníctvo zapísať do katastra nehnuteľností až v roku 1994, a hneď ju aj odpredala za sumu 700.000,- Sk. Uviedol, že navrhovateľka nemohla mať v čase kúpy chaty finančné prostriedky z dedičstva po poručiteľovi F. A.. Namietal, že zápis vlastníckeho práva v prospech navrhovateľky za týchto okolností nemôže byť rozhodujúcim pre určenie, že rekreačná chata nepatrí do BSM, a konštatovanie súdu prvého stupňa, že rekreačná chata bola nesporne vo výlučnom vlastníctve navrhovateľky považoval za nepresvedčivé a právne nedôvodné. Čiastka, ktorú navrhovateľka získala predajom chaty, mala byť podľa jeho názoru zahrnutá do masy BSM. Navrhol, aby odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zmenil v zmysle jeho návrhu, uvedenom v odvolaní. Vo svojom vyjadrení k odvolaniu navrhovateľky odporca uviedol, že súd prvého stupňa postupoval správne, keď prikázal starožitné hodiny do vlastníctva navrhovateľky, nakoľko ich mala v držbe, avšak s poukazom na to, že sú starožitnosťou, opätovne namietal ich cenu. Rozhodnutie súdu prvého stupňa nezaradiť byt s garážou na S. Y. XX v V. do BSM považoval za správne, nakoľko spoluvlastnícke právo a právo spoločného užívania pozemku vzniklo pred uzavretím manželstva s navrhovateľkou. Podľa jeho názoru sa súd prvého stupňa správne vysporiadal so svedeckými výpoveďami a tieto dôkazy vyhodnotil riadne, ak vyhodnotil výpoveď svedka E.. Č. ako pravdivú, nakoľko ide o svedka, ktorý výstavbu od počiatku organizoval, viedol evidenciu, a môže si z obdobia výstavby bytov najviac pamätať. Uviedol, že nie je v priateľskom vzťahu so svedkom E.. Č., nakoľko s ním po dokončení stavby neudržiaval žiadne styky. Poukázal tiež na to, že vznik právneho vzťahu vlastníctva je potrebné posudzovať v zmysle ust. § 12 a § 13 zák. č. 52/1966 Zb., tak ako to urobil súd prvého stupňa. K uzatvoreniu zmluvy a jej registrácii Štátnym notárstvom došlo pred uzavretím manželstva, a z uvedených ustanovení § 12 a § 13 zák. č. 52/1966 Zb. vyplýva, že registráciou zmluvy Štátnym notárstvom sa účastníci zmluvy stávajú vlastníkmi bytov už dňom podpísania tejto zmluvy. Bol aj toho názoru, že navrhovateľka sa mylne domnieva, že náklady konania by mali účastníci znášať podľa výsledku sporu. Uviedol, že súd prvého stupňa od podania návrhu v roku 1996 až do roku 2002 nekonal z dôvodu, že nevedel kde sa navrhovateľka nachádza, pričom on sa pravidelne zúčastňoval na pojednávaniach. Mal za to, že navrhovateľka tým, že zlikvidovala veci patriace do BSM tak, že ich odpredala, alebo iným spôsobom nimi nakladala, sťažila tak súdu prvého stupňa objektívne zisťovanie masy BSM, ale najmä všeobecných hodnôt tam patriacich vecí. Odvolací súd prejednal vec podľa ustanovenia § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania (ust. § 214 ods. 2 O.s.p.) a dospel k záveru, že odvolania ako navrhovateľky, tak aj odporcu sú sčasti dôvodné. Podľa ust. § 143 Obč. zák. v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov je všetko, čo môže byť predmetom vlastníctva a čo nadobudol niektorý z manželov za trvania manželstva, s výnimkou vecí získaných dedičstvom alebo darom, ako aj vecí, ktoré podľa svojej povahy slúžia osobnej potrebe alebo výkonu povolania len jedného z manželov, a vecí vydaných v rámci predpisov o reštitúcii majetku jednému z manželov, ktorý mal vydanú vec vo vlastníctve pred uzavretím manželstva alebo ktorému bola vec vydaná ako právnemu nástupcovi pôvodného vlastníka. Podľa ust. § 148 ods. 1 Obč. zák. zánikom manželstva zanikne i bezpodielové spoluvlastníctvo manželov. Podľa ust. § 149 ods. 1 Obč. zák. ak zanikne bezpodielové spoluvlastníctvo, vykoná sa vyporiadanie podľa zásad uvedených v § 150. Podľa ust. § 149 ods. 3 Obč. zák., ak sa vyporiadanie nevykoná dohodou, vykoná ho na návrh niektorého z manželov súd. Podľa ust. § 150 Obč. zák. pri vyporiadaní sa vychádza z toho, že podiely oboch manželov sú rovnaké. Každý z manželov je oprávnený požadovať, aby sa mu uhradilo, čo zo svojho vynaložil na spoločný majetok, a je povinný nahradiť, čo sa zo spoločného majetku vynaložilo na jeho ostatný majetok. Ďalej sa prihliadne predovšetkým na potreby maloletých detí, na to, ako sa každý z manželov staral o rodinu, a na to, ako sa zaslúžil o nadobudnutie a udržanie spoločných vecí. Pri určení miery pričinenia treba vziať tiež zreteľ na starostlivosť o deti a na obstarávanie spoločnej domácnosti. V posudzovanej veci je nepochybné, že účastníci konania boli právoplatne rozvedení, a že sa na vyporiadaní BSM nedohodli. Navrhovateľka podala návrh na vyporiadanie BSM súdom, v ktorom uviedla, ktoré konkrétne hnuteľné a nehnuteľné veci resp. investície patria do BSM, a navrhla ich vyporiadanie ňou uvedeným spôsobom. Odporca s návrhom nesúhlasil, do BSM zahrnul ďalšie hnuteľné a nehnuteľné veci a finančné prostriedky, a so zaradením niektorých položiek navrhovateľkou nesúhlasil. V priebehu konania potom obaja účastníci preukazovali jednak dôvodnosť zaradenia nimi tvrdených vecí do BSM, ako aj skutočnosti preukazujúce, že niektoré položky do BSM nepatria. Predmetom konania o vyporiadanie BSM súdom je v prvom rade ustáliť masu BSM, teda dokazovaním zistiť nehnuteľné a hnuteľné veci, ktoré do nej patria (za týmto účelom aj prejudiciálne posudzuje, či tá ktorá vec do BSM patrí alebo nie, ako tomu bolo i v prejednávanej veci), a tieto následne vyporiadať, pri čom nie je viazaný návrhom, nakoľko konanie o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode manželstva je konaním, v ktorom majú účastníci na oboch stranách tak postavenie navrhovateľa, ako aj postavenie odporcu, a preukazujú, že nimi tvrdené veci do BSM patria, resp. nepatria. Podaním návrhu navrhovateľky na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov súdom je teda uplatnené aj rovnaké právo odporcu, a taktiež jeho právo na súdnu ochranu v tejto veci. Predmetom konania je samotné vyporiadanie BSM účastníkov, počas ktorého obaja účastníci tvrdia a preukazujú, že nimi označené veci patria resp. nepatria do ich BSM. Ak počas konania požadujú do BSM zahrnúť veci, ktoré neuviedli v návrhu, resp. z BSM vylúčiť veci, ktoré pôvodne žiadali vyporiadať, ide o zmenu skutkových tvrdení ohľadom masy BSM, s ktorými sa súd musí v rozhodnutí vysporiadať. Takáto situácia nastala i v posudzovanej veci, a súd prvého stupňa postupoval správne, keď sa skutkovými tvrdeniami oboch účastníkov v rozsudku zaoberal. Správne sú aj jeho skutkové a právne závery ohľadom hnuteľných vecí, ktoré zahrnul do BSM, ako i tých, ktoré do BSM nezahrnul, a odvolací súd sa v tejto časti s jeho závermi stotožnil. V odôvodnení napadnutého rozsudku súd prvého stupňa dôkladne vysvetlil, z akého zisteného skutkového stavu vychádzal, a z akého dôvodu (na základe akých dôkazmi preukázaných skutočností a hodnotenia dôkazov) tú ktorú hnuteľnú vec do BSM zaradil alebo ju za súčasť BSM nepovažoval. Na odvolacie námietky navrhovateľky, ktorá nesúhlasila so zahrnutím starožitných nástenných hodín do masy BSM, odvolací súd uvádza, že nie sú dôvodné. Z vykonaného dokazovania pred súdom prvého stupňa totiž vyplýva, že samotná navrhovateľka zaradila už v návrhu na začatie konania tieto hodiny do masy BSM, ktorú žiadala vyporiadať, s čím odporca súhlasil, poukazujúc na to, že hodiny nadobudli za trvania manželstva kúpou za kúpnu cenu 2.000,- Sk. V priebehu konania zmenila svoju argumentáciu, a tvrdila, že hodiny do BSM nepatria, lebo jej boli darované starým otcom. Skutočnosť, že nadobudla predmetné hodiny darom do svojho výlučného vlastníctva, však ničím nepreukázala, ako správne vyhodnotil súd prvého stupňa. V tejto súvislosti považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že ak v konaní o vyporiadanie BSM niektorý z účastníkov tvrdí, že vec do masy vyporiadavaných vecí nepatrí, musí toto svoje tvrdenie preukázať hodnoverným spôsobom nevzbudzujúcim pochybnosti, inak platí zásada, že veci existujúce za trvania manželstva účastníkov patria do bezpodielového spoluvlastníctva manželov, a treba ich vyporiadať. Dôkazné bremeno potom zaťažovalo navrhovateľku, ktorá tvrdila, že starožitné nástenné hodiny do masy BSM nepatria, toto bremeno však neuniesla, nakoľko neprodukovala žiadny hodnoverný dôkaz, ktorý by jej tvrdenie preukazoval. Ak potom súd prvého stupňa starožitné nástenné hodiny zaradil do masy BSM, postupoval správne. Ako navrhovateľka tak aj odporca v odvolaní namietali cenu predmetných starožitných hodín, určenú súdom prvého stupňa úvahou vo výške 200 eur, keď navrhovateľka poukazovala na skutočnosť, že sám odporca tvrdil, že ich nadobudli ako nefunkčné za 2.000,- Sk, pričom ich renováciu ako aj ich hodnotu po tvrdenej renovácii ničím nepreukázal, a odporca tvrdil, že boli zrenovované, a ich hodnota bola 663,90 eur. Súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku uviedol, že hodiny sa nachádzajú u navrhovateľky, čo táto aj potvrdila. Odporca tiež nesúhlasil s tým, že súd prvého stupňa určil hodnotu sedacej súpravy Harfa (zakúpenej v roku 1978) a obývacej steny Intertekta (zakúpenej v roku 1982) za nulovú poukazujúc na to, že podľa jeho názoru ich navrhovateľka tesne po rozvode (v roku 1994) predala, a v tom čase za ne mohla získať ním uvedené sumy 331,94 eur za obývaciu stenu a 265,50 eur za sedaciu súpravu. Navrhovateľka tvrdila, že sedacia súprava bola zničená a je bez hodnoty, a že obývacia stena bola poškodená a mala nulovú hodnotu, s čím odporca nesúhlasil. V tejto súvislosti odvolací súd uvádza, že pre vyporiadanie je rozhodujúci stav v čase zániku BSM. Pri vyporiadaní BSM je rozhodujúca nielen tá skutočnosť, že určitá vec v čase jeho zániku existovala, ale i to, v akom stave vtedy bola (napríklad z hľadiska jej kvality, veku, miery opotrebenia). Tento stav je určujúci aj pre ocenenie veci, pričom ale treba vychádzať z cien zodpovedajúcich cenám v čase rozhodovania súdu. Pri určení ceny sa teda spravidla vychádza z ceny v čase, keď sa vyporiadanie vykonáva (§ 154 ods. 1 O.s.p.). Odvolací súd potom dospel k záveru zhodnému so súdom prvého stupňa, že hodnota sedacej súpravy Harfa (zakúpenej v roku 1981 za 19.000,- Sk) ako aj hodnota obývacej steny (zakúpenej v roku 1982 za 15.930,- Sk) je v súčasnosti nulová, a to vzhľadom na rok ich zakúpenia a predpokladaný stupeň ich opotrebenia ku dňu zániku BSM účastníkov. Skutočnosť, že ich navrhovateľka predala v roku 1994 za nejakú konkrétnu sumu odporca totiž ničím nepreukázal, a za účelom stanovenia ich hodnoty v zmysle jeho tvrdení v odvolaní ani nenavrhol v konaní pred súdom prvého stupňa žiadne dokazovanie. Aj odvolací súd považuje za všeobecne známu skutočnosť (ktorú nie je potrebné dokazovať), že dennodenným používaním bežného nábytku celou rodinou s deťmi počas viac ako 12-tich rokov, nábytok úplne stratil svoju hodnotu, a ku dňu rozhodnutia súdu prvého stupňa bola jeho cena bez akýchkoľvek pochybností nulová. Iná je však situácia ohľadne starožitných nástenných hodín, ktoré sa podľa zistení súdu prvého stupňa stále nachádzajú u navrhovateľky. V prípade, že ide o starožitný predmet, ktorý má umeleckú resp. zberateľskú hodnotu, a nie je predmetom bežnej spotreby, čo v konaní nebolo sporné, postupoval súd prvého stupňa za stavu, keď mal za to, že ich hodnotu je možné zistiť len s nepomernými ťažkosťami alebo vôbec, správne, keď ju určil úvahou v zmysle ust. § 136 O.s.p.. Svoju úvahu však ničím neodôvodnil, a preto nebolo v odvolacom konaní možné stanovenie oboma účastníkmi konania namietanej ceny starožitných hodín pre nedostatok dôvodov preskúmať. Keďže sa účastníci konania na cene hodín nedohodli, bude úlohou súdu prvého stupňa opätovne určiť ich cenu, a za týmto účelom zvážiť možnosť nariadenia znaleckého dokazovania, a navrhovateľku, ktorá má hodiny u seba, zaviazať povinnosťou predložiť hodiny znalcovi za účelom posúdenia ich hodnoty. Ak vzhľadom na priebeh a výsledky vykonaného dokazovania dospeje k názoru, že neexistujú podklady, na základe ktorých by sa dala stanoviť cena starožitných hodín bez použitia voľnej úvahy v zmysle § 136 O.s.p., ich cenu opätovne určí úvahou, ktorá však nemôže byť neobmedzená, a musí mať podklad v zistení skutočností, ktoré súdu prvého stupňa umožnia posúdenie ich ceny. Podkladom pre jeho úvahu budú skutočnosti, na základe ktorých bude môcť urobiť určité závery o cene starožitných hodín (odborné vyjadrenie, dedukcie, porovnania), pričom stupeň správnosti jeho úvahy bude vyšší, ak budú jej podkladom informácie o cene čo najpodobnejších teda najzrovnateľnejších hodín. Ak odporca v odvolaní namietal, že súd prvého stupňa nepojal do masy BSM sumu 23.236,50 eur, ktorú navrhovateľka získala predajom rekreačnej chaty v Q., tvrdiac, že chata bola zakúpená z ich spoločných finančných prostriedkov, a že sa od prehlásenia zo dňa 19.12.1983 dištancuje a svoj podpis na Štátnom notárstve v Bratislave IV neoveroval, vyhodnotil odvolací súd jeho námietky ako nedôvodné, a závery súdu prvého stupňa prezentované v odôvodnení napadnutého rozsudku ako správne. Z kúpnej zmluvy zo dňa 10.11.1983 jednoznačne vyplýva, že bola uzatvorená medzi X.. F. Č. a jeho manželkou ako predávajúcimi a navrhovateľkou ako kupujúcou, pričom na jej základe navrhovateľka nadobudla v celosti vlastníctvo k rekreačnej chate, p. č. XX, parc. č. XXXXX/XX, kat. úz. Q., lokalita C., za kúpnu cenu stanovenú znaleckým posudkom (34.776,- Sk). V konaní bolo preukázané, že súčasťou spisu Štátneho notárstva v Liptovskom Mikuláši, ktorý sa týka registrácie predmetnej kúpnej zmluvy, je rukou napísané prehlásenie odporcu zo dňa 19.12.1983 o tom, že súhlasí s tým, aby navrhovateľka, jeho manželka, kúpila predmetnú chatu (v prehlásení presne špecifikovanú) do svojho osobného vlastníctva, a o tom, že peniaze na jej kúpu nadobudla dedením po svojom otcovi Q.. F. A. (č.l. 248 v spise). Prehlásenie je datované dňa 19.12.1983 a je odporcom riadne podpísané. Podpis odporcu bol na jeho prehlásení úradne overený Štátnym notárstvom Bratislava 4 v Bratislave pod č. 1803/83 knihy overovania s uvedením, že E.. X. M., ktorého osobná totožnosť bola zákonite preukázaná, túto listinu vlastnoručne podpísal pred štátnym notárom. Na prehlásení je nalepený kolok a odtlačok pečiatky Štátneho notárstva Bratislava 4 v Bratislave. Z uvedených listinných dôkazov potom vyplýva správny záver súdu prvého stupňa, že predajom chaty navrhovateľkou získané finančné prostriedky do BSM účastníkov nepatria. Chatu nadobudla navrhovateľka do výlučného vlastníctva so súhlasom odporcu z dôvodu, že na úhradu kúpnej ceny boli použité finančné prostriedky v jej výlučnom vlastníctve (nadobudla ich dedením po svojom otcovi F. A.), čo odporca vo vyššie uvedenom prehlásení potvrdil. Ak bola totiž kúpna cena nadobudnutej chaty úplne zaplatená z výlučných prostriedkov navrhovateľky, len ona bola účastníkom kúpnej zmluvy, potom chata do BSM účastníkov konania nepatrí, a bola osobným vlastníctvom navrhovateľky. Samotné tvrdenia odporcu v odvolaní, že sa od prehlásenia „dištancuje“, a že svoj podpis na Štátnom notárstve neoveroval, nemajú oporu vo vykonanom dokazovaní, ktorým bol preukázaný opak, a nemôžu spochybniť správny právny záver súdu prvého stupňa v tejto časti. Navrhovateľka v odvolaní namietala, že jej súd prvého stupňa nepriznal finančné vyrovnanie vo výške 1 z ceny bytu č. X s garážou, nachádzajúceho sa v bloku č. XX bytového domu na S. XX v V., ohodnotených znaleckým posudkom č. 132/2011 zo dňa 28.11.2011 v celkovej sume 110.000 eur, keď dospel k nesprávnemu záveru, že byt nepatril do BSM účastníkov. Predmetom odvolacieho konania bolo potom vzhľadom na jej námietky v odvolaní preskúmať, či postupoval súd prvého stupňa správne, ak predmetný byt s garážou (resp. kúpnu cenu, ktorú odporca nadobudol predajom), pôvodne zapísaný na liste vlastníctva vo výlučnom vlastníctve odporcu, do masy BSM nezahrnul. Odvolací súd dospel po preskúmaní predloženého spisu ako aj odôvodnenia napadnutého rozsudku k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa je v tejto časti, týkajúcej sa nezahrnutia bytu s garážou (resp. kúpnej ceny za jeho predaj odporcom) do BSM účastníkov, nepreskúmateľné, nie je v odôvodnení napadnutého rozsudku náležite vysvetlené, a zatiaľ sa javí ako predčasné a nepodložené. Odvolací súd poukazuje na to, že súd prvého stupňa síce v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že sa pri posudzovaní, či byt s garážou patril do BSM účastníkov zaoberal otázkou, ako vzniklo vlastníctvo odporcu k predmetnému bytu, avšak svoj záver o tom, že byt s garážou do BSM nepatril, riadne nevysvetlil, a hlavne neodôvodnil tak, aby bol pre účastníkov konania pochopiteľný, a v odvolacom konaní preskúmateľný. Svoje rozhodnutie totiž založil po právnej stránke v podstate len na citácii ustanovenia § 872 ods. 7 Obč. zák., poukazom na ust. § 12 zák. č. 52/1966 Zb. o osobnom vlastníctve bytov, konštatáciou, že účastníkom zmluvy v zmysle ust. § 12 zák. č. 52/1966 Zb. bol len odporca, a navrhovateľka k tejto zmluve o výstavbe nepristúpila, z čoho vyvodil, že po účinnosti zákona č. 590/1991 Zb. sa osobné vlastníctvo odporcu zmenilo na vlastníctvo fyzickej osoby, a zároveň poukazom na judikatúru, riešiacu vznik stavby bytového domu ako veci v zmysle práva, so záverom, že „v čase uzatvorenia manželstva účastníkov bola stavba bytového domu č. 10 v takom štádiu, že všetky ostatné stavebné práce smerovali k jej dokončeniu, čiže vec v právnom zmysle existovala, a vlastníkom bytu bol preto odporca“, hoci v napadnutom rozsudku vôbec neuviedol, ako k tomuto právnemu záveru a právnemu posúdeniu veci dospel, ako na posudzovanú vec aplikoval ním citované zákonné ustanovenia a judikatúru, keď ani nevysvetlil, ako (na základe čoho), a kedy vlastne vzniklo výlučné vlastníctvo odporcu k predmetnému bytu s garážou. Takéto odôvodnenie rozhodnutia potom nie je možné riadne preskúmať, nakoľko ani odvolací súd z neho nedokázal zistiť, akými úvahami sa súd prvého stupňa spravoval, a či vlastníctvo odporcu k bytu odvodil s poukazom na vyššie uvedené ustanovenia výlučne od skutočnosti, že navrhovateľka nepristúpila k zmluve o výstavbe bytov v osobnom vlastníctve, ktorej bol odporca účastníkom už pred uzavretím manželstva, a preto sa jeho osobné vlastníctvo k bytu (ktorého vznik bližšie nevysvetlil) po účinnosti zákona č. 590/1991 Zb. zmenilo na vlastníctvo fyzickej osoby, alebo či jeho vlastníctvo k bytu s poukazom na vyššie uvedené ustanovenia v spojení s poukazom na ustálenú judikatúru, riešiacu vznik stavby bytového domu ako veci v zmysle práva, odvodil od podľa jeho názoru vykonaným dokazovaním preukázanej skutočnosti, že stavba bytového domu č. 10 v čase uzatvorenia manželstva účastníkov ako vec v právnom zmysle existovala, z čoho vyvodil bližšie nevysvetlený záver, že odporca bol preto vlastníkom bytu. Nedostatočnosť, a potom i nepreskúmateľnosť odôvodnenia napadnutého rozhodnutia je zrejmá i z obsahu odvolania navrhovateľky, ako i reakcie odporcu na jej odvolanie, v ktorých obaja účastníci argumentujú právne, a to navrhovateľka tým, že vlastníctvo k bytu vzniklo až kolaudáciou predmetného bytu za trvania manželstva účastníkov konania, a odporca tým, že jeho výlučné vlastníctvo k bytu vzniklo už podpisom a registráciou zmluvy o výstavbe bytov v osobnom vlastníctve. Odvolací súd sa v tejto súvislosti obmedzí na konštatovanie, že súd prvého stupňa v napadnutom rozsudku neuviedol, a teda ani nevysvetlil svoje závery o tom, kedy vlastníctvo odporcu k bytu podľa jeho názoru vzniklo. V konaní nebolo sporné, že manželia X. a U. V. boli účastníkmi dňa 25.07.1974 uzatvorenej zmluvy o výstavbe domu s bytmi v osobnom vlastníctve, ktorej obsahom bol okrem iného záväzok, že stavebníci (účastníci zmluvy) postavia spoločne dom s bytmi v osobnom vlastníctve na stavebnom pozemku v katastrálnom území obce Senec, a že dňa 26.07.1974 bola uzatvorená zmluva o výstavbe domu s bytmi v osobnom vlastníctve, ktorej účastníkom bol aj odporca, E.. X. M., ktorému mal podľa tejto zmluvy do osobného vlastníctva patriť byt číslo X a garáž číslo X, a sporné neboli ani zistenia, že Odbor výstavby v Senci udelil rozhodnutím zo dňa 26.08.1976 povolenie novostavby, objektu číslo 10, keď stavebný dozor vykonával E.. U. P., a že Mestský národný výbor, odbor výstavby, dopravy, poľnohospodárstva v Senci rozhodnutím zo dňa 07.05.1985 povolil užívanie budovy objektu č. XX stavebníkov bytov v Senci na základe stavebného povolenia zo dňa 26.08.1976, keď podľa tohto rozhodnutia bola stavba dokončená a stala sa používania schopná dňa 15.05.1985. Spornou nebola ani skutočnosť, že odporca bol na liste vlastníctva zo dňa 05.05.1999 uvedený ako výlučný vlastník bytu č. 5 na Novomestského 18 v Senci. Z dodatku č. 6 zo dňa 28.10.1976 k zmluve o výstavbe domu s bytmi v osobnom vlastníctve zo dňa 25.07.1974 súd prvého stupňa ustálil, že X. V. a jeho manželka odstúpili od zmluvy, a na ich miesto pristúpil E.. X. M. ako slobodný. Účastníci konania uzavreli manželstvo dňa 18.12.1976. Navrhovateľka v konaní tvrdila, že predmetný byt s garážou, pôvodne zapísaný na LV vedenom katastrom nehnuteľností vo výlučnom vlastníctve odporcu patrí do ich BSM, s čím odporca nesúhlasil, a tvrdil, že byt bol v jeho výlučnom vlastníctve. V odvolaní navrhovateľka okrem vyššie uvedeného právneho posúdenia namietala aj skutkové zistenia súdu prvého stupňa, keď mala za to, že súd prvého stupňa nesprávne vyhodnotil dôkazy, produkované v konaní za účelom preukázania rozostavanosti stavby, bloku č. XX, v ktorom sa byt s garážou nachádza, ku dňu uzavretia manželstva s odporcom. Zotrvala na tvrdení, že v čase uzatvorenia manželstva s odporcom sa so stavbou bytového domu č. XX nezačalo resp. boli postavené len základy, čo potvrdzovali aj svedecké výpovede a písomné prehlásenia ňou navrhnutých svedkov, a odporca vo vyjadrení k jej odvolaniu tvrdil, že v tom čase už bola postavená hrubá stavba, ako na základe výpovede svedka E.. Č. ustálil aj súd prvého stupňa. Navrhovateľka argumentovala tiež tým, že odporca nepreukázal, že dodatok č. 6 k zmluve o výstavbe bytov v osobnom vlastníctve bol registrovaný Štátnym notárstvom, z čoho vyvodzovala neplatnosť dodatku a nadobudnutie bytu do BSM s odporcom vydržaním. Ohľadom dôkazného bremena považuje odvolací súd za potrebné uviesť, že odporca bol na liste vlastníctva vedenom katastrom nehnuteľností uvedený ako výlučný vlastník predmetného bytu. Podľa zápisu v katastri nehnuteľností bolo potom na mieste vychádzať z vyvrátiteľnej domnienky, že odporca bol výlučným vlastníkom bytu. Práva k nehnuteľnostiam sa totiž vpisujú do listu vlastníctva a do súboru popisných informácií katastra, čím sa stávajú hodnovernými, prípadne aj záväznými údajmi katastra, samozrejme, ak sa nepreukáže opak. Ak navrhovateľka namietala, že odporca nepreukázal, že dodatok č. 6 bol registrovaný Štátnym notárstvom, je namieste uviesť, že odporcu za stavu, keď bol ako výlučný vlastník bytu zapísaný na LV, dôkazné bremeno nezaťažovalo. Ak navrhovateľka ďalej tvrdila, že byt zapísaný vo vlastníctve odporcu patrí do ich BSM, bola povinná svoje tvrdenie preukázať hodnoverným dôkazom, na základe ktorého by sa dôkazné bremeno preukázať, že je výlučný vlastník bytu, presunulo na odporcu. Keďže súd prvého stupňa (čiastočne) hodnotil dôkazy, produkované oboma účastníkmi, pričom dospel k záveru, že z výpovede E.. Č. mal za preukázané, že odporca bol vzhľadom na stupeň rozostavanosti bytového domu č. 10 vlastníkom bytu, mal zrejme za to, že navrhovateľka ňou produkovanými dôkazmi vlastníctvo odporcu k bytu spochybnila. Ak potom, čo však vzhľadom na nepreskúmateľnosť jeho právneho názoru nie je možné zistiť, vychádzal pri rozhodovaní z výpovede svedka E.. Č., ktorý sa, a tu sa odvolací súd s námietkami navrhovateľky stotožňuje, k rozostavanosti bytového domu č. XX vo svojej výpovedi vôbec nevyjadril (vyjadroval sa k rozostavanosti bytového domu č. X), nevyhodnotil produkované dôkazy správne. Naviac, svedok E.. Č. uviedol, že hrubá stavba bytového domu bola postavená „do konca roku 1976, prípadne do začiatku roku 1977“. Ako potom súd prvého stupňa dospel na základe tejto výpovede k záveru, že ku dňu uzavretia manželstva účastníkov (18.12.1976) stavba bytového domu č. XX ako vec v právnom zmysle existovala, zostalo nevysvetlené. Posúdenie vzniku vlastníctva odporcu k bytu je otázkou právnou, ktorú posudzuje súd po tom, čo má pre svoj hodnotiaci záver náležitý skutkový podklad vo vykonaných dôkazoch. Takáto situácia však podľa názoru odvolacieho súdu v danom prípade nenastala, nakoľko súd prvého stupňa nezistil skutkový stav v rozsahu dostatočnom na to, aby z neho mohol vyvodiť závery, ktoré prezentoval vo svojom rozhodnutí. Ak v odôvodnení napadnutého uznesenia uviedol, že výpoveďou svedka E.. Č. mal za preukázané, že ku dňu uzavretia manželstva (18.12.1976) stavba bytového domu č. XX ako vec v právnom zmysle existovala, z čoho s poukazom registrovanú zmluvu o výstavbe bytov v osobnom vlastníctve vyvodil, že vlastníkom bytu bol preto odporca, spočívajú jeho závery na nesprávnom a neúplnom hodnotení dôkazov, a sú preto predčasné. Hodnotenie dôkazov je činnosť súdu, pri ktorej hodnotí vykonané procesné dôkazy z hľadiska ich pravdivosti a relevantnosti pre rozhodnutie. Pri hodnotení dôkazov súd v zásade nie je právnymi predpismi obmedzovaný v tom, ako má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť, keďže sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov, avšak hodnotiaca úvaha súdu nemôže byť svojvoľná, a súd musí vychádzať zo všetkého, čo vyšlo v konaní najavo, teda vyhodnotiť všetky produkované dôkazy. V tejto súvislosti odvolací súd zastáva tiež názor, že takú zásadnú právnu otázku, teda kedy vznikla stavba bytového domu č. XX ako vec v právnom zmysle, a kedy vzniklo vlastníctvo odporcu k bytu, nie je možné vyriešiť na základe skutkového stavu ustáleného z výpovedí svedkov typu „neboli postavené ani základy“ resp. „hrubá stavba bola postavená do konca roku 1976 resp. začiatkom roku 1977“. Za stavu, keď sa výpovede účastníkov konania (a nimi navrhnutých svedkov, poväčšine ich rodinných príslušníkov a kamarátov) ohľadom rozostavanosti stavby domu č. XX ku dňu uzavretia manželstva účastníkov konania úplne rozchádzajú, bude úlohou súdu prvého stupňa v ďalšom konaní vyzvať účastníkov na predloženie alebo označenie ďalších dôkazov, ktorými mienia svoje tvrdenia preukázať, pričom dôkaz výsluchom stavbyvedúceho a prípadným zabezpečením stavebnej dokumentácie môže vykonať aj v prípade, ak to účastníci nenavrhnú, a následne vykonať dokazovanie dôkazmi, ktoré bude mať počas konania k dispozícii, a tieto jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti riadne vyhodnotiť. Až na základe správne zisteného skutkového stavu bude môcť prijať právny záver o tom, či byt s garážou patril alebo nepatril do BSM účastníkov. Následne, teda až po vyriešení tejto prejudiciálnej otázky, bude môcť pristúpiť k vyporiadaniu ich BSM. Z vyššie uvedených dôvodov odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa ust. § 221 ods. 1 písm. h) a f) O.s.p. ako predčasný zrušil, a podľa ust. § 221 ods. 2 O.s.p. mu vec vrátil na ďalšie konanie. V novom rozhodnutí rozhodne súd prvého stupňa aj o trovách odvolacieho konania (ust. § 224 ods. 3 O.s.p.). Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Toto uznesenie nemožno napadnúť odvolaním.