Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/139/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012200673 Dátum vydania rozhodnutia: 01. 04. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1012200673.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu JUDr. Renáty Janákovej a Mgr. Viliama Pohančeníka, v právnej veci žalobcu: EUREA, občianske združenie, IČO: 30 794 242, Tupého 25/A, Bratislava, zastúpený: Mgr. Vladimír Šárnik, advokát, Národného oslobodenia 25, Bernolákovo, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. P.-G.-X/XXXX zo dňa 25.01.2012, jednohlasne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobou napadnutým rozhodnutím minister vnútra SR (žalovaný) zamietol rozklad žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného (Ministerstvo vnútra SR, Prezídium Policajného zboru, Úradu boja proti korupcii) ako povinnou osobou podľa zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „ ZSI“) vydanom v prvom stupni pod č. KM-XXX-XXX/SI-XXXX zo dňa 09.12.2011, ktorým sa nevyhovelo žalobcovej žiadosti zo dňa 04.10.2011 o poskytnutie informácie, v ktorej žiadal o sprístupnenie „všetkých interných predpisov Ministerstva vnútra SR, Prezídia Policajného zboru alebo Úradu boja proti korupcii, ktoré upravujú operatívnu činnosť príslušníkov PZ služobne zaradených na Úrade boja proti korupcii“ a toto rozhodnutie potvrdil. Žalobca považoval rozhodnutie žalovaného za nezákonné, žiadal ho zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. K priebehu administratívneho konania žalobca uviedol, že dňa 29.02.2011 adresoval povinnej osobe vyššie uvedenú žiadosť, pričom táto svojim rozhodnutím zo dňa 14.10.2011 žiadosť zamietla. Rozkladom zo dňa 24.10.2011, ktorý bol žalovanému doručený dňa 24.10.2011, žalobca napadol prvostupňové rozhodnutie. Lehota na rozhodnutie o rozklade márne uplynula žalovanému dňa 08.11.2011, v dôsledku čoho v uvedený deň vznikla fikcia rozhodnutia o zamietnutí rozkladu žalobcu. Samotné fiktívne rozhodnutie žalovaného žalobca napadol samostatnou žalobou na Krajskom súde v Bratislave. Po uplynutí zákonnej lehoty a vzniku fiktívneho rozhodnutia žalovaný vydal dňa 25.01.2012 rozhodnutie (vyššie opísané), ktorým rozklad žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalobca nesúhlasil s tvrdením povinnej osoby a žalovaného, že predmetom žiadosti o informácie boli utajované skutočnosti. Aby informácia bola utajovanou skutočnosťou, musela by existovať potreba chrániť ju pred vyzradením v záujme SR. Podľa žalobcu sa žalovaný v odôvodnení rozhodnutia nevysporiadal s uvedenými otázkami, zopakoval všeobecné frázy z prvostupňového rozhodnutia a následne sa výslovne odmietol zaoberať skúmaním splnenia materiálnej podmienky (záujem ochrany pred vyzradením), keď v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol, že „spochybňovanie utajovania týchto informácií nemôže byť predmetom konania o rozklade, a preto nezakladá právne relevantný dôvod na zmenu alebo zrušenie rozhodnutia, ktoré po formálnej stránke bolo vydané v súlade so zákonom“. Podľa názoru žalobcu nie každý interný predpis upravuje konkrétne postupy pri realizácii spravodajských opatrení a nie každý aspekt operatívno-pátracej činnosti je nevyhnutné a potrebné utajovať. Utajeniu môžu podliehať konkrétne realizované činnosti v rozpracovaných veciach, nie všeobecné akty upravujúce chronicky známe postupy, či vnútornú organizáciu operatívnych útvarov. Metódy používané Policajným zborom SR vôbec nie sú unikátne, naopak sú chronicky známe a každý záujemca sa s nimi môže do detailov oboznamovať v príslušných verejne prístupných archívoch bezpečnostných zložiek na území SR ako aj v okolitých postkomunistických štátoch, pritom argumentácia žalovaného vychádza z presvedčenia o unikátnosti používaných operatívno-pátracích metód. Rozhodnutie žalovaného je podľa žalobcu nepreskúmateľné, nakoľko sa nevysporiadalo s materiálnou ani formálnou podmienkou utajenia. Je tiež vecne nesprávne, pretože nie každý interný predpis týkajúci sa operatívno-pátracej činnosti je potrebné utajovať. Žalobca zároveň namietal, že žalobou napadnuté rozhodnutie bolo vydané až po právoplatnom skončení konania (po vydaní tzv. fiktívneho rozhodnutia), a preto je nezákonné a nadbytočné. Poukázal pritom na uznesenie NSSR sp. zn. 4Sž 131/03 zo dňa 31.05.2004. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním doručeným súdu dňa 13.07.2012, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. K otázke vzniku fiktívneho rozhodnutia žalovaný uviedol, že ZSI nemá osobitnú úpravu na štádium konania od podania odvolania (rozkladu) prvostupňového správneho orgánu, postupuje sa teda podľa § 57 správneho poriadku, kedy sú buď splnené podmienky na konanie prvostupňového správneho orgánu v tzv. autoremedúre ustanovené v ods. 1, alebo, ak podmienky na takýto postup nie sú dané, postupuje sa podľa ods. 2 a správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, predloží odvolanie (rozklad) spolu s výsledkami doplneného konania a zo spisovým materiálom odvolaciemu orgánu najneskôr do 30 dní od dňa, keď mu odvolanie (rozklad) došlo. Poukázal pritom na právny názor vyslovený v rozsudku NSSR sp. zn. 2Sži/7/2011 zo dňa 21.03.2012. V predmetnom konaní bol povinnej osobe doručený rozklad žalobcu dňa 30.12.2011, povinná osoba doručila rozklad osobitnej rozkladovej komisii ministra vnútra SR dňa 11.01.2012 (v zákonom stanovenej 30 dňovej lehote) a žalovaný rozhodol o rozklade dňa 25.01.2012, teda v zákonom stanovenej 15 dňovej lehote (§ 19 ods. 3 ZSI). K námietke žalobcu o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol, že utajovaná informácia musí spĺňať dve podmienky - materiálnu (musí existovať potreba chrániť informáciu v záujme SR) a formálnu (informácia musí spadať do oblasti utajovaných skutočností). Povinná osoba sa pri posudzovaní žiadosti zaoberala splnením oboch uvedených podmienok. Poskytnutie informácií v zmysle ust. § 8 ZSI nebolo možné, pretože žalobca ako žiadateľ k nim nemal oprávnený prístup. Jednalo sa o nariadenia upravujúce utajené postupy operatívnej činnosti, ktorá je systémom spravidla utajených spravodajských opatrení na účely zamedzovania, odhaľovania a dokumentovania trestnej činnosti aj páchateľov a tieto postupy nemajú verejný charakter. Poskytnutím týchto informácií by mohlo dôjsť k zmareniu či sťaženiu odhaľovania a dokumentovania trestnej činnosti, pretože odkrytím týchto postupov by došlo k vážnemu ohrozeniu verejného poriadku SR, sťaženiu všetkých činností príslušníkov Policajného zboru, ktorí sú zo zákona povinní odhaľovať a dokumentovať trestnú činnosť. Podľa § 8 zákona č. 215/2004 Z.z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov a § 2 Nariadenia Vlády SR č. 216/2004 Z.z., ktorým sa ustanovujú oblasti utajovaných skutočností bol žalovaným vydaný zoznam utajovaných skutočností v jeho pôsobnosti nariadením č. 16/2008 z 26.02.2008 čiastka 16 v znení neskorších noviel, ktoré vymedzuje jednotlivé oblasti utajovaných skutočností, útvary ministerstva, na ktoré sa vzťahuje a určuje rozsah utajovaných skutočností. Pokiaľ žalobca namietal, že nie každý interný predpis upravuje konkrétne postupy pri realizácii spravodajských opatrení a nie každý aspekt operatívno-pátracej činnosti je nevyhnutné a potrebné utajovať, žalovaný uviedol, že pokiaľ žalobca žiadal konkrétne neutajované nariadenie, mal to jasne uviesť vo svojej žiadosti. Žalobcova žiadosť bola zamietnutá z dôvodu ochrany utajovaných skutočností. Interné predpisy žalovaného boli vydané pod príslušným stupňom utajenia, žalobca žiadal sprístupnenie interných predpisov, ktorými sa pri svojej činnosti riadia operatívni pracovníci povinnej osoby, pričom všetky vydané nariadenia upravujúce ostatné činnosti (neupravené zákonom č. 171/1993 Z.z. o policajnom zbore v znení neskorších predpisov) boli označené stupňom utajenia „Vyhradené“. Poskytnutie takýchto informácií v zmysle § 8 ZSI preto nebolo možné. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a mieste príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 a nasl. O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie a to v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť podľa § 250j ods. 1 O.s.p., pretože rozhodnutie a postup žalovaného bol z hľadiska vymedzenia žalobných dôvodov v súlade so zákonom. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti postupu a rozhodnutia správneho orgánu podľa piatej časti druhej hlavy O.s.p. je posudzovať, či správny orgán vecne príslušný na konanie si zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia, či zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci správneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania pred správnym orgánom, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Z pripojeného administratívneho spisu a z listín predložených navrhovateľmi vyplynuli skutkové okolnosti tak, ako ich opísali účastníci konania vo svojich písomných podaniach. Rozhodnutie žalovaného bolo odôvodnené obdobne ako vyjadrenie k žalobe. Podľa § 57 ods. 1 správneho poriadku správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, môže o odvolaní sám rozhodnúť, ak odvolaniu v plnom rozsahu vyhovie a ak sa rozhodnutie netýka iného účastníka konania ako odvolateľa alebo ak s tým ostatní účastníci konania súhlasia. Podľa § 57 ods. 2 správneho poriadku ak nerozhodne správny orgán, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal, o odvolaní, predloží ho spolu s výsledkami doplneného konania a so spisovým materiálom odvolaciemu orgánu najneskôr do 30 dní odo dňa, keď mu odvolanie došlo, a upovedomí o tom účastníka konania. Podľa § 8 ods. 1 ZSI ak požadovaná informácia tvorí utajovanú skutočnosť podľa osobitného zákona alebo je predmetom bankového tajomstva alebo daňového tajomstva podľa osobitného zákona, ku ktorým žiadateľ nemá oprávnený prístup, povinná osoba ju nesprístupní s uvedením odkazu na príslušný právny predpis. Podľa § 19 ods. 1 ZSI proti rozhodnutiu povinnej osoby o odmietnutí požadovanej informácie možno podať odvolanie v lehote 15 dní od doručenia rozhodnutia alebo márneho uplynutia lehoty na rozhodnutie o žiadosti podľa § 17. Odvolanie sa podáva povinnej osobe, ktorá rozhodnutie vydala alebo mala vydať. Podľa § 19 ods. 3 ZSI odvolací orgán rozhodne o odvolaní do 15 dní od doručenia odvolania povinnou osobou. Ak odvolací orgán v tejto lehote nerozhodne, predpokladá sa, že vydal rozhodnutie, ktorým odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil; za deň doručenia tohto rozhodnutia sa považuje druhý deň po uplynutí lehoty na vydanie rozhodnutia. Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ zákona č. 215/2004 Z.z. na účely tohto zákona je utajovanou skutočnosťou informácia alebo vec určená pôvodcom utajovanej skutočnosti, ktorú vzhľadom na záujem Slovenskej republiky treba chrániť pred vyzradením, zneužitím, poškodením, neoprávneným rozmnožením, zničením, stratou alebo odcudzením (ďalej len "neoprávnená manipulácia") a ktorá môže vznikať len v oblastiach, ktoré ustanoví vláda Slovenskej republiky svojím nariadením, Podľa § 2 ods. 1 písm. b/ zákona č. 215/2004 Z.z. na účely tohto zákona je informáciou 1. obsah písomnosti, nákresu, výkresu, mapy, fotografie, grafu alebo iného záznamu, 2. obsah ústneho vyjadrenia, 3. obsah elektrického, elektromagnetického, elektronického alebo iného fyzikálneho transportného média, Rozsah a podmienky prístupu k informáciám upravuje ZSI, podľa ktorého má každý právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii, pričom informácie sa sprístupňujú bez preukázania právneho alebo iného dôvodu alebo záujmu, pre ktorý sa informácia požaduje (§ 3 ods. 1,3 cit. zák.). Osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie sú štátne orgány, obce ako aj tie právnické osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti (§ 2 ods. 1 cit. zák.). Všetky zákonom ustanovené obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia (§ 12 cit. zák.). S ohľadom na vymedzenie žalobných dôvodov pripadlo súdu posúdiť, či zákonná 15- dňová lehota podľa § 19 ods. 3 ZSI na rozhodnutie o rozklade žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu povinnej osoby začala plynúť ministrovi žalovaného už dňom nasledujúcim po doručení rozkladu proti rozhodnutiu žalovaného, alebo až dňom nasledujúcim po predložení rozkladu povinnou osobou spolu so spisom rozkladovej komisii ministra vnútra SR. Od posúdenia tejto otázky potom závisí, či vo veci bolo vydané druhostupňové fiktívne rozhodnutie márnym uplynutím 15- dňovej lehoty na rozhodnutie o rozklade, alebo či fikcia rozhodnutia o žalobcovom rozklade nenastala a žalobou napadnuté rozhodnutie ministra bolo vydané včas. Žalobca poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR vo veci sp. zn. 4Sž 131/03, v ktorom bolo judikované, že „pokiaľ v prvom stupni ako povinná osoba rozhodol ústredný orgán štátnej správy a nadriadeným orgánom je v podstate ten istý orgán, doručením ministerstvu bolo odvolanie súčasne doručené ministrovi a preto bol deň doručenia odvolania rozhodujúci pre začatie plynutia lehoty podľa § 19 ods. 3 ZSI.“ V minulosti obdobne a vo viacerých prípadoch posúdil otázku začatia plynutia lehoty na rozhodnutie o rozklade v situácii, ak bola povinná osoba ústredným orgánom štátnej správy resp. jej organizačná zložka, aj konajúci senát krajského súdu. Rozhodovacia prax súdov bola pri posudzovaní uvedenej spornej otázky nejednotná. Krajský súd považuje za potrebné poukázať na novšiu judikatúru Najvyššieho súdu SR, napr. vo veci vedenej pod sp. zn. 3Sži/19/2012 zo dňa 04.12.2012, v ktorej tento súd v obdobnej veci konštatoval, že „... ustanovenie § 19 ods. 3 prvá veta zák. č. 211/2000 Z.z. počíta s procesom predkladania spisu prvostupňovým správnym orgánom a preto sa ustanovuje 15- dňová lehota na rozhodnutie od doručenia odvolania povinnou osobou, tzn. od doručenia odvolania spolu so spisovým materiálom. Tento postup sa primerane aplikuje na konanie o rozklade (§ 61 ods. 3 správneho poriadku). Rozhodnutiu o rozklade predchádza procesný postup rozkladovej komisie a vyhotovenie návrhu rozkladovou komisiou, ktorá vykonáva procesné úkony spojené s predložením veci na rozhodnutie o rozklade podobne ako správny orgán prvého stupňa. Rozkladová komisia preto tieto úkony robí najneskôr v lehote podľa § 57 ods. 2 správneho poriadku v spojení s § 41 ods. 3 správneho poriadku. Podľa názoru Najvyššieho súdu SR zmienená subsidiárna aplikácia správneho poriadku i na konanie podľa zákona č. 211/2000 Z.z. je v súlade s princípom dobrej verejnej správy. Z tohto dôvodu Najvyšší súd SR dospel k záveru, že lehota na rozhodnutie ministra podľa § 19 ods. 3 prvá veta zákona č. 211/2000 Z.z. plynie od predloženia rozkladu spolu so spisom...“. S citovaným názorom Najvyššieho súdu SR ohľadom výkladu § 19 ods. 3 ZSI sa krajský súd v plnom rozsahu stotožňuje a zastáva názor, že povinná osoba v súlade s § 57 ods. 2 správneho poriadku, ktorého právnemu režimu konanie podľa ZSI v otázkach osobitne neupravených podlieha, predložila rozklad žalobcu (doručený 26.10.2011) spolu so spisom v rámci zákonnej 30- dňovej lehoty (dňa 11.01.2012). Nasledujúcim dňom začala plynúť ministrovi žalovaného, oprávnenému rozhodnúť o rozklade, zákonná 15- dňová lehota podľa § 19 ods. 3 ZSI, ktorú minister dodržal a žalobou napadnutým rozhodnutím zo dňa 25.01.2012 zamietol rozklad žalobcu a potvrdil rozhodnutie povinnej osoby zo dňa 09.12.2011. Z uvedených dôvodov je Krajský súd v Bratislave toho názoru, že fikcia vydania druhostupňového rozhodnutia, ktorým by bolo potvrdené rozhodnutie povinnej osoby o nesprístupnení žalobcom požadovanej informácie, nenastala a preto fiktívne rozhodnutie, ktorým žalobca odôvodňuje nadbytočnosť a nezákonnosť žalobou napadnutého rozhodnutia, nevzniklo. Právo na informácie spolu so slobodou prejavu sú ústavnými právami každého subjektu garantovanými Ústavou Slovenskej republiky, Listinou základných práv a slobôd a Dohovorom o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť len zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosti štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti (čl. 26 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky). Výkladovým pravidlom pri obmedzovaní základných práv a slobôd je ustanovenie čl. 13 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého pri obmedzovaní základných práv a slobôd sa musí dbať na ich podstatu a zmysel. Takéto obmedzenia sa môžu použiť len na ustanovený cieľ. Rozsah obmedzení základných práv a slobôd je potrebné vykladať reštriktívne. Zákon o slobodnom prístupe k informáciám v podrobnostiach upravuje podmienky, postup a rozsah slobodného prístupu k informáciám (§ 1). Obmedzenia práva na slobodný prístup k informáciám sú upravené v ustanoveniach § 8 až § 13 tohto zákona. Jedným zo zákonom definovaných trvalých obmedzení prístupu k informáciám je obmedzenie prístupu k informáciám tvoriacim utajovanú skutočnosť podľa osobitného predpisu, ktorým je pre daný prípad zákon č. 215/2004 Z.z.. Ako uviedol žalovaný v žalobe napadnutom rozhodnutí a tiež vo vyjadrení k žalobe, žalobcova žiadosť o sprístupnenie informácií bola zamietnutá z dôvodu ochrany utajovaných skutočností, pretože žalobcom požadované interné predpisy žalovaného boli vydané pod príslušným stupňom utajenia, žalobca žiadal sprístupnenie interných predpisov. Súd poukazuje na to, že v zmysle zákona č. 215/2004 Z.z. je práve žalovaný pôvodcom predmetných informácií a ako taký je spôsobilí a oprávnený rozhodnúť, ktorá informácia je utajovanou skutočnosťou a určiť stupeň jej utajenia. V tomto kontexte preto nemožno polemizovať so žalovaným ako pôvodcom utajovanej skutočnosti v zmysle zákona, či predmetné informácie sú, alebo nie sú, zaradené do zoznamu utajovaných skutočností a či podliehajú režimu utajenia v zmysle zákona č. 215/2004 Z.z.. Utajovaná skutočnosť musí byť chránená pred nepovolanou osobou a cudzou mocou spôsobom ustanoveným príslušnými právnymi predpismi. Žalobca je v tomto smere nepovolanou osobou, ktorá nie je oprávnená oboznamovať sa s utajovanými skutočnosťami. Na druhej strane súd podotýka, že označenie celého dokumentu určitým stupňom utajenia neruší povinnosť vyplývajúcu z § 12 ZSI poskytnúť informácie, ktoré nie sú utajovanými skutočnosťami (napr. informácie, ktorých sprístupnenie neohrozí záujmy Slovenskej republiky) a ktoré nie sú chránené ani inými predpismi. Pri rozhodovaní o sprístupnení informácií obsiahnutých v takomto dokumente treba rešpektovať ústavnú požiadavku zakotvenú v čl. 26 ods. 4 Ústavy SR, aby obmedzenie práva na prístup k informáciám bolo vždy naozaj „nevyhnutné“ na ochranu určitého ústavou chráneného záujmu (v tomto prípade napr. na ochranu bezpečnosti štátu alebo verejného poriadku). Znamená to, že prístup by mal byť obmedzený k tým informáciám, ktoré je naozaj potrebné chrániť v záujme štátu (k utajovaným skutočnostiam) a že z dokumentu označeného za utajovaný by mali byť sprístupnené informácie, ktoré nie sú utajovanými skutočnosťami. Súd sa nestotožnil s argumentáciou žalobcu, že v danom prípade nebola naplnená potreba chrániť požadované informácie vzhľadom na záujem Slovenskej republiky ako ďalšia požiadavka podľa zákona č. 215/2004 Z.z.. Žalobcove vágne tvrdenie, že metódy používané Policajným zborom SR nie sú unikátne, naopak sú chronicky známe a každý záujemca sa s nimi môže do detailov oboznamovať v príslušných verejne prístupných archívoch bezpečnostných zložiek na území SR ako aj v okolitých postkomunistických štátoch nemôže spochybňovať to, že žalobcom požadované informácie sú internými predpismi upravujúcimi utajené postupy operatívnej činnosti, ktoré slúžia Policajnému zboru SR na účely zamedzovania, odhaľovania a dokumentovania trestnej činnosti a páchateľov, pričom súbor týchto informácií nemá verejný charakter. Policajný zbor chráni život a bezpečnosť osôb a majetok, odhaľuje trestné činy <http://sk.wikipedia.org/wiki/Trestn%C3%BD_%C4%8Din> a zisťuje ich páchateľov, spolupôsobí pri odhaľovaní daňových únikov a nezákonných finančných operácií, vykonáva vyšetrovanie a vyhľadávanie o trestných činoch, vedie boj proti terorizmu <http://sk.wikipedia.org/wiki/ Terorizmus> a ak bol porušený, robí opatrenia na jeho obnovenie, vykonáva pátranie po osobách a pátranie po veciach a iné úlohy ak tak ustanovujú osobitné predpisy. Súd sa v plnej miere stotožnil so žalovaným, že poskytnutím predmetných informácií by mohlo dôjsť k zmareniu alebo sťaženiu odhaľovania a dokumentovania trestnej činnosti a tiež k ohrozeniu verejného poriadku. Preto tieto informácie svojim charakterom spĺňali definíciu utajovaných skutočností podľa zákona č. 215/2004 Z.z. (po formálnej i materiálnej stránke) a ako také boli vylúčené v súlade s § 8 ods. 1 ZSI z povinnosti ich žalobcovi poskytnúť. Vzhľadom na uvedené dospel Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci k záveru, že rozhodnutie žalovaného i postup, ktorý jeho vydaniu predchádzal, neukrátili žalobcu na jeho právach a boli v medziach zákona. Nakoľko námietky žalobcu neodôvodňovali zrušenie napadnutého rozhodnutia, postupoval súd podľa § 250j ods. 1 O.s.p. a žalobu zamietol. O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a nepriznal právo na náhradu trov konania žiadnemu z účastníkov, nakoľko žalobca vo veci úspech nemal a žalovanému v systéme správneho súdnictva právo na náhradu trov zásadne neprináleží. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.