Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2Co/485/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012206504 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 03. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Darina Kriváňová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1012206504.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte v zložení: predsedníčka senátu JUDr. Darina Kriváňová a členovia senátu JUDr. Mária Hajdínová a JUDr. Ayše Pružinec Erenová v právnej veci navrhovateľa: Z. E., bytom R. XXXX/XX, C. C., proti odporcovi: Ministerstvo obrany Slovenskej republiky, so sídlom Kutuzovova č. 8, Bratislava, o ochranu osobnosti a náhradu nemajetkovej ujmy, o odvolaní navrhovateľa proti rozsudku Okresného súdu Bratislava III, č.k. 44C 224/2012-88 zo dňa 31.7.2013, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozsudok Okresného súdu Bratislava III č.k. 44C 224/2012-88 zo dňa 31.7.2013 p o t v r d z u j e . Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Okresný súd Bratislava III rozsudkom č.k. 44C 224/2012-88 zo dňa 31.7.2013 zamietol návrh navrhovateľa, ktorým sa domáhal, aby súd uložil odporcovi povinnosť prepracovať stanovisko č. ÚPS-199/2012 zo dňa 7. marca 2012 tak, že sa v ňom nesmie uvádzať, že sa v prípade navrhovateľa postupovalo podľa § 6 ods. 9 písm. d) zákona č. 576/2004 Z.z. a že odvolanie informovaného súhlasu v prípade navrhovateľa nemalo žiadne právne účinky, ďalej povinnosť písomne sa ospravedlniť navrhovateľovi do 30 dní od právoplatnosti rozsudku za nepravdivé tvrdenie, že sa v prípade navrhovateľa postupovalo podľa § 6 ods. 9 písm. b) zákona č. 576/2004 Z.z. a tiež nahradiť navrhovateľovi nemajetkovú ujmu vo výške 5.000,- eur. Navrhovateľ podaný návrh odôvodnil tým, že odporca vydal dňa 7. marca 2012 stanovisko č. ÚPS-199/2012, ktorým boli porušené jeho práva a ktoré bolo zaslané ústrednej vojenskej nemocnici v Ružomberku a je záväzné pre rezort odporcu a v ktorom uviedol okrem iného: „sme toho názoru, že Z.. U. pri pokračovaní v liečbe rtm. E. postupovala v súlade s ustanovením § 6 ods. 9 písm. d) a § 11 ods. 7 písm. a) zák. č. 576/2004 Z.z. v spojení s § 12 ods. 11 uvedeného zákona“. Navrhovateľ tvrdil, že toto tvrdenie je nepravdivé a poškodzuje jeho dobrú povesť a spochybňuje jeho duševný zdravotný stav a spôsobila mu ďalšie komplikácie. Uvedené zákonné ustanovenie sa vzťahuje na osobu s duševnou chorobou alebo príznakmi duševnej poruchy, ktorá ohrozuje seba alebo svoje okolie, resp. o osobu s duševnou chorobou, alebo príznakmi duševnej poruchy, ktorej hrozí vážne zhoršenie zdravotného stavu. Navrhovateľ listom zo dňa 9.3.2012 žiadal odporcu, aby vydal nové stanovisko, v ktorom bude uvedené, že informácie v stanovisku zo dňa 7.3.2012 sú chybné a nepravdivé a predmetné ustanovenie je nesprávne vyložené. Odporca listom zo dňa 15.3.2012 oznámil navrhovateľovi, že trvá na pôvodne vydanom stanovisku. Navrhovateľ sa preto obrátil na Ministerstvo zdravotníctva SR, ako na predkladateľa zákona, ktoré ho informovalo, že ustanovenie § 6 ods. 9 písm. b) zákona č. 576/2004 Z.z. sa vzťahuje na tú istú osobu s duševnou chorobou alebo príznakmi duševnej poruchy, ktorá ohrozuje seba alebo svoje okolie alebo jej hrozí vážne zhoršenie zdravotného stavu. Odporca listom zo dňa 20.9.2012 uviedol, že predmetná veta v stanovisku úradu právnych služieb odporcu mohla byť zo strany navrhovateľa pochopená spôsobom, ako navrhovateľ uvádza a za tento nedostatok sa odporca navrhovateľovi ospravedlňuje. Navrhovateľ trvá na písomnom ospravedlnení zo strany odporcu, pretože bol v písomnom stanovisku označený za osobu, pri ktorej sa nevyžaduje informovaný súhlas, lebo sa pri nej postupuje podľa ustanovenia § 6 ods. 9 písm. d) zákona č. 576/2004 Z.z., teda za osobu s duševnou chorobou alebo s príznakmi duševnej poruchy. Navrhovateľ tvrdil, že ide o nepravdivé tvrdenie, ktoré je v stanovisku všeobecne uvádzané, že sa v jeho prípade nevyžaduje informovaný súhlas, pretože sa postupovalo v súlade s ustanovením. Odporca žiadal návrh navrhovateľa zamietnuť s tým, že účelom ani cieľom predmetného stanoviska nebolo označiť navrhovateľa za osobu s duševnou poruchou, ale poskytnúť nezáväzný právny výklad právnych ustanovení súvisiacich so vzniknutou situáciou. Navrhovateľovi sa listom ÚPS-758/2012 zo dňa 20.9.2012 neospravedlnili a vysvetlili mu ich chápanie predmetných právnych ustanovení a ubezpečili ho, že uvedená časť stanoviska úradu právnych služieb odporcu žiadnym spôsobom nemala za cieľ označiť ho ako osobu s duševnou poruchou alebo príznakmi duševnej poruchy. Dňa 24. februára 2012 bola odporcovi doručená žiadosť Ústrednej vojenskej nemocnice Ružomberok o súčinnosť pri vybavovaní podania navrhovateľa zo dňa 20. februára 2012 a odporca bol požiadaný o právne stanovisko, ktoré sa týkalo postupu lekárky posádkovej ambulancie Z.. B. U., ktorá odmietla od navrhovateľa prevziať písomnosti a to odvolanie skôr udeleného súhlasu s poskytovaním zdravotnej starostlivosti k 30.8.2011, odstúpenie od dohody o poskytovaní zdravotnej starostlivosti k 30.8.2011 a žiadosť o uznanie práceneschopného od 1.9.2011. Odporca mal zaujať stanovisko k otázkam, či bol postup Z.. U. správny a ak pokračovala v liečbe navrhovateľa aj po doručení uvedených písomností, ďalej ak bol postup Z.. U. správny, v akom právnom predpise má oporu a ak bol postup Z.. U. nesprávny, ako mala postupovať, kto mal menovaného prevziať do zdravotnej starostlivosti. V stanovisku odporca uviedol, že Z.. U. pravdepodobne postupovala podľa § 6 ods. 9 písm. d) zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti v službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého sa informatívny súhlas nevyžaduje v prípade ambulantnej starostlivosti, ak osobe hrozí vážne zhoršenie zdravotného stavu. V závere stanoviska bol uvedený právny názor odporcu, že Z.. U. pri pokračovaní v liečbe rtm. E. postupovala v súlade s ustanovením § 6 ods. 9 písm. d) a § 11 ods. 7 písm. a) zákona č. 576/2004 Z.z. v spojení s § 12 ods. 11 tohto zákona. Navrhovateľ pre účely svojho tvrdenia vytrhol z kontextu celého stanoviska predmetnú vetu, ktorá bez súvislosti uvedených v ostatných častiach predmetného stanoviska mohla mať iný význam, ako vyplýva z celého stanoviska. Odporca poukázal na to, že on len predpokladal, že Z.. U. postupovala pravdepodobne podľa uvedených zákonných ustanovení a jeho právny názor mal len odporúčací charakter a nie právnu záväznosť, pretože odporcovi nie je zákonom zverená právomoc podávať právne záväzné stanoviská žiadnym právnym predpisom a preto takéto stanovisko odporcu má len odporúčací charakter a v žiadnom prípade neslúži ako podklad pre rozhodnutie v obdobných prípadoch. Odporca žiadal návrh navrhovateľa zamietnuť najmä z dôvodu, že na vznik občianskoprávnej zodpovednosti za nemajetkovú ujmu spôsobenú neoprávneným zásahom do osobnosti fyzickej osoby musia byť splnené tri základné predpoklady a to: existencia zásahu, ktorý je objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu, neoprávnenosť zásahu a existencia príčinnej súvislosti medzi zásahom a jeho neoprávnenosť a podľa názoru odporcu vypracovaním predmetného stanovisko nedošlo k zásahu, ktorý by bol spôsobilý vyvolať u navrhovateľa nemajetkovú ujmu, v žiadnom prípade nešlo o neoprávnený zásah do práv navrhovateľa a z toho dôvodu preto neexistuje príčinná súvislosť medzi zásahom a jeho neoprávnenosťou. Namietané tvrdenia boli prednesené za takých okolností, pri ktorých nehrozilo zverejnenie a nemohla sa preto znížiť vážnosť navrhovateľa, pretože išlo len o internú neverejnú písomnú komunikáciu a takýto zásah nebol spôsobilý narušiť, alebo ohroziť osobné práva navrhovateľa. Odporca tvrdil, že navrhovateľ uviedol iba subjektívne konštatovanie a nijakým spôsobom nepreukázal, že by došlo objektívnym spôsobom k ohrozeniu alebo poškodeniu jeho osobnosti vo vzťahu k ostatným spoluobčanom a spoločnosti ako takej. Navrhovateľ preto žiadnym spôsobom nepreukázal konkrétne porušenie jeho práva na ochranu osobnosti a dôsledky, ktoré mu tým mali byť spôsobené a samotné ospravedlnenie bolo dostatočným morálnym zadosťučinením. Odporca tiež uviedol, že pokiaľ by aj predmetná veta zo strany navrhovateľa bola pochopená bez bližšieho vysvetlenia spôsobom, ktorý uviedol, za tento nedostatok sa odporca navrhovateľovi ospravedlnil a preto návrh nie je dôvodný. Predmetný nárok navrhovateľa na ochranu osobnosti a nemajetkovú ujmu okresný súd posúdil v súlade s ustanovením § 11 a § 13 Občianskeho zákonníka, v zmysle ktorých fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia svojho mena a prejavov osobnej povahy. Fyzická osoba má právo najmä sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie. Pokiaľ by sa nezdalo postačujúce zadosťučinenie podľa § 13 ods. 1 Občianskeho zákonníka, najmä preto, že bola v značnej miere znížená dôstojnosť fyzickej osoby, alebo jej vážnosť v spoločnosti, má fyzická osoba tiež právo na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch. Okresný súd v odôvodnení rozhodnutia zdôraznil, že občianskoprávna ochrana osobnosti fyzickej osoby sa poskytuje len proti takému zásahu do jej osobnostných práv, ktorý je možný kvalifikovať ako neoprávnený, a teda protiprávny a nedovolený. Navrhovateľ sa domáha práva na ochranu osobnosti, teda je potrebné, aby v konaní preukázal neoprávnený zásah do chráneného osobnostného práva, ktorý je objektívne spôsobilý porušiť, či ohroziť osobnosť fyzickej osoby, ujmu (nemajetkovú ujmu) v jednotlivých oblastiach integrity fyzickej osoby, keď v určitých prípadoch musí táto ujma spočívať v znížení dôstojnosti, alebo vážnosti fyzickej osoby v značnej miere a príčinnú súvislosť medzi neoprávneným zásahom a ujmou. Zásah musí byť spôsobilý narušiť integritu fyzickej osoby, privodiť jej ujmu na cti, dôstojnosti a spoločenskej vážnosti. V prejednávanej veci okresný súd posudzoval predmetnú časť stanoviska úradu právnych služieb odporcu z toho hľadiska, či ho možno kvalifikovať ako neoprávnený vo vzťahu k osobnostným právam navrhovateľa. Podľa názoru súdu úrad právnych služieb odporcu v rámci svojej kompetencie vypracoval predmetné stanovisko na žiadosť organizácie, ktorej je zriaďovateľom a to ako interný dokument, teda dokument, ktorý nebol určený na iné použitie, než na prípad navrhovateľa a to len ako interné odporúčanie. Z vykonaného dokazovania súd zistil, že toto stanovisko si navrhovateľ vyžiadal od odporcu na základe informačného zákona a tak získal o ňom vedomosť. Pokiaľ ide o skutočnosti konštatované v predmetnom stanovisku, podľa názoru súdu boli spôsobilé zasiahnuť do osobnostných práv navrhovateľa v tom smere, že jeho prípad bol subsumovaný pod ustanovenie, ktoré sa vzťahu na osoby s duševnou chorobou, alebo s príznakmi duševnej poruchy napriek tomu, že navrhovateľ netrpel takouto chorobou alebo poruchou, teda možno konštatovať, že bolo nepravdivé. Okresný súd vyslovil názor, že takéto konštatovanie z hľadiska významu je objektívne spôsobilé zasiahnuť ktorúkoľvek fyzickú osobu vzhľadom na jeho obsah. Pri rozhodnutí okresný súd prihliadol na okolnosti, za ktorých k tomuto zásahu do osobnostných práv navrhovateľa došlo a dospel k záveru, že navrhovateľovi na jeho žiadosť bolo zo strany odporcu už poskytnuté primerané zadosťučinenie formou ospravedlňujúceho listu č. ÚPS-758/2012 z 20. septembra 2012, v ktorom odporca navrhovateľovi zrozumiteľne vysvetlil ako dospel k predmetnému výkladu ustanovenia § 6 ods. 9 písm. d) zákona č. 576/2004 Z.z., teda že v žiadnom prípade nepovažoval navrhovateľa za osobu s duševnou chorobou, alebo príznakmi duševnej poruchy, ale ako osobu po operácii srdca ho považoval za prípad, kedy hrozí zhoršenie jeho zdravotného stavu a zároveň v tomto liste odporca pripustil, že výklad predmetného ustanovenia mohol byť pochopený zo strany navrhovateľa aj vo význame, ktorý uviedol, a preto sa navrhovateľovi ospravedlnil. Súd preto návrh navrhovateľa ako nedôvodný zamietol. Pokiaľ ide o výrok, ktorým navrhovateľ žiadal, aby sa mu odporca písomne ospravedlnil a zároveň zamietol aj návrh navrhovateľa v časti o uloženie povinnosti zaplatiť nemajetkovú ujmu, pretože navrhovateľ nepreukázal, že bola v značnej miere znížená jeho dôstojnosť alebo vážnosť v spoločnosti, keď z vykonaného dokazovania vyplýva, že sám navrhovateľ uviedol, že nebolo sprístupnené stanovisko odporcu nikomu z jeho okolia a sám získal toto stanovisko len na základe informačného zákona. Navrhovateľ preto nepreukázal svoje tvrdenie o spôsobených následkoch v jeho osobnom, resp. pracovnom živote a tak neuniesol dôkazné bremeno pre priznanie finančného zadosťučinenia. Súd nevyhovel návrhu navrhovateľa aj pokiaľ ide o uloženie povinnosti prepracovať predmetné stanovisko odporcom, pretože v zmysle ustanovenia § 13 Občianskeho zákonníka nie je možné takouto formou uložiť odporcovi povinnosť prepracovať predmetné stanovisko, keďže ide len o stanovisko, v ktorom odporca vyjadril len právny názor a teda výklad a súd v konaní mohol len posúdiť, či takýmto výkladom došlo k neoprávnenému zásahu do osobnostných práv navrhovateľa. Z uvedených dôvodov preto súd návrh navrhovateľa v celom rozsahu zamietol. O trovách konania rozhodol podľa § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že odporcovi nepriznal náhradu trov konania, pretože nepodal návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy konania a trovy si neuplatnil. Proti rozsudku okresného súdu podal odvolanie navrhovateľ, ktorý nesúhlasil s rozhodnutím súdu a s jeho záverom, že ospravedlnenie odporcu je možné považovať za primerané zadosťučinenie, z ktorého dôvodu súd návrh zamietol. Navrhovateľ tvrdil, že poskytnuté ospravedlnenie odporcu je potrebné vnímať ako ospravedlnenie, že odporca neposkytol bližšie vysvetlenie, ale nie za ospravedlnenie, že navrhovateľa označil za osobu patriacu pod § 6 ods. 9 písm. b) zákona č. 576/2004 Zb. Navrhovateľ namietal, že on nepovažoval za nepravdivú jednu vetu zo stanoviska, ale formuláciu záveru a celý kontext stanoviska, ktoré sa pri jeho osobe opieralo o ustanovenie § 6 ods. 9 písm. d) uvedeného zákona a tým bol odporcom zaradený medzi osoby s duševnou chorobou, alebo poruchou. Pokiaľ ide o nemajetkovú ujmu na pojednávaní dňa 10.7.2013 uviedol, že netrvá na nemajetkovej ujme v požadovanej sume 5.000,- eur, pretože mu ide najmä o nápravu protiprávneho stavu a nemajetkovú ujmu požadoval len symbolickú, ktorá by pokryla jeho náklady s uplatňovaním nároku. Nesúhlasil s názorom súdu, že nepreukázal, že bola v značnej miere znížená jeho dôstojnosť, alebo vážnosť v spoločnosti a v súvislosti s tým poukázal na to, že stanoviskom možno nedošlo k zníženiu jeho vážnosti v okruhu blízkych priateľov a rodiny, avšak došlo k zníženiu vážnosti v rezorte obrany, kde bol zamestnaný a následne bolo pristupované aj v iných rozhodnutiach Ministerstva obrany SR voči jeho osobe tak, že neboli porušené jeho práva, lebo bol osobou v súlade s § 6 ods. 9 písm. d), teda sa pri jeho osobe nevyžaduje informovaný súhlas (prieskumné konanie, poskytovanie zdravotnej starostlivosti, ukončenie PN). Navrhovateľ preto tvrdil, že týmto zásahom došlo k zníženiu jeho dôstojnosti a vážnosti v rezorte Ministerstva obrany SR a v Ústrednej vojenskej nemocnice Ružomberok. Ďalej namietal, že je zavádzajúce tvrdenie odporcu, že vypracoval stanovisko pre Ústrednú vojenskú nemocnicu Ružomberok a ide len o právny názor a stanovisko odporca vypracoval vo svojom mene, pretože mu to ukladá zákon ako povinnosť sa zaoberať jeho žiadosťou o vykonanie kontroly Ústrednej vojenskej nemocnice Ružomberok ako poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Ministerstvo obrany SR je povinné v súlade s ustanovením § 47 zákona č. 576/2004 Z.z. usmerňovať, organizovať, kontrolovať poskytovanie zdravotnej starostlivosti u poskytovateľa, ktorý poskytuje zdravotnú starostlivosť osobám plniacim jeho úlohy podľa osobitných predpisov. Podľa názoru navrhovateľa ÚVN Ružomberok musela považovať predmetné stanovisko za záväzné. Kancelária ministra obrany vypracovala dokument KaMO-11-20/20112, ktorým potvrdila prijatie jeho listu zo dňa 27. januára 2012, ktorým sa domáhal kontroly poskytovania zdravotnej starostlivosti a odstránenie zistených nedostatkov a postúpila jeho žiadosť na vybavenie ÚVN Ružomberok v súčinnosti s riaditeľom ÚPS MO SR. Ministerstvo obrany nemôže svoju kompetenciu, ktorú mu stanovuje zákon presunúť na inú právnickú osobu, najmä, keď táto právnická osoba je poskytovateľom zdravotnej starostlivosti a Ministerstvo obrany SR má vykonať jej kontrolu, prípadne usmerniť jej činnosť. Na základe zákona teda odporca vykonal usmernenie poskytovateľa zdravotnej starostlivosti (vydal stanovisko ÚPS 199/2012), ktorý potom na základe predmetného stanoviska MO SR konštatoval, že neboli porušené žiadne jeho práva. Nesúhlasil so záverom súdu, že ustanovenie § 13 Občianskeho zákonníka formu satisfakcie - prepracovanie predmetného stanoviska nepozná. Navrhovateľ tvrdil, že prepracovanie predmetného stanoviska nežiada ako formu satisfakcie, ale prepracovaním predmetného stanoviska sa ako fyzická osoba domáha práva, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jeho osobnosti a aby sa odstránili následky týchto zásahov. Navrhovateľ sa domáha rozhodnutia, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov a následky zásahov, aby sa odstránili, pretože trvajú doteraz. Preto žiadal, aby odvolací súd rozhodol, že odporca je povinný prepracovať stanovisko ÚPS-199/2012 zo dňa 7. marca 2012 tak, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu navrhovateľovej osobnosti a aby sa odstránili následky týchto zásahov, pretože v prípade navrhovateľa sa nemohlo postupovať podľa § 6 ods. 9 písm. d) zákona č. 576/2004 Z.z., keďže nie je osobou s duševnou chorobou alebo s príznakmi duševnej poruchy. Odporca je povinný navrhovateľovi sa písomne ospravedlniť do 30 dní od právoplatnosti rozsudku za nepravdivé tvrdenie, že sa v jeho prípade postupovalo podľa § 6 ods. 9 písm. d) zákona č. 576/2004 Z.z. a zároveň žiadal rozhodnúť, že súd navrhovateľovi nemajetkovú ujmu nepriznáva. K odvolaniu navrhovateľa sa vyjadril podaním zo dňa 26. septembra 2013 odporca, ktorý žiadal rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny potvrdiť. Vo vyjadrení uviedol, že sa stotožňuje s názorom prvostupňového súdu a považuje ospravedlnenie formou listu č. ÚPS-758/2012 za dostatočné zadosťučinenie morálneho charakteru navrhovateľovi. Odporca poukázal na to, že navrhovateľ v odvolaní uvádza len svoje vykonštruované tvrdenia, zaoberá sa motívom a charakterom ospravedlňujúceho listu č. ÚPS-758/2012 a opomína účel ospravedlnenia navrhovateľa a hlavne opomína podstatnú skutočnosť, že Úrad právnych služieb Ministerstva obrany SR sa navrhovateľovi uvedeným listom už ospravedlnil, pričom pri ospravedlnení nie je podstatný motív ale účel a zámer ospravedlnenia. Účelom, zámerom a výsledkom uvedeného listu bolo, že sa odporca navrhovateľovi ospravedlnil a zároveň mu ozrejmil, ako dospel k jeho právnemu názoru v oblasti výkladu ustanovenia § 6 ods. 9 zákona č. 576/2004 Z.z. o zdravotnej starostlivosti v službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Podľa názoru odporcu nie je nič zavádzajúce na tvrdení, že stanovisko č. ÚPS-199/2012 bolo vypracované na podnet ÚVN Ružomberok, čo bolo preukázané v prvostupňovom konaní a nie je zavádzajúce ani to, že v tomto stanovisku bol poskytnutý nezáväzný právny výklad predmetných ustanovení právnych prepisov, preto je toto stanovisko právne nezáväzné a je v ňom poskytnutý nezáväzný právny výklad organizačnej zložky odporcu k ustanoveniam zákona č. 576/2004 Z.z. Ministerstvu obranu SR a ani jeho organizačným zložkám nie je zákonom zverená právomoc podávať právne záväzné stanoviská k žiadnym právnym predpisom. Podľa názoru odporcu navrhovateľ nijako nepreukázal, že došlo k zníženiu jeho vážnosti v rezorte obrany, kde bol zamestnaný a následne bolo pristúpené aj v iných rozhodnutiach MO SR voči jeho osobe, takže neboli porušené jeho práva, lebo bol osobou v súlade s § 6 ods. 9 písm. d) uvedeného zákona a teda sa pri jeho osobe nevyžaduje informovaný súhlas. Toto tvrdenie navrhovateľ objektívnym spôsobom nepreukázal a ani príčinnú súvislosť medzi postupom Ministerstva obrany SR vo vzťahu k navrhovateľovi v iných rozhodnutiach a medzi vydaním a následkami vydania predmetného stanoviska. Navrhovateľ tiež nepreukázal, že sa domáha upustenia od neoprávnených zásahov, nakoľko následky zásahov trvajú dodnes, tieto následky nešpecifikoval, nepopísal a tiež nepreukázal. Podľa názoru odporcu všetky tvrdenia navrhovateľa majú subjektívny charakter a nie sú objektívne preukázané. Navrhovateľ vo svojom odvolaní neuviedol žiaden zákonný odvolací dôvod a nepreukázal svoje tvrdenia, ani neoznačil iné dôkazné prostriedky a opiera sa len o svoje nesprávne, vykonštruované tvrdenia a poukázal iba na dokazovanie pred prvostupňovým súdom, na základe ktorého súd návrh zamietol a preto žiadal rozsudok ako vecne správny potvrdiť. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 O.s.p.) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 O.s.p. bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. v spojení s § 156 ods. 3 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľa nie je dôvodné. Povinnosťou súdu v občianskom súdnom konaní je riadne a dostatočne zistiť skutkový stav veci, aby mohol vo veci rozhodnúť. Odňatím možnosti konať pred súdom sa rozumie taký závadný postup súdu, ktorý má za následok znemožnenie realizácie tých procesných práv účastníka konania, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok. O takúto procesnú vadu ide najmä vtedy, ak súd v konaní postupoval v rozpore so zákonom, prípadne ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi a týmto postupom odňal účastníkovi konania jeho procesné práva (v zmysle § 18 O.s.p. majú účastníci v občianskom súdnom konaní rovnaké postavenie a súd je povinný zabezpečiť im rovnaké možnosti na uplatnenie ich práv a to napríklad právo vykonávať procesné úkony vo formách ustanovených zákonom (§ 41 O.s.p.), vyjadriť sa k návrhom na dôkazy a ku všetkým vykonaným dôkazom (§ 123 O.s.p.), byť predvolaný na súdne pojednávanie (§ 115 O.s.p.), predkladať a označovať dôkazy na preukázanie svojich tvrdení (§ 120 ods. 1 O.s.p.), právo na to, aby im bol rozsudok doručený do vlastných rúk (§ 158 ods. 2 O.s.p.)). Podľa článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru, každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Obsah práva na spravodlivý súdny proces nespočíva len v tom, že osobám nemožno brániť v uplatnení práva alebo ich diskriminovať pri jeho uplatňovaní. Obsahom tohto práva je irelevantné konanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky. Ak je toto konanie v rozpore s procesnými zásadami, porušujú ústavnoprávne princípy (II. ÚS 85/06). Právo na spravodlivý proces je naplnené tým, že všeobecné súdy zistia skutkový stav a po výklade a použití relevantných právnych noriem rozhodnú tak, že ich skutkové a právne závery nie sú svojvoľné, neudržateľné, alebo že boli prijaté v zrejmom omyle konajúcich súdov, ktorý by poprel zmysel a podstatu práva na spravodlivý proces. Z judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva, ako aj z rozhodnutí Ústavného súdu Slovenskej republiky vyplýva, že tak základné právo podľa článku 46 ods. 1 Ústavy, ako aj právo podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru v sebe zahŕňajú aj právo na rovnosť zbraní, kontradiktórnosť konania a odôvodnenie rozhodnutia (II. ÚS 383/06). Právo na určitú kvalitu súdneho konania, ktorej súčasťou je aj právo účastníka na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je jedným z aspektov práva na spravodlivý proces. Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva aj povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán, ktoré majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05 a tiež Kraska c. Švajčiarsko). Ústavný súd Slovenskej republiky vo svojej judikatúre opakovane zdôraznil, že nezávislosť rozhodovania všeobecných súdov sa má uskutočňovať v ústavnom a zákonnom procesnoprávnom a hmotnoprávnom rámci. Procesnoprávny rámec predstavujú predovšetkým princípy riadneho a spravodlivého procesu, ako vyplývajú z článku 46 a nasl. Ústavy a článku 6 ods. 1 Dohovoru. Jedným z týchto princípov predstavujúcich súčasť práva na spravodlivý proces a vylučujúcich ľubovôľu pri rozhodovaní je aj povinnosť súdu presvedčivo a správne vyhodnotiť dôkazy a svoje rozhodnutie náležite odôvodniť (§ 132 a § 157 ods. 1 O.s.p.), pritom spravodlivo prihliada na všetko, čo vyšlo počas konania najavo vrátane toho, čo uviedli účastníci. Z odôvodnenia súdneho rozhodnutia (§157 ods. 2 O.s.p.) musí vyplývať vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Všeobecný súd by mal vo svojej argumentácii obsiahnutej v odôvodnení svojho rozhodnutia dbať tiež na jeho celkovú presvedčivosť, teda na to, aby jeho závery, ku ktorým na základe zhodnotenia skutkového stavu veci dospel boli prijateľné, racionálne a v neposlednom rade aj spravodlivé a najmä presvedčivé. Všeobecný súd musí súčasne vychádzať z toho, že súdy majú poskytovať v občianskom súdnom konaní materiálnu ochranu zákonnosti tak, aby bola zabezpečená spravodlivá ochrana práv a oprávnených záujmov účastníkov (§ 1 O.s.p., IV. ÚS 1/02, II. ÚS 174/04, III. ÚS 332/09). Dôkazy hodnotí súd podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom starostlivo prihliada na všetko, čo vyšlo za konania najavo, včítane toho, čo uviedli účastníci (§ 132 O.s.p.). Pri hodnotení dôkazov ide o činnosť súdu, pri ktorej vykonané procesné dôkazy hodnotí z hľadiska ich pravdivosti a dôležitosti pre rozhodnutie. Súd pri hodnotení dôkazov v zásade nie je obmedzovaný právnymi predpismi v tom, ako a s akým výsledkom má z hľadiska pravdivosti ten-ktorý dôkaz hodnotiť. Uplatňuje sa tu zásada voľného hodnotenia dôkazov. Podľa § 219 ods. 2 O.s.p. ak sa odvolací súd v celom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého rozhodnutia, môže sa v odôvodnení obmedziť len na skonštatovanie správnosti dôvodov napadnutého rozhodnutia, prípadne doplniť na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia ďalšie dôvody. Ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. je odvolaciemu súdu daná možnosť vypracovania tzv. skráteného odôvodnenia rozhodnutia. Možnosť vypracovania takéhoto odôvodnenia je podmienená tým, že odvolací súd sa v plnom rozsahu stotožní s dôvodmi rozhodnutia súdu prvého stupňa, a to po skutkovej ako aj právnej stránke. Preskúmaním veci odvolací súd dospel k záveru, že rozhodnutie súdu prvého stupňa zodpovedá požiadavkám kladeným na odôvodnenie rozhodnutia, v zmysle vyššie citovaných zákonných ustanovení. Súd prvého stupňa v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol rozhodujúci skutkový stav, primeraným spôsobom opísal priebeh konania, stanoviská procesných strán k prejednávanej veci, výsledky vykonaného dokazovania a citoval právne predpisy, ktoré aplikoval na prejednávaný prípad a z ktorých vyvodil svoje právne závery. Prijaté právne závery primerane vysvetlil. Z odôvodnenia jeho rozsudku nevyplýva jednostrannosť, ani taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by bola popretím ich účelu, podstaty a zmyslu. Odvolací súd v odôvodnení rozhodnutia v súlade s ustanovením § 219 ods. 2 O.s.p. skonštatoval správnosť skutkových a právnych záverov súdu prvého stupňa a na zdôraznenie správnosti napadnutého rozhodnutia prvostupňového súdu doplnil ďalšie dôvody, pre ktoré rozhodnutie okresného súdu potvrdil. Súd prvého stupňa vykonal v prejednávanej veci náležité dokazovanie v rozsahu potrebnom na zistenie rozhodujúcich skutočností dôležitých pre posúdenie dôvodnosti návrhu navrhovateľa na ochranu osobnosti, ako aj posúdenie opodstatnenosti argumentácie odporcu, na ktorej založil svoju obranu (§ 120 ods. 1,4 O.s.p.), zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 O.s.p. dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe následne vyvodil aj správny právny záver, že neboli splnené zákonné predpoklady pre vznik zodpovednosti odporcu za neoprávnenosť zásahu do osobnostných práv navrhovateľa podľa § 11 Občianskeho zákonníka, keď v konaní neboli preukázané také nepravdivé a pravdu skresľujúce údaje, ktoré by boli spôsobilé vyvolať ujmu na osobnostných právach navrhovateľa, v takom závažnom rozsahu, ako tvrdil navrhovateľ v podanom návrhu a súd svoje závery aj náležite v súlade s ustanovením § 157 ods. 2 O.s.p. odôvodnil, keď podrobne, logicky, vnútorne kompaktne a zrozumiteľným spôsobom zdôvodnil svoj postup a uviedol dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil ako po stránke skutkovej, tak aj po právnej stránke a jeho odôvodnenie je tak dostatočným podkladom pre uskutočnenie prieskumu v odvolacom konaní. Navrhovateľ preto nedôvodne vytýka súdu prvého stupňa, že jeho rozsudok je nepreskúmateľný pre jeho zmätočnosť a nekonzistentnosť jeho odôvodnenia. Podľa čl. 19 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, každý má právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a na ochranu mena. Podľa článku 10 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na slobodu prejavu. Táto zahŕňa slobodu zastávať názory a prijímať a rozširovať informácie alebo myšlienky bez zasahovania štátnych orgánov a bez ohľadu na hranice. Výkon týchto slobôd, pretože zahŕňa aj povinnosti aj zodpovednosť, môže podliehať takým formalitám, podmienkam, obmedzeniam alebo sankciám, ktoré ustanovuje zákon a ktoré sú nevyhnutné v demokratickej spoločnosti v záujme (okrem iného) ochrany povesti alebo práv iných. Podľa článku 26 ods. 1, 2 Ústavy Slovenskej republiky sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené. Každý má právo vyjadrovať svoje názory, slovom, písmom, tlačou, obrazom alebo iným spôsobom, ako aj slobodne vyhľadávať, prijímať a rozširovať idey a informácie bez ohľadu na hranice štátu. Slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu práv a slobôd iných, bezpečnosť štátu, verejného poriadku, ochranu verejného zdravia a mravnosti. Podľa § 11 Občianskeho zákonníka, fyzická osoba má právo na ochranu svojej osobnosti, najmä života a zdravia, občianskej cti a ľudskej dôstojnosti, ako aj súkromia, svojho mena a prejavov osobnej povahy. Základné hodnoty ľudskej osobnosti sú ľudská dôstojnosť a osobná česť. Práva na zachovanie ľudskej dôstojnosti a osobnej cti sú zaručené ústavou a ich ochrana Občianskym zákonníkom. Ľudská dôstojnosť je kategória, ktorá charakterizuje človeka ako ľudskú bytosť, patrí každému bez výnimky a rozdielu. Právo na ochranu ľudskej dôstojnosti zabezpečuje každému človeku život pri rešpektovaní určitej všeobecne uznávanej hranice slušnosti, pri rešpektovaní svojbytnosti každej ľudskej bytosti. Každý má rovnaké právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti a na rovnakú ochranu pred jej ponižovaním. Na druhej strane česť je výrazom určitej úcty, uznania, ocenenia, vážnosti fyzickej osoby, ktorú požíva pre svoje správanie, konanie a postoje u ostatných členov spoločnosti a ktorá ovplyvňuje jej postavenie a uplatnenie v spoločnosti. Pre vznik zodpovednosti za neoprávnený zásah je potrebná existencia protiprávneho zásahu, objektívne spôsobilého, vyvolať ujmu spočívajúcu v porušení alebo ohrození osobnosti fyzickej osoby v priamej príčinnej súvislosti, s ktorou došlo k neoprávnenému zásahu. Všetky podmienky musia byť splnené súčasne, aby vznikol právny vzťah, obsahom ktorého je právo fyzickej osoby domáhať sa ochrany a povinnosť subjektu zásahu súdom uloženú povinnosť znášať. Zásah musí byť spôsobilý narušiť integritu fyzickej osoby, znížiť hodnotu jej osobnosti, privodiť jej ujmu na cti, dôstojnosti a spoločenskej vážnosti. Ide o objektívnu zodpovednosť bez ohľadu na zavinenie pôvodcu neoprávneného zásahu, jeho úmysel či konanie v dobrej viere, a preto nie je rozhodujúce, či konal pôvodca zásahu úmyselne, či len nedbalo určité tvrdenia preberal a ďalej rozširoval - spoliehajúc sa na ich pravdivosť, ako aj bez ohľadu na to, či si bol vedomý neoprávnenosti zásahu. Následky neoprávneného zásahu preto nemôžu byť vylúčené dôkazom tzv. ospravedlniteľného omylu. Neoprávnený zásah do osobnosti možno vyvolať uverejnením nepravdivých údajov dotýkajúcich sa dobrého mena, cti, vážnosti, dôstojnosti osoby, uverejnením síce pravdivých skutkových tvrdení, ktoré však majú osočujúcu povahu, a teda pôsobia difamačne, vyvolávajú znevažujúci dojem, alebo v neposlednom rade aj uverejnením hodnotiacich úsudkov (kritiky) pokiaľ sú neoprávnené, teda vybočujúce z hraníc vecnosti, konkrétnosti a primeranosti čo do obsahu a formy, čím sa míňajú svojho účelu. K neoprávnenému zásahu do osobnosti fyzickej osoby môže dôjsť ústne, písomne alebo aj iným aktívnym konaním, pričom nie je vylúčené zásah privodiť aj pasívnym správaním pôvodcu zásahu. Odvolateľ v podanom odvolaní tvrdil, že pokiaľ by odporca bol ochotný ospravedlniť sa mu za nepravdivé informácie o jeho osobe v predmetnom stanovisku, pristúpil by na zmier, čo však odmietol. Vychádzajúc z námietky odvolateľa v podanom odvolaní, že odporca bol povinný ospravedlniť sa mu za nepravdivé informácie o jeho osobe v predmetnom stanovisku, je potrebné poukázať na správny skutkový a právny záver okresného súdu, vyplývajúci z odôvodnenia rozsudku, že ak k zásahu do osobnostných práv navrhovateľa malo dôjsť stanoviskom úradu právnych služieb odporcu č. ÚPS-199/2012 zo dňa 7. marca 2012 tým, že toto stanovisko obsahovalo konštatovanie, že Z.. U. pravdepodobne postupovala v prípade navrhovateľa podľa § 6 ods. 9 písm. d/ zákona č. 576/2004 Z.z., podľa ktorého informovaný súhlas sa nevyžaduje v prípade ambulantnej starostlivosti, ak osobe hrozí vážne zhoršenie zdravotného stavu s tým, že v ďalšom texte toto konštatuje, teda, že postupovala v súlade s citovaným ustanovením, pri skúmaní, či skutočnosti uvedené v stanovisku možno považovať za neoprávnený zásah do osobnostných práv navrhovateľa, okresný súd správne dospel k záveru, že úrad právnych služieb odporcu v rámci svojej kompetencie vypracoval predmetné stanovisko na žiadosť organizácie, ktorej je zriaďovateľom ako interný dokument, ktorý nebol určený na iné použitie, než pre prípad navrhovateľa a to len ako interné odporúčanie. Navrhovateľ sa o predmetnej informácii o svojej osobe dozvedel na základe informačného zákona a až tak získal o danej informácii vedomosť, čo okresný súd zohľadnil pri svojom rozhodnutí, pokiaľ ide o tvrdenie navrhovateľa, že bolo zasiahnuté do práva na ochranu jeho osobnosti a žiadal upustiť od neoprávnených zásahov a odstránenia následkov, ktoré trvajú doteraz. Okresný súd vyslovil názor, že konkrétne skutočnosti, obsiahnuté v predmetnom stanovisku a predmetné konštatovanie z hľadiska významu je objektívne spôsobilé zasiahnuť ktorúkoľvek fyzickú osobu vzhľadom na jeho obsah, ale návrh navrhovateľa zamietol vychádzajúc zo skutočnosti, že navrhovateľovi na jeho žiadosť bolo zo strany odporcu už poskytnuté primerané zadosťučinenie vo forme ospravedlňujúceho listu č. ÚPS-758/2012 zo dňa 20. septembra 2012, v ktorom odporca navrhovateľovi zrozumiteľne vysvetlil, ako dospel k predmetnému výkladu ustanovenia § 6 ods. 9 písm. d/ zák. č. 576/2004 Z.z., v tom zmysle, že v žiadnom prípade nepovažoval navrhovateľa za osobu s duševnou chorobou alebo príznakmi duševnej poruchy, ale ako osobu po operácii srdca ho považoval za prípad, kedy hrozí zhoršenie zdravotného stavu. Odvolací súd sa stotožnil so záverom okresného súdu, že uvedeným ospravedlňujúcim listom odporca poskytol navrhovateľovi primerané zadosťučinenie a správne tiež okresný súd prihliadol na to, že predmetné stanovisko nebolo žiadnym spôsobom zverejnené ani sprístupnené (navrhovateľ sa o predmetnej informácii dozvedel iba na základe informačného zákona a až tak získal o danej informácii vedomosť) a preto táto forma satisfakcie pre navrhovateľa bola postačujúca a primeraná, vzhľadom na formu zásahu (išlo o interný list) a tiež vzhľadom na okolnosti, za ktorých k zásahu došlo. Vychádzajúc z uvedeného, bol správny záver okresného súdu aj v časti uplatneného nároku na nemajetkovú ujmu, keď navrhovateľ nepreukázal, že bola v značnej miere znížená jeho dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti a navrhovateľ sa sám dostal k stanovisku len prostredníctvom informačného zákona a nikomu inému z okolia navrhovateľa nebola predmetná informácia poskytnutá a preto navrhovateľ ani nemohol preukázať spôsobenie závažných následkov v jeho osobnom alebo pracovnom živote. Správny je aj názor okresného súdu, pokiaľ dospel k záveru, že odporcovi nemožno rozhodnutím súdu uložiť prepracovať predmetné stanovisko podľa želania navrhovateľa, keď išlo o interný list a stanovisko odporcu v súvislosti s aplikáciou zákonného ustanovenia § 6 ods. 9 písm. d/ zákona č. 576/2004 Z.z., z ktorého odporca pri vypracovaní predmetného stanoviska aj vychádzal a obsah svojho stanoviska v spojení s uvedeným zákonným ustanovením navrhovateľovi aj dostatočne a zrozumiteľným spôsobom vysvetlil a ak aj navrhovateľ pochopil jeho zmysel inak, za danú situáciu sa odporca navrhovateľovi ospravedlnil. S ohľadom na uvedené navrhovateľom uplatnený odvolací dôvod založený na tvrdení, že okresný súd nesprávne vychádzal z toho, že navrhovateľ nepreukázal, že bola v značnej miere znížená jeho dôstojnosť a vážnosť v spoločnosti, nemôže obstáť. Za porušenie práva na spravodlivý súdny proces nemožno považovať také odôvodnenie rozhodnutia, ktoré nezodpovedá predstavám a očakávaniam účastníka konania. Podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky každý má právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky. Podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom. Právo na spravodlivý súdny proces neznamená (ale) právo na to, aby bol účastník konania pred všeobecným súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04). Z práva na spravodlivé súdne konanie vyplýva povinnosť všeobecného súdu zaoberať sa účinne námietkami, argumentmi a dôkaznými návrhmi strán (avšak) s výhradou, že majú význam pre rozhodnutie (I. ÚS 46/05). Súd sa z tohto dôvodu nemusí v odôvodnení svojho rozhodnutia zaoberať úplne všetkými dôvodmi a argumentmi procesných strán - postačujúcim je, ak z odôvodnenia rozhodnutia sú zrejmé všetky pre rozhodnutie podstatné skutočnosti objasňujúce skutkový a právny základ rozhodnutia (viď tiež II. ÚS 76/07). Z odôvodnenia rozsudku okresného súdu nevyplýva taká aplikácia príslušných ustanovení všeobecne záväzných právnych predpisov, ktorá by popierala ich účel a ich zmysel. Skutkové a právne závery súdu nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky; odôvodnenie odvolaním napadnutého výroku rozsudku okresného súdu zodpovedá zákonným požiadavkám na odôvodnenie rozhodnutia v zmysle § 157 ods. 2 O.s.p., § 167 O.s.p a § 169 ods. l O.s.p. Za porušenie základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v žiadnom prípade nemožno považovať to, že okresný súd neodôvodnil svoje rozhodnutie a nerozhodol podľa predstáv odvolateľa. Odôvodnenie súdu prvého stupňa preto nemožno považovať za svojvoľné či zjavne neodôvodnené. Nad rámec uvedeného odvolací súd považuje za potrebné poznamenať, že súd nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú (podľa názoru súdu) pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzal do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). So zreteľom na uvedené, pokiaľ súd prvého stupňa návrh zamietol, rozhodol vecne správne, a preto odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 O.s.p. v spojení s § 142 ods. 1 O.s.p. tak, že úspešnému odporcovi trovy odvolacieho konania nepriznal, pretože nebol podaný návrh na uloženie povinnosti nahradiť trovy odvolacieho konania (§ 151 ods. 1 O.s.p.). Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.