Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/2310/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012211120 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 07. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Judita Kokolevská ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1012211120.4 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Judity Kokolevskej a členov senátu JUDr. Soni Langovej a Mgr. Mariána Degmu v právnej veci žalobcu: AK INVESTMENT, s.r.o., so sídlom Ivánska cesta č. 10, 821 01 Bratislava, IČO: 36 670 863, zastúpeného: JUDr. Ivana Zmeková, advokátka, so sídlom Zámocká č. 18, 811 01 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 1100306/1/1247010/2012/5051-r zo dňa 31.10.2012, jednomyseľne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Účastníkom náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : 1. V zákonnej lehote podanou žalobou zo dňa 30.11.2012, doručenou tunajšiemu súdu 03.12.2012 sa domáhal žalobca zrušenia rozhodnutia žalovaného číslo: 1100306/1/1247010/2012/5051-r vydaného dňa 31.10.2012 ako aj rozhodnutia 1. stupňového správneho orgánu - Daňového úradu Bratislava - Dodatočného platobného výmeru č. 9102404/5/1610857/2012 zo dňa 16.07.2012, vrátenia mu veci na ďalšie konanie a priznania náhrady trov konania. Zároveň žalobca žiadal o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia, čomu súd vyhovel uznesením č. k. 6S/2310/2012-77 zo dňa 14.01.2013. Krajský súd vo veci rozhodol dňa 17.01.2014 rozsudkom č. k. 6S/2310/2012-89, ktorým žalobu zamietol a účastníkom náhradu trov konania nepriznal, čo odôvodnil tým, že nezistil žiadne porušenia zásad daňového konania, daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný prihliadol na všetko, čo vyšlo v daňovom konaní najavo, jeho postup ako aj napadnuté rozhodnutie boli v súlade so zákonom a preto žalobné námietky neodôvodňovali zrušenie rozhodnutia žalovaného. Voči tomuto rozsudku podal žalobca v zákonnej lehote odvolanie, v dôsledku ktorého Najvyšší súd Slovenskej republiky uznesením sp. zn. 4Sžf/32/2014 zo dňa 10.03.2015 napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil krajskému súdu na ďalšie konanie s tým, že jeho úlohou bude doplniť súdny prieskum, náležite sa vysporiadať so všetkými námietkami žalobcu a svoje rozhodnutie riadne odôvodniť. Z obsahu žaloby vyplýva, že sa ňou žalobca domáhal preskúmania zákonnosti postupu žalovaného ako aj jeho napadnutého rozhodnutia, ktoré žiadal spolu s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane zrušiť podľa § 250j ods. 2 písm. a), c), d) O.s.p. a to z dôvodu, že ich obe pokladal za nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci a zároveň pokladal zistenie skutkového stavu veci za nepostačujúce. Mal za to, že žalovaný prekročil rámec dôkaznej povinnosti, ktorú na neho neoprávnene preniesol a vytýkal mu nedostatky, ktoré nevedel ovplyvniť. Žalovaný nedoplnil kontrolné zistenia správcu dane, čím konal v rozpore s § 48 ods. 2 zákona o správe daní a nevysporiadal sa so všetkými jeho námietkami, čím porušil § 48 ods. 6 zákona o správe daní. Správca dane porušil daňové zásady v zmysle § 2 ods. 1, 3, 6 zákona č. 511/1992 Zb. K odôvodneniu rozhodnutia žalovaného uviedol, že tvrdenie, že by nepreukázal dodávky tovarov a služieb neobstálo. Predložil všetky účtovné doklady a vyjadril sa ku všetkým faktúram s tým, že k dodaniu tovarov a služieb došlo. Pokiaľ išlo o údajné nekonkretnosti na faktúrach, tieto vystavovala spoločnosť I.H.K. spol. s.r.o. a teda ich obsah nemohol ovplyvniť (rozsudok NS SR, sp. zn. 8 Sžf/59/2011 zo dňa 25.09.2012). Navyše to, že by mali byť faktúry nekonkrétne sa spomína až v rozhodnutí žalovaného, takže došlo k porušeniu jeho procesných práv. Poukázal na to, že dodávky tovarov a služieb, ktoré boli predmetom faktúr č. IHK 0106/10, IHK 3006/10, IHK 2806/10, na základe ktorých bol uplatnený odpočet dane, boli riadne uskutočnené a v žiadnom prípade sa nejednalo o nereálne obchody a služby tak, ako sa to uvádzalo v rozhodnutí žalovaného. Pre porušenie povinnosti svojho dodávateľa nebol zodpovedný. Zdôraznil, že služby a tovary boli zo strany jeho subdodávateľa - I.H.K., spol. s. r.o., dodané na základe zmlúv (ústnych aj písomných) a za takéto tovary a služby riadne uhradil vystavené faktúry. V tom čase spoločnosť I.H.K., spol. s.r.o. bola funkčná a on nemohol niesť zodpovednosť za porušovanie povinností tretieho subjektu a zodpovednosť za to, že iné daňové subjekty so správcom dane nespolupracovali. Žalobca podrobne opísal spôsob fungovania a realizácie dodávok. Samotná dodávka tovarov a služieb bola zabezpečovaná z externých zdrojov subdodávateľským spôsobom tak, že si objednal poskytnutie týchto služieb a dodanie tovaru u svojich subdodávateľov na základe požiadaviek od svojich odberateľov. Objednávky boli väčšinou uskutočňované ústne, v niektorých prípadoch písomne. Prevažná časť tovaru a služieb, ktoré si objednal u subdodávateľov (Micro Control s.r.o. a I.H.K. spol. s r.o.) bola následne po ich prevzatí odovzdaná jeho klientom. Bolo nepravdepodobné, že by odberateľ zaplatil za služby, ktoré mu neboli dodané. Uzavreté písomné zmluvy, ktoré boli predmetom faktúr neboli mandátne, ale nepomenované podľa § 269 Obchodného zákonníka. Bol tu ďalej rozpor, pretože ak správca dane spochybňoval dodanie tovaru a služieb na vstupe, zároveň tým spochybnil aj dodanie tovaru a služieb na výstupe, t.j. vznik daňovej povinnosti pre neho. Bolo nelogické, že na jednej strane správca dane tvrdil, že faktúry, na základe ktorých nakúpil tovar a služby boli nereálne, na druhej strane tento tovar on predal a mal povinnosť zaplatiť DPH, čo je fakticky nemožné. Jednotlivým faktúram nevenoval žalovaný žiadnu pozornosť a snažil sa nesplnenie daňovej povinnosti preniesť zo spoločnosti I.H.K., spol. s r.o. na neho. K tvrdeniu žalovaného, že nepredložil CD uviedol, že ich predložil pri prerokovaní protokolu o výsledku daňovej kontroly. Tieto sú predmetom obchodného tajomstva a mohli byť poskytnuté žalovanému v dohodnutý deň za jeho prítomnosti, avšak žiadny konkrétny termín na predloženie dôkazu od správcu dane ani žalovaného neobdržal. Za nepravdivé pokladal aj tvrdenie o nepreberaní pošty vo svojom sídle, nakoľko len jedna zásielka sa vrátila správcovi dane a k jej neprevzatiu došlo omylom. Mal za to, že vyjadrenia žalovaného k jednotlivým faktúram za zdaňovacie obdobie jún 2010 boli len v rovine všeobecných konštatovaní a nereagovali na jeho v odvolaní uvedené argumenty. Ohľadom faktúry č. IHK 3006/10 uviedol, že dôvody uvedené žalovaným, pre ktoré považoval dodávky služieb v zmysle danej faktúry za nereálne vychádzali zo záverov správcu dane (uvedené v dodatočnom platobnom výmere) a tieto dôvody žalovaný len rozšíril bez toho, aby on mal možnosť sa k nim vyjadriť. Nikdy netvrdil, že bol zmluvným partnerom spoločnosti Orange Slovensko, a.s. alebo zmluvným partnerom, resp. subdodávateľom niektorého z jej dodávateľov. V odvolaní tvrdil, že spol. PC HELP SERVIS, s.r.o. bola zmluvným partnerom UPC BROADBAND SLOVAKIA, s.r.o. alebo niektorého z jeho subdodávateľov, k čomu sa žalovaný nevyjadril. K ďalším faktúram (0106/10, 2806/10) uviedol, že údaje na nich boli dostatočne konkrétne na to, aby bolo možné charakterizovať dodávku tovarov a služieb. Všetky tieto faktúry vystavoval jeho dodávateľ a teda prípadné nedostatky na týchto faktúrach nemohli ísť na ujmu jemu. Poukázal na to, že k viacerým jeho námietkam uvedených v odvolaní sa žalovaný nevyjadril a odôvodnenie napadnutého rozhodnutia sa opieralo o nové (zmenené) dôvody a skutočnosti, ku ktorým sa nemal možnosť vyjadriť. Postupom žalovaného došlo k porušeniu jeho práv a k faktickému znemožneniu efektívneho uplatnenia opravného prostriedku. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia uviedol len všeobecné konštatovania, pričom neuviedol ani jedno konkrétne a preukázané porušenie povinností, pre ktoré by mu nevznikol nárok na uplatnenie odpočtu dane. Tiež nedostatočne preveril všetky ním uvádzané tvrdenia a uspokojil sa len so zisteniami správcu dane, pričom s niektorými jeho námietkami sa nezaoberal vôbec. Predložené dôkazy dostatočne nepreskúmal a svoj postoj náležite nezdôvodnil a preto jeho rozhodnutie považuje za nepreskúmateľné a arbitrárne. 2. Žalovaný sa k žalobe vyjadril podaním zo dňa 04.01.2013, žiadal ju zamietnuť a napadnuté ako aj prvostupňové rozhodnutie potvrdiť. Postupne zaujal stanovisko k jednotlivým žalobným námietkam. Mal za to, že správca dane preveril všetky možné dôkazy predložené žalobcom formou dožiadaní a aj medzinárodnou výmenou informácií. Zistenia správcu dane boli dostatočné pre prijatie jeho záveru a preto ani žalovaný nemal dôvod doplniť dokazovanie. Vyzval žalobcu na predloženie dôkazov označených v odvolaní, avšak žalobca ich doplnil len čiastočne. V napadnutom rozhodnutí sa vyrovnal so všetkými námietkami v odvolaní žalobcu, podrobne rozobral predložené dôkazy aj skutkový stav, ktorý správne vyhodnotil. Tvrdenie žalobcu o porušení procesných zásad daňového konania správcom dane pokladal za zavádzajúce. K rozsudku Súdneho dvora v spojených veciach C-80/11 a C/142/11 uviedol, že podľa tohto rozsudku je boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam cieľom uznaný a podporovaný Smernicou Rady 2006/112/ES. V tejto súvislosti Súdny dvor už rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie. Z toho dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne. Pokiaľ však ide o konanie vo veci samej, z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplývalo, že žalobca, ktorý si chce uplatniť právo na odpočet dane, je zdaniteľnou osobou v zmysle článku 9 ods. 1 smernice 2006/112 a že použil uvedené poskytnutie služieb zakladajúce tento nárok na účely vlastných zdaniteľných plnení. V jeho prípade sa napriek formálnemu predloženiu dokladov nepreukázalo, že zdaniteľné obchody boli skutočne ním aj prijaté. Okrem toho z rozhodnutia vnútroštátneho súdu vyplýva, že položené prejudiciálne otázky sa zakladajú na predpoklade, podľa ktorého po prvé sa uvedené plnenie, ktoré zakladá nárok na odpočet dane, uskutočnilo tak, ako to vyplýva z príslušnej faktúry, a po druhé táto faktúra obsahuje všetky údaje požadované smernicou 2006/112, takže v nej upravené vecné a formálne podmienky vzniku a výkonu práva na odpočet boli splnené. Na rozdiel od prípadu žalobcu v posudzovanom prípade Súdnym dvorom Európskej únie je uvedené, že rozhodnutie vnútroštátneho súdu neuvádza, že sa žalobca vo veci samej sám podieľal na takej manipulácii, akou je predloženie nepravdivých daňových priznaní alebo nepravdivé vydávanie faktúr. Za týchto okolností môže byť nárok na odpočet dane zdaniteľnej osobe zamietnutý iba na základe judikatúry vyplývajúcej z bodov 56 až 61 rozsudku Kittel a Recolta Recycling, podľa ktorého musí byť s ohľadom na objektívne skutočnosti preukázané, že platiteľ, ktorému bol dodaný tovar alebo poskytnutá služba zakladajúca nárok na odpočet dane, vedel alebo mal vedieť, že toto plnenie je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo iného predchádzajúceho subjektu. Platiteľ dane, ktorý vedel alebo mal vedieť, že sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, sa musí totiž na účely smernice 2006/112 považovať za účastníka na tomto podvode, a to bez ohľadu na otázku, či má alebo nemá prospech z opätovného predaja tovaru alebo poskytnutia služieb v rámci ním uskutočnených zdaniteľných plnení na výstupe (pozri rozsudok Kittel a Recolta Recycling, bod 56). Naopak v súlade s režimom práva na odpočet dane stanoveným v danej smernici, ako je uvedený v bodoch 37 až 40 tohto rozsudku, nie je potrestanie prostredníctvom zamietnutia tohto práva platiteľa dane, ktorý nevedel alebo nemohol vedieť, že dotknuté plnenie bolo súčasťou podvodu spáchaného dodávajúcim alebo že iné plnenie tvoriace súčasť dodávateľského reťazca, ktoré predchádza alebo nasleduje po plnení platiteľa dane, bolo poznačené podvodom vo vzťahu k DPH. V prípade žalobcu sa nejednalo o založenie systému zodpovednosti bez zavinenia, ktorý prekračuje rozsah nevyhnutný na ochranu práv verejných financií. Podľa rozsudku Súdneho dvora zamietnutie práva na odpočet dane v súlade s bodom 45 tohto rozsudku je výnimkou z uplatnenia základnej zásady, ktorú predstavuje toto právo, je povinnosťou daňového orgánu predložiť dostatočné objektívne dôkazy, na základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru, že platiteľ dane vedel alebo mal vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany dodávateľa alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. Článok 167, článok 168 písm. a), článok 178 písm. a), článok 220 ods. 1 a článok 226 smernice 2006/112 sa majú vykladať v tom zmysle, že bránia vnútroštátnej praxi, v zmysle ktorej daňový orgán zamietne zdaniteľnej osobe právo odpočítať hodnotu splatnej alebo zaplatenej dane za služby, ktoré jej boli poskytnuté, z hodnoty DPH z dôvodu, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tieto služby alebo jeden z jej poskytovateľov, sa dopustila nezákonnosti a bez toho, aby tento orgán objektívne preukázal, že samotná dotknutá zdaniteľná osoba vedela alebo mala vedieť, že uvedené plnenie zakladajúce nárok na odpočet dane je súčasťou daňového podvodu zo strany osoby vystavujúcej faktúru alebo iného predchádzajúceho subjektu dodávateľského reťazca. Žalobca zdaniteľné obchody nevykonal, nevykonal ich ani jeho dodávateľ, v niektorých prípadoch neboli vykonané vôbec (napr. koordinácia a technické zabezpečenie inštalácií chello a kontrola technického zabezpečenia inštalácií Orange FTTH Bratislava, Trnava, Banská Bystrica, Nitra, Piešťany, Nové Zámky), nakoľko o ich uskutočnení nevedel ani jeden z možných konečných príjemcov. Osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar, na základe ktorej sa požaduje vykonanie nároku na odpočet dane, spĺňala podmienky zdaniteľnej osoby, ale nevykonala predmetné služby, nepreukázalo sa, že bola schopná ich dodať a že si splnila svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť DPH. Z uvedeného je zrejmé, že správca dane postupoval v súlade s výkladom rozsudku Súdneho dvora, keď posúdil mieru zapojenia žalobcu do podvodného konania a nárok na odpočítanie dane z neuskutočnených zdaniteľných obchodov žalobcovi neuznal. Podľa judikatúry Súdneho dvora subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe (pozri rozsudok Kittel a Recolta Recycling, bod 51). Naopak, nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Za týchto podmienok z judikatúry uvedenej v bodoch 53 a 54 tohto rozsudku vyplýva, že určenie opatrení, ktoré možno v danom prípade dôvodne požadovať od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH na zabezpečenie, aby jej plnenia neboli poznačené podvodom zo strany predchádzajúceho subjektu, závisí predovšetkým od okolností uvedeného prípadu vo veci samej. Ak existujú okolnosti umožňujúce predpokladať nezákonnosť alebo daňový podvod, obozretný subjekt môže v závislosti od okolností prípadu považovať za svoju povinnosť zistiť si informácie o druhom subjekte, od ktorého zamýšľa nadobudnúť tovar alebo služby tak, aby sa uistil o jeho spoľahlivosti. Žalobca vedel (mal vedieť), že zdaniteľné obchody neuskutočnil ani on, ani jeho dodávateľ. V danom prípade nie je aplikovateľný výklad európskej judikatúry, podľa ktorej daňový orgán nemôže od zdaniteľnej osoby uplatňujúcej si nárok na odpočet DPH všeobecne požadovať jednak preverenie, že osoba, ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar a služby, na základe ktorej sa požaduje vykonanie tohto nároku, spĺňa podmienky zdaniteľnej osoby, disponovala predmetným tovarom a bola schopná ho dodať a splnila si svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradiť DPH, z dôvodu ubezpečenia sa, že na strane predchádzajúcich subjektov nedošlo k nezákonnostiam alebo daňovému podvodu, a jednak, aby v tejto súvislosti disponovala takýmito dokumentmi. Daňové orgány postupovali podľa zásady uvedenej v citovanom rozsudku, že prináleží daňovým orgánom, aby vykonali u zdaniteľných osôb kontrolu nevyhnutnú na odhalenie nezákonností a daňových podvodov na DPH a uložili tresty zdaniteľnej osobe, ktorá sa dopustila takýchto nezákonností a daňových podvodov. Vyjadril presvedčenie, že v napadnutom rozhodnutí nevychádzal zo žiadnych nových skutočností (účelovo tvrdených v žalobe). Podrobné vyrovnanie sa s námietkami žalobcu nemohlo byť klasifikované ako nové skutočnosti a už vôbec nemalo za následok porušenie práv žalobcu. Podľa § 15 ods. 6 písm. e) zákona o správe daní bol žalobca oprávnený predkladať dôkazné prostriedky do 22.06.2012, túto zákonom stanovenú lehotu nedodržal, keď chcel predložiť CD dňa 09.07.2012 pri prerokovaní protokolu. Správca dane postupoval správne, keď označené CD už neprijal ako dôkaz. Žalobca bol počas odvolacieho konania vyzvaný aj na predloženie v žalobe označených CD, ktoré však nepredložil napriek tomu, že listinné dôkazy osobne priniesla konateľka žalobcu. Mal za to, že žalobca na základe výzvy bol povinný tieto dôkazy predložiť tak, ako predložil listinné dôkazy a nie prejaviť len ochotu predložiť ich v nejakom ďalšom dohodnutom termíne. Žalovaný nebol povinný opätovne vyzývať žalobcu na ich predloženie. Námietka o zachovaní obchodného tajomstva nebola dôvodná, nakoľko žalovaný je viazaný daňovým tajomstvom, ktoré dostatočne chráni aj obchodné tajomstvo žalobcu. K ostatným námietkam žalobcu, týkajúcich sa faktúr a zistení odkázal na svoje rozhodnutie. Mandátna zmluva č. 11012010/01 uzatvorená medzi žalobcom a mandantom Projektové služby, s.r.o. Limbach nebola mu v odvolacom konaní predložená. 3. Súd sa podrobne oboznámil s pripojeným administratívnym spisom mimo iných písomností obsahujúcim: oznámenie o výkone daňovej kontroly zo dňa 22.02.2011, žiadosť žalobcu z 07.03.2011 o zmenu termínu daňovej kontroly na 20.04.2011, oznámenie správcu dane zo dňa 14.03.2011 zasielanú právnemu zástupcovi žalobcu o povinnosti začať daňovú kontrolu najneskôr 09.04.2011, potvrdenie o odobratí originálov dokladov z 29.04.2011, žiadosť o predĺženie lehoty daňovej kontroly, rozhodnutie o prerušení kontroly zo dňa 28.06.2011, výzva na predloženie dokladov a dôkazov z 26.03.2012 s poštovou doručenkou žalobcovi vrátenou ako adresát neznámy, protokol číslo 9102404/5/643589/2012 zo dňa 31.05.2012 + dodatok k protokolu, výzva na vyjadrenie sa k protokolu, vyjadrenie žalobcu k protokolu z 22.06.2012, zápisnica o ústnom pojednávaní zo dňa 09.07.2012, písomné svedectvo konateľov spol. I.H.K. spol. s.r.o., - C. A. a Micro Controls s.r o., - J. A., dodávateľské a odberateľské faktúry, príjmové a výdavkové pokladničné doklady, mandátne zmluvy s protokolmi, zmluvy o poskytovaní poradenských služieb, zmluva o dielo, dožiadania spolu s odpoveďami dožiadaných subjektov. Rozhodnutie 1. stupňového správneho orgánu - správcu dane (Daňový úrad Bratislava) dodatočný platobný výmer č. 9102404/5/1610857/2012 zo dňa 16.07.2012, ktorým bol žalobcovi vyrubený rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie jún 2010 v sume XX XXX €. V úvode odôvodnenia platobného výmeru bol opísaný priebeh daňovej kontroly uskutočnený správcom dane u žalobcu za zdaňovacie obdobie jún 2010, o výsledku ktorej bol vyhotovený protokol číslo 9102404/5/643589/2012 zo dňa 31.05.2012, ktorý bol so žalobcom prerokovaný dňa 09.07.2012. Kontrolou bol preverený nárok na odpočítanie dane z tovarov a služieb, ktoré žalobca uplatnil v daňovom priznaní, pričom nebolo uznané odpočítanie dane z troch faktúr spol. I.H.K. spol. s.r.o. (č. IHK 0106/10, IHK 3006/10, IHK 2806/10) v celkovej sume XX XXX €. Bolo poukázané na to, že žalobca mal uzatvorenú mandátnu zmluvu so spoločnosťou I.H.K. spol. s.r.o., Meliata. V zmysle mandátnej zmluvy platí, že mandatár pre mandanta obstará v jeho mene a na jeho účet od tretích osôb určité dodávky tovarov a služieb a u mandatára ide o prechodné položky. Spoločnosť I.H.K. spol. s.r.o., konala ako mandant v mene a na účet spoločnosti žalobcu ako mandatára a potom bolo vyhotovených faktúr chybné v tom, že do hodnoty (základu dane) fakturovanej služby vždy boli zahrnuté aj hodnoty obstarávanej služby, pričom malo ísť len o prechodnú položku. V odôvodnení správca dane uviedol, že dňa 20.04.2012 sa k nemu dostavil bývalý konateľ spol. I.H.K. spol. s.r.o., pán C. A., ktorý prehlásil do zápisnice o ústnom pojednávaní, že pre spoločnosť žalobcu sprostredkovával predmetné práce, ktoré si objednával u iných spoločností, nakoľko on (spol. I.H.K. spol. s.r.o.) nemal žiadnych zamestnancov. K tomuto tvrdeniu však nedoložil žiadne doklady tieto skutočnosti preukazujúce. Uskutočnenie zdaniteľných obchodov spoločnosťou I.H.K., bolo preverené formou dožiadania u príslušného správcu dane s tým, že na adrese sídla spoločnosti stál starý neobývaný dom, zarastený trávou s porozbíjanými oknami bez označenia firmy. Predmetná spoločnosť bola nekontaktná a nepreberala si poštové zásielky, ktoré sa vrátili daňovému úradu s uvedením, že adresát je neznámy. V rámci dožiadania bolo zistené, že daňový subjekt UPC BROADBAND SLOVAKIA, s.r.o. pojem „koordinácia a technické zabezpečenie inštalácie chello“ nepoznal ako bolo uvedené na faktúre číslo 3012/10 a v roku 2009 tento názov prestal používať. Spoločnosti I.H.K. spol. s.r.o., A.K.INVESTMENT s.r.o., PC HELP SERVIS s.r.o., neboli v zozname jeho dodávateľov. Orange Slovensko, a.s. na dožiadanie uviedla, že nepoznala činnosť „Kontrola technického zabezpečenia inštalácií Orange FTTH“ a kontrolu vykonávania inštalácií si zabezpečovala vlastnými technickými pracovníkmi a v zozname jej dodávateľov sa spoločnosti I.H.K. spol. s.r.o., A.K.INVESTMENT s.r.o., PC HELP SERVIS s.r.o., sa nenachádzali. Správca dane uviedol, že žalobca na ním uvedenú adresu zaslal výzvu na predloženie dokladov a dôkazov zo dňa 26.03.2012 a táto sa mu dňa 04.04.2012 vrátila späť s poznámkou adresát neznámy. Na základe zistených skutočností dospel k záveru, že k predmetným službám a prácam uvedených na faktúrach nedošlo s tým, že preveril nárok na odpočítanie dane z tovarov a služieb, ktoré si žalobca uplatnil v daňovom priznaní a neuznal odpočítanie dane zo služieb, tovaru a prác uvedených na predmetných faktúrach od spoločnosti I.H.K. spol. s.r.o. z dôvodu, že tieto neboli dodané, daňová povinnosť nevznikla a daňovému subjektu v zmysle § 49 ods. 1 a 2 nevznikol nárok na odpočítanie dane. Nárok na odpočet dane v zmysle § 49 ods. 1 z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare vznikla daňová povinnosť, ktorá v zmysle § 19 ods. 12 zákona o DPH vzniká dňom dodania tovaru a služby. Platiteľ môže odpočítať daň, ak bola voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. Ak nedôjde ku vzniku daňovej povinnosti nemôže vzniknúť ani nárok na odpočítanie dane. Skutočnosť, že žalobca ako platiteľ dane mal faktúry od dodávateľa nebol relevantným dôkazom o tom, že k dodaniu tovaru a služby, ktoré boli uvedené na predmetných faktúrach aj reálne došlo. Samotná existencia faktúry neznamená, že prijímateľ tovaru a služby mal právo na odpočítanie dane, pretože bolo potrebné, aby boli splnené všetky podmienky na odpočítanie dane v zmysle zákona o DPH č. 222/2004 Z. z. V danom prípade žalobca nemal nárok na odpočítanie dane, nakoľko dodanie tovaru a služby nebolo uskutočnené v zmysle § 8, § 9 zákona č. 222/2004 Z. z., nakoľko sa jednalo o nereálne dodávky. Odvolanie žalobcu z 30.07.2012 voči vyššie uvedenému platobnému výmeru. Napadnuté rozhodnutie žalovaného č. 1100306/1/1247010/2012/5051-r zo dňa 31.10.2012, ktorým podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na § 165 ods. 2 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) bol potvrdený dodatočný platobný výmer č. č. 9102404/5/1610857/2012 zo dňa 16.07.2012, ktorým Daňový úrad Bratislava (správca dane) podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod l zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (zákon o správe daní) vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2010 v sume XX XXX €. Daňový úrad Bratislava vykonal u žalobcu daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty, o výsledku ktorej vyhotovil protokol o výsledku zistenia z daňovej kontroly č. 9102404/5/643589/2012 zo dňa 31.05.2012. Kontrola bola zameraná na dodržiavanie zákona č. 222/2004 Z. z.. Správca dane zistil, že v zdaňovacom období jún 2010 žalobca porušil § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH tým, že si uplatnil odpočítanie DPH bez predloženia hodnoverných dôkazov potvrdzujúcich dodávky tovarov a služieb spoločnosťou I.H.K. spol. s.r.o., Meliata. Následne správca dane vydal dodatočný platobný výmer, ktorým vyrubil rozdiel dane za zdaňovacie obdobie jún 2010 v sume XX XXX €. Rozhodnutie ďalej obsahuje opis konania správcu dane spolu s jeho rozhodnutím - dodatočným platobným výmerom a obsah odvolania žalobcu z 30.07.2012 proti tomuto dodatočnému platobnému výmeru. Žalovaný následne uviedol zistený skutkový stav s opisom a svojím vyjadrením k jednotlivým posudzovaným faktúram, ktorými spoločnosť I.H.K. spol. s.r.o., fakturovala žalobcovi ako platiteľovi dane jednotlivé sumy. Faktúrou č. 0106/10 zo dňa 01.06.2010 fakturovala spoločnosť I.H.K. spol. s.r.o., žalobcovi v zmysle mandátnej zmluvy č. 11012010/01 za poskytnuté služby v rámci zmluvy „Vytvorenie poradenského systému pre plnenie noriem EÚ v rámci osi 2 Programu rozvoja vidieka SR 2007 - 2013“, tvorba príručky pre terénnych poradcov 137 osobodní, odborné poradenstvo pri príprave užívateľských podmienok pre softvérovú aplikáciu pre terénnych poradcov pre opatrenia osi 2 - 25 osobodní v celkovej sume XX XXX €, z toho daň vo výške XX XXX €. Faktúra slúžila ako dodací list, nebola podpísaná odberateľom. Žalobca predložil mandátnu zmluvu č. 11012010/01 zo dňa 11.01.2010 uzatvorenú na dobu určitú do 30.06.2010. Daná zmluva bola všeobecná, nebolo v nej uvedené kto je prijímateľom projektu, nie je v nej dohodnutá odplata za vykonané práce, mandant (žalobca) sa zaväzuje za služby vykonané v zmysle tejto zmluvy zaplatiť mandatárovi čiastku bez DPH. Faktúrou č. 2806/10 zo dňa 28.06.2010 fakturovala spoločnosť I.H.K. spol. s.r.o., žalobcovi za spracovanie údajov o implementácii Operačného systému Rybné hospodárstvo 2007 - 13 a 2009, formátovanie, reziva pred tlačou a súvisiace administratívne práce v celkovej sume X XXX,XX €, z toho daň vo výške X XXX,XX €. Faktúrou č. 3002/10 zo dňa 30.06.2010 fakturovala spoločnosť I.H.K. spol. s.r.o., žalobcovi za koordináciu a technické zabezpečenie inštalácií chello 385 ks a kontrolu technického zabezpečenia inštalácií Orange FTTH Bratislava, Trnava, Banská Bystrica, Nitra, Piešťany, Nové Zámky 231 ks celkovú sumu X XXX,XX €, z toho daň vo výške X XXX,XX €. Z výpisu z Obchodného registra v roku 2010 za spol. I.H.K. spol. s.r.o., konal C. A.. Ďalej poukázal na to, že správca dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie dane nevychádzal len z daňových dokladov predložených žalobcom, ale vykonal dokazovanie na zistenie či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Uviedol, že po preskúmaní rozhodnutia zistil, že správca dane vykonal dokazovanie, ktoré preukázalo, že nedošlo k dodaniu, resp. k uskutočneniu zdaniteľných obchodov dodávateľom - spol. I.H.K. spol. s.r.o.. Správca dane dožiadaním preveril uskutočnenie dodania zdaniteľných obchodov od spoločnosti I.H.K. spol. s.r.o., a to cestou daňového úradu Rožňava, podľa zistenia ktorého táto spoločnosť prestala so správcom dane komunikovať, nepreberala poštu, a na adrese svojho sídla nesídlila. Podľa priloženej knihy záväzkov spoločnosť všetky dodávky v mesiaci jún 2010 prijala od spoločnosti R&R, s.r.o. Formou dožiadania správca dane preveril uskutočnenie dodania zdaniteľných obchodov u odberateľa a to spol. Orange Slovensko, a.s., ktorá uviedla, že kontrolu technického zabezpečenia inštalácií Orange FTTH si nezabezpečovala dodávateľsky, ale vlastnými zamestnancami, z čoho správca dane mal za preukázané, že k dodaniu zdaniteľných obchodov, z ktorých si žalobca ako platiteľ uplatnil odpočítanie dane nedošlo. Po preverení skutočností ohľadom poskytovania fakturovaných služieb pre spoločnosť UPC BROADBAND SLOVAKIA, s.r.o. zistil, že táto neevidovala spoločnosť PC HELP SERVIS, s.r.o., ako svojho dodávateľa inštalácií internetového pripojenia a pojem „koordinácia a technické zabezpečenie inštalácie chello“ od roku 2009 nepoužívala. Mal za to, že správca dane v prvostupňovom rozhodnutí podrobne vyhodnotil uzatvorenú mandátnu zmluvu a k námietkam žalobcu v jeho odvolaní uviedol, že dôvodom neuznania odpočítania dane z faktúr odvolávajúcich sa na mandátnu zmluvu nebolo jej nesprávne pomenovanie, ale skutočnosť, že sa nepreukázalo uskutočnenie zdaniteľných obchodov fakturovaných predmetnými faktúrami. Predložená zmluva bez ohľadu na jej pomenovanie bola natoľko nekonkrétna, že ju nebolo možno pokladať ako dostatočný dôkaz uskutočnenia zdaniteľných obchodov. Žalobca si uplatnil odpočítanie dane z faktúr za poskytnuté služby v zmysle mandátnej zmluvy bez toho, aby preukázal, že mandátne služby prijal. Nepreukázal uskutočnenie zdaniteľných obchodov na faktúre uvedených, nebolo zrejmé kto konkrétne služby vykonal. Poukázal tiež na to, že na seminároch sa zúčastňoval konateľ spoločností Projektové služby s.r.o., Limbach, EUROCONSULTING s.r.o., Bratislava a Central European Market Institute, s.r.o. V. W., ktorým predmetné služby žalobca fakturoval, jednotlivé projekty sa prelínali, resp. boli rovnaké alebo podobné, pričom práce experta, tlmočenie, predkladanie a programovanie nemohla vykonávať akákoľvek osoba, ale len osoba, ktorá mala na takéto činnosti odborné predpoklady. Splnenie odborných znalostí u svojho odberateľa žalobca nijako nepreukázal, ani nemal vedomosť, kto konkrétne tieto činnosti vykonával. Žalovaný sa stotožnil so závermi správcu dane, že nebolo preukázané tvrdenie žalobcu, že fakturované tovary a služby, z ktorých bola odpočítaná daň, boli aj skutočne dodané spoločnosťou I.H.K. spol. s.r.o. Z údajov na ostatných faktúrach nebolo možné zistiť o aké konkrétne zdaniteľné obchody sa jednalo, kto bol ich konečný príjemca a kto konkrétne vykonával obchody, pričom samotný žalobca tieto zdaniteľné obchody nekonkretizoval odvolávajúc sa na dodávateľské a odberateľské faktúry a doklady o úhrade. Iba samotná realizácia úhrady v hotovosti alebo prevodom na účet nie je dostatočným dôkazom o uskutočnení zdaniteľného obchodu. Preto z dôvodu všeobecných údajov na faktúrach nebolo možné, aby správca dane bližšie skúmal charakter týchto obchodov, okrem faktúry č. 3006/10, ktorú správca dane podrobne preskúmal a zistil, že k uskutočneniu zdaniteľných obchodov spoločnosťou I.H.K. spol. s.r.o., reálne nedošlo. Čestné prehlásenia konateľa spol. I.H.K. spol. s.r.o., C. A. bolo natoľko nekonkrétne, že nemohlo svojím obsahom preukázať reálnosť uskutočnenia zdaniteľných obchodov pre žalobcu a ak preto správca dane ho vyhodnotil ako nepostačujúci dôkaz, tak nepochybil. V konaní nebolo preukázané uskutočnenie zdaniteľných obchodov platiteľom napriek tomu, že boli fakturované jeho odberateľom. Predložené faktúry boli nekonkrétne a nepreukazovali uskutočnenie zdaniteľných obchodov. Taktiež skutočnosť, že za odberateľské faktúry žalobca prijal úhrady bezhotovostným platobným stykom nepreukazovala samotné uskutočnenie zdaniteľného obchodu, nakoľko je technicky možné previesť akékoľvek peňažné prostriedky na akýkoľvek účet. Ani hotovostný platobný styk nepreukazuje uskutočnenie zdaniteľného obchodu, ale skutočnosť, že odberateľ bol do predmetnej transakcie zapojený a mal o nej vedomosť. Platiteľ bol vyzvaný správcom dane na predloženie dokladov a dôkazov dňa 26.03.2012. Táto výzva sa správcovi dane vrátila späť s poznámkou - adresát neznámy. Platiteľ dane bol po podaní odvolania opätovne vyzvaný na predloženie dôkazov označených v jeho odvolaní, pričom predložil daňové doklady a zmluvy, ktoré boli predložené už aj správcovi dane. V odvolaní uvedené CD opätovne nepredložil s tým, že ich predloží k nahliadnutiu, dôvodiac, že údaje v ňom uvedené sú predmetom obchodného tajomstva. Pokiaľ takéto CD malo slúžiť ako dôkaz, malo byť aj predložené s ostatnými dôkazmi, aby mohol byť vyhodnotený jeho obsah. Samotná existencia akéhokoľvek dôkazu bez možnosti vyhodnotenia jeho obsahu, ktorý mal byť predmetom zdaniteľného obchodu nie je dôkazom preukazujúci uskutočnenie zdaniteľného obchodu. Žalobca síce priniesol v deň prerokovania protokolu nejaké CD, avšak správcovi dane nebolo poskytnuté a preto nemohlo byť vyhodnotené ako dôkaz. Tento nedostatok súčinnosti žalobca neodstránil ani v odvolacom konaní napriek tomu, že bol k tomu vyzvaný. Záverom žalovaný uviedol, že existencia faktúr a ďalších dokladov o úhrade od dodávateľa nebola reálnym dokladom o tom, že k dodaniu tovarov a služieb podľa nich skutočne došlo. Preukázanie dodania tovaru alebo služby nevychádza len z účtovania, ale musí byť preukázané i z reálneho plnenia, ktoré musí preukázať platiteľ (žalobca). V danom prípade si však žalobca dôkaznú povinnosť nesplnil, ďalší dôkaz nepredložil a ani neoznačil, hoci bol na to vyzvaný. Zdaniteľné obchody museli mať konkrétneho vykonávateľa. Platiteľ tieto obchody neuskutočňoval ani správcovi dane nepreukázal konkrétne vedomosti o obsahu týchto zdaniteľných obchodov. Bolo možné očakávať, že štatutárny orgán žalobcu bude mať presnú vedomosť o obsahu a rozsahu činností svojej spoločnosti, avšak evidentne tieto vedomosti konateľovi žalobcu chýbali. Správca dane na všetky predložené doklady žalobcom prihliadol a vyzval ho na preukázanie toho, čo sám tvrdil, pričom spoločnosť dodávateľa žalobcu (I.H.K. spol. s.r.o.) bola nekontaktná a preto nebolo možné u nej preveriť uskutočnenie zdaniteľných obchodov. Deklarované práce a služby mohli byť vykonané aj subdodávateľsky, čo sa však nepreukázalo a potom žalobca bol povinný preukázať, že fakturované práce boli skutočne dodané dodávateľom uvedeným na faktúrach. Správca dane dostatočne vyčerpal svoje dôkazné bremeno a preveril zdaniteľné obchody iba z faktúry č. 3006/10, nakoľko na ostatných faktúrach boli údaje nekonkrétne. 4. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie preskúmal napadnuté rozhodnutie, ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo, v rozsahu a dôvodov vyplývajúcich zo žaloby (§ 249 ods. 2 O.s.p.) a to bez nariadenia pojednávania (§ 250f ods. 1 O.s.p.) a po oboznámení sa s pripojeným administratívnym spisom žalovaného musel konštatovať, že žaloba dôvodná nie je, pretože rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby boli plne súladné so zákonom. Podľa § 247 ods.1, 2 O.s.p. podľa ustanovení tejto hlavy sa postupuje v prípadoch, v ktorých fyzická alebo právnická osoba tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu, a žiada, aby súd preskúmal zákonnosť tohto rozhodnutia a postupu. Pri rozhodovaní správneho orgánu vydaného v správnom konaní je predpokladom postupu podľa tejto hlavy, aby išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť. Podľa § 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej ZSDP), správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Podľa § 2 ods. 6 ZSDP, pri uplatňovaní daňových predpisov v daňovom konaní sa berie do úvahy vždy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre určenie alebo vybratie dane. Podľa § 15 ods. 1 ZSDP, daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje, alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona, alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov. Podľa § 15 ods. 5 ZSDP, daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo: a) na predloženie služobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomného poverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly, b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami, c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety, d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu, e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, f) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia, prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim, g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe. Podľa § 15 ods. 6 ZSDP, kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane tieto povinnosti: a) umožniť poverenému zamestnancovi správcu dane vykonať daňovú kontrolu, b) zabezpečiť vhodné miesto a podmienky na vykonanie daňovej kontroly, c) poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, d) predkladať účtovné a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady v písomnej forme alebo v technickej forme vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia, e) predkladať v priebehu daňovej kontroly všetky dôkazné prostriedky preukazujúce jeho tvrdenia najneskôr v lehote podľa odseku 10 druhej vety, f) umožňovať vstup do sídla kontrolovaného daňového subjektu a do jeho prevádzkových priestorov a umožňovať rokovanie s jeho zamestnancom, g) zapožičať doklady a iné veci mimo sídla alebo prevádzkových priestorov kontrolovaného daňového subjektu alebo poskytnúť výpisy, prípadne kópie (§ 14 ods. 3). Podľa § 15 ods. 16 ZSDP, ustanovenia prvej časti a § 32, 34 a 41 sa primerane použijú aj na daňovú kontrolu. Podľa § 15 ods. 17 ZSDP, správca dane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov a ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré vyčísľujú rozdiel základu dane podľa osobitného zákona, najviac o 12 mesiacov. Ak vykonáva daňovú kontrolu orgán podľa odseku 15, príslušným orgánom na predĺženie lehoty je ministerstvo. Podľa § 15 ods. 18 ZSDP, ak správca dane alebo orgán podľa odseku 15 nemôže daňovú kontrolu ukončiť do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia a ak bola lehota predĺžená podľa odseku 17, je povinný o tom s uvedením dôvodov písomne upovedomiť kontrolovaný daňový subjekt. Z ustanovení § 29 ods. 1 a ods. 2 ZSDP, vyplýva, že dokazovanie vedie správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa § 29 ods. 4 ZSDP, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov (priznania, hlásenia, odpovede na výzvy správcu dane a pod.), o svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Podľa § 29 ods. 8 ZSDP, daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní, alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Podľa § 48 ods. 2 ZSDP, odvolací orgán preskúma odvolaním napadnuté rozhodnutie vždy v rozsahu požadovanom v odvolaní. Ak vyjdú pri preskúmavaní najavo skutkové, či právne okolnosti odvolávajúcim sa neuplatnené, ktoré majú podstatný vplyv na výrok rozhodnutia, možno na ne pri rozhodovaní prihliadnuť. Podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH dodaním tovaru je dodanie hmotného majetku, pri ktorom dochádza k zmene vlastníckeho práva, ak tento zákon neustanovuje inak; na účely tohto zákona hmotným majetkom sú hnuteľné a nehnuteľné veci, ako aj elektrina, plyn, voda, teplo, chlad a bankovky a mince, ak sa predávajú na zberateľské účely za inú cenu, ako je ich nominálna hodnota, alebo za inú cenu, ako je prepočet ich nominálnej hodnoty na slovenskú menu podľa kurzu vyhlasovaného Národnou bankou Slovenska. Podľa § 19 ods. 1 veta prvá a druhá zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Podľa § 250j ods. 1 O.s.p. ak súd po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe dospel k záveru, že rozhodnutie a postup správneho orgánu v medziach žaloby sú v súlade so zákonom, vysloví rozsudkom, že sa žaloba zamieta. 5. Predmetom súdneho prieskumu bolo posúdenie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného v rozsahu a dôvodov vyplývajúcich z podanej žaloby a to z hľadiska nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočného zistenia skutkového stavu veci. Súd pri opätovnom prejednaní veci posudzoval všetky relevantné žalobné námietky a dospel k identickému rozhodnutiu - k zamietnutiu žaloby. Riadiac sa pokynom vysloveným v zrušujúcom rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky súd v ďalšom odôvodnení už nebude obšírne poukazovať na všeobecnú judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, Ústavného súdu Slovenskej republiky, resp. Európskeho súdneho dvora na vec sa vzťahujúcu, ale podrobne sa vyjadrí k jednotlivým vzneseným námietkam žalobcu voči napadnutému rozhodnutiu a postupu žalovaného ako aj 1 stupňového správneho orgánu. 1/ námietka prekročenia dôkaznej povinnosti v daňovom konaní žalovaným. Súd pri tejto námietke považuje za potrebné uviesť všeobecné zásady dôkaznej povinnosti v daňovom konaní, v zmysle ktorých dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt - žalobcu. V predmetnej veci správca dane uskutočnil rozsiahle dokazovanie a to aj formou viacerých dožiadaní. Samotné preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami, príjmovými a výdavkovými dokladmi nie je podľa súdu postačujúce. Krajský súd sa nestotožňuje s názorom žalobcu, že za vystavenie faktúr (slúžiacich ako dôkaz o uskutočnení dodávok služieb) je zodpovedná výlučne len spoločnosť I.H.K. spol. s r.o. Faktúra môže byť relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. Zaúčtovanie faktúr v účtovníctve ešte nie je dôkazom reálneho dodania tovaru dodávateľom, ktorý ich vystavil, ale len tvrdením o takejto skutočnosti. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je (nemôže byť) dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu. Splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ (žalobca), pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané. Krajský súd v tejto súvislosti musí poukázať na rozsudok NS SR sp. zn. 2Sžf 4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva, že: „Dôkazné bremeno je na daňovom subjekte (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH). Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania DPH) a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený“. Súd sa stotožňuje s názorom, že obchodné transakcie deklarované účtovnými dokladmi v spoločnostiach na strane dodávateľa i odberateľov žalobcu nenesú znaky základných obchodných princípov a utvrdzujú správnosť názoru vysloveného žalovaným v napadnutom rozhodnutí, že k dodávkam tovaru tak, ako to bolo uvedené v žalobcom predložených faktúrach v skutočnosti nedošlo. Právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť len v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ, čo však v konaní nebolo preukázané. Samotná existencia faktúry vyhotovenej platiteľom dane, na ktorej je uvedená DPH, nezakladá právo na odpočítanie dane uvedenej na takejto faktúre. Technicky, bez väčšej námahy za použitia počítača s tlačiarňou je možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne bolo poskytnuté. Splnenie formálnej stránky je jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane, ale tieto doklady musia byť odrazom reálneho plnenia. V danom prípade práve reálnosť plnení v zmysle predložených faktúr nebola preukázaná. Súd totožne so záverom žalovaného vyhodnotil predložené čestné prehlásenie bývalého konateľa (majiteľa) spol. I.H.K. spol. s.r.o. C. A. zo dňa 21.10.2011 ako natoľko nekonkrétne, že nebolo spôsobilé preukázať reálnosť uskutočnenia zdaniteľných obchodov pre platiteľa (žalobcu) a preto správca dane nepochybil, keď ho vyhodnotil ako postačujúci dôkaz. Zákon o správe daní v § 29 ods. 4 stanovuje, čo všetko môže byť ako dôkaz použité v daňovom konaní. Čestné prehlásenie podľa zákona o správe daní takýmto dôkazom nie je na rozdiel od zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní, ktorý ako náhradu za dôkaz môže čestné prehlásenie pripustiť. Preto konštatovanie žalobcu o posúdení dôkazu - tohto prehlásenia nebolo porušením ustanovení daňového poriadku. Dodávateľ žalobcu spol. I.H.K. spol. s.r.o., je v súčasnosti v konkurze, jej konateľ C. A. bol konateľom len od 06.01.2010 do 26.07.2011, v čase daňovej kontroly bola spoločnosť nekontaktná a v podstate nefungujúca (podľa vyjadrenia dožiadaného správcu dane). V predloženom čestnom vyhlásení bývalý konateľ spol. I.H.K. spol. s.r.o., len uviedol množstvo čísiel faktúr (medzi nimi aj predmetné faktúry) a strohé konštatovanie, že sa uskutočnilo zdaniteľné plnenie - dodávka tovaru (služby) a obdržal dohodnutú odmenu. Súd tiež poukazuje na výpis z obchodného registra spol. I.H.K. spol. s.r.o., podľa ktorého C. A. bol konateľom spoločnosti, ale nie jej spoločníkom. V období 06.01.2010 - 26.07.2011 bol jediným spoločníkom (majiteľom) C. A. s identickým trvalým pobytom ako C. A. (B.). 2/ Nedoplnenie zistení správcu dane a nevysporiadanie sa s námietkami uvedenými v jeho odvolaní. Takéto namietané tvrdenie žalobcu je zjavne účelové, nakoľko správca dane v konaní uskutočnil náležité zistenie skutkového stavu veci v rozsahu plne dostačujúcom na riadne posúdenie veci. Oboznámil sa so všetkými relevantnými dokladmi predložených mu žalobcom, aj keď k ich predloženiu došlo až po začatí daňového konania dňa 20.04.2011, keďže žalobca bez adekvátneho ospravedlnenia sa nedostavil na riadne skôr začaté daňové konanie. Správca dane v konaní vyčerpal svoje dôkazné bremeno a preveril všetky skutočnosti ohľadne zdaniteľných obchodov uvedených vo faktúre č. 3006/10, na ostatných skúmaných faktúrach boli údaje o poskytnutých službách (zdaniteľných obchodoch) pre každého kto by tieto obchody posudzoval natoľko nekonkrétne, že správca dane nemal ani čo skúmať. Žalovaný sa v napadnutom rozhodnutí primerane vysporiadal so všetkými relevantnými námietkami uvedenými v odvolaní žalobcu. V žalobe nebolo bližšie konkretizované, ku ktorým námietkam uvedeným v odvolaní sa žalovaný v napadnutom rozhodnutí nevyjadril. Preto súd túto námietku pokladá za účelovú. 3/ Nepreukázanie dodávok služieb, tvrdenie o nekonkretnosti faktúr. Podľa § 49 ods. l a 2 v nadväznosti na § 51 ods. l písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane z tovarov a služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tejto službe vznikla daňová povinnosť, pričom daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. To znamená, že právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ. Podľa § 49 ods. 2 zákona o DPH môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. V zmysle písm. a) citovaného ustanovenia platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku, z tovaru a služieb, ktoré sú, alebo majú byť platiteľovi dodané v nadväznosti na ustanovenie § 51 citovaného zákona. Vo všetkých prípadoch (v zmysle predložených faktúr) správca dane správne vyhodnotil obchodné prípady v tom smere, že žalobcovi nevzniklo právo na odpočítanie dane z tovarov a služby, nakoľko takýto deň nenastal (deň, keď pri tejto službe vznikla daňová povinnosť), pretože v rámci dokazovania sa nepreukázala skutočnosť, že dodávateľ (spol. I.H.K.), ktorý je uvedený v predmetných faktúrach aj fakturované zdaniteľné obchody skutočne dodal žalobcovi a zároveň nebolo preukázané, že žalobca deklarované zdaniteľné obchody reálne prijal a následne ich odovzdal svojim odberateľom. Iba samotná existencia faktúry (obsahujúcej všetky náležitosti), prípadne príjmových a výdavkových dokladov neznamená, že skutočne aj došlo k dodaniu služieb, tovarov, prác v nich uvedených. V posudzovaných faktúrach uvedené služby a dodávky prác mohli byť vykonané aj subdodávateľsky (tvrdil to žalobca), avšak aj v tomto prípade je žalobca povinný preukázať ich reálne uskutočnenie uvedeným subdodávateľom. Súd sa stotožňuje so žalovaným, že žalobca zdaniteľné obchody nevykonal a nevykonal ich ani jeho subdodávateľ spol. I.H.K. spol. s.r.o.. Správca dane nadobudol vážne pochybnosti o hodnovernosti predložených dokladov (faktúr) a keďže žalobca nepreukázal ich hodnovernosť, nemohol ich ani uznať ako relevantné doklady pre uplatnenie odpočtu DPH. Taktiež tvrdenie žalobcu, že faktúry, ktoré vystavil pre svojich odberateľov a títo ich zaplatili nepreukazuje uskutočnenie dodávok služieb, prác v nich uvedených. Tento postup umožnil aj týmto spoločnostiam zúčastneným v tomto pochybnom obchodnom reťazci (najmä išlo o spoločnosti, v ktorých bol spoločníkom a konateľom J.. V. W.) právo uplatniť si z nich odpočet DPH. Predložené faktúry žalobcom až na jednu faktúru č. 3006/10 boli aj podľa názoru súdu nekonkrétne, z ich obsahu nebolo bez ďalšieho možné zistiť kto poskytol služby, resp. vykonal práce v nich uvádzané a pre koho boli poskytnuté. Samotné označenie služieb, prác bolo bez ďalších dokladov (ktoré žalobca nepredložil) neoveriteľné. 4/ Nepreukázanie vedomosti o obsahu obchodov podľa faktúr. S týmto tvrdením žalovaného sa súd musí plne stotožniť. Žalobca počas celého daňového konania nebol nijako schopný preukázať svoju vedomosť o obsahu poskytnutých (fakturovaných) služieb svojím odberateľom. Poskytnuté služby nebol spôsobilý bližšie špecifikovať, dokonca na faktúre č. 3006/10 boli uvedené a označené dodávky prác, ktoré odberatelia (Orange, a.s. a UPC BROADBAND s.r.o.) podľa vlastného vyjadrenia na dožiadanie (správcu dane) nepoznali, resp. v danom období už nepoužívali. Prijatý záver žalovaným o nepreukázaní konkrétnych vedomostí o obsahu fakturovaných obchodov žalobcom bol plne opodstatnený a zodpovedal výsledku vykonaného dokazovania. Podľa súdu je neospravedlniteľné, aby štatutárny zástupca akejkoľvek obchodnej spoločnosti (a tobôž spoločnosti, ktorá nemá žiadnych zamestnancov - žalobca) nemal dôkladnú vedomosť o detailnom obsahu a rozsahu svojej činnosti. 5/ Nepreverovanie obchodov u odberateľov. Ako už súd uviedol správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie a uskutočnil preverovanie obchodov u viacerých odberateľov žalobcu. Podľa vyjadrenia Orange Slovensko, a.s. táto spoločnosť nebola zmluvným partnerom žalobcu a nemala ani vedomosť o tom, že by bol žalobca subdodávateľom niektorého z jeho dodávateľov. Kontrolu technického zabezpečenia inštalácií Orange FTTH si nezabezpečovala dodávateľsky, ale vlastnými zamestnancami. UPC BROADBAND SLOVAKIA, s.r.o. v odpovedi na dožiadanie správcovi dane uviedla, že neevidovala spoločnosť PC HELP SERVIS, s.r.o., ako svojho dodávateľa inštalácií internetového pripojenia a pojem „koordinácia a technické zabezpečenie inštalácie chello“ od roku 2009 nepoužívala. Aj na základe týchto vyjadrení žalobcom prezentovaných odberateľov jeho služieb správca dane správne mal za preukázané, že k dodaniu zdaniteľných obchodov, z ktorých si žalobca ako platiteľ uplatnil odpočítanie dane v skutočnosti nedošlo. 6/ Nesprávne posúdenie mandátnej zmluvy. Posudzovanie zmluvy uzatvorenej medzi žalobcom a I.H.K. spol. s.r.o., Meliata. správcom dane v jeho rozhodnutí, ktorá bola označená ako zmluva mandátna podľa názoru súdu nemalo žiadny vplyv na záver prijatý správcom dane, ktorým odôvodnil svoje rozhodnutie (nepreukázanie uskutočnenia zdaniteľných obchodov) a táto námietka nemá žiaden vplyv na posúdenie zákonnosti preskúmavaného platobného výmeru, resp. rozhodnutia žalovaného alebo jeho postupu v konaní. 7/ Zmena dôvodov v napadnutom rozhodnutí (ich rozšírenie). Po dôkladnom porovnaní dôvodov, pre ktoré rozhodol správca dane v platobnom výmere a žalovaný v napadnutom rozhodnutí musí súd konštatovať, že v oboch rozhodnutiach je dôvod totožný - nepreukázanie reálnosti uskutočnenia zdaniteľných obchodov fakturovaných predloženými faktúrami. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí len detailnejšie vyhodnotil dôvody, ktoré boli uvedené správcom dane v platobnom výmere. Potom namietanie porušenia zásad daňového konania nie je na mieste a túto námietku súd vyhodnotil ako zjavne účelovú. 8/ Dôkaz predložením CD pri prerokovaní protokolu. K poslednej námietke súd uvádza, že je prinajmenšom účelové sa odvolávať na určitý dôkaz, ktorým ako uvádza žalobca priamo aj disponuje, avšak napriek výzve správcu dane a následnej výzve žalovaného v odvolacom konaní ho nie je ochotný (spôsobilý) predložiť. Ak žalobca ako účastník daňového konania mal použiteľný dôkaz bolo jeho povinnosťou ho predložiť tak, aby žalovaný, resp. správca dane sa mohol s jeho obsahom aj oboznámiť. Poukazovanie žalobcom na nevykonanie takéhoto dôkazu odvolávajúc sa na obchodné tajomstvo je absolútne zavádzajúce. Daňové úrady majú predsa povinnosť dodržiavať mlčanlivosť o skutočnostiach zistených v daňovom konaní. Za nedôvodné je možno vyhodnotiť aj kladenie podmienok zo strany žalobcu na predloženie tohto dôkazu. Súd na margo tohto údajného dôkazu uvádza, že obsahom predmetných CD nosičov mohli byť skutočnosti s vecou nesúvisiace, dokonca na nich nemuselo byť vôbec nič. Predmetný dôkaz nebol vykonaný výlučne z dôvodov na strane žalobcu a jeho nevykonanie nemôže ísť na ťarchu žalovaného. Súd k celej problematike považuje za potrebné poukázať, aj keď len stručne na totožnosť jeho prijatých právnych záverov (identických so závermi žalovaného) s prejednávanou vecou sa vzťahujúcimi rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/4/2009, Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 78/2011-17, Súdneho dvora EÚ najmä: rozsudky Halifax zo 7. decembra 2010, R, C-285/09, bod 36, 23, 92, ako aj z 27. októbra 2011 Tanoarch, C-504/10, bod 50, z 3. marca 2005, Fini H, C-32/03, Zb. s. I-1599, bod 32, 33, 34, Kittel a Recolta Recycling, bod 54, Véleclair, C-414/10, bod 32, Teleos a i., C-409/04 Zb. s. I-7797, body 65 a 68; Netto Supermarkt, bod 24, z 21. decembra 2011, Vlaamse Oliemaatschappij, C-499/10, bod 25, z 26. januára 2012, Kraft Foods Polska, C-588/10, bod 23, Gabalfrisa a i., bod 52; Nidera Handelscompagnie, C-385/09, bod 49, ako aj Dankowski, bod 37, v spojených veciach Mahagében kft a Pétér Dávid č. C-80/11 a C-142/11. Pri posudzovaní veci má sa súd vždy usilovať o eurokomfortný výklad vnútroštátneho práva tak, aby sa zabezpečila účinnosť smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme DPH. Podľa vyššie uvedenej judikatúry je potrebné každý prípad posudzovať individuálne, čo v danom prípade daňové orgány aj urobili. Súdu prináleží odmietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa preukáže, že platiteľ dane sa svojou kúpou zúčastňuje na plnení, ktoré je súčasťou podvodu vo vzťahu k DPH, a to aj vtedy, ak dotknuté plnenie spĺňa objektívne kritériá, na ktorých sú založené pojmy dodávka tovaru platiteľom dane a hospodárska činnosť. Nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré možno od neho rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Bolo na žalobcovi (on mal dôkazné bremeno), aby preukázal, že vynaložil adekvátne úsilie a prijal všetky opatrenia, a ktoré možno od neho rozumne požadovať a ktoré by účinne viedli k tomu, aby nebol súčasťou reťazca fiktívnych obchodov firiem, ktorého účelom bolo získať (neoprávnene) nadmerný odpočet DPH (účasti na daňovom podvode). Osoby podliehajúce súdnej právomoci sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie. Z toho dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne. Obchod, o existencií ktorého svedčí len existencia formálnych dokladov, nevystihuje reálnu podstatu a ekonomický účel podnikania. V takom prípade by sa dalo hovoriť o podieľaní sa na zneužití práva vyplývajúceho zo zásady neutrality DPH všetkými zúčastnenými článkami obchodného reťazca (aj žalobcu). Z obsahu napádaných rozhodnutí nevyplýva, že by správne orgány od žalobcu požadovali doklady, ktoré by mal on zabezpečiť od iného daňového subjektu (svojho subdodávateľa, resp. odberateľa) v kontrolovanom obchodnom reťazci. Samotná skutočnosť, že tieto doklady boli v rámci dožiadaní uskutočnených správcom dane preverované však neznamená, že bolo povinnosťou žalobcu v daňovom konaní tieto daňové doklady týkajúce sa iných subjektov predkladať. Správca dane mal právo preveriť existenciu obchodov, príp. odstrániť vzniknuté pochybnosti, avšak nemal povinnosť žalobcovi napovedať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov rozsiahleho dokazovania opodstatnene spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení o skutočnom vykonaní deklarovaných zdaniteľných obchodov. Bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy potvrdzujúce, že dodaná služba, resp. práca aj skutočne bola poskytnutá. Toto však neučinil. Na základe zistených výsledkov vykonaného dokazovania súd musí konštatovať, že správca dane adekvátne aplikoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov vyjadrenú v § 2 ods. 3 zákona o správe daní a zároveň prihliadol na svoju povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie. Potom záver, ktorý prijal správca dane ako aj žalovaný plne zodpovedali zásadám logického myslenia a správneho uváženia a boli v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Súd sa plne stotožnil s právnym záverom žalovaného o tom, že obchodné transakcie, ktoré mali vyplývať so žalobcom predložených účtovných dokladov (faktúr) sa reálne neuskutočnili, išlo o fiktívne obchody s cieľom získať neoprávnene nadmerný odpočet DPH. Záverom súd musí konštatovať, že v prejednávanej vecí je nad všetku pochybnosť aj bez ďalšieho zrejmé, že v danom prípade ide o nezákonne uplatnený odpočet DPH (rovnaký názor zastával aj žalovaný a správca dane) a to tým, že žalobca si uplatňoval nadmerný odpočet DPH z vystavených faktúr o dodávke služieb (prác) svojho subdodávateľa, v tomto prípade v období jún 2010 (súdu je známe, že v celom roku 2010 bolo žalovaným rozhodnuté voči žalobcovi o dodatočnom vyrubení DPH vo výške cca XXX XXX €) spol. I.H.K. spol. s.r.o. (v súčasnosti v konkurze). Pri tomto svojom tvrdení súd vychádza zo skutočností uvedených priamo konateľkou žalobcu (zároveň jedinou spoločníčkou a aj jedinou pracovníčkou) a to, že v jeho prípade ide o spoločnosť, ktorá nemala žiadnych zamestnancov a celú svoju činnosť (pomerne široké spektrum predmetov činností) potom zrejme zabezpečovala jediná osoba majiteľka - konateľka žalobcu prostredníctvom najmenej dvoch dodávateľských spoločností - Micro Control s.r.o. a I.H.K. spol. s.r.o. - v období jún 2010. Samotná konateľka žalobcu nemala, resp. nepreukázala žiadne vedomosti o uskutočnených zdaniteľných obchodoch, za ktoré si žalobca uplatňoval nadmerný odpočet DPH, čo je ďalší neklamný dôkaz o ich reálnom neuskutočnení. Súd po vzhliadnutí výpisu z obchodného registra a upriamení pozornosti na predmet činnosti subdodávateľskej spoločnosti I.H.K. spol. s.r.o., musí jednoznačne konštatovať, že ani samotný subdodávateľ žalobcu, ktorý mu mal podľa vyjadrenia tak žalobcu ako aj svojho vyjadrenia (vyhlásenie vtedajšieho konateľa C. A., alias C. A.) dodať fakturované služby nebol ich spôsobilý zabezpečiť (činnosti tvoriace predmet dodávky služieb v zmysle vyprodukovaných faktúr). To isté platí aj o spol. R&R, s.r.o. (podľa vyjadrenia C. A. jeho subdodávateľa) odhliadnuc od skutočností, že konateľ subdodávateľskej spoločnosti (I.H.K. spol. s.r.o.) žalobcu svoje tvrdenia o uskutočnení fakturovaných služieb nebol nijako schopný preukázať. Takéto ničím nepodložené tvrdenie súd a ani správca dane nemohli brať do úvahy a je potrebné ich vyhodnotiť ako účelové v snahe obhájiť následne vyprodukovanými krokmi žalobcom neoprávnene uplatnený odpočet DPH. Súd považuje za potrebné uviesť, že v prípade dodávok takých služieb ako napr. „Vytvorenie poradenského systému pre plnenie noriem EÚ v rámci osi 2 Programu rozvoja vidieka SR 2007 - 2013“, tvorba príručky pre terénnych poradcov, prípadne „spracovanie údajov o implementácii Operačného systému Rybné hospodárstvo 2007 - 13 a 2009“ ide o tak špecifické činnosti, na ktorých dodanie na patričnej úrovni je potrebné mať adekvátne vedomosti a podľa presvedčenia súdu tak priamy subdodávateľ žalobcu (spol. I.H.K. spol. s.r.o.) ako ani jeho subdodávateľ (spol. R&R, s.r.o.) neboli schopní ich zabezpečiť. Po opätovnom preskúmaní veci vykonanom po zohľadnení všetkých skutočností uvedených v zrušujúcom uznesení Najvyššieho súdu SR, musel konajúci súd totožne ako v svojom prvom rozhodnutí konštatoval, že nezistil žiadne namietané porušenia zásad daňového konania. Daňové orgány vykonali riadne dokazovanie, v zodpovedajúcom rozsahu, náležite zistili skutkový stav veci a žalovaný v napadnutom rozhodnutí prihliadol na všetko, čo vyšlo v daňovom konaní najavo. Napadnuté rozhodnutie obsahuje všetky zákonom naň kladené náležitosti a je riadne odôvodnené. Žalovaný sa v ňom vyrovnal so všetkými námietkami uvedenými v odvolaní žalobcu, podrobne rozobral predložené dôkazy aj skutkový stav, ktorý správne vyhodnotil. Tvrdenie žalobcu o porušení procesných zásad daňového konania správcom dane pokladal za zavádzajúce. Vzhľadom na tieto dôvody Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že námietky uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia. Postup žalovaného ako aj preskúmavané rozhodnutie a v ňom prijaté závery boli plne v súlade so zákonom, a preto súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na neúspech žalobcu v konaní tomuto nepriznal právo na náhradu trov konania, rovnako ani žalovanému, ktorému v správnom súdnictve zásadne podľa ustálenej judikatúry právo na náhradu trov konania neprináleží. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, na Krajskom súde v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.