Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 3Co/163/2012 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1012898408 Dátum vydania rozhodnutia: 30. 04. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Roman Bolebruch ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1012898408.1
Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci navrhovateľov: 1/ Doc. Ing. arch. Akad. arch. Z. Z., bytom V. 9, V., 2/ Ing. arch. Akad. arch. I. M., bytom T. 6, V., 3/ Ing. arch. Akad. arch. C. F., bytom U. 9, V., všetci zastúpení advokátom JUDr. Martinom Fritzom, Podjavorinskej 4, Bratislava, proti odporcovi: URBIA ETA, s.r.o., Panská 14, Bratislava, zastúpenému Advokátskou kanceláriou JANČO A PARTNERI, s.r.o., Štúrova 13, Bratislava, o ochranu autorských práv, na odvolanie odporcu proti rozsudku Okresného súdu Bratislava II č.k. XXC/XXX/XXXX-XXX, zo dňa X.XX.XXXX, takto
r o z h o d o l :
Odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti z r u š u j e a vec v r a c i a na ďalšie konanie.
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľom 1/, 2/ a 3/ sumu 29.874,53 eura, vo zvyšku (t.j. v časti, ktorou sa navrhovatelia 1/, 2/ a 3/ domáhali uloženia zákazu odporcovi porušovať ich autorské práva k stavbe - Múzeum revolučných tradícií a zároveň uloženia povinnosti odstrániť špecifikované následky porušenia) návrh zamietol. Rozhodnutie o trovách konania si súd prvého stupňa v zmysle § 151 ods. 3 O.s.p. vyhradil po právoplatnosti rozhodnutia vo veci samej.
Vykonaným dokazovaním mal preukázané, že navrhovatelia sú autormi architektonického projektu s názvom „U. revolučných tradícií - U. múzeum“. Samotná realizácia projektu bola po roku 1989 pozastavená. Do zastavenia stavebných prác bola postavená len hrubá stavba samotnej budovy múzea. Vlastníctvo k stavbe, ako aj vlastnícke právo k pozemkom, na ktorých stála rozostavaná stavba múzea, nadobudol odporca dňa 12.1.2005. Hrubú stavbu múzea asanoval, bez súhlasu navrhovateľov, ako autorov projektu stavby. K zbúraniu rozostavanej budovy pristúpil v roku 2008, teda za účinnosti zákona č. 618/2003 Z.z. (ďalej len Autorský zákon). Po jej zbúraní následne vystaval na jej mieste novú budovu. Súd prvého stupňa pri posudzovaní otázky, či uvedené konanie je možné považovať za zásah do autorských práv navrhovateľov, aplikoval ustanovenia Autorského zákona v znení po prijatí zákona č. 84/2007 Z.z. Podľa § 87 ods. 2 Autorského zákona, ktorý nadobudol účinnosť dňa 1.1.2004, sa ním totiž spravujú i právne vzťahy vzniknuté pred nadobudnutím jeho účinnosti. Vznik nárokov autora, resp. subjektov, na ktoré práva autora prešli, resp. vznik právnych vzťahov súvisiacich s právom autora, sa posudzujú podľa doterajších právnych predpisov. Ide o tzv. generálnu klauzulu nepravej retroaktivity. Obdobnú úpravu obsahuje i § 87a ods. 1 Autorského zákona. Súd prvého stupňa mal za to, že v prípade, ak došlo k zásahu do autorských práv po nadobudnutí účinnosti týchto právnych predpisov, je potrebné na tento zásah aplikovať ich ustanovenia, a to napriek tomu, že návrh samotný bol navrhovateľmi podaný ešte počas účinnosti predchádzajúcej právnej úpravy.
Súd prvého stupňa uviedol, že navrhovateľmi vypracovaný projekt U. revolučných tradícií je architektonickým dielom v zmysle § 5 ods. 1 a § 7 ods. 1 písm. h) Autorského zákona a tvorí predmet ochrany autorského práva. Poukázal na to, že navrhovatelia ako autori diela sú nositeľmi autorských práv k tomuto dielu. Ich autorské práva vznikli v okamihu, keď dielo vyjadrili v podobe vnímateľnej
zmyslami a existovali už v čase, keď bola vypracovaná projektová dokumentácia diela. Zároveň poukázal na § 15 ods. 2 Autorského zákona, podľa ktorého sa autorské právo autorov diela nevzťahuje iba na dokončené dielo, ale i na jeho jednotlivé vývojové fázy. V prípade architektonického diela - stavby sa autorské právo nevzťahuje iba na projektovú dokumentáciu stavby, alebo na dokončenú stavbu, ale vzťahuje sa na všetky vývojové fázy stavby. Súd prvého stupňa mal za preukázané, že projekt Múzea revolučných tradícií bol realizovaný iba do fázy tzv. hrubej stavby, z ktorej už boli zrejmé jednotlivé hmotové, dispozičné a priestorové usporiadania stavby a ktorá odrážala výsledok tvorivej činnosti navrhovateľov. Odporca ako vlastník stavby bol povinný rešpektovať práva navrhovateľov. Teda nebol oprávnený vykonávať na stavbe akékoľvek zmeny diela bez súhlasu navrhovateľov (§ 17 ods. 1 písm. d) Autorského zákona), s výnimkou zmien, ktoré by boli potrebné pre zachovanie samotného diela a ktoré toto dielo nemenia.
Pri posudzovaní prvej (negatórnej) časti návrhu navrhovateľov - uloženia zákazu vykonávania zásahov do ich architektonického diela dospel súd prvého stupňa k záveru, že odporca do autorského práva navrhovateľov v súčasnosti už nezasahuje. Prihliadol na skutočnosť, že v stave, aký bol zistený ku dňu vyhlásenia napadnutého rozsudku, bola budova múzea asanovaná a nahradená inou stavbou postavenou podľa celkom inej projektovej dokumentácie. Z pôvodného projektu múzea, ktorý sa skladal z viacerých objektov, existuje už iba objekt v projektovej dokumentácii označený číslom 5 (tzv. budova stážistov), ktorý nie je a ani nebol vo vlastníctve odporcu. Do tohto objektu ako ani do ostatných častí projektu, ktoré zostali vo fragmentoch zachované (napr. stavba oporného múru), odporca nezasahoval ani nebolo preukázané, že by chcel zasiahnuť. Podľa názoru súdu prvého stupňa zničením stavby U. revolučných tradícií odporcom zanikla jeho povinnosť rešpektovať osobnostné autorské práva navrhovateľov, teda povinnosť nezasahovať do diela bez súhlasu jeho autorov a na druhej strane vznikla povinnosť odporcu nahradiť navrhovateľom ujmu, ktorú im týmto zásahom spôsobil. Právo navrhovateľov na náhradu tejto ujmy vzniklo už za účinnosti Autorského zákona, ktorý je potrebné aplikovať na posúdenie ich nároku.
Súd prvého stupňa nesúhlasil s argumentáciu odporcu, že tým, že ako nový vlastník rozostavanej stavby podľa územného rozhodnutia o umiestnení stavby č. XXXX zo dňa X.X.XXXX využil svoje zákonom priznané právo a rozostavanú stavbu v celom rozsahu odstránil, nezasiahol do autorského práva navrhovateľov k dielu, keďže konal v súlade so zákonom a zdržal sa takého užívania diela, ktorým by ho použil. K tomuto súd prvého stupňa uviedol, že vlastník stavby, prostredníctvom ktorej je vyjadrené architektonické dielo, je oprávnený túto stavbu používať. Odporca bol oprávnený stavbu podľa pôvodnej projektovej dokumentácie i dokončiť, ak by umožnil navrhovateľom ako autorom výkon autorského dozoru. Nebol však oprávnený do stavby zasahovať spôsobom, ktorým by dielo bolo menené, alebo ktorý by zasahoval do autorských práv tvorcov projektu. Poukázal na to, že v čase kúpy rozostavanej budovy na F. ulici si odporca musel uvedomovať, že kupuje budovu, ktorá má slúžiť ako múzeum a pokiaľ ju bude chcieť zásadným spôsobom zmeniť, resp. zbúrať, môže tak urobiť iba po predchádzajúcom súhlase navrhovateľov. Vlastnícke právo totiž nie je možné považovať za ničím a nikým neobmedzené. Obmedzuje ho jednak čl. 20 ods. 3 Ústavy SR a § 3 ods. 1 Obč. zákonníka a v prípade vlastníckeho práva k stavbe vyjadrujúcej architektonické dielo je obmedzené aj ustanovením § 20 ods. 6 Autorského zákona. Asanácia stavby (zničenie hmotného predmetu, prostredníctvom ktorého je dielo vyjadrené) podľa súdu prvého stupňa predstavuje porušenie uvedeného ustanovenia ako aj zásah do architektonického diela a do autorských práv jeho tvorcov. Zdôraznil, že vlastník stavby v žiadnom prípade nie je oprávnený stavbu asanovať bez predchádzajúceho súhlasu jej autora, a to bez ohľadu na to, či asanáciu vykonal na základe predchádzajúceho povolenia alebo bez neho. Porušenia autorských práv by sa odporca dopustil i vtedy, ak by mu bola asanácia budovy múzea pre jej nevyhovujúci technický stav priamo nariadená, pretože v takomto prípade by došlo k porušeniu jeho povinnosti stavbu riadne udržiavať (§ 20 ods. 6 Autorského zákona). Súd prvého stupňa dodal, že v danej veci odporca odstránením stavby okrem Autorského zákona porušil i verejnoprávnu normu, a to zákon č. 50/1976 Zb. o územnom plánovaní a stavebnom poriadku (Stavebný zákon), keďže stavbu zbúral bez predchádzajúceho povolenia príslušného stavebného úradu.
Samotný nárok navrhovateľov sa podľa súdu prvého stupňa skladá z dvoch zložiek. Prvou je nárok na náhradu škody, v tomto prípade nárok na ušlý zisk, ktorý by navrhovatelia dosiahli, ak by odporca rešpektoval ich práva a umožnil im napr. výkon autorského diela alebo prepracovanie pôvodného projektu, alebo, ktorý by dosiahli udelením licencie (súhlasu) na použitie diela alebo jeho zmenu. Druhou zložkou je nárok na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej tým, že odporca nezvratne
zničil predmet, ktorý zachytával výsledky tvorivej duševnej činnosti navrhovateľov a obzvlášť hrubým spôsobom nezvratne zasiahol do ich autorských práv. Odporca sa navrhovateľom za svoje konanie neospravedlnil (čo predstavuje jeden z možných spôsobov nápravy nemajetkovej ujmy), naopak ich práva ignoroval a popieral. Práve intenzitu svojvoľného a bezprávneho zásahu do autorských práv navrhovateľov a spôsobenie závažnej ujmy nemajetkovej povahy súd prvého stupňa považoval za dôvody pre aplikáciu ustanovenia § 442a ods. 1 Obč. zákonníka. Dospel k záveru, že iba náhrada nemajetkovej ujmy v peniazoch môže napraviť nerovnováhu spôsobenú protiprávnym konaním odporcu a poskytnúť navrhovateľom dostatočnú satisfakciu za porušenie ich autorských práv. Vzhľadom na rozsah, charakter a veľkosť projektu, jeho umiestnenie na B. vrchu uprostred hlavného mesta, ako aj na skutočnosť, že navrhovatelia sú osobami dlhodobo profesionálne činnými, ktoré za svoju prácu opakovane získali významné ocenenie na poli architektúry (cena Y. L.), výšku náhrady nemajetkovej ujmy určil v sume XX.XXX,XX eura, ktorá predstavuje iba náhradu ujmy za zásahy do autorských práv spôsobené odporcom.
Súd prvého stupňa mal za to, že odporca bol v spore pasívne hmotnoprávne legitimovaný, hoci zmenou vlastníctva nehnuteľnosti nedochádza k prechodu zodpovednosti za zásahy do autorských práv vykonané predchádzajúcim vlastníkom a nový vlastník sa nestáva právnym nástupcom pôvodného. Zmenou vlastníctva totiž vznikla obava z nerešpektovania autorských práv navrhovateľov práve zo strany odporcu a tento aj do ich autorských práv hrubým spôsobom zasiahol. Súd prvého stupňa teda napadnutým rozsudkom rozhodol o druhom petite eventuálneho nároku navrhovateľov a prvý petit zamietol, keďže mu už v čase jeho rozhodovania nebolo možné vyhovieť.
Proti zaväzujúcej časti rozsudku (ktorou bola odporcovi uložená povinnosť zaplatiť navrhovateľom 1/, 2/ a 3/ sumu XX.XXX,XX eura), podal odvolanie odporca a žiadal rozsudok v napadnutej časti zrušiť a vec vrátiť súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, resp. zmeniť rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti a návrh zamietnuť. Uviedol, že z Autorského zákona nevyplýva povinnosť vlastníka hmotného substrátu diela udržiavať ho a chrániť pred zničením. Takáto povinnosť môže byť stanovená v inom zákone (napr. zákon o ochrane pamiatkového fondu) alebo si ju môže autor pri prevode vlastníckeho práva dohodnúť s kupujúcim (a iným nadobúdateľom vlastníckeho práva). Odporca poznamenal, že je potrebné rozlišovať autorské dielo ako nehmotný výsledok vlastnej tvorivej duševnej činnosti autora diela (napr. projekt stavby), ktoré je predmetom autorských práv a hmotnú vec (hmotný substrát diela), prostredníctvom ktorej je konkrétne dielo vyjadrené (budova, rozostavaná stavba) a ktorého vlastníkom môže byť aj osoba odlišná od autora. Poukázal na § 123 Obč. zákonníka. upravujúci oprávnenie s vecou nakladať, ktoré zahŕňa aj oprávnenie vec zničiť, ak v tom nebráni zákon. Mal za to, že ako nový vlastník rozostavanej stavby v zmysle územného rozhodnutia U. časti V. - F. mesto o umiestnení stavby č. XXXX zo dňa X.X.XXXX označenej ako V. N. F. C. - F. ulica, V., využil svoje zákonom priznané právo a rozostavanú stavbu v celom rozsahu odstránil. Tým došlo k zničeniu veci ako celku bez akýchkoľvek zvyškov. Uvedeným konaním bola zničená vec, prostredníctvom ktorej bolo dielo navrhovateľov vyjadrené. S poukazom na § 20 ods. 2 Autorského zákona odporca zastával názor, že nijako nezasiahol do autorského práva navrhovateľov k dielu, nakoľko konal v plnom súlade so zákonom a zdržal sa takého užívania veci, ktorým by dielo použil. Použitie veci, v tomto prípade rozostavanej stavby, ktorá bola bez zvyšku odstránená, totiž nemožno predpokladať. Mal za to, že uznaním navrhovateľmi uplatňovaného nároku právoplatným rozsudkom by došlo k zásahu do jeho práv ako vlastníka nehnuteľnosti, ktorý v súlade so zákonom využil svoje právo a rozostavanú stavbu bez zvyšku odstránil. Odporca nesúhlasil s názorom súdu prvého stupňa, že svojim konaním zasiahol do autorského práva navrhovateľov. Až momentom nadobudnutia vlastníckeho práva na základe kúpnej zmluvy zo dňa 12.1.2005 sa mohol akýmkoľvek spôsobom podieľať na prípadných zásahoch do autorských práv navrhovateľov. Pokiaľ navrhovatelia v návrhu a jeho doplnení i oprave žiadali, aby súd prvého stupňa pôvodnému odporcovi zakázal porušovať ich autorské práva k rozostavanej stavbe „U. revolučných tradícií“ a zároveň, aby mu uložil povinnosť odstrániť následky jeho porušenia spočívajúce v odstránení oblúkovej hmoty na fasáde stavby, deštrukcii vnútorných priestorov a technického zázemia stavby, pričom obe podania boli doručené súdu prvého stupňa v čase predchádzajúcom samotnému konaniu odporcu ako aj právnemu základu tohto konania, ktorým je územné rozhodnutie o umiestnení stavby č. XXXX zo dňa X.X.XXXX, jednoznačne tým podľa odporcu vyjadrili svoj záujem o obmedzenie činnosti pôvodného odporcu a zaviazanie tohto subjektu (odlišného od odporcu) k odstráneniu následkov zásahu do ich autorských práv. Mal za to, že vykonaným dokazovaním nebolo preukázané, že zasiahol do autorských práv navrhovateľov niektorým zo spôsobov predpokladaným autorským zákonom (nedovolená zmena diela alebo použitie spôsobom, ktorý ho
znetvoruje alebo znižuje jeho hodnotu). Bol toho názoru, že pokiaľ došlo k zásahu do autorských práv navrhovateľov, mohlo sa tak stať konaním pôvodného vlastníka nehnuteľnosti, čo nebolo v konaní potvrdené ani vyvrátené. Poukázal na to, že zásah do autorských práv navrhovateľov treba viazať k subjektu, ktorý zásah vykonal a nie k predmetu vlastníckeho práva, t.j. k veci, prostredníctvom ktorej je dielo navrhovateľov vyjadrené a ktorá bola predmetom prevodu vlastníckeho práva na odporcu (v čase po prípadnom zásahu do autorských práv navrhovateľov). Odporca ďalej vytýkal súdu prvého stupňa, že sa zameral na preukázanie skutočnosti, že odstránil stavbu a následok jeho konania považoval za zásah do autorských práv navrhovateľov, hoci navrhovatelia svoje nároky opierali o zmeny na diele, ktoré nevykonal odporca. Nezaoberal sa otázkou, či v čase medzi nadobudnutím vlastníckeho práva odporcu a odstránením stavby došlo z jeho strany k zásahu do autorských práv navrhovateľov niektorým zo spôsobov predpokladaných Autorským zákonom (§ 17 ods. 2 písm. d) Autorského zákona).
Odporca vo svojom odvolaní opätovne namietal i nedostatok pasívnej legitimácie v konaní. Uviedol, že predmetom konania je nárok navrhovateľov vyplývajúci z ich autorského práva a nie z vlastníckeho práva, ku ktorého prevodu došlo na základe kúpnej zmluvy zo dňa 12.1.2005 po začatí konania a je rozhodujúcou skutočnosťou, s ktorou ustanovenie § 92 ods. 2 O.s.p. spája nárok navrhovateľa, alebo toho, na koho boli tieto práva, alebo povinnosti prevedené, alebo na koho prešli, navrhnúť, aby do konania na miesto doterajšieho účastníka vstúpil ten, na koho boli tieto práva, alebo povinnosti prevedené, alebo na koho prešli. K sukcesii na strane odporcu nemohlo dôjsť, nakoľko odporca sa nestal právnym nástupcom pôvodného odporcu, čo sa týka povinností vyplývajúcich mu z porušenia ustanovení autorského zákona, ale práv a povinností vyplývajúcich z titulu nadobudnutia vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Podľa jeho názoru, povinným vo vzťahu k namietanému porušeniu autorského práva navrhovateľov, by mal byť naďalej pôvodný odporca.
Navrhovatelia vo vyjadrení k odvolaniu navrhli rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti potvrdiť.
Odvolací súd, ktorý bol viazaný dôvodmi a rozsahom odvolania (§ 212 ods. 1 O.s.p.), preskúmal rozsudok v napadnutej časti, prejednal odvolanie bez nariadenia pojednávania podľa § 214 ods. 2 O.s.p. a dospel k záveru, že odvolanie je dôvodné.
Podľa § 56 ods. 1 Autorského zákona v znení účinnom do 31.12.2008 (t.j. v čase odstránenia predmetnej stavby) autor, do ktorého práva sa neoprávnene zasiahlo alebo ktorého právu hrozí neoprávnený zásah, môže sa domáhať najmä:
a) určenia svojho autorstva, b) zákazu ohrozenia svojho práva vrátane zákazu opakovania takého ohrozenia, a to aj proti osobe, ktorá sa nepriamo podieľa na ohrození tohto práva, c) zákazu neoprávneného zásahu do svojho práva, a to aj proti osobe, ktorá sa nepriamo podieľa na neoprávnenom zásahu do tohto práva vrátane zákazu zásahu podľa § 59 a 60, d) poskytnutia informácií o pôvode rozmnoženiny diela alebo napodobeniny diela, o spôsobe a rozsahu jej použitia a o službách porušujúcich právo autora vrátane 1. údajov o vlastníkovi, vydavateľovi, výrobcovi, distributérovi, dodávateľovi alebo predajcovi takej rozmnoženiny diela alebo napodobeniny diela alebo o poskytovateľovi služieb, 2. údajov o vydanom, vyrobenom, dodanom, poskytnutom, prijatom alebo objednanom množstve alebo cene takej rozmnoženiny diela, napodobeniny diela alebo služby, e) odstránenia následkov zásahu do práva na náklady osoby, ktorá neoprávnene zasiahla alebo hrozila neoprávneným zásahom, a to 1. zničením neoprávnene vyhotovenej rozmnoženiny diela alebo napodobeniny diela, jej stiahnutím z obehu alebo z iného použitia alebo 2. zničením materiálov, nástrojov a pomôcok podľa § 59 a 60 použitých pri neoprávnenom zásahu alebo hrozbe neoprávneného zásahu, ich stiahnutím z obehu alebo z iného použitia, f) náhrady ujmy podľa osobitného predpisu.
Podľa § 442a ods. 1 Obč. zákonníka pri porušení alebo ohrození práva duševného vlastníctva sa uhrádza aj nemajetková ujma v peniazoch, ak by sa priznanie iného zadosťučinenia, najmä ospravedlnenie alebo zverejnenie rozsudku súdu na náklady osoby, ktorá porušila alebo ohrozila právo duševného vlastníctva, nezdalo postačujúce.
Navrhovatelia sa návrhom doručeným súdu prvého stupňa dňa 11.11.2003, po úprave petitu podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 11.9.2006 (zmenu petitu súd prvého stupňa pripustil uznesením vyhláseným na pojednávaní dňa 31.5.2010), vo veci samej domáhali, aby súd zakázal odporcovi porušovanie autorského práva k rozostavanej stavbe U. revolučných tradícií zapísanej na LV č. XXXX vedenom Katastrálnym úradom v Bratislave, Správou katastra Bratislava I a nachádzajúcej sa v katastrálnom území F. U. na parc. č. XXX/X ako aj, aby mu uložil povinnosť odstrániť následky porušenia spočívajúce v odstránení oblúkovitej hmoty na fasáde stavby, deštrukcii vnútorných priestorov a technického zázemia stavby. Pre prípad, že by tieto následky porušenia autorských práv k uvedenej stavbe nebolo možné odstrániť, sa navrhovatelia domáhali zaplatenia peňažného zadosťučinenia vo výške 29.874,53 eura (900.000,- Sk). Pôvodne ako odporcu označili spoločnosť ERNDL PRODUKT HOLDING 924, s.r.o., ktorá mala porušiť ich autorské práva. V priebehu konania súd prvého stupňa na základe podania navrhovateľov zo dňa 4.2.2008, ktorým navrhli pripustenie vstupu spoločnosti URBIA ETA, s.r.o. do konania na stranu odporcu a vzali späť návrh voči pôvodnému odporcovi, uznesením zo dňa 9.4.2008, č.k. 18C/147/2003-144, konanie voči pôvodnému odporcovi zastavil a zároveň pripustil, aby do konania na strane odporcu pristúpila spoločnosť URBIA ETA, s.r.o.
Predmetom odvolacieho konania vzhľadom na obsah odvolania odporcu zostal nárok navrhovateľov na zaplatenie peňažného zadosťučinenia (náhrady nemajetkovej ujmy) 29.874,53 eura za zásahy do ich autorských práv. Medzi účastníkmi konania nebola sporná skutočnosť, že navrhovatelia sú autormi architektonického projektu Múzea revolučných tradícií ako ani to, že z tohto projektu bola postavená len hrubá stavba. Kúpnou zmluvou zo dňa 12.1.2005 nadobudol vlastníctvo k tejto stavbe odporca a následne v roku 2008 ju zbúral, čo rovnako nebolo sporné. Spornou však bola skutočnosť, či v dôsledku tohto konania odporcu mohlo dôjsť k zásahu do autorských práv navrhovateľov a či im mohla vzniknúť nemajetková ujma. Súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku vychádzal z toho, že zničenie stavby U. revolučných tradícií odporcom založilo povinnosť odporcu nahradiť navrhovateľom ujmu, ktorú im týmto zásahom spôsobil, pretože zničením stavby obzvlášť hrubým spôsobom a nezvratne zasiahol do autorských práv navrhovateľov. Súd prvého stupňa pritom považoval za primeranú náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch v sume 29.874,53 eura požadovanej navrhovateľmi. Odvolací súd po oboznámení sa s obsahom spisu, dokazovaním vykonaným súdom prvého stupňa ako aj s napadnutým rozsudkom má za to, že rozsudok súdu prvého stupňa je v časti náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nepreskúmateľný.
Pre úspešné uplatnenie nároku na náhradu nemajetkovej ujmy v peniazoch, ako prostriedku ochrany autorského práva v zmysle § 56 ods.1 písm. f) Autorského zákona, musia byť splnené zákonné predpoklady stanovené v § 442a ods. 1 Obč. zákonníka. Predpokladmi zodpovednosti za nemateriálnu ujmu sú konanie, ktoré ohrozuje alebo porušuje autorské právo, vznik nemajetkovej ujmy, príčinná súvislosť medzi nimi a zavinenie osoby zasahujúcej do autorského práva, ktoré sa prezumuje. Zároveň pre priznanie náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch musí byť splnená aj podmienka, že v konkrétnom prípade by sa priznanie iného zadosťučinenia nezdalo postačujúce. Z toho je zrejmé, že pri tejto forme náhrady nemajetkovej ujmy musí ísť o závažnejšiu ujmu, ktorú nie je možné uspokojiť inými prostriedkami (napr. ospravedlnením alebo zverejnením rozsudku na náklady osoby, ktorá ohrozila alebo porušila autorské právo), než peňažným zadosťučinením. Peňažnú náhradu môže súd priznať najmä vtedy, ak neoprávneným zásahom bola v značnej miere znížená povesť dotknutej osoby na verejnosti či v kruhoch, v ktorých pôsobí. Forma satisfakcie musí byť vždy primeraná k rozsahu porušenia alebo ohrozenia autorského práva. Rozsah peňažného zadosťučinenia zákon neupravuje a je ponechaný na úvahu súdu. Súd pritom musí prihliadnuť jednak na rozsah vzniknutej ujmy, ktorá musí byť závažná, ako aj na okolnosti, za ktorých k porušeniu autorského práva došlo.
V prejednávanej veci pokiaľ ide o samotnú existenciu závažnej nemajetkovej ujmy, súd prvého stupňa v odôvodnení napadnutého rozsudku nekonkretizoval, v čom závažná ujma nemajetkovej povahy, ktorá mala vzniknúť navrhovateľom, spočíva a jej existencia nevyplýva ani z obsahu spisu. Súd prvého stupňa len skonštatoval, že nemajetková ujma bola navrhovateľom spôsobená tým, že odporca nezvratne zničil predmet, ktorý zachytával výsledky ich tvorivej duševnej činnosti, čím obzvlášť hrubým spôsobom a najmä nezvratne zasiahol do autorských práv navrhovateľov. Pri určovaní výšky náhrady nemajetkovej ujmy vychádzal najmä z rozsahu, charakteru a veľkosti projektu ako aj z jeho umiestnenia na B. vrchu, prihliadol i na skutočnosť, že navrhovatelia sú osobami dlhodobo profesionálne činnými a za svoju prácu opakovane získali významné ocenenie na poli architektúry - cenu Y. L.. Odvolací súd však takéto odôvodnenie nepovažuje za dostačujúce. V prvom rade k argumentácii súdu prvého stupňa rozsahom,
charakterom a veľkosťou projektu poukazuje na skutočnosť, že v prípade stavby U. revolučných tradícií išlo len o rozostavanú stavbu v štádiu hrubej stavby, pričom stavebné práce na múzeu boli zastavené už v roku 1989 a po tomto roku v dôsledku zmien, ktoré v spoločnosti nastali, navyše nebol ani zámer pokračovať ďalej v stavbe za účelom, ktorému mala pôvodne slúžiť. Vyplýva to aj zo samotného návrhu na začatie konania a tiež navrhovateľ 3/ na pojednávaní konanom na súde prvého stupňa dňa 31.5.2010 uviedol, že po zastavení realizácie prác na múzeu v roku 1989 nebolo úplne jasné, na čo sa bude využívať, pričom bolo viacero návrhov na dokončenie a účelné využitie stavby (napr. archív), ale od všetkých sa z finančných dôvodov upustilo. Odporca teda nekupoval predmetnú stavbu so zámerom, že bude slúžiť ako múzeum, ako to nesprávne uvádza súd prvého stupňa vo svojom rozhodnutí a k nezrealizovaniu tohto zámeru nedošlo vinou odporcu. Už aj predchádzajúci vlastník stavby, spoločnosť ERNDL PRODUKT HOLDING 924, s.r.o., chcel predmetnú stavbu dokončiť ako bizniscentrum, nie ako múzeum. Odvolaciemu súdu ďalej vo vzťahu k priznanej výške náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch nie je zrejmé ako skutočnosť, že navrhovatelia za svoju prácu opakovane získali cenu Y. L. (významné ocenenie na poli architektúry), odôvodňuje priznanie nemajetkovej ujmy vo výške 29.874,53 eura. Podľa názoru odvolacieho súdu v konaní nebolo preukázané, že by v dôsledku zbúrania rozostavanej stavby navrhnutej navrhovateľmi bola znížená ich česť, dôstojnosť a vážnosť ako uznávaných architektov v spoločnosti, v odborných kruhoch, prípadne v rodine a súd prvého stupňa v tomto smere ani nevykonal žiadne dokazovanie. Doposiaľ teda neboli preukázané také skutočnosti, na základe ktorých by bolo možné dospieť k záveru o vzniku závažnej nemajetkovej ujmy na strane navrhovateľov.
Odvolací súd zároveň na rozdiel od súdu prvého stupňa nemal preukázaný ani základ nároku navrhovateľov, a to konanie odporcu, ktoré by ohrozovalo alebo porušovalo ich autorské právo. Pokiaľ súd prvého stupňa za takúto skutočnosť považoval odstránenie rozostavanej stavby Múzea revolučných tradícií odporcom, odvolací súd s týmto názorom nemôže súhlasiť.
Ako správne uvádza aj odporca vo svojom odvolaní, je potrebné rozlišovať dielo ako tvorivú myšlienku, nehmotný statok a hmotný substrát, na ktorom alebo v ktorom je dielo vyjadrené, teda v ktorom sa objektivizuje a ktorý je predmetom vlastníckeho práva. Toto platí aj v prípade architektonického diela, ktorým je najvšeobecnejšie architektonické zobrazenie tvorivej myšlienky autora, najmä grafické a plastické zobrazenie architektonického riešenia stavby alebo urbanistického usporiadania územia, ako aj dielo záhradnej, interiérovej a scénickej architektúry a dielo stavebného dizajnu (§ 5 ods. 1 Autorského zákona). Architektonické dielo predstavuje vyjadrenie myšlienky smerujúce k vytvoreniu materiálneho prostredia ľudského života výtvarne umeleckou tvorivou formou. Z tejto charakteristiky architektonického diela vyplýva, že ním sú najmä projekty, plány, ktoré sú výsledkom tvorivej činnosti autora a týkajú sa najmä výstavby miest a dedín, obytných budov, budov pre kultúrne, sociálne, zdravotné a iné občianske zariadenia a pod. Architektonickým dielom teda je zobrazenie riešenia stavby, nie stavba samotná. Stavba predstavuje len hmotný substrát, prostredníctvom ktorého je dielo vyjadrené. Odvolací súd poukazuje aj na ust. § 5 ods. 17 Autorského zákona, podľa ktorého stavbou architektonického diela dochádza k vyhotoveniu jeho rozmnoženiny, preneseniu diela na iný hmotný podklad.
Autor diela nemusí byť totožný s vlastníkom hmotného substrátu, na ktorom je dielo zachytené. Vzťah autorského práva a vlastníckeho práva upravuje ust. § 20 Autorského zákona. Autorské právo k dielu a vlastnícke právo k veci (hmotnému substrátu diela), prostredníctvom ktorej je dielo vyjadrené, sa riadia vlastným právnym režimom a navzájom sa neovplyvňujú. Nadobudnutím vlastníckeho práva k veci, prostredníctvom ktorej je dielo vyjadrené, tak nie je dotknuté autorské právo a naopak, vlastnícke právo k veci, prostredníctvom ktorej je dielo vyjadrené, nie je dotknuté autorským právom. Oboje platí za predpokladu, že sa autor diela s vlastníkom veci nedohodli inak, prípadne že inak neurčuje právny predpis. Vlastník veci (hmotného substrátu diela) teda môže realizovať svoje oprávnenia vlastníka vec držať, užívať, požívať jej plody a úžitky a nakladať s ňou (§ 123 Obč. zákonníka). Tieto oprávnenia vlastníka podľa názoru odvolacieho súdu zahŕňajú aj právo vec zničiť, resp. zbúrať stavbu.
Pokiaľ ide o autora diela, tento má jednak osobnostné práva, medzi ktoré okrem iného patrí aj právo na nedotknuteľnosť svojho diela, najmä na ochranu pred akoukoľvek nedovolenou zmenou alebo iným nedovoleným zásahom do svojho diela a tiež pred akýmkoľvek hanlivým nakladaním so svojím dielom, ktoré by malo za následok narušenie jeho cti a dobrej povesti (§ 17 ods. 1 písm. d) prvá veta Autorského zákona). Zároveň mu patria aj majetkové práva, a to právo použiť svoje dielo. Iná osoba môže dielo použiť len so súhlasom autora (§ 18 ods. 1 v spojení s § 20 ods. 2 Autorského zákona), ak nejde o niektorý z prípadov ustanovených Autorským zákonom. Odporca zbúraním predmetnej
stavby odstránil (zničil) len hmotný substrát diela, nie dielo samotné. Toto aj naďalej existuje vo forme projektovej dokumentácie, do ktorej nijakým spôsobom nezasiahol. Neporušil teda osobnostné práva navrhovateľov. Rovnako neporušil ani ich majetkové práva. Spôsoby, ktorými dochádza k použitiu diela v autorskoprávnom zmysle, demonštratívne vymenúva ust. 18 ods. 2 Autorského zákona. Odvolací súd má zhodne s odporcom za to, že zničenie hmotného substrátu diela nemožno podradiť pod použitie diela v zmysle Autorského zákona, a preto na neho ani nie je potrebný súhlas autora. V nadväznosti na uvedené v prejednávanej veci zbúraním hrubej stavby U. revolučných tradícií odporcom nedošlo k použitiu diela navrhovateľov v zmysle Autorského zákona. Odporca teda nebol povinný pred jej zbúraním vyžiadať si súhlas navrhovateľov. Zničením stavby, prostredníctvom ktorej je architektonické dielo vyjadrené, nedochádza k zásahu do autorských práv autorov diela, pretože ich autorské právo k samotnému architektonickému dielu (nehmotnému statku) obsiahnutému v projektovej dokumentácii tým zostáva zachované. Vyplýva to aj z ustanovenia § 20 ods. 4 Autorského zákona, podľa ktorého zničením veci, prostredníctvom ktorej je dielo vyjadrené, nezaniká autorské právo k dielu. Nezaniká autorské dielo samotné a ani práva autora k nemu, napr. jedine autor môže dať súhlas na vyhotovenie daného diela v novom hmotnom substráte (postavenie novej stavby podľa pôvodnej projektovej dokumentácie). O skutočnosti, že odporca nepoužil dielo navrhovateľov svedčí aj skutočnosť, že po zbúraní predmetnej stavby chcel pokračovať v stavebných prácach na základe novej projektovej dokumentácie vypracovanej odlišnou osobou ako sú navrhovatelia.
Súd prvého stupňa síce správne v napadnutom rozsudku poznamenal, že vlastnícke právo k stavbe vyjadrujúcej architektonické dielo je obmedzené aj ust. § 20 ods. 6 Autorského zákona, toto ustanovenie však podľa odvolacieho súdu neobmedzuje vlastníka stavby v jeho práve zničiť ju. Znamená len, že v prípade, ak by chcel vlastník stavby vykonať stavebné úpravy, ktoré nie sú nevyhnutné na udržanie stavby v dobrom stave a na zachovanie jej funkčného využívania, nemôže tak urobiť bez súhlasu autora. Odvolací súd má za to, že uvedené ustanovenie sa týka situácie, pokiaľ by chcel vlastník stavby vykonať na nej určité stavebné úpravy oproti pôvodnému projektu architektonického diela vytvoreného autorom, t.j. chcel by zmeniť vzhľad stavby alebo jej časti oproti projektovej dokumentácii. V takom prípade by bol potrebný súhlas autora diela. Odstránenie stavby však nie je stavebnou úpravou či udržiavacími prácami a nepredstavuje ani zásah do projektovej dokumentácie, a teda ani do architektonického diela, ktoré znázorňuje.
Na zdôraznenie správnosti svojich záverov odvolací súd poukazuje na dôvodovú správu k vládnemu návrhu nového autorského zákona (hoci nie je právne záväzná), konkrétne k ust. § 33 nového autorského zákona, ktoré upravuje vzťah autorského práva k vecným právam zhodne s terajším ustanovením § 20 Autorského zákona. Podľa tejto dôvodovej správy oddelenosť a vzájomnú nezávislosť autorského práva a vlastníckeho práva odráža aj skutočnosť, že vlastník (užívateľ) veci nie je povinný túto vec udržiavať a chrániť, je dokonca oprávnený vec aj zničiť (zničením veci autorské právo nezaniká). Vzhľadom na obdobné znenie ust. § 20 platného Autorského zákona má podľa odvolacieho súdu vlastník veci uvedené oprávnenie aj v súčasnosti. Toto oprávnenie je obmedzené v prípade veci, prostredníctvom ktorej je dielo vyjadrené, ktorá je zároveň pamiatkou, čo však nie je prípad prejednávanej veci, resp. aspoň z obsahu spisu nevyplýva, že by v prípade predmetnej stavby išlo o pamiatku, pri ktorej by mal vlastník stavby osobitné povinnosti vo vzťahu k jej ochrane.
Z týchto dôvodov odvolací súd nemohol prisvedčiť ani správnosti záveru súdu prvého stupňa o porušení autorských práv navrhovateľov konaním odporcu spočívajúcim v zbúraní predmetnej nehnuteľnosti.
Na základe uvedených skutočností odvolací súd rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti, ktorou súd prvého stupňa uložil odporcovi povinnosť zaplatiť navrhovateľom sumu 29.874,53 eura, zrušil v zmysle § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p. a vec v tomto rozsahu vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie v zmysle § 221 ods. 2 O.s.p. V ďalšom konaní súd prvého stupňa vec v rozsahu zrušenia opätovne prejedná a následne viazaný právnym názorom odvolacieho súdu (§ 226 O.s.p.) v naznačenom smere opätovne rozhodne vo veci. Svoje rozhodnutie zároveň odôvodní spôsobom zodpovedajúcim ust. § 157 ods. 2 O.s.p..
Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0.
Poučenie:
Proti tomuto uzneseniu odvolanie nie je prípustné.