Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Sp/18/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013200338 Dátum vydania rozhodnutia: 25. 02. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šramko ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1013200338.1
ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Šramkom v právnej veci navrhovateľa: S. C.. P.. S. Ď., bytom D. XX, C. proti odporcovi: Centrum právnej pomoci so sídlom Námestie slobody 12, Bratislava v konaní o opravnom prostriedku navrhovateľa zo dňa 24.2.2013 proti rozhodnutiu odporcu Sp. zn.: 115/2013, Ev. č.: 6125/13 zo 14.2.2013 takto
r o z h o d o l :
Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie odporcu Sp. zn.: 115/2013, Ev. č.: 6125/13 z 14.2.2013 p o t v r d z u j e. Navrhovateľovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov tohto konania.
o d ô v o d n e n i e :
Napadnutým rozhodnutím Sp. zn.: 115/2013, Ev. č.: 6125/13 zo 14.2.2013 odporca podľa us. § 10 ods. 5 a za použitia ust. § 6 ods. 1 písm. b) zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 (ďalej len „zákon o poskytovaní právnej pomoci“) rozhodol tak, že navrhovateľovi nepriznal nárok na poskytovanie právnej pomoci vo veci, označenej navrhovateľom ako „správna“ z dôvodu, že nebola vylúčená zrejmá bezúspešnosť sporu. Teda že navrhovateľ nesplnil jednu z podmienok poskytnutia právnej pomoci. V odôvodnení rozhodnutia odporca opísal v konaní zistený stav veci a skonštatoval, že navrhovateľ vo svojej žiadosti o sprístupnenie informácií podľa zák. č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o slobode informácií) adresovanej Ministerstvu práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky (ďalej len „MPSVaR“) sa dožadoval sprístupnenia informácií, ktoré svojím obsahom patrili do pôsobnosti Ministerstva školstva, vedy, výskumu a športu Slovenskej republiky (ďalej len „MŠVVaŠ“), pričom MPSVaR túto žiadosť postúpilo na priame vybaveniu MŠVVaŠ. MŠVVaŠ rozhodnutím z 19.9.2012 podanej žiadosti nevyhovelo. Voči tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ rozklad o ktorom 6.11.2012 rozhodol Minister školstva, vedy výskumu a športu tak, že podaný rozklad zamietol a napadnuté prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Voči tomuto rozhodnutiu ministra podal navrhovateľ žalobu. Odporca dôvodil, že navrhovateľom požadované informácie neboli informáciami v zmysle ust. § 3 zákona o slobode informácií, ale že nimi požadoval právne poradenstvo, pričom znenia zákonov sú verejne prístupnými dokumentmi a teda ich sprístupnenia nie je možné sa dožadovať formou žiadosti o poskytnutie informácie, z ktorého dôvodu dospel k záveru, že v konaní o podanej žalobe nie je možné vylúčiť jej zrejmú bezúspešnosť. Z tohto dôvodu navrhovateľovi nepriznal nárok na poskytovanie právnej pomoci. Proti tomuto rozhodnutiu podal navrhovateľ v zákonnej lehote opravný prostriedok - návrh datovaný 24.2.2013, ktorým sa domáhal jeho zrušenia. Uviedol v ňom, že ak v danom prípade nie je možné vylúčiť zrejmú bezúspešnosť sporu, odporca týmto tvrdením pripustil, že výsledok sporu môže byť pre neho (navrhovateľa) úspešný a teda nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu. Tiež namietal nesprávny odkaz
odporcovho odôvodnenia rozhodnutia na ust. § 3 ods. 2 zákona o slobode informácií, ktoré ustanovenie sa nevzťahuje na MŠVVaŠ, ale na povinné osoby špecifikované v ust. § 2 ods. 3 tohto zákona. V ďalšom namietal nesprávne právne posúdenie veci odporcom a poukázal na skutočnosť, že pokiaľ (ako to uviedol odporca) znenia zákonov sú verejne prístupnými dokumentmi a teda ich sprístupnenia nie je možné domáhať sa prostredníctvom žiadosti o poskytnutie informácií, takýto právny názor odporcu je nepreskúmateľný, nemá oporu v zákone o slobode informácií, pričom v tejto súvislosti poukázal na ust. § 7 tohto zákona. Navrhovateľ súhlasil s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania. Odporca navrhol vo svojom vyjadrení zo dňa 18.3.2013 k návrhu napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu potvrdiť. Zotrval na jeho správnosti, opätovne konštatoval že nebolo možné vylúčiť zrejmú bezúspešnosť sporu v ktorom navrhovateľ požiadal o poskytnutie právnej pomoci. Odporca súhlasil s prejednaním veci bez nariadenia pojednávania. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „súd“) rozhodol vec na základe súhlasu účastníkov konania bez pojednávania (§ 250f Občianskeho súdneho poriadku v platnom znení -ďalej len „ O.s.p.“) ako miestne a vecne príslušný súd (§ 246a ods. 2 O.s.p.) a za použitia ust. § 250q ods. 2 O.s.p. dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne a zákonné. Súd v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil. Pred samotným prejednaním a rozhodnutím veci sa súd podrobne oboznámil s obsahom pripojeného administratívneho spisu odporcu z obsahu ktorého zistil, že navrhovateľ 9.1.2013 požiadal odporcu o poskytnutie právnej pomoci v správnej veci, vedenej na Krajskom súde v Bratislave pod sp. zn. 1S/5/2013. Toto žalobou sa domáhal zrušenia rozhodnutia Ministra školstva, vedy, výskumu a športu č. 2012-18322/49934:1-sekr. zo 6.11.2012, ako aj rozhodnutia MŠVVaŠ č. 764-1/2012-PKV z 19.9.2012. Navrhovateľ 5.9.2012 požiadal v zmysle zákona o slobode informácií o dve informácie: „1. V zmysle akých konkrétnych zákonných alebo podzákonných ustanovení sa absolvované magisterské vysokoškolské štúdium v krajinách EU/mimo EU považuje v SR za ukončené vysokoškolské štúdium druhého stupňa a ktorým dňom (deň zloženia záverečnej skúšky, deň vydania osvedčenia o uznaní rovnocennosti vzdelania, prípadne iný deň) z pohľadu všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich oblasť zamestnávania a sociálneho zabezpečenia? 2. Podľa akých konkrétnych zákonných alebo podzákonných ustanovení je možné sa vzdať dosiahnutého úplného vysokoškolského vzdelania v krajinách EU/mimo EU, ktoré bolo uznané za rovnocenné vysokou školou v SR? Aký má takéto vzdanie sa dosiahnutého úplného vysokoškolského vzdelania právny vplyv na posudzovanie získania nového vysokoškolského vzdelania druhého stupňa z pohľadu všeobecne záväzných právnych predpisov upravujúcich oblasť zamestnávania a sociálneho zabezpečenia?“ MPSVaR prípisom zo 7.9.2012 navrhovateľovi oznámilo, že postupom podľa ust. § 15 ods. 1 zákona o slobode informácií navrhovateľovu žiadosť postúpilo MŠVVaŠ. MŠVVaŠ rozhodnutím č. 764-1/2012-PKV z 19.9.2012 žiadosti navrhovateľa z 5.9.2012 o sprístupnenie informácií nevyhovelo s odôvodnením, že sa nejedná o sprístupnenie existujúcej informácie, ktorú by toto ministerstvo malo k dispozícii, ale že podanou žiadosťou sa jedná o vydanie odborného stanoviska - o výklad zákona k danej veci. Tiež v odôvodnení uviedlo, že účelom zákona o slobode informácii nie je vytváranie nových informácií, ale poskytovanie existujúcich informácií, ktoré má povinná osoba v požadovanej forme k dispozícii. Podaním z 5.10.2012 adresovanom MŠVVaŠ podal navrhovateľ rozklad proti tomuto rozhodnutiu. Minister školstva, veda, výskumu a športu o tomto rozklade rozhodol svojím rozhodnutím č. : 2012-18322/49934:1-sekr. zo 6.11.2012 tak, že rozklad zamietol a napadnuté rozhodnutie MŠVVaŠ potvrdil. V odôvodnení tohto rozhodnutia uviedol, že v zmysle zákona o slobode informácií nie je povinnosťou povinnej osoby vytvárať informácie, ktoré v čase podania žiadosti ešte neexistujú, teda ktoré povinná osoba ešte nemá vytvorené alebo spracované a v ich originálnej podobe sa v dokumentácii povinnej osoby nenachádzajú. To sa týka aj vypracovania rozborov, analýz, referátov odborných stanovísk, prognóz, výkladov právnych predpisov a pod. V konkrétnosti poukázal na skutočnosť, že navrhovateľom požadované informácie vytvorené nie sú a že ich sprístupneniu by muselo predchádzať vypracovanie odborného stanoviska. S poukazom na uvedené preto napadnuté rozhodnutie MŠVVaŠ potvrdil a podaný rozklad voči nemu zamietol. Podľa ust. § 6 ods. 1 písm. b) zákona o poskytovaní právnej pomoci fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, ak nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu.
Podľa ust. § 8 zákona o poskytovaní právnej pomoci pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu centrum prihliadne najmä na to, či právo nezaniklo uplynutím času, či sa právo nepremlčalo a či je žiadateľ schopný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôležité na zistenie skutkového stavu. Podľa ust. § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií osobami povinnými podľa tohto zákona sprístupňovať informácie (ďalej len "povinné osoby") sú štátne orgány, obce, vyššie územné celky, ako aj tie právnické
osoby a fyzické osoby, ktorým zákon zveruje právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb v oblasti verejnej správy, a to iba v rozsahu tejto ich rozhodovacej činnosti. Podľa ust. § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií každý má právo na prístup k informáciám, ktoré majú povinné osoby k dispozícii. Podľa ust. § 250q ods. 2 O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmavané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v rozsahu podaného návrhu - opravného prostriedku: K námietke, že ak v danom prípade nie je možné vylúčiť zrejmú bezúspešnosť sporu, odporca týmto tvrdením pripustil, že výsledok sporu môže byť pre navrhovateľa úspešný a teda nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu: Podľa názoru súdu táto námietka nie je dôvodná, pričom vychádza z nesprávneho pochopenia slovného spojenia, ktoré odporca v odôvodnení napadnutého rozhodnutia použil, podľa ktorého: „Vo veci s ktorou sa žiadateľ na centrum obrátil, nebola z vyššie uvádzaných dôvodov vylúčená zrejmá bezúspešnosť sporu, čím ...“. Zo znenia ust. § 6 ods. 1 písm. b) zákona o poskytovaní právnej pomoci vyplýva, že jednou z podmienok poskytnutia právnej pomoci je skutočnosť, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu v ktorom žiadateľ (navrhovateľ) požiadal o právnu pomoc. Ak teda odporca vyhodnotí spor v ktorom sa žiada poskytnutie právnej pomoci ako zrejme bezúspešný, žiadateľ o poskytnutie právnej pomoci nemá právo na jej poskytnutie. Slovné spojenie „zrejmá bezúspešnosť“ znamená, že už na základe zbežného posúdenia sporu možno dospieť k záveru, že žiadateľ bude v spore v ktorom požiadal o poskytnutie právnej pomoci neúspešný. Slovné spojenie „vylúčenie zrejmej bezúspešnosti sporu“ logicky znamená, že možno predpokladať úspech v predmetnom spore. Ak teda odporca v napadnutom rozhodnutí konštatoval, že v predmetnej veci v ktorej navrhovateľ požadoval poskytnutie právnej pomoci nebola vylúčená zrejmá bezúspešnosť sporu znamená to, že predmetný spor (resp. úspech navrhovateľa v ňom) posúdil ako spor v ktorom navrhovateľ pravdepodobne nedosiahne úspech - teda že ide o zrejme bezúspešný spor. K poukazu navrhovateľa na nesprávny odkaz odporcovho odôvodnenia rozhodnutia na ust. § 3 ods. 2 zákona o slobode informácií, ktoré ustanovenie sa nevzťahuje na MŠVVaŠ, ale na povinné osoby špecifikované v ust. § 2 ods. 3 tohto zákona: Súd konštatuje, že odporca skutočne v odôvodnení napadnutého rozhodnutia citoval ust. § 3 ods. 2 zákona o slobode informácií, ktoré ustanovenie vymedzuje rozsah zverejňovaných informácií subjektmi, vymenovanými v ust. § 2 ods. 2 zákona o slobode informácií. MŠVVaŠ však takýmto subjektom nie je, nakoľko je povinnou osobou vymedzenou ust. § 2 ods. 1 zákona o slobode informácií. Toto pochybenie odporcu však, ako to bude následne odôvodnené, nemalo vplyv na správnosť a zákonnosť napadnutého rozhodnutia. S poukazom na ust. § 250i ods. 3 O.s.p. preto súd na toto pochybenie neprihliadol. K námietke nesprávneho právneho posúdenia veci odporcom - k poukazu na skutočnosť, že pokiaľ (ako to uviedol odporca) znenia zákonov sú verejne prístupnými dokumentmi a teda ich sprístupnenia nie je možné domáhať sa prostredníctvom žiadosti o poskytnutie informácií takýto právny názor odporcu je nepreskúmateľný, nemá oporu v zákone o slobode informácií, pričom v tejto súvislosti poukázal na ust. § 7 tohto zákona: Podľa názoru súdu táto námietka nie je dôvodná. Odporca uvedenou citáciou vyhodnocoval časť znenia žaloby podanej navrhovateľom (v ktorom spore navrhovateľ požiadal o poskytnutie právnej pomoci), v ktorej navrhovateľ poukazoval na skutočnosť, že žiadosťou o sprístupnenie informácií sa dožadoval oznámenia čísla konkrétny zákonných ustanovení. Odporca správne poukázal na skutočnosť, že právne normy sú verejne prístupnými dokumentmi, ktoré svojím obsahom nie sú informáciami v zmysle zákona o slobode informácií. Poukaz navrhovateľa na ust. § 7 zákona o slobode informácií teda neobstojí, nakoľko toto zákonné ustanovenie rieši otázku zverejňovania informácií, ktoré boli povinnou osobou už vytvorené a aj zverejnené. Právne predpisy uverejnené napr. v Zbierke zákonov nie sú informáciami, ktoré má na mysli zákon o slobode informácií. Odporca odôvodnil nepriznanie nároku na poskytnutie právnej pomoci navrhovateľovi s poukazom na skutočnosť, že v konaní v ktorom navrhovateľ požiadal o poskytnutie právnej pomoci nebola vylúčená zrejmá bezúspešnosť. Súd sa s takýmto vyhodnotením stotožnil. Z obsahu žalobou napadnutého rozhodnutia Ministra školstva, vedy, výskumu a športu jednoznačne vyplýva, že k zamietnutiu podaného rozkladu došlo z dôvodu, že informácie, ktorých sprístupnenia sa navrhovateľ domáhal nie sú hotovými, teda už vytvorenými informáciami v zmysle zákona o slobode informácií. Tiež dôvodil, že svojím obsahom išlo o právne poradenstvo. Je skutočnosťou, že ak by aj MŠVVaŠ hodlalo na túto navrhovateľovu žiadosť odpovedať, takejto odpovedi by nutne musel predchádzať náležitý právny rozbor, vypracovaný označeným ústredným orgánom štátnej správy. Teda takýto právny rozbor, poradenstvo (podľa názoru navrhovateľa informácia v zmysle zákona o slobode informácií) by iba
vznikol, ktorá skutočnosť priamo - s poukazom na ust. § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií - vylučuje, aby išlo o informáciu, ktorú je povinná osoba povinná sprístupniť. Je tomu tak preto, lebo ust. § 3 ods. 1 zákona o slobode informácií výslovne ustanovuje, že právo prístupu k informáciám sa týka informácií, ktoré má povinná osoba k dispozícii. Pokiaľ teda takáto informácia vytvorená nie je, teda nie je k dispozícii, žiadosť o jej sprístupnenie nie je dôvodná. Odporca preto správne poukázal (s poukazom na skutkové zistenia v predmetnej veci) na skutočnosť, že v prípade žaloby podanej navrhovateľom voči rozhodnutiu Ministra školstva, vedy, výskumu a športu nie je možné vylúčiť jej zrejmú bezúspešnosť. Inštitút vylúčenia zrejmej bezúspešnosti sporu ako jednej z podmienok práva na poskytnutie právnej pomoci bol v zákone o poskytovaní právnej pomoci použitý s cieľom, aby právna pomoc, ktorá je v zmysle zákona o poskytovaní právnej pomoci hradená zo štátneho rozpočtu, nebola poskytovaná v sporoch v ktorých možno reálne očakávať, že žiadateľ o poskytnutie právnej pomoci v nich bude neúspešný. Teda aby sa zamedzilo nehospodárnemu nakladaniu s finančnými prostriedkami štátu. Preto zákon o poskytovaní právnej pomoci v ust. § 8 výslovne odporcovi ukladá povinnosť skúmať, či v konkrétnom spore (v ktorom žiadateľ žiada poskytnutie právnej pomoci) pôjde alebo nepôjde o zrejmú bezúspešnosť. Isteže výsledok takéhoto posúdenia konkrétneho sporu odporcom nemôže nenahradiť konkrétne rozhodnutie príslušného orgánu (v danom prípade súdu), avšak je významným pre ustálenie, či prípadne vynaložené štátne finančné prostriedky nebudú použité neefektívne. Preto bolo aj v prejednávanej veci povinnosťou odporcu skúmať, či konanie vo veci v ktorej navrhovateľ požiadal o poskytnutie právnej pomoci môže alebo nemôže byť úspešným. Ak teda odporca na základe vyhodnotenia tejto konkrétnej veci dospel k názoru, že konanie v nej nebude pre navrhovateľa neúspešným, logickou aplikáciou ust. § 6 ods. 1 písm. b) zákona o poskytovaní právnej pomoci vydal vo veci negatívne rozhodnutie. Inak povedané, ak je povinnosťou odporcu posúdiť, či vec je alebo nie je zrejme bezúspešným sporom, musí v podstate v intenciách zákona o poskytovaní právnej pomoci predbežne posúdiť predpokladaný výsledok sporu. Takýto postup je logickým a aj zákonným, nakoľko inak by odporca nemohol posúdiť úspešnosť či neúspešnosť sporu. Pretože námietky voči napadnutému rozhodnutiu odporcu prezentované navrhovateľom v podanom návrhu neboli dôvodné súd dospel k názoru, že napadnuté rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako správne a zákonné. O trovách navrhovateľa súd rozhodol za použitia ust. § 250 k ods.1 O.s.p. s poukazom na výsledok konania.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave, písomne, vo dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 205 ods. 1 O.s.p). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 O.s.p).