Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 6S/65/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013200483 Dátum vydania rozhodnutia: 20. 11. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Soňa Langová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1013200483.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Soni Langovej a členov senátu Mgr. Mariána Degmu a JUDr. Andrey Kriškovej v právnej veci žalobcu: eD´ system Slovakia, s.r.o., Stará Vajnorská 21, 831 04 Bratislava, IČO: 36 413 658, zastúpený: agner & partners, s.r.o., Špitálska 10, 811 09 Bratislava, konajúca prostredníctvom JUDr. Vojtech Agner, advokát, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: 1100301/1/26305/2013/5003 zo dňa 14.01.2013, jednomyseľne, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave rozhodnutie žalovaného č.: 1100301/1/26305/2013/5003 zo dňa 14.01.2013 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. a vec v r a c i a žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je p o v i n n ý zaplatiť žalobcovi trovy konania spočívajúce v súdnom poplatku vo výške 70 € a náhrade trov právneho zastúpenia vo výške 596,46 € na účet právneho zástupcu žalobcu č. ú.: XXXXXXXXXX/XXXX v lehote 3 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia. o d ô v o d n e n i e : I. V zákonnej lehote podanou žalobou zo dňa 14.03.2013, doručenou tunajšiemu súdu 15.03.2013 sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č.: 1100301/1/26305/2013/5003 vydaného dňa 14.01.2013, ako aj dodatočného platobného výmeru Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č. 9900403/5/2646364/2012/Dur zo dňa 24.09.2012, ktorým mu bol vyrubený rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie júl 2009 vo výške XX.XXX,XX €, ich zrušenia a vrátenia veci na ďalšie konanie a priznanie náhrady trov konania. Podaním zo dňa 18.03.2013 žiadal o odklad vykonateľnosti napadnutého rozhodnutia, čomu súd uznesením č. k. 6S/65/2013 - 44 zo dňa 02.04.2013 vyhovel. Napadnutým rozhodnutím žalovaný rozhodol o žalobcovom odvolaní a potvrdil rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu - dodatočný platobný výmer Daňového úradu pre vybrané daňové subjekty č. 9900403/5/2646364/2012/Dur zo dňa 24.09.2012, ktorým správca dane podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zák. č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov v znení neskorších predpisov v nadväznosti na § 165 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (ďalej len Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyrubil žalobcovi rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej len DPH) za zdaňovacie obdobie júl 2009 v sume XX.XXX,XX €. 1/ Žalobca v prvej časti žaloby uviedol, že podľa napadnutého rozhodnutia mal v zdaňovacom období júl 2009 porušiť § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o DPH) tým, že si uplatnil právo na odpočítanie DPH v celkovej výške XX.XXX,XX € z nákupu produktov s názvom internetový kupón WEBKA INFO (ďalej aj webkarta) na základe dvoch dodávateľských faktúr vyhotovených spoločnosťou omega IT, s.r.o., Beňadická 11, Bratislava, IČO: 44 489 170 a to v množstve 660 kusov, resp. 940 kusov (faktúra č. 200900020 z 14.07.2009 a č. 200900022 z 15.07.2009). Uviedol ďalej, že uvedený produkt - webkartu následne dodal spoločnosti BOURNE SR SZOLGÁLTATÓ Kft., Budapešť do Maďarska, pričom predaj tohto produktu uvedenej spoločnosti deklaroval ako oslobodené dodanie tovaru z tuzemska do iného členského štátu Európskej únie podľa § 43 zákona o DPH, a to s ohľadom na potrebu evidovať jednotlivé karty pre aktiváciu produktu WEBKA INFO. Vzhľadom na povahu dodaného plnenia však išlo podľa žalobcu o dodanie služby v inom členskom štáte EÚ (Maďarsko). Žalobca ohľadom produktu webkarta uviedol, že ide o nosič informácie o hesle, prostredníctvom ktorého je možné aktivovať a čerpať elektronicky dodávané webhostingové služby, ktoré prostredníctvom svojej infraštruktúry zabezpečuje anglická obchodná spoločnosť (prevádzkovateľ služby). Poukázal na odôvodnenie napadnutého rozhodnutia žalovaného, podľa ktorého predaj a nákup webhostingových služieb existuje len medzi prevádzkovateľom služby a koncovým užívateľom (konečným zákazníkom), pričom hodnota webkarty je protihodnotou za dodanie elektronicky dodávanej webhostingovej služby. Nejde o plnenie spoločnosti omega IT, s.r.o., ale ide o dodanie webhostingovej služby od prevádzkovateľa služby pre koncového užívateľa, ktorý za dodanie služby zaplatí protihodnotu uvedenú na zakúpenej webkarte. Žalobca nebol konečným užívateľom, ale bol v rade nákupu a predaja len ďalším predajcom webkarty, ktorý si uplatnil právo na odpočítanie DPH a toto právo preukázal odberateľskou faktúrou od spoločnosti omega IT, s.r.o. za prijatie zdaniteľného obchodu. Žiadnu dodávku služieb od spoločnosti omega IT, s.r.o. neprijal a teda mu nie je možné uznať právo na odpočítanie DPH z faktúr č. 20090003 zo dňa 14.07.2009 a č. 200900022 z 15.07.2009 vyhotovených uvedenou spoločnosťou. Pri predaji produktu WEBKA INFO medzi spoločnosťou omega IT, s.r.o. a žalobcom nevznikla daňová povinnosť v tuzemsku a z tohto dôvodu nie sú dodávateľské faktúry faktúrami vyhovenými podľa § 71 ods. 1 zákona o DPH, ale ide len o doklady, na ktorých je uvedená DPH. Platenie DPH v danom prípade vyplynulo z § 71 ods. 6 zákona o DPH a nie z dôvodu vzniku daňovej povinnosti v tuzemsku. Ďalej namietal, že uvedené závery žalovaného sú nesprávne a odporujú ustanoveniam zákona o DPH (§ 9 ods. 1 písm. a/, § 19 ods. 2 tohto zákona). Podľa žalobcu tým, že prevádzkovateľ služby (anglická spoločnosť) poskytol produkt WEBKA INFO ďalšej obchodnej spoločnosti (distributérovi), preniesol na ňu právo využívať elektronicky dodávané webhostingové služby. Každá webkarta totiž obsahuje údaje potrebné na aktiváciu a čerpanie webhostingových služieb, pričom tieto údaje sú prístupné nielen koncovému užívateľovi (zákazníkovi), ale aj distributérovi. Týmto prenesením práva na distribútora poskytol prevádzkovateľ služby službu, ktorá je zdaniteľným plnením, ktorým však nie je len tento prvý predaj produktu WEBKA INFO, ale je ním aj každý následný predaj v distribučnom reťazci, keďže aj takýto následný predaj spĺňa definíciu dodania služby podľa § 9 ods. 1 písm. a) zákona o DPH. Žalobca nesúhlasil s tvrdením žalovaného o tom, že nákup a predaj služby existuje len medzi poskytovateľom služby a jej koncovým užívateľom. Takýto záver by obstál len v prípade, ak by produkt WEBKA INFO koncovému užívateľovi predal priamo poskytovateľ služby (anglická spoločnosť). V danom prípade však do predaja produktu vstúpili ďalšie obchodné spoločnosti, ktoré si v rámci distribučného reťazca postupne tento produkt ako zdaniteľné plnenie vo vlastnom mene a na vlastný účet predávali. V dôsledku toho koncový užívateľ neuhradil platbu za produkt poskytovateľovi služby, ale ju uhradil spoločnosti, ktorá mu tento produkt (webkartu) bezprostredne predala. Táto platba teda nie je podľa žalobcu platbou, ktorú koncový užívateľ uskutočňuje v prospech poskytovateľa služby. Navyše predaj webkariet v distribučnom reťazci sa neuskutočňuje za tú istú cenu, čo potvrdzujú ním predložené dodávateľské a odberateľské faktúry počas daňovej kontroly. Znamená to, že cena, ktorú zaplatí koncový užívateľ, nemusí byť rovnaká ako cena, za ktorú sa uskutočnil predaj medzi poskytovateľom služby a prvým distribútorom v distribučnom reťazci. Žalobca poukázal na čl. 1 ods. 2 smernice Rady 2006/112/ES zo dňa 28.11.2006 o spoločnom systéme DPH s tým, že mechanizmus odpočtu DPH je v záujme zachovania daňovej neutrality upravený tak, že zdaniteľné osoby sú oprávnené odpočítať od DPH, ktorú sú povinné platiť, sumy DPH, ktoré už predtým zaťažili tovary alebo služby na vstupe a táto daň sa v každom štádiu ukladá iba na pridanú hodnotu a napokon ju znáša koncový užívateľ, V zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ preto má DPH zaťažiť len koncového užívateľa a musí zostať úplne neutrálna vzhľadom na zdaniteľné osoby, ktoré vstupujú do procesu výroby a distribúcie pred štádiom konečného zdanenia a to bez ohľadu na počet transakcií, ku ktorým došlo (napr. C-520/IO Lebara Ltd). Žalobca citoval z uvedeného rozsudku SD EÚ a na jeho základe tvrdil, že záver žalovaného, podľa ktorého predaj a nákup služby existuje len medzi prevádzkovateľom služby a koncovým užívateľom, je zjavne nesprávny, nakoľko poskytnutím služby nie je len prvý predaj webkarty poskytovateľom služby, ale aj každý ďalší predaj webkarty realizovaný jej distribútormi až po koncového užívateľa. Z uvedených dôvodov potom mal za to, že predaj produktu WEBKA INFO spoločnosťou omega IT, s.r.o. jemu bol zdaniteľným plnením v zmysle § 9 ods. 1 písm. a) zákona o DPH a preto sú vyššie uvedené dodávateľské faktúry vyhotovené podľa § 71 ods. 1 zákona o DPH a on má na ich základe právo na odpočítanie DPH. Záverom uviedol, že právo na odpočítanie dane nie je dotknuté ani tým, že v daňovom priznaní za obdobie júl 2009 bol predaj tohto produktu deklarovaný ako oslobodené dodanie tovaru z tuzemska do iného členského štátu EÚ podľa § 43 zákona o DPH, keďže právo na odpočítanie je samostatným právnym inštitútom. 2/ V druhej časti žaloby uviedol, že podľa napadnutého rozhodnutia mal v predmetnom zdaňovacom období porušiť § 49 ods. 1 zákona o DPH aj tým, že si uplatnil právo na odpočítanie DPH v celkovej výške XX.XXX,XX € z nákupu tovaru na základe dodávateľských faktúr č. 0290100032 zo dňa 29.06.2009 vyhotovenej spoločnosťou DI - LA Computers, s.r.o., Sartorisova 10, Bratislava, IČO: 44 448 902, ktorej predmetom bola fakturácia 499 kusov LCD TV Samsung LE 32B450 a 199 ks LCD TV Samsung LE 26B350 a faktúry č. 0290100038 z 31.07.2009 - 99 ks Samsung ML 1640 a 30 ks Samsung SCX. Tento tovar žalobca následne dodal ako oslobodené dodanie tovaru z tuzemska do iného členského štátu EÚ podľa § 43 zákona o DPH maďarskej spoločnosti IPN Kft., Budapešť. V priebehu daňovej kontroly predložil správcovi dane príslušné odberateľské a dodávateľské faktúry, medzinárodné nákladné listy a dodacie listy. Zároveň v priebehu daňovej kontroly správcovi dane preukázal aj úhradu predmetných faktúr. Žalobca mal za to, že tieto doklady sú riadne spôsobilé preukázať, že k uvedeným transakciám došlo, keďže v zmysle § 43 ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. sú dostatočnými dokladmi aj na preukázanie splnenia podmienok pre oslobodenie od dane z pridanej hodnoty pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu Európskej únie. Predmetné obchodné transakcie preukázal aj podpornými dôkazmi, ktorými sú daňové priznanie dani z pridanej hodnoty a súhrnný výkaz. V týchto dokumentoch boli uvedené obchodné transakcie riadne zahrnuté. Skutočnosť, že obchodné transakcie boli uskutočnené, potvrdilo aj dokazovanie vykonané správcom dane formou dožiadania miestne príslušného správcu dane na preverenie reálnosti vykonania prepravy tovaru u prepravcov N. Č. INTERSPEAD, Nové Zámky a spol. B & Q, s.r.o., Dunajská Streda, ktorí obaja potvrdili vykonanie vývozu tovaru do iného členského štátu EÚ. Poukázal na zistenia správcu dane (prezentované v preskúmavanom platobnom výmere ako aj žalovaným v napadnutom rozhodnutí) počas výkonu daňovej kontroly, ktorý zistil, že dodávateľ spoločnosť DI - LA Computers, s.r.o., vznikla 28.10.2008 a už 29.09.2009 bola v likvidácii, nemala žiadnych zamestnancov, nevlastnila žiaden majetok, nemala vo vlastníctve ani v prenájme žiadne skladové priestory. Prenajaté mala len registračné sídlo, jej konateľom bol občan Maďarskej republiky - C. R.. Vyjadril pochybnosti o dodávke tovaru od nej. Podľa názoru žalobcu tieto informácie nespochybňujú a nevyvracajú realizáciu vykonanej transakcie medzi touto spoločnosťou a ním. V predmetnom obchodnom prípade on ako kupujúci uhrádzal spoločnosti DI - LA Computers, s.r.o., kúpnu cenu až po dodaní tovaru, preto pre realizáciu obchodu neboli rozhodujúce skladové priestory tejto spoločnosti, ale okamih reálneho dodania tovaru. Skutočnosť, že štatutárnym orgánom slovenskej právnickej osoby je občan iného členského štátu EÚ, nemôže byť podľa neho dôvodom na spochybňovanie postavenia tejto spoločnosti. Správca dane tiež poukázal na to, že spoločnosť DI - LA Computers, s.r.o. bola nekontaktná, od augusta 2009 nepreberala písomnosti na adrese zapísanej v obchodnom registri a ani miesto pobytu konateľa tejto spoločnosti v Maďarskej republike sa orgánom maďarskej daňovej správy nepodarilo zistiť. K týmto zisteniam žalobca uviedol, že sa týkajú osoby, s ktorou nebol v žiadnom priamom obchodnom vzťahu, pričom hodnotiť prípadnú nesprávnosť adresy bydliska štatutárneho orgánu zapísanú v obchodnom registri v neprospech tretích osôb je podľa jeho názoru neprípustné. Mal za to, že od neho nemožno spravodlivo požadovať, aby pri obchodnej transakcii získaval údaje o personálnych a majetkových pomeroch celého radu osôb, ktoré nakladali s tovarom pred ním. K zisteniu správcu dane, že spoločnosť DI-LA Computers, s.r.o. vznikla 28.10.2008 a od 29.09.2009 bola už v likvidácii (zrušená s účinnosťou odo dňa 16.03.2010, vymazaná z obchodného registra dňa 09.04.2010) žalobca uviedol, že vstup spoločnosti do likvidácie niekoľko mesiacov po uskutočnení predmetnej obchodnej transakcie nemohol nijakým spôsobom ovplyvniť ani predvídať, pričom dôvodom zrušenia spoločnosti bolo rozhodnutie konkurzného súdu o zastavení konkurzného konania pre nedostatok majetku a nie dobrovoľné zrušenie spoločnosti. Taktiež spochybnil či získané informácie o odberateľovi predmetného tovaru - spol. IPN Kft., ktorá mala byť podľa odpovede na medzinárodnú výmenu informácií nekontaktná, považovaná za zmiznutého obchodníka sú spôsobilé vyvrátiť dôkazy preukazujúce vykonanie danej obchodnej transakcie predložené počas daňovej kontroly. Táto skutočnosť nemá vo vzťahu k tejto obchodnej transakcii žiadnu dôkaznú hodnotu. Žalobca nesúhlasil s argumentáciou žalovaného, ktorý uviedol, že predmetnú dodávku za spoločnosť eD´ system Slovakia, s.r.o. vybavoval D. L., pričom pri preverovaniach obchodoch realizovaných D. L. aj v iných prípadoch bol tuzemský dodávateľ nekontaktný a nekontaktný bol tiež zahraničný odberateľ z Európskej únie, pričom platiteľ eD´ system Slovakia, s.r.o. si od tuzemského dodávateľa uplatnil právo na odpočítanie dane a predaj tovaru však oslobodil od DPH v zmysle § 43 zákona o DPH, s tým, že z uvedeného tvrdenia nie je zrejmé, na ktoré konkrétne prípady sa žalovaný odvoláva. D. L. si voči žalobcovi riadne plnil svoje zmluvné záväzky z mandátnej zmluvy. Žalobca vyjadril názor, že žalovaný a ani správca dane sa neriadili ust. § 3 ods. 3 zákona č. 563/2009 Z. z., podľa ktorého správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pričom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Žalovaný v napadnutom rozhodnutí podľa názoru žalobcu náležité nezdôvodnil, prečo doklady a dôkazy predložené resp. získané počas daňovej kontroly, ktoré preukazujú vykonanie obchodných transakcií, vôbec nebral do úvahy, ale iba formálne konštatoval, že nie sú dostatočným dôkazom. Žalovaný pritom v napadnutom rozhodnutí opakovane uviedol, že nezistil žiadnu nesprávnosť v predložených dokladoch, ktoré preukazujú vykonanie obchodných transakcií. Takýto typ dokladov pritom správca dane podľa žalobcu bez problémov akceptoval pri iných obdobných obchodných prípadoch, ktoré počas daňovej kontroly preveroval. Ako rozhodujúci zdroj dôkazov v daňovom konaní správca dane využil inštitút dožiadania a medzinárodnej výmeny informácií. V rozhodnutí však výslovne uviedol, že maďarská daňová správa nemohla vykonať preverenie dodávky tovaru a to z dôvodu, že jeho odberateľ bol v čase dožiadania nekontaktný. Výsledkom medzinárodnej výmeny informácií teda nebolo zistenie dôkazu o tom, že by sa predmetná obchodná transakcia nevykonala. Žalobca poukázal na rozsudok Európskeho súdneho dvora v spojených veciach Optigen Ltd. (C-354/03), Fulcrum Electronics Ltd. (C-355/03) a Bond House Systems Ltd. (C-484/03), v ktorom súdny dvor konštatoval, že právo platiteľa dane na odpočítanie dane zaplatenej na vstupe nemôže byť odopreté z dôvodu, že v dodávateľskom reťazci, ktorého súčasťou je plnenie platiteľa dane, je iné plnenie, ktoré prechádza alebo nasleduje po plnení platiteľa dane a ktoré je bez toho, aby to platiteľ dane vedel alebo mohol vedieť, poznačené podvodom vo vzťahu k DPH. V ďalšom rozsudku Kittel (C-439/04) súdny dvor spresnil, že osobe povinnej k dani, ktorá vedela alebo musela vedieť, že prijatím určitého plnenia sa bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom v oblasti DPH, môže byť odopreté uplatnenie nároku na odpočet dane. Z uvedených rozsudkov podľa žalobcu vyplýva, že odopretie uplatnenia nároku na odpočítanie dane môže byť založené len na objektívne preukázanej vedomosti resp. potenciálnej vedomosti u daňového subjektu, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom. Žalobca tvrdil, že v čase realizácie predmetných obchodných transakcií ani v súčasnosti nemá vedomosť o tom, že by týmito transakciami došlo k daňovým únikom, nemal a nemá vedomosť o žiadnom podvodnom úmysle osôb, ktoré sa ako dodávateľ alebo odberateľ zúčastnili predmetných obchodných transakcií. Taktiež citoval z rozsudkov Súdneho dvora EÚ v spojených veciach Mahagében Kft. (C-80/11) a Péter Dávid (C-142/11, bod 49) tvrdiac, že skutočnosť, či daňový subjekt vedel alebo mohol vedieť, že sa prijatím plnenia bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom, musí objektívne preukázať príslušný daňový orgán. Zodpovednosť daňového subjektu totiž nemôže byť podľa žalobcu založená na systéme zodpovednosti bez zavinenia, keďže takýto systém zodpovednosti prekračuje rozsah nevyhnutný na ochranu práv verejných financií. Žalobca mal za to, že žalovaný (ako aj správca dane) toto dôkazné bremeno neuniesli. Práve naopak žalovaný sa snažil preniesť túto dôkaznú povinnosť na žalobcu, keď v rozhodnutí uviedol, že žalobca nepreukázal, že konal v dobrej viere a o podvodnom konaní svojich obchodných partnerov nevedel. K výhrade žalovaného, že v rámci daňovej kontroly nepredložil dôkazy, ktoré by preukázali preverenie si vyššie uvedených obchodných partnerov pred uskutočnením obchodu, uviedol, že nevie, predloženie akých dôkazov žalovaný očakával. Pri identifikácii svojich obchodných partnerov mal údaje z verejne dostupných registrov, v ktorých boli títo dodávatelia a odberatelia riadne zapísaní. Mal za to, že daňové orgány nemôžu prenášať vlastnú úlohu kontroly na zdaniteľnú osobu pod hrozbou zamietnutia nároku na odpočítanie dane. Vzhľadom na uvedené mal za to, že žalovaný napadnutým rozhodnutím porušil jeho právo na odpočítanie DPH vyplývajúce z § 49 zákona o DPH, v rozpore s § 3 ods. 1 a 3 Daňového poriadku nedbal na zachovanie práv a právom chránených záujmov žalobcu a dôkazy hodnotil v rozpore so zákonom. Žalobca tiež poukázal na dĺžku daňovej kontroly, z ktorej zistenia boli obsiahnuté v protokole č. 9900403/5/2289242/2012/Dur zo dňa 22.08.2012, ktorý bol podkladom pre vydanie napadnutého rozhodnutia a to od 27.04.2010 do 10.09.2012. Správca dane rozhodnutím č. 500/322/29716/10/Šoh zo dňa 20.12.2010 prerušil daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január - december 2009. Listom, ktorý mu bol doručený dňa 28.09.2011, správca dane oznámil, že sa od 26.09.2011 pokračuje vo výkone daňovej kontroly. Dňa 28.10.2011 vydal správca dane rozhodnutie č. 500/322/23006/11/Šoh, ktorým opätovne prerušil výkon daňovej kontroly. Podľa oznámenia správcu dane zo dňa 12.06.2012 pominuli dôvody na prerušenie daňovej kontroly. Inštitút prerušenia konania umožňuje správcovi dane reagovať na prípady, keď pre jeho rozhodovaciu činnosť je významná skutočnosť, o ktorej si sám nemôže spraviť úsudok, prípadne ju objasniť. Žalobca uviedol, že správca dane 19.04.2011 zaslal L.. D.. U. a I.. Š.. Q., výzvy č. 500/322/8749/11/Šoh a č. 500/322/8747/11/Šoh obidve zo dňa 14.04.2011 na podanie svedeckých výpovedí. Z uvedeného je zrejmé, že správca dane v čase, v ktorom deklaroval, že daňová kontrola je prerušená, v daňovej kontrole v skutočnosti pokračoval vykonaním dokazovania. Žalobca má za to, že v daňovej kontrole sa po jej prerušení pokračovalo už minimálne od 14.04.2011 a nie, ako to formálne deklaroval správca dane až dňom 26.09.2011. Nie je totiž možné, aby správca dane prerušil daňovú kontrolu a zároveň počas prerušenia daňovej kontroly správca dane naďalej vykonával dokazovanie. Preto má za to, že predmetná daňová kontrola trvala dlhšie, než pripúšťa § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb.. Potom zistenia a dôkazy získané z takejto daňovej kontroly, vrátane protokolu z daňovej kontroly zo dňa 22.08.2012, nie sú v súlade s § 29 ods. 4 zák. č. 511/1992 Zb. resp. s § 24 ods. 4 Daňového poriadku a preto nemôžu byť použité ako podklad napadnutého rozhodnutia. V tejto súvislosti poukázal na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 24/2010, podľa ktorého, ak dĺžka daňovej kontroly prekročila zákonom stanovenú maximálnu dobu trvania, predstavuje protokol z takejto kontroly nezákonne získaný dôkazný prostriedok, ktorý nie je možné použiť v daňovom konaní. Ak by takýto protokol bol použitý, je celé daňové konanie zaťažené vadou nezákonnosti a rozhodnutie, ktoré je jeho zavŕšením, vychádza zo skutočností zistených počas nezákonnej daňovej kontroly a je rovnako nezákonné. II. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 28.05.2013 zotrval na svojom žalobou napadnutom rozhodnutí a navrhol žalobu zamietnuť. 1/ K námietke týkajúcej sa žalobcom uplatneného práva na odpočítanie DPH vo výške celkovo XX.XXX,XX € z nákupu produktov s názvom internetový kupón WEBKA INFO uviedol, že správca dane preveroval reálnosť nákupu predmetných internetových kupónov od tuzemského dodávateľa spol. omega IT, s.r.o. prostredníctvom dožiadania na Daňový úrad Bratislava V. Z odpovede zistil, že spoločnosť omega IT, s.r.o. nakupovala karty WEBKA INFO od dvoch tuzemských dodávateľov na priame objednávky žalobcu. Na základe vyjadrenia konateľa spoločnosti omega IT, s.r.o. došlo skutočne k realizácii obchodu uvedeného na faktúrach medzi spoločnosťami omega IT, s.r.o. a žalobcom. Z predmetnej odpovede ďalej vyplynulo, že spoločnosť omega IT, s.r.o. nie je poskytovateľom webhostingových služieb a ani nemá licenčné práva na ich predaj. Za účelom preverenia reálnosti predaja predmetných internetových kupónov žalobcom maďarskému odberateľovi BOURNE SR Szolgáltató Kft. na základe vystavených odberateľských faktúr č. 3107908871 zo dňa 28.07.2009 a č. 3107928870 zo dňa 28.07.2009, ktoré žalobca vyhotovil bez vyčíslenia DPH, správca dane požiadal dňa 01.07.2010 v tom čase Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky o medzinárodnú výmenu daňových informácií. Z odpovede Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky vyplynulo, že konateľom maďarskej spoločnosti BOURNE SR Szolgáltató Kft. je občan Slovenskej republiky a že maďarská daňová správa nevykonala preverenie u tejto spoločnosti z dôvodu, že bola nedostupná. Správca dane ďalej preverovaním obchodovania s produktom WEBKA INFO zistil, že samotná karta WEBKA INFO nie je tovarom, ale je nosičom práva pre konečného zákazníka - užívateľa elektronicky dodávanej služby. Kúpou webkarty si konečný zákazník zakúpi, resp. predplatí internetové služby webhostingové služby u anglickej spoločnosti, ktoré mu bude poskytovať a dodávať samotná anglická spoločnosť. Webkarta je nosičom informácie o hesle, prostredníctvom ktorého je možné kartu aktivovať. Konečný užívateľ - prijímateľ služby zaplatením za služby, získal samotnou webkartou prístupové práva - prístupový kód k používaniu elektronicky dodávanej služby. Koncový zákazník po zaktivovaní karty prijíma elektronicky dodávané služby od dodávateľa služby, ktorou je anglická spoločnosť. Žalovaný sa stotožnil s konštatovaním správcu dane, že z uvedeného dôvodu nie je možné kartu považovať za tovar v jeho nominálnej hodnote predaja, nakoľko táto nominálna hodnota jeho predaja je protihodnotou elektronicky dodávanej služby. Predaj a nákup služby existuje len medzi dodávateľom služby a konečným zákazníkom, t.j. užívateľom služby. Z výsledkov preverovania vyplynulo, že spoločnosť omega IT, s.r.o. nebola dodávateľom - poskytovateľom služieb a žalobca nebol konečným zákazníkom - užívateľom služieb. Fakturované dodanie produktu WEBKA INFO spoločnosťou omega IT, s.r.o. uvedené na predmetných faktúrach nie je dodaním tovaru, pretože pri predaji karty WEBKA INFO nejde o prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník v zmysle § 8 zákona o DPH. Tým, že vo svojej podstate samotná karta WEBKA INFO nie je tovarom, nie je možné ani považovať jej nákup a odovzdanie platiteľom spol. omega IT, s.r.o. žalobcovi za dodanie tovaru, nakoľko hodnota karty WEBKA INFO nie je protihodnotou za dodanie tovaru, ale je protihodnotou za dodanie elektronicky dodávanej služby. Potom nejde o plnenie spoločnosti omega IT, s.r.o., ale ide o dodanie služby od samotného dodávateľa služby, t.j. anglickej spoločnosti pre konečného užívateľa služby, ktorý za dodanie služby zaplatí protihodnotu uvedenú na zakúpenej karte. Žalobca nebol konečným zákazníkom - užívateľom, ale bol v rade nákupu a predaja len ďalším predajcom predmetnej karty, ktorý si uplatnil právo na odpočítanie dane a preukázal toto právo dodávateľskými faktúrami od spoločnosti omega IT, s.r.o. za prijatie zdaniteľného obchodu, t.j. žiadnu dodávku webhostingových služieb od spoločnosti omega IT, s.r.o. neprijal. Na základe vyššie uvedených zistení sa preukázalo, že samotná karta WEBKA INFO nie je tovarom a preto nie je možné považovať ani predaj tohto produktu žalobcom maďarskému odberateľovi BOURNE SR Szolgáltató Kft. na základe predložených odberateľských posudzovaných faktúr za dodanie tovaru oslobodené podľa § 43 zákona o DPH. Žalovaný mal za to, že v uvedenom prípade sa na žalobcu nevzťahuje oslobodenie od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do iného členského štátu v zmysle § 43 zákona o DPH, nakoľko dodanie produktov - webkariet nie je dodaním tovaru podľa zákona o DPH, ale dodaním služby, ktorú žalobca od svojho dodávateľa spol. omega IT, s.r.o. v tuzemsku dokonca ani neprijal a preto túto službu spoločnosti BOURNE SR Szolgáltató Kft. identifikovanej pre daň v inom členskom štáte ani nemohol dodať. Žalovaný trval aj na tom, že faktúry vyhotovené platiteľom omega IT, s.r.o. nie sú faktúrami vyhotovenými podľa § 71 ods. 1 zákona o DPH za uskutočnené dodávky na základe vzniku daňovej povinnosti. Predmetné faktúry bolo možné považovať iba za doklady, na ktorých je uvedená daň. V danom prípade platenie dane uvedenej na dokladoch vyhotovených platiteľom spol. omega IT, s.r.o., pre žalobcu za predaj produktov „webka info" vyplývalo platiteľovi omega IT, s.r.o., z ustanovenia § 71 ods. 6 zákona o DPH a nie z dôvodu vzniku daňovej povinnosti v tuzemsku. 2/ Ohľadom námietok žalobcom uplatneného práva na odpočítanie DPH z nákupu produktov bližšie identifikovaných na dvoch dodávateľských faktúrach vyhotovených tuzemským dodávateľom spol. DI - LA Computers, s.r.o., Bratislava opísal skutkové zistenia správcu dane zistené počas výkonu daňovej kontroly, z ktorých správca dane nadobudol pochybnosti, či táto spoločnosť mala právo nakladať s predmetným majetkom ako vlastník a či mala právo ho previesť na žalobcu. Zároveň uviedol, že z obsahu administratívneho spisu vyplynulo viacero skutočností: Dodávateľ predmetného tovaru spol. DI - LA Computers, s.r.o., Bratislava vznikla dňa 28.10.2008 a od 29.09.2009 bola už v likvidácii, s účinnosťou odo dňa 16.03.2010 bola zrušená a dňa 09.04.2010 vymazaná z obchodného registra. Spoločnosť DI - LA Computers, s. r. o., nemala žiadnych zamestnancov, nevlastnila žiaden majetok, nemala vo vlastníctve žiadne skladové priestory a ani na základe písomnej zmluvy nemala prenajaté skladové priestory. Mala uzavretú zmluvu o nájme nebytových priestorov, ale nemala prenajatú kanceláriu, jednalo sa v podstate len o prenájom registračného sídla. Jej jediným konateľom bol občan Maďarskej republiky - C. R., ktorý v čase deklarovania dodávky tovaru bol oprávnený konať za spoločnosť. Taktiež odberateľ predmetných tovarov v Maďarsku - spol. IPN Kft., bola podľa odpovede maďarskej daňovej správy nekontaktná, považovaná za zmiznutého obchodníka a preto nebolo možné preveriť reálnosť dodávok dotknutého tovaru. Vyjadril názor, že obe preskúmavané rozhodnutia sú v súlade s rozhodnutím súdneho dvora v rozsudku vo veci C-439/04 a C-440/04, Axel Kittel proti Belgickému štátu a belgický štát proti Recota RECYCLING Sprl. Z vyššie uvedenej judikatúry súdneho dvora vyplýva, že daňový subjekt musí jednať v dobrej viere, aby sa mohol dovolávať svojho nároku, t.j. práva na odpočítanie DPH, na ktorý sa judikatúra súdneho dvora priamo vzťahuje. Pre daňové subjekty to znamená venovať zvýšenú pozornosť interným kontrolným mechanizmom, aby v prípade odhalenia podvodného jednania obchodných partnerov nevznikli pochybnosti o tom, že o podvode vedeli, či so zreteľom ku všetkým okolnostiam vedieť mohli. Je totiž v záujme podnikateľského subjektu, aby v záujme minimalizácie podnikateľského rizika prispôsobili svoju obchodnú činnosť konkrétnym podmienkam a pri uzatváraní obchodných kontraktov (zvlášť so značným finančným dopadom) sa v rámci možnosti snažili dbať na bezproblémovosť svojich obchodných partnerov. V uvedených prípadoch bola správcom dane spochybnená aj osoba dodávateľa aj osoba odberateľa. Rozhodnutie vo veci Kittel (C-439/04) bolo spresnené, že vo vzťahu k nedbanlivosti a úmyslu je Európsky súdny dvor toho názoru, že osobe povinnej k dani, ktorá vedela, alebo musela vedieť, že prijatím určitého plnenia sa bude podieľať na plnení, ktoré je spojené s daňovým únikom v oblasti DPH, môže byť uplatnenie nároku na odpočet dane odopreté. Výklad šiestej smernice rady 77/388/EHS poskytovaný prostredníctvom rozsudkov Európskeho súdneho dvora je považovaný právom členských štátov Európskej únie za všeobecne záväzný, nakoľko predmetný výklad tvorí neoddeliteľnú súčasť správnej normy. Európsky súdny dvor svojimi rozhodnutiami špecifikuje už prijaté právne predpisy komunitárneho práva a interpretačne dotvára existujúce právo. Povinnosti Európskeho súdneho dvora zabezpečovať dohľad nad jednotlivým výkladom a aplikáciou komunitárneho práva vo všetkých členských štátoch preto zodpovedá povinnosť členských štátov aplikovať komunitárne právo správne, t.j. tak, ako určil Európsky súdny dvor. Zo žalobou napadnutého rozhodnutia je zrejmé, že správca dane v rámci výkonu daňovej kontroly postupoval v zmysle zásad daňového konania podľa § 2 zákona č. 511/1992 Zb., pričom chránil záujmy štátu a dbal pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov žalobcu. Pri výkone daňovej kontroly hodnotil dôkazy podľa svojej úvahy a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a prihliadol na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Všetky dôkazy zistené v priebehu daňovej kontroly hodnotil správca dane podľa svojej úvahy, jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti a prihliadol na všetko čo vyšlo počas konania najavo. Zo získaných a vyhodnotených dôkazov spochybnil osobu dodávateľa, ako aj osobu odberateľa žalobcu v danom obchodnom prípade. Žalovaný poukázal aj na tú skutočnosť, že žalobca podniká v oblasti nákupu a predaja výpočtovej techniky, kancelárskej a reprodukčnej techniky už od roku 2003 a za túto dobu si vytvoril na trhu stabilnú sieť dlhoročných partnerov - ako dodávateľov, tak aj odberateľov. Zo žalobcom predložených dokladov, ako aj z iných zistení vyplýva, že obchoduje len s klientmi, ktorých dobre pozná, má ich preverených dlhoročnou spoluprácou a všetci majú dobrú daňovú a finančnú disciplínu. Do takejto štruktúry klientov, ale vôbec nezapadajú spoločnosti DI - LA Computers, s.r.o., Bratislava, IPN Kft. a BOURNE SR Szolgáltató Kft. Budapešť. Uvedené spoločnosti nie sú dlhoročnými obchodnými partnermi, ale ide o nových obchodných partnerov, ktorých si žalobca v rámci obvyklých obchodných stykov nijako nepreveril, čoho dôkazom je aj skutočnosť, že sa ani počas daňovej kontroly a ani v priebehu celého odvolacieho konania a ani v žalobe nevyjadril, ako si preveroval uvedených obchodných partnerov a ani nepredložil dôkazy, ktoré by preukázali skutočnosť, že týchto obchodných partnerov si pred uskutočnením obchodu preveril do takej miery, aby preukázal, že jednal v dobrej viere. V žalobe len uviedol, že aj jeho dlhoroční obchodní partneri boli na začiatku obchodnej spolupráce novými obchodnými partnermi a že každý obchodný partner musí byť najprv novým obchodným partnerom, navyše v uvedených prípadoch zákazky s problematickými obchodnými partnermi vybavoval D. L., pričom podľa zistení správcu dane pri obchodných transakciách realizovaných D. L., aj v iných prípadoch a v iných zdaňovacích obdobiach, ktoré boli predmetom výkonu daňovej kontroly, bol nekontaktný tak tuzemský dodávateľ, ako aj zahraničný odberateľ z Európskej únie. Správca dane zistil, že objednávky D. L. vybavoval telefonicky alebo prostredníctvom e-mailov, čo žalobca nepreukázal, keďže podľa jeho vyjadrenia z roku 2009 už nearchivuje e-mailovú korešpondenciu. Žalovaný (ako aj správca dane) je názoru, že takáto forma uzatvárania dodávateľsko-odberateľských vzťahov, pokiaľ by sa aj preukázala, čo sa však v uvedenom prípade nestalo, je nepostačujúca na uzavretie konkrétneho obchodu s neznámymi zákazníkmi v dojednaní v dobrej viere. Skutočnosť, že žalobca transakcie riadne priznal, hlásil v súhrnnom výkaze a preukázal fyzickú dodávku tovaru do Maďarska, t.j. predložil formálne bezchybné doklady, nie je dostatočným dôkazom, že obchodné transakcie boli uskutočnené tak, ako boli daňovým subjektom deklarované a zároveň táto skutočnosť nepreukazuje použitie interných kontrolných mechanizmov, na základe ktorých by daňový subjekt dokázal, že jednal v dobrej viere, o podvodnom konaní svojich obchodných partnerov nevedel, a preto sa nemôže dovolávať svojho nároku, t.j. práva na odpočítanie DPH. Podaním zo dňa 20.06.2013 žalovaný doplnil svoje vyjadrenie k žalobe ohľadom namietanej dĺžky konania a jeho prerušenia. Uviedol, že žalobcom popisované úkony vo veci podania svedeckých výpovedí L.. D. U. a I.. Š. Q., v období, keď bola daňová kontrola prerušená vo väzbe na dĺžku výkonu daňovej kontroly, sa netýkali úkonov v rámci výkonu predmetnej daňovej kontroly, ale že išlo o šetrenie, ktoré vykonala Slovenská daňová správa na základe požiadavky maďarskej daňovej správy o medzinárodnú výmenu informácií. Správca dane v čase prerušenia daňovej kontroly nevykonával žiadne úkony a nevykonával ani žiadne dokazovanie. Dĺžka predmetnej daňovej kontroly bola v súlade s § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb. Správca dane v súlade s § 25a ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. konanie prerušil, pretože sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia. Správca dane využil inštitút predĺženia a prerušenia daňovej kontroly a počas prerušenia daňovej kontroly lehoty neplynú. V čase prerušenia daňovej kontroly správca dane prijal zo zahraničia viaceré žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií, týkajúce sa dane z pridanej hodnoty a predmetných kontrolovaných zdaňovacích období. Správca vykonával úkony na základe požiadaviek zahraničných daňových správ. V prípade, ktorý uvádza žalobca, správca dane vykonával úkony len na základe požiadavky maďarskej daňovej správy, týkajúcej sa konateľov maďarskej spoločnosti podnikajúcej v Maďarsku, ktorými boli občania SR. Maďarská daňová správa požiadala slovenskú daňovú správu o zistenie skutočností, týkajúcich sa týchto konateľov (občanov SR), t.j. či sa jedná o existujúce osoby. Maďarská daňová správa poskytla slovenskej daňovej správe informáciu, že maďarská spoločnosť je nekontaktná, generálny riaditeľ je nedostupný. V prípade, že preverované osoby (konatelia maďarskej spoločnosti - občania SR) existujú, maďarská daňová správa požadovala poskytnúť ďalšie údaje, t.j. zistiť skutočnosti o činnosti maďarskej spoločnosti, aký druh činnosti vykonávala maďarská spoločnosť, či má maďarská spoločnosť svoju dokumentáciu, či existuje nejaká dokumentácia týkajúca sa presnej adresy maďarskej spoločnosti v Maďarsku a podobne. Žalovaný uvádza, že správca dane vykonával úkony len na základe požiadavky maďarskej daňovej správy (týkajúce sa informácií o konateľoch maďarskej spoločnosti v Maďarsku, ktorými boli občania SR), ktoré bol správca dane povinný vykonať. Ak by správca dane nekonal, maďarská daňová správa by od 21.12.2010 do 26.09.2011 (t.j. 9 mesiacov) nedostala odpoveď od slovenskej daňovej správy na jej vyššie uvedené požiadavky, týkajúce sa konateľov maďarského daňového subjektu, registrovaného v Maďarsku. Žalovaný má za to, že vykonané šetrenie, keďže sa týkalo žiadosti daňovej správy iného štátu o medzinárodnú výmenu informácií, aj napriek tomu, že bolo vykonané v období, keď bola u žalobcu daňová kontrola prerušená, je plne legitímne a vykonané v súlade so zákonom č. 511/1992 Zb. a nariadením Rady (ES) č. 1798/2003 do 07.10.2003 o administratívnej spolupráci v oblasti dane z pridanej hodnoty, (resp. nariadenia rady č. 904/2010 o administratívnej spolupráci a boli proti podvodom v oblasti DPH), ktoré je špecifickým predpisom pre oblasť DPH a upravuje práva a povinnosti členských štátov pre administratívnu spoluprácu vnútri EÚ s účinnosťou od 01.01.2004. III. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré jeho vydaniu predchádzalo na nariadenom pojednávaní konanom v súlade s § 250g ods. 2 O.s.p. v neprítomnosti žalovaného a dospel k záveru, že rozhodnutia daňových orgánov vychádzali v doleuvedenom rozsahu z nesprávneho právneho posúdenia veci. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov preskúmavajú zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. Z pripojených administratívnych spisov daňových orgánov súd zistil, že správca dane vykonal u žalobcu daňovú kontrolu DPH za obdobie január 2009 až december 2009, o výsledku, ktorej vyhotovil protokol č. 9900403/5/2289242/2012/Dur zo dňa 22.08.2012, ktorý bol so žalobcom riadne prerokovaný. Na základe zistení uvedených v daňovom protokole vydal správca dane dňa 24.09.2012 dodatočný platobný výmer č. 9900403/5/2646364/2012/Dur, ktorým podľa § 44 ods. 6 písm. b) bod 1 zákona č. 511/1992 Zb. v nadväznosti na § 165 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel DPH za zdaňovacie obdobie júl 2009 v sume XX.XXX,XX €. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, na základe ktorého Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím č. 1100301/1/26305/2013/5003 zo dňa 14.01.2013 dodatočný platobný výmer správcu dane potvrdilo. Dôvody tohto rozhodnutia sa zhodujú s vyššie opísaným obsahom vyjadrenia žalovaného k žalobe. Na súdnom pojednávaní prítomný právny zástupca žalobcu zotrval na dôvodoch podanej žaloby a podčiarkol dĺžku daňovej kontroly u žalobcu ako aj skutočnosť, že žalobca riadne zdokladoval realizáciu zdaniteľného plnenia, no napriek tomu mu bolo odopreté právo na odpočet dane. IV. Podľa § 15 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. daňovou kontrolou zamestnanec správcu dane zisťuje, alebo preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti a to u daňového subjektu alebo na mieste, kde to účel kontroly vyžaduje. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie účelu podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu. Za daňovú kontrolu sa považuje aj kontrola oprávnenosti vrátenia dane alebo kontrola na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa osobitného zákona, alebo kontrola uplatnenia daňového bonusu podľa osobitného zákona, alebo kontrola použitia tovaru oslobodeného od dane podľa osobitných zákonov. Podľa § 15 ods. 17, 18 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane ukončí daňovú kontrolu do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia. Orgán najbližšie nadriadený správcovi dane môže lehotu uvedenú v prvej vete v zložitých prípadoch pred jej uplynutím primerane predĺžiť, najviac však o šesť mesiacov, a ak ide o daňovú kontrolu zahraničných závislých osôb, ktoré vyčísľujú rozdiel základu dane podľa osobitného zákona, najviac o 12 mesiacov. Ak vykonáva daňovú kontrolu orgán podľa odseku 15, príslušným orgánom na predĺženie lehoty je ministerstvo. Ak správca dane alebo orgán podľa odseku 15 nemôže daňovú kontrolu ukončiť do šiestich mesiacov odo dňa jej začatia, a ak bola lehota predĺžená podľa odseku 17, je povinný o tom s uvedením dôvodov písomne upovedomiť kontrolovaný daňový subjekt. Podľa § 9 ods. 1 písm. a) zákona o DPH dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8, vrátane prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu. Podľa § 19 ods. 2 vetá prvá zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. Podľa § 25a ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane môže konanie prerušiť, najmä, ak sa začalo konanie o predbežnej otázke (§ 26), alebo konanie o inej skutočnosti, rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia. Podľa § 25a ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. správca dane pokračuje v konaní z vlastného podnetu alebo na podnet účastníka konania, len čo pominuli prekážky, pre ktoré sa konanie prerušilo, prípadne, len čo pominula lehota uvedená v odseku 2. Pokračovanie v konaní správca dane písomne oznámi účastníkom konania. Podľa § 29 ods. 8 zákona o správe daní daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Podľa ods. 2 platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané, b) ním uplatnená z tovarov a služieb, pri ktorých je povinný platiť daň podľa § 69 ods. 2 až 4, 7 a 9 až 12, c) ním uplatnená pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku z iného členského štátu podľa § 11 a § 11a, d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru. Podľa § 51 ods. 1 zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70, c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského štátu a v prípade premiestnenia tovaru platiteľa z iného členského štátu do tuzemska doklad o premiestnení tovaru, d) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. d) má dovozný doklad potvrdený colným orgánom, v ktorom je platiteľ uvedený ako príjemca alebo dovozca. V. S ohľadom na vymedzenie žalobných námietok pripadlo súdu posúdiť zákonnosť postupu daňových orgánov, najmä v súvislosti s dĺžkou trvania daňovej kontroly u žalobcu, ďalej správnosť právneho posúdenia obchodného prípadu nákupu a predaja webkariet, pri ktorom podľa žalovaného nevznikla daňová povinnosť v tuzemsku, a tiež zákonnosť záverov daňových orgánov o neuznaní žalobcom uplatneného práva na odpočítanie DPH z nákupu tovarov od spoločnosti DI-LA Computers, s.r.o., Bratislava ako aj vymedzenia dôkaznej povinnosti v predmetnom daňovom konaní. 1/ K dĺžke trvania daňovej kontroly žalobcom uplatneného nároku na odpočet DPH za zdaňovacie obdobie január až december 2009 súd uvádza, že táto trvala od 27.04.2010 do 10.09.2012, pričom počas tohto obdobia bola správcom dane dva krát prerušená (celková doba prerušenia bola cca 17 mesiacov). Žalobcova námietka nezákonnosti prerušenia daňovej kontroly, spočívala v tvrdení, že správca dane počas prerušenia kontroly vykonával dokazovanie, nakoľko zaslal L.. D.. U. a I.. Š.. Q. výzvy na podanie svedeckých výpovedí. Potom týmito úkonmi fakticky pokračoval vo výkone daňovej kontroly a celkovou dĺžkou výkonu kontroly prekročil zákonom stanovenú dobu trvania daňovej kontroly a preto je daňový protokol vyhotovený 22.08.2009 nezákonným podkladom napadnutého rozhodnutia. Krajský súd sa nestotožnil s uvedeným tvrdením žalobcu a má za to, že žalovaný zrozumiteľne vysvetlil, že namietané úkony (výzvy na podanie svedeckých výpovedí) správca dane realizoval mimo rámca predmetnej daňovej kontroly, a to na základe požiadavky maďarskej daňovej správy o medzinárodnú výmenu informácií v zmysle Nariadenia Rady (ES) č. 1798/2003 o administratívnej spolupráci v oblasti DPH, resp. Nariadenia Rady (ES) č. 904/2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti DPH. Odhliadnuc od rámca, v ktorom boli tieto úkony realizované, je treba zdôrazniť, že svedectvá vyššie menovaných osôb daňové orgány v predmetnom daňovom konaní nepoužili a žiadne zo skutkových zistení správcu dane, resp. žalovaného sa podľa odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí neopierajú o stanoviská týchto osôb. Dĺžka predmetnej daňovej kontroly preto bola podľa názoru súdu plne v súlade s § 15 ods. 17 zákona č. 511/1992 Zb., pričom inštitúty predĺženia a prerušenia daňovej kontroly boli použité v medziach zákona (§ 15 a § 25a zákona č. 511/1992 Zb.). 2/ Ohľadom právneho posúdenia obchodného prípadu nákupu a predaja „webkariet“ súd považuje za potrebné uviesť, že aplikácia právnych predpisov Slovenskej republiky musí brať na zreteľ členstvo SR v Európskej únii s tým, že od 1. mája 2004 je každý orgán verejnej moci povinný aplikovať právo EÚ prednostne pred slovenským právom vtedy, ak je slovenský zákon v rozpore s právom EÚ (pozri rozsudok Súdneho dvora 6/64, Costa v. ENEL, Zb.s. 585) a konštantnou judikatúrou Súdneho dvora. Vnútroštátne orgány aplikácie práva, teda aj súdy, majú v rámci svojich právomocí vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, aby sa zabezpečila úplná účinnosť smernice a dosiahnutie jej cieľa (rozsudok Súdneho dvora Adeneler, C-212/04, 4.7.2006, Zb. s. 1-6057, bod 111) bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. V danom prípade bolo sporným právne posúdenie otázky zákonnosti žalobcom uplatneného nároku na odpočítanie DPH z nákupu produktu s názvom internetový kupón WEBKA INFO. Žalovaný a správca dane svoje rozhodnutia postavili na tom, že nákup a predaj webhostingových služieb prostredníctvom predmetného produktu „webkarty“ existuje len medzi prevádzkovateľom služby a koncovým užívateľom, nakoľko prevádzkovateľ služby, čo bola v danom prípade anglická spoločnosť po zadaní hesla uvedeného na webkarte poskytne službu (webhosting) konečnému zákazníkovi, ktorý za to zaplatí protihodnotu uvedenú na zakúpenej webkarte. Potom správne orgány dospeli k záveru, že keďže žalobca nebol konečným užívateľom služby, ale len ďalším v rade predajcov webkariet, žiadnu dodávku služieb od spoločnosti omega IT, s.r.o., (dodávateľa) neprijal a preto mu nie je možné uznať právo na odpočítanie DPH z nadobúdacích faktúr, keďže pri predaji webkariet týmto jeho dodávateľom mu nevznikla daňová povinnosť v tuzemsku. Krajský súd sa s takýmto záverom daňových orgánov a to, že nákup a predaj webhostingových služieb môže vzniknúť len medzi prevádzkovateľom (poskytovateľom) služby a koncovým užívateľom (recipientov služby) nestotožňuje. Žalobca vo svojej argumentácii poukazoval na rozsudok Súdneho dvora EÚ C-520/10 vo veci Lebara Ltd. z 03.05.2012, týkajúci sa predaja predplatených telefónnych kariet na uskutočnenie medzinárodných telefonických hovorov a ich uvádzania na trh prostredníctvom siete distribútorov. V danom prípade súdny dvor riešil predovšetkým otázku, či proces predaja predplatených telefónnych kariet predstavuje jednu komplexnú službu alebo dve samostatné služby, a to jednak distribútorovi v čase predaja telefónnej karty a jednak konečnému užívateľovi pri skutočnom použití telefónnej karty. Súdny dvor konštatoval, že DPH má zaťažiť len konečného spotrebiteľa a musí zostať úplne neutrálna vzhľadom na zdaniteľné osoby, ktoré vstupujú do procesu výroby a distribúcie pred štádiom konečného zdanenia bez ohľadu na počet transakcií, ku ktorým došlo. Uviedol, že poskytnutie služieb sa uskutočňuje za protihodnotu a teda je zdaniteľné len vtedy, ak medzi poskytovateľom a príjemcom existuje právny vzťah, v rámci ktorého dôjde k výmene vzájomných plnení, pričom odmena prijatá poskytovateľom predstavuje skutočnú protihodnotu za službu poskytnutú príjemcovi. Súdny dvor mal za to, že telefónny operátor prostredníctvom predaja telefónnych kariet poskytuje distribútorovi všetky informácie potrebné na uskutočnenie medzinárodných telefonických hovorov v stanovenej dĺžke prostredníctvom infraštruktúry, ktorú tento operátor poskytuje, na základe čoho prenáša na distribútora právo využívať danú infraštruktúru na uskutočnenie uvedených hovorov. Telefónny operátor týmto distribútorovi poskytuje službu. Na druhej strane distribútor ako protihodnotu za uvedenú telekomunikačnú službu platí telefónnemu operátorovi cenu, na ktorej sa dohodli. Túto platbu nemožno považovať za platbu, ktorú uskutočnil koncový užívateľ v prospech telefónneho operátora, hoci predaj telefónnej karty zo strany distribútora prípadne iných sprostredkovateľských subjektov vedie k tomu, že v konečnom dôsledku uvedenú platbu znáša koncový užívateľ. Distribútor totiž predáva telefónne karty vo svojom mene a na svoj účet a využíva, aspoň na časť tohto predaja, aj iných sprostredkovateľov, akými sú veľkoobchodní a maloobchodní predajcovia. Okrem toho suma, ktorú koncový užívateľ skutočne zaplatí pri nadobudnutí telefónnej karty distribútorovi alebo predajcovi - sprostredkovateľovi, sa nemusí nevyhnutne zhodovať s cenou, ktorú zaplatil distribútor telefónnemu operátorovi alebo nominálnou hodnotou karty a telefónny operátor túto sumu nepozná. Navyše identita koncového užívateľa telefónnej karty nemusí byť známa v čase, keď distribútor uskutočňuje platbu telefónnemu operátorovi, najmä ak je karta určená na ďalší predaj zo strany iného sprostredkovateľského subjektu. Vzhľadom na tieto okolnosti sa podľa súdneho dvora nemožno domnievať, že svojou platbou telefónnemu operátorovi distribútor len prenáša na telefónneho operátora odmenu zaplatenú koncovým užívateľom a vytvára tak medzi nimi priamy vzťah. Keďže koncový užívateľ nemá žiadne právo požadovať od telefónneho operátora vrátenie prípadného nevyčerpaného telefónneho kreditu, nie je možné odôvodnene tvrdiť, že na základe tohto práva existuje priamy vzťah medzi týmto užívateľom a telefónnym operátorom. Z uvedeného podľa súdneho dvora vyplýva, že pri prvom predaji telefónnych kariet distribútorovi dochádza medzi telefónnym operátorom a týmto distribútorom k výmene vzájomných plnení. Potom dospel k záveru, že čl. 2 bod 1 Smernice o DPH sa má vykladať v tom zmysle, že telefónny operátor, ktorý ponúka telekomunikačné služby spočívajúce v tom, že distribútorovi predáva telefónne karty obsahujúce všetky informácie potrebné na uskutočňovanie medzinárodných telefonických hovorov prostredníctvom infraštruktúry, ktorú tento operátor poskytuje a ktoré distribútorov vo vlastnom mene a na svoj vlastný účet ďalej predáva koncovým užívateľom buď priamo alebo prostredníctvom iných zdaniteľných osôb, akými sú veľkoobchodní a maloobchodní predajcovia, poskytuje distribútorovi telekomunikačné služby za protihodnotu. Uvedený operátor však nevykonáva druhé poskytovanie služieb za protihodnotu koncovému užívateľovi, ktorý po tom, ako nadobudne telefónnu kartu, vykonáva svoje právo uskutočňovať telefonické hovory tým, že využíva informácie uvedené na tejto karte. Súd je toho názoru, že pravidlá vyplývajúce z uvedeného rozsudku Súdneho dvora EÚ sú aplikovateľné aj na prejednávaný prípad, v ktorom namiesto telefónnych kariet figurovali „webkarty“ umožňujúce po zadaní hesla využívať webhostingové služby poskytované prevádzkovateľom tejto služby. Z citovaného rozsudku súdneho dvora možno vyvodiť, že prevádzkovateľ, ktorý ponúka webhostingové služby spočívajúce v tom, že distribútorovi predáva webkarty obsahujúce všetky informácie potrebné na použitie webhostingových služieb poskytovaných prevádzkovateľom služby a ktoré distribútor vo svojom mene a na svoj vlastný účet ďalej predáva prostredníctvom ďalších osôb, poskytuje distribútorovi službu za protihodnotu. Takáto služba napĺňa definíciu služby v zmysle § 9 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH a možno ju preto považovať za zdaniteľné plnenie, avšak len za predpokladu, že je preukázané skutočné poskytnutie služieb za protihodnotu. Musí teda byť preukázaná existencia právneho vzťahu, v rámci ktorého dôjde k výmene vzájomných plnení, ktoré sú ekonomicky odôvodniteľné a zodpovedajúce všeobecnej definícii podnikania. Táto skutočnosť mala byť predmetom posúdenia daňových orgánov. Súd musí konštatovať, že z obsahu administratívneho spisu a vykonaných dôkazov v daňovom konaní je dôvodné predpokladať, pri uskutočňovaní procesu nakupovania a predaja webkariet v rade spoločností (jednou z nich bol aj žalobca), absentuje za daných okolností akýkoľvek ekonomický zmysel a navodzuje dojem fiktívnych plnení zameraných na zneužívanie jednotného systému DPH. Daňové orgány však v danom prípade nevenovali pozornosť reálnosti a ekonomickej prijateľnosti predmetných obchodov a dospeli k inému záveru o nemožnosti uznať žalobcovi právo na odpočítanie DPH. Krajský súd je však z vyššie uvedených dôvodov toho názoru, že aj keď žalobca dodávku webhostingových služieb neprijal, nemožno pri zohľadnení európskej judikatúry kategoricky konštatovať, že dodávka webkariet medzi ich distribútormi nemôže byť zdaniteľným plnením. Pokiaľ teda žalovaný uzavrel, že pri nákupe webhostingových služieb môže vzniknúť daňová povinnosť len medzi prevádzkovateľom služby a koncovým užívateľom, vychádzal z nesprávneho právneho posúdenia veci. 3/ K námietkam neuznania žalobcovi práva na odpočet DPH z nákupu tovarov od jeho dodávateľa súd uvádza, že sa stotožnil zo zisteniami správcu dane a jeho (ako aj žalovaného) prijatými závermi o porušení ust. § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. Súd pri stotožnení sa zo závermi daňových orgánov vychádza zo zistených pochybnostiach, ktoré vzišli zo záverov z vykonaného dokazovania dodávky daného tovaru od žalobcovho dodávateľa jeho maďarskému odberateľovi. V tejto súvislosti je potrebné poukázať na osobu D. L., ktorý mal danú obchodnú transakciu v mene žalobcu zabezpečovať (na základe mandátnej zmluvy), pričom D. L. vystupoval vo viacerých nejasných obchodných transakciách, u žalobcu už nepracuje a e-mailovú korešpondenciu z roku 2009, z ktorej mohol priebeh obchodov byť ozrejmený žalobca podľa vlastného vyjadrenia už nearchivuje. Z priebehu daňovej kontroly vzišli tak závažné pochybnosti o reálnosti dokladmi žalobcu preukazovaných obchodných dodávok tovarov, že bolo povinnosťou žalobcu preukázať ich skutočné realizovanie ďalšími dôkazmi, čo však tento neučinil odvolávajúc sa na ním už predložené doklady a námietky o tom, že dôkazné bremeno v danom prípade za jeho dodávateľa a odberateľov nemôže byť na ňom. Súd poukazuje na to, že správca dane za účelom preverenia dodávok deklarovaného tovaru v zmysle žalobcom predložených faktúr uskutočnil rozsiahle dokazovanie a to aj formou medzinárodnej výmeny daňových informácií. Z odpovede na uvedené dožiadanie vyplynulo, že reálnosť dodávky tovaru uvedeného na posudzovaných faktúrach, vyhotovených žalobcom, ktorý mal byť dodaný do Maďarska pre maďarského odberateľa - spol. IPN Kft. nebolo možné preveriť a maďarská daňová správa v predmetnej odpovedi zároveň uviedla, že túto spoločnosť považuje za zmiznutého obchodníka. Podľa zákona v daňovom konaní určuje procesný postup daňový orgán, ktorý je povinný vykonať z vlastnej iniciatívy také dôkazy, ktoré môžu prispieť k presnému a úplnému objasneniu veci, a to aj bez návrhu účastníkov konania. Je oprávnený rozhodnúť, ktoré dôkazy a v akom rozsahu vykoná a ktoré skutočnosti stačí osvedčiť inými podkladmi. Hodnotenie vykonaných dôkazov je vecou správnej úvahy správcu dane, ktorý posudzuje, či sa určitá skutočnosť má považovať za dokázanú a vykonané dôkazy postačujú alebo či je treba obstarať ešte iné podklady pre rozhodnutie. Aj keď dokazovanie v daňovom konaní vedie správca dane, dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte. V rámci dokazovania posudzuje správca dane závažnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov a je tiež v jeho výlučnej právomoci posúdiť vierohodnosť jednotlivých dôkazných prostriedkov a rozhodnúť o tom, či skutočnosti v nich uvedené považuje za preukázané. Dôkazné bremeno v daňovom konaní je primárne na daňovom subjekte - žalobcovi, čo vyplýva z § 29 ods. 8 zákona o správe daní v spojení s § 49 ods. 2, § 51 zákona o DPH. Žalobca je tým subjektom, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania dane z pridanej hodnoty), pričom jeho povinnosťou je preukázať, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty uznaný (napr. rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžf/4/2009 z 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu Slovenskej republiky č. k. III. ÚS 78/2011-17 z 23.02.2011). V prípade, že správca dane na základe konkrétnych informácií nadobudne závažné pochybnosti o pravdivosti a hodnovernosti predložených dokladov a vyjadrení daňového subjektu, nemôže ich uznať ako relevantné, kým kontrolovaný daňový subjekt zistené pochybnosti neodstráni. V danom prípade nevychádzal správca dane len z dokladov predložených žalobcom, ale vykonal primerané dokazovanie v zmysle zákona o správe daní formou dožiadaní smerujúcich k prevereniu a získaniu dôkazov o fakturovaných zdaniteľných obchodoch. Iba samotné faktúry (prípadne aj iné doklady - medzinárodný nákladný list, dodací list) vyhotovené žalobcom ako platiteľom dane, na ktorých je uvedená DPH, ešte nezakladajú právo na odpočítanie dane. Technicky (za použitia počítača a tlačiarne) je totiž možné vyhotoviť akýkoľvek doklad znejúci na určité plnenie bez ohľadu na to, či takéto plnenie skutočne bolo aj poskytnuté. Takéto doklady je možné vyhotoviť aj v mene inej spoločnosti. Splnenie formálnej stránky je len jednou z podmienok, aby bolo na základe týchto dokladov uznané odpočítanie dane. Doklady však musia byť odrazom reálneho plnenia. Hodnotenie dôkazov správcom dane však neznamená mechanické preberanie informácií, resp. bezvýhradné akceptovanie dokladov a údajov v nich uvedených, ako faktov. Správca dane pri vykonávaní daňovej kontroly v danom prípade postupoval podľa zákona, pričom kládol dôraz na zisťovanie jednotlivých dôkazov, ich hodnotenie a následné zdokumentovanie v protokole. Využil pritom všetky zákonné možnosti pre splnenie účelu daňovej kontroly a eliminovania daňového úniku v kontrolovanom reťazci. Správca dane umožnil žalobcovi vyjadriť sa ku skutočnostiam týkajúcich sa daňovej kontroly, ako aj o problémoch v rámci dokazovania pravdivosti údajov a zároveň predložiť doklady preukazujúce jeho tvrdenia. Je treba zvýrazniť, že zákon o správe daní neukladá správcovi dane získavať dôkazy preukazujúce tvrdenia daňového subjektu, ale vytvoriť daňovému subjektu v priebehu daňovej kontroly priestor pre preukázanie tvrdení, ktoré považuje správca dane za sporné alebo nehodnoverné. V tejto súvislosti možno konštatovať, že správca dane neuprel daňovému subjektu žiadne právo vyplývajúce z § 15 ods. 5 zákona o správe daní. Námietka žalobcu, že jeho tvrdenia a závery o preukazovaní zdaniteľného plnenia potvrdzujú aj závery SD EÚ v rozhodnutí v spojených veciach C-80/11 (Mahagében kft) a C-142/11 (Peter Dávid) zo dňa 21.06.2012, nie je dôvodná, pretože v týchto prípadoch súdny dvor rozhodoval o skutkovo celkom iných prípadoch týkajúcich sa odpočtu DPH u odberateľa. V rozsudku z 21.06.2012 v spojených veciach C-80/11 a C-142/11 súdny dvor pripomenul, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou 2006/112 (pozri najmä rozsudky Halifax zo 7. decembra 2010, R, C-285/09, bod 36, ako aj z 27. októbra 2011 Tanoarch, C-504/10, bod 50). V tejto súvislosti súdny dvor už rozhodol, že osoby podliehajúce súdnej právomocí sa nemôžu podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom dovolávať noriem práva Únie (pozri najmä rozsudok z 3. marca 2005, Fini H, C-32/03, Zb. s. 1-1599, bod 32; Halifax a i., ako aj Kittel a Recolta Recycling, bod 54). Z tohto dôvodu prináleží vnútroštátnym orgánom a súdom zamietnuť priznanie práva na odpočet, ak sa s ohľadom na objektívne skutočnosti preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne (pozri v tomto zmysle rozsudky Fini H, body 33 a 34; Kittel a Recolta Recycling, ako aj z 29. marca 2012, Véleclair, C-414/10, bod 32). Podľa judikatúry súdneho dvora subjekty, ktoré prijmú všetky opatrenia, ktoré je možné dôvodne od nich požadovať, na zabezpečenie, aby ich plnenia neboli poznačené podvodom, bez ohľadu na to, či ide o podvod vo vzťahu k DPH alebo iné podvody, musia mať možnosť spoľahnúť sa na zákonnosť týchto plnení bez toho, aby riskovali, že stratia svoje právo na odpočet DPH zaplatenej na vstupe (pozri rozsudok Kittel a Recolta Recycling, už citovaný, bod 51). Naopak, nie je v rozpore s právom Únie požadovať, aby subjekt prijal všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (pozri v tomto zmysle rozsudky z 27. septembra 2007, Teleos a i., C-409/04 Zb, s. 1-7797, body 65 a 68; Netto Supermarkt, bod 24, ako aj z 21. decembra 2011, Vlaamse Oliemaatschappij, C-499/10, bod 25). Žalobca namietal nesprávnosť vyhodnotenia výsledkov dokazovania, pričom mal za to, že správca dane nad rámec zákona prenášal na neho neprimerané dôkazné bremeno, keď od neho požadoval dôkazy týkajúce sa iných subjektov, ktoré však nemohol zabezpečiť. Žalobca mal za to, že vyčerpal svoje dôkazné bremeno tým, že predložil zákonom požadované daňové doklady, svedectvo prepravcu a na podporu svojej argumentácie poukazoval aj na judikatúru. Krajský v tejto súvislosti musí podčiarknuť to, že samotná existencia formálnych dokladov ešte nepreukazuje reálnu podstatu obchodnej operácie a jej ekonomický účel. Obdobný záver vyplýva aj z preskúmavaných rozhodnutí. Výlučne formálny prístup daňových orgánov k posudzovaniu oprávnenosti nárokov na odpočet DPH by mohol vytvoriť priestor pre zneužívanie práva vyplývajúceho zo zásady neutrality dane z pridanej hodnoty zúčastnenými subjektmi obchodného reťazca. Z obsahu preskúmavaných rozhodnutí nevyplýva, že by orgány daňovej správy od žalobcu požadovali doklady, ktoré by mal on zabezpečiť od ktoréhokoľvek daňového subjektu (svojho dodávateľa alebo odberateľa) v kontrolovanom obchodnom reťazci. Samotná skutočnosť, že tieto doklady boli v rámci dožiadaní preverované, ako i iné súvisiace daňové doklady preukazujúce realizáciu zdaniteľných plnení medzi jednotlivými spoločnosťami zúčastnenými obchodného reťazca, neznamená, že bolo povinnosťou žalobcu predkladať v daňovom konaní v súvislosti preverovaním jeho nároku na nadmerný odpočet takéto daňové doklady týkajúce sa iných subjektov. Správca dane nepochybne mal právo preveriť existenciu obchodov a dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti, avšak nemal povinnosť žalobcovi napovedať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov rozsiahleho dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, že skutočne k danej obchodnej transakcii došlo tak ako to deklaroval. Dôkazne bremeno a dôkazy potvrdzujúce, že predmetné obchody sa reálne uskutočnili bolo na žalobcovi. Na základe výsledkov vykonaného dokazovania, kedy správca dane aplikoval zásadu voľného hodnotenia dôkazov vyplývajúcu zo zákona o správe daní, s prihliadnutím na jeho povinnosť dbať, aby skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie, možno konštatovať, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a medziam správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o DPH. Vzhľadom na konkrétnymi zisteniami podložené spochybnenie existencie obchodov, a teda reálnosti deklarovaných zdaniteľných plnení, daňové orgány dospeli k správnemu záveru, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno na preukázanie svojich tvrdení vyplývajúcich z predložených daňových dokladov. Bolo potrebné, aby sám žalobca preukázal, že vynaložil a prijal všetky rozumné opatrenia a starostlivosť, aby zabránil tomu, že sa ocitne v kolotoči fiktívnych zdaniteľných plnení zneužívajúcom právo poskytované zásadou neutrality DPH. Vzhľadom na okolnosti tohto prípadu neobstojí žalobcovo jednoduché spoliehanie sa na zásadu neutrality dane z pridanej hodnoty a tvrdenie o nemožnosti ovplyvniť dodržiavanie administratívnych povinností a zákonných postupov zo strany daňových subjektov zúčastnených v obchodnom reťazci zdaniteľných plnení predchádzajúcich alebo nasledujúcich po kontrolovanom zdaniteľnom obchode. VI. Podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. súd zruší napadnuté rozhodnutie správneho orgánu a podľa okolností aj rozhodnutie správneho orgánu 1. stupňa a vráti vec žalovanému správnemu orgánu na ďalšie konanie, ak po preskúmaní rozhodnutia a postupu správneho orgánu v medziach žaloby dospel k záveru, že rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci. Vzhľadom na vyššie uvedené súd po preskúmaní veci dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je potrebné podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie a to v časti záveru žalovaného týkajúceho sa dodávky „webkariet“, nakoľko má za to, že daňové orgány vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci. V časti posúdenia neuznania žalobcom uplatneného práva na odpočet DPH z nákupu tovaru od spol. DI - LA Computers, s.r.o., Bratislava je súd názoru, že vznesené námietky neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia a postup žalovaného (správcu dane), ako aj preskúmavané rozhodnutie a v ňom prijaté závery pokladá za plne súladné so zákonom. O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 246c ods. 1 a § 149 ods. 1, 2 O.s.p. a priznal vo veci úspešnému žalobcovi náhradu trov konania vo výške celkovo 666,46 € a to titulom súdneho poplatku - 70,- € a titulom trov právneho zastúpenia - 596,46 € za nasledovné úkony právnej služby: príprava a prevzatie právneho zastúpenia - 130,16 €, podanie žaloby - 130,16 €, účasť na pojednávaní - 139,83 € a režijný paušál 3 krát 7,81 €, jeden krát 8,39 € a 20% DPH (§ 11 ods. 4, 14 ods. 1, písm. a) a b) v znení účinnom do 30.06.2013, § 13a ods. 1 písm. a), b), c), § 16 ods. 3, § 18 ods. 3 v znení účinnom od 01.07.2013 vyhlášky MS SR č. 655/2004 Z. z.). Súd priznal žalobcovi sumu 65,08 € za úkon zo dňa 18.03.2013 - žiadosť o odklad vykonateľnosti s prihliadnutím na ust. § 14 ods. 3, písm. a) v spojitosti s ust. § 14 ods. 8 cit. vyhlášky v znení účinnom v čase vykonania úkonu (do 30.06.2013), pretože sa jednalo o úkon - zdôvodnenie požiadavky na odklad vykonateľnosti, ktorému svojou povahou a účelom najbližšie zodpovedá úkon - návrh na predbežné opatrenie, za ktoré patrí odmena vo výške jednej polovice základnej sadzby tarifnej odmeny. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, na Krajskom súde v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.