Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/170/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201246 Dátum vydania rozhodnutia: 04. 02. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: Mgr. Viliam Pohančeník ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1013201246.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a členov senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a JUDr. Mariana Trenčana, v právnej veci žalobcu: Dr. Ing. h.c. F. Porsche Aktiengesellschaft, Porscheplatz 1, 70435 Stuttgart, Nemecko, zastúpený: PricewaterhouseCoopers Legal, s.r.o., advokátska kancelária, Námestie 1. mája 18, Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/XXXX-r zo dňa XX.XX.XXXX, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/XXXX-r zo dňa XX.XX.XXXX z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konanie v sume 70,- EUR za súdny poplatok a v sume XXX,XX EUR titulom trov právneho zastúpenia na účet jeho právneho zástupcu do 30 dní odo dňa právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : 1. Skutkový stav veci nebol sporný. F. B. M. B. & Co., O. (ďalej aj len „spoločnosť B.“) dodávala v priebehu rokov XXXX - XXXX žalobcovi formy na výrobu predných a zadných svetiel pre automobily. Z. formy sú umiestnené na území F., v závodoch spoločnosti B.. P. nakladať s formami ako vlastník v danom prípade žalobca nadobudol v priebehu rokov XXXX - XXXX. H. transakcia z pohľadu zákona o dani z pridanej hodnoty č. XXX/XXXX Z.z. v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon o Y.“) predstavuje lokálne dodanie tovaru, ktoré je predmetom dane z pridanej hodnoty (ďalej aj len „Y.“ alebo „daň“) podľa zákona o Y.. X. Nakoľko spoločnosť B. toto dodanie nepovažovala za dodanie tovaru na F., ale len za finančné vyrovnanie, na dodania neuplatňovala slovenskú Y.. V priebehu roka XXXX spoločnosť B. zistila, že uvedený postup nebol v súlade so zákonom o Y. (zvolený režim Y. nebol správny, pričom neskôr už nebolo sporné, že predmetné dodania treba z hľadiska Y. posudzovať za dodania tovaru v tuzemsku). X. Následne (v priebehu roku XXXX) sa spoločnosť B. rozhodla opraviť predchádzajúci nesprávny postup, vystavila žalobcovi faktúry v súlade s § 71 zákona o Y. a na dodania podliehajúce slovenskej Y. dodatočne uplatnila slovenskú Y.. F. B. daň uplatnenú na faktúrach odviedla formou dodatočných priznaní do štátneho rozpočtu. V roku XXXX celkovo spoločnosti skupiny B., B. M. B. & Co, B. G.-F. T., B. F. I. G., s.r.o. a B. F. F.-G., s.r.o. zaplatili na F. Y. z dodania foriem približne v hodnote XX XXX XXX,- W.. X. Dňa XX.XX.XXXX podal žalobca žiadosť o vrátenie zaplatenej Y. podľa § 55a až XXe zákona o Y. v celkovej výške X XXX XXX,XX W. (ďalej aj len „žiadosť“). V žiadosti žiadal o vrátenie Y. z faktúr za dodanie foriem spoločnosťou B.. F. dane čiastočne vyhovel žiadosti o vrátenie Y., keď rozhodol o vrátení dane v časti X XXX XXX,XX W. a zároveň nevyhovel žiadosti o vrátenie časti zaplatenej dane v sume XXX XXX,XX W.. B. argumentom správcu dane bolo uplynutie X ročnej prekluzívnej lehoty od dodania tovarov v rokoch XXXX, po ktorej už nie je možné v zmysle procesných predpisov žiadať o vrátenie dane. Preto vyhovel iba tej časti žiadosti, ktorá sa týkala vrátenia dane za obdobie rokov XXXX až XXXX. Proti rozhodnutiu správcu dane podal žalobca neúspešne odvolanie, keďže žalovaný sa stotožnil s právnym názorom správcu dane a jeho rozhodnutie potvrdil. II. X. Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti a postupu rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/XXXX-r zo dňa XX.XX.XXXX (ďalej aj len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým potvrdil rozhodnutie Y. úradu V. č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX/Vaha zo dňa XX.XX.XXXX (ďalej aj len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým správca dane čiastočne vyhovel žiadosti žalobcu o vrátenie Y. za obdobie január až december XXXX v zmysle § 55d zákona o Y. a žiadanú sumu dane vo výške X.XXX.XXX,XX W. upravil na sumu X.XXX.XXX,XX W.. F. dane teda nepriznal žalobcovi nárok na vrátenie dane v sume XXX.XXX,XX W., čo odôvodnil s poukazom na § 45 ods. X zákona. č. XXX/XXXX Zb., keďže žalobca žiadal o vrátenie dane z dodania tovaru, pri ktorom vznikol nárok na vrátenie dane už v roku XXXX. O. na vrátenie Y. totiž vznikol v deň dodania tovaru, t.j. v deň, keď pri dodaní tohto tovaru vznikla daňová povinnosť. O. od konca roka, v ktorom vznikol žalobcovi nárok na vrátenie dane, uplynula zákonom stanovená X ročná lehota, správca dane nepriznal nárok na vrátenie dane za rok XXXX. K. žiadal zrušiť napadnuté rozhodnutie žalovaného ako nezákonné a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. X. Uviedol, že nie je sporný skutkový stav a že hmotnoprávne podmienky na vznik nároku na vrátenie dane boli splnené. F. je otázka, kedy vznikol žalobcovi nárok na vrátenie dane. X. Znenie § 49 ods. X zákona o Y. môže indikovať, že jedinou rozhodujúcou skutočnosťou pre vznik nároku na odpočítanie je moment vzniku daňovej povinnosti. V zmysle § 55a ods. X zákona o Y. má žiadateľ nárok na vrátenie dane, ak by takáto daň bola odpočítateľná podľa § 49. V tejto súvislosti poukázal na potrebu systematického výkladu ustanovení zákona o Y., pričom skutočné odpočítanie dane pri dodaní tovaru v tuzemsku podlieha ešte ďalšej regulácii zákonom o Y. - § 49 ods. X písm. a/ a § 5X ods. 1 písm. a/ zákona o Y.. Aj z § 55b ods. X zákona o Y. vyplýva, že žiadosť o vrátenie dane musí obsahovať údaje z každej faktúry o dodaní tovaru a služby. F. B. uplatnila Y. voči žalobcovi až v priebehu roku XXXX a taktiež faktúry podľa § 71 zákona o Y. vyhotovila až v roku XXXX a žalobcovi teda vznikol nárok na odpočítanie/vrátenie dane až v priebehu roku XXXX. H. § 55c ods. X písm. a/ zákona o Y. stanovuje, že žiadosť o vrátenie dane sa vzťahuje na kúpu tovarov a služieb, ktoré boli fakturované počas obdobia, na ktoré sa žiadosť o vrátenie dane vzťahuje, ak daňová povinnosť vznikla pred vyhotovením faktúry. O. na odpočítanie dane má platiteľ až vtedy, keď sú splnené kumulatívne vyššie uvedené podmienky, teda dodávateľovi vznikla daňová povinnosť a odberateľ má faktúru. Z. záver vyplýva z európskej legislatívy a tiež z judikatúry F. dvora EÚ. X. Ak by aj nárok na vrátenie Y. vznikol už v priebehu roku XXXX, v čase podania žiadosti o vrátenie dane ešte neuplynula X ročná prekluzívna lehota. H. prekluzívnej lehoty v čase rozhodovania správcu dane nemožno pripísať žalobcovi a gramatický výklad ustanovenia § 45 ods. X zákona č. XXX/XXXX Zb. je v rozpore so zásadou in dubio pro reo. H. čl. X ods. X J. SR nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona. X. plynutia lehoty, ktorý uplatňuje žalovaný, je v rozpore s princípom právnej istoty. K. legitímne očakával, že v prípade, ak spraví úkon, ktorý sa od neho vyžaduje v lehote stanovenej zákonom, nebudú mu bez jeho ďalšieho pochybenia odopreté práva garantované zákonom o Y., čo sa však konaním žalovaného stalo. K. poukázal na znenie § 69 ods. X zákona č. XXX/ XXXX Z.z. o správe daní (daňový poriadok), ktorý už za relevantný okamih považuje uplatnenie nároku. X. O. rozhodnutie žalovaného je v rozpore s judikatúrou F. dvora - porušenie zásady daňovej neutrality. K. znášal daň uplatnenú jeho dodávateľom, avšak v dôsledku napadnutého rozhodnutia mu nebol priznaný nárok na vrátenie dane a teda Y. pre neho nie je neutrálna ale naopak ju ekonomicky znáša, čo je v rozpore so zásadou neutrality Y.. XX. Napadnuté rozhodnutie je tiež v rozpore s judikatúrou F. dvora - založenie systému zodpovednosti bez zavinenia. K., že pochybenie v danom prípade nastalo na strane jeho dodávateľa, ktorý na faktúrach vystavených v roku XXXX neuplatnil daň za dodanie tovaru a nápravu uskutočnil až v roku XXXX, čo však nemôže byť kladené za vinu žalobcovi, ktorý konal ako dostatočne pozorný daňovník, nedopustil sa pochybenia a preto oprávnene očakával, že mu nebudú odopreté práva garantované zákonom o Y.. S poukazom na judikatúru F. dvora právo na odpočítanie dane uvedené v čl. XXX a nasl. smernice XXXX/ XXX je neoddeliteľnou súčasťou mechanizmu Y. a v zásade nemôže byť obmedzené. XX. Napadnuté rozhodnutie je tiež v rozpore s judikatúrou W. súdu pre ľudské práva (ďalej aj len „W.“). E. došlo k porušeniu práva žalobcu pokojne užívať svoj majetok a tým k porušeniu čl. X Y. protokolu k Y. o ochrane ľudských práv a základných slobôd. XX. Napadnuté rozhodnutie je v rozpore s ústavnými princípmi, keďže žalovaný zastáva pozíciu striktne gramatického výkladu pojmu „vznik nároku na odpočet“, pričom žalobca zastáva pozíciu systematického výkladu. Ak právo umožňuje rozdielny výklad a teda ide o nejednoznačnú právnu úpravu, je potrebné aplikovať výklad, ktorý je v prospech daňovníka. XX. Žalobca zdôraznil, že jeho dodávateľ vystavil faktúry a podal dodatočné daňové priznanie v priebehu roku XXXX. F. Y. je založený na fakte, že dodávatelia uplatnia na faktúre Y., pričom túto následne odvedú prostredníctvom daňového priznania správcovi dane. O. si odberatelia uplatnia odpočet Y. vzťahujúci sa k Y., ktorú voči nim uplatnili ich dodávatelia. Y. žalobcu v roku XXXX odviedol daň, čo správca dane akceptoval, avšak v prípade odberateľa (žalobcu), už rozporoval podanie žiadosti o vrátenie dane na základe § 45 ods. X zákona č. XXX/XXXX Zb. K. ako aj správca dane porušili zásadu zákonnosti vyplývajúcu z § 2 ods. X zákona č. XXX/XXXX Zb., keď nedbali na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov, ale uprednostnili záujem štátu voči záujmu daňového subjektu. C.. XX. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol túto zamietnuť. K. na svojich záveroch uvedených v napadnutom rozhodnutí a poukázal na znenie § 45 ods. X zákona č. XXX/XXXX Zb. XX. Vyslovil názor, že pokiaľ dodávateľ žalobcu tomuto fakturoval neoprávnene Y., bolo právom žalobcu túto fakturáciu reklamovať. Uvedenú povinnosť nemôže za žalobcu vykonať správca dane. I. je doklad, ktorým (ale nie na základe ktorého) platiteľ preukazuje svoje právo na vrátenie dane. R. k vráteniu dane mohlo prísť, nestačí predložiť len faktúru. V prvom rade musí prísť k dodaniu tovaru a z toho titulu ku vzniku daňovej povinnosti. V roku XXXX neboli vystavené faktúry za dodávku tovaru týkajúce sa obdobia rokov XXXX-XXXX, ale týmito faktúrami bola doúčtovaná daň k tomuto obdobiu. V nadväznosti na túto skutočnosť správca dane nepriznal nárok na vrátenie dane z faktúr týkajúcich sa rokov XXXX-XXXX, nakoľko tento nárok posúdil ako nárok po uplynutí zákonnej lehoty uvedenej v § 45 ods. X zákona č. XXX/XXXX Zb. XX. K rozsudkom F. dvora uviedol, že žalobca je povinný preukázať, že skutkový stav jeho daňovej transakcie má prvky niektorého zo spomínaných rozsudkov F. dvora. XX. Daňové priznanie podáva samotný platiteľ, ktorý zároveň sám zodpovedá za údaje uvedené v daňovom priznaní a správca dane do daňového priznania nemôže zasahovať. Ak správca dane vykonal kontrolu Y. za deklarované zdaňovacie obdobie a po jej skončení vyhotovil protokol a dodatočný platobný výmer, platiteľ mohol využiť svoje zákonné oprávnenia. F. B. teda mohla namietať či už formou vyjadrenia k protokolu alebo odvolaním sa proti dodatočnému platobnému výmeru závery správcu dane ohľadne dofakturovanej Y.. XX. Žalobca žiadal o vrátenie dane z dodania tovaru, pri ktorom vznikol nárok na vrátenie dane v roku XXXX. P. vzniku daňovej povinnosti pri dodaní tovaru v tuzemsku sú jednoznačne stanovené v § 19 zákona o Y. a odberateľ po obdržaní faktúry za dodanie tovaru, ktorá neobsahovala Y., mal povinnosť upozorniť dodávateľa na splnenie si tejto zákonnej podmienky pri dodaní tovaru v roku XXXX, čo však žalobca neurobil. XX. Žalovaný poukázal na obdobný prípad, o ktorom rozhodovalo U. financií SR s rovnakým právnym názorom ako žalovaný. D. námietku o porušení zásady zákonnosti v daňovom konaní, pričom dostatočne zistil skutkový stav a po právnej stránke vec správne právne posúdil. IV. XX. Krajský súd v V. ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci na nariadenom pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ X49 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci a preto ho podľa § X50j ods. 2 písm. a/ O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. XX. Podľa § 165 (prechodné ustanovenia) daňového poriadku (zákon č. XXX/XXXX Z.z. v znení účinnom do XX.XX.XXXX) (ods.1) P. úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. (ods.2) Y. konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov... XX. Podľa § X65b ods. 1 daňového poriadku s účinnosťou od XX.XX.XXXX platí, že daňové konanie začaté podľa zákona F. národnej rady č. XXX/XXXX Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov sa dokončí podľa zákona č. XXX/XXXX Z. z. o správe daní (daňový poriadok). XX. V danom prípade žalobca podal žiadosť dňa XX.XX.XXXX, Y. úrad V. o nej rozhodol dňa XX.XX.XXXX (ešte podľa zákona č. XXX/XXXX Zb.) a žalovaný rozhodol o odvolaní dňa XX.XX.XXXX (s poukazom na § X65b ods. 1 daňového poriadku bolo s účinnosťou od XX.XX.XXXX potrebné konanie dokončiť podľa daňového poriadku). XX. Žalovaný v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že v zmysle zákona o Y. nárok na vrátenie Y. žalobcovi vznikol v deň dodania tovaru, t.j. v deň, keď pri dodaní tohto tovaru vznikla daňová povinnosť. O. od konca roka, v ktorom vznikol nárok na vrátenie dane uplynula zákonom stanovená X ročná lehota, správca dane nepriznal nárok na vrátenie dane v sume XXX XXX,XX W. za obdobie roku XXXX. K. v zhode s prvostupňovým správnym orgánom poukázal na znenie § 45 ods. X zákona č. XXX/XXXX Zb., pričom neuviedol žiadne ďalšie dôvody pre čiastočné zamietnutie žiadosti žalobcu. XX. Podľa § 45 ods. X zákona č. XXX/XXXX Zb., ak tento zákon alebo osobitný zákon neustanovuje inak, nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo priznať nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo vrátenie dane po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie alebo hlásenie alebo v ktorom bol daňový subjekt povinný daň zaplatiť bez povinnosti podať daňové priznanie alebo hlásenie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo nárok na vrátenie dane. XX. Zákon č. XXX/XXXX Zb. v ustanovení § 2 zakotvuje základné zásady daňového konania. L. z týchto zásad je zásada zákonnosti. Podľa cit. ustanovenia pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a obcí a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní. K. zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je vyjadrený v čl. XX ods. X J. F. republiky. Keďže daňové konanie, pre ktoré je zákonom ustanovené, že účastník konania sa proti rozhodnutiu správcu dane môže odvolať, končí až vydaním rozhodnutia odvolacieho daňového orgánu, je zásadou zákonnosti viazaný v konaní o odvolaní aj odvolací daňový orgán. Z dikcie ustanovenia upravujúceho zásadu zákonnosti teda vyplýva, že daňové orgány v daňovom konaní nemôžu chrániť len fiškálne záujmy štátu ako prioritné, ale sú súčasne povinné zachovávať práva a oprávnené záujmy daňových subjektov. To znamená, že zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových subjektov. XX. Skutočnosť, že daňové orgány majú povinnosť dbať na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ďalších osôb, nie je v žiadnom rozpore s ich povinnosťou chrániť záujmy štátu. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nemôže to byť v zmysle toho, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva. Y. orgány môžu aplikovať pri vyrubení daní iba právne prostriedky, ktoré priamo ustanovuje zákon, alebo ktoré uplatnia daňové orgány v rámci svojho oprávnenia vyplývajúceho zo zákona. P. daňových orgánov v daňovom konaní je teda dodržiavať všeobecne záväzné právne predpisy (a to hmotnoprávne ako aj procesné), ktoré sú podľa § 1 zákona č. X/XXXX Z.z. o K. zákonov F. republiky zverejnené v K. zákonov. XX. Aplikácia právnych predpisov F. republiky musí brať na zreteľ členstvo SR v W. únii. P. ide o smernicu E. XXXX/XXX/ES z XX. novembra XXXX o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty, súd konštatuje, že táto nadobudla účinnosť dňa 1. januára XXXX (čl. XXX smernice), avšak podľa čl. XXX smernice sú členské štáty povinné uviesť do účinnosti zákony, iné právne predpisy a správne opatrenia potrebné na dosiahnutie súladu s článkom X ods. 3, článkom XX, článkom XX ods. X a článkom XXX a prílohou C. bod XX najneskôr do 1. januára XXXX. XX. Vnútroštátne orgány aplikácie práva, teda aj súdy, majú v rámci svojich právomocí vždy usilovať o eurokonformný výklad vnútroštátneho práva, aby sa zabezpečila úplná účinnosť smernice a dosiahnutie jej cieľa (pozri napr. rozsudok F. dvora R., C-XXX/XX, X.X.XXXX, Zb. s. I-XXXX, bod XXX) bez ohľadu na to, či ustanovenia použité pri výklade majú alebo nemajú priamy účinok. Pre úplnosť treba uviesť, že vo svetle judikatúry F. dvora treba každý jeden prípad posudzovať individuálne s prihliadnutím na všetky jeho okolnosti. XX. Smernica XXXX/XXX v súlade so svojimi článkami XXX a XXX teda zrušila a nahradila od X. januára XXXX právnu úpravu J. v oblasti Y., a to najmä šiestu smernicu. Podľa odôvodnení 1 a X smernice XXXX/ XXX bolo prepracovanie šiestej smernice nevyhnutné v záujme prezentovania všetkých ustanovení uplatniteľných jasným a prehľadným spôsobom v zmenenej štruktúre a znení bez toho, aby sa podstatne zmenil jej obsah. H. smernice XXXX/XXX sú v podstate zhodné so zodpovedajúcimi ustanoveniami šiestej smernice. XX. Článok XXX smernice XXXX/XXX, ktorý obsahuje v podstate zhodné ustanovenia ako tie, ktoré sú uvedené v článku XX ods. X šiestej smernice, v znení vyplývajúcom z článku XXh poslednej uvedenej smernice stanovuje: „I. štáty môžu uložiť iné povinnosti, ktoré považujú za potrebné na riadny výber Y. a na predchádzanie daňovým podvodom, pod podmienkou, že splnia požiadavku rovnakého zaobchádzania s transakciami uskutočňovanými na vnútroštátnej úrovni a s transakciami uskutočňovanými medzi členskými štátmi zdaniteľnými osobami, a pod podmienkou, že tieto povinnosti nepovedú pri obchode medzi členskými štátmi k formalitám spojeným s prechodom hraníc. U. ustanovená v prvom pododseku sa nesmie použiť na uloženie ďalších povinností fakturácie ako tých, ktoré sú stanovené v kapitole X“. XX. Aj v rozsudku F. dvora z XX.XX.XXXX v spojených veciach C-XX/XX a C-XXX/XX F. dvor uviedol, že je potrebné pripomenúť, že boj proti podvodom, daňovým únikom a prípadným zneužitiam je cieľ uznaný a podporovaný smernicou XXXX/XXX. V danom prípade však nejde o zneužitie alebo o daňový podvod, pričom treba mať na zreteli, že spoločnosť B. Y. odviedla formou dodatočných priznaní. XX. Opatrenia, ktoré majú členské štáty možnosť prijať podľa článku XXX smernice XXXX/XXX s cieľom zabezpečiť správny výber dane a predchádzať daňovým podvodom, nesmú ísť nad rámec toho, čo je potrebné na dosiahnutie týchto cieľov. Z tohto dôvodu sa nemôžu používať spôsobom, ktorý systematicky spochybňuje právo na odpočítanie Y. a tým neutralitu Y., ktorá predstavuje základnú zásadu spoločného systému Y. (pozri v tomto zmysle najmä rozsudky F. dvora T. a i., bod XX; B. a i., bod XX; O. B., bod XX, ako aj Y., bod XX). XX. V zmysle uvedeného je tak potrebné postupovať i pri výklade procesných noriem slúžiacich na zabezpečenie kontroly a správy nepriamych daní, ako i pri aplikácii inštitútov nimi upravených, dodržiavanie podmienok dokazovania nevynímajúc a to za súčasného akceptovania a udržania neutrality Y.. Z ustálenej judikatúry SD EÚ vyplýva právo členských štátov vnútroštátnym právom zabezpečiť v záujme ochrany oprávnených nárokov štátov na inkaso Y. podmienky na zamedzenie zneužívania jednotného systému Y., avšak s prihliadnutím na zásadu proporcionality so zamedzením neprimeraného zásahu do práv platiteľov Y. na vrátenie Y. nimi zaplatenej v súvislosti so zabezpečovaním ich zdaniteľných plnení na vstupe. V tomto ohľade je úprava Y. vnímaná ako právo každého platcu Y. na odpočet Y. zaplatenej ním na vstupe vzťahujúce sa na všetky operácie výroby a distribúcie po odpočítaní dane, ktorou boli priamo zaťažené jednotlivé nákladové prvky tvoriace cenu, pričom otázka, či Y. splatná vo vzťahu k predchádzajúcim alebo nasledujúcim predajom dotknutého tovaru bola alebo nebola zaplatená do štátnej pokladnice, nemá vplyv na právo platiteľa dane na odpočet Y. zaplatenej na vstupe. XX. Podľa názoru súdu je tiež podstatná aplikácia materiálneho hľadiska, nakoľko právny formalizmus v podmienkach demokratického právneho štátu nemôže celkom prevládnuť. J. súdu v podmienkach materiálneho právneho štátu je nájsť také riešenie, ktoré je v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzeno-právnymi princípmi. Súd nemôže tolerovať formalistický prístup, pričom je nutné zdôrazniť, že povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov. Súd teda musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. F. prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona. XX. V situácii, keď ustanovenie právneho predpisu dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne súladným a druhý ústavne nesúladným spôsobom), má prioritu jeho výklad ústavne súladným spôsobom. Pre súdy táto povinnosť vyplýva celkom jednoznačne z čl. XXX ods. X v spojení s čl. XXX ods. X ústavy. Keďže podľa čl. XXX ods. X ústavy môžu súdy namietať nesúlad všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou, sú tým viac zaviazané k ústavne súladnému výkladu každého zákona týkajúceho sa ich rozhodovacej činnosti. Táto povinnosť súdu zodpovedá ústavne garantovanému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. XX ústavy (II. ÚS XX/XX). J. súd SR vo veci sp. zn. PL. ÚS XX/XX uviedol, že v prípade, ak dôjde k výkladu právnych predpisov inak ako ústavne konformným spôsobom, môže to mať dopad na niektoré zo základných práv a slobôd. Podľa právneho názoru ústavného súdu preto ústavne súladný výklad zákonov týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. XX ústavy (II. ÚS XX/XX). XX. Ustanovenie § 49 ods. X zákona o Y. upravuje právo na odpočítanie dane z tovaru alebo zo služby. P. odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. K. § 49 ods. X zákona o Y. skutočne môže indikovať, že jedinou rozhodujúcou skutočnosťou pre vznik nároku na odpočítanie dane je moment vzniku daňovej povinnosti. Pre posúdenie momentu vzniku nároku na vrátenie dane je však potrebné zohľadniť tiež skutočnosť, že v zmysle § 55a ods. X zákona o Y. „žiadateľ má nárok na vrátenie dane, ak by takáto daň bola odpočítateľná podľa § 49“. F. 20XX/XXX v kapitole „X. a rozsah pôsobnosti práva na odpočítanie dane“ ustanovuje, že právo odpočítať daň vzniká vtedy, keď vzniká daňová povinnosť v súvislosti s daňou, ktorá je odpočítateľná (článok XXX smernice XXXX/XXX). XX. V tejto súvislosti súd poukazuje na potrebu systematického výkladu ustanovení zákona o Y.. Je pritom potrebné zdôrazniť, že právny poriadok tvorí jednotný celok, má povahu systému, ktorý je ďalej diferencovaný na subsystémy rôznych úrovní (právo súkromné a verejné, právne odvetvia a právne inštitúty), ktoré v sebe zlučujú prvky podľa rôznych kritérií. Zo systémovej povahy právneho poriadku vyplýva, že jeho jednotlivé súčasti (subsystémy a prvky) vstupujú do určitých funkčných väzieb. Z toho vyplýva prirodzená požiadavka, aby interprét určitého ustanovenia právneho predpisu neobmedzoval svoj rozhľad len na jedno či niekoľko ustanovení, ale aby ho chápal ako súčasť celku (systému), ktoré s ohľadom na princípy jednotnosti a bezrozpornosti právneho poriadku vytvárajú s ostatnými časťami logický, resp. logicky súladný významový celok. F. systémového chápania právneho poriadku je aj rešpektovanie toho, že rôzne právne predpisy upravujú inštitúty, ktoré sú spoločné celému právnemu poriadku, príp. aspoň niekoľkým jeho odvetviam. E. právne inštitúty môžu patriť do niekoľkých rôznych právnych odvetví (napr. premlčanie, úroky z omeškania, príslušenstvo ale aj právoplatnosť, zastúpenie, absolútna neplatnosť právneho úkonu alebo dôkazné bremeno, ručenie), a to preto, lebo tak kľúčové inštitúty akým sú napr. premlčanie, úroky z omeškania, príslušenstvo, preklúzia, sa uplatňujú nielen v práve súkromnom, ale aj v práve verejnom, a to ako v hmotnom tak aj procesnom. Pre každý systém je charakteristické, že na strane jednej sa elementy, z ktorých je tvorený, prispôsobujú štruktúre, ktorej sú súčasťou, na strane druhej na túto štruktúru sami pôsobia. V dôsledku prispôsobovania elementov štruktúre tak môže dôjsť a zákonite dochádza k tomu, že pôvodne identický element sa môže v dôsledku pôsobenia štruktúry líšiť od rovnakého elementu, ktorý sa stal súčasťou inej štruktúry, resp. jej inej úrovne. To isté platí aj pre právo. M. právny inštitút ovplyvňuje právne odvetvie, ktorého je súčasťou, avšak zároveň toto právne odvetvie prispôsobuje právny inštitút svojim funkciám a svojej povahe. Preto sa môže právny inštitút, ktorý sa uplatňuje v rôznych právnych odvetviach, obsahovo odlišovať, nemôže však ísť o odlišnosti obsahovo tak veľké, aby tým boli popreté základné pojmové znaky konkrétneho právneho inštitútu, nakoľko potom by už nešlo o ten istý ale o iný právny inštitút. XX. Právny predpis, resp. jeho jednotlivé ustanovenia, je potrebné vykladať v súlade s celkovým účelom právneho predpisu, a teda v ich vzájomných súvislostiach, a nie izolovane (pozri napr.uznesenie J. súdu SR sp. zn. IV. ÚS XX/XXXX-XX z XX. februára XXXX). V súvislosti s čl. XXX smernice o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty treba vyzdvihnúť povinnosť eurokonformného výkladu vnútroštátneho práva. V zmysle judikatúry F. dvora vnútroštátne súdy, ktoré uplatňujú vnútroštátne právo, sú povinné vykladať toto právo v čo najväčšej miere v zmysle znenia a účelu predmetnej smernice, aby sa dosiahol ňou sledovaný výsledok, a teda konať v súlade s článkom XXX tretím odsekom K. (napr. rozsudok F. dvora E. D. proti Y. na Y. „D. i upravlenie na izpălnenieto“ - X. pri N. upravlenie na O. agencija za prichodite, C-XXX/XX). XX. D. dane pri dodaní tovaru v tuzemsku pritom podlieha ešte ďalšej regulácii podľa zákona o Y. - § 49 ods. X písm. a) zákona o Y., podľa ktorého platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť dodané a § 5X ods. 1 písm. a) zákona o Y., podľa ktorého právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. X písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.“ XX. Zákon o Y. dovoľuje zahraničnej osobe z iného členského štátu žiadať o vrátenie takej dane, ktorá by bola odpočítateľná pre slovenského platiteľa dane. Základnou podmienkou uplatnenia práva na odpočítanie/vrátenie dane je to, že platiteľ/žiadateľ má faktúru od slovenského platiteľa v zmysle § 71. Ak nemá faktúru do lehoty na podanie daňového priznania/lehoty na podanie žiadosti o vrátenie, nemôže si daň odpočítať/zahrnúť do žiadosti o vrátenie (i keď ostatné podmienky na odpočítanie/vrátenie dane boli splnené) a môže tak urobiť až za obdobie, v ktorom bola faktúra podľa § 71 vystavená (pre vrátenie dane) resp. takúto faktúru dostal (pre odpočítanie dane). XX. Rovnako aj § 55b ods. X zákona o Y. uvádza, že žiadosť o vrátenie dane musí obsahovať údaje z každej faktúry o dodaní tovaru a služby, menovite v písm. d) to musí byť základ dane a suma dane a písm. e) výšku odpočítateľnej dane podľa § 55a ods. X a X zákona o Y.. XX. Spoločnosť B. uplatnila Y. voči žalobcovi až v priebehu roku XXXX a taktiež vyhotovila faktúry podľa § 71 zákona o Y. až v priebehu roku XXXX. K. teda vznikol legitímny nárok na odpočítanie/ vrátenie dane až v priebehu roku XXXX. O. na vrátenie dane tak nemohol vzniknúť v roku XXXX, ako to tvrdia správne orgány, nakoľko v tomto období spoločnosť B. ako dodávateľ nevystavila faktúry, ktorými dofakturovala Y. a žalobca tak nemal k dispozícii faktúry vystavené podľa § 71 zákona o Y., čo je jedna zo základných podmienok uplatnenia nároku na odpočítanie ako aj vrátenie dane. C., je tu zrejmé pochybenie spoločnosti B., ktorá mala už v roku XXXX vystaviť faktúry za dodanie tovarov aj s Y.. O. však ignorovať situáciu, že táto spoločnosť chybu napravila, Y. doúčtovala, žalobca ju zaplatil, spoločnosť B. Y. odviedla a štát reprezentovaný žalovaným nárok na vrátenie dane neuznal, čím úplne poprel vyššie uvedené princípy a zásady. Podľa názoru súdu žalobca nijako nepochybil (pochybila spoločnosť B.) a nestotožňuje sa s názorom žalovaného, že žalobca mal upozorniť svojho dodávateľa na splnenie si jeho zákonnej povinnosti. O. Y. neznamená, že na jednej strane štát Y. zinkasuje a na druhej neprimerane zasiahne do práva platiteľa Y. na vrátenie Y. ním zaplatenej v súvislosti so zabezpečovaním zdaniteľných plnení na vstupe. P. rozhodnutie odporuje základnému princípu Y., podľa ktorého má byť podnikateľ (zdaniteľná osoba) plne zbavený ťarchy Y. zaplatenej v cene tovarov a služieb, ak tieto použil na uskutočnenie ekonomických aktivít podliehajúcim Y. (princíp neutrality Y.). Z. princíp ustálil F. dvor vo svojej konzistentnej judikatúre (pozri napríklad rozsudok F. dvora spojené prípady C-XXX/XX až C-XXX/ XX T. SL a iní proti R. W. de R. Z. (R.) ods. XX). Y. z pridanej hodnoty pre žalobcu nie je neutrálna, práve naopak v dôsledku rozhodnutia žalovaného daň ekonomicky znáša. K. daňovej neutrality je vyjadrená v smernici XXXX/XXX a jej zmyslom je zachovať povahu Y. ako nepriamej dane, ktorá zaťažuje výlučne spotrebu, a nie uskutočňovanie ekonomických činností. V tomto zmysle tak smernica, ako aj judikatúra F. dvora zabezpečujú, aby subjekt, ktorý znáša Y. počas výrobného procesu, bol schopný získať túto daň späť, k čomu dôjde po prenesení tejto dane na nasledujúci článok výrobného reťazca. Vzhľadom na prednosť zásady daňovej neutrality v oblasti Y. je potrebné niekedy prekonať formalizmus, čo potvrdzuje podrobná analýza znenia smernice XXXX/XXX, v ktorej sa zákonodarca J. v rámci vyváženia týchto dvoch zásad tiež prikláňa k prvej zásade (O. generálneho advokáta P. N. X. prednesené XX. septembra XXXX, vec C-XXX/XX M. D. P. Z. P. T., M. Wąsiewicz, spółka jawna proti Y. C. F. w P.). XX. Napadnuté rozhodnutie odporuje aj rozhodnutiu F. dvora vo veci C-XX/XX E. N., v ktorom F. dvor špecificky zdôraznil, že „kde by vrátenie Y. bolo nemožné alebo nadmerne obtiažne, členské štáty musia poskytnúť prostriedky nevyhnutné k umožneniu odpočítania si vyfakturovanej dane príjemcom v záujme dodržania princípu efektívnosti“ (rozsudok F. dvora z XX. marca XXXX, E. N. T. proti U. delle I., vec C- XX/XX). XX. X. fakturácie a vzniku nároku na vrátenie dane navyše indikujú aj iné ustanovenia zákona o Y.. § 55c ods. X písm. a) zákona o Y. stanovuje, že žiadosť o vrátenie dane sa vzťahuje na kúpu tovarov a služieb, ktoré boli fakturované počas obdobia, na ktoré sa žiadosť o vrátenie dane vzťahuje, ak daňová povinnosť vznikla pred vyhotovením faktúry. XX. Nárok na odpočítanie dane má preto platiteľ až vtedy, keď sú splnené kumulatívne obe vyššie uvedené podmienky, teda dodávateľovi vznikla daňová povinnosť a odberateľ má faktúru podľa § 71. Táto skutočnosť vyplýva takisto z legislatívy J. a z judikatúry F. dvora. V zmysle článku XXX smernice o spoločnom systéme Y. právo odpočítať daň vzniká vtedy, keď vzniká daňová povinnosť v súvislosti s daňou, ktorá je odpočítateľná. F. o spoločnom systéme Y. v článku XXX písm. a) ďalej ustanovuje, že pre odpočítanie dane uvedené v článku XXX písm. a), týkajúce sa dodania tovaru a poskytovania služieb, musí mať faktúru vyhotovenú v súlade s článkami XXX až XXX a článkami XXX, XXX a XXX. XX. Žaloba je dôvodná aj ohľadne námietky nesprávneho počítania X ročnej lehoty. Ak by aj neplatili závery vo vyššie uvedených bodoch (teda ak by nárok na vrátenie dane vznikol v roku XXXX), je nesporné, že v čase podania žiadosti o vrátenie dane, teda do XX.XX.XXXX, neuplynula X ročná prekluzívna lehota. Táto by uplynula až dňa XX. XX. XXXX. XX. Správca dane nesprávne nárok posúdil ako nárok po uplynutí zákonnej lehoty uvedenej v § 45 ods. X zákona č. XXX/XXXX Zb. K. totiž konal ako dostatočne pozorný daňovník, pričom žiadosť uplatnil v období, v ktorom ešte nebola táto možnosť prekludovaná. H. prekluzívnej lehoty počas konania správneho orgánu v právnom štáte nemožno pripísať žalobcovi, ktorý podal žiadosť s dostatočným časovým predstihom a mohol mať legitímne očakávanie, že správny orgán jeho žiadosť v primeranej lehote vybaví. V. totiž oprávnené očakávať, že v prípade, ak žalobca spraví úkon, ktorý sa od neho vyžaduje v lehote stanovenej v zákone č. XXX/XXXX Zb., nebudú mu bez jeho ďalšieho pochybenia odoprené práva garantované zákonom o Y.. P. to sa však stalo v dôsledku rozhodnutia žalovaného a žalobca predmetnú Y. nedôvodne ekonomicky znáša. XX. Výpočet plynutia lehoty, ktorý uplatňujú v danom prípade správne orgány, je v rozpore s princípom právnej istoty. Podľa judikatúry J. súdu SR je neoddeliteľnou súčasťou princípov právneho štátu zaručeného podľa čl. X ústavy aj princíp právnej istoty. Z. spočíva okrem iného v tom, že všetky subjekty práva môžu odôvodnene očakávať, že príslušné štátne orgány budú konať a rozhodovať podľa platných právnych predpisov, že ich budú správne vykladať a aplikovať (napr. uznesenie ÚS SR sp. zn. II. ÚS XXX/XX z XX. novembra XXXX). XX. Žalovaný uplatnil gramatický výklad § 4X ods. X zákona č. XXX/XXXX Zb., v zmysle ktorého nemožno priznať nárok po uplynutí 5 rokov od konca roka, v ktorom vznikol nárok na vrátenie dane. X. štátnych orgánov zákonom v zmysle čl. X ods. X ústavy však neznamená výlučnú a bezpodmienečnú nevyhnutnosť doslovného gramatického výkladu aplikovaných zákonných ustanovení. H. čl. X ods. X ústavy nepredstavuje iba viazanosť štátnych orgánov textom, ale aj zmyslom a účelom zákona. K. správne poukázal na ustálenú judikatúru F. dvora, podľa ktorej „zásada právnej istoty, ktorej vyjadrením je zásada ochrany legitímnej dôvery, si na jednej strane vyžaduje, aby právne predpisy boli jasné a presné, a na druhej strane, aby ich uplatnenie bolo pre tých, ktorí im podliehajú, predvídateľné.” F. dvor takisto konštatuje, že „táto požiadavka sa uplatňuje osobitne prísne v prípadoch, keď ide o právnu úpravu, ktorej dôsledkom by mohlo byť peňažné bremeno (E. F. dvora z XX. septembra XXXX, P. T. & Co. KG proti B. Y., X. C-XXX/XX, bod XX). XX. Nedokonalosť právnej úpravy § 45 ods. X zákona č. XXX/XXXX Zb. bola odstránená novou právnou úpravou - § 69 ods. X daňového poriadku. Od XX. januára XXXX zákon ustanovenie o zániku práva uplatniť sumu... formuluje nasledovne: „(...) nemožno uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy podľa osobitných predpisov...“. Y. poriadok už teda ctí zásadu, podľa ktorej pri žiadosti o vrátenie dane stačí uplatniť nárok v prekluzívnej X-ročnej lehote a nemusí byť v tejto lehote aj rozhodnuté o priznaní nároku. H. § 69 ods. X daňového poriadku je ekvivalentom ustanovenia § 45 ods. X zákona č. XXX/XXXX Zb. v znení účinnom do XX.XX.XXXX, a preto je potrebné ustanovenie § 45 ods. X zákona č. XXX/XXXX Zb. vykladať v duchu § 69 ods. X daňového poriadku. XX. Súd sa stotožnil s tvrdením žalobcu, že napadnutým rozhodnutím žalovaného a jeho postupom došlo k porušeniu práva žalobcu pokojne užívať svoj majetok a tým k porušeniu článku X Y. protokolu k Y. o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej aj len ako „Y.“). XX. Podľa článku X Y. protokolu k Y. „M. fyzická alebo právnická osoba má právo pokojne užívať svoj majetok. O. nemožno zbaviť jeho majetku s výnimkou verejného záujmu a za podmienok, ktoré ustanovuje zákon a všeobecné zásady medzinárodného práva. XX. Predchádzajúce ustanovenie nebráni právu štátov prijímať zákony, ktoré považujú za nevyhnutné, aby upravili užívanie majetku v súlade so všeobecným záujmom a zabezpečili platenie daní a iných poplatkov alebo pokút.“ XX. Podľa ustálenej judikatúry W. súdu pre ľudské práva (ďalej aj len ako „W.“) „majetkom môže byť tak majetok existujúci, ako aj majetkové hodnoty, vrátane pohľadávok, o ktorých sťažovateľ tvrdí, že má zákonnú nádej na ich konkretizáciu “. V zmysle judikatúry W., nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty predstavuje nárok, ktorý je chránený článkom X Y. protokolu k Y. . XX. Prvá veta prvého odstavca článku X Y. protokolu k Y. zaručuje ochranu pokojného užívania majetku bez zásahu štátu, zatiaľ čo druhý odstavec článku X ustanovuje prípady, kedy môže štát zasahovať do pokojného užívania majetku. Podľa judikatúry W. musí byť zaručená spravodlivá rovnováha medzi požiadavkami všeobecného záujmu spoločnosti a ochranou práva jednotlivca na pokojné užívanie jeho majetku (rozhodnutie W., V. AD proti V., sťažnosť č. XXXX/XX). XX. Európsky súd pre ľudské práva konštatoval, že „V. do úvahy skutočnosť, že zo strany spoločnosti došlo k úplnému a včasnému splneniu oznamovacích povinností týkajúcich sa dane z pridanej hodnoty, nemožnosť spoločnosti zabezpečiť splnenie povinností týkajúcich sa dane z pridanej hodnoty zo strany dodávateľskej spoločnosti (...), súd zastáva názor, že nemožno požadovať, aby spoločnosť znášala v plnej miere následky včasného nesplnenia povinností týkajúcich sa dane z pridanej hodnoty zo strany dodávateľskej spoločnosti tým, že jej bude zamietnuté právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty na vstupe (...). Súd má za to, že takýto postup predstavuje pre spoločnosť neprimeranú záťaž, ktorá narušuje princíp zachovania spravodlivej rovnováhy medzi požiadavkami všeobecného záujmu spoločnosti a ochranou práva jednotlivca na pokojné užívanie jeho majetku .“ W. v citovanom rozhodnutí konštatoval porušenie práva zaručeného článkom X Y. protokolu k Y.. XX. Ako už súd uviedol, žalobca konal ako dostatočne pozorný daňovník a na rozdiel od spoločnosti B. sa nedopustil žiadneho pochybenia. D. nároku na vrátenie dane nemožno odôvodniť potrebou ochrany záujmu štátu na zabezpečení platenia daní. Y. z pridanej hodnoty bola spoločnosťou B. do štátneho rozpočtu, aj keď oneskorene, napokon odvedená, keďže spoločnosť B., ktorá na faktúrach vystavených v roku XXXX neuplatnila daň za dodanie tovaru, nápravu uskutočnila až v roku XXXX. M. spoločnosti B. predstavovalo konanie, na ktoré nemal žalobca žiaden vplyv. Podľa judikatúry W., konanie národných orgánov, ktoré potrestajú platiteľa dane, ktorý si svedomite plní povinnosti, za konanie alebo nekonanie dodávateľa, ktoré je mimo jeho kontroly alebo vo vzťahu ku ktorému nemôže zabezpečiť plnenie povinností zo strany dodávateľa, predstavuje konanie, ktoré nie je primerané a ktoré narúša rovnováhu medzi požiadavkami všeobecného záujmu spoločnosti a ochranou práva jednotlivca na pokojné užívanie jeho majetku, ktorá má byť zaručená. XX. J. súd už v rozhodnutí sp. zn. C.. ÚS XXX/XX z XX. októbra XXXX uviedol, že „orgány aplikujúce správne právo a spomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní v správnom súdnictve sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy svojím výkladom odstraňovať. Z. odstraňovanie však nemožno považovať za legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. F. pri interpretácii normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy. L. požiadavkou, ktorá je pritom na sudcu kladená, je ústavná konformita výkladu (čl. XXX ods. X J. SR)“. XX. Súd teda odmietol žalovaným aplikovaný striktne gramatický výklad, podľa ktorého posudzoval vznik nároku z dikcie § 49 ods. X zákona o Y., ale zastáva pozíciu systematického výkladu pojmu „vznik nároku na odpočet“. Vo všeobecnej rovine nemožno presne vyjadriť hierarchiu jednotlivých interpretačných argumentov ani špecifikovať okolnosti, za ktorých má mať jednotlivý argument prednosť pred argumentom iným. Súd musí prihliadať k vzájomným vzťahom jednotlivých do úvahy pripadajúcich argumentov a ich úlohu v konkrétnom prípade vyvážiť s ohľadom na špecifikum danej kauzy (porovnaj nález J. súdu F. republiky sp. zn. I. ÚS XXX/XX z XX. júna XXXX). Pre správne právne posúdenie veci je vzhľadom na konkrétny skutkový stav vhodnejšie položiť moment „vzniku nároku na odpočet“ do toho okamihu, kedy žalobca mohol prvýkrát skutočne odpočet/vrátenie uplatniť. Z. moment nastal až v roku XXXX. O. za situácie, kde právo umožňuje rozdielny výklad, nemožno pri riešení prípadu obísť fakt, že na poli daňového práva štátne orgány môžu konať len to, čo im zákon výslovne umožňuje (na rozdiel od občanov, ktorí môžu konať všetko, čo nie je zakázané). Z tejto maximy potom vyplýva, že pri ukladaní a vymáhaní daní podľa zákona, teda pri de facto odnímaní časti nadobudnutého vlastníctva, sú orgány verejnej moci povinné šetriť podstatu a zmysel základných práv a slobôd. C. povedané, v prípade pochybností sú orgány verejnej moci povinné postupovať miernejšie - in dubio mitius (pozri nález J. súdu F. republiky sp. zn. I. ÚS XXX/XX z XX. septembra XXXX). J. výklad, ktorý mal žalovaný povinnosť aplikovať v zmysle čl. XXX ods. X ústavy je teda výklad, ktorý zastáva žalobca. V prípadoch nejednoznačnosti právnej úpravy, je potrebné aplikovať výklad, ktorý je v prospech daňovníka. XX. Záverom súd zdôrazňuje, že vždy je nevyhnutné vychádzať z individuálnych, teda na konkrétnych skutkových zisteniach založených rozmeroch každej súdom prejednávanej veci. U. prípady a ich špecifické okolnosti môžu byť značne komplikované a netypické; to však nezbavuje súd povinnosti urobiť všetko pre spravodlivé riešenie, akokoľvek sa to môže zdať zložité. F. musí byť v procese, ktorým súd interpretuje a aplikuje právo, vždy prítomná ako hodnotový činiteľ. F. je hodnotovým princípom, ktorý je spoločný všetkým demokratickým právnym poriadkom. O. každým vytváraním súdneho rozhodnutia sa nesie dvojaký imperatív: rozhodnutie musí byť nielen zákonné, ale predovšetkým spravodlivé. J. súdu je práve rozpoznať cez zákon spravodlivosť. XX. Z uvedených dôvodov M. súd v V. po preskúmaní veci dospel k záveru, že nakoľko správne orgány posúdili vec po právnej stránke nesprávne, bolo potrebné napadnuté rozhodnutie ako nezákonné zrušiť podľa § X50j ods. 2 písm. a/ O.s.p. a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom bude právnym názorom súdu viazaný. XX. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. X O.s.p. a vzhľadom na plný úspech žalobcu v konaní mu priznal voči žalovanému právo na náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie práva, vyplývajúce zo súdneho spisu a uplatnené právnym zástupcom. Trovy konania pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku za žalobu vo výške XX,- W. a z trov právneho zastúpenia advokátom, ktorý vo veci vykonal X úkony právnej služby v roku XXXX - prevzatie a príprava zastúpenia a podanie žaloby na súd (podľa § X3a ods. X písm. a/, c/ vyhl. č. XXX/XXXX Z.z.) t.j. Xx XXX,XX W. + režijný paušál 2 x X,XX W. a X úkon právnej služby - účasť na pojednávaní (podľa § X3a ods. 1 písm. d/ vyhl. č. XXX/ XXXX Z.z.) t.j. XXX,XX W. + režijný paušál X,XX W.. F. s Y. predstavuje náhrada sumu XXX,XX W., ktorú je žalovaný povinný podľa § X49 ods. X O.s.p. zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu. Trovy právneho zastúpenia boli vyčíslené v súlade s § 11 ods. 4, § 1Xa ods. 1 písm. a/, c/, d/, § 16 ods. 3 vyhl. č. XXX/XXXX Z.z. XX. Súd nepriznal žalobcovi náhradu trov právneho zastúpenia za 1 úkon právnej služby - vyjadrenie žalobcu k vyjadreniu žalovaného, nakoľko tento úkon nebol súdom žiadaný, nejedná sa o účelne vynaložené trovy konania a napokon toto vyjadrenie nijako neovplyvnilo rozhodnutie súdu vo veci. K. dôvody, v medziach ktorých súd napadnuté rozhodnutie preskúmal, boli dané žalobou. 65. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p. ) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.