Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Sp/68/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201267 Dátum vydania rozhodnutia: 26. 08. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Ľubomír Šramko ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1013201267.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v konaní pred sudcom JUDr. Ľubomírom Šramkom v právnej veci navrhovateľa: Z. A.. F. L., evidenčne bytom O. XX, I., aktuálne bytom Y.T. XX, I., proti odporcovi: Centrum právnej pomoci, kancelária Bratislava so sídlom Námestie slobody 12, Bratislava, o opravnom prostriedku navrhovateľa zo dňa 28.6.2013 proti rozhodnutiu odporcu sp. zn. 4239/2013, Ev.č. 26639/13 zo dňa 17.6.2013 takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie odporcu sp. zn. 4239/2013, Ev.č. 26639/13 zo dňa 17.6.2013 p o t v r d z u j e. Navrhovateľovi n e p r i z n á v a právo na náhradu trov tohto konania. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozhodnutím sp. zn. 4239/2013, Ev.č. 26639/13 zo dňa 17.6.2013 odporca v zmysle § 10 ods. 5 zákona č. 327/2005 Z.z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z.z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní v znení neskorších predpisov platnom v čase vydania napadnutého rozhodnutia (ďalej len „zákon o poskytovaní právnej pomoci“) rozhodol, že navrhovateľovi nepriznáva nárok na poskytovanie právnej pomoci vo veci „nevybavené dovolanie Krajskej prokuratúry Ministrom spravodlivosti so žiadosťou zastupovania na Ústavnom súde“, a to z dôvodu nesplnenia zákonnej podmienky vylúčenia zrejmej bezúspešnosti sporu. Odporca dôvodil, že navrhovateľ v uvedenej veci podal už dve sťažnosti na Ústavný súd Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd“), tento však obe odmietol ako zjavne neopodstatnené a neprípustné a s poukazom na odôvodnenia jeho rozhodnutí nie je možné v prípade iniciovania ďalšej sťažnosti vylúčiť zrejmú bezúspešnosť sporu. Proti tomuto rozhodnutiu odporcu podal navrhovateľ v zákonom stanovenej lehote opravný prostriedok - návrh zo dňa 28.6.2013, ktorým sa domáhal zrušenia napadnutého rozhodnutia v celom rozsahu a vrátenia veci na ďalšie konanie. K dôvodom odmietnutia (už vybavených) ústavných sťažností uviedol, že on žiadnu lehotu nezmeškal, pretože ju podal hneď ako bol dňa 4.1.2013 (kedy mu bol doručený list Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky, ďalej len ako „ministerstvo“) vyrozumený ministerstvom na základe žiadosti podanej podľa zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „zákon o slobode informácií“) o nepodaní dovolania. Navrhovateľ má za to, že minister spravodlivosti Slovenskej republiky (ďalej len „minister“) bol v jeho právnej veci povinný podať dovolanie, takisto namieta, že uznesenie Ústavného súdu II. ÚS 539/2012 nie je relevantné, pretože nebola splnená podmienka povinného právneho zastúpenia podľa § 20 ods. 2 zákona č. 38/1993 Z.z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (ďalej len „zákon o organizácii Ústavného súdu“) a takisto že Ústavný súd nesprávne posúdil, že navrhovateľ je zjavne neoprávnenou osobou (na podanie sťažnosti). Navrhovateľ namieta konanie pred Krajským súdom v Bratislave sp. zn. 2 To 132/2011 (ďalej len ako „konanie sp. zn. 2 To 132/2011“) ako také a odmietnutie dovolania proti tomuto rozhodnutiu, ktoré sám podal, považuje za rozhodnutie diskriminačné, pretože dovolanie nepodalo ministerstvo a ani Generálny prokurátor Slovenskej republiky („ďalej len „generálny prokurátor“), aj keď mali zákonnú povinnosť tak urobiť. Navrhovateľ takisto odmieta, že by aj ústavnú sťažnosť vedenú pod sp. zn. I. ÚS 237/2013 podal oneskorene, pretože táto mala smerovať proti ministrovi, ktorý nepodal dovolanie proti nezákonnému rozsudku tak ako mu zákon prikazuje. Podľa navrhovateľa ak dovolanie nie je nárokovateľné (ako argumentoval Ústavný súd) a Krajský súd v Bratislave proti vlastnému právoplatnému rozsudku neumožnil opravný prostriedok, tak potom štátne orgány mu bránili konať pred súdom. Odporca navrhol vo svojom vyjadrení k návrhu doručenom na súd dňa 12.09.2013 napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu potvrdiť, a to s poukazom na skutočnosti už v ňom obsiahnuté. Zotrval na dôvodoch napadnutého rozhodnutia a opätovne zhrnul, že Ústavný súd v prípade oboch ústavných sťažností navrhovateľa v tej istej veci už rozhodol a z tohto dôvodu nemožno vylúčiť zrejmú bezúspešnosť sporu. Súd prejednal a rozhodol vec v neprítomnosti navrhovateľa, ktorý mal doručenie predvolania riadne vykázané (§ 250g O.s.p. pri aplikácii § 250l ods. 2 O.s.p.) ako miestne a vecne príslušný súd (§ 246a ods. 2 O.s.p.) a po riadnom preskúmaní napadnutého rozhodnutia a postupu správneho orgánu v rozsahu podaného návrhu - opravného prostriedku za použitia ust. § 250q ods. 2 O.s.p. dospel k záveru, že napadnuté (negatívne) rozhodnutie odporcu je potrebné potvrdiť ako vecne správne. Súd v prejednávanej veci dokazovanie nedoplnil, riadne sa však oboznámil s obsahom pripojeného administratívneho spisu, z ktorého zistil, že navrhovateľ žiadal o priznanie nároku na poskytovanie právnej pomoci vo veci ústavnej sťažnosti, ktorá mala smerovať k zrušeniu rozsudku Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 To132/2011 zo dňa 12.4.2012 (ďalej len „rozsudok 2 To 132/2011“), ktorým bol zrušený rozsudok Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 6 T 2/2009 zo dňa 31.5.2011 (ďalej len „rozsudok 6 T 2/2009“) a S. I., t.j. obžalovaný v trestnej veci pre trestný čin podvodu bol oslobodený spod obžaloby. Ako ďalej vyplýva z listín založených v spise, navrhovateľ proti rozsudku 2 To132/2011 podal dovolanie, ktoré bolo uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší súd“) sp. zn. 3 Tdo 66/2012 zo dňa 30.10.2012 (ďalej len „uznesenie 3 Tdo 66/2012) podľa § 382 písm. b) Trestného poriadku v spojení § 369 Trestného poriadku odmietnuté. Urobil tak po tom, ako sa na základe sprístupnenia informácii v zmysle zákona o slobode informácií dozvedel, že minister nepodal proti rozsudku 2 To 132/2011 dovolanie tak, ako žiadal navrhovateľ na základe podnetu predloženého generálnemu prokurátorovi, ktorý podaním zo dňa 20.8.2012 tento (spolu podnetom Krajskej prokuratúry v Bratislave) predložil ministerstvu na postup v zmysle § 371 ods. 3 Trestného poriadku. Ako ďalej súd zistil z administratívneho spisu, navrhovateľ následne podal na Ústavný súd sťažnosť vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní 2 To 132/2011. Uznesením ÚS II. ÚS 539/2012 zo dňa 22.11.2012 (ďalej len „uznesenie II. ÚS 539/2012“) Ústavný súd v zmysle § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde túto sťažnosť odmietol s odôvodnením, že túto nemôže podať osoba, ktorá namieta porušenie cudzích práv - navrhovateľ nebol v trestnom konaní poškodeným. Ústavný súd nad rámec poukázal na skutočnosť, že sťažnosť navrhovateľa bola naviac podaná oneskorene, pretože rozsudok 2 To 132/2011 bol navrhovateľovi (ako konateľovi poškodeného) doručený dňa 27.6.2012 a ústavná sťažnosť bola podaná dňa 17.10.2012. Námietky navrhovateľa týkajúce sa vybavenia sťažnosti na prieťahy v konaní 2 To 132/2011 príslušným súdom posúdil Ústavný súd ako zjavne neopodstatnené, predmetná sťažnosť bola totiž vybavená riadne a navrhovateľ nepreukázal, že by sa domáhal jej prešetrenia ministerstvom. Z dôvodu odmietnutia ústavnej sťažnosti Ústavný súd nerozhodoval o žiadosti navrhovateľa ustanoviť mu v konaní zástupcu z radov advokátov. Navrhovateľ následne podal v tej istej veci ďalšiu ústavnú sťažnosť, tentokrát však okrem porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov a práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní 2 To 132/2011 namietal takéto porušenie práva aj postupom Ústavného súdu v predchádzajúcom konaní sp. zn. II. ÚS 539/2012 (z dôvodu, že bola jeho sťažnosť odmietnutá bez ustanovenia právneho zástupcu) a taktiež aj postupom ministerstva (nepodanie dovolania). Sťažnosť bola uznesením I. ÚS 237/2013 -20 zo dňa 17.4.2013 (ďalej len uznesenie I. ÚS 237/2013) opäť odmietnutá ako zjavne neopodstatnená a neprípustná, a to z dôvodov, že táto bola podaná zjavne oneskorene (pokiaľ ide o konanie sp. zn. 2 To 132/2011), že dovolanie nemá charakter nárokovateľného nástroja smerujúceho na ochranu subjektívnych ústavných práv (pokiaľ ide o namietané nepodanie dovolania ministerstvom, resp. ministrom) a z dôvodu neprípustnosti (pokiaľ ide o preskúmanie uznesenia II. ÚS 539/2012). Podľa § 24 zákona o organizácii Ústavného súdu, návrh nie je prípustný, ak a) sa týka veci, o ktorej Ústavný súd už rozhodol okrem prípadov, v ktorých sa rozhodovalo len o podmienkach konania, ak v ďalšom návrhu už podmienky konania boli splnené, b) Ústavný súd v tej istej veci koná, c) navrhovateľ sa ním domáha preskúmania rozhodnutia Ústavného súdu. Podľa ust. § 6 ods. 1 písm. b) zákona o poskytovaní právnej pomoci, fyzická osoba má právo na poskytnutie právnej pomoci bez finančnej účasti, ak nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu Podľa ust. § 8 zákona o poskytovaní právnej pomoci pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu centrum prihliadne najmä na to, či právo nezaniklo uplynutím času, či sa právo nepremlčalo a či je žiadateľ schopný označiť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení, ktoré sú dôležité na zistenie skutkového stavu. Podľa ust. § 250q ods. 2 O.s.p. o opravnom prostriedku rozhodne súd rozsudkom, ktorým preskúmavané rozhodnutie buď potvrdí, alebo ho zruší a vráti na ďalšie konanie. Súd preskúmal napadnuté rozhodnutie odporcu v intenciách podaných námietok voči nemu a dospel k záveru, že tieto nie sú dôvodné. V zmysle citovaných ustanovení zákona o poskytovaní právnej pomoci je predpokladom na priznanie nároku na poskytovanie právnej pomoci splnenie kumulatívnej podmienky stanovenej v § 6 ods. 1 písm. b) tohto zákona, podľa ktorého nemožno žiadateľovi o poskytnutie právnej pomoci túto poskytnúť, ak ide o zrejmú bezúspešnosť sporu - v danom prípade ďalšej (ešte nepodanej) sťažnosti na Ústavný súd, ktorá by mala smerovať k zrušeniu rozsudku 2 To/132/2011. Ako je zjavné z obsahu administratívneho spisu, navrhovateľ už v uvedenej súvislosti podal dve ústavné sťažnosti - v opravnom prostriedku uviedol, že ani v prípade jednej z ústavných sťažností lehotu na podanie nezmeškal, pričom konkrétne v prípade uznesenia II. ÚS 539/2012 namietal nezákonnosť rozhodnutia pre nesplnenie povinného právneho zastúpenia a takisto nesúhlasil s tým, že nie je oprávnenou osobou na podanie sťažností. Navrhovateľ má za to, že v prípade trestnej veci obžalovaného Stanislava Bezdeka pre trestný čin podvodu vedenej na (odvolacom) Krajskom súde v Bratislave boli porušené jeho práva a z uvedeného dôvodu bol minister ako aj generálny prokurátor zo zákona povinní podať voči rozsudku 2 To 132/2011 dovolanie. Porovnaním obsahu ústavných sťažností (a rozhodnutí vo veci) a žiadosti navrhovateľa o priznanie nároku na poskytovanie právnej pomoci s poukazom na argumentáciu aplikovanú v opravnom prostriedku je zrejmé, že navrhovateľ mieni podať ústavnú sťažnosť z tých istých dôvodov, aké už Ústavný súd skúmal v konaniach o sťažnostiach sp. zn. II. ÚS 539/2012 a 237/2013 - Ústavný súd skúmal včasnosť podania sťažností, aktívnu legitimáciu navrhovateľa a takisto i právnu otázku, či minister nepochybil, ak nepodal dovolanie voči rozsudku 2 To/132/2011, resp. či je podanie dovolania ako takého (i zo strany generálneho prokurátora) nárokovateľné. Pokiaľ ide o námietku navrhovateľa, podľa ktorej Ústavný súd v konaní o sťažnosť sp. zn. II. ÚS 539/2012 nesplnil podmienku povinného právneho zastúpenia, touto sa Ústavný súd taktiež zaoberal, keď v konaní o sťažnosť sp. zn. I. ÚS 237/2013 rozhodol, že táto nie je z dôvodu nepreskúmateľnosti rozhodnutia Ústavného súdu prípustná. S poukazom na citovaný § 24 zákona o organizácií Ústavného súdu, ktorý vylučuje prípustnosť návrhov (sťažností), o ktorých už bolo konané je zrejmé, že odporca rozhodol správne, ak nepriznal nárok na poskytovanie právnej pomoci pre nemožnosť vylúčenia zrejmej bezúspešnosti sporu. V prípade navrhovateľa neprichádza do úvahy ani dodatočné splnenie podmienok konania, keďže už prvá ústavná sťažnosť bola podaná zjavne oneskorene - lehotu na podanie sťažnosti stanovuje výlučne § 53 ods. 3 zákona o organizácii Ústavného súdu, vyrozumenie v zmysle zákona o slobode informácií nemá na plynutie lehoty žiaden vplyv (ako sa v opravnom prostriedku nazdáva navrhovateľ), takisto ako skutočnosť, že „sťažnosť smerovala proti ministrovi“. Takisto zákon o organizácii ústavného súdu (§ 49) v spojení s judikatúrou (napr. III. ÚS 137/03) striktne určuje, kto je oprávnenou osobou na podanie sťažnosti a je teda vylúčené, aby bol navrhovateľ oprávnenou osobou ak v konaní háji záujmy poškodenej osoby. Ústavný súd už teda v predchádzajúcich konaniach o sťažnostiach rozhodol o všetkých navrhovateľových námietkach, ktoré tento prezentoval v správnom konaní (ako aj v opravnom prostriedku) ako dôvody podania novej ústavnej sťažnosti, t.j. že ústavná sťažnosť (prvá aj druhá) boli podané oneskorene neoprávnenou osobou a v merite veci že podanie dovolania ministrom spravodlivosti podľa § 371 ods. 3 Trestného poriadku nie je nárokovateľné. Takisto argument navrhovateľa, podľa ktorého je uznesenie Tdo 66/2012 diskriminačné, nemá žiadne opodstatnenie, navrhovateľ pri dovolaní nemohol mať úspech, pretože podľa § 369 Trestného poriadku je dovolanie oprávnený podať v neprospech obvineného len minister a generálny prokurátor. Námietka navrhovateľa, podľa ktorej ak súd voči rozsudku 2 To 132/2011 nepripustil (riadny) opravný prostriedok, tak potom štátne orgány mu bránili konať pred súdom je taktiež bez významu a to z dôvodu, že nenapadnuteľnosť rozsudku odvolacieho súdu v trestnom konaní riadnym opravným prostriedkom je daná zákonom (§ 306 ods. 1 Trestného poriadku umožňuje odvolanie len proti rozsudku súdu prvého stupňa). Pretože vec v ktorej navrhovateľ žiadal o priznanie nároku na poskytovanie právnej pomoci (t.j. podanie sťažnosti na Ústavný súd) je z dôvodu, že Ústavný súd už skúmal navrhovateľom prezentované dôvody porušenia jeho práv sporom zrejme bezúspešným, a teda zo strany navrhovateľa nedošlo k splneniu podmienky v zmysle § 6 ods. 1 písm. b) zákona o poskytovaní právnej pomoci, súd odporcom vydané negatívne rozhodnutie zo dňa 17.6.2013 potvrdil ako vecne správne. O trovách navrhovateľa súd rozhodol za použitia ust. § 250k ods. 1 O.s.p. v spojení s § 250l ods. 2 O.s.p. s poukazom na výsledok konania. Navrhovateľ bol v konaní neúspešný a preto mu ich náhradu súd nepriznal. Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie v lehote 15 dní odo dňa jeho doručenia na Najvyšší súd Slovenskej republiky prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave, písomne, vo dvoch vyhotoveniach. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (z odvolania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje, a musí byť podpísané a datované; odvolanie treba predložiť s potrebným počtom rovnopisov a s prílohami tak, aby jeden rovnopis zostal na súde a aby každý účastník dostal jeden rovnopis, ak je to potrebné; ak účastník nepredloží potrebný počet rovnopisov a príloh, súd vyhotoví kópie na jeho trovy) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. (§ 205 ods. 1 O.s.p). Odvolanie možno odôvodniť len tým, že a) v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1, b) konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, c) súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností, d) súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam, e) doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (205a), f) rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 205 ods. 2 O.s.p).