Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 5S/177/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201310 Dátum vydania rozhodnutia: 05. 05. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Anna Peťovská PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1013201310.1 Uznesenie Krajský súd v Bratislave v právnej veci žalobcu: EUREA, občianske združenie, IČO: 30794242, Tupého 25/A, 83101 Bratislava, právne zastúpený advokátom Mgr. Vladimírom Šárnikom, so sídlom AK Národného oslobodenia 25, 900 27 Bernolákovo, proti žalovanému: Ministerstvo školstva, vedy a výskumu a športu SR, Stromová 1, 813 30 Bratislava, IČO: 00164381, o preskúmanie zákonnosti fiktívneho rozhodnutia žalovaného, takto r o z h o d o l : Súd konanie zastavuje. Žiaden z účastníkov nemá právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : Žalobca sa včas podanou žalobou doručenou súdu dňa 11.07.2013 domáhal postupom podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. preskúmania a následného zrušenia fiktívneho druhostupňového rozhodnutia žalovaného, ktorým bol zamietnutý rozklad žalobcu podaný dňa 07.05.2013 proti prvostupňovému fiktívnemu rozhodnutiu. Žalobca uvádza, že fiktívne rozhodnutie v dôsledku svojej absolútnej absencie odôvodnenia a ďalších formálnych náležitostí vyžadovaných zákonom je nepreskúmateľné, čo je dôvodom na jeho zrušenie. Žalobca sa žiadosťou zo dňa 06.02.2013, ktorá bola žalovanému doručená dňa 07.02.2013, domáhal sprístupnenia informácií podľa ust. § 14 zákona č. 211/2000 Z.z. o slobodnom prístupe k „informáciám (ďalej len „ZSI“) týkajúcich sa motorového vozidla Audi A6, EČ: J.-XXXJ.. A to žiadal: 1/ knihu jázd za roky 2012 a 2013 2/ žiadosť o vydanie povolenia v zmysle ust. § 40 ods. 3, ods. 4 zákona č. 8/2009 Z.z. na používanie zvláštnych výstražných znamení na uvedenom vozidle, 3/ povolenie v zmysle ust. § 40 ods. 3 zákona č. 8/2009 Z.z. na používanie zvláštnych výstražných znamení na uvedenom vozidle“. Dňa 15.02.2013 žalovaný oznámil žalobcovi predĺženie lehoty na vybavenie žiadosti podľa § 17 ods. 2 písm. c/ ZSI o osem dní. Následne rozhodnutím zo dňa 01.03.2013 č. 101-1/2013-PKV žiadosti žalobcu nevyhovel. Žalobca napadol toto rozhodnutie včas podaným rozkladom, doručeným žalovanému dňa 05.03.2013. Rozhodnutím zo dňa 09.04.2013 č. 2012-6253/15954:1-sekr., minister vyhovel rozkladu žalobcu a prvostupňové rozhodnutie zo dňa 01.03.2013 zrušil. Žalobca zastáva názor, že po zrušení rozhodnutia v rozkladovom konaní začala žalovanému podľa ust. § 17 ods. 1 ZSI per analogiam opätovne plynúť lehota 8 pracovných dní na vybavenie žiadosti. Žalovaný ale v tejto lehote žiadosť žalobcu nevybavil, rozhodnutie nevydal, v dôsledku čoho vzniklo fiktívne rozhodnutie. Toto fiktívne rozhodnutie žalobca napadol rozkladom (nesprávne datovaným 04.03.2013) podanom žalovanému dňa 07.05.2013. Až po vzniku fiktívneho rozhodnutia žalovaný rozhodnutím zo dňa 03.05.2013, č. 101-6/2013-PKV doručenom žalobcovi dňa 06.05.2013, žiadosti žalobcu čiastočne nevyhovel. Aj toto rozhodnutie žalovaného (zo dňa 03.05.2013) žalobca napadol rozkladom, o ktorom žalovaný rozhodol dňa 11.06.2013, č. 2013-9912/26308:1-sekr, a ktorým písomne vyhotovené prvostupňové rozhodnutie zo dňa 03.05.2013 zrušil. Avšak žalobca tvrdí, že o rozklade podanom dňa 07.05.2013 proti prvostupňovému fiktívnemu rozhodnutiu žalovaný ku dňu podania žaloby nerozhodol, v dôsledku čoho márnym uplynutím lehoty na rozhodnutie o rozklade v zmysle ust. § 19 ods. 3 ZSI vzniklo fiktívne druhostupňové rozhodnutie, ktorým sa konanie právoplatne skončilo. Žalovaný iba vo svojom rozhodnutí zo dňa 11.06.2013, č. 2013-9912/26308:1-sekr., ktorým zrušil písomné prvostupňové rozhodnutie zo dňa 03.05.2013, vyslovil názor, že fiktívne rozhodnutie nevzniklo, keďže ZSI neobsahuje úpravu opätovného plynutia lehôt po zrušení prvostupňového rozhodnutia a keďže je vo verejnom práve použitie analógie neprípustné, je potrebné aplikovať Správny poriadok. Takýto názor žalobca považuje za úplne nesprávny a veľmi povrchný. Tvrdí, že niet žiadneho dôvodu pre vylúčenie použitia analógie vo verejnom práve. Analógia je neprípustná iba v hmotnom daňovom práve, hmotnom priestupkovom práve a v podstate pri výklade každej právnej normy, keď by na základe analógie mala byť uložená povinnosť alebo obmedzené práva na ujmu spravovaného subjektu. Dôsledkom výkladu, ktorý prezentuje žalovaný, by pritom bola diskriminácia žalobcu a porušenie zásady, že z nepráva nemôže vzniknúť právo. Žiadateľ, ktorého práva boli porušené už prvotným nezákonným vybavením žiadosti, by sa totiž dostal do nevýhodnejšieho postavenia ako žiadateľ, ktorý žiadosť ešte len podal a čaká na jej prvotné vybavenie. Z podstaty veci vyplýva, že žiadateľ, ktorého oprávnenému prostriedku bolo vyhovené zrušením prvostupňového zamietavého rozhodnutia, požadovaných informácií sa domôže neskôr o dobu potrebnú na vybavenie jeho opravného prostriedku a na opätovné vybavenie žiadosti. Potom je neprípustné, aby sa na vybavovanie už takto poškodeného žiadateľa iba v dôsledku nezákonného rozhodnutia začala namiesto 8 dňovej lehoty podľa ZSI vzťahovať všeobecná 30 dňová lehota podľa Správneho poriadku. Záverom preto žalobca navrhol, aby súd fiktívne druhostupňové rozhodnutie žalovaného, ktorým bol zamietnutý rozklad žalobcu podaný dňa 07.05.2013 proti prvostupňovému fiktívnemu rozhodnutiu podľa § 250j ods. 2 písm. d/ O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Zároveň si žalobca uplatnil náhradu trov konania. Žalovaný vo svojom vyjadrení k žalobe doručenom súdu dňa 26.11.2013 uviedol, že zásadnou právnou otázkou vo vzťahu k námietke žaloby je, či po zrušení prvostupňového rozhodnutia č. 101-1/2013-PKV zo dňa 01.03.2013 a vrátenia spisu povinnej osobe, plynie prvostupňovému správnemu orgánu znova lehota osem pracovných dní na vybavenie žiadosti o sprístupnenie informácií podľa § 17 ods. 1 ZSI a či jej márnym uplynutím nastáva fikcia zamietavého rozhodnutia podľa § 18 ods. 3 ZSI. V tejto súvislosti žalovaný pripomína, že rovnakú právnu otázku už posudzoval NS SR v konaní vedenom u neho pod sp. zn. 3Sži/5/2012, kedy v rozsudku zo dňa 13.11.2012 uviedol, že „Zákon o slobode informácií neustanovuje lehoty, ani právne skutočnosti spôsobujúce ich plynutie (napr. vrátenie spisového materiálu odvolacím súdom povinnej osobe) na rozhodnutie o žiadosti v novom konaní po zrušení rozhodnutia. Ide o legislatívnu medzeru. Táto je v zásade vypĺňaná subsidiárnou aplikáciou ustanovení správneho poriadku, keď § 22 zákona o slobode informácií na takýto postup výslovne odkazuje. Výklad žalovaného, že na daný prípad sa aplikujú lehoty podľa § 49 správneho poriadku je preto v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR. V danom prípade najvyšší súd nezistil racionálne dôvody na odchýlenie sa od dikcie zákona. Pre analógiu a extenzívny výklad ust. § 17 ods. 1 zákona o slobode informácií ústavne konformným výkladom podľa § 152 ods. 4 Ústavy SR v spojení s čl. 26 Ústavy SR nezistil splnenie podmienok. V publikácii Právo na informácie, občan a demokracia, 2006 s.63 sa uvádza, že fiktívne rozhodnutie svojou povahou neobsahuje poučenie o opravnom prostriedku, preto odvolanie možno podať podľa § 54 ods. 3 Správneho poriadku v lehote 3 mesiacov od fikcie doručenia. Vzhľadom na to senát konštatuje, že výklad s použitím analógie o vzniku fiktívneho rozhodnutia v novom konaní viedol k neprimeranému predlžovaniu konania a k neodôvodnenému stretu s už vydaním rozhodnutím odvolacieho orgánu. Zákon o slobode informácií v zásade predpokladá nesporový charakter sprístupňovania informácií, v dôsledku toho sú ustanovené i krátke lehoty na rozhodnutie o žiadosti. Po zrušení rozhodnutia a vrátení veci povinnej osobe však ide o realizáciu právneho názoru odvolacieho orgánu“. Žalovaný sa s uvedeným názorom NS SR plne stotožňuje a z tohto mu vyplýva, že prvostupňový správny orgán po zrušení jeho predchádzajúceho rozhodnutia a vrátení spisu nebol povinný v novom konaní rozhodnúť v lehote osem pracovných dní (bol povinný rozhodnúť v lehote 30 dní podľa § 49 ods. 2 Správneho poriadku), a preto fikcia zamietavého prvostupňového rozhodnutia nenastala. Potom nemohla nastať ani fikcia zamietavého druhostupňového rozhodnutia žalovaného na základe rozkladu žalobcu zo dňa 07.05.2013. Záverom preto žalovaný z dôvodu neexistencie predmetu súdneho prieskumu navrhol, aby súd žalobu v celom rozsahu zamietol. Podstatou správneho súdnictva je ochrana práv občanov a právnických osôb, o ktorých sa rozhodovalo v správnom konaní. Ide o právny inštitút, ktorý umožňuje, aby sa každá osoba, ktorá sa cíti byť rozhodnutím či postupom orgánu verejnej správy poškodená, dovolala súdu, ako nezávislého orgánu a vyvolala tak konanie, v ktorom správny orgán už nebude mať autoritatívne postavenie, ale bude účastníkom konania s rovnakými právami, ako ten, o koho práva v konaní ide. Predpokladom postupu súdu podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. (rozhodovanie o žalobách proti rozhodnutiam a postupom správnych orgánov) je, aby pri rozhodnutí správneho orgánu vydaného v správnom konaní išlo o rozhodnutie, ktoré po vyčerpaní riadnych opravných prostriedkov, ktoré sa preň pripúšťajú, nadobudlo právoplatnosť (§ 247 ods. 2 O.s.p.). Bolo preto povinnosťou konajúceho súdu predovšetkým skúmať, či sú v danom prípade vôbec splnené podmienky pre konanie ako sú upravené v prvej a druhej hlave O.s.p. a zistil, že tomu tak nie je. Podľa § 17 ods. 1 ZSI, žiadosť o sprístupnenie informácií povinná osoba vybaví bez zbytočného odkladu, najneskôr do ôsmych pracovných dní odo dňa podania žiadosti alebo odo dňa odstránenia nedostatkov žiadosti podľa § 14 ods. 2 a 3 a do 15 pracovných dní, ak sa sprístupňuje informácia nevidiacej osobe v prístupnej forme podľa § 16 ods. 2 písm. a/, ak tento zákon neustanovuje inak. Podľa § 18 ods. 2 ZSI, ak povinná osoba žiadosti nevyhovie hoci len z časti, vydá o tom zákonom stanovenej lehote písomné rozhodnutie. Podľa § 18 ods. 3 ZSI, ak povinná osoba v lehote na vybavenie žiadosti neposkytla informácie, či nevydala rozhodnutie ani informáciu nesprístupnila, predpokladá sa, že vydala rozhodnutie, ktorým odmietla poskytnúť informáciu. Za deň doručenia rozhodnutia sa v tomto prípade považuje tretí deň od uplynutia lehoty na vybavenie žiadosti (§ 17). Podľa § 19 ods. 3 ZSI, odvolací orgán rozhodne o odvolaní do 15 dní od doručenia odvolania povinnou osobou. Ak odvolací orgán v tejto lehote nerozhodne, predpokladá sa, že vydal rozhodnutie, ktorým odvolanie zamietol a napadnuté rozhodnutie potvrdil; za deň doručenia tohto rozhodnutia sa považuje druhý deň po uplynutí lehoty na vydanie rozhodnutia. Podľa § 22 ZSI, spoločné prechodné a záverečné ustanovenia, ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy o správnom konaní. Sprístupňovanie informácií zo štátnych archívov upravuje osobitný predpis. Podľa § 49 ods. 2 Správneho poriadku, v ostatných prípadoch, ak osobitný zákon neustanovuje inak, je správny orgán povinný rozhodnúť vo veci do 30 dní od začatia konania; vo zvlášť zložitých prípadoch rozhodne najneskôr do 60 dní; ak nemožno vzhľadom na povahu veci rozhodnúť ani v tejto lehote, môže ju primerane predĺžiť odvolací orgán (orgán príslušný rozhodnúť o rozklade). Ak správny orgán nemôže rozhodnúť do 30, prípadne do 60 dní, je povinný o tom účastníka konania s uvedením dôvodov upovedomiť. Podľa § 54 ods. 3 Správneho poriadku, pokiaľ účastník konania v dôsledku nesprávneho poučenia alebo pre to, že nebol poučený vôbec, podal opravný prostriedok po lehote, predpokladá sa, že ho podal včas, ak tak urobil najneskôr do 3 mesiacov odo dňa oznámenia rozhodnutia. Podľa § 250d ods. 3 veta prvá O.s.p. súd uznesením konanie zastaví, ak sa žaloba podala oneskorene, ak ju podala neoprávnená osoba, ak smeruje proti rozhodnutiu, ktoré nemôže byť predmetom preskúmavania súdom, ak žalobca neodstránil vady žaloby, ktorých odstránenie súd nariadil a ktoré bránia vecnému vybaveniu žaloby, alebo ak žalobca nie je zastúpený podľa § 250a alebo ak žaloba bola vzatá späť (§ 250h ods. 2). Zákon o slobode informácií má slúžiť predovšetkým ako nástroj spoločenskej kontroly. Preto vzhľadom na účel zákona o slobode informácií, ak rozhodnutie o žiadosti o informáciu bolo vydané, „fiktívne rozhodnutie“ sa stáva bezpredmetným. V prípade, že by sa akceptoval názor žalobcu, ktorý, ako je vedené zhora, nemožno považovať za súladný so zákonom, rozhodnutie by sa zrušilo iba pre to, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré však vzhľadom na už prejavenú správnu úvahu reálne neprivodia iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre žiadateľa informácie a formálne zopakovanie administratívneho konania nepredstavuje pre žalobcu vo vzťahu k skutkovej stránke veci reálnu možnosť dosiahnuť priaznivejšie rozhodnutie. Účelom zavedenia inštitútu fiktívneho rozhodnutia (§ 18 ods. 3 a § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám) je potreba poskytnúť ochranu tomu, kto sa obrátil so žiadosťou na povinnú osobu o sprístupnenie informácií. Fikcia rozhodnutia predstavuje reálnu neexistenciu rozhodnutia a je nástrojom proti nečinnosti povinnej osoby. S prihliadnutím na účel zákona sa má aplikovať táto možnosť iba potiaľ, pokiaľ nebolo vo veci vydané vecné rozhodnutie. Predmetom preskúmavacieho konania v danej veci podľa obsahu žaloby malo byť fiktívne rozhodnutie žalovaného „vydané“ v konaní podľa zákona o slobode informácií, a to fiktívneho zamietavého druhostupňového rozhodnutia žalovaného na základe rozkladu žalobcu zo dňa 07.05.2013 tak ako to tvrdí žalobca. V danom prípade ale súd plne sa stotožňujúc s názorom NS SR vyslovenom v rozsudku vo veci sp. zn. 3Sži 5/2012 (zo dňa 13.11.2012) musí konštatovať, že zákon o slobode informácií neustanovuje lehoty na rozhodnutie o žiadosti v novom konaní, po zrušení rozhodnutia. Uvedená legislatívna medzera je potom vyplnená subsidiárnou aplikáciou ustanovení Správneho poriadku, na čo ust. § 22 zákona o slobode informácií na takýto postup výslovne odkazuje. Vychádzajúc z uvedeného bolo povinnosťou povinnej osoby rozhodnúť o žiadosti o sprístupnenie informácií v lehote 30 dní podľa § 49 ods. 2 Správneho poriadku. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva, že spis bol povinnej osobe vrátený s druhostupňovým písomným zrušujúcim rozhodnutím č. 2013-6253/15954:1-sekr. zo dňa 09.04.2013 dňa 17.04.2013. Potom táto bola povinná pri aplikácii ust. § 49 ods. 2 správneho poriadku vydať nové rozhodnutie do 17.05.2013, čo tak aj učinila, keď dňa 03.05.2013 vydala nové rozhodnutie č. 101-6/2013-PKV. Na základe rozkladu podaného žiadateľom proti tomuto rozhodnutiu minister rozhodnutím zo dňa 11.06.2013 č. 2013-9912/26308:1-sekr. toto nové prvostupňové rozhodnutie zrušil. Z uvedeného je zrejmé, že v danom prípade skutočnosti, na základe ktorých žalobca vyvodzuje z nich fikcie rozhodnutia nenastali a potom nemohlo dôjsť k vydaniu fiktívneho rozhodnutia tak prvostupňového a ani druhostupňového, ktorých existenciu tvrdí žalobca v žalobe. Preto súd musel skonštatovať, že preskúmavanej veci chýba predmet konania a prieskumu. Vzhľadom na uvedené bolo potom potrebné, aby súd konanie vo veci pre neexistenciu predmetu konania podľa § 250d O.s.p. zastavil. Navyše súd poukazuje i na názor NS SR vyslovený napr. v rozhodnutí 5Sži 21/2013, podľa ktorého „Účelom právnej úpravy obsiahnutej v zákone o slobode informácii je zabezpečenie a regulácia sprístupňovania informácií a ochraňovanie oprávnených žiadateľov pred bezdôvodným upieraním informácií. Fiktívne rozhodnutie je nástrojom dočasnej ochrany žiadateľa a je nástrojom „urgovania“ vydania faktického rozhodnutia vo veci. Faktické vybavenie žiadosti, aj po lehote ustanovenej zákonom, má vždy prednosť“. Keďže vo veci žalobcu došlo k vydaniu faktického rozhodnutia, ktorým je rozhodnutie žalovaného zo 11.06.2013, č. 2013-9912/26308:1-sekr. odpadol týmto dôvod existencie napadnutého fiktívneho rozhodnutia, a to ako pôvodne spôsobilý predmet prieskumu v správnom súdnictve (§ 247 ods. 3 OSP) zaniklo. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 246c ods. 1 v spojení s § 146 ods. 1 písm. c/ O.s.p. tak, že žiadnemu z účastníkov právo na náhradu trov konania nepriznal, keď konanie vo veci bolo zastavené. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto uzneseniu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo prostredníctvom podpísaného súdu na NS SR. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.