Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/219/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201650 Dátum vydania rozhodnutia: 03. 06. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1013201650.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu JUDr. Mariána Trenčana a Mgr. Viliam Pohančeník, v právnej veci žalobcu: I.. J. R., za Z. XX, Y., zastúpený: JUDr. Stanislava Huszthyová, advokátka, za Amfiteátrom 10, Košice, proti žalovanému: Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, Pribinova 2, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. G.-PS-PK-XX/XXXX zo dňa 04.07.2013, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobou napadnutým rozhodnutím žalovaný zamietol rozklad a potvrdil personálny rozkaz č. XX zo dňa 03.04.2013, rozhodnutie vydané v prvom stupni ministrom vnútra SR, ktorým bol žalobca podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zák. č. 73/1998 Z.z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej polície v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon“) prepustený zo služobného pomeru príslušníka Policajného zboru, a to na tom základe, že zvlášť hrubým spôsobom porušil služobnú prísahu a služobnú povinnosť a jeho ponechanie v služobnom pomere príslušníka PZ by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Dôvodom jeho prepustenia bola skutočnosť, že ako policajt - kriminalista dňa 03.01.2013 pri objasňovaní trestného činu krádeže podľa § 212 ods. 1 Trestného zákona vedeného na Obvodnom oddelení PZ Košice - Západ pod čvs.: ORP-XXXX/ZA-KE-XXXX napriek skutočnosti, že jeho spolupracovník por. Erik U. zistil cestou svojho informátora o páchateľovi tohto trestného činu informácie spôsobilé na jeho zaistenie, ako aj zaistenie odcudzeného motorového vozidla zn. Peugeot XXX combi, ev. č. KE-XXX GC, ktoré mu už dňa 02.01.2013 telefonicky ako aj dňa 03.01.2013 po stretnutí osobne oznámil, nevykonal žiadne opatrenie na zaistenie páchateľa, ale potom, čo por. J. U. vyžiadal od poškodenej majiteľky uvedeného motorového vozidla I. C. XXX eur pod zámienkou, že ich použil ako odmenu pre informátorov, ktorí ich žiadajú, tieto od nej aj spoločne prevzali a odovzdali I. R., ktorý ich mal vyplatiť osobám za vrátenie odcudzeného vozidla. I. R. zabezpečil privezenie odcudzeného vozidla k amfiteátru v Košiciach za účelom jeho prevzatia, kde vyplatil nezistenému mužovi 250 eur s tým, že ostatné vyplatí po vyskúšaní vozidla. Počas skúšobnej jazdy I. R. podľa predchádzajúcej dohody telefonicky vyrozumel por. J. U. s odvolateľom, že už má vozidlo, na základe čoho sa presunuli na ul. D. v Y., kde I. R. aj s vozidlom demonštratívne, fiktívne zaistili. Na operačné stredisko KR PZ v Y. oznámili vypátranie odcudzeného motorového vozidla a I. C. následne zo zaplatenej sumy vrátil žalobca XXX eur. Voči osobám, ktoré odcudzené vozidlo na miesto odovzdania priviezli, ani vtedy nevykonali žiadne úkony k ich zaisteniu, čím im umožnili vyhnúť sa trestnej zodpovednosti, nakoľko tieto z miesta ušli. Žalobca považoval rozhodnutia správnych orgánov za nezákonné, žiadal ich zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Namietal, že skutkový stav vyplývajúci z administratívneho spisu nepreukazuje závery obsiahnuté v napadnutom rozhodnutí. Nebolo vôbec preukázané, že by žalobca nevykonal žiadne opatrenia na zaistenie páchateľa trestného činu krádeže motorového vozidla, pričom v tomto smere správny orgán nevykonal žiadne dokazovanie. V posudzovanom čase nemal žalobca žiadne informácie o osobe páchateľa a až následne zistil údajné krstné meno osoby, ktorá sa podieľala na odovzdaní odcudzeného vozidla informátorovi žalobcu a údajný typ ňou používaného motorového vozidla. Takéto informácie neboli spôsobilé na zaistenie páchateľa. Žalovaný v odôvodnení napadnutého rozhodnutia nie je jednotný v skutkovom zistení, kto mal vyžiadať od poškodenej Magdalény C. odmenu určenú pre informátora. Kým na prvej strane rozhodnutia v odôvodnení konštatuje, že odmenu vyžiadal iba J. U., na 19. strane rozhodnutia už uvádza, že odmenu vyžiadali žalobca a J. U. spoločne. Nebolo vôbec preukázané, že by žalobca žiadal od poškodenej akékoľvek peňažné prostriedky. Rovnako nebolo v konaní preukázané, že by žalobca tieto prostriedky prevzal. I. C. sa vo svojej výpovedi vyjadrila, že sa so žalobcom stretla iba raz, stál pri okne otočený chrbtom k nej, nič s ňou neriešil, jednala iba s por. J. U. a tomu odovzdala peniaze. Z výsledkov vykonaného dokazovania takisto nevyplýva, že by žalobca odovzdal informátorovi akúkoľvek odmenu. Podľa názoru žalobcu v administratívnom konaní nebolo preukázané hrubé porušenie služobnej prísahy a služobnej povinnosti, narušenie vážnosti Policajného zboru a ohrozovanie dôvery v tento zbor. Naopak, z vykonaných dôkazov vyplýva, že zásluhou svedomitého a iniciatívneho plnenia služobných úloh za využitia prostriedkov operatívno-pátracej činnosti napriek danej kriminalistickej situácii počas dovolenky žalobcu spolu s Erikom U. vypátrali motorové vozidlo I. C. a mohli odhaliť zločineckú skupinu pripravujúcu krádež iného motorového vozidla. Svojim príkladným plnením povinností posilnili dôveru I. C. v Policajný zbor, o čom svedčí jej ďakovný list na adresu žalobcu a jeho kolegu doručený Krajskému riaditeľovi PZ. Podľa žalobcu nedostatočné zistenie skutkového stavu spočíva tiež v existencii rozporov vo vykonaných dôkazoch. Z týmito sa žalovaný nevysporiadal, pričom neodôvodnil, na základe čoho ustálil skutkový stav. Žalovaný neodstránil rozpor vo výpovedi J. U. a I. C. najmä v tom, či odmenu ponúkla alebo či túto vyžiadal J. U.. Nebol odstránený rozpor vo výpovedi samotnej I. C. ohľadne existencie jej vôle odmeniť informátora za poskytnutie informácií o odcudzenom vozidle. Pokiaľ jej vôľa nebola daná, mal správny orgán zisťovať, prečo túto odmenu poskytla. Tento rozpor je zvlášť významný v kontexte s obsahom jej ďakovného listu. Pravdepodobnejšie sa javí, že I. C. mala slobodnú vôľu poskytnúť odmenu pre informátora za informácie o odcudzenom motorovom vozidle, svoju vôľu prejavila výslovne a tiež konkludentne odovzdaním odmeny a až dodatočne po vyplatení odmeny informátorovi (zrejme pri jej výsluchu na útvare inšpekčnej služby začiatkom mesiaca február 2013) zmenila svoje pôvodné rozhodnutie bez vykonania ďalších hmotnoprávnych úkonov. Prepustenie policajta zo služobného pomeru je tak závažný zásah základných práv a slobôd fyzickej osoby, že musí byť založené na objektívnom zistení a posúdení všetkých okolností prípadu a nie je možné zistenie o hrubom porušení služobnej prísahy a služobných povinností založiť na domnienkach. Bolo povinnosťou správnych orgánov oboch stupňov zistiť skutočný stav veci odstránením rozporov a zadovážením relevantných skutočností pre rozhodnutie bez ohľadu na to, či svedčia v prospech žalobcu alebo nie. Žalobca namietal, že napriek tomu, že bol 92-krát disciplinárne odmenený a disciplinárne opatrenie mu bolo uložené iba 2-krát, na tieto skutočnosti služobný úrad v rámci voľnej úvahy vôbec neprihliadol. Taktiež mali správne orgány prihliadnuť na tú skutočnosť, že žalobca spolu s Erikom U. vypátrali odcudzené motorové vozidlo (za danej kriminalistickej situácie aj neschopnosti iných policajtov vozidlo vypátrať), čím splnili jednu z úloh Policajného zboru podľa § 2 ods. 1 písm. l/ zákona č. 171/1993 Z.z. Podľa žalobcu napadnuté rozhodnutia vydané na základe správneho uváženia vybočili z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Pokiaľ by sa aj žalobca dopustil porušenia prísahy alebo služobných povinností, mal správny orgán skúmať intenzitu takého porušenia a prihliadnuť pritom na osobu policajta, zastávanú funkciu, doterajší postoj pri plnení služobných úloh, čas a situáciu, za ktorej došlo k prípadnému porušeniu povinností, preukázanú mieru zavinenia a dôsledky. Zásada voľného hodnotenia dôkazov neznamená, že by mal správny orgán na výber, ktoré z vykonaných dôkazov vyhodnotí a vysvetlí svoje úvahy, pri hodnotení a ktoré nie. Bolo preto povinnosťou oboch správnych orgánov vyvarovať sa jednostrannosti a hodnotiť všetky vykonané dôkazy a zdôvodniť svoje úvahy pri ich hodnotení. Pokiaľ tak neučinili, zaťažili svoje rozhodnutie prejavom ľubovôle. V dôsledku nedostatočne a nesprávne zisteného skutkového stavu žalovaný vec nesprávne právne posúdil, keď pri svojom rozhodovaní aplikoval § 192 ods. 1 písm. e/ zák. č. 73/1998 Z.z.. Zákonným predpokladom prepustenia policajta zo služobného pomeru podľa uvedeného zákonného ustanovenia je zistenie, že policajt porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy malo podľa názoru žalovaného spočívať v naplnení znakov uvedených v čl. 1 ods. 1 písm. d/ a f/ Nariadenia ministra vnútra č. 18/2008 o niektorých konaniach, ktoré zakladajú dôvod prepustenia príslušníka PZ zo služobného pomeru, teda v konaní s úmyslom získať neoprávnenú výhodu na vlastný prospech alebo na prospech iného a v úmyselnom neoprávnenom konaní proti majetku, životu, zdraviu a osobnej slobode iného. Žalovaný podľa žalobcu vôbec nezisťoval, či boli konaním žalobcu naplnené znaky uvedených skutkových podstát a to po stránke objektívnej a ani po stránke subjektívnej. Pre naplnenie uvedených skutkových podstát je nevyhnutný úmysel a bolo povinnosťou správneho orgánu spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti preukázať, že sa žalobca dopustil protiprávneho konania, ktorý hrubo porušil služobnú prísahu a služobné povinnosti. Žalobca namietal postup správneho orgánu v konaní, ktorý nezákonne získal dôkazy nahliadnutím do trestného (vyšetrovacieho) spisu, o čom svedčí úradný záznam zo dňa 14.03.2013. Správny orgán nebol vôbec oprávnený nazerať do vyšetrovacieho spisu OIS Východ SKIS MV SR ČVS SKIS - XXX/ OISV-V-XXXX a robiť si z neho výpisky. Nazeranie do trestného spisu a podmienky nazerania upravuje § 69 Trestného poriadku, pričom do trestného spisu sú oprávnené nazerať štátne orgány, ale iba tie, ktoré sú na to zmocnené osobitným zákonom. Zákon o štátnej službe neobsahuje žiadne ustanovenie, ktoré by umožňovalo služobnému orgánu nazrieť do trestného spisu. Takýmto postupom správny orgán porušil čl. 2 ods. 2 Ústavy SR a zasiahol do práva žalobcu na súkromie zakotvené v čl. 19 Ústavy SR. Týmto nezákonným postupom došlo k mimoriadne závažnému zásahu do ústavou a medzinárodnými dohovormi garantovaného práva žalobcu na ochranu tajomstva správ podávaných telefónom (čl. 22 Ústavy SR), keď sa oboznámil pri nahliadnutí do vyšetrovacieho spisu v rámci administratívneho konania s doslovnými prepismi zvukových záznamov z odpočúvanej telekomunikačnej prevádzky. Informácie získané použitím informačno-technických prostriedkov v trestnom konaní je možné využiť výlučne pre účely trestného konania, nie pre účely konania vo veciach služobného pomeru. Žalobca tiež namietal porušenie procesných práv vyplývajúcich z § 193 ods. 2 zákona, najmä právo na obhajobu. Žalobca nebol vopred oboznámený o zamýšľaných procesných úkonoch, pričom podľa jeho názoru bol výsluch osôb v konaní správnym orgánom vedený jednostranne ignorujúc zisťovanie rozhodných okolností svedčiacich v prospech žalobcu. Práve výsluchom svedkov za prítomnosti žalobcu a umožnením konfrontovať sa s nimi a klásť im konkrétne otázky bolo možné dospieť k odstráneniu existujúcich závažných rozporov vo vykonaných dôkazoch. Taktiež bolo porušené právo žalobcu podať vyjadrenie k návrhu na prepustenie, pretože toto právo žalobcovi bolo priznané iba formálne. S návrhom na prepustenie bol žalobca oboznámený dňa 18.03.2013, kedy mu správny orgán poskytol lehotu na podanie písomných pripomienok, námietok, návrhu a dôkazov do 20.03.2013, t.j. dva dni. Pre krátkosť lehoty nemohol byť naplnený účel práva žalobcu na kvalitné a riadne vyjadrenie sa a toto právo z veľkej miery ostalo bez obsahu. Žalobcovi bolo odmietnuté vydať fotokópie listín z administratívneho spisu. Svoje stanovisko odôvodnil správny orgán poukazujúc na § 237 ods. 2 zákona, podľa ktorého má účastník právo iba robiť si výpisy pri nahliadaní do spisov, povinnosť poskytnúť fotokópiu spisu zákon správnemu orgánu neukladá. Takýto postup považoval žalobca za absurdný a šikanózny. Výrazne sa mu tak sťažila možnosť uplatňovať svoje práva. Podľa jeho názoru je potrebné vykladať § 237 ods. 2 zákona širšie, ako vyplýva z doslovného znenia. Hlavnými argumentmi v prospech rozširujúceho výkladu sú skutočnosti, že zákon o správnych poplatkoch s takýmito úkonmi počíta, ďalej súčasné technické možnosti oproti zastaranosti právnej normy a tiež, že administratívnemu spisu nie je priradený žiadny stupeň utajenia. Taktiež sa žalobca domnieval, že rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu o prepustení zo služobného pomeru mu bolo doručené po uplynutí subjektívnej dvojmesačnej lehoty ustanovenej v § 192 ods. 5 zákona. Závažné porušenie služobnej prísahy, ktoré sa žalobcovi kladie za vinu, sa malo udiať najskôr dňa 03.01.2013. O tomto sa mal bezprostredne nariadený žalobcu dozvedieť dňa 12.02.2013. Na základe oznámenia SKIS MV SR a tiež na základe ústneho oznámenia žalobcu. V rovnaký deň boli uvedené skutočnosti oznámené aj riaditeľovi KR PZ v Košiciach. Subjektívna lehota na rozhodnutie a doručenie rozhodnutia uplynula dňa 12.04.2013. Žalobcovi bolo doručené rozhodnutie až dňa 15.04.2013. Žalobca vytýkal žalovanému, že vyšetrovanie, dokazovanie a spracovanie návrhu na jeho prepustenie nevykonával príslušný nadriadený. Ďalším pochybením správnych orgánov v konaní bolo, že žalobcovi v rozpore s § 225 ods. 1, § 225 ods. 2 písm. c/ a § 228 ods. 1 písm. a/ zákona nebolo umožnené právo na poskytnutie náležitej ochrany odborovým orgánom. Správny orgán prerokoval vec s odbormi bez toho, aby im bol poskytnutý úplný spisový materiál. Odborový zväz polície SR tak nemal možnosť oboznámiť sa s vyjadrením žalobcu a jeho zástupcu zo dňa 18.03.2013, ich návrhmi na dokazovanie a dôkazom predloženým dňa 20.03.2013. Odborový orgán tak nemohol poskytnúť náležitú a kvalifikovanú odbornú ochranu práv a oprávnených záujmov žalobcu. Žalovaný taktiež nepostupoval v súlade s § 243 ods. 3 v spojení s § 244 zákona, keď nepreskúmal napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu, nedoplnil dokazovanie a neodstránil nedostatky. Celý postup správnych orgánov považoval žalobca za tendenčný, s účelom prepustiť žalobcu bez ohľadu na dôvodnosť takéhoto postupu. Žalovaný sa vyjadril k žalobe písomným podaním doručeným súdu dňa 02.12.2013, žalobu považoval za nedôvodnú a žiadal ju zamietnuť. Konanie žalobcu, ktoré bolo dôvodom jeho prepustenia zo služobného pomeru, považoval žalovaný za nesúladné so záujmami štátnej služby, pričom toto bolo žalobcovi preukázané vlastným šetrením nadriadeného, ktorý sa nazretím oboznámil s dôkazmi obsiahnutými vo vyšetrovacom spise OIS Východ SKIS MV SR ČVS: SKIS-XXX/OISV-V-XXXX, z ktorého urobil výpisky. Ako dôkazy v zmysle § 238 zákona č. 73/1998 Z.z. využil zápisnicu o výsluchu žalobcu ako účastníka konania i jeho vyjadrenie k začatiu konania o prepustení, zápisnicu o výsluchu poškodenej Magdalény C., I. R., mjr. V.. W. W., por. J. U., ďakovným listom od poškodenej, správu o odpočúvaní a zázname telekomunikačnej prevádzky s doslovnými prepismi zvukových záznamov získaných na základe rozhodnutia sudcu Krajského súdu Košice 1, č.p. KS KE-V-XXX-X/XXXX-X-Ntt zo dňa 13.11.2012, úradný záznam zo dňa 14.03.2013 spracovaný z nahliadnutia do vyšetrovacieho spisu, fotokópie plánu služieb 4. OVK na mesiace október - december 2012 a január 2013, popis a zhodnotenie služobnej činnosti žalobcu, prehľad o jeho disciplinárnych odmenách a disciplinárnych opatreniach, lekársku správu psychiatra I.. I. I. zo dňa 26.02.2013, fotokópie záznamov o preškolení s právnymi a internými predpismi a stanovisko ZO OZP č. 10-03 Košice č.p.: OZP-S-X/KE-XXXX. Žalobca podľa žalovaného konal úmyselne pre získanie neoprávnenej výhody na vlastný prospech alebo prospech iného a úmyselne neoprávnene konal proti majetku iného. Zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy spočívalo v tom, že žalobca nebol čestný a disciplinovaný, keď pri objasňovaní trestného činu krádeže motorového vozidla ku škode Magdalény C. od tejto spoločne s por. J. U. vyžiadali a prevzali za vrátenie jej vozidla 500 eur, nevykonali žiadne opatrenia na zaistenie osôb, ktoré vozidlo priviezli na dohodnuté miesto, následkom čoho tieto osoby z miesta ušli a po oznámení zaistenia vozidla na operačné stredisko KR PZ v Košiciach vrátili poškodenej I. C. doklady od vozidla ako aj sumu 250 eur. Svoje sily a schopnosti teda žalobca nevynaložil na ochranu práv a majetku iného, ale sám do neho zvlášť hrubým spôsobom zasiahol. Zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy spočíva v tom, že nevykonával riadne služobnú činnosť na úseku svojho služobného zariadenia, keď počas nej svedomite neplnil úlohy, uložené mu zákonom (§ 2 ods. 1 písm. b/ zákona č. 171/1993 Z.z.), nariadením nadriadeného (čl. 1 prílohy k N MV SR č. 3/2002 o etickom kódexe príslušníka PZ) a rozkazom nariadeného (časť I., písm. a/ bod 2 rozkazu MV SR č. 6/1997 o úlohách na zvýšenie morálneho stavu a disciplíny príslušníkov PZ). Žalobca nedodržal ani služobnú disciplínu, pretože sa nezdržal konania, ktoré viedlo k stretu dôležitého záujmu štátnej služby s ostatnými záujmami, mohlo narušiť vážnosť PZ a ohroziť dôveru v tento zbor, čím zvlášť hrubým spôsobom porušil aj základné povinnosti policajta uvedené v § 48 ods. 3 písm. a/, b/, f/, g/ a h/ zákona. Jeho ponechanie v služobnom pomere by preto bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, predovšetkým záujmu na svedomitom plnení základných povinností a dôslednom dodržiavaní služobnej disciplíny všetkými príslušníkmi PZ. Požiadavka zodpovedného prístupu príslušníka PZ k rešpektovaniu právnych predpisov vyplýva z jeho právneho postavenia ako aj z úloh, ktorými sa zúčastnil na plnení funkcií štátu. Preto sa vyžaduje ich dodržiavanie a predpokladá sa, že každý príslušník PZ v rámci svojho postavenia ich bude príkladne a striktne rešpektovať tak, ako sa k tomu zaviazal v služobnej prísahe. Bolo by v príkrom rozpore s dôležitými záujmami štátnej služby, ak by v služobnom pomere zotrval policajt, ktorý konal tak, ako je vyššie uvedené a dopustil sa tak konania nezlučiteľného s postavením a úlohami príslušníka PZ. Podľa zhodnotenia služobnej činnosti bol žalobca pri plnení služobných povinností samostatný, iniciatívny, disciplinovaný a pokyny plnil včas. Mal dobrú miestnu a osobnú znalosť i teoretické vedomosti, ktoré využíval pri objasňovaní závažnej trestnej činnosti krádeží, vlámaní do objektov súkromných osôb i štátu a do motorových vozidiel a ich krádeží. Svedomité plnenie služobných povinností a dôsledné dodržiavanie služobnej disciplíny je však základnou povinnosťou každého príslušníka PZ, preto nemožno ospravedlniť uvedené protiprávne konanie žalobcu. Predmetný personálny rozkaz bol žalobcovi doručovaný poštou ako doporučená zásielka do vlastných rúk na jeho poslednú známu adresu. Zásielka bola na pošte po márnych pokusoch doručenia uložená dňa 09.04.2013. Nakoľko si adresát túto zásielku nevyzdvihol, nastali účinky jej doručenia dňa 11.04.2013, ktorým dňom žalobcovi služobný pomer aj skončil. Rovnako bol rozkaz doručovaný aj splnomocnenému zástupcovi žalobcu, kde bola zásielka na pošte uložená dňa 10.04.2013, prevzal si ju dňa 15.04.2013. Účinky doručenia predmetného personálneho rozkazu teda nastali uplynutím dňa 11.04.2013. Žalobca sa uvedeného konania dopustil najskôr v mesiaci október 2012. Ako prvý z nadriadených sa o tomto konaní dozvedel riaditeľ KR PZ v Košiciach dňa 12.02.2013. Návrh na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru vrátane dôkazného materiálu bol doručený dňa 20.03.2013 ministrovi vnútra SR, ktorý je podľa čl. 2 písm. o/ bod. 2 N MV SR č. 174/2010 o personálnej pôsobnosti jediný oprávnený rozhodnúť a prepustiť príslušníka PZ zo služobného pomeru podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona. Z uvedeného hľadiska považoval žalovaný lehoty na prepustenie uvedené v § 192 ods. 4 zákona za dodržané. Žalovaný neakceptoval námietky o nedostatočne zistenom skutkovom stave veci. Podľa žalovaného skutkový stav bol zistený úplne a zakladal dôvod na prepustenie. Vyplýval predovšetkým z výpovede poškodenej a I. ako aj ostatných dôkazov. Vypátranie odcudzeného vozidla je síce jedno z úloh, avšak nie postupom, aký zvolil žalobca z jeho kolegom, keď vyžiadali od poškodenej finančné prostriedky ako odmenu pre informátora, čo je absurdné. Jednak sa tým prezrádza jeden z prostriedkov OPČ a potom sa jedná o neoprávnený prospech pre túto osobu a spôsobenie škody pre toho, kto takúto finančnú hotovosť poskytne. V tomto smere sa vyjadrila aj poškodená Magdaléna C.. Nevykonaním žiadnych opatrení na zadržanie páchateľa sa myslí absolútne nepripravenosť na takýto úkon, pretože dvojica kriminalistov nemohla toto zvládnuť a o svojom postupe neinformovali ani nadriadeného. Skôr sa javí ako pravdepodobné, že ich cieľom bolo iba zaistiť vozidlo a umožniť páchateľom ujsť a vyhnúť sa zadržaniu. Nemožno si ani predstaviť, že takýmto spôsobom postupovali aj ďalší kriminalisti pri pátraní po odcudzených veciach. Porušenie služobnej prísahy i povinnosti žalobcom dosiahlo stupeň zvlášť hrubé a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Na tom nič nemení ani udeľovanie odmien žalobcovi v minulosti. K námietke o nesprávnej aplikácii čl. 1 ods. 1 písm. d/ a f/ N MV SR č. 18/2008 žalovaný uviedol, že žalobca s kolegom svojim postupom zabezpečili výhodu na prospech informátora v podobe 250 eur a úmyselne konali proti majetku I. C., od ktorej neoprávnene vyžiadali finančnú hotovosť. Podmienky na využitie N MV SR č. 53/2009 o operatívno-pátracej činnosti v konaní o prepustení splnené neboli. Žalovaný nesúhlasil ani s námietkou nezákonnosti získania podkladov pre napadnuté rozhodnutie z trestného spisu, pretože žalobca nebol právoplatne odsúdený za žiadny trestný čin. V danom prípade nadriadený vykonal sám obsiahle šetrenie a zabezpečil dôkazy, ktoré po dôslednom vyhodnotení jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach, bez ohľadu na to, či svedčia v prospech alebo neprospech žalobcu, tohto usvedčujú zo zvlášť hrubého porušenia služobnej prísahy i povinnosti zvlášť hrubým spôsobom tým, že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov služby. Na tom nič nemení fakt, že nadriadená žalobcu nahliadla do vyšetrovacieho spisu a využila aj z tohto dôkazy, zabezpečené zákonným spôsobom. Ak bolo konanie o prepustení začaté na základe uznesenia o vznesení obvinenia, je to taktiež v poriadku, pretože z neho nadriadená iba zistila, že konanie v ňom uvedené napĺňa znaky skutkovej podstaty prepustenia. Až na základe vlastného šetrenia sa toto konanie potvrdilo, a preto bola povinná spracovať návrh na prepustenie. Nebolo porušené ani právo žalobcu na obhajobu. Po začatí konania o prepustení dňa 15.02.2013 poskytol nadriadený žalobcovi lehotu na vyjadrenie až do 25.02.2013, čo je dostatočné. Aj napriek tomu žalobca predložil žiadosť o predĺženie tejto lehoty, ktorá mu bola predĺžená do 07.03.2013. Vyjadril sa dňa 27.02.2013 a do zápisnice ako účastník konania vypovedal dňa 07.03.2013. Už predtým boli v prebiehajúcom konaní o prepustení vypočuté osoby Magdalény C., Marcel R. ako aj J. U.. S. 07.03.2013 bolo žalobcovi umožnené nahliadnuť do predmetného spisového materiálu. Konanie o prepustení nie je trestným konaním a vyznačuje sa menšou formálnosťou ako trestné konanie, na ktoré žalobca poukazuje. Trestný poriadok ani správny poriadok sa v konaní o prepustení neuplatňuje. Žalovaný nesúhlasil s námietkou žalobcu o nepríslušnosti orgánu, ktorý vykonával dokazovanie a spracovanie návrhu na jeho prepustenie. Podľa § 193 ods. 1 zákona návrh spracováva spravidla bezprostredne nadriadený na predpísanom tlačive a predkladá ho bezodkladne služobným postupom na ďalšie opatrenie nadriadenému, ktorý je oprávnený rozhodnúť o prepustení policajta zo služobného pomeru. Bezprostrednou nadriadenou v rozhodnom čase bola kpt. JUDr. D., preto aj návrh spracovala. Pokiaľ žalobca namietal, že nadriadená ignorovala návrh zástupcu na doplnenie dokazovania, túto námietku považoval žalovaný za zavádzajúcu. V žiadnom prípade totiž neignorovala jeho návrhy, ich odmietnutie riadne odôvodnila v stanovisku zo dňa 20.03.2013, s ktorým ho riadne oboznámila. Výsluchy navrhnutých osôb (I. C., I. R. a kpt. N.. D.) boli už totiž vykonané a nebol dôvod ich opakovať. Jednalo sa o snahu spôsobovať prieťahy v konaní a dosiahnuť prekludovanie lehoty na prepustenie. Konanie žalobcu bolo už riadne zadokumentované a preukázané. Z vykonaného dokazovania jednoznačne vyplynulo, že žalobca sa dopustil konania nezlučiteľného s postavením a úlohami príslušníka PZ. Žalovaný neakceptoval námietku žalobcu o neumožnení práva na poskytnutie náležitej ochrany odborovým orgánom, ktorému nebol poskytnutý kompletný spisový materiál. Odborovému orgánu bol predložený kompletný spisový materiál na zaujatie stanoviska. Tento orgán zaujal súhlasné stanovisko k návrhu, s ktorým bol žalobca oboznámený dňa 18.03.2013. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 244 a nasl. O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie predchodcu žalovaného a to v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.) ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť podľa § 250j ods. 1 O.s.p., pretože rozhodnutie a postup žalovaného v medziach žaloby boli v súlade so zákonom. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený, ale súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a konanie musí ukončiť vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na také konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil skutočnosti, ktoré medzi účastníkmi neboli sporné tak, ako ich opísali vo svojich písomných podaniach. K okolnostiam sporným medzi účastníkmi sa súd vyjadril nižšie v texte. Podľa § 48 ods. 3 písm. a/ zákona č. 73/1998 Z.z. policajt je povinný plniť svedomite úlohy, ktoré sú mu uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nariadeniami, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený. Podľa § 48 ods. 3 písm. b/ zákona č. 73/1998 Z.z. policajt je povinný vykonávať štátnu službu osobne, riadne a včas. Podľa § 48 ods. 3 písm. f/ zákona č. 73/1998 Z.z. policajt je povinný zdržať sa konania, ktoré by mohlo viesť k stretu dôležitého záujmu štátnej služby s osobnými záujmami, najmä nezneužívať informácie získané v súvislosti s výkonom služby na vlastný prospech alebo na prospech iného. Podľa § 48 ods. 3 písm. g/ zákona č. 73/1998 Z.z. policajt je povinný v štátnej službe i mimo štátnej služby zdržať sa konania, ktoré by mohlo narušiť vážnosť Policajného zboru alebo ohroziť dôveru v tento zbor. Podľa § 48 ods. 3 písm. h/ zákona č. 73/1998 Z.z. policajt je povinný dodržiavať služobnú disciplínu. Podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona č. 73/1998 Z.z. policajt sa prepustí zo služobného pomeru, ak porušil služobnú prísahu alebo služobnú povinnosť zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Podľa § 193 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. návrh na prepustenie policajta zo služobného pomeru spracováva spravidla jeho bezprostredne nadriadený na predpísanom tlačive a predkladá ho bezodkladne služobným postupom na ďalšie opatrenie nadriadenému, ktorý je oprávnený rozhodnúť o prepustení policajta zo služobného pomeru. Podľa § 193 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. policajtovi musí byť daná možnosť vyjadriť sa k návrhu na prepustenie zo služobného pomeru z dôvodu uvedeného v § 192 ods. 1 písm. e), navrhovať dôkazy a obhajovať sa. Podľa § 225 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. v súlade s týmto zákonom vystupujú na ochranu práv a oprávnených záujmov policajtov príslušné odborové orgány. Podľa § 225 ods. 2 písm. c/ zákona č. 73/1998 Z.z. služobný úrad vopred prerokuje s príslušným odborovým orgánom. Podľa § 228 ods. 1 písm. a/ zákona č. 73/1998 Z.z. súčinnosť nadriadených s odborovými orgánmi sa uskutočňuje najmä tým, že nadriadení umožnia príslušným odborovým orgánom vykonávať spoločenskú kontrolu dodržiavania právnych predpisov upravujúcich služobný pomer policajtov. Podľa § 238 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z.z. za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. Podľa § 238 ods. 2 zákona č. 73/1998 Z.z. dôkazom sú najmä výpovede, vyjadrenia osôb vrátane účastníkov konania, odborné posudky, znalecké posudky, správy, vyjadrenia a potvrdenia orgánov a organizácií, listiny, veci a obhliadka. Podľa § 238 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z.z. oprávnený orgán hodnotí dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. Úlohou súdu pri preskúmaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu podľa druhej hlavy piatej časti O.s.p. je posudzovať, či si správny orgán vecne príslušný na konanie zadovážil dostatok skutkových podkladov pre vydanie rozhodnutia a či riadne zistil vo veci skutočný stav, či konal v súčinnosti s účastníkmi konania, či rozhodnutie bolo vydané v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi a či obsahovalo zákonom predpísané náležitosti, teda či rozhodnutie správneho orgánu bolo vydané v súlade s hmotnoprávnymi ako aj s procesnoprávnymi predpismi. Zákonnosť rozhodnutia správneho orgánu je podmienená zákonnosťou postupu správneho orgánu predchádzajúcemu vydaniu napadnutého rozhodnutia. V rámci súdneho prieskumu súd skúma aj procesné pochybenia správneho orgánu namietané v žalobe, avšak hodnotí, či uvedené procesné pochybenie správneho orgánu je takou vadou konania, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia (§ 250i ods. 3 O.s.p.). Po preskúmaní veci súd konštatoval, že rozhodnutie žalovaného obsahuje všetky zákonom stanovené formálne i obsahové náležitosti a vydal ho orgán na to príslušný, pričom postupoval v medziach zákonom stanoveného postupu. Súd sa v právne relevantných častiach stotožnil s argumentáciou žalovaného obsiahnutou v jeho vyjadrení, ktoré bolo obdobné ako odôvodnenie žalobou napadnutého rozhodnutia. Je toho názoru, že správny orgán pre potreby vyslovených záverov dostatočne zistil skutkový stav veci a tento po právne stránke správne posúdil. Svoje rozhodnutie náležite odôvodnil, pričom sa vysporiadal so všetkými námietkami žalobcu uvedenými v rozklade. Právne relevantným a nosným dôvodom rozhodnutia žalovaného o prepustení žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ bola skutočnosť, že žalobca ako policajt pri objasňovaní trestného činu krádeže motorového vozidla poškodenej Magdalény C., napriek skutočnosti, že jeho spolupracovník J. U. zistil cestou svojho informátora o páchateľovi tohto trestného činu informácie spôsobilé na jeho zaistenie, ako aj zaistenie odcudzeného motorového vozidla, nevykonal žiadne opatrenie na zaistenie páchateľa, ale potom, čo jeho spolupracovník J. U. vyžiadal od poškodenej 500 eur pod zámienkou, že ich použil ako odmenu pre informátorov, tieto od nej aj spoločne prevzali a odovzdali I. R., ktorý ich mal vyplatiť osobám za vrátenie odcudzeného vozidla. Pri skúšobnej jazde I. R. aj s vozidlom demonštratívne zaistili., na operačné stredisko KR PZ v Košiciach oznámili vypátranie odcudzeného motorového vozidla, avšak voči osobám, ktoré odcudzené vozidlo na miesto odovzdania priviezli nevykonali žiadne úkony k ich zaisteniu, čím im umožnili vyhnúť sa trestnej zodpovednosti. Uvedené mal správny orgán za dostatočne preukázané, pričom žalobca samotný priebeh udalostí ani nespochybnil. Pre posúdenie konania žalobcu nie je právne relevantné, či to bol on alebo jeho spolupracovník, kto od poškodenej žiadal alebo prevzal finančnú hotovosť za vrátenie odcudzeného vozidla, či takýto postup iniciovala poškodená alebo žalobca či J. U.. Žalobca bol v rozhodnom čase policajt povinný dodržiavať právne predpisy a služobnú prísahu. Aj pred poškodenou vystupoval ako policajt, preto bolo jeho povinnosťou zdržať sa akéhokoľvek konania porušujúceho zákon a znižujúceho vážnosť, dôstojnosť a dôveryhodnosť Policajného zboru. Policajt je povinný plniť svedomite úlohy, ktoré mu sú uložené ústavou, ústavnými zákonmi, zákonmi a ďalšími všeobecne záväznými právnymi predpismi, ako aj úlohy uložené rozkazmi, nadriadenými, príkazmi a pokynmi nadriadených, ak bol s nimi riadne oboznámený, je povinný zdržať sa konania, ktoré by mohlo viesť k stretu dôležitého záujmu štátnej služby s osobnými záujmami, najmä nezneužívať informácie získané v súvislosti s výkonom služby na vlastný prospech alebo na prospech iného a je povinný zdržať sa konania, ktoré by mohlo ohroziť dôveru v Policajný zbor. Podľa názoru súdu z administratívneho spisu, predovšetkým z výpovedí v konaní vypočutých svedkov, vyplynuli skutočnosti uvedené v odôvodnení rozhodnutia žalovaného. V tomto ohľade sa súd nestotožňuje so žalobcom, že tvrdenia uvedené v oboch rozhodnutiach sú v rozpore s výpoveďami vypočutých svedkov a že nebolo žiadnymi relevantnými dôkazmi preukázané, že by sa žalobca dopustil porušenia služobnej prísahy alebo služobných povinností zvlášť hrubým spôsobom. Hlavnou úlohou PZ je chrániť záujmy spoločnosti a preto na činnosť PZ sú kladené vyššie nároky, príslušníci PZ majú väčšiu zodpovednosť za svoje konanie a svojim správaním majú byť vzorom vo vzťahu k ostatným občanom. Je nezlučiteľné s dôležitými záujmami štátnej služby, aby v služobnom pomere príslušníka PZ zotrval policajt, ktorý neplní pokyny svojho nadriadeného alebo poruší služobnú prísahu a služobnú disciplínu zvlášť hrubým spôsobom. Posúdenie otázky závažnosti porušenia služobnej prísahy alebo služobnej povinnosti je predmetom správneho uváženia žalovaného a súdu neprislúcha, aby vlastnou úvahou nahrádzal diskrečné oprávnenie správneho orgánu v otázke naplnenia obsahu právne neurčitého pojmu „porušenie služobnej prísahy a služobných povinností zvlášť hrubým spôsobom“, pretože by tým vstupoval do právomoci orgánu exekutívy, ktorá mu neprináleží. Z § 245 ods. 2 O.s.p. vyplýva, že pri rozhodnutí, ktoré správny orgán vydal na základe zákonom povolenej voľnej úvahy (správne uváženie), preskúmava súd iba, či také rozhodnutie nevybočilo z medzí a hľadísk ustanovených zákonom. Súd neposudzuje účelnosť a vhodnosť správneho rozhodnutia. Žalovaný v personálnom konaní rozhodol o prepustení žalobcu zo služobného pomeru z dôvodu podľa § 192 ods. 1 písm. e/ zákona iba o ďalšom trvaní služobného pomeru žalobcu, pričom súd sa s týmto dôvodom ako aj jeho odôvodnením stotožnil. Zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy spočíva v tom, že žalobca nebol čestným a disciplinovaným príslušníkom PZ, keď pri objasňovaní trestného činu krádeže motorového vozidla ku škode Magdalény C. od tejto spoločne s por. J. U. prevzali peniaze za vrátenie jej vozidla, nevykonali žiadne opatrenia na zaistenie osôb, ktoré vozidlo priviezli na dohodnuté miesto, následkom čoho tieto osoby z miesta ušli. Svoje sily a schopnosti teda žalobca nevynaložil na ochranu práv a majetku iného, ale sám do neho zvlášť hrubým spôsobom zasiahol. Zvlášť hrubé porušenie služobnej prísahy spočíva v tom, že nevykonával riadne služobnú činnosť na úseku svojho služobného zariadenia, keď počas nej svedomite neplnil úlohy, uložené mu zákonom (§ 2 ods. 1 písm. b/ zákona č. 171/1993 Z.z.), nariadením nadriadeného (čl. 1 prílohy k N MV SR č. 3/2002 o etickom kódexe príslušníka PZ). Zvlášť hrubé porušenie služobnej povinnosti spočíva zasa v tom, že žalobca nevykonával riadne štátnu službu, keď sa nezdržal konania, ktoré viedlo k stretu dôležitého záujmu štátnej služby s ostatnými záujmami, mohlo narušiť vážnosť PZ a ohroziť dôveru v tento zbor, čím zvlášť hrubým spôsobom porušil aj základné povinnosti policajta uvedené v § 48 ods. 3 písm. a/, b/, f/, g/ a h/ zákona. Splnená bola aj ďalšia zákonná podmienka na prepustenie žalobcu zo služobného pomeru príslušníka PZ, ktorá spočíva v tom, že jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, najmä záujmu na dôslednom dodržiavaní služobnej disciplíny a všeobecne záväzných právnych predpisov všetkými príslušníkmi PZ, na ich čestnosti a na upevňovaní dôvery občanov v PZ. Zákon vyžaduje striktné dodržiavanie svojich ustanovení vo vzťahu k plneniu služobných povinností a predpokladá, že príslušník PZ v rámci svojho postavenia bude príkladne rešpektovať zákony a iné právne predpisy tak, ako sa k tomu zaviazal v služobnej prísahe. Je v príkrom rozpore s dôležitými záujmami štátnej služby, aby v služobnom pomere bol ponechaný policajt, ktorý aj napriek tomu, že bol oboznámený s predpismi týkajúcimi sa disciplíny príslušníkov PZ, dopustil sa vyššie uvedeného konania, nezlučiteľného s postavením a úlohami príslušníka PZ. Ponechanie žalobcu v služobnom pomere by preto bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby, predovšetkým záujmu na svedomitom plnení základných povinností a dôslednom dodržiavaní služobnej disciplíny všetkými príslušníkmi PZ. Pokiaľ žalobca spochybnil dostatočnosť zisteného skutkového stavu, súd poukazuje na vyššie opísané (na str. 7 rozsudku) dôkazy vykonané v personálnom konaní. Z nich vyplynulo, že žalobcovi sa podarilo vypátrať odcudzené vozidlo, avšak miesto toho, aby vykonal štandardné opatrenia na zaistenie páchateľov trestného činu krádeže, zvolil spolu so spolupracovníkom J. U. svojpomocné riešenie, ktoré jednak nie je v Policajnom zbore prípustné a zároveň nemohol byť zvládnutý len dvojicou kriminalistov. Taktiež bolo v konaní preukázané, že žalobca spolu so spolupracovníkom J. prevzal od poškodenej finančnú hotovosť 500 eur, ktorá mala slúžiť na vyplatenie vráteného odcudzeného vozidla, polovicu tejto sumy odovzdali Marcelovi R., ktorý ich mal vyplatiť osobám za vrátenie odcudzeného vozidla a zvyšnú časť finančných prostriedkov vrátili poškodenej. Žalobca na pojednávaní pred súdom dňa 03.06.2015 tvrdil, že jeho nadriadený mjr. Ing. U. o celej veci vedel a že žalobca nekonal svojvoľne a svojho nadriadeného vopred o svojich zámeroch informoval. Dodal, že v danom čase nebolo na účte OR PZ v Košiciach dostatok finančných prostriedkov na pokrytie sumy požadovanej za vrátenie odcudzeného motorového vozidla. Na preukázanie svojho tvrdenia ako dôkaz predložil súdu zápisnicu z výsluchu svedka mjr. Ing. U. zo dňa 09.09.2013, z ktorej však podľa zistenia súdu nevyplývajú skutočnosti tvrdené žalobcom, práve naopak, potvrdzujú správnym orgánom zistený skutkový stav. Svedok mjr. Ing. U. vo svojej výpovedi uviedol, že síce bol Erikom U. informovaný o tom, že odcudzené vozidlo by sa mohlo nájsť, išlo však len o všeobecnú informáciu bez zmienky o finančných prostriedkoch. Svedok usmernil J. U., že má postupovať štandardným spôsobom, spísať kriminálnu informáciu, plán akcie alebo plán spoločného postupu. Ďalej svedok uviedol, že o tom, že poškodená poaskytla „nálezné“ sa dozvedel od J. U. až po vznesení obvinenia v súvislosti s predmetným skutkom. Dodal, že poskytovanie finančných prostriedkov informátorom je bežná prax, a keby J. U. alebo žalobca o peniaze požiadali, celkom isto by im boli za týmto účelom aj poskytnuté a vo svojom tvrdení spochybňujúcom nekalý úmysel bol žalobca bez opory relevantných dôkazov. Žalobcovi nemožno uprieť iniciatívu a ochotu pomôcť poškodenej, ale zároveň nemožno ignorovať ostatné vyššie opísané okolnosti prípadu ani akceptovať žalobcom zvolený svojpomocný postup. Je nemysliteľné, že by viacero policajtov postupovalo takýmto spôsobom, ktorý zároveň umožňuje zakrývať trestnú činnosť alebo pomáhať páchateľom pri získaní profitu z protizákonnej činnosti (odmena za vrátenie auta). Dôveru v Policajný zbor by žalobca posilnil vypátraním ukradnutého auta bez toho, aby bola poškodená nútená za vrátenie vozidla zaplatiť. Tento spôsob vrátenia vozidla mohol zabezpečiť hocikto aj bez policajných prostriedkov, od Policajného zboru sa očakáva niečo iné, a to plnenie úloh opísaných v § 1 a § 2 zákona č. 171/1993 Z.z.. Počínanie žalobcu bolo s uvedeným v rozpore. Súd neprisvedčil ani žalobcovej polemike, že suma, ktorú mala poskytnúť poškodená bola vlastne odmenou za vrátenie motorového vozidla, ktorú vyplatila poškodená z vlastnej iniciatívy. Zistený skutkový stav toto tvrdenie vyvrátil. Súd dodáva, že výšku sumy (500 eur) určili žalobca s Erikom U., takisto kontakt s poškodenou iniciovali oni a pre posúdenie konania žalobcu je právne irelevantné, či iniciátorom bol žalobca alebo jeho kolega. Žalobca minimálne o všetkom vedel a aktívne sa na priebehu udalostí zúčastňoval. Pokiaľ žalobca tvrdil, že správny orgán pri rozhodovaní nezobral do úvahy aj skutočnosti v jeho prospech, že bol vzorným policajtom, súd je toho názoru, že pre posúdenie predmetného konania žalobcu, ktoré bolo závažným porušením služobnej disciplíny a služobnej prísahy, nie je natoľko podstatné jeho doterajšie pôsobenie v Policajnom zbore. Aktívne a svedomité plnenie uložených úloh nie je a ani nemôže byť ospravedlnením pre protiprávne konanie spáchané policajtom. Zákon č. 73/1998 Z. z. dokonca v ustanovení § 192 ods. 1 písm. e) neobsahuje poľahčujúce hľadiská pre miernejšie posúdenie porušenia služobnej prísahy. Z napadnutého rozhodnutia však vyplýva, že o uvedenej skutočnosti správny orgán vedel a neignoroval ju. Z jeho rozhodnutia vyplýva vysvetlenie, prečo skutočnosť, že žalobca bol počas svojej služby 92-krát odmenený, nezmierni závažnosť posudzovaného skutku. K otázke vykonaných dôkazov, aj tých ktoré žalobca označil za vykonané nezákonne, súd uvádza, že v konaní o prepustení policajta zo služobného pomeru za dôkaz môžu slúžiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočný stav veci, a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi (§ 238 ods. 1 zákona č. 73/1998 Z. z.). Žalovaný v samostatnom personálnom konaní hodnotil všetky zadovážené dôkazy podľa vlastnej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomných súvislostiach (§ 238 ods. 4 zákona č. 73/1998 Z. z.) a dospel k záveru, že žalobca svojím protiprávnym konaním uvedeným v odôvodnení napadnutého rozhodnutia porušil služobnú prísahu zvlášť hrubým spôsobom a jeho ponechanie v služobnom pomere by bolo na ujmu dôležitých záujmov štátnej služby. Žalovaný v súlade s platnou právnou úpravou (§ 233 zákona č. 73/1998 Z. z.) vykonal prešetrenie veci. Dôkazy, ktoré zhromaždil a vyhodnotil v súlade so zákonom, považoval za postačujúce pre vydanie napadnutých rozhodnutí a spáchanie protiprávneho konania žalobcu týmito dôkazmi riadne preukázal. Nemožno akceptovať námietku o nezákonnosti vykonania dôkazov v personálnom konaní z trestného spisu. Správa o odpočúvaní a zázname telekomunikačnej prevádzky s doslovnými prepismi zvukových záznamov bola dôkazom získaným na základe rozhodnutia sudcu Krajského súdu Košice 1, č.p. KS KE-V-XXX-X/XXXX-X-Ntt zo dňa 13.11.2012, a teda nejednalo sa o nezákonný dôkaz. Nahliadnutie do trestného spisu a výpisky z neho nie je v rozpore so zákonom. Okrem toho, skutkový stav zistený v personálnom konaní uvedené namietané dôkazy len potvrdzujú, neboli dôkazmi hlavnými ani osamotenými. I bez ich zadováženia mal správny orgán dostatočne za preukázané konanie žalobcu, ktoré zakladalo dôvod jeho prepustenia a ako už bolo skôr konštatované, ktoré žalobca nesporoval. Pokiaľ ide o procesné námietky žalobcu, súd poukazuje na obsah administratívneho spisu, z ktorého vyplýva, že začatie konania o prepustení bolo žalobcovi oznámené dňa 15.02.2013. Správny orgán poskytol žalobcovi lehotu na vyjadrenie do 25.02.2013, ktorú na žiadosť žalobcu predĺžil do 07.03.2013. Žalobca sa k veci vyjadril až dňa 27.02.2013 a vo veci ako účastník konania vypovedal dňa 07.03.2013. Žalobca mal dostatok času na vyjadrenie a uvedený postup považuje súd za plne súladný s § 193 ods. 2 zákona a nebolo možné v tomto smere konštatovať porušenie žalobcom namietaných procesných práv. Súd súhlasí so žalobcom, že došlo procesnému pochybeniu, keď žalobcovi bolo odmietnuté vydať fotokópie listín z administratívneho spisu a nebol informovaný o konaných výsluchoch. Ako však vyplýva z administratívneho spisu, žalobca mal možnosť s vecou a vykonanými dôkazmi oboznámiť, vyjadriť sa, komentovať výpovede vypočutých osôb aj navrhovať dôkazy. V konečnom dôsledku teda práva žalobcu neboli poškodené a uvedené procesné pochybenia nemali za následok vydanie nezákonného rozhodnutia ani nevyvolali potrebu zrušiť napadnuté rozhodnutie podľa § 250j ods. 2 písm. e/ O.s.p.. Namietané nezrovnalosti vo výpovediach podľa názoru súdu neboli takého charakteru, aby ovplyvnili zistený skutkový stav. Pokiaľ ide o súdom posudzovanú otázku týkajúcu sa dodržania dvojmesačnej lehoty na rozhodnutie a doručenie rozhodnutia o prepustení žalobcovi, ani tu súd nezistil nezákonnosť postupu žalovaného a konštatoval, že nakoľko od okamihu, kedy sa nadriadený s personálnou právomocou voči žalobcovi dozvedel o dôvode prepustenia, neuplynuli do dňa doručenia personálneho rozkazu žalobcovi viac ako dva mesiace a zákonom stanovenú lehotu považoval za dodržanú. Pre začiatok plynutia subjektívnej lehoty je podstatné, kedy nadriadený dôvod prepustenia zistil, pričom je potrebné rozlišovať že oprávneným v zmysle zákona nie je každý služobný funkcionár, ktorý je oprávnený voči žalobcovi prijať personálne alebo disciplinárne opatrenia. Takouto osobou v danom prípade bol len minister vnútra SR a nik iný. Vyplýva to so zákonom súladného Nariadenia ministra vnútra SR č. 62/2003 v znení Nariadenia č. 65/2005 o rozsahu pôsobnosti nadriadených vo veciach služobného pomeru. Až deň kedy sa nadriadený s personálnou právomocou vo vzťahu k žalobcovi oboznámil s oznámením dôvodným pre vydanie personálneho rozkazu, je dňom začatia konania o prepustení policajta zo služobného pomeru. Len získanie relevantných overených a overiteľných informácií a dôvodov na prepustenie možno považovať za kvalifikované zistenia v zmysle zákona. Konania, ktoré bolo dôvodom prepustenia zo služobného pomeru, sa žalobca dopustil v októbri 2012. Návrh na prepustenie spolu s podkladovým materiálom bol doručený ministrovi vnútra SR dňa 20.03.2013 a následne bol vydaný personálny rozkaz a žalobcovi doručený dňa 11.04.2013. Preto súd konštatoval, že v tomto smere bol postup žalovaného a vydané rozhodnutia v súlade so zákonom. Súd v súlade s názorom žalovaného nesúhlasil ani s námietkou žalobcu o nepríslušnosti orgánu, ktorý spracoval návrh na jeho prepustenie. Bezprostrednou nadriadenou v rozhodnom čase bola kpt. JUDr. D., preto aj návrh spracovala, ktorá v súlade s § 193 ods. 1 zákona spracovala návrh na žalobcovo prepustenie zo služobného pomeru. Nebolo možné akceptovať ani námietku žalobcu o neumožnení práva na poskytnutie náležitej ochrany odborovým orgánom. Žalobca nepredložil dôkaz o tom, že by na vyjadrenie bol predložený odborovému orgánu nekompletný administratívny spis. Preto treba vychádzať z administratívneho spisu, z ktorého vyplýva, že odborový orgán nenamietal nekompletnosť predloženého administratívneho spisu a k návrhu zaujal súhlasné stanovisko. Po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia v medziach žalobných dôvodov dospel súd k záveru, že žalobu je potrebnú ako nedôvodnú podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietnuť. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. tak, že účastníkom právo na ich náhradu nepriznal, keďže žalobca vo veci nebol úspešný a žalovaný podľa ustálenej judikatúry v takomto prípade zásadne nemá právo na náhradu trov konania. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa doručenia rozsudku, na Krajskom súde v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.