Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/239/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201799 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1013201799.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu: Weindel Logistik Service SR spol. s r.o., IČO: 35 744 278, Námestie SNP 15, Bratislava, zastúpený: JUDr. Eugen Kostovčík, advokát, Gelnická 33, Košice, proti žalovanému: Daňový úrad Bratislava, Ševčenkova 32, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a oznámenia žalovaného č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/ XXXX zo dňa 30.07.2013, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté oznámenie žalovaného č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX zo dňa 30.07.2013 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 331,13 eur titulom trov právneho zastúpenia a 70 eur titulom náhrady súdneho poplatku, na účet jeho právneho zástupcu do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : Včas podanou žalobou sa žalobca domáhal preskúmania a následného zrušenia oznámenia žalovaného č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX zo dňa 30.07.2013 (ďalej aj len „napadnuté oznámenie“), ktorým mu bolo oznámené, že zákonná lehota na vrátenie daňového preplatku v zmysle zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „daňový poriadok“) bola dodržaná, úrok z omeškania nebol a nemôže byť žalobcovi rozhodnutím priznaný. Uviedol, že požiadal o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania, keďže Najvyšší súd SR rozsudkom sp. zn. 3 Sžf/78-88/2012 zo dňa 15.01.2013 zrušil rozhodnutia Finančného riaditeľstva SR zo dňa 13.10.2011 ako aj prvostupňové rozhodnutia žalovaného zo dňa 17.08.2011, ktorým správca dane vyrubil rozdiel dane z pridanej hodnoty (ďalej aj len „DPH“) za zdaňovacie obdobia február až december 2008 v celkovej sume 198 322,25 eur. Na základe právoplatných prvostupňových rozhodnutí bol uvedený rozdiel dane v mesiacoch november 2011, december 2011 a január 2012 zaplatený na účet správcu dane a na základe rozsudku Najvyššieho súdu SR bola uvedená suma dňa 24.05.2013 vrátená žalobcovi. Žiadosť odôvodnil s poukazom na § 165 ods. 1 daňového poriadku, podľa ktorého právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované a tiež tým, že sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa podľa § 165 ods. 7 daňového poriadku považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona. Z uvedeného je podľa žalobcu možné vyvodiť, že zachované zostávajú aj práva vyplývajúce pre daňový subjekt a povinnosti vyplývajúce pre správcu dane zo zrušených rozhodnutí žalovaného zo dňa 17.08.2011. Rovnako zostávajú zachované aj práva vyplývajúce pre daňový subjekt a povinnosti vyplývajúce pre správcu dane zo zrušených rozhodnutí Daňového úradu Senec zo dňa 23.04.2009, ktorým správca dane vyrubil rozdiel DPH za zdaňovacie obdobia august až december 2007 v celkovej sume 80 695,25 eur. Žalobca v žalobe opätovne poukázal na § 165 ods. 7 daňového poriadku, z ktorého vyplýva, že sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona. V dôvodovej správe k § 165 daňového poriadku sa uvádza, že „v navrhovanom ustanovení sa navrhuje ponechať sankčný systém, ktorý bol zavedený zákonom, počnúc rokom 2004." Sankčný úrok zavedený zákonom č. 609/2003 Z. z. je teda aj po 01.01.2012 súčasťou existujúcich daňových vzťahov daňového subjektu a štátu. Tento sankčný úrok bol zavedený s účinnosťou od 01.01.2004 zákonom č. 609/2003 Z. z.. Z ustanovenia § 165 ods. 7 daňového poriadku nevyplýva, že sankčný úrok upravený v § 35b ods. 5 až 7 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon č. 511/1992 Zb.“) sa nepovažuje za úrok z omeškania podľa daňového poriadku. Z tohto ustanovenia vyplýva presný opak. Sankčný úrok je inštitútom hmotnoprávneho charakteru a pre posudzovanie právnych úkonov a ich účinkov je potrebné vychádzať z právnej úpravy platnej v čase vzniku skutočnosti, ktorá je rozhodujúca pre uplatnenie sankčného úroku, čo sú v tomto prípade právoplatné rozhodnutia žalovaného zo dňa 17.08.2011 a Daňového úradu Senec zo dňa 23.04.2009. Účinky týchto úkonov zostávajú zachované aj po 01.01.2012, kedy sa má o nich rozhodovať. Podľa názoru žalobcu zostávajú zachované aj práva vyplývajúce pre daňový subjekt a povinnosti vyplývajúce pre správcu dane z rozhodnutí vydaných do 31.12.2011 a zrušených po 01.01.2012 a z vrátenia splatnej dane. Podľa ustálenej judikatúry Ústavného súdu SR (napr. I. ÚS 37/95, II. ÚS 50/01, I. ÚS 52/02, III. ÚS 183/200, PL. ÚS 21/08, I. ÚS 354/08) a rozhodnutí Najvyššieho súdu SR (napr. uznesenie sp. zn. 8Sžf/29/2010) môžu byť predmetom preskúmania súdom aj rozhodnutia orgánov verejnej správy, ktoré nemajú formálne náležitosti, ak sa dotýkajú alebo ak sa môžu dotknúť práv a právom chránených záujmov fyzických alebo právnických osôb. Žalobca tiež poukázal na judikatúru Ústavného súdu SR (III. ÚS 341/07 zo dňa 01.07.2008, I. ÚS 306/2010 zo dňa 08.12.2010), podľa ktorej sa súd môže, ba dokonca musí odchýliť od doslovného znenia zákona, keď to zo závažných dôvodov vyžaduje účel zákona, systematická súvislosť alebo požiadavka ústavne súladného výkladu zákona. Účelom daňového poriadku nebolo vylúčiť sankčný úrok zavedený zákonom č. 609/2003 Z. z., ale naopak, cieľom a zmyslom novej právnej úpravy bolo ponechať sankčný úrok ako súčasť existujúcich daňových vzťahov daňového subjektu a štátu vo forme úroku z omeškania podľa daňového poriadku. Poukázal na problém interpretácie a aplikácie § 165 ods. 1 a 7 daňového poriadku vo vzťahu k článku 152 ods. 4 Ústavy SR a to najmä problém posúdenia súladu týchto ustanovení z pohľadu zákazu retroaktivity právnych noriem s ústavou. S poukazom na princípy právneho štátu je v prípade hmotnoprávnych ustanovení akákoľvek retroaktivita právnej normy vylúčená. Citoval tiež právne závery Ústavného súdu SR vyplývajúce z rozhodnutí PL.ÚS 38/99, PL.ÚS 3/09, PL.ÚS 11/2010. Zdôraznil, že aj napriek tomu, že v dôvodovej správe k § 165 daňového poriadku je explicitne vyjadrený verejný záujem ponechať sankčný systém zavedený od roku 2004, v skutočnosti nepravá retroaktivita obsiahnutá v § 165 ods. 1, 7 daňového poriadku mení pro futuro právne postavenie a práva daňových subjektov tak, že zásadne mení režim právnych vzťahov, ktoré vznikli v minulosti, tak, že odníma právo daňových subjektov na sankčný úrok uvedený v § 35b ods. 5 až 7 zákona č. 511/1992 Zb.. Žalobca považoval ustanovenia § 165 ods. 1, 7 daňového poriadku za neústavné, keďže sú v rozpore s ochranou nadobudnutých práv a ochranou legitímnych očakávaní. Poukázal na názor ústavného súdu, podľa ktorého z pohľadu retroaktivity právnych noriem je podstatná otázka ochrany nadobudnutých práv, ktoré by preto neskoršia právna úprava už nemala rušiť, prípadne zhoršovať, ale len zlepšovať (PL.ÚS 38/99). Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol túto zamietnuť. Uviedol, že daňový poriadok v § 79 v nadväznosti na § 55 ods. 6 a 7 definuje daňový preplatok a jeho použitie. V zmysle § 2 písm. d) daňového poriadku je daňový preplatok suma platby prevyšujúca splatnú daň. Právoplatným rozhodnutím Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/78-88/2012 zo dňa 15.01.2013 a rozhodnutiami Finančného riaditeľstva SR zo dňa 07.03.2013 a 08.03.2013 boli zrušené právoplatné rozhodnutia Daňového úradu Bratislava I a Daňového úradu Senec, ktorými bol žalobcovi vyrubený rozdiel DPH za zdaňovacie obdobia február až december 2008 a august až december 2007. Vzhľadom na to, že vyrubený rozdiel bol zaplatený v celej výške, žalobcovi vznikol preplatok vo výške zaplatených dorubov po kontrole. Žalovaný mu preplatky na jeho žiadosť doručenú dňa 24.04.2013 vrátil v zákonom stanovenej lehote dňa 24.05.2013. Nakoľko preplatok bol žalobcovi vrátený v zákonom stanovenej lehote, žalovaný mu nepriznal úrok, o čom ho informoval napadnutým oznámením. Žalovaný ďalej poukázal na žiadosť žalobcu o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania doručenú dňa 03.07.2013, kde sa žalobca odvolával na § 165 ods. 1 a 7 daňového poriadku a na to, že podľa § 35b ods. 5 až 7 zákona č. 511/1992 Zb. bol správca dane povinný platiť sankčný úrok z neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov. V tejto súvislosti žalovaný poukázal na napadnuté oznámenie a na prechodné ustanovenie § 165 ods. 1 daňového poriadku, kde je vyjadrený princíp zachovania vykonaných právnych úkonov a ich účinkov, ktoré nastali do účinnosti daňového poriadku. Podľa názoru žalovaného sa ustanovenie § 165 ods. 7 daňového poriadku, ktoré citoval, nevzťahuje na sankčný úrok za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky. Sankčné úroky vyrubené podľa doterajších predpisov sa považujú za úroky z omeškania podľa daňového poriadku, teda na účely tohto zákona sa rozumejú daňou tak, ako úroky z omeškania, úroky a pokuty podľa tohto zákona alebo osobitných predpisov v zmysle § 2 písm. b) daňového poriadku. Žalovaný mal za to, že napadnuté oznámenie bolo vydané v súlade s daňovým poriadkom. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci na nariadenom pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci, a preto ho podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že žalobca zaplatil v mesiacoch november, december 2011 a január 2012 na základe právoplatných rozhodnutí Daňového úradu Bratislava I zo dňa 17.08.2011 rozdiel DPH za zdaňovacie obdobia február až december 2008 v sume 198 322,25 eur. Tieto rozhodnutia však boli spolu s rozhodnutiami Finančného riaditeľstva SR zo dňa 13.10.2011 zrušené rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3 Sžf/78-88/2012 zo dňa 15.01.2013. Žalobca následne požiadal o vrátenie daňového preplatku na DPH a keďže zaplatená suma spĺňala definíciu preplatku, tento mu bol správcom dane vrátený dňa 24.05.2013 podľa ustanovení daňového poriadku. Daňový úrad Senec rozhodnutiami zo dňa 23.04.2009 vyrubil rozdiel DPH za zdaňovacie obdobia august až december 2007 v celkovej sume 80 695,25 eur. Na základe týchto právoplatných rozhodnutí žalobca zaplatil rozdiel DPH dňa 21.07.2009. Finančné riaditeľstvo SR rozhodnutím zo dňa 07.03.2013 a rozhodnutiami zo dňa 08.03.2013 v obnovenom konaní zrušilo právoplatné rozhodnutie Daňového úradu Senec zo dňa 23.04.2009. Dňa 24.05.2013 bol žalobcovi tento preplatok vrátený. Žiadosťou zo dňa 28.06.2012 žalobca požiadal o vydanie rozhodnutia o úroku z omeškania. Žalovaný mu oznámením č. 9102303/5/3624116/2013 zo dňa 30.07.2013 oznámil, že vzniknuté daňové preplatky mu boli vrátené v zákonom stanovenej lehote a z dôvodu dodržania zákonnej lehoty na vrátenie preplatku v zmysle daňového poriadku, mu úrok nebol a nemôže byť rozhodnutím priznaný. Správne orgány aplikovali ustanovenia § 79 ods. 2, 3 daňového poriadku, keďže suma 198 322,25 eur spĺňala definíciu preplatku, ktorý bol žalobcovi na základe jeho žiadosti vrátený dňa 24.05.2013. Rovnako suma 80 695,25 eur spĺňala definíciu preplatku a bola žalobcovi vrátená na jeho žiadosť dňa 24.05.2013. Podľa § 79 ods. 2 daňového poriadku, ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje daňový preplatok na daňovú pohľadávku alebo nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako tri eurá; daňový preplatok na dani z príjmov a na dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva. Podľa § 79 ods. 3 daňového poriadku, ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu tri eurá. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10 %, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10 %. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7. Podľa § 165 (prechodné ustanovenia) daňového poriadku platí, že: (ods.1) Právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. (ods.2) Daňové konania začaté a právoplatne neukončené pred účinnosťou tohto zákona sa dokončia podľa doterajších predpisov... (ods.7) Sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona. Predchádzajúci zákon č. 511/1992 Zb. obsahoval ustanovenie § 35b (sankčný úrok), pričom podľa ods. 5 tohto ustanovenia platilo, že rozdiel medzi zaplatenou daňou alebo zaplateným rozdielom dane na základe právoplatného a vykonateľného rozhodnutia správcu dane alebo odvolacieho orgánu a daňou alebo rozdielom dane zníženým novým rozhodnutím sa považuje za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. Rovnako za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu sa považuje aj rozdiel medzi zaplateným sankčným úrokom vyrubeným rozhodnutím správcu dane a sankčným úrokom zníženým podľa odseku 4 novým rozhodnutím. Ak bol právoplatným rozhodnutím alebo novým právoplatným rozhodnutím priznaný vyšší nárok na nadmerný odpočet alebo na jeho neodpočítanú časť, považuje sa priznaný vyšší rozdiel nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu; ak bol právoplatným rozhodnutím alebo novým právoplatným rozhodnutím priznaný vyšší nárok na vrátenie uplatneného vrátenia dane, považuje sa priznaný vyšší rozdiel dane za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu. Správca dane vráti sumu neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti nového rozhodnutia. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, správca dane v lehote na vrátenie sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov použije túto sumu alebo jej časť podľa § 63, o čom vyrozumie daňový subjekt. Podľa ods. 6 správca dane za obdobie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu podľa odseku 5 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok vo výške štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v deň, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu v lehote podľa osobitného zákona alebo spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona. Ak štvornásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 15 %, pri výpočte sankčného úroku sa namiesto štvornásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 15 %. Sankčný úrok sa vypočíta zo sumy neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov daňového subjektu a počtu dní, ktoré uplynú odo dňa, keď daňový subjekt zaplatil správcovi dane pôvodnú výšku dane, najskôr však odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o vyrubení tejto dane, alebo keď vznikol nárok na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho neodpočítanej časti v lehote podľa osobitného zákona alebo nárok na vrátenie spotrebnej dane v lehote podľa osobitného zákona, do dňa, keď správca dane neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky poukázal daňovému subjektu, pričom tento deň sa do počtu dní nezapočítava. Za tento deň sa považuje deň, keď sa peňažné prostriedky odpíšu z účtu správcu dane. Podľa ods. 7 správca dane do 15 dní od poukázania neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov podľa odseku 6 zaplatí daňovému subjektu sankčný úrok. O zaplatení sankčného úroku vydá správca dane daňovému subjektu rozhodnutie. Proti tomuto rozhodnutiu sa možno odvolať. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, správca dane v lehote na jeho zaplatenie sumu sankčného úroku alebo jeho časť použije podľa § 63, o čom vyrozumie daňový subjekt. V daňovom poriadku v porovnaní so zákonom č. 511/1992 Zb. chýba definícia pojmu sankčný úrok za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky a samotné ustanovenie § 79 ods. 3 daňového poriadku určuje správcovi dane povinnosť rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku vráteného po lehote stanovenej v ods. 2. Z § 165 ods. 7 daňového poriadku vyplýva, že sankčný úrok podľa doterajších predpisov (zákon č. 511/1992 Zb.) sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona (daňový poriadok). Uvedené logicky znamená, že ak sa odkazuje na sankčný úrok podľa doterajších predpisov, musí sa mať na mysli aj sankčný úrok platený správcom dane za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky daňového subjektu tak, ako bol tento definovaný v predchádzajúcom zákone č. 511/1992 Zb. v § 35b ods. 5 až 7. Aj keď úprava daňového poriadku priamo nedefinuje pojem neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov, bolo by naivné sa domnievať, že takéto prípady nevznikajú, teda že by nevznikali situácie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov. Žalobca správne poukázal na dôvodovú správu k § 165 daňového poriadku, v ktorej sa uvádza, že sa navrhuje ponechať sankčný systém zavedený zákonom č. 609/2003 Z. z. od 01.01.2004. Súd v tomto smere len dopĺňa, že inštitút sankčného úroku bol zavedený novelou zákona č. 511/1992 Zb. účinnou od 01.01.2004, z ktorej vyplýva, že do nadobudnutia platnosti zmluvy o pristúpení SR k EÚ sa ustanovenie § 35b ods. 1 až 9 zákona č. 511/1992 Zb. uplatní na všetky dane s výnimkou dane z pridanej hodnoty a spotrebných daní. V zmysle zákona č. 511/1992 Zb. platilo, že ak bolo zrušené pôvodné právoplatné a vykonateľné rozhodnutie správcu dane alebo odvolacieho orgánu, na základe ktorého bola zaplatená daň, správca dane bol povinný vrátiť sumu neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov do 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti a vykonateľnosti nového rozhodnutia a do 15 dní od poukázania neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov mal zaplatiť aj sankčný úrok. Súd je názoru, že ak by sa sankčný úrok upravený v § 35b ods. 5 až 7 zákona č. 511/1992 Zb. nepovažoval za úrok z omeškania podľa § 156 daňového poriadku, muselo by to byť v daňovom poriadku výslovne uvedené. Z § 165 ods. 7 daňového poriadku však vyplýva, že sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona. V danom prípade je zrejmé, že rozhodnutia správcu dane, na základe ktorých žalobca zaplatil rozdiel DPH, bolo zrušené právoplatným rozsudkom najvyššieho súdu ako nezákonné, a teda vznikla situácia, keď zanikli rozhodnutia (boli zrušené), od ktorých zaplatená daň odvodzovala svoju splatnosť, čiže zanikol platobný výmer a zaplatená daň sa stala daňovým preplatkom. Súd odmieta názor žalovaného, že nakoľko zákonná lehota na vrátenie daňového preplatku bola v zmysle daňového poriadku dodržaná, nebol a nemohol byť úrok priznaný rozhodnutím. Právnym úkonom rozhodujúcim pre priznanie úroku žalobcovi je zaplatenie rozdielu dane na základe právoplatných rozhodnutí Daňového úradu Bratislava I zo dňa 17.08.2011 a Daňového úradu Senec zo dňa 23.04.2009, ktoré boli ako nezákonné zrušené. Z uvedeného je zrejmé, že peňažné prostriedky zaplatené na základe nezákonne vydaných platobných výmerov, ktoré boli súdom zrušené, treba považovať za neoprávnene zadržiavané peňažné prostriedky. Z § 165 ods. 1 daňového poriadku vyplýva, že právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, zostávajú zachované. Je teda možné prijať záver, že zachované zostávajú aj práva vyplývajúce pre žalobcu a povinnosti vyplývajúce pre správcu dane z rozhodnutí zrušených po 01.01.2012 a z vrátenia zaplatenej dane alebo priznania nadmerného odpočtu. Žalobca správne poukázal aj na judikatúru Ústavného súdu SR, ktorú súd nebude v tomto rozsudku opisovať, keďže je účastníkom konania známa. Z vyššie uvedeného podľa názoru súdu vyplýva, že účelom daňového poriadku nebolo vylúčiť sankčný úrok zavedený zákonom č. 609/2003 Z. z., ale tento naopak ponechať ako súčasť existujúcich daňových vzťahov daňového subjektu a štátu vo forme úroku z omeškania podľa daňového poriadku. Je pritom potrebné zdôrazniť, že právny poriadok tvorí jednotný celok, má povahu systému, ktorý je ďalej diferencovaný na subsystémy rôznych úrovní (právo súkromné a verejné, právne odvetvia a právne inštitúty), ktoré v sebe zlučujú prvky podľa rôznych kritérií. Zo systémovej povahy právneho poriadku vyplýva, že jeho jednotlivé súčasti (subsystémy a prvky) vstupujú do určitých funkčných väzieb. Z toho vyplýva prirodzená požiadavka, aby interpret určitého ustanovenia právneho predpisu neobmedzoval svoj rozhľad len na jedno či niekoľko ustanovení, ale aby ho chápal ako súčasť celku (systému), ktoré s ohľadom na princípy jednotnosti a bezrozpornosti právneho poriadku vytvárajú s ostatnými časťami logický, resp. logicky súladný významový celok. Súčasťou systémového chápania právneho poriadku je aj rešpektovanie toho, že rôzne právne predpisy upravujú inštitúty, ktoré sú spoločné celému právnemu poriadku, prípadne aspoň niekoľkým jeho odvetviam. Rovnaké právne inštitúty môžu patriť do niekoľkých rôznych právnych odvetví (napr. premlčanie, úroky z omeškania, príslušenstvo ale aj právoplatnosť, zastúpenie, absolútna neplatnosť právneho úkonu alebo dôkazné bremeno, ručenie), a to preto, lebo tak kľúčové inštitúty akým sú napr. premlčanie, úroky z omeškania, príslušenstvo, preklúzia, sa uplatňujú nielen v práve súkromnom, ale aj v práve verejnom, a to ako v hmotnom tak aj procesnom. Pre každý systém je charakteristické, že na strane jednej sa elementy, z ktorých je tvorený, prispôsobujú štruktúre, ktorej sú súčasťou, na strane druhej na túto štruktúru sami pôsobia. V dôsledku prispôsobovania elementov štruktúre tak môže dôjsť a zákonite dochádza k tomu, že pôvodne identický element sa môže v dôsledku pôsobenia štruktúry líšiť od rovnakého elementu, ktorý sa stal súčasťou inej štruktúry, resp. jej inej úrovne. To isté platí aj pre právo. Každý právny inštitút ovplyvňuje právne odvetvie, ktorého je súčasťou, avšak zároveň toto právne odvetvie prispôsobuje právny inštitút svojim funkciám a svojej povahe. Preto sa môže právny inštitút, ktorý sa uplatňuje v rôznych právnych odvetviach, obsahovo odlišovať, nemôže však ísť o odlišnosti obsahovo tak veľké, aby tým boli popreté základné pojmové znaky konkrétneho právneho inštitútu, nakoľko potom by už nešlo o ten istý ale o iný právny inštitút. Vyššie uvedené platí aj pre úroky. S inštitútom úrokov sa stretávame v práve súkromnom ale aj v práve verejnom. Úroky sú sankciou, ktorá nastupuje v rozmanitých situáciách. V danom prípade za to, že žalobca nemohol po určitý čas disponovať s peňažnými prostriedkami, ktoré zaplatil na základe neskôr zrušeného rozhodnutia (nezákonného) správcu dane a to až do ich vrátenia. Podľa názoru súdu je tiež podstatná aplikácia materiálneho hľadiska, nakoľko právny formalizmus v podmienkach demokratického právneho štátu nemôže celkom prevládnuť. Úlohou súdu v podmienkach materiálneho právneho štátu je nájsť také riešenie, ktoré je v súlade so všeobecnou ideou spravodlivosti, resp. v súlade s prirodzeno-právnymi princípmi. Súd nemôže tolerovať formalistický prístup, pričom je nutné zdôrazniť, že povinnosť súdu nachádzať právo neznamená len vyhľadávať priame a výslovné pokyny v zákonnom texte, ale tiež formulovať, čo je zmyslom a účelom právnych predpisov. Súd teda musí nielen rešpektovať právo, ale jeho výklad a aplikácia musia smerovať k spravodlivému výsledku. Súdu prislúcha, aby sa zaoberal otázkou, či mechanická a formalistická aplikácia zákona bez ohľadu na zmysel a účel záujmu chráneného právnou normou, nemôže priniesť absurdné následky a v prípade, že tomu tak je, aby takúto interpretáciu zákona odmietol a zvolil výklad v duchu zákona. V situácii, keď ustanovenie právneho predpisu dovoľuje dvojaký výklad (jeden ústavne súladným a druhý ústavne nesúladným spôsobom), má prioritu jeho výklad ústavne súladným spôsobom. Pre súdy táto povinnosť vyplýva celkom jednoznačne z čl. 144 ods. 1 v spojení s čl. 152 ods. 4 ústavy. Keďže podľa čl. 144 ods. 2 ústavy môžu súdy namietať nesúlad všeobecne záväzného právneho predpisu s ústavou, sú tým viac zaviazané k ústavne súladnému výkladu každého zákona týkajúceho sa ich rozhodovacej činnosti. Táto povinnosť súdu zodpovedá ústavne garantovanému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 50/01). Ústavný súd už vo veci sp. zn. PL. ÚS 18/98 uviedol, že v prípade, ak dôjde k výkladu právnych predpisov inak ako ústavne konformným spôsobom, "môže to mať dopad na niektoré zo základných práv a slobôd". Podľa právneho názoru ústavného súdu preto ústavne súladný výklad zákonov týkajúcich sa rozhodovacej činnosti súdov predstavuje neoddeliteľnú súčasť ich rozhodovacej činnosti a ako taký jedine zodpovedá základnému právu každého na súdnu ochranu podľa čl. 46 ústavy (II. ÚS 50/01). Ústavný súd už v rozhodnutí sp. zn. III. ÚS 274/07 zo dňa 11.10. 2007 uviedol, že „orgány aplikujúce správne právo a spomedzi nich osobitne sudcovia pri rozhodovaní v správnom súdnictve sú oprávnení nedostatky zákonnej právnej úpravy svojím výkladom odstraňovať. Takéto odstraňovanie však nemožno považovať za legislatívnu činnosť, ktorá by narúšala ústavný princíp trojdelenia štátnej moci. Sudca pri interpretácii normy správneho práva nesmie tvoriť, ale môže odhaľovať a formulovať vzťahy medzi jednotlivými právnymi normami vychádzajúc z účelu a zmyslu právnej úpravy. Jedinou požiadavkou, ktorá je pritom na sudcu kladená, je ústavná konformita výkladu (čl. 152 ods. 4 Ústavy SR).". Záverom súd zdôrazňuje, že vždy je nevyhnutné vychádzať z individuálnych, teda na konkrétnych skutkových zisteniach založených rozmeroch každej súdom prejednávanej veci. Mnohé prípady a ich špecifické okolnosti môžu byť značne komplikované a netypické; to však nezbavuje súd povinnosti urobiť všetko pre spravodlivé riešenie, akokoľvek sa to môže zdať zložité. Spravodlivosť musí byť v procese, ktorým súd interpretuje a aplikuje právo, vždy prítomná ako hodnotový činiteľ. Spravodlivosť je hodnotovým princípom, ktorý je spoločný všetkým demokratickým právnym poriadkom. Nad každým vytváraním súdneho rozhodnutia sa nesie dvojaký imperatív: rozhodnutie musí byť nielen zákonné, ale predovšetkým spravodlivé. Úlohou súdu je práve rozpoznať cez zákon spravodlivosť. Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci dospel k záveru, že nakoľko žalovaný posúdil vec po právnej stránke nesprávne, bolo potrebné napadnuté rozhodnutie ako nezákonné zrušiť podľa § 250j ods. 2 písm. a) O.s.p. a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie, v ktorom bude právnym názorom súdu viazaný. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na plný úspech žalobcu v konaní mu priznal voči žalovanému právo na náhradu trov konania potrebných na účelné uplatňovanie práva, vyplývajúce zo súdneho spisu a uplatnené právnym zástupcom. Trovy konania pozostávajú zo zaplateného súdneho poplatku za žalobu vo výške 70,- eur a z trov právneho zastúpenia advokátom, ktorý vo veci vykonal 2 úkony právnej služby v roku 2013 - prevzatie a príprava zastúpenia a podanie žaloby na súd (podľa § 14 ods. 1 písm. a), c) vyhlášky č. 655/2004 Z. z.) t.j. 2x 130,16 eur, čo spolu s režijným paušálom 2 x 7,81 eur a DPH predstavuje sumu 331,13 eur, ktorú je žalovaný povinný podľa § 149 ods. 1 O.s.p. zaplatiť žalobcovi na účet jeho právneho zástupcu. Trovy právneho zastúpenia boli vyčíslené v súlade s § 11 ods. 4 , § 14 ods. 1 písm. a), c), § 16 ods. 3 vyhlášky č. 655/2004 Z. z.. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo, na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.