Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/254/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201932 Dátum vydania rozhodnutia: 18. 03. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Trenčan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1013201932.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a členov senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: Bau Trans EÚ, s.r.o., Malé Pálenisko 11, Bratislava, IČO: 46 607 561, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/XXX zo dňa 02.08.2013, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/XXX zo dňa 02.08.2013 z r u š u j e podľa § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný je povinný zaplatiť žalobcovi náhradu trov konania v sume 70,- eur za súdny poplatok do 30 dní od právoplatnosti rozsudku. o d ô v o d n e n i e : I. Žalobou podanou na tunajší súd dňa 30.10.2013 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. XXXXXXX/X/XXXXXX/XXXX/XXX zo dňa 02.08.2013, ktorým bolo na odvolanie žalobcu potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Bratislava č. XXXXXXX/X/XXXXXXX/XXXX zo dňa 20.05.2013. Týmto rozhodnutím správca dane podľa § 4c ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon o DPH“) určil žalobcovi ako žiadateľovi o registráciu pre daň z pridanej hodnoty (ďalej aj len „DPH“) zábezpeku na DPH vo výške 500 000 eur na obdobie 12 mesiacov a zároveň mu uložil povinnosť zložiť ju na účet Daňového úradu Bratislava alebo bankovou zárukou poskytnutou bankou bez výhrad do 20 dní od doručenia tohto rozhodnutia. V odôvodnení konštatoval, že dôvodom určenia zábezpeky na DPH bolo zistenie, že konateľ/spoločník spoločnosti Bau Trans EÚ, s.r.o. bol/je personálne alebo majetkovo prepojený na iné daňové subjekty (právnické osoby), ktoré majú/mali nedoplatky na DPH 1 000 eur a viac, ktoré neboli ku dňu podania žiadosti o registráciu pre DPH zaplatené a vznikli v období, v ktorom konateľ/spoločník žiadateľa bol konateľom/spoločníkom týchto právnických osôb. V podanej žalobe sa žalobca domáhal zrušenia napadnutého i prvostupňového rozhodnutia a zároveň požiadal súd o predloženie piatich predbežných otázok na Ústavný súd SR: 1. Je prípustné uloženie dvojitej povinnosti a to povinnosti zložiť zábezpeku na DPH podľa § 4c zákona o DPH ako postihu za splnenie povinnosti podať žiadosť o registráciu uloženej v § 4 ods. 1 zákona o DPH? 2. Je § 4c zákona o DPH v súlade s § 108 Obchodného zákonníka a Ústavou SR? 3. Je § 4c zákona o DPH v súlade s § 11 ods. 2 zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon č. 7/2005 Z. z.“) a vzniká žalobcovi povinnosť podať návrh na vyhlásenie konkurzu? 4. Je vylúčenie odkladného účinku odvolania zákonom o DPH v prípade, že výkonom rozhodnutia hrozí oprávnenej osobe závažná ujma, v súlade so zákonmi SR a Ústavou SR? 5. Je rozhodnutie Daňového úradu Bratislava, potvrdené rozhodnutím Finančného riaditeľstva SR, nulitné a je Daňový úrad Bratislava oprávnený na základe tohto rozhodnutia vykonať exekúciu? Žalobca v žalobe namietal, že vydaním napadnutého rozhodnutia došlo k porušeniu zásady ne bis in idem, teda zákazu dvojitého postihu rovnakého subjektu za jedno konanie. Uviedol, že dňa 07.05.2013 odovzdal Daňovému úradu Bratislava podklady potrebné na vykonanie daňovej kontroly za účelom preverenia dosiahnutého obratu a po jej vykonaní mu vznikla povinnosť podať žiadosť o registráciu pre DPH. Po jej splnení mu vznikla ďalšia povinnosť zložiť zábezpeku na DPH vo výške 500 000 eur. Žalobca zastal názor, že § 4 ods. 1, § 4c a § 4c ods. 2 zákona o DPH sú v rozpore so zásadou zrozumiteľnosti uplatňovanou pri tvorbe právnych predpisov. Podľa žalobcu za žiadateľa nemožno považovať osobu, ktorej vznikla povinnosť priamo zo zákona, lebo ide o povinnú osobu. Ak by skutočne išlo o žiadateľa, následkom nesplnenia povinnosti by bolo nevyhovenie žiadosti, nie však nútený výkon rozhodnutia spočívajúci v uložení povinnosti zložiť zábezpeku. Postihovanie splnenia povinnosti uloženej priamo zákonom je podľa žalobcu v rozpore so zásadami právneho štátu. Považoval za neprípustné, aby bol zákon prekážkou uplatňovania práv fyzických a právnických osôb, ktoré im vyplývajú priamo z Ústavy SR. Postupom žalovaného došlo k porušeniu princípu ústavnosti a zákonnosti, ustanoveniami zákona o DPH dochádza k porušovaniu práva na podnikanie vyplývajúceho z Ústavy SR, Obchodného zákonníka a živnostenského zákona. Žalobca ďalej tvrdil, že správne orgány oboch stupňov porušili princíp zákazu retroaktivity, podľa ktorého právne predpisy pôsobia iba do budúcnosti. Mal za to, že ustanovenia zákona o DPH sa nemôžu aplikovať na posudzovanie platobnej dôveryhodnosti konateľa z minulosti, nemôžu byť dôvodom pre uloženie povinnosti zloženia neprimerane vysokej zábezpeky a preto je poukazovanie na prepojenosť spoločností pred nadobudnutím účinnosti zákona č. 563/2009 Z. z. irelevantné. Poukázal na to, že obligatórnou podmienkou založenia spoločnosti je súhlas správcu dane s jej zápisom do obchodného registra, pričom Daňový úrad Bratislava takýto súhlas žalobcovi udelil. Pri posudzovaní finančnej spoľahlivosti ho už však považoval za osobu s vysokým rizikom vzniku daňového nedoplatku a uložil mu povinnosť zložiť zábezpeku v najvyššej možnej výške. Žalobca namietal, že výška kaucie je nezákonná, neprijateľná a nie je v súlade s Obchodným zákonníkom, zákonom č. 7/2005 Z. z., ani Ústavou SR. Mal za to, že výška kaucie podľa § 4c zákona o DPH musí byť primeraná výške splateného základného imania spoločnosti podľa § 108 Obchodného zákonníka, bez ohrozenia jej existencie. Žalobca tiež namietal, že žalovaný si nesplnil povinnosť vydať rozhodnutie v lehote stanovenej zákonom č. 563/2009 Z. z., nakoľko žalobca podal dňa 29.05.2013 odvolanie proti prvostupňovému rozhodnutiu a žalovaný dal napadnuté rozhodnutie na poštovú prepravu až dňa 28.08.2013. Ani uvedenie skoršieho dátumu (02.08.2013) na napadnutom rozhodnutí ho nezbavuje zodpovednosti za zmeškanie lehoty na jeho vydanie. Žalovaný konal v rozpore s § 65 zákona o DPH, hoci jeho povinnosťou je konať v súlade so zásadou zákonnosti daňového konania uvedenou v § 3 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z., podľa ktorej sa pri správe daní dbá na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Z dôvodu vydania napadnutého rozhodnutia po uplynutí zákonom stanovej lehoty ho žalobca označil za nulitné. II. Žalovaný v písomnom vyjadrení k žalobe navrhol túto zamietnuť, a to z dôvodov uvedených v napadnutom rozhodnutí. Nesúhlasil s námietkou žalobcu o nesplnení si povinnosti vydať rozhodnutie v lehote stanovenej v § 65 zákona č. 563/2009 Z. z. a poukázal na to, že vzhľadom na povahu veci išlo o osobitne zložitý prípad, kde je lehota na rozhodnutie 60 dní. Táto lehota začala plynúť dňa 02.07.2013, kedy mu bolo doručené odvolanie, a skončila dňa 31.08.2013. Žalovaný neuviedol na napadnutom rozhodnutí zavádzajúci skorší dátum, ale uviedol dátum, kedy bolo napadnuté rozhodnutie reálne vypracované. Tvrdenie žalobcu o nulite napadnutého rozhodnutia podľa žalovaného nie je v súlade so zákonom. Žalovaný ďalej uviedol, že v aj prípadoch povinného zloženia zábezpeky musí správca dane postupovať v súlade so zákonom. Dôvodom uloženia zábezpeky bolo zistenie, že konateľ/spoločník spoločnosti žalobcu bol/je personálne alebo majetkovo prepojený na iné daňové subjekty s nedoplatkom na DPH 1 000 eur a viac, ktoré ku dňu podania žiadosti o registráciu pre DPH neboli zaplatené a vznikli v období, v ktorom konateľ/spoločník žalobcu bol konateľom/spoločníkom týchto daňových subjektov, a tiež že konateľ/spoločník žiadateľa bol personálne alebo majetkovo prepojený na iné daňové subjekty, ktorým boli odpísané daňové nedoplatky z dôvodu ich zániku v období, v ktorom bol konateľ/spoločník žiadateľa konateľom/spoločníkom týchto subjektov. Aplikáciou § 4c zákona o DPH nie je podľa žalovaného porušované právo na podnikanie garantované Obchodným zákonníkom či Ústavou SR. Zákonom č. 246/2012 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon o DPH, sa od 01.10.2012 v súvislosti s bojom proti daňovým podvodom a únikom na DPH sprísnili podmienky na registráciu pre DPH pre subjekty, ktoré v súčasnosti alebo v minulosti vlastnili alebo riadili spoločnosti, ktoré majú alebo mali nedoplatky na DPH, s čím súvisí aj zloženie zábezpeky. Ustanovenia § 4 ods. 1 a § 4c ods. 1 písm. c) zákona o DPH nie sú dvojitým postihom, nakoľko povinnosť platiť zábezpeku nemajú všetky osoby, ktoré dosiahli zákonom stanovený obrat 49 790 eur, ale spoločnosti spĺňajúce podmienky stanovené v § 4c ods. 1 zákona o DPH. Z uvedeného vyplýva, že keby si majetkovo/personálne prepojené spoločnosti v osobe konateľa/spoločníka plnili povinnosti platiť dane riadne a včas, žalobcovi by nebola určená žiadna zábezpeka. Konateľ žalobcu určenou povinnosťou zložiť zábezpeku len nesie objektívne dôsledky svojho dlhodobého ekonomického správania. Pokiaľ ide o výšku zábezpeky, žalovaný uviedol, že zákon o DPH neumožňuje správcovi dane určovať ju v závislosti na výške základného imania spoločnosti. Výška zábezpeky bola vygenerovaná na základe zákonných atribútov, je prijateľná, netrpí vadou nesprávnosti, zohľadňuje mieru rizika vzniku prípadných daňových nedoplatkov a je výsledkom hodnotenia objektívnych kritérií a to najmä výšky nedoplatkov u osôb, ktoré sú so žiadateľom prepojené. V súvislosti s tým, že sa žalobca pri určení výšky zábezpeky dovolával fiškálnej neutrality či odstránenia dvojitého zdanenia, žalovaný poukázal na to, že dve s ním personálne prepojené spoločnosti boli ex offo vymazané z obchodného registra, pričom v rozhodnom čase vykazovali vysoké nedoplatky na DPH, ktorých vymáhanie bolo ich výmazom znemožnené. Podľa žalovaného nie je daňovo spravodlivé, že niektoré daňové subjekty si riadne a včas plnia svoje daňové povinnosti a iné dane neplatia a svojím nezákonným konaním získavajú nespornú konkurenčnú výhodu. Práve tomuto deformačnému účinku má schválený inštitút zábezpeky zabrániť. Aplikácia § 4 a § 4c zákona o DPH podľa názoru žalovaného nezasahuje do súkromnoprávnych vzťahov ani neobmedzuje slobodu podnikania. Pri určení povinnosti zloženia zábezpeky nebol podľa žalovaného porušený ani princíp zákazu retroaktivity, keďže zákonom stanovený termín zaplatenia nedoplatkov, od ktorého sa odvíja povinnosť žalobcu zložiť zábezpeku, je deň podania žiadosti o registráciu pre DPH (v danom prípade ku dňu 19.04.2013), čo znamená, že zákon nepôsobí retroaktívne. Nakoniec žalovaný uviedol, že ustanovenia § 11 ods. 2 písm. h) vyhlášky č. 25/2004 Z. z. a § 105b Obchodného zákonníka, na ktoré sa žalobca odvolával v súvislosti s údajným súhlasom správcu dane so zápisom žalobcu do obchodného registra, neboli účinné v čase jeho zápisu do obchodného registra dňa 27.06.2012. Do Obchodného zákonníka bol § 105b vložený zákonom č. 246/2012 Z. z. s účinnosťou od 01.10.2012. Na záver žalovaný zdôraznil, že správca dane žiaden súhlas so založením spoločnosti Bau Trans EÚ, s.r.o. nevydal a ani vydať nemohol. III. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci na nariadenom pojednávaní preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo. Vychádzal pritom z obsahu administratívneho spisu, z ktorého vyplynul skutkový stav opísaný v predchádzajúcich častiach odôvodnenia tohto rozsudku. Skutkové okolnosti prípadu neboli medzi účastníkmi sporné. Podľa § 4 ods. 1 zákona o DPH, zdaniteľná osoba, ktorá má sídlo, miesto podnikania alebo prevádzkareň v tuzemsku, a ak nemá takéto miesto, ale má bydlisko v tuzemsku alebo sa v tuzemsku obvykle zdržiava, a ktorá dosiahla za najviac 12 predchádzajúcich po sebe nasledujúcich kalendárnych mesiacov obrat 49 790 eur, je povinná podať daňovému úradu žiadosť o registráciu pre daň. Zdaniteľná osoba je povinná podať žiadosť o registráciu pre daň do 20. dňa kalendárneho mesiaca nasledujúceho po mesiaci, v ktorom dosiahla obrat podľa prvej vety. Podľa § 4c ods. 1 písm. c) bod 1. zákona o DPH s účinnosťou od 01.10.2012, zdaniteľná osoba, ktorá podala žiadosť o registráciu pre daň podľa § 4 ods. 1 až 4, je povinná zložiť zábezpeku na daň zložením peňažných prostriedkov na účet daňového úradu alebo bankovou zárukou poskytnutou bankou bez výhrad na obdobie 12 mesiacov v prospech daňového úradu vo výške požadovanej zábezpeky, ak konateľ alebo spoločník tejto zdaniteľnej osoby je alebo bol konateľom alebo spoločníkom právnickej osoby, ktorá má, alebo mala ku dňu zániku nedoplatky na dani z pridanej hodnoty 1 000 eur a viac, ktoré vznikli v období, v ktorom bol konateľom alebo spoločníkom a ktoré ku dňu podania žiadosti o registráciu pre daň neboli zaplatené. Podľa § 4c ods. 2 zákona o DPH, žiadateľovi o registráciu uvedenému v odseku 1 určí daňový úrad rozhodnutím výšku zábezpeky na daň, ktorá je najmenej 1 000 eur a najviac 500 000 eur. Pri určení výšky zábezpeky na daň prihliadne daňový úrad na riziko vzniku nedoplatku na dani zdaniteľnej osoby. Žiadateľ o registráciu je povinný zložiť zábezpeku na daň do 20 dní od doručenia rozhodnutia o zložení zábezpeky na daň. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. Podľa ods. 2 správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. Podľa ods. 3 správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Ako už krajský súd konštatoval vo svojich rozhodnutiach v skutkovo i právne obdobných veciach (napr. rozsudok vo veci sp. zn. 2S 255/2013), z dôvodovej správy k novele zákona o DPH, ktorá zaviedla s účinnosťou od 01.10.2012 povinnosť zloženia zábezpeky na daň pred registráciou rizikových subjektov za platiteľov dane, vyplýva, že jej zámerom bolo prijať legislatívne opatrenia, ktoré efektívne potlačia možnosti podvodných aktivít a zabránia ich ďalšiemu rozširovaniu a ktoré súčasne nebudú predstavovať administratívne prekážky rozvoja podnikateľských aktivít legálne podnikajúcich subjektov. Táto úprava je v súlade so základným predpisom pre DPH v rámci Európskej únie - smernicou Rady 2006/112/ES z 28.11.2006 o spoločnom systéme DPH (ďalej aj len „smernica o DPH“). Zavedenie inštitútu zábezpeky v Slovenskej republike je v súlade s možnosťami, ktoré smernica o DPH dáva členským štátom na základe článku 273. Podľa článku 273 smernice o DPH môžu členské štáty uložiť iné povinnosti, ktoré považujú za potrebné na riadny výber DPH a na predchádzanie daňovým podvodom, pod podmienkou, že splnia požiadavku rovnakého zaobchádzania s transakciami uskutočňovanými na vnútroštátnej úrovni s transakciami uskutočňovanými medzi členskými štátmi zdaniteľnými osobami, a pod podmienkou, že tieto povinnosti nepovedú pri obchode medzi členskými štátmi k formalitám spojeným s prechodom hraníc. Krajský súd vyhodnotil ako nedôvodné námietky žalobcu týkajúce sa uloženia dvojitého postihu rozhodnutím a postupom daňových orgánov (porušenie zásady ne bis in idem), a to povinnosti podať žiadosť o registráciu uloženej v § 4 ods. 1 zákona o DPH a povinnosti zložiť zábezpeku na DPH podľa § 4c zákona o DPH. Stotožnil sa s názorom žalovaného, že povinnosť zložiť zábezpeku nemajú právnické osoby, ktoré dosiahli zákonom stanovený obrat 49 790 eur, ale tie obchodné spoločnosti, ktoré spĺňajú podmienky stanovené v § 4c ods. 1, čo v prípade žalobcu bolo/je personálne alebo majetkové prepojenie na iné daňové subjekty s nedoplatkom na DPH vo výške 1 000 eur a viac, ktorý ku dňu podania žiadosti o registráciu pre DPH nebol zaplatený a ktorý vznikol v období, v ktorom konateľ/spoločník žalobcu bol konateľom/spoločníkom týchto subjektov. Z uvedeného teda vyplýva, že ak by si obchodné spoločnosti, ktoré boli resp. sú majetkovo či personálne prepojené na konateľa/spoločníka spoločnosti žalobcu, plnili povinnosť platiť dane riadne a včas, žalobcovi by nebola určená povinnosť zložiť žiadnu zábezpeku. Krajský súd si neosvojil ani tvrdenie žalobcu, že ustanovenia § 4c zákona o DPH sú diskriminačné a že ich aplikáciou je porušované právo na podnikanie garantované Obchodným zákonníkom alebo Ústavou SR. Zákon totiž ukladá povinnosť zložiť zábezpeku formou peňažných prostriedkov na účet správcu dane alebo bankovou zárukou tým osobám, ktoré požiadali jednak o dobrovoľnú registráciu na DPH (§ 4 ods. 4 zákona o DPH) a taktiež tým fyzických a právnickým osobám, ktoré sú povinné požiadať o registráciu podľa § 4 ods. 1 až 3 zákona o DPH z dôvodu dosiahnutia obratu a u ktorých sú zároveň splnené zákonné predpoklady na zloženie finančnej zábezpeky. Podmienky stanovené citovaným ustanovením § 4c ods. 1 písm. c) bod 1. zákona o DPH boli v prípade žalobcu splnené, nakoľko so žalobcom personálne alebo majetkovo prepojené obchodné spoločnosti v osobe konateľa/spoločníka mali k rozhodnému dňu nedoplatky na dani 1000 eur a viac. Taktiež niet dôvodu sa domnievať, že by uložením povinnosti zložiť zábezpeku došlo k porušeniu princípu zákazu retroaktivity. Zákonom stanovený rozhodný termín pre posúdenie existencie nedoplatkov, od ktorého sa odvíja povinnosť zložiť zábezpeku na daň, je deň podania žiadosti o registráciu pre DPH, čo je v prípade žalobcu 19.04.2013. Nakoľko aplikované ustanovenia zákona o DPH, týkajúce sa povinnosti zloženia zábezpeky na daň pred registráciou rizikových subjektov za platiteľov dane, boli zavedené s účinnosťou od 01.10.2012, nemohlo dôjsť k retroaktívneho právnemu pôsobeniu tejto právnej normy, ktorej aplikácia sa nijako nedotýka práv nadobudnutých daňovým subjektom pred jej účinnosťou. Čo sa týka tvrdenia žalobcu o udelení súhlasu správcu dane s jeho zápisom do obchodného registra, súd nemá dôvod spochybňovať, že Daňový úrad Bratislava takýto súhlas žalobcovi neudelil, nakoľko § 54 týkajúci sa vydávania takéhoto súhlasu bol do zákona č. 563/2009 Z. z. doplnený až s účinnosťou od 01.01.2012 článkom V. zákona č. 246/2012 Z. z. Pre takýto postup totiž ku dňu zápisu žalobcu do obchodného registra (27.06.2012) nebol zákonný podklad. Krajský súd sa nestotožnil ani s námietkou žalobcu ohľadom nedodržania zákonom stanovenej lehoty na vydanie napadnutého rozhodnutia. V zmysle § 65 zákona č. 563/2009 Z.z. orgán príslušný na rozhodnutie v daňovom konaní rozhodne v osobitne zložitých prípadoch do 60 dní. Vzhľadom na povahu prejednávanej veci, rozsah šetrení daňových orgánov i právne dôsledky rozhodnutia súd nepochybuje o tom, že žalovaný vo veci odvolania proti uloženiu povinnosti zložiť zábezpeku 500 000 eur rozhodoval v osobitne zložitom prípade. Lehota na rozhodnutie začala plynúť 02.07.2013 doručením odvolania žalovanému spolu s predkladacou správou Daňového úradu Bratislava č. 9101302/5/3056085/2013 zo dňa 25.06.2013 a skončila uplynutím 60-teho dňa, t. j. 31.08.2013. Z uvedeného je zrejmé, že žalovaný pri vydaní napadnutého rozhodnutia postupoval v súlade s § 65 zákona č. 563/2009 Z. z. a rozhodol v zákonom stanovenej 60-dňovej lehote. Preto nemožno toto rozhodnutie označiť za nulitné. Námietku žalobcu o tom, že požadovanie kaucie vo výške 500 000 eur je pre neho absolútne neprimerané, neprijateľné a nesprávne, súd vyhodnotil podľa jej obsahu ako námietku týkajúcu sa výšky uloženej zábezpeky. V preskúmavanej veci správny orgán prvého stupňa určil žalobcovi zábezpeku na DPH vo výške 500 000 eur s poukazom na zistenia, že konateľ/spoločník spoločnosti Bau Trans EÚ, s.r.o. bol/je personálne alebo majetkovo prepojený na iné daňové subjekty s nedoplatkom na DPH, a to spoločnosť REAL-DESIGN spol. s r.o., ERS CREDIT spol. s r.o., ERS systems spol. s r.o., REK MEDIA s.r.o. (predtým ERS MEDIA spol. s r.o.), Home service spol. s r.o. a Development Service spol. s r.o., ktoré majú/mali nedoplatok na dani z pridanej hodnoty 1 000 eur a viac, ktorý ku dňu podania žiadosti o registráciu pre daň z pridanej hodnoty nebol zaplatený a ktorý vznikol v období, v ktorom konateľ/ spoločník žalobcu bol konateľom/spoločníkom týchto právnických osôb. Ďalej správca dane zistil, že konateľ/spoločník žiadateľa bol personálne alebo majetkovo prepojený na iné daňové subjekty, ktorým boli odpísané nedoplatky z dôvodu zániku právnickej osoby - SUNNY spol. s r.o. a STAR-FOOD spol. s r.o. v likvidácii, pričom tento dôvod nastal v období, v ktorom konateľ/spoločník žiadateľa o registráciu pre DPH bol konateľom/spoločníkom týchto subjektov. Z uvedeného vyplýva, že postup daňových orgánov spočívajúci vo využití špecifického inštitútu zamedzujúceho daňovým únikom, ktorým je zábezpeka na DPH, bol za daných okolností v súlade so zákonom. Krajský súd je však toho názoru, že nakoľko pri rozhodovaní o výške zábezpeky je daňový úrad povinný prihliadnuť na riziko vzniku nedoplatku na dani zdaniteľnej osoby, nemôže rezignovať na individuálne uváženie tohto rizika a primeranosť výšky zábezpeky v rámci jej zákonom povoleného rozpätia, a najmä na zdôvodnenie tejto voľnej úvahy spôsobom, ktorý by umožnil súdu preveriť, či pri rozhodovaní o tejto otázke nedošlo k prekročeniu medzí a hľadísk stanovených zákonom (§ 245 ods. 2 O.s.p.). Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia vo vzťahu k výške zábezpeky, podľa ktorého výšku generuje informačný systém na základe individuálneho vyhodnotenia všetkých relevantných skutočností, nezodpovedá § 63 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z., ktorý stanovuje povinné náležitosti odôvodnenia rozhodnutia daňového orgánu, a dostáva sa tiež do rozporu s právom účastníka na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, z ktorých taktiež vyplýva aj pre orgány verejnej správy povinnosť riadneho odôvodňovania rozhodnutí zo všetkých relevantných hľadísk. Trvať na vecnom odôvodnení správneho uváženia je potrebné aj vtedy, keď je výška zábezpeky určená v zákonom stanovených medziach, a to z dôvodu vylúčenia svojvôle správnych orgánov pri rozhodovaní a pre potreby prípadného skúmania porovnania stálosti rozhodovacej praxe daňových orgánov. V napadnutom rozhodnutí žalovaný uvádza len skutočnosti, ktoré sú základnými predpokladmi na vznik povinnosti žalobcu na zloženie zábezpeky na DPH v zmysle § 4c ods. 1 písm. b) bod 1 zákona o DPH. Výšku zábezpeky, ktorá v danom prípade bola určená maximálnou sumou 500 000 eur, však nezdôvodňuje žiadnymi konkrétnymi okolnosťami. Z odôvodnenia napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, aká je/bola skutočná výška nedoplatku prepojených spoločností, v ktorých v rozhodnom čase vystupoval Roman Ruhig ako konateľ (ani rádovo), ani iné dôvody, pre ktoré bolo vyhodnotené riziko vzniku daňového nedoplatku u žalobcu ako natoľko závažné, že si vyžadovalo určenie zábezpeky v najvyššej možnej výške. Z uvedených dôvodov súd dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je nezákonné pre nepreskúmateľnosť v dôsledku nedostatku dôvodov rozhodnutia o výške zábezpeky. Preto ho v súlade s § 250j ods. 2 písm. d) O.s.p. zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Súd zrušil len druhostupňové rozhodnutie, nakoľko vytýkaný nedostatok môže odstrániť žalovaný tým, že vydá rozhodnutie, ktoré bude z naznačených hľadísk zodpovedať kritériám riadneho odôvodnenia rozhodnutia s poukazom na § 4c ods. 2 a § 63 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. Krajský súd sa nestotožnil s názorom žalobcu o potrebe preverenia ústavnosti relevantných ustanovení zákona o DPH. Preto nepovažoval za potrebné predložiť Ústavnému súdu SR na posúdenie vyššie uvedené predbežné otázky. V slovenskom právnom systéme sa uplatňuje tzv. prezumpcia ústavnosti právnych noriem, čo znamená, že na účinnú právnu normu sa orgán, ktorý ju aplikuje, musí pozerať ako na súladnú s ústavou dovtedy, kým ústavný súd predpísaným spôsobom nevysloví jej neústavnosť. O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a vzhľadom na úspech žalobcu v konaní mu priznal náhradu trov, ktoré v konaní vynaložil na zaplatenom súdnom poplatku za žalobu v sume 70 eur. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo, na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha. Ak povinný dobrovoľne nesplní, čo mu ukladá vykonateľné rozhodnutie, môže oprávnený podať návrh na výkon exekúcie podľa osobitného zákona.