Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/258/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013201957 Dátum vydania rozhodnutia: 17. 06. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Vlastimil Pavlikovský ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1013201957.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Vlastimila Pavlikovského a členov senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobkyne: T.. J. T. U., J. XXXX/XXX, X., zastúpená: Advokátska kancelária SCHULTZOVÁ & PARTNERS, s.r.o., Digital Park II, Einsteinova 25, Bratislava, v mene ktorej koná Mgr. Denisa Mikušová Schultzová, konateľka a advokátka, proti žalovanému: Úrad verejného zdravotníctva, Trnavská cesta 52, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti postupu a rozhodnutia žalovaného č. C./XXXX/XXXX zo dňa XX.XX.XXXX, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu z a m i e t a. Účastníkom sa právo na náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Včas podanou žalobou sa žalobkyňa domáhala preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. C./XXXX/XXXX zo dňa 03.10.2013 (ďalej aj len „napadnuté rozhodnutie“), ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobkyne proti prvostupňovému rozhodnutiu Regionálneho úradu verejného zdravotníctva Bratislava hlavné mesto so sídlom v Bratislave č. C./XXXX/XXXX zo dňa 29.07.2013 (ďalej aj len „prvostupňové rozhodnutie“) a toto rozhodnutie potvrdil. Prvostupňovým rozhodnutím bola žalobkyňa uznaná vinnou zo spáchania priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. k) zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravotníctva a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon č. 355/2007 Z. z."), ktorého sa dopustila tým, že nezabezpečila ako zástupkyňa svojho dieťaťa, maloletého C. T., nar. XX.XX.XXXX, jeho povinné očkovanie v 3., 5. a 11. mesiaci života vakcínou proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, prenosnej detskej obrne, vírusovému zápalu pečene typu B, invazívnym hemofilovým nákazám, pneumokokovým invazívnym ochoreniam, čím porušila § 51 ods. 1 písm. d) a ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z. v spojení s § 5 ods. 3 a prílohou č. 2, časť A, bod 1 písm. a) vyhlášky MZ SR č. 585/2008 Z. z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení v znení neskorších predpisov (ďalej aj len "vyhláška č. 585/2008 Z. z."). Žalobkyňa súčasne nezabezpečila očkovanie maloletého C. proti osýpkam, mumpsu a ružienke, čím porušila § 51 ods. 1 písm. d) a ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z. v spojení s § 5 ods. 3 a prílohou č. 2, časť A, bod 2 vyhlášky č. 585/2008 Z. z.. Odmietnutie očkovania potvrdila žalobkyňa svojím podpisom dňa 08.02.2013 v ambulancii T.. H. L.. Za spáchaný priestupok jej bola uložená podľa § 56 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. pokuta vo výške 99 eur a bola tiež zaviazaná na náhradu trov správneho konania vo výške 16 eur. Žalobkyňa opísala priebeh správneho konania a najpodstatnejšie skutočnosti. Namietala, že povinnosť, porušenie ktorej má zakladať jej zodpovednosť za spáchaný priestupok a jeho sankcionovanie, nie je stanovené zákonom, ale len vyhláškou, čo je v rozpore s Ústavou SR. Citovala § 51 ods. 1 písm. d), § 52 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z., § 5 ods. 1 vyhlášky č. 585/2008 Z. z. a poukázala na to, že § 6 vyhlášky č. 585/2008 Z. z. určuje druhy a termíny očkovania osôb, ktoré dosiahli určitý vek. Primárna povinnosť fyzických osôb podrobiť sa povinnému očkovaniu vyplýva § 51 ods. 1 písm. d) zákona č. 355/2007 Z. z. za podmienky, že ide o súvislosť s predchádzaním prenosným ochoreniam, sankcia za jej nesplnenie je ustanovená v § 56 ods. 1 písm. k) zákona č. 355/2007 Z. z., pričom tento zákon inú súvislosť na povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu neupravuje. Konkrétne podmienky realizácie sú vymedzené až podzákonným aktom a to vyhláškou č. 585/2008 Z. z., ktorá v prílohe č. 2 stanovuje jednotlivé očkovacie postupy a termíny. Takúto právnu úpravu považovala žalobkyňa za v rozpore s čl. 13 Ústavy SR. Splnomocňovacie ustanovenie § 62 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. jednoznačne nevymedzuje hranice, v ktorých je prípustná úprava vo vyhláške č. 585/2008 Z. z., teda nie je splnená podmienka „v medziach zákona“ ako formálnej podmienky ukladania povinností v súlade s Ústavou SR. Žalobkyňa poukázala na nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 100/02 zo dňa 30.01.2003 a nález sp. zn. III. ÚS 8/94 zo dňa 06.10.1994, podľa ktorého nemožno splnomocniť orgán výkonnej moci na vydanie predpisu nižšej právnej sily, ktorý by určoval medze základných práv a slobôd. Ústava zveruje právo určiť medze základných práv a slobôd len zákonodarnému zboru. Splnomocnenie v zákone na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu, ktorým by boli upravené ďalšie podmienky týkajúce sa ústavou zaručených práv, nie je dovolené. V tejto súvislosti žalobkyňa upriamila pozornosť na rozhodovaciu prax ČR (rozsudok Najvyššieho správneho súdu ČR č. k. 3 Ads 42/2010-92 zo dňa 21.7.2010), kde je povinnosť očkovania taktiež upravená iba vyhláškou a nie zákonom, a preto nie je možné sankcionovať rodičov za jej nesplnenie pokutou. Pokutovanie rodičov označil Najvyšší správny súd ČR za porušenie čl. 4 Listiny základných ľudských práv a slobôd. Žalobkyňa mala za to, že ústavne konformný výklad zákonov musí mať prednosť pred inými, ústavne nekonformnými výkladmi, k čomu sa vyjadril Ústavný súd SR vo viacerých rozhodnutiach, napr. II. ÚS 148/06, III. ÚS 348/06, IV. ÚS 209/07. Ďalej uviedla, že materiálnou podmienkou, ktorej splnenie sa pri ukladaní povinností v zmysle čl. 13 ods. 1 Ústavy SR musí splniť, je zachovanie základného práva a slobody. Ustanovením povinného očkovania dochádza podľa jej názoru k zásahu do viacerých základných práv a slobôd jednotlivcov a to najmä čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 24 ods. 1, čl. 41 ods. 2, čl. 12 ods. 4 Ústavy SR. Žalobkyňa tiež citovala § 154c ods. 1 Ústavy SR, čl. 5, čl. 6 ods. 2, čl. 26 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a dôstojnosti človeka v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny, v zmysle ktorého má každý právo očkovanie ako zásah do oblasti zdravia odmietnuť, pričom štát má možnosť toto právo formou zákona obmedziť v prípadoch, kedy je to nutné v záujme ochrany verejného zdravia. Žalobkyňa tiež namietala, že maloletý Oliver neohrozil verejné zdravie, nakoľko sa u neho nevyskytlo žiadne prenosné ochorenie, proti ktorému ho žalobkyňa odmietla dať zaočkovať a ani žiadne podozrenie z prenosného ochorenia. V súvislosti so sankcionovaním citovala § 12 ods. 1 a 2 zákona č. 355/2007 Z. z., kde podľa jej názoru absentuje povinné očkovanie medzi opatreniami slúžiacimi na predchádzanie vzniku a šíreniu prenosných ochorení a zároveň citovala § 48 tohto zákona novelizovaného s účinnosťou od 01.07.2011 z dôvodu zosúladenia pojmov používaných v slovenskej právnej úprave. V predchádzajúcom znení zákona č. 355/2007 Z. z. bol miesto pojmu „ohrozenie verejného zdravia“ použitý výraz „mimoriadna udalosť“, z čoho vyplýva, že odmietnutie podrobiť sa povinnému očkovaniu nie je považované za ohrozenie verejného zdravia. Žalovaný podľa názoru žalobkyne dostatočným spôsobom nepreukázal ani nezdôvodnil svoj záver, že nezaočkovanie maloletého Olivera ohrozilo verejné zdravie. Okrem toho žalobkyňa poukázala na dôvody, pre ktoré ho odmietla zaočkovať. Taktiež namietala, že nezaočkovaním dieťaťa si uplatňovala výkon svojich základných ľudských práv a slobôd, najmä podľa čl. 24 Ústavy SR, čo mali správne orgány vziať do úvahy a nemali ju nezákonne sankcionovať. Nesúhlasila s postojom žalovaného navodzujúcim situáciu, že očkovanie je povinné a nevyhnutné pre všetkých, pričom jej nepredložil žiadny relevantný dôkaz o účinnosti očkovania. Poukazujúc na pojem kolektívna imunita používaný niektorými odborníkmi pri argumentácii o potrebnosti očkovania namietala, že kolektívnu imunitu nemožno dosiahnuť najmä vysokou zaočkovanosťou populácie tak, ako to tvrdí žalovaný. Rovnako štatistické sledovanie vývoja výskytu chorobnosti na jednotlivé choroby nepodporuje legendy o ústupe chorôb vďaka očkovaniu. V priebehu správneho konania žalobkyňa upozornila žalovaného, že sama trpí autoimunitným ochorením štítnej žľazy a sennou nádchou, ktoré sa u nej objavili v časovej súvislosti po opakovaných očkovaniach proti cudzokrajným chorobám. V nadväznosti na to poukázala na názory viacerých odborných lekárov prezentujúcich nesúhlas s povinným očkovaním. Podľa žalobkyne nie je pravda, že sa k povinnému očkovaniu nevyžaduje informovaný súhlas a apelovala na to, aby bola vzatá do úvahy jej argumentácia použitá v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu ohľadom informovaného súhlasu. Povinné očkovanie je úkon zdravotnej starostlivosti definovaný v § 1 zákona č. 576/2004 Z. z. o zdravotnej starostlivosti, o službách súvisiacich s poskytovaním zdravotnej starostlivosti a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj len „zákon č. 576/2004 Z. z.“), ktorý citovala. Následne citovala § 2 ods. 5 zákona č. 140/1998 Z. z. o liekoch v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon č. 140/1998 Z. z.“), § 4 ods. 4, § 6 ods. 4, § 11 ods. 8 písm. d), § 6 ods. 9 zákona č. 576/2004 Z. z., z ktorých vyplýva, že informovaný súhlas rodiča dieťaťa sa vyžaduje aj pri povinnom očkovaní. Žalobkyňa ho na očkovanie syna nikdy nedala. V súvislosti s porušením povinnosti poskytnúť žalobkyni informáciu o vedľajších účinkoch očkovania bez vyzvania ešte pred podaním očkovacej látky, citovala § 25 ods. 10 a 11 zákona č. 140/1998 Z. z., § 2 ods. 1 a 2 vyhlášky č. 518/2001 Z. z. a § 56 ods. 1 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z., z ktorého vyplýva, že nielen z dôvodu vážnych zdravotných prípadoch, ale aj v iných lekárom zdôvodnených prípadoch, je možné nepodrobiť sa očkovaniu. Oznámením ošetrujúcej lekárky MUDr. Popracovej adresovaným prvostupňovému správnemu orgánu o nesplnení si povinnosti žalobkyňou zabezpečiť očkovanie syna došlo k porušeniu zákona č. 428/2002 Z. z. o ochrane osobných údajov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „ zákon č. 428/2002 Z. z.“), nakoľko povinnosť ošetrujúcich lekárov oznamovať takéto skutočnosti je upravená iba vyhláškou č. 585/2008 Z. z. v § 13 ods. 5, ktorý citovala a nie zákonom. Žalobkyňa citujúc § 7 zákona č. 428/2002 Z. z. poukázala na dve podmienky, za ktorých možno spracúvať osobné údaje a to súhlas dotknutej osoby alebo ak to ustanoví osobitný zákon. Súhlas ako dotknutá osoba nikdy nedala a zákon č. 355/2007 Z. z. ani iný osobitný zákon týkajúci sa ochrany verejného zdravia takúto špecifikáciu poskytovania osobných údajov pre daný účel neobsahuje. Na základe vyššie uvedených skutočností považovala žalobkyňa napadnuté rozhodnutie za nezákonné, vychádzajúce z nesprávneho právneho posúdenia veci a nedostatočne odôvodnené a žiadala ho spolu s prvostupňovým rozhodnutím zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zotrval na svojom doterajšom právnom názore, žiadal ju zamietnuť a napadnuté rozhodnutie v plnom rozsahu potvrdiť. V prvom rade poukázal na odôvodnenie prvostupňového rozhodnutia ako aj napadnutého rozhodnutia. K žalobným námietkam uviedol, že povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam je upravená v § 51 ods. 1 písm. d) zákona č. 355/2007 Z. z.. Ustanovenie § 62 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. splnomocňuje Ministerstvo zdravotníctva SR na vydanie všeobecne záväzného právneho predpisu. Vyhláškou č. 585/2008 Z. z. sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení, pričom táto vyhláška je vydaná v súlade so zákonom a nie je v rozpore s Ústavou SR. K námietke žalobkyne týkajúcej sa rozporu medzi právnou úpravou očkovania s Ústavou SR žalovaný poznamenal, že jemu ani žalobkyni neprináleží posudzovať, či zákon je alebo nie je v rozpore s Ústavou SR. Následne citoval čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, § 51 ods. 1 písm. d) a ods. 3, § 56 ods. 1 písm. k), § 56 ods. 2 a 3 zákona č. 355/2007 Z. z.. Pokiaľ ide o nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 100/02 citovaný v žalobe, tento sa týka nesúladu všeobecne záväzného nariadenia hlavného mesta SR Bratislava o nakladaní s komunálnymi odpadmi a drobnými stavebnými odpadmi na území hlavného mesta. Ďalší citovaný nález Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 8/94 sa týka vyhlášky MZ SR č. 221/1993 Z. z. o rozsahu a podmienkach úhrad poisťovne za poskytnutú zdravotnú starostlivosť zmluvným zdravotníckym zariadeniam s Ústavou SR a netýka sa očkovania. K tvrdeniu týkajúcemu sa Najvyššieho správneho súdu ČR žalovaný uviedol, že vykonávanie povinného očkovania v ČR mu neprináleží hodnotiť. V súvislosti s povinným očkovaním nemožno podľa názoru žalovaného hovoriť o porušení základných práv a slobôd, nakoľko postupoval v súlade s § 3 ods. 1 správneho poriadku. Povinnosť zabezpečiť povinné očkovanie ustanovená zákonom č. 355/2007 Z. z. nie je v rozpore s Dohovorom o ľudských právach a biomedicíne, nakoľko ide o obmedzenie práv z dôvodu ochrany verejného zdravia, čo tento dohovor v čl. 26 ods. 1 pripúšťa. Nerešpektovanie povinného očkovania môže ohroziť zdravie populácie nárastom nebezpečných a život ohrozujúcich infekčných ochorení. Žalovaný vyjadril názor, že žalobkyňa si nesprávne vykladá § 12 zákona č. 355/2007 Z. z., nakoľko toto ustanovenie obsahuje opatrenia na predchádzanie ochoreniam, ktoré sú nariaďované príslušnými orgánmi verejného zdravotníctva na riešenie konkrétnych prípadov v rámci správneho konania a končia vydaním individuálneho správneho aktu - rozhodnutia. V tejto súvislosti citoval § 6 ods. 3, § 5 ods. 4 písm. k), § 51 ods. 1 písm. a), § 52 ods. 1 písm. a), § 53 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z.. Medzi opatrenia uvedené v § 12 zákona č. 355/2007 Z. z. nie je možné zaradiť povinné očkovanie, nakoľko ide o celoplošné očkovanie proti vybraným ochoreniam, ktoré nie je možné zrealizovať v správnom konaní individuálnym správnym aktom. K námietke žalobkyne týkajúcej sa § 48 zákona č. 355/2007 Z. z. žalovaný uviedol, že v ods. 1 písm. b) tohto ustanovenia je zakotvené, že ohrozenie verejného zdravia nastáva pri výskyte prenosného ochorenia a povinné očkovanie predstavuje v súčasnosti najúčinnejšie preventívne opatrenie. Objektívna stránka spočíva v tom, že každé odmietnutie povinného očkovania znamená existenciu jedinca, ktorý môže ďalej šíriť nebezpečné choroby a vážne ohroziť verejné zdravie. Z dôvodu zabezpečenia základných ľudských práv a slobôd je potrebné ochraňovať zdravie jednotlivcov a celej spoločnosti pred vznikom a šírením nebezpečných a život ohrozujúcich prenosných ochorení. Tvrdenie žalobkyne o nepreukázaní objektu a objektívnej stránky priestupku v správnom konaní označil žalovaný za zavádzajúce, nakoľko žalobkyňa nezabezpečila povinné očkovanie svojho syna, čím sa dopustila priestupku podľa § 56 ods. 1 písm. k) zákona č. 355/2007 Z. z., z čoho vyplýva aj spôsob jeho spáchania. Došlo k vnútornému prepojeniu medzi konaním žalobkyne, resp. opomenutím konania a spôsobeným následkom, ktorým je absencia zabezpečenia povinného očkovania maloletého syna. Žalovaný objasnil význam očkovania spočívajúci v individuálnej ochrane jednotlivca pred nákazou a kolektívnej ochrane s dôrazom na kolektívnu imunitu. Rodič, ktorý odmietne dať zaočkovať svoje dieťa, vystavuje riziku nielen svoje dieťa, ale aj ďalšie deti náchylné na infekcie. Nedostatočná optimálna hladina tzv. kolektívnej imunity môže mať za následok návrat osýpok, ružienky, detskej obrny, záškrtu či ďalších infekčných ochorení. Taktiež poukázal na stúpajúci počet prípadov čierneho kašľa postihujúceho tak deti, ako aj dospelých. Imunizácia predstavuje jedno z najvýznamnejších preventívnych opatrení proti prenosným chorobám. Aj napriek tomu, že sa môžu vyskytnúť reakcie po očkovaní, ich frekvencia je mnohonásobne nižšia v porovnaní s komplikáciami a trvalými následkami po prirodzenej infekcii. Z uvedeného dôvodu je individuálny a celospoločenský prínos primárnej prevencie pred infekčnými chorobami vyšší ako je predpokladané riziko vzniku závažného poškodenia po podaní vakcíny. Žalovaný napadnutým rozhodnutím nezasiahol do slobody myslenia, svetonázoru a vierovyznania žalobkyne. V súvislosti s námietkou žalobkyne týkajúcou sa kontraindikácií pri očkovaní žalovaný uviedol, že ošetrujúci lekár pozná zdravotný stav dieťaťa a v prípade podozrenia na kontraindikáciu je povinný zaznačiť to do zdravotnej dokumentácie dieťaťa a zisťovať ju pred zaočkovaním. Nežiaduce reakcie môže spôsobiť aj bežne dostupný liek, nielen očkovacia látka. Vakcíny používané v Slovenskej republike sú registrované v rámci Európskej únie a v rámci národnej registrácie a sú bezpečné a účinné. Pokiaľ ide o ochranu osobných údajov, na ktoré žalobkyňa poukazovala, žalovaný uviedol, že s nimi pri riešení nezabezpečenia povinného očkovania nakladá podľa zákona č. 355/2007 Z. z., vyhlášky č. 585/2008 Z. z. a zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon č. 372/1990 Zb.“). Poskytovateľ zdravotnej starostlivosti je povinný okrem skutočnosti o odmietnutí očkovania oznámiť osobné údaje týchto osôb za účelom zabezpečenia riadneho výkonu verejnej správy. Objektívne právne normy chrániace zdravie detí nesmú byť zrušené kvôli subjektívnemu presvedčeniu rodičov. Právne povinnosti a zodpovednosť vyplývajúca z toho, že je niekto rodičom, je silnejšia než rodičovské práva, ktoré sú tiež zákonné, ale v tomto prípade sú zákonom obmedzené. Preto rodič, ktorý neumožní, aby jeho dieťa bolo zaočkované napriek lekárskym odporúčaniam a právnej povinnosti, zbavuje dieťa jeho práva na fyzické a duševné zdravie a dokonca ohrozuje rovnaké právo ostatných členov spoločnosti. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci podľa § 244 a nasl. O.s.p. preskúmal napadnuté rozhodnutie žalovaného v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť podľa § 250j ods. 1 O.s.p., pretože rozhodnutie a postup žalovaného boli z hľadiska vymedzenia žaloby v súlade so zákonom. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, t.j. najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. Súd v intenciách § 244 ods. 1 O.s.p. musí preskúmavať aj zákonnosť postupu správneho orgánu. Postupom správneho orgánu sa vo všeobecnosti rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený, ale súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a konanie musí ukončiť vydaním rozhodnutia, ktoré má zákonom predpísané náležitosti, ak sa na také konanie vzťahuje zákon o správnom konaní. Z pripojeného administratívneho spisu súd zistil, že dňa 29.05.2013 MUDr. Anna L., W. 12, Bratislava oznámila prvostupňovému správnemu orgánu, že žalobkyňa ako zákonná zástupkyňa maloletého Olivera T. nezabezpečila svojmu maloletému dieťaťu povinné očkovanie. Odmietnutie očkovania žalobkyňa písomne vyjadrila dňa 08.02.2013. Prvostupňový správny orgán začal vo veci správne konanie a nariadil ústne pojednávanie na termín 24.06.2013. Žalobkyňa na ústnom pojednávaní vyhlásila, že povinné očkovanie syna nezabezpečila, pretože sa obávala prípadných nežiaducich účinkov na jeho zdravie. Očkovanie považuje za rizikové a to s ohľadom na to, že v dôsledku predchádzajúcich očkovaní sama trpí autoimunitným ochorením štítnej žľazy a sennou nádchou. Taktiež uviedla, že rozhodnutie nezabezpečiť povinné očkovanie je definitívne a necíti sa byť vinná zo spáchania priestupku. Dňa 29.07.2013 prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. OOD/XXXX/XXXX uznal žalobkyňu vinnou zo spáchania priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa § 56 ods. 1 písm. k) zákona č. 355/2007 Z. z. a uložil jej pokutu podľa § 56 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. vo výške 99 eur. Proti tomuto rozhodnutiu podala žalobkyňa odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný v žalobe napadnutým rozhodnutím, pričom svoje rozhodnutie odôvodnil obdobne ako vyjadrenie k žalobe. Podľa § 51 ods. 1 písm. d) zákona č. 355/2007 Z. z., fyzické osoby sú povinné podrobiť sa v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam lekárskym vyšetreniam a diagnostickým skúškam, ktoré nie sú spojené s nebezpečenstvom pre zdravie, preventívnemu podávaniu protilátok a iných prípravkov, povinnému očkovaniu, liečeniu prenosných ochorení, izolácii a karanténnym opatreniam. Podľa § 51 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z., ak ide o maloletého, zodpovedá za plnenie povinností podľa odsekov 1 a 2 zástupca dieťaťa. Podľa § 56 ods. 1 písm. k) zákona č. 355/2007 Z. z., priestupku na úseku verejného zdravotníctva sa dopustí ten, nezabezpečí ako zástupca dieťaťa plnenie niektorej z povinností podľa § 51 ods. 1 a 2. Podľa § 56 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z., za priestupok podľa odseku 1 možno uložiť pokutu do 1 659 eur a v blokovom konaní do 99 eur. Za nepodrobenie sa povinnému očkovaniu možno uložiť pokutu v súhrnnej výške 331 eur. Podľa § 62 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z., ministerstvo ustanoví všeobecne záväznými právnymi predpismi podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení. Podľa § 1 ods. 1 vyhlášky č. 585/2008 Z. z., prevencia a kontrola prenosných ochorení podľa tejto vyhlášky sa vzťahuje na každé ochorenie, ktoré sa môže preniesť na človeka, s osobitným zreteľom na prenosné ochorenia podliehajúce povinnému hláseniu v Slovenskej republike a tie prenosné ochorenia a špeciálne zdravotné problematiky, ktoré sú zahrnuté do špecializovaných sietí pre epidemiologický dohľad nad prenosnými ochoreniami podľa osobitných predpisov. Podľa ustanovenia § 5 ods. 1 vyhlášky č. 585/2008 Z. z., očkovanie proti prenosným ochoreniam zahŕňa povinné pravidelné očkovanie osôb, ktoré dosiahli určený vek; povinné očkovanie osôb, ktoré sú vystavené zvýšenému nebezpečenstvu vybraných nákaz; povinné očkovanie osôb, ktoré sú profesionálne vystavené zvýšenému nebezpečenstvu vybraných nákaz; odporúčané očkovanie osôb, ktoré sú vystavené zvýšenému nebezpečenstvu vybraných nákaz; odporúčané očkovanie osôb, ktoré sú profesionálne vystavené zvýšenému nebezpečenstvu vybraných nákaz; očkovanie osôb cestujúcich do cudziny a z cudziny; očkovanie osôb na vlastnú žiadosť; povinné mimoriadne očkovanie. Podľa § 5 ods. 3 vyhlášky č. 585/2008 Z. z., podrobnosti o očkovacích postupoch na povinné pravidelné očkovanie osôb, ktoré dosiahli určený vek a na povinné a odporúčané očkovanie, osôb, ktoré sú vystavené zvýšenému nebezpečenstvu vybraných nákaz, sú uvedené v prílohe č. 2. Podľa prílohy č. 2, časť A, bod 1 písm. a) vyhlášky č. 585/2008 Z. z., očkovanie proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, prenosnej detskej obrne, vírusovému zápalu pečene typu B, hemofilovým invazívnym nákazám a pneumokokovým invazívnym ochoreniam sa vykonáva troma dávkami v 3., 5. a v 11. mesiaci života, pričom prvá dávka sa podá najskôr v prvom dni desiateho týždňa života. Podľa prílohy č. 2, časť A, bod 2 vyhlášky č. 585/2008 Z. z. v znení účinnom od 01.01.2012, očkovanie proti osýpkam, mumpsu a ružienke sa vykonáva najskôr v prvom dni 15. mesiaca života, najneskôr v 18. mesiaci života. S ohľadom na vymedzenie žalobných dôvodov pripadlo súdu posúdiť, či rozhodnutie vydané v predmetnej veci obsahovalo všetky zákonné náležitosti, či v konaní neboli porušené procesné práva žalobkyne, či zistený skutkový stav poskytoval dostatočný podklad pre vydané rozhodnutie a či bol zistený skutkový stav i adekvátne právne posúdený. Po preskúmaní veci súd konštatoval, že rozhodnutie žalovaného i rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu obsahuje všetky zákonom stanovené formálne i obsahové náležitosti, vydal ho orgán na to príslušný, pričom postupoval v medziach zákonom stanoveného postupu. Napadnutým rozhodnutím bolo potvrdené rozhodnutie vydané v prvom stupni, ktoré konštatuje, že žalobkyňa je vinná zo spáchania priestupku podľa § 56 ods. 1 písm. k) zákona č. 355/2007 Z. z., za čo jej bola uložená pokuta podľa § 56 ods. 2 zákona č. 355/2007 Z. z. vo výške 99 eur. Priestupku na úseku verejného zdravotníctva sa žalobkyňa dopustila tým, že nezabezpečila ako zástupkyňa svojho syna povinné očkovanie proti infekčným chorobám. Skutková veta (podstata) uvedeného priestupku vyplýva zo zákona č. 355/2007 Z. z. (§ 56 ods. 1 písm. k)). Takéhoto priestupku sa žalobkyňa dopustila porušením povinnosti určenej v § 51 ods. 1 písm. d) a ods. 3 citovaného zákona. Priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v zákone o priestupkoch alebo v inom zákone, ak nejde o iný správny delikt postihnuteľný podľa osobitných právnych predpisov, alebo o trestný čin. Priestupky podľa zákona č. 355/2007 Z. z. prejednávajú v rozsahu svojej pôsobnosti Úrad verejného zdravotníctva a Regionálny úrad verejného zdravotníctva. Na priestupky a na ich prejednávanie sa vzťahuje osobitný predpis, ktorým je zákon č. 372/1990 Zb.. Správne orgány v danom prípade dôsledne postupovali v zmysle správneho poriadku a pri jeho aplikácii vychádzali zo základných zásad konania. Presne zistili aj skutočný stav veci a tento zodpovedá reálnej skutočnosti. Ako vyplýva z vyššie v rozsudku opísaného administratívneho spisu, správne orgány sa nedopustili ani žiadnych procesných pochybení, ktoré by predstavovali takú vadu, ktorá by mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia. V predmetnom konaní správne orgány objektívne zistili, že došlo k spáchaniu priestupku, že ho spáchala žalobkyňa a riadne odôvodnili aj sankciu, ktorú jej bolo potrebné ako páchateľke priestupku uložiť. Ani súd po oboznámení sa s administratívnym spisom nezistil žiadne také dôvodné pochybnosti o spáchanom skutku, ktoré by sa mali vykladať v prospech žalobkyne. Správne orgány riadne objasnili priestupok, t.j. spoľahlivo zistili a ustálili všetky jeho typové znaky, teda znaky skutkovej podstaty priestupku, medzi ktoré patrí aj jeho subjektívna stránka. Súd nesúhlasí s tvrdením žalobkyne, že nakoľko sa u jej maloletého syna nevyskytlo žiadne prenosné ochorenie, proti ktorému by ho odmietla dať zaočkovať ani žiadne podozrenie na prenosné ochorenie, neohrozil verejné zdravie. Objektívna stránka priestupku podľa § 56 ods. 1 písm. k) zákona č. 355/2007 Z. z. je naplnená odmietnutím povinného očkovania zákonným zástupcom dieťaťa, pričom toto odmietnutie predstavuje existenciu jedinca, ktorý môže ďalej šíriť nebezpečné choroby a ohroziť verejné zdravie. Súd neakceptoval námietku žalobkyne, že povinnosť očkovať maloleté deti nie je stanovená zákonom, ale iba podzákonnou normou. Toto tvrdenie je v rozpore s obsahom ustanovenia vyššie opísaného § 51 ods. 1 písm. d) zákona č. 355/2007 Z. z., z ktorého znenia nad všetky pochybnosti takáto povinnosť priamo vyplýva. Fyzické osoby sú povinné podrobiť sa v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam povinnému očkovaniu, pričom v súlade s § 51 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z. z. za plnenie tejto povinnosti zodpovedajú za maloleté deti ich právni zástupcovia. Pokiaľ ide o nesúhlas žalobkyne s existenciou podzákonnej normy (vyhláška č. 585/2008 Z. z.), táto priamo povinnosť podrobiť sa očkovaniu neukladá a nie je v nej ani formulovaná skutková podstata predmetného priestupku. Jej úlohou je v nadväznosti na zákon č. 355/2007 Z. z. upraviť podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení. Podzákonný všeobecne záväzný právny predpis, akým je vyhláška ministerstva, sa vydáva na základe zákonného splnomocnenia a v jeho medziach (čl. 123 Ústavy SR) a príslušný orgán ho vydáva v rámci svojej pôsobnosti. V kontexte danom preskúmavaným správnym konaním vyhláška č. 585/2008 Z. z. upravujúca mimo iné podrobnosti ohľadom pravidelného povinného očkovania, prípadne preočkovania, proti určeným prenosným ochoreniam, nie je v rozpore so zákonom č. 355/2007 Z. z. a k jej vydaniu bolo Ministerstvo zdravotníctva SR, do ktorého kompetencie problematika ochrany, podpory a rozvoja verejného zdravotníctva nepochybne patrí, uvedeným zákonom zmocnené. V tejto súvislosti súd poukazuje na názor Ústavného súdu SR vyjadrený v náleze č. k. PL ÚS 10/2013-146 zo dňa 10.12.2014, podľa ktorého ustanovenie § 62 písm. a) zákona č. 355/2007 Z. z. spĺňa požiadavky ústavou určené pre splnomocnenie na vydanie vykonávacieho právneho predpisu. Toto ustanovenie legitímnym spôsobom splnomocňuje Ministerstvo zdravotníctva SR na vydanie vykonávacieho predpisu upravujúceho podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení. K námietke žalobkyne týkajúcej sa zásahu do jej viacerých základných práv a slobôd súd uvádza, že správne orgány oboch stupňov svojím postupom neporušili práva žalobkyne ustanovené v čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 2, čl. 24 ods. 1, čl. 41 ods. 2, čl. 12 ods. 4 Ústavy SR. Z čl. 16 ods. 2 Ústavy SR vyplýva, že právo na súkromie nemá absolútnu povahu a ústava mu poskytuje ochranu len pred neoprávneným zásahom. „V prípade súkromia ide o sféru spoločenských vzťahov, do ktorej má štát zasahovať len minimálne, nevyhnutným spôsobom, a keď tak robí, jeho zásah musí byť zákonný (legálny, v súlade s platným právnym poriadkom). Na druhej strane, v prípade právnej úpravy povinného očkovania ide o naplnenie verejného záujmu na ochrane obyvateľstva (ľudstva, resp. života a zdravia obyvateľstva) pred vznikom a šírením prenosných smrteľných ochorení a zároveň ide o výkon pozitívneho záväzku štátu chrániť životy obyvateľov (čl. 15 ústavy) a ich zdravie (čl. 40 ústavy) prijímaním vhodnej legislatívy v konkrétnych oblastiach života spoločnosti. Inak povedané, parafrázujúc textáciu Dohovoru o ľudských právach a biomedicíne, ako aj dohovoru (napr. čl. 8 ods. 2), ide o legislatívne opatrenie potrebné na ochranu života a zdravia iných Povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu podľa § 51 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia je v súlade s čl. 16 ods. 1 ústavy. Ďalej ústavný súd dopĺňa, že § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení samy osebe neupravujú povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu, ale sú aplikovateľné iba v spojení s § 12 ods. 2 a § 51 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, a preto aj ich súlad s čl. 16 ods. 1 ústavy možno odvodiť od súladu § 51 ods. 1 písm. d) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia s čl. 16 ods. 1 ústavy.“ (nález Ústavného súdu SR č. k. PL. ÚS 10/2013-146 zo dňa 10.12.2014). Pokiaľ ide o námietku žalobkyne, že v tomto prípade mal byť vyžiadaný informovaný súhlas rodičov, sa súd stotožnil s názorom žalovaného, že existencia takéhoto ustanovenia v zákone č. 355/2007 Z. z. by zmarila účel a zmysel povinného očkovania ako preventívneho opatrenia proti prenosným ochoreniam. Je povinnosťou poskytovateľov zdravotníckej starostlivosti poskytovať orgánom verejného zdravotníctva všetky informácie a ich povinnosťou je aj oznámenie odmietnutia povinného očkovania a údajov o týchto osobách za účelom vyvodenia zodpovednosti za protiprávne konanie. Súd dodáva, že žalobkyňa počas správneho (priestupkového) konania nevysvetlila, prečo neprivolila k očkovaniu maloletého syna a nepredložila, napriek dostatku času počas správneho konania, žiadne právne relevantné dôkazy o skutočnostiach, ktoré by ju oprávňovali k takému konaniu. Za akceptovateľné možno v zmysle zákona č. 355/2007 Z. z. považovať len závažné zdravotné alebo iné lekárom zdôvodnené prípady. Vzhľadom na uvedené Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že žalobu je potrebné podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietnuť, nakoľko napadnuté rozhodnutie bolo vydané v medziach zákona a námietky žalobkyne neodôvodňovali jeho zrušenie. O náhrade trov konania súd rozhodol podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a v konaní neúspešnej žalobkyni právo na ich náhradu nepriznal, rovnako ani žalovanému, ktorý podľa ustálenej judikatúry nemá v takomto prípade právo na náhradu trov konania. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z. z. v znení zákona č. 33/2011 Z. z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo na Krajský súd v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.