Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 4Co/439/2013 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1013894291 Dátum vydania rozhodnutia: 23. 09. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Valéria Kleinová ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1013894291.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Valérie Kleinovej a členov senátu Mgr. Ingrid Degmovej Pospíšilovej a JUDr. Michaely Frimmelovej v právnej veci navrhovateľov: 1/ VENUS PROJECT Slovakia, s.r.o., IČO: 31 342 841, Košická 37, Bratislava, 2/ O.. E.. D. J., nar. X.XX.XXXX, bytom A. X, A., proti odporcovi: Slovenská republika - Generálna prokuratúra SR, Štúrova 2, Bratislava, o náhradu škody a zaplatenie spravodlivého zadosťučinenia, na odvolanie navrhovateľov proti rozsudku Okresného súdu Bratislave I zo dňa 12. apríla 2013, č.k. 19C 223/2009-248, takto r o z h o d o l : Odvolací súd napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa potvrdzuje. Odporcovi náhradu trov odvolacieho konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Napadnutým rozsudkom súd prvého stupňa zamietol návrh navrhovateľov na začatie konania, doplneným a rozšíreným písomným podaním zo dňa 22.3.2010, ktorým sa domáhali, aby bol odporca zaviazaný k povinnosti zaplatiť navrhovateľovi 1/ titulom nemajetkovej ujmy sumu 30.000,- Eur a titulom náhrady škody sumu 2.546,77 Eur s príslušenstvom a navrhovateľovi 2/ titulom nemajetkovej ujmy sumu 30.000,- Eur, ktorý návrh navrhovatelia odôvodnili tým, že vinou odporcu došlo v trestnej veci voči obvinenému O.. H. H. vedenej na Okresnom riaditeľstve PZ Bratislava III, sp. zn. OUV-244/99 hrubým neplnením si zákonom uložených povinností a neoprávnenou manipuláciou s vyšetrovacím spisom k mareniu ústavného práva navrhovateľa 1/ a navrhovateľa 2/ na súdnu a inú právnu ochranu, keď podľa navrhovateľov došlo k dlhodobej neefektívnosti trestného konania, prieťahom, šuplíkovaniu vyšetrovacieho spisu na Krajskej prokuratúre Košice, ktorá vec dozorovala, a z jej strany došlo k zmareniu riadneho a včasného požiadania českej strany o vydanie obvineného O.. H.. H. na trestné stíhanie. Jej prokurátor zadržiaval neoprávnene spis sp. zn. OUV-244/99 OR PZ BA III, pričom pochybenie potvrdil český minister spravodlivosti. V uvedenom nesprávnom úradnom postupe videli navrhovatelia nárok v zmysle § 4 zák. č. 514/2003 Z.z., keď poukázali na stav ich právnej neistoty po dobu 11 rokov. Rozhodol tak právne vec posúdiac podľa §§ 1, 3, 4, 9, 17 a 19 zák. č. 514/2003 Z.z., podľa čl. 6 Dohovoru o ľudských právach a slobodách, čl. 46 Ústavy SR, ako aj s prihliadnutím na ust. §§ 120, 121, 123, 125, 132 a 153 ods. 1 OSP, keď na základe vykonaného dokazovania zistil, že dňa 30.3.2000 bolo odcudzené motorové vozidlo zn. M. H. Š. T. XXX T. nájomcovi O.. D. J., fy. VENUS PROJECT Slovakia, s.r.o., ktoré bolo vrátené dňa 1.4.2000 o 22.30 hod. O.. J.. Predmetné vozidlo bolo poistené proti krádeži. Podľa oznámenia O.. J. Slovenskej poisťovni, a.s, páchateľom krádeže bol O. E., podľa vyrozumenia polície vo veci trestného činu neoprávneného užívania cudzieho motorového vozidla zo dňa 6.9.2000 je ním H. H.. Podľa listu Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s. škodová udalosť bola ukončená bez výplaty poistného plnenia z dôvodu uplynutia premlčacej lehoty na plnenie dňom 30.3.2004. Z obsahu pripojeného vyšetrovacieho spisu KRPZ Bratislava, úrad justičnej a kriminálnej polície Bratislava, ČVS: KRP-135/OEK-BA-08, súd prvého stupňa zistil, že uznesením zo dňa 20.8.1999 bolo voči O.. H. H. vznesené obvinenie pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, 4 zák. č. 140/1961 Zb., poškodeným bol VENUS PROJECT Slovakia, s.r.o., uznesením zo dňa 1.12.2000 bolo vznesené voči O.. H. H. obvinenie pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, 4 zák. č. 140/1961 Zb., poškodeným bol VENUS PROJECT Slovakia, s.r.o., uznesením zo dňa 16.4.2001 bolo vznesené obvinenie voči Ing. H. H. pre trestný čin neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla podľa § 249a ods. 1, 2 zák. č. 140/1961 Zb., poškodeným bol VENUS PROJECT Slovakia, s.r.o., uznesením zo dňa 18.3.2002 bolo voči O.. H. H. vznesené obvinenie pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, 4 zák. č. 140/1961 Zb., poškodeným bol VENUS PROJECT Slovakia, s.r.o. a uznesením zo dňa 30.10.2002 bol vznesené obvinenie voči Ing. H. H. pre trestný čin sprenevery podľa § 248 ods. 1, 5 zák. č. 140/1961 Zb., poškodeným bol VENUS PROJECT Slovakia, s.r.o. Uviedol, že obvinenia boli dané na tom skutkovom základe, že O.. H. ako splnomocnený zástupca spoločnosti VENUS PROJECT Slovakia, s.r.o., prevzal v hotovosti dňa 18.11.1997 v Bratislave na Lamačskej ceste č. 8 v sídle spoločnosti ARO Slovakia sumu 250.000,- Sk ako zálohovú platbu za dielo, dňa 11.12.1997 sumu 4.055.000,- Sk, avšak peniaze nevyúčtoval, čím spôsobil spoločnosti VENUS PROJECT Slovakia, s.r.o. škodu vo výške 4.305.000,- Sk, ďalej dňa 10.11.1997 prevzal sumu 177.5000,- Sk ako zálohovú platbu za dielo, ktorú tiež nevyúčtoval, čím spôsobil uvedenej spoločnosti ďalšiu škodu vo výške 177.500,- Sk, keď uvedenými konaniami mal O.. H. spoločnosti VENUS PROJECT Slovakia, s.r.o. spôsobiť škodu v celkovej výške 4.482.500,- Sk, ktorú si spoločnosť VENUS PROJECT Slovakia, s.r.o. uplatnila ako poškodený v trestnom konaní. Ďalej z uznesenia zo dňa 30.10.2002 zistil, že bolo začaté trestné stíhanie O.. H. H. ako obvineného za trestný čin sprenevery, ktorým spôsobil firme VENUS PROJECT Slovakia, s.r.o. ďalšiu škodu vo výške 14.145.000,- Sk. Podľa súdu prvého stupňa z obsahu vyšetrovacieho spisu ČVS: KRP-135/OEK- BA-08 zo zápisnice z výsluchu poškodeného zo dňa 21.10.2008, vyplynulo, že O.. D. J. bo vypočutý v trestnom konaní ako svedok v súvislosti s obchodnými aktivitami spoločnosti VENUS PROJECT Slovakia, s.r.o. s O.. H., keď mu vyšetrovateľom boli položené otázky aj v súvislosti s leasingovou zmluvou č. 7058/97, v ktorej poškodená spoločnosť vyjadruje súhlas s prevodom práv a povinností z leasingovej zmluvy, ktorej predmetom bolo motorové vozidlo Fiat Punto. Leasingová zmluva mala byť ukončená konateľom spoločnosti VENUS PROJECT Slovakia, s.r.o. s tým, že boli dorovnané aj všetky splátky . Dal do pozornosti, že súčasťou vyšetrovacieho spisu sú aj fotokópie rozsudkov Okresného súdu Bratislava II (12C 298/1998 a 12C 299/1998), podľa ktorých si O.. J. uplatnil voči O.. H. finančné nároky, o ktorých bolo rozhodnuté v občianskom súdnom konaní a že Krajská prokuratúra listom zo dňa 11.1.2010 navrhovateľovi 1/ oznámila, že týmto dňom podal voči obvinenému obžalobu pre uvedené trestné činy. Uviedol, že podľa výsluchu D.. E., prokurátora Krajskej prokuratúry Bratislava, a podľa obsahu vyšetrovacieho spisu bol navrhovateľ 1/ poškodený v trestnom konaní vedenom voči O.. H. H. pre trestný čin neoprávneného používania cudzieho motorového vozidla, trestné činy sprenevery, konkrétne za skutky, ktoré sa odohrali v rokoch 1997 - 1998 a 1999 - 2000. Vyšetrovanie bolo skončené koncom roku 2009, v januári 2010 bola podaná obžaloba na Okresný súd Bratislava III. Listom doručeným MS SR dňa 3.3.2009 sa navrhovateľ domáhal predbežného prerokovania nároku na náhradu nemajetkovej ujmy spôsobenej pri výkone verejnej moci, ktorá žiadosť bola postúpená Generálnej prokuratúre SR listom zo dňa 5.3.2009. Pokiaľ ide o časť uplatneného nároku, a to o nárok navrhovateľa 1/ o zaplatenie sumy 2.546,77 Eur titulom majetkovej škody, súd prvého stupňa vychádzal z toho, že jej vznik navrhovateľ 1/ odôvodnil tým, že v dôsledku niekoľkoročného trvania trestného konania (kde bol poškodený) si nemohol uplatniť nárok na poistné plnenie titulom poistnej udalosti vedenej v Allianz - Slovenská poisťovňa, a.s. ako škodová udalosť č. 746010210151, keď z korešpondencie Allianz adresovanej navrhovateľovi 1/ vyplýva, že táto odmietla poskytnúť plnenie z odkazom na písomné vyjadrenie z 9.1.2001, a taktiež z dôvodu uplynutia premlčacej lehoty. Uviedol, že navrhovateľ 1/ za účelom preukázania vzniku uvedenej majetkovej škody voči odporcovi okrem tejto korešpondencie nepredložil žiaden iný relevantný listinný dôkaz preukazujúci vznik nároku na poistné plnenie, a to konkrétne listinný dôkaz preukazujúci existenciu motorového vozidla M. H. - technický preukaz, leasingová zmluva, všeobecné poistné podmienky a pod., ktoré by mali byť súčasťou účtovnej evidencie navrhovateľa 1/ ani listinné dôkazy preukazujúce výšku škody na vozidle, keď až z pripojeného vyšetrovacieho spisu zistil, že vozidlo malo byť pridelené spoločnosťou VENUS PROJECT Slovakia, s.r.o. ako služobné vozidlo O.. H., s tým, že po skončení pracovného pomeru s ním ho spoločnosti napriek jej výzvam nevrátil. Dňa 1.4.2000 bolo vozidlo nájdené v poškodenom stave. Jeho vodičom bol O. E., nar. XX.X.XXXX. Vozidlo bolo políciou vrátené O.. J. dňa 1.4.2000. Konštatoval, že z právneho hľadiska na vznik nároku na poistné plnenie musia byť splnené zákonné podmienky uvedené v ust. § 788 a nasl. Občianskeho zákonníka. Pre vznik nároku na plnenie z poistnej zmluvy je podľa súdu prvého stupňa irelevantné poznať osobu zodpovednú za vznik prípadnej škody, resp. za vznik poistnej udalosti. Uvedená informácia je pre poisťovňu potrebná len pokiaľ ide o regresný nárok. Mal za to, že navrhovateľovi 1/ vznikol nárok na poistné plnenie, ktoré poisťovňa dobrovoľne neplnila a vznikol tak navrhovateľovi občianskoprávny nárok proti nej. Za nedôvodný označil uplatnený nárok na náhradu škody vo výške predpokladaného poistného plnenia. Pokiaľ ide o vznesenú námietku premlčania nároku na náhradu majetkovej škody konštatoval, že navrhovatelia požiadali o predbežné prerokovanie nároku len titulom primeranej finančnej satisfakcie, predmetom predbežného prerokovania nároku teda majetková škoda nebola, rovnako ako ani predmetom pôvodného návrhu na začatie konania. Žalobný návrh bol o náhradu majetkovej škody rozšírený až písomným podaním doručeným súdu prvého stupňa dňa 22.3.2010. Ustálil, že navrhovateľ 1/ sa o tom, že Allianz - Slovenská poisťovňa neposkytne poistné plnenie dozvedel najneskôr listom zo dňa 12.4.2006, prevzatým dňa 18.4.2006, ku škodovej udalosti došlo dňa 30.3.2000. S poukazom na ust. § 104 Občianskeho zákonníka sa teda jeho právo na prípadné poistné plnenie premlčalo podľa súdu prvého stupňa dňom 18.4.2009 a námietku odporcu ohľadom premlčania nároku navrhovateľov v tejto časti preto vyhodnotil za dôvodnú. Ohľadom nároku navrhovateľov na náhradu nemajetkovej ujmy súd prvého stupňa dôvodil, že z obsahu spisu a z listinných dôkazov predložených navrhovateľmi nemal ich tvrdenie o existencii nesprávneho úradného postupu v rámci trestného konania o trestnom čine O.. H. preukázané, keď uvedené konštatovanie patrí do právomoci ÚS SR na základe kvalifikovaného podania sťažovateľa, ktoré podľa názoru súdu prvého stupňa môže iniciovať aj poškodený uplatňujúci si nárok na náhradu škody v trestnom konaní. Mal za to, že poškodení, ktorí si uplatnili nárok na náhradu škody v adhéznom konaní, požívajú do vyhlásenia takéhoto rozhodnutia záruky podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, pretože toto konanie je určujúce pre rozhodnutie o ich občianskych právach. Po vykonanom dokazovaní žalobu oboch navrhovateľov vyhodnotil za nedôvodnú, nakoľko nepreukázali vznik akejkoľvek škody a nemateriálnej ujmy v príčinnej súvislosti s nimi namietaným nesprávnym úradným postupom orgánov činných v trestnom konaní vo veci obvineného a neskôr obžalovaného O.. H.. V súvislosti s uplatnenou nemateriálnou ujmou nemal preukázaný akýkoľvek zásah do sféry navrhovateľov, ktorí podľa súdu prvého stupňa nepreukázali naplnenie predpokladov požadovaných na uplatnenie tohto nároku podľa § 17 ods. 2 zák. č. 514/2003 Z. z. O trovách konania rozhodol v zmysle zásady úspešnosti v konaní podľa § 142 ods. 1 OSP, avšak vzhľadom na skutočnosť, že odporca si náhradu trov konania neuplatnil, rozhodol tak, že mu náhradu trov konania nepriznal. Pokiaľ ide o zamietnutie návrhu na vykonanie dokazovania výsluchom navrhnutých svedkov - vyšetrovateľov a prokurátora D.. Q. uviedol, že k tomuto zamietnutiu došlo vzhľadom na ustálený skutkový a právny stav veci. Proti tomuto rozsudku podali riadne a včas odvolanie navrhovatelia 1/ a 2/, a žiadali napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. Zároveň navrhli, aby odvolací súd v prípade potvrdzujúceho rozhodnutia pripustil možnosť podania dovolania na NS SR. Namietali zákonnosť vedenia predmetného súdneho konania vzhľadom na skutočnosť, že na súdne pojednávane bol volaný neexistentný subjekt VENUS PROJEKT Slovakia, s.r.o., ktorý nie je totožný s navrhovateľom 1/, ktorý napriek uvedenej vade ospravedlnil neúčasť na pojednávaní konanom dňa 12.4.2013 z dôvodu kolízie s pojednávaním navrhovateľa v 2. rade, ktorý je jediným konateľom navrhovateľa 1/, ktorú žiadosť o ospravedlnenie neúčasti súd prvého stupňa podľa ich názoru nezákonne neakceptoval. Mal za to, že uvedeným nekonformným postupom im súd prvého stupňa odňal právo záverečnej reči a znemožnil im právo na vypočutie odôvodnenia rozsudku, čím došlo k odňatiu možnosti konať pred súdom. Uviedli, že od nich nebolo možné spravodlivo požadovať, aby si zvolili právneho zástupu na predmetné konanie, čím došlo k jeho zaťaženiu vadou. V právnom štáte podľa ich názoru nemožno postavenie účastníka konania zneužiť. Odôvodnenie napadnutého rozsudku mali za nedostatočne presvedčivé a arbitrárne s následkom diskriminácie a nerešpektujúce princíp právnej istoty v ich neprospech. Súdu prvého stupňa vytkol zanedbanie povinnosti vyplývajúcej z ust. § 118 ods. 2 OSP, nevykonanie navrhnutého dokazovania, čím podľa nich došlo k vade pri zisťovaní skutkového stavu tým, že súd nevykonal dôkaz, ktorý mal poslúžiť k verifikácii právne významnej skutočnosti, ďalej vytkli nedoručenie písomností predkladaných odporcom, znemožnenie realizácie záverečnej reči a vypočutia stručného odôvodnenia vyhláseného rozhodnutia. Poukázali na čl. 2 ods. 2 Ústavy SR, podľa ktorého každý občan má právo na to, aby sa všetky štátne orgány voči nemu správali len spôsobom, ktorý im dovoľuje ústava a zákony. Mali za to, že súd prvého stupňa svojím formalistickým postupom priznal viac procesných práv protistrane a znemožnil im plnohodnotnú realizáciu práva na spravodlivé súdne konanie. Poukázali na nutnosť sudcu chcieť uplatniť inštitút podľa § 118 ods. 2 OSP a s tým súvisiaci prejednací princíp za účelom predchádzania prekvapivým rozhodnutiam. Nedodržaním procesného postupu podľa ich názoru súd prvého stupňa nezachoval rozumnú rovnováhu účastníkom konania a porušil ich právo chránené čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, judikatúru ÚS SR, bola postupom súdu prvého stupňa podľa ich názoru odignorovaná, majúc za to, že stav nerovnosti vyvolaný a realizovaný súdom prvého stupňa je v rozpore s princípom kontradiktórnosti konania a rovnosti zbraní ako súčasti práva na spravodlivý proces. Odporca vo svojom písomnom vyjadrení k podanému odvolaniu navrhovateľov označil napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa za vecne správny a navrhol ho potvrdiť. Krajský súd v Bratislave ako súd odvolací (§ 10 ods. 1 OSP) prejednal vec podľa § 212 ods. 1 OSP bez nariadenia odvolacieho pojednávania podľa § 214 ods. 2 OSP a dospel k záveru, že odvolanie navrhovateľov nie je dôvodné, nakoľko napadnutý rozsudok je vecne správny. Rozsudok verejne vyhlásil za použitia § 211 ods. 2 a § 156 ods. 3 OSP, nakoľko dospel k záveru, že súd prvého stupňa vo veci zistil riadne skutkový stav potrebný pre právne posúdenie veci a vyvodil z neho i správny právny záver. Súd prvého stupňa vykonal vo veci náležité dokazovanie v potrebnom rozsahu a správnym smerom, zhodnotením výsledkov vykonaného dokazovania v súlade s § 132 OSP dospel k správnym skutkovým záverom a na ich základe vyvodil vo veci samej aj správny právny záver, keď na vec aplikoval zodpovedajúce právne normy, ktoré aj správne vyložil a svoje dôvody vedúce k zamietnutiu návrhu aj náležite v súlade s § 157 ods. 2 OSP odôvodnil. Prihliadnuc na obsah spisového materiálu a z neho vyplývajúci skutkový a právny stav odvolací súd nezistil v postupe súdu prvého stupňa ani z hľadiska procesnoprávneho vo vzťahu k navrhovateľom žiadne vady majúce za následok nesprávne rozhodnutie vo veci (§ 212 ods. 3 OSP), keď z obsahu spisu nevyplýva, že by svojím konaním (rozhodnutím) im odňal možnosť konať pred súdom. Rozsudok je dostatočne presvedčivý, obsahujúci všetky náležitosti vyplývajúce z ust. § 157 ods. 2 OSP, keď súd prvého stupňa v ňom dal jasnú argumentáciu o nenaplnení predpokladov pre priznanie náhrady majetkovej škody a nemajetkovej ujmy navrhovateľom. V odvolaní navrhovatelia neargumentujú skutočnosťami, ktoré by mali za následok zmenu súdom prvého stupňa zisteného skutkového stavu a jeho právneho hodnotenia, alebo ktoré by mu neboli bývali známe. Z konania pred súdom prvého stupňa iný, než napadnutým rozsudkom vyslovený právny záver nevyplýva a v odvolaní uvedené argumenty nie sú spôsobilé privodiť iné právne hodnotenie stavu veci. V sporovom konaní, o ktoré ide i v posudzovanej veci, platí zásada dispozičná a prejednacia. Prejednacia zásada spočíva v tom, že tvrdenie skutočností a navrhovanie dôkazov k nim, je zásadne vecou účastníkov konania. Iniciatíva pri zhromažďovaní dôkazov teda leží zásadne na účastníkoch a ukladá im označiť dôkazy na preukázane svojich tvrdení. Účastník má teda povinnosť tvrdenia (§ 79 ods. 1 a § 101 ods. 1 OSP) a povinnosť unesenia dôkazného bremena (§ 120 ods. 1 OSP). K splneniu tejto povinnosti je zaviazaný každý účastník konania. Rozsah a konkrétnu podobu dôkazného bremena určuje hmotnoprávna norma, ktorá má byť na daný spor aplikovaná. Dôkazné bremeno ohľadom všetkých tvrdení, ktorými odôvodňuje svoj nárok, má navrhovateľ, odporca nemá dôkaznú povinnosť, jeho dôkazná povinnosť sa odvíja len od úrovne splnenia dôkazného bremena navrhovateľom. Predmetom posudzovaného konania má byť náhrada škody vzniknutej navrhovateľovi 1/ nesprávnym úradným postupom orgánov činných v trestnom konaní vo veci obvineného a neskôr obžalovaného O.. H. spočívajúcim v neprimeranej dĺžke tohto konania, ako aj náhrada nemajetkovej ujmy vo vzťahu k obom navrhovateľom na tom istom skutkovom a právnom základe. K tvrdenému nesprávnemu úradnému postupu malo dôjsť v období od 7.8.2004 do 11.1.2010. Z uvedenej časovej súvislosti je teda zrejmé, že na danú vec je potrebné aplikovať zákon č. 514/2003 Z.z. o zodpovednosti za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci. Vychádzajúc z dikcie relevantnej hmotnoprávnej normy zákonným podkladom a právnym základom pre priznanie náhrady škody alebo nemajetkovej ujmy za nesprávny úradný postup spočívajúci v prieťahoch môže byť iba konštatovanie prieťahov v konaní zákonom určeným orgánom, a to Ústavným súdom SR v rámci konania o sťažnostiach pre porušenie práva podľa zák. č. 38/1993 Z.z., prípadne iným orgánom stanoveným v právnych predpisoch. Uvedenému názoru svedčí aj novela zák. č. 514/2003 Z.z. účinná od 1.1.2013, ktorá však neobsahuje prechodné ustanovenia. Navrhovatelia 1/, 2/ existenciu takéhoto konštatovania (rozhodnutia) nepreukázali, resp. ani netvrdili. Neuniesli teda dôkazné bremeno ani v rovine tvrdenia o existencii zbytočných prieťahov v rámci konania vo veci obv. H., na základe ktorej skutočnosti potom nemohli uniesť ani dôkazné bremeno o príčinnej súvislosti s nimi tvrdenou škodu a tvrdeným nesprávnym úradným postupom. Taktiež sa odvolací súd stotožňuje so záverom konštatovaným súdom prvého stupňa o tom, že nárok na náhradu škody nemôže založiť predpokladaná výška nevyplateného poistného plnenia, a to s poukazom na ust. § 442 ods. 1 Občianskeho zákonníka v spojení s § 17 ods. 1 zák. č. 514/21003 Z.z., podľa ktorého sa uhrádza skutočná škoda a to, čo poškodenému ušlo (ušlý zisk). Skutočnou škodou treba rozumieť majetkovú ujmu, ktorá spočíva v zmenšení majetku poškodeného. Ide o rozdiel v majetku pred spôsobením škody a po spôsobení škody na majetku. K uvedenej situácii u navrhovateľa 1/ nedošlo. Ušlý zisk predstavuje to, čo poškodenému ušlo v dôsledku spôsobenia škody, t.j. ak v dôsledku spôsobenia škody nedošlo k zväčšeniu (rozmnoženiu) majetku, hoci sa to pri predpokladanej činnosti dalo očakávať. Nesmie však ísť o zisk hypotetický, ale reálny podložený na právnom základe. Nevyplatené poistné plnenie potom jednoznačne takýto právny charakter nemá. Navyše i odvolací súd vyhodnotil odporcom vznesenú námietku premlčania tejto časti nároku uplatneného navrhovateľom 1/ za dôvodnú, i keď na základe iného právneho posúdenia, než bolo realizované súdom prvého stupňa. Odvolací súd na rozdiel jeho od právnych záverov nepovažoval za správne aplikovanie ust. § 104 ods. 1 Občianskeho zákonníka vo veci, nakoľko predmetom posudzovania dôvodnosti vznesenej námietky premlčania nie je nárok na plnenie z poistenia, ale nárok na náhradu škody spôsobenej pri výkone verejnej moci podľa zák. č. 514/2003 Z.z. ako zákona lex specialis k Občianskemu zákonníku. V zmysle jeho ust. § 19 ods. 1 právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Navrhovateľ 1/ sa o nevyplatení poistného poisťovňou (t.j. o tvrdenej skutočnosti, že mu vznikla škoda) dozvedel z listu doručenému mu dňa 18.4.2006, trojročná premlčacia lehota teda začala plynúť dňa 19.4.2006 a s poukazom na ust. § 57 ods. 1, 2, 3 OSP uplynula dňa 19.4.2009. Návrh na zaplatenie majetkovej škody uplatnil navrhovateľ 1/ na súde až jeho písomným podaním zo dňa 22.3.2010, t.j. oneskorene. Vzhľadom na nepreukázanie existencie prieťahov v konaní vo veci obv. H. potom navrhovatelia nemohli úspešne uplatniť ani právo na náhradu nemajetkovej ujmy vzniknutej v príčinnej súvislosti s tvrdeným nesprávnym úradným postupom. Navyše pokiaľ ide o nárokovateľnosť nemajetkovej ujmy je potrebné dať do pozornosti znenie tzv. druhej novely zák. č. 514/ 2003 Z.z. účinnej od 1.1.2009, ktorá rozšírila ust. § 17 o nové odseky 3 až 5. Nimi bola dovtedajšia právna úprava týkajúca sa nemajetkovej ujmy vyjadrená v peniazoch doplnená, a to a/ zakotvením demonštratívneho výpočtu kritérií, na ktoré súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti prihliada pri posudzovaní nároku na náhradu nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch a b/ zavedením mechanizmu určovania minimálnej výšky nemajetkovej ujmy odvíjajúcej sa od priemernej nominálnej mzdy zamestnanca v hospodárstve SR. Vzhľadom na skutočnosť, že navrhovatelia namietali nesprávny úradný postup v celom konaní vo veci obv. H. až do 11.1.2010, kedy bola vo veci podaná obžaloba, je potrebná aplikácia tejto novely zák. č. 514/2003 Z.z. V zmysle jej ust. § 17 ods. 2 v prípade, ak iba samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením vzhľadom na ujmu spôsobenú nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom, uhrádza sa aj nemajetková ujmy v peniazoch, ak nie je možné uspokojiť ju inak. Podľa § 17 ods. 3 výška nemajetkovej ujmy v peniazoch podľa ods. 2 sa určuje s prihliadnutím najmä na a/ osobu poškodeného, jeho doterajší život a prostredie, v ktorom žije a pracuje, b/ závažnosť vzniknutej ujmy a na okolnosti, za ktorých k nej došlo, c/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v súkromnom živote, d/ závažnosť následkov, ktoré vznikli poškodenému v spoločenskom uplatnení. Zákonné kritérium pre priznanie nemajetkovej ujmy je teda zistenie, že samotné konštatovanie porušenia práva nie je dostatočným zadosťučinením pre poškodeného, keď zásah takejto intenzity musí preukazovať navrhovateľ, pričom nemajetková ujma má byť určitou náhradou za protiprávny stav, ktorý spôsobil nenapraviteľnú ujmu v nemajetkovej sfére dotknutej osoby. Je pri tom podstatné, v akom rozsahu bola znížená česť, dôstojnosť a postavenie fyzickej osoby, či dobré meno a povesť osoby právnickej. V danej veci navrhovatelia neoznačili a vôbec nepreukázali (i pre prípad existencie základu nároku, ktorý však v zmysle vyššie uvedených argumentov odvolacieho súdu i súdu prvého stupňa absentuje) existenciu následkov takej intenzity, ktorá by zakladalo právo navrhovateľov na priznanie peňažnej náhrady takto vymedzenej nemajetkovej ujmy ako jej vyššieho stupňa, keď satisfakcia v peniazoch má byť znakom a prostriedkom spravodlivej nápravy a nemá predstavovať prostriedok slúžiaci na obohatenie sa. Zákonodarca pri existujúcej právnej úprave neposkytol všeobecnému súdu oprávnenie na poskytnutie primeranej nemajetkovej ujmy len pi konštatovaní porušenia práva bez negatívneho prejavu v jeho sfére, a to na rozdiel od čl. 127 Ústavy SR relevantného pre Ústavný súd, resp. pokiaľ ide o zákonnú úpravu konania pred ESĽP. Pokiaľ ide o odvolacie námietky navrhovateľov týkajúce sa údajnej nepreskúmateľnosti preskúmavaného rozhodnutia, odvolací súd udáva, že z obsahu spisu nevyplýva žiadna úvaha o prípadnej vade v procesnoprávnom postupe prvostupňového súdu a o prípadnej nesprávnosti jeho rozhodnutia. Súd nemusí dať v odôvodnení svojho rozhodnutia odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkmi konania, ale len na tie, ktoré majú podľa neho pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu. Rovnako je postačujúce uviesť, ktoré právne normy na vec aplikoval a prečo a nie je závadným postup súdu, ak v odôvodnení rozhodnutia neuvedie, ktoré normy nepoužil, prípadne prečo nezohľadnil judikatúru, na ktorú poukazovala niektorá z procesných strán. Preto odôvodnenie rozhodnutia, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03). V danom prípade súd prvého stupňa primerane uviedol rozhodujúci skutkový stav, primerane opísal priebeh konania, stanoviská oboch procesných strán a výsledky dokazovania. Primeranosť je totiž daná hmotnoprávnou normou, ktorá má byť na daný prípad aplikovaná. Odvolací súd má za to, že skutkové a právne závery súdu prvého stupňa nie sú v danom prípade zjavne neodôvodnené a nezlučiteľné s čl. 46 Ústavy SR. Navyše odvolací súd dáva do pozornosti, že v zmysle ustálenej judikatúry ÚS SR do práva na spravodlivý proces nepatrí právo účastníka, aby sa všeobecný súd stotožnil s jeho právnymi názormi, navrhovaním a hodnotením dôkazov (IV. ÚS 252/04), neznamená ani právo na to, aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi (I. ÚS 50/04), nepatrí sem ani právo dožadovať sa ním navrhnutého spôsobu hodnotenia vykonaných dôkazov (I. ÚS 97/97), resp. toho, aby sa riadil výkladom všeobecne záväzných predpisov predkladaných účastníkom (II. ÚS 3/97). Ohľadom odvolacej námietky týkajúcej sa nezákonnosti procesného postupu súdu prvého stupňa spočívajúcej v tom, že konal a rozhodol vo veci v neprítomnosti navrhovateľov podľa § 101 ods. 2 OSP napriek skutočnosti, že títo svoju neprítomnosť na pojednávaní konanom dňa 12.4.2013 písomne ospravedlnili, odvolací súd túto vyhodnotil za nedôvodnú vzhľadom na skutočnosť, že v rámci písomného ospravedlnenia neprítomnosti z dôvodu kolízie pojednávaní absentuje žiadosť o odročenie predmetného pojednávania ako inštitútu odlišného od ospravedlnenia neprítomnosti, navyše je v ňom vyjadrený výslovný súhlas navrhovateľov s konaní v ich neprítomnosti. Na základe uvedeného nepochybil súd prvého stupňa, ak dňa 12.4.2013 v neprítomnosti riadne predvolaných navrhovateľov vo veci meritórne konal a rozhodol. Na margo odvolacej námietky o nezákonnom predvolaní navrhovateľa 1/ odvolací súd udáva, že predvolanie navrhovateľa 1/ na predmetné pojednávanie bolo vykonané zákonne spôsobom predvolania štatutárneho zástupcu tohto účastníka konania, t.j. navrhovateľa 2/. Pravdivosť ďalšieho tvrdenia navrhovateľov, že súd prvého stupňa na pojednávanie vytýčené na deň 12.4.2013 predvolal neexistentný subjekt VENUS PROJEKT Slovakia, s.r.o., sa na základe obsahu preskúmavaného spisu nepotvrdilo. Vzhľadom na odvolaciu argumentáciu navrhovateľov týkajúcu sa odňatia práva na spravodlivý proces v dôsledku zamietnutia návrhu na vykonanie ďalšieho dokazovania výsluchom svedkov - vyšetrovateľov a prokurátora JUDr. Trnku má odvolací súd zhodne so záverom súdu prvého stupňa za to, že navrhované dokazovanie by bolo realizované nadbytočne, keď po právnom posúdení veci bolo dovtedy vykonané dokazovanie dostatočné pre rozhodnutie vo veci, a to s poukazom na vyššie uvedené argumenty o nedôvodnosti oboch uplatnených nárokov navrhovateľmi. Navrhnuté dokazovanie by nebolo spôsobilé vyvrátiť pre rozhodnutie vo veci zistené relevantné právne skutočnosti o premlčaní práva na náhradu majetkovej škody a o nedôvodnosti nároku na nemajetkovú ujmu v zmysle vyššie uvádzanej argumentácie súdu prvého stupňa i súdu odvolacieho. K odvolacej námietke týkajúcej sa nedodržania zákonného postupu v zmysle § 118 ods. 2 OSP súdom prvého stupňa odvolací súd uvádza, že v dôsledku vytknutej procesnej vady nedošlo zo strany súdu prvého stupňa k odňatiu možnosti konať pred súdom, ktorým sa rozumie znemožnenie realizácie procesných práv účastníka konania. K takémuto dôsledku postupom súdu prvého stupňa nedošlo, preto nedodržanie postupu podľa § 118 ods. 2 OSP súdom prvého stupňa možno hodnotiť ako procesnú vadu, ktorá nemala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a nemôže založiť odvolací dôvod, či dôvod pre zrušenie veci vecne správne rozhodnutej. Z uvedeného dôvodu odvolací súd na vytknutú vadu konania pred súdom prvého stupňa neprihliadol (§ 212 ods. 3 OSP). Vzhľadom na všetky vyššie uvedené právne závery odvolací súd nepovažoval za potrebné pripustiť vo veci dovolanie, pretože v danej veci sa nejedná o rozhodnutie po právnej stránke tak zásadného významu, ktoré rieši doposiaľ nenastolenú alebo v iných súvislostiach prezentovanú a právne riešenú otázku takým spôsobom, ktorý je významný z hľadiska rozhodovacej činnosti súdov vôbec. Navyše navrhovatelia právnu otázku, na posúdenie ktorej má byť vo veci pripustené dovolanie, ani neformulovali. So zreteľom na všetky vyššie uvedené právne aspekty veci odvolací súd napadnutý rozsudok ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 OSP potvrdil. O trovách odvolacieho konania rozhodol odvolací súd podľa § 224 ods. 1 v spojení s § 142 ods. 1 OSP v zmysle zásady úspechu v konaní, avšak v odvolacom konaní úspešnému odporcovi ich náhradu nepriznal, nakoľko mu žiadne odvolacie trovy nevznikli, resp. si ich náhradu ani neuplatnil. Toto rozhodnutie prijal senát Krajského súdu v Bratislave pomerom hlasov 3:0. Poučenie: Proti tomuto rozsudku odvolanie nie je prípustné.