Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 2S/4/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014200031 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 04. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Marián Trenčan ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1014200031.3 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Trenčana a členov senátu Mgr. Viliama Pohančeníka a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu: ZEPTER SLOVAKIA, spol. s.r.o., Karadžičova 7610/16, Bratislava, IČO: 31 323 570, zastúpený: JUDr. Ing. Ján Felšőci, advokát, M. R. Štefánika 1, Pezinok, proti žalovanému: Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Bratislave, Prievozská 32, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: SK/XXXX/XX/XXXX zo dňa 08.11.2013, jednohlasne takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave napadnuté rozhodnutie žalovaného č. SK/XXXX/XX/XXXX zo dňa 08.11.2013 v spojení s rozhodnutím Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Prešove pre Prešovský kraj č. P/XXXX/XX-XX zo dňa 24.04.2013 mení v časti týkajúcej sa výšky pokuty tak, že žalobcovi u k l a d á pokutu vo výške 3.000,- eur. Účastníkom sa nepriznáva právo na náhradu trov konania. o d ô v o d n e n i e : I. Žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 10.01.2014 sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. SK/XXXX/XX/XXXX zo dňa 08.11.2013, ktorým bolo zamietnuté odvolanie žalobcu a bolo potvrdené rozhodnutie Inšpektorátu Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Prešove pre Prešovský kraj (ďalej aj správny orgán prvého stupňa alebo prvostupňový správny orgán) č. P/ XXXX/XX/XX zo dňa 24.04.2013. Uvedeným rozhodnutím správny orgán prvého stupňa uložil žalobcovi podľa § 24 ods. 1 zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon o ochrane spotrebiteľa) pokutu vo výške 7.000,- eur pre porušenie zákazu používania nekalej obchodnej praktiky, ktorá je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti a ktorá môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku podľa § 7 ods. 1 v nadväznosti na § 7 ods. 2 písm. a/ a b/ zákona o ochrane spotrebiteľa, zistené pri výkone kontroly dňa 18.12.2012 a 25.01.2013 zameranej na prešetrenie spotrebiteľského podnetu, ku ktorému porušeniu došlo tým, že žalobca v rozpore so zákonom č. 108/2000 Z.z. o ochrane spotrebiteľa pri domovom predaji a zásielkovom predaji v znení neskorších predpisov (ďalej len zákon č. 108/2000 Z.z.) neakceptoval odstúpenie spotrebiteľa od kúpnej zmluvy č. XXXXXXXX zo dňa 08.02.2012 a naďalej vyžadoval od neho plnenie si svojich zmluvných povinností. Žalobca s uvedenými rozhodnutiami nesúhlasil, považoval ich za vydané na základe nesprávneho právneho posúdenia a v rozpore so zákonom a tiež za nedostatočne odôvodnené. Namietal, že žalovaný v napadnutom rozhodnutí uvádza subjektívne hodnotenia všeobecného charakteru, popisuje, hodnotí ale i vytvára údajný vnútorný postoj žalobcu i zákazníka k predaju a z takéhoto sebe prispôsobeného skutkového stavu následne vyvodzuje svojvoľné závery. Rozhodnutie podľa žalobcu neobsahuje výpočet priamych faktických dôkazov, ani ich zhodnotenie a porovnanie so zákonným stavom, ale vychádzajú z dojmov a predpokladov. Závery žalovaného, že spotrebiteľ údajne nebol na rokovanie o kúpnej zmluve pripravený a s uzavretím zmluvy vôbec nepočítal, nie sú pravdivé a ani nijako podložené. Žalobca bol toho názoru, že ak by to aj spotrebiteľ tvrdil vo svojom podaní, nie je možné vychádzať len z jeho alebo všeobecného „dojmu“, ale preveriť a dokázať, že sa tak skutočne stalo. K uzavretiu kúpnej zmluvy spotrebiteľa nikto nenútil, spotrebiteľ ju uzavrel slobodne, vážne, nie v tiesni ani za žiadnej zjavne nevýhodnej situácie, naopak, po vlastnom zvážení svojho stavu. Na tom nič nemení ani skutočnosť, že mohol byť k návšteve prevádzkarne žalobcu, v ktorej sa prezentačná akcia konala, oslovený vopred. Nie je podstatné ani to, či mal alebo nemal vedomosť o tom, že si na akcii bude môcť niečo kúpiť, príp. či bola kúpna zmluva vo forme „formulárového typu“. Žalobca poukázal na to, že ak by zákazník kúpnu zmluvu nechcel uzavrieť, nemusel tak urobiť, resp. mal si to rozmyslieť a prísť prípadne aj neskôr, či preveriť si zmluvné podmienky, cenu, kvalitu, funkčnosť tovaru porovnaním s iným predávajúcim a podobne. Ak sa na mieste ihneď rozhodol pre kúpu tovaru od žalobcu, ide o jeho vlastné, dobrovoľné rozhodnutie, ktoré je platné a účinné a teda zakladajúce právne následky, v dôsledku čoho následný nezáujem alebo „rozmyslenie si“ kúpy inej ako podomovej nemožno akceptovať. Podľa žalobcu práve z tohto dôvodu ustanovujú všeobecne záväzné právne predpisy výslovné dôvody, za akých možno zmluvu jednostranne zrušiť (napr. z dôvodu uplatnenia vád a pod.), nie však bezdôvodne. Postoj žalovaného považoval žalobca za nenáležité prisvojovanie si právomoci súdu vyslovovať platnosť alebo neplatnosť zmluvy, čo potiera princípy zmluvného záväzkového práva a ukladaním pokút aj obmedzuje podnikanie, za súčasného spôsobovania právnej neistoty. Z uvedených dôvodov mal žalobca za to, že jeho konanie nie je žiadnou nekalou obchodnou praktikou a už vôbec nie vo forme klamlivého konania; preto sú závery žalovaného nesprávne. Žalobca ďalej poukázal na skutočnosť, že kúpne zmluvy so spotrebiteľmi v posudzovaných prípadoch uzavrel v priestoroch svojej prevádzkarne na Drevárskej 1 v Prešove, ktoré sú riadne označenou prevádzkarňou zapísanou v živnostenskom registri. Tvrdil, že zákon č. 108/2000 Z.z. sa na predmetný prípad nevzťahuje, nakoľko nebola naplnená požiadavka uvedeného zákona, keďže kúpna zmluva nebola uzavretá mimo miesta podnikania žalobcu, ale v jeho prevádzkarni zapísanej v živnostenskom registri. Žalobca mal za to, že rozhodujúcim zákonným kritériom pre aplikáciu zákona č. 108/2000 Z.z. je zistenie, kde došlo k uzavretiu zmluvy, teda či predávajúci uzavrie zmluvu v mieste pôsobnosti svojho podnikania, alebo v mieste pôsobnosti kupujúceho. Podľa názoru žalobcu na nesprávnej aplikácii zákona č. 108/2000 Z.z. na daný prípad nemení nič ani skutočnosť, že žalobca uskutočňuje časť svojho predaja vo svojich priestoroch prostredníctvom akcií (napr. letákových, pozvánkových, inzertných a pod.), pretože je to vždy spotrebiteľ, ktorý sa rozhodne do miesta pôsobnosti predávajúceho dôjsť a následne si prípadne aj niečo zakúpiť. To podľa žalobcu platí aj v prípade, ak je oznámenie o akcii adresované konkrétnemu spotrebiteľovi s určením presného času a miesta konania, nakoľko ide vždy o rovnaký princíp dobrovoľnosti rozhodnutia spotrebiteľa o vykonaní návštevy. Podľa žalobcu nemožno hovoriť o tom, že by bol spotrebiteľ nepripravený na zmluvné vyjednávanie, nakoľko prípadnému predaju predchádzala detailná prezentácia výrobku a spotrebiteľ mal možnosť sám sa slobodne a dobrovoľne rozhodnúť, či si výrobok kúpi alebo nie. Ani skutočnosť, že spotrebiteľ uzavrie písomnú kúpnu zmluvu v prevádzkarni žalobcu a tovar ihneď nedostane, nie je predpokladom aplikácie zákona č. 108/2000 Z.z. Záver žalovaného, že podstatou úpravy podomového predaja podľa zákona č. 108/2000 Z.z. nie je fakt, kde je zmluva uzatváraná, ale za akých okolností uzatváraná, je podľa žalobcu v priamom rozpore s § 5 tohto zákona i so samotným účelom úpravy podomového predaja, ktorá kladie jediný a prvoradý dôraz na miesto uzavretia zmluvy. Nakoľko podľa žalobcu nešlo v danom prípade o podomový predaj, na predmetnú kúpnu zmluvu sa nevzťahoval zákon č. 108/2000 Z.z. a spotrebiteľovi preto nevzniklo právo na odstúpenie od zmluvy podľa tohto zákona. Kúpna zmluva bola podľa žalobcu uzavretá podľa Občianskeho zákonníka (zákon č. 40/1964 Zb. v znení nesk. predp.) a v zmysle tohto predpisu nebolo medzi účastníkmi kúpnej zmluvy právo na odstúpenie od zmluvy dohodnuté a ani nenastal iný predpokladaný dôvod na odstúpenie zmluvy, napr. vadnosť tovaru. Ak teda spotrebiteľ od zmluvy odstúpil, urobil nulitný úkon, ktorý nemohol vyvolať právne následky a viesť k zrušeniu zmluvy. Z tohto dôvodu ani žalobca nemohol odstúpenie od zmluvy akceptovať, ako to nesprávne tvrdí žalovaný. II. Žalovaný v písomnom vyjadrení k obsahu žaloby navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Uviedol, že dňa 18.12.2012 bola inšpektormi SOI vykonaná kontrola v priestoroch žalobcu na Drevárskej ulici č. 1 v Poprade za účelom preverenia opodstatnenosti písomného podnetu spotrebiteľa evidovaného pod číslom PO 976/2012 podaného prostredníctvom združenia na ochranu spotrebiteľov Spoločnosť ochrany spotrebiteľov (S.O.S.) Poprad a jeho doplnenia zo dňa 05.12.2012. Predmetom podnetu bola nespokojnosť spotrebiteľa s postupom úverovej spoločnosti a s postupom žalobcu ako predávajúceho pri odstúpení spotrebiteľa od kúpnej zmluvy č. 10204483 uzavretej v priestoroch na Drevárskej ulici č 1 v Poprade dňa 08.02.2012, kúpna cena 450 € (ďalej len „Kúpna zmluva“). Spotrebiteľ aj s manželkou reagoval na oslovenie reprezentantiek žalobcu pri nákupe v supermarkete, absolvoval krátky prieskum o zdravom životnom štýle a za odmenu bol pozvaný na oslavu výročia firmy v stanovenom čase za súčasného prísľubu občerstvenia a darčeka a dostavil sa v konkrétne určenom termíne na pobočku spoločnosti ZEPTER SLOVAKIA spol. s r.o. v priestoroch na Drevárskej ulici č. 1, Poprad, kde uzavrel so žalobcom zmluvu o kúpe výrobkov v hodnote 450 €. Súčasťou podnetu bola aj Úverová zmluva uzavretá dotknutým spotrebiteľom so spoločnosťou Home Credit Slovakia, a.s. zo dňa 08.02.2012 za účelom úhrady ceny predmetu kúpnej zmluvy, znejúca na úver vo výške 446,00 € s určením podľa bodu 45. predmetnej zmluvy Druhu úveru - Účelový/úhrada ceny tovaru (služby) bez uvedenia názvu tovaru (bod 46. zmluvy) a výrobcu tovaru (značky) (bod 46. zmluvy) s uvedením predajnej ceny 450,- €. V časti Zamestnanie klienta predmetnej zmluvy bol ako zdroj príjmu (bod 30. predmetnej zmluvy) označený z možných alternatív X dôchodca. Z podnetu spotrebiteľa (z listinných dôkazov) ďalej vyplýva, že dňa 06.03.2012 spotrebiteľ prevzal zakúpené výrobky (Dodací list XXXXXXXXXX, číslo zmluvy XXXXXXXX). Spotrebiteľ následne listom - Vrátenie tovaru v zákonnej lehote zo dňa 12.03.2012 písomne odstúpil od kúpnej zmluvy. Žalobca odstúpenie spotrebiteľa ako kupujúceho od uzavretej zmluvy neakceptoval s odôvodnením, že kúpna zmluva bola uzatvorená na pobočke (prevádzkarni) spoločnosti, preto nie je možné domáhať sa jej zrušenia. Žalobca naďalej požadoval splnenie záväzkov vyplývajúcich pre spotrebiteľa z tejto zmluvy. Spotrebiteľ s postojom žalobcu nesúhlasil a opätovne dňa 16.04.2012 písomne odstúpil od kúpnej zmluvy. Žalobca listom zo dňa 25.04.2012 spotrebiteľovi oznámil, že trvá na svojom pôvodnom stanovisku, kúpnu zmluvu považujú za platnú a záväznú a naďalej trvá na jej plnení. Výsledkom šetrenia podnetu bolo zistenie, že žalobca vykonáva predaj ponúkaných prezentovaných výrobkov formou uzatvárania písomných kúpnych zmlúv v mieste prezentácie organizovanej žalobcom v priestoroch na Drevárskej ulici č. 1 v Poprade, zapísaných v živnostenskom registri ako prevádzkareň, pre pozvaných spotrebiteľov s presne určeným dátumom a časom konania, prípadne priamym predajom ponúkaných výrobkov za úhradu v hotovosti (vychádzajúc zo zistení z kontrol inšpektormi SOI zaznamenaných vo vyššie uvedených inšpekčných záznamoch). Z úradnej činnosti je žalovanému známe, že kontrolou zistené protiprávne konanie žalobcu nie je ojedinelé a má opakujúci sa charakter. Z nižšie uvedených inšpekčných záznamov z vykonaných kontrol ako aj z úradnej činnosti správneho orgánu bolo zistené, že žalobca kontakt so spotrebiteľom iniciuje sám, a to na základe adresy, resp. telefónneho čísla, ktoré má predávajúci z predchádzajúcej ankety (konanej spravidla v priestoroch obchodných reťazcov), ktorá bola spojená s možnosťou zapojenia sa do žrebovania a zlosovania určitej výhry (podnet č. PO 274/2012), resp. zasiela spotrebiteľom (ktorých údaje má z predošlých vzťahov) písomne „poukážky s prekvapením“, kde „každý vyhráva“ a pozýva ich v presne stanovenom termíne na „stretnutie“ (podnet č. 40/2012), či osloví spotrebiteľa priamo telefonicky aby si v presne stanovený čas na ich pobočku prišiel prevziať výhru (podnet. č. 380/2012), alebo je spotrebiteľ telefonicky pozvaný na predvádzanie produktov s prísľubom výrazných zliav z ceny (podnet. č. 489/2012). Na základe opätovnej iniciatívy žalobcu sú spotrebitelia (ktorí odovzdali svoje údaje v súvislosti so žrebovaním) telefonicky oslovení a pozvaní v presne stanovenom termíne, aby sa dostavili k účastníkovi konania na pobočku (podnet č. PO 274/2012). Následne sa dostavia na pobočku účastníka konania, kde sa koná aj prezentácia výrobkov spojená prípadne aj s ochutnávkou produktov pripravených pomocou predvádzaných výrobkov, kde spotrebitelia uzatvorili kúpne zmluvy na prezentované výrobky. Vo všetkých prípadoch odstúpili spotrebitelia od predmetných kúpnych zmlúv, pričom vo všetkých prípadoch žalobca odstúpenie od zmluvy neakceptoval. Dôvodom na toto odstúpenie od kúpnej zmluvy malo byť podľa tvrdenia spotrebiteľov dodatočné zistenie, že cena zakúpených výrobkov je pre nich neprimerane vysoká, resp. že si nemali možnosť porovnať ceny s inými výrobkami. Žalobca však odstúpenie spotrebiteľov ako kupujúcich od uzavretých kúpnych zmlúv neakceptoval, a naďalej požadoval splnenie záväzkov vyplývajúcich pre nich z týchto zmlúv. Žalobca tento úkon spotrebiteľov neakceptoval s odôvodnením, že predmetné kúpne zmluvy boli uzavreté v jeho prevádzkarni, čo vylučuje aplikáciu zákona č. 108/2000 Z.z., vrátane jeho ustanovení o práve spotrebiteľa na odstúpenie od zmluvy. Zároveň žalobca vyzval spotrebiteľov na plnenie si povinností vyplývajúcich pre nich z uzavretých kúpnych zmlúv a prípadne zaplatenú zálohu spotrebiteľom nevrátil. Predaj výrobkov realizovaný žalobcom vyššie popísaným spôsobom je podomovým predajom, a teda na právny vzťah vzniknutý medzi žalobcom ako predávajúcim a spotrebiteľom ako kupujúcim v šetrenom prípade je potrebné aplikovať okrem iných aj zákon o ochrane spotrebiteľa pri podomovom a zásielkovom predaji. Správny orgán dospel k záveru, že obchodná praktika, ktorú žalobca preukázateľne používa nielen vo vzťahu k spotrebiteľovi - pisateľovi podnetu evidovaného pod číslom PO 976/2012, ale aj vo vzťahu k viacerým spotrebiteľom, vykazuje znaky nekalej obchodnej praktiky, ktorá je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti tým, že vybočuje z pravidiel čestnej obchodnej praxe a všeobecnej zásady dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti a ktorá môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku tým, že značne obmedzuje schopnosť spotrebiteľa urobiť rozhodnutie, ktoré by pri dostatku informácií inak neurobil. Predaj výrobkov formou predvádzacích akcií (prezentácií), konaných z iniciatívy žalobcu a v jeho prevádzkarni žalobcu, smeruje podľa žalovaného predovšetkým k tomu, aby bola porušená alebo prinajmenšom obmedzená zmluvná sloboda spotrebiteľa zrušiť zmluvný záväzok, resp. podľa zákona od zmluvy odstúpiť a oslobodiť sa tak od záväzkov zo zrušenej zmluvy. Toto žalovaný vyhodnotil ako rozporné s požiadavkami odbornej starostlivosti, ktorú možno od žalobcu ako profesionála a osoby znalej vo sfére svojho podnikania rozumne očakávať a ktorá mohla podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku, teda ako nekalú obchodnú praktiku. Uvedeným konaním došlo podľa žalovaného k porušeniu § 7 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa v nadväznosti na § 7 ods. 2 písm. a) a b) tohto zákona. K jednotlivým žalobným bodom žalovaný uviedol, že odmieta tvrdenia o akomsi svojvoľnom hodnotení nepreukázanej skutočnosti, či o nedostatočnosti odôvodnenia rozhodnutia. Mal za to, že jednoznačne uviedol skutočnosti, ktoré boli podkladom pre rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení veci, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, ako aj ako sa vyrovnal s námietkami žalobcu k podkladom rozhodnutia. Zdôraznil, že pri posúdení charakteru podomového predaja aplikovali orgány dozoru príslušnú právnu úpravu ako aj európsku legislatívu, vychádzali aj zo záverov judikatúry, ktorej citácie sú obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Žalovaný trval na tom, že vyššie opísané konanie žalobcu je v rozpore so zákonom, a to bez ohľadu na skutočnosť, že spotrebiteľ údajne uzavrel kúpnu zmluvu slobodne, vážne, nie v tiesni. Žalovaný poukazoval podporne na možné dôsledky uzavretia kúpnej zmluvy spotrebiteľom na prezentácii výrobkov konanej formou podomového predaja (teda možná kúpa výrobku, ktorý spotrebiteľ nepotrebuje, ktorý je pre spotrebiteľa v danom čase a mieste v nevýhodnej cene či kvalite), opierajúc sa aj o judikatúru v danej oblasti, ktorá je obsiahnutá v odôvodnení napadnutého rozhodnutia. Nepripravenosť na rokovanie o kúpnej zmluve potvrdil sám spotrebiteľ. V tejto súvislosti žalovaný nesúhlasiť s názorom, že pripravenosť na zmluvné vyjednávanie má poskytnúť detailná prezentácia výrobkov. Žalovaný podotkol, že spotrebiteľ nemal vopred vedomosť, že súčasťou oslavy výročia firmy ZEPTER bude organizovaná akcia za účelom predaja výrobkov, ani aké výrobky budú prezentované; preto nemal možnosť pripraviť sa na zmluvné rokovanie, keďže nemal základné podstatné informácie o výrobku, ako je predajná cena, špecifikácia vlastností, funkcií výrobku; teda nemohol v reálnom danom čase a mieste porovnať výhodnosť/vhodnosť prípadnej budúcej kúpy. Práve pre tieto prípady, keď je spotrebiteľ konfrontovaný s informáciami o určitom výrobku od predávajúceho na organizovanej akcii, ktoré si nemá v danom čase a mieste prezentácie možnosť overiť, je tu úprava práva spotrebiteľa na odstúpenie od kúpnej zmluvy uzavretej podomovým spôsobom zakotvená v zákone č. 108/2000 Z.z., ktorej význam a cieľ tkvie v umožnení spotrebiteľovi rozmyslieť si kúpu v zákonom stanovenom čase. Kupujúci má naň právo a predávajúci má zo zákona povinnosť toto akceptovať. Žalovaný uviedol, že nepostihoval žalobcu v šetrenom prípade v súvislosti so spôsobom uzavretia zmluvy, ani netvrdil, že spotrebiteľ bol k uzavretiu zmluvy nútený. Spotrebiteľ uzavrel kúpnu zmluvu zakladajúcu právne následky, avšak formou podomového predaja, teda následné „rozmyslenie si kúpy“ v intenciách zákona č. 108/2000 Z.z. je bol žalobca povinný akceptovať. Práve sankcionovaným konaním žalobcu boli potierané práva spotrebiteľa hrubým a závažným spôsobom, čoho výsledkom bolo stanovenie pokuty vo vyššie uvedenej výške. Z textu § 5 ods. 1 zákona č. 108/2000 Z.z. (z použitia pojmu „najmä“) podľa žalovaného vyplýva, že výpočet príkladov, keď sa určitá forma predaja výrobkov na základe zmluvy považuje za podomový predaj, nie je taxatívny, ale iba demonštratívny, pripúšťajúci a nevylučujúci aj iné prípady. Takáto právna úprava je v súlade i so smernicou Rady 85/577/EHS, ktorá sa síce vzťahuje okrem iných aj na zmluvy, pri ktorých predajca poskytuje spotrebiteľovi tovar alebo služby, ktoré sú zahrnuté počas exkurzie organizovanej predajcom mimo jeho prevádzkových priestorov, ustanovenie jej článku 8 však nebráni členským štátom prijať alebo zachovať priaznivejšie ustanovenia na ochranu spotrebiteľa v oblasti svojej pôsobnosti. Pre ustálenie záveru týkajúceho sa charakteru predaja výrobkov realizovaného žalobcom v šetrených prípadoch z pohľadu vnútroštátnej právnej úpravy použil žalovaný aj výkladové pravidlo obsiahnuté v preambule Smernice Rady 85/577/EHS, podľa ktorej „špeciálnou charakteristikou zmlúv uzatváraných mimo prevádzkových priestorov predajcu je, že spravidla je to predajca, ktorý začína zmluvné vyjednávanie, na ktoré je spotrebiteľ nepripravený, alebo ktoré neočakáva, že spotrebiteľ je často neschopný porovnať kvalitu a cenu ponuky s inými ponukami, že všeobecne existuje prvok prekvapenia nie iba pri zmluvách uzatvorených na prahu dverí, ale tiež pri iných formách zmlúv uzatváraných predajcom mimo jeho prevádzkových priestorov“. S poukazom na uvedené zaujal názor, že úprava obsiahnutá v Smernici Rady 85/577/EHS je zameraná na ochranu spotrebiteľa pri neštandardných obchodných situáciách, keď je spotrebiteľ vystavený väčšiemu riziku, že podľahne praktikám obchodníka, než ak ide z vlastnej iniciatívy (bez priameho adresného pozývania s ponukou atraktívne znejúcich výhod zo strany predávajúceho bez predchádzajúcej vedomosti o predmete budúcej kúpy) do prevádzky (napr. kamenného obchodu), kde je uzrozumený s tým, že na tomto mieste mu bude ponúkaný tovar a služby za určitých podmienok, na ktoré je zvyknutý, s možnosťou porovnania cien jednotlivých výrobkov, spravidla bez pôsobenia a presviedčania o výhodách tej-ktorej kúpy. Podstatou úpravy tak nie je fakt, kde je zmluva uzatváraná, ale za akých okolností je uzatváraná, pričom miesto uzavretia zmluvy tu hrá iste dôležitú, nie však jedinú úlohu. Pri tradičnej schéme vzťahu predávajúceho a kupujúceho, iniciátorom kúpy je konkrétna potreba spotrebiteľa, pričom predaj sa uskutočňuje na základe osobného kontaktu predávajúceho a kupujúceho. Pri podomovom predaji dochádza k opačnému postupu. Predávajúci s cieľom zabezpečenia odbytu predávaných výrobkov a poskytovaných služieb sám iniciuje kontakt so spotrebiteľom, pričom využíva moment prekvapenia (čo bol nepochybne aj prípad vyššie uvedeného podnetu spotrebiteľa). Samotnému uzavretiu zmluvy tak predchádza ofenzívne konanie predávajúceho, ktorý organizuje prezentáciu výrobkov a služieb, pričom práve moment prekvapenia spôsobí, že spotrebiteľ môže uzavrieť zmluvu na kúpu výrobku, ktorý nepotrebuje, alebo ho kúpi v nevýhodnej cene či akosti, pretože nie je na rokovanie o kúpnej zmluve pripravený a s uzatvorením zmluvy vôbec nepočítal. Na základe zistených skutočností a vzhľadom na okolnosti, za akých došlo k uzatváraniu kúpnej zmluvy žalovaný dospel k záveru, že predaj výrokov realizovaný žalobcom vyššie popísaným spôsobom je podomovým predajom a že na právny vzťah vzniknutý medzi žalobcom ako predávajúcim a spotrebiteľom v šetrenom prípade je potrené aplikovať okrem iných aj zákon o ochrane spotrebiteľa pri podomovom a zásielkovom predaji. Podstata veci podľa žalovaného spočíva v tom, že žalobca uskutočňuje predaj formou podomového predaja, pričom tento deklaruje za kúpu mimo režimu zákona o ochrane spotrebiteľa pri podomovom a zásielkovom predaji zápisom priestorov výkonu prezentácií do príslušného registra ako „prevádzkareň“, čo zakladá právne následky pre spotrebiteľa v podobe neakceptácie prípadného následného odstúpenia od zmluvy zo strany spotrebiteľa. Spotrebiteľ pritom bol pri takto uskutočňovanom predaji presvedčený o jeho práve od zmluvy odstúpiť, čo potvrdzovalo jeho následné konanie. Pokiaľ sa žalobca odvolával na definovanie prevádzkových priestorov v smernici Európskeho parlamentu a Rady 2011/83/EÚ, citoval žalovaný z bodu 21 preambuly cit. smernice: „Vymedzenie pojmu zmluva uzavretá mimo prevádzkových priestorov by malo zahŕňať aj situácie, keď je spotrebiteľ osobne a individuálne oslovený mimo prevádzkových priestorov, ale zmluva sa hneď potom uzavrie v prevádzkových priestoroch obchodníka alebo prostredníctvom prostriedkov komunikácie na diaľku“. S poukazom na uvedené mal za to, že uvedená definícia podporuje správnu úvahu a závery správnych orgánov. Žalovaný na margo argumentácie žalobcu ohľadom prirovnania prezentačných akcií k akciovým letákom uviedol, že pozvánku na prezentáciu priamo adresovanú konkrétnemu spotrebiteľovi s prísľubom „atraktívnej ceny“, s určením presného času a miesta konania (podnet č. 40/2012), resp. telefonické kontaktovanie konkrétneho spotrebiteľa s pozvaním v presne určenom čase a mieste pre vyzdvihnutie výhry/daru (podnet. č. 380/2012), či priame pozvanie spotrebiteľa na pobočku telefonicky, ktorého údaje má predávajúci (žalobca) z predchádzajúcej ankety (konanej spravidla v priestoroch obchodných reťazcov), ktorá bola spojená s možnosťou zapojenia sa do žrebovania a zlosovania určitej výhry (podnet č. PO 274/2012), alebo osobné pozvanie konkrétneho spotrebiteľa na oslavu výročia firmy s prísľubom občerstvenia a darčeka (podnet č. PO 976/2012) nemožno stotožniť s letákovými akciami obchodných reťazcov (kde sú vyobrazené ponúkané výrobky spolu s uvedením ceny). Zároveň je nutné poukázať aj na rozdiel pri samotnej realizácii kúpy, kedy spotrebitelia v kamenných obchodoch neabsolvujú pri kúpe potravín alebo iného spotrebného tovaru predvádzacie akcie na každý z nich. Taktiež majú spravidla pri každom type tovaru možnosť porovnať si v danom čase cenu, ako aj iné kritériá potrebné pre rozhodovanie sa o kúpe. Pri bežnej (inej ako podomovej) kúpe majú vopred predstavu, čo bude predmetom ich nákupu a za akú cenu (na rozdiel od prezentačných akcií v šetrených prípadoch), podnet na kúpu vychádza z aktuálnych potrieb spotrebiteľa. Preto je v kontexte šetrených prípadov opodstatnené používať argumentáciu o momente prekvapenia. III. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný na konanie vo veci (§ 246 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie v rozsahu dôvodov uvedených v žalobe (§ 249 ods. 2 O.s.p.), ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo a dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie je potrebné v časti výroku o výške peňažnej pokuty zmeniť. Z pripojených administratívnych spisoch správnych orgánov oboch stupňov súd zistil, že na základe výsledkov kontroly vykonanej u žalobcu na podnet spotrebiteľa začal Inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Prešove pre Prešovský kraj voči žalobcovi správne konanie o uloženie pokuty, ktorého výsledkom bolo rozhodnutie č. P/0045/07/13 zo dňa 24.04.2013. Týmto rozhodnutím bola žalobcovi uložená peňažná pokuta vo výške 7.000 € na vyššie uvedenom skutkovom a právnom základe. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, ktoré žalovaný rozhodnutím č. SK/0469/99/2013 zo dňa 08.11.2013 zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil, keď dospel k záveru, že bolo vydané na základe spoľahlivo a presne zisteného skutkového stavu a v súlade s platnými právnymi predpismi. IV. Podľa § 7 ods. 1 zákona o ochrane spotrebiteľa nekalé obchodné praktiky sú zakázané. Podľa § 7 ods. 2 písm. a) a b) zákona o ochrane spotrebiteľa obchodná praktika sa považuje za nekalú, ak je v rozpore s požiadavkami odbornej starostlivosti; podstatne narušuje alebo môže podstatne narušiť ekonomické správanie priemerného spotrebiteľa vo vzťahu k výrobku. Podľa § 2 písm. p) zákona o ochrane spotrebiteľa obchodnou praktikou rozumie konanie, opomenutie konania, spôsob správania alebo vyjadrovania, obchodná komunikácia vrátane reklamy a marketingu predávajúceho, priamo spojené s propagáciou, ponukou, predajom a dodaním výrobku spotrebiteľovi. Podľa § 2 písm. r) zákona o ochrane spotrebiteľa podstatným narušením ekonomického správania spotrebiteľa sa rozumie využitie obchodnej praktiky na značné obmedzenie schopnosti spotrebiteľa urobiť rozhodnutie, ktoré by pri dostatku informácií inak neurobil. Podľa § 2 písm. u) zákona o ochrane spotrebiteľa odbornou starostlivosťou sa rozumie úroveň osobitnej schopnosti a starostlivosti, ktorú možno rozumne očakávať od predávajúceho pri konaní vo vzťahu k spotrebiteľovi, zodpovedajúca čestnej obchodnej praxi alebo všeobecnej zásade dobrej viery uplatňovanej v jeho oblasti činnosti. Podľa § 2 zákona č. 108/2000 Z.z. podomový predaj tovaru alebo poskytovanie služieb, zásielkový predaj tovaru alebo poskytovanie služieb sa uskutočňujú na základe zmluvy, ktorá sa uzaviera medzi predávajúcim, ktorý spotrebiteľovi predáva výrobky alebo poskytuje služby, alebo osobou konajúcou v mene alebo v záujme predávajúceho (ďalej len „predávajúci“) a spotrebiteľom na tovar alebo služby, ktoré z predaja tovaru alebo z poskytovania služieb nie sú týmto zákonom vylúčené alebo zakázané. Podľa § 5 ods. 1 zákona č. 108/2000 Z.z. podomový predaj je predaj tovaru alebo poskytovanie služieb na základe zmluvy uzavretej medzi predávajúcim a spotrebiteľom, najmä: a) pri akcii organizovanej predávajúcim mimo miesta prevádzkarne alebo mimo trhového miesta, b) pri návšteve predávajúceho u spotrebiteľa, u iného spotrebiteľa alebo na pracovisku spotrebiteľa, ak si spotrebiteľ takúto návštevu nevyžiadal, alebo c) pri návšteve predávajúceho u spotrebiteľa, ak si spotrebiteľ návštevu vyžiadal a predávajúci mu ponúkne aj iný tovar alebo službu, o ktorú spotrebiteľ pri vyžiadaní návštevy neprejavil záujem. V. Základnou právnou otázkou, ktorá determinuje pohľad na zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného, je otázka aplikovateľnosti zákona č. 108/2000 Z.z. na predaj výrobkov spotrebiteľovi na prezentačnej akcii uskutočnenej v prevádzkarni žalobcu, na ktorú bol spotrebiteľ osobne pozvaný. V právnom posúdení tejto otázky sa krajský súd zhoduje so žalovaným, že podstatou úpravy podomového predaja podľa zákona č. 108/2000 Z.z. nie je len miesto, kde je zmluva so spotrebiteľom uzatváraná, ale predovšetkým okolnosti, za ktorých bola uzatvorená. Žalobca postavil svoju podnikateľskú marketingovú a obchodnú stratégiu na priamej komunikácii so zákazníkom, využívajúc prezentačné akcie spojené s predajom výrobkov, na ktoré osobne pozýva potenciálnych zákazníkov, s ktorými prišiel do kontaktu skôr a pri inej príležitosti. Takto tomu bolo aj v prejednávanom prípade, kedy bol spotrebiteľ oslovený zástupcami žalobcu pri nákupe v supermarkete, absolvoval krátky prieskum o zdravom životnom štýle a za odmenu bol pozvaný na oslavu výročia firmy s prísľubom občerstvenia a darčeka. Spotrebiteľ sa na základe žalobcovho pozvania dostavil do prevádzky žalobcu, kde sa konala prezentačná akcia a kde aj napokon spotrebiteľ uzavrel so žalobcom kúpnu zmluvu, od ktorej neskôr odstúpil. Žalobca sa domnieval, že na takýto predaj neplatí zákon č. 108/2000 Z.z., zjavne vychádzajúc z jeho gramatického výkladu, keď za kľúčové kritérium vylučujúce aplikáciu uvedeného zákona považoval uzavretie zmluvy v mieste svojej registrovanej prevádzkarne. Krajský súd je toho názoru, že výpočet spôsobov realizácie podomového predaja stanovený v § 5 zákona č. 108/2000 Z.z. by mohol pri použití výlučne gramatického výkladu naznačovať, že za podomový predaj sa považuje uzavretie zmluvy medzi predávajúcim a spotrebiteľom predovšetkým u spotrebiteľa, prípadne na mieste určenom predávajúcim, vždy však mimo miesta jeho prevádzkarne. Je však treba zdôrazniť, že uvedený zákonný výpočet definičných znakov podomového predaja je vymedzený príkladmo a preto nie je vylúčené, aby bolo ako podomový predaj vyhodnotené aj uzavretie zmluvy so spotrebiteľom vo sfére pôsobnosti predávajúceho, dokonca v jeho prevádzkarni. Pri výklade vnútroštátneho práva, vrátane zákona č. 108/2000 Z.z., ktorý je výsledkom implementácie Smernice č. 85/577/EHS, je treba vychádzať zo základných dokumentov Európskej únie (Zmluva u fungovaní EÚ, Charta základných práv EÚ) i početnej judikatúry Súdneho dvora EÚ, ktoré zdôrazňujú potrebu ochrany spotrebiteľov a nutnosť kompenzácie ich nerovného postavenia voči predávajúcim alebo dodávateľom v spotrebiteľských právnych vzťahoch formou právneho obmedzenia autonómie vôle účastníkov týchto vzťahov. Žalovaný postupoval podľa názoru súdu v súlade so zákonom č. 108/2000 Z.z., najmä s jeho cieľom a zmyslom, keď ako základné charakteristiky podomového predaja identifikoval začatie zmluvného vyjednávania zo strany predávajúceho (žalobcu), nepripravenosť spotrebiteľa na uzavretie zmluvy, prítomnosť prvku prekvapenia na strane spotrebiteľa a nemožnosť porovnať kvalitu a cenu ponúkaných výrobkov s inými ponukami. Pokiaľ žalovaný konštatoval prítomnosť uvedených charakteristík a vyhodnotil ich ako okolnosti, ktoré kvalifikujú predmetný obchod ako podomový predaj, postupoval podľa názoru súdu v súlade so zákonom. Žalovaný v konaní preukázal, že možnosť uzavretia zmluvy inicioval v danom prípade žalobca, ktorého zástupcovia oslovili spotrebiteľa, získali na neho kontakt, ktorý následne využili na jeho osobné pozvanie na prezentačnú akciu, ktorej účelom mala byť oslava výročia firmy, občerstvenie a obdarovanie spotrebiteľa. Prvok nepripravenosti na uzavretie zmluvy a nemožnosti porovnania kvality a ceny ponúkaných výrobkov s konkurenciou boli pri uzatváraní kúpnej zmluvy medzi spotrebiteľom a žalobcom nepochybne prítomné. Za týchto okolností je nutné považovať predaj výrobkov spotrebiteľovi zo strany žalobcu za podomový, napriek tomu, že sa uskutočnil v jeho prevádzkarni, a priznať spotrebiteľovi ochranu vyplývajúcu zo zákona č. 108/2000 Z.z., konkrétne právo odstúpiť v 7- dňovej lehote od zmluvy. Uzavretie zmluvy so spotrebiteľom, s vyššie opísanými prvkami podomového predaja, v prevádzkarni žalobcu ako predávajúceho, nemôže pri zohľadnení platnej právnej úpravy stačiť na vylúčenie aplikácie zákona č. 108/2000 Z.z. a vo svojich dôsledkoch môže predstavovať obchádzanie tohto zákona. Z uvedených dôvodov možno konštatovať, že spotrebiteľ bol v súlade so zákonom č. 108/2000 Z.z. oprávnený bez uvedenia dôvodu odstúpiť od zmluvy v zákonom stanovenej lehote a žalobcovi vznikla povinnosť prevziať tovar späť a vrátiť spotrebiteľovi cenu zaplatenú za tovar v lehote do 15 dní odo dňa odstúpenia od zmluvy. Keďže tak žalobca urobiť odmietol, boli orgány Slovenskej obchodnej inšpekcie oprávnené vyvodiť voči žalobcovi deliktuálnu zodpovednosť za porušenie povinností vyplývajúcich z uvedeného zákona. Krajský súd nespochybňuje oprávnenie žalovaného kvalifikovať vyššie opísané konanie porušujúce zákon č. 108/2000 Z.z. ako používanie nekalej obchodnej praktiky podľa § 7 ods. 1 v nadväznosti na § 7 ods. 2 písm. a/, b/ zákona o ochrane spotrebiteľa, ani jeho kompetenciu uložiť žalobcovi podľa § 24 ods. 1 sankciu za porušenie tohto zákona až do výšky 2.000.000,- Sk (66.387,83 eur). Pri uplatnení administratívneho trestania je však potrebné mať na zreteli skutočnosť, že využívanie medzier v právnej úprave alebo nejednoznačnosti výkladu zákona na účely podnikania je prirodzeným správaním súťažiteľov na trhu. Zohľadniac citovanú právnu úpravu nemožno konštatovať, že obchodná stratégia žalobcu bola v relevantnom čase založená na vedomom či úmyselnom porušovaní zákona. Žalobca sa totiž mohol na základe uplatneného gramatického výkladu ustanovení zákona č. 108/2000 Z.z. domnievať, že zmluvy, ktoré uzatvára na prezentačných akciách vo svojej prevádzkarni, podliehajú všeobecnému právnemu režimu Občianskeho zákonníka, ktorý na rozdiel od zákona č. 108/2000 Z.z. neumožňuje bezdôvodné odstúpenie od zmluvy, pokiaľ sa na tom zmluvné strany nedohodli. Orgány obchodnej inšpekcie v danom období kontrolovali viacero podobných obchodných prípadov zmlúv uzavretých na prezentačných akciách a na základe výsledkov kontroly sankcionovali žalobcu za systematické používanie nekalej obchodnej praktiky spočívajúcej v neakceptovaní odstúpenia spotrebiteľa od takto uzavretej zmluvy. Niekoľko rozhodnutí žalovaného o pokutách uložených žalobcovi v rovnakej výške ako v prejednávanom prípade žalobca napadol správnou žalobou na tunajšom súde. V žiadnej z obdobných vecí zatiaľ nebolo právoplatne rozhodnuté a senát si ani nie je vedomý žiadnej staršej judikatúry, ktorá by problematiku neakceptovania odstúpenia spotrebiteľov od zmlúv uzavretých na prezentačných akciách predávajúceho riešila a vyhodnotila by takúto praktiku predávajúceho ako nekalú. Nemožno preto konštatovať, že by si žalobca pri uzatváraní zmlúv a neakceptovaní odstúpenia spotrebiteľov od nich musel byť vedomý toho, že na uzavieranie zmlúv na prezentačných akciách konaných v jeho prevádzkarni sa vzťahuje zákon č. 108/2000 Z.z. a teda že ako predávajúci má všetky povinnosti vyplývajúce z tohto zákona. Stále preto ide o spor o výklad zákona, čo je nutné vziať do úvahy pri rozhodovaní o výške uloženej pokuty. Ukladanie pokút za správne delikty podlieha uváženiu správneho orgánu (diskrečná právomoc), v ktorom správny orgán v rámci zákonom dovoleného rozhodovacieho procesu v stanovených limitoch uplatňuje svoju právomoc pri určovaní výšky sankcie. Použitie správnej úvahy musí byť v súlade so zásadami logického uvažovania, pričom rozhodnutie, ktoré je výsledkom tohto procesu, musí byť riadne odôvodnené. V rámci administratívneho trestania je treba mať na zreteli najmä základné funkcie ukladania sankcií - individuálnu a generálnu prevenciu. V prejednávanej veci žalovaný použil svoju diskrečnú právomoc v rámci zákonného rámca, uložená pokuta je v dolnej hranici zákonom stanovenej sadzby, jej výška je však podľa názoru súdu s ohľadom na zistené okolnosti neprimeraná. Krajský súd považuje za potrebné upozorniť na to, že primárnou povinnosťou, ktorú žalobca neakceptovaním odstúpenia spotrebiteľa od zmluvy porušil, je povinnosť uložená zákonom č. 108/2000 Z.z.. Uvedený zákon umožňuje orgánom obchodnej inšpekcie uložiť za toto porušenie predávajúcemu pokutu do 100.000,- Sk (3.319,39 eur). Súd znova zdôrazňuje, že nespochybňuje oprávnenie žalovaného kvalifikovať uvedené porušenie zákona č. 108/2000 Z.z. ako nekalú obchodnú praktiku. Je však toho názoru, že pokiaľ sa žalovaný rozhodol sankcionovať predmetné porušenie zákona v jednotlivých prípadoch (vo vzťahu k jednotlivým spotrebiteľom), teda nie používanie uvedenej obchodnej praktiky ako takej (po isté obdobie, voči viacerým spotrebiteľom), je nutné pri rozhodovaní o výške sankcie prihliadať jednak na maximálnu výšku pokuty stanovenú zákonom č. 108/2000 Z.z. za predmetné porušenie zákona, ďalej hodnotu transakcie medzi žalobcom a spotrebiteľom (predmetom kúpnej zmluvy boli výrobky v hodnote 450 eur), ako aj na celkový počet podobne sankcionovaných prípadov. Súdu je z vlastnej činnosti známe, že žalobca podal v priebehu rokov 2013 a 2014 štyri žaloby proti rozhodnutiam orgánov SOI o uložení pokuty za obdobné porušenia zákona. Nemožno poprieť, že pokuty za viaceré individuálne sankcionované delikty vo svojom súčte môžu voči žalobcovi pôsobiť likvidačne a tým spochybniť účel ukladania administratívnych sankcií. Z uvedených dôvodov považoval krajský súd pokutu vo výške 3.000 eur v predmetnej veci s ohľadom na všetky uvedené okolnosti za primeranú, tak z hľadiska represívneho, ako aj preventívneho. V súlade s princípom plnej jurisdikcie, ktorý bol zavedený do správneho súdnictva v Slovenskej republike na základe judikatúry ESĽP, najmä k čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, je súd v zmysle § 250i ods. 2 v spojení s § 250j ods. 5 oprávnený zmeniť rozhodnutie orgánu verejnej správy o peňažnej sankcii až na úroveň upustenia od potrestania a priamo ukladať i sankcie, ktoré neboli pôvodne uložené rozhodnutím správneho orgánu. Využijúc právo plnej jurisdikcie v konaní o sankciách za správne delikty dospel Krajský súd v Bratislave po preskúmaní veci k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa je v časti o týkajúcej sa výšky uloženej sankcie potrebné zmeniť tak, ako je uvedené vo výrokovej časti tohto rozsudku, ktorá nahradzuje rozhodnutia správnych orgánov oboch stupňov prejednávanej veci. O trovách konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 O.s.p. a nepriznal účastníkom právo na náhradu trov konania a to napriek čiastočnému úspechu žalobcu v konaní, nakoľko výnimkou posúdenia primeranosti výšky uloženej sankcie bolo rozhodnutie žalovaného správne. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3 : 0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011 Z.z.). Poučenie: Proti tomuto rozsudku možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia, písomne, dvojmo prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave. V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha.