Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/15/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014200114 Dátum vydania rozhodnutia: 02. 07. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašíková PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1014200114.2 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej PhD., a členov senátu JUDr. Renáty Janákovej a Mgr. Viliama Pohančeníka v právnej veci žalobkyne: O. N., E. XX, XXX XX U. A., právne zastúpená: advokátkou JUDr. Janou Štulrajterovou, Gajova 13, 811 09 Bratislava, proti žalovanému: Úrad verejného zdravotníctva Slovenskej republiky, Trnavská cesta 52, P.O.Box 45, 826 45 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OLP/8304/2013 zo dňa 25.11.2013 takto: r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta. Žalobcovi súd náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : I. Žalobkyňa sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 28.01.2014 domáhala preskúmania a následne zrušenia rozhodnutia žalovaného zo dňa 25.11.2013 č. OLP/8304/2013 v spojení s rozhodnutím Regionálneho úradu verejného zdravotníctva Bratislava hlavné mesto zo dňa 01.10.2013 č. OOD/9827/2013. Žalobkyňa v žalobe uviedla, že prvostupňovým rozhodnutím správneho orgánu bola žalobkyňa uznaná za vinnú zo spáchania priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa ust. § 56 ods. 1 písm. k) zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia v platnom znení. Za spáchaný priestupok jej bola uložená pokuta vo výške XX,- Eur a súčasne bola zaviazaná povinnosťou nahradiť trovy konania vo výške XX,- Eur. Voči predmetnému rozhodnutiu podala žalobkyňa odvolanie, o ktorom bolo rozhodnuté druhostupňovým (preskúmavaným) rozhodnutím žalovaného tak, že žalovaný správny orgán prvostupňové rozhodnutie potvrdil a odvolanie žalobkyne zamietol. Priestupku sa mala žalobkyňa dopustiť tým, že nezabezpečila ako zákonný zástupca svojej dcéry K. N. očkovanie v treťom, piatom a jedenástom mesiaci jej života proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu, prenosnej detskej obrne, vírusovému zápalu pečene typu B, invazívnym hemofilovým nákazám a pneumokokovým invazívnym ochoreniam. Žalobkyňa namieta zákonnosť tohto rozhodnutia, ako aj zákonnosť druhostupňového rozhodnutia. Podľa žalobkyne vychádzajú obidve rozhodnutia z nesprávnej aplikácie platných právnych predpisov, nakoľko sú v priamom rozpore s Ústavou SR. Žalobkyňa má za to, že legislatívna konštrukcia ust. § 51 ods. 1 písm. d) zákona je v rozpore s Ústavou SR, nakoľko je úplne všeobecná. Nemožno z tohto zákonného ustanovenia vyvodiť správno- právnu zodpovednosť a porušenia takto stanovenej povinnosti potom nemožno ďalej postihovať v rámci správneho trestania, nakoľko jednotlivé konkrétne skutkové podstaty konania, ktoré má byť povinné, nie sú stanovené zákonom, ale len podzákonným právnym predpisom. Žalobkyňa má za to, že ide o rozpor s Ústavou SR. Podľa zaužívaného a Ústavným súdom SR viac krát potvrdeného výkladu Ústavy SR sa táto úprava vzťahuje na všetky formy trestnej zodpovednosti, teda aj na zodpovednosť podliehajúcu úprave zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch a všetkým ďalším zákonom, ktoré určujú skutkové podstaty priestupkov. Podľa čl. 49 Ústavy SR len zákon ustanoví, ktoré konanie je trestným činom a aký trest, prípadne iné ujmy na právach alebo majetku možno uložiť za jeho spáchanie. Podľa žalobkyne niet pochýb, že zásada nullum crimen sine lege, nulla poena sine lege je zásadou, ktorou sa riadi aj správne priestupkové konanie. Samotná definícia priestupku v ust. § 2 ods. 1 zákona o priestupkoch potvrdzuje, že priestupkom je zavinené konanie, ktoré porušuje alebo ohrozuje záujem spoločnosti a je za priestupok výslovne označené v tomto, resp. inom zákone. V prípade nezabezpečenia očkovania maloletej dcéry žalobkyne stanovuje zákon, podľa právneho názoru žalobkyne, len veľmi všeobecnú povinnosť podrobiť sa v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam povinnému očkovaniu. Akékoľvek konkrétne znaky dosť širokej škály skutkových podstát možných priestupkov však vyplývajú len z vyhlášky ako podzákonného predpisu. Podľa názoru žalobkyne ukladanie povinností „na základe zákona“ v zmysle čl. 13 Ústavy SR, musí mať tiež náležitú kvalitu a musí jednoznačne vymedziť hranice, v ktorých je podzákonná úprava prípustná. Vyššie uvedené potvrdzuje aj čl. 13 ods. 1 písm. a) Ústavy SR, ktorý stanovuje „povinnosť možno ukladať zákonom alebo na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd.“ Podľa žalobkyne uloženie povinnosti na základe zákona, v jeho medziach a pri zachovaní základných práv a slobôd znamená, že uloženie povinnosti v podzákonnom právnom predpise je dovolené len vtedy, ak zákonné splnomocnenie umožňujúce ukladanie povinnosti v podzákonnej norme má náležité kvality, t.j. jednoznačne vymedzí hranice v ktorých je podzákonná úprava prípustná. Povinnosť očkovania bola žalobkyni uložená vyhláškou, ktorá je podzákonnou normou. Podľa žalovaného, ako aj prvostupňového správneho orgánu bola vyhláška, a tým aj povinnosť očkovania vydaná na základe splnomocnenia v zákone. Toto zákonné splnomocnenie však nie je jasné a jednoznačné, tak isto ho žalobkyňa považuje za nespochybniteľné a také, ktoré by stanovovalo hranice takého závažného zásahu do osobnej integrity a ľudského práva a slobody, akým je podrobenie sa povinnému očkovaniu. Žalobkyňa je názoru, že obmedziť akékoľvek ústavou garantované práva je možné len zákonom. Žalobkyňa má za to, že odmietnutím očkovania svojej dcéry verejne prejavila len svoje právo slobodne zmýšľať a konať podľa svojho svedomia. Odmietnutím očkovania vyjadrila žalobkyňa vnútorné presvedčenie žiť bez zbytočných chemických zásahov do svojho tela, ako aj tela svojich detí. Slobodu žalobkyne vyjadriť svoje zmýšľanie tým, že žalobkyňa nepodrobí svoju maloletú dcéru očkovaniu, ako aj právo dcéry žalobkyne na ochranu života a zdravia mala obmedziť vyhláška, ktorá je podzákonnou normou. Ak by malo byť obmedzenie jej slobody a práva v súlade s ust. čl. 24 ods. 4 a čl. 13 ods. 2 Ústavy SR, musela by byť povinnosť konkrétneho očkovania stanovená v zákone a muselo by byť zrejmé, že obmedzenie slobody žalobkyne je nevyhnutné, v tomto prípade na ochranu jej zdravia. Žalobkyňa má za to, že žalovaní neposkytli nijaké argumenty, ktoré by preukazovali nevyhnutnosť zabezpečenia ochrany zdravia prostredníctvom očkovania. Žalobkyňa tvrdí, že ak prvostupňový správny orgán uložil žalobkyni sankciu a druhostupňový správny orgán toto rozhodnutie potvrdil, obaja tak konali v rozpore s Ústavou SR, keďže obmedzili slobodu zmýšľania a svetonázoru žalobkyne, ako aj ochranu života a zdravia jej dcéry sankcionovaním nesplnenia povinnosti, ktorá nebola uložená zákonom. Podľa žalobkyne zásah do zdravia človeka je možný len na základe informovaného súhlasu v zmysle čl. 5 medzinárodnej zmluvy. V tomto prípade žalobkyňa upozorňuje na Dohovor o ochrane ľudských práv a dôstojnosti človeka v súvislosti s aplikáciou biológie a medicíny zo dňa 04.04.1997, ktorý pre Slovenskú republiku nadobudol platnosť dňom 01.12.1999. Žalobkyňa ďalej v žalobe uvádza, že lekárka, ktorá mala očkovanie vykonať žalobkyňu nikdy nepoučila o možných následkoch a rizikách. Nepoučila ju ani o zložení očkovacej látky. Z tohto dôvodu žalobkyňa k vykonaniu očkovania svojej dcéry nemohla udeliť informovaný súhlas. Uskutočnenie očkovania bez udelenia informovaného súhlasu žalobkyňou, ako zákonnou zástupkyňou dcéry by bolo podľa jej názoru v priamom rozpore s ust. čl. 5 Dohovoru a žalobkyňa má plné právo očkovanie odmietnuť. Na základe vyššie uvedených skutočností žalobkyňa navrhuje, aby Krajský súd v Bratislave obe rozhodnutia zrušil, vec vrátil na ďalšie konanie a súčasne zaviazal žalovaného na náhradu trov konania žalobkyne. II. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe zo dňa 14.02.2014 uviedol, že Regionálny úrad verejného zdravotníctva v Bratislave, ako prvostupňový správny orgán, uznal žalobkyňu vinnou zo spáchania priestupku na úseku verejného zdravotníctva podľa § 59 ods. 1 písm. k) zákona č. 355/2007 Z.z., ktorého sa žalobkyňa dopustila tým, že nezabezpečila ako zástupkyňa svojho dieťaťa maloletej K. N. jej povinné očkovanie v treťom, piatom a jedenástom mesiaci života. Ako ďalej z výroku napadnutého rozhodnutia vyplýva, očkovanie žalobkyňa odmietla ako matka maloletej K. v ambulancii S.. X. H., V. 1, G., čo potvrdila svojím podpisom dňa 23.01.2013. Za tento spáchaný priestupok bola obvinenej uložená pokuta vo výške XX,- Eur. Žalovaný ma za to, že žalobkyňa nijakým spôsobom nepreukázala existenciu kontraindikácií pre uvedené očkovanie pri svojej maloletej dcére. Podrobnosti o postupoch pri vykonávaní povinného očkovania ustanovuje vyhláška č. 585/2008 Z.z., pričom ošetrujúci lekári sú povinní vykonávať očkovanie v zmysle tejto vyhlášky, podľa veku maloletých detí a používať len očkovacie látky, ktoré sú registrované na území Slovenskej republiky. V zmysle ust. § 13 ods. 3 citovanej vyhlášky sú lekári povinní oznamovať Regionálnemu úradu verejného zdravotníctva a Štátnemu ústavu pre kontrolu liečiv všetky nežiaduce účinky očkovania, pričom na území Slovenskej republiky nebolo doposiaľ preukázané poškodenie zdravia dieťaťa v dôsledku povinného očkovania. Očkovacie látky, ktoré sú používané v Slovenskej republike sú riadne registrované v rámci EÚ aj v rámci národnej registrácie a sú bezpečné a účinné. Ich zloženie podlieha kontrole ŠÚKL, pričom prvostupňový správny orgán nie je príslušný na posudzovanie kvality jednotlivých očkovacích látok. Dieťa je chránené proti najzávažnejším ochoreniam len v prípade dodržania platnej očkovacej schémy pre príslušné povinné očkovania. Neočkovaná osoba nemá protilátky, a preto je vnímavá voči infekciám a predstavuje tak vhodný terén pre vznik a šírenie epidémií. Nerešpektovanie povinného očkovania môže ohroziť verejné zdravie, nakoľko neočkovaná osoba nemá protilátky. Rodičia, ktorí neumožnia, aby ich dieťa bolo zaočkované napriek lekárskym odporúčaniam a zákonnej povinnosti, zbavujú dieťa jeho práva na fyzické a duševné zdravie, a dokonca ohrozujú aj rovnaké právo ostatných členov spoločnosti. Ďalej žalovaný uviedol, že očkovanie je zásahom do organizmu a môžu sa po ňom tak, ako po každom inom lieku vyskytnúť reakcie. Riziko z komplikácii po prekonaní infekčného ochorenia je však neporovnateľne vyššie. Žalovaný tvrdí, že Dohovor o ľudských právach a biomedicíne, na ktorý sa v žalobe odvoláva žalobkyňa, v čl. 26 ods. 1 ustanovuje, že výkon práv a ochranných ustanovení uvedených v tomto dohovore nebude podliehať iným obmedzeniam ako tým, ktoré predpisuje zákon a ktoré sú potrebné v demokratickej spoločnosti v záujme verejnej bezpečnosti, predchádzania trestnej činnosti, ochrany verejného zdravia alebo ochrany práv a slobôd iných. V zmysle uvedeného je nesporné, že povinnosť zabezpečiť povinné očkovanie nie je v rozpore s Európskym dohovorom, nakoľko ide o obmedzenie práv z dôvodu ochrany verejného zdravia, čo dohovor vo vyššie citovanom ustanovení pripúšťa. Naopak nerešpektovanie povinného očkovania môže ohroziť zdravie populácie nárastom počtu nebezpečných a život ohrozujúcich ochorení. Z uvedeného je potrebné vyvodiť záver, že každé odmietnuté povinné očkovanie znamená existenciu vnímavého jedinca, ktorý môže ďalej šíriť nebezpečné choroby, a tým vážne ohroziť zdravie populácie. Žalovaný ešte uvádza, že Úrad verejného zdravotníctva nie je oprávnený skúmať, či platný právny predpis je, alebo nie je v súlade s Ústavou SR, je povinný postupovať v súlade so zákonom a inými právnymi predpismi. Zákon č. 355/2007 Z.z. ustanovenie o „udelení informovaného súhlasu“ splnením ktorejkoľvek zákonnej povinnosti na úseku ochrany, podpory a rozvoja verejného zdravia nemá. Na základe vyššie uvedených skutočností žalovaný navrhuje, aby Krajský súd v Bratislave žalobu zamietol a preskúmavané rozhodnutie potvrdil. III. Krajský súd v Bratislave, ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1 O.s.p. a § 246a ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie a dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného je v súlade s platnými právnymi predpismi, Ústavou SR, a preto žalobu podľa ust. § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. Podľa ust. § 244 ods. 1 O.s.p., v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom Slovenskej republiky, teda najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách citovaného ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p. súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa rozumie aktívna činnosť správneho orgánu podľa procesných a hmotno-právnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia. Úlohou súdu v predmetnej veci bolo preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného zo dňa 25.11.2013 č. OLP/8304/2013, ako aj prvostupňového rozhodnutia Regionálneho úradu verejného zdravotníctva Bratislava hlavné mesto zo dňa 01.10.2013 č. OOD/9827/2013, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobkyne p. O. N. a vyššie uvedené rozhodnutie Regionálneho úradu verejného zdravotníctva v Bratislave potvrdil. Súd skúmal, či rozhodnutia správnych orgánov boli vydané v súlade s právnymi predpismi, Ústavou SR, a či rozhodnutia správnych orgánov spĺňajú formálne a materiálne znaky rozhodnutia podľa správneho poriadku. Ďalej súd vzal do úvahy nález Ústavného súdu SR sp. zn. PL. ÚS 10/2013-146 zo dňa 10.12.2014, v ktorom Ústavný súd SR vyslovil svoj právny názor na povinné očkovanie na území SR. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že dňa 31.05.2013 bolo správnemu orgánu doručené oznámenie S.. X. H., V. 1, G. o odmietnutí povinného očkovania maloletého dieťaťa - K. N., nar. XX.XX.XXXX. Podľa predloženej dokumentácie matka dieťaťa (žalobkyňa) nezabezpečila ako zákonná zástupkyňa dieťaťa jeho povinné očkovanie v treťom, piatom a jedenástom mesiaci života vakcínou proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu a detskej obrne, vírusovému zápalu pečene typu B, invazívnym hemofilovým nákazám, pneumokokovým invazívnym ochoreniam. Očkovanie odmietla matka maloletej zabezpečiť v ambulancii detskej lekárky S.. X. H., čo potvrdila svojím podpisom dňa 23.01.2013. Očkovanie proti vyššie uvedeným ochoreniam je potrebné vykonať tromi dávkami v treťom, piatom a jedenástom mesiaci života. Maloletá mala byť očkovaná prvou dávkou vakcíny proti hore uvedeným ochoreniam v treťom mesiaci života od 30.09.2012 do 30.10.2012, druhou dávkou v piatom mesiaci života od 30.11.2012 do 30.12.2012 a treťou dávkou v jedenástom mesiaci života od 30.05.2013 do 30.06.2013. Nakoľko vyššie uvedené konanie je v rozpore s § 51 ods. 1 písm. d) a ods. 3 zákona č. 355/2007 Z.z. a podľa § 56 ods. 1 písm. k) citovaného zákona je kvalifikované ako priestupok na úseku verejného zdravotníctva, bolo vo veci začaté priestupkové konanie a v súlade s § 74 zákona č. 372/1990 Zb. bolo vo veci nariadené ústne pojednávanie na 31.07.2013. Z neúčasti na predmetnom pojednávaní sa účastníčka konania (žalobkyňa) telefonicky ospravedlnila. Následne bolo ústne pojednávanie nariadené na 11.09.2013, na ktoré sa dostavila žalobkyňa spolu so svojou právnou zástupkyňou. Na ústnom pojednávaní bola žalobkyňa upozornená na zákonnú povinnosť zabezpečiť povinné očkovanie svojho maloletého dieťaťa a bola poučená a rizikách a právnych následkoch odmietania povinného očkovania. V súlade s § 73 ods. 2 zákona č. 372/1990 Zb. jej bolo umožnené, aby sa k prejednávanej veci vyjadrila, čo aj využila a na ústnom pojednávaní dňa 11.09.2013 uviedla, že nezabezpečila povinné očkovanie maloletej dcéry, nakoľko má obavy z prípadných nežiaducich účinkov očkovania na jej zdravie. Ďalej uviedla, že predmetné očkovanie odmieta z presvedčenia a svoje rozhodnutie nezabezpečiť povinné očkovanie maloletej dcéry považuje za definitívne. Existenciu kontraindikácií pre uvedené očkovanie u svojej maloletej dcéry nepreukázala. Na tomto skutkovom základe Regionálny úrad verejného zdravotníctva Bratislava hlavné mesto so sídlom Bratislava, Ružinovská 8 rozhodol rozhodnutím zo dňa 01.10.2013 č. OOD/9827/2013 tak, že žalobkyňu uznal vinnou zo spáchania priestupku na úseku verejného zdravotníctva a uložil jej pokutu vo výške XX,- Eur a súčasne jej uložil povinnosť hradiť trovy konania vo výške XX,- Eur. Voči predmetnému rozhodnutiu sa žalobkyňa odvolala. O odvolaní bolo rozhodnuté preskúmavaným rozhodnutím žalovaného zo dňa 25.11.2013 tak, že tento odvolanie žalobkyne zamietol a vyššie citované rozhodnutie prvostupňového správneho rozhodnutia potvrdil. Uznesením Krajského súdu v Bratislave č.k. 1S 15/2014-34 zo dňa 14.10.2014 Krajský súd v Bratislave podľa ust. § 109 ods. 2 písm. c) O.s.p. prerušil vo veci konanie, a to až do právoplatnosti rozhodnutia Ústavného súdu SR vo veci vedenej na Ústavnom súde SR pod sp. zn. PL. ÚS 10/2013. Po doručení nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 10/2013-146 zo dňa 10.12.2014 Krajský súd v Bratislave pokračoval v konaní. IV. Podľa § 46 správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti. Podľa § 47 ods. 1 správneho poriadku, rozhodnutie musí obsahovať výrok, odôvodnenie a poučenie o odvolaní (rozklade). Odôvodnenie nie je potrebné, ak sa všetkým účastníkom konania vyhovuje v plnom rozsahu. Podľa § 47 ods. 2 správneho poriadku, výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia, než ustanovuje osobitný zákon. Podľa § 47 ods. 3 správneho poriadku, v odôvodnení rozhodnutia správny orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil správnu úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia. Podľa § 51 ods. 1 písm. d) zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, fyzické osoby sú povinné podrobiť sa v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam lekárskym vyšetreniam a diagnostickým skúškam, ktoré nie sú spojené s nebezpečenstvom pre zdravie, preventívnemu podávaniu protilátok a iných prípravkov, povinnému očkovaniu, liečeniu prenosných ochorení, izolácii a karanténnym opatreniam. Podľa § 51 ods. 3 zákona č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, ak ide o maloletého, zodpovedá za plnenie povinností podľa odsekov 1 a 2 zástupca dieťaťa. Podľa ust. § 56 citovaného zákona, priestupku na úseku verejného zdravotníctva sa dopustí ten, kto a) sa bez preukázania závažných zdravotných alebo iných lekárom zdôvodnených prípadoch nepodrobí očkovaniu, vyplývajúcemu z príslušných právnych predpisov, alebo nariadenému očkovaniu, b) nevykoná nariadenú dezinfekciu a reguláciu živočíšnych škodcov, c) sa nepodrobí nariadenej izolácii alebo nestrpí nariadený zvýšený zdravotný dozor, lekársky dohľad alebo sa nepodrobí nariadeným karanténnym opatreniam, d) nevykoná nariadené opatrenia na zabránenie šíreniu ochorení prenosných zo zvierat na ľudí, e) sa nepodrobí nariadenému zákazu alebo obmedzeniu výkonu povolania z dôvodu ochorenia na prenosné ochorenie alebo podozrenia na prenosné ochorenie, f) nesplní nariadené opatrenie pri ohrozeniach verejného zdravia podľa § 48 ods. 4 písm. a) až d), f) až i) a n), g) nespolupracuje s úradom verejného zdravotníctva alebo regionálnym úradom verejného zdravotníctva pri plnení nariadených opatrení na predchádzanie ochoreniam, h) poruší oznamovaciu povinnosť alebo povinnosť poskytnúť informácie podľa § 51 ods. 1 písm. c), i) sa nepodrobí v súvislosti s predchádzaním prenosným ochoreniam lekárskym vyšetreniam alebo diagnostickým skúškam, ktoré nie sú spojené s nebezpečenstvom pre zdravie, preventívnemu podávaniu protilátok alebo iných prípravkov, liečeniu prenosných ochorení, izolácii alebo karanténnym opatreniam, j) neinformuje o svojom akútnom prenosnom ochorení alebo o svojom bacilonosičstve pri prijatí do zariadenia, v ktorom sa vykonávajú epidemiologicky závažné činnosti, do zariadenia sociálnych služieb alebo do zariadenia sociálnoprávnej ochrany detí a sociálnej kurately, k) nezabezpečí ako zástupca dieťaťa plnenie niektorej z povinností podľa § 51 ods. 1 a 2, l) vykonáva činnosť, na ktorú je potrebné podľa ustanovení tohto zákona osvedčenie o odbornej spôsobilosti, bez takéhoto osvedčenia. Podľa odseku 2 citovaného ustanovenia, za priestupok podľa ods. 1 možno uložiť pokutu do 1.659,- Eur a v blokovom konaní do 99,- Eur za nepodrobenie sa povinnému očkovaniu možno uložiť pokutu v súhrnnej výške 331,- Eur. Podľa odseku 3 citovaného ustanovenia, priestupky podľa tohto zákona prejednávajú v rozsahu svojej pôsobnosti úrad verejného zdravotníctva, regionálny úrad verejného zdravotníctva a orgány verejného zdravotníctva, uvedené v § 3 ods. 1 písm. d) až g). Na priestupky a ich prejednávanie sa vzťahuje osobitný predpis. Podľa § 5 ods. 3 vyhlášky MZ SR č. 585/2008, ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii prenosných ochorení, podrobnosti o očkovacích postupoch na povinné pravidelné očkovanie osôb, ktoré dosiahli určený vek a na povinné a odporúčané očkovanie osôb, ktoré sú vystavené zvýšenému nebezpečenstvu vybraných nákaz, sú uvedené v prílohe č. 2 <. Podľa prílohy č. 2, časť A, bod 1 písm. b) vyhlášky MZ SR č. 585/2008, ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii prenosných ochorení, v šiestom roku života sa vykonáva preočkovanie proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu a proti detskej obrne; v 13. roku života sa vykonáva preočkovanie proti záškrtu, tetanu, čiernemu kašľu a detskej obrne očkovacou látkou so zníženým obsahom antigénov. Z vyššie citovaných ustanovení vyplýva, že povinnosť týkajúca sa povinného očkovania, vymedzená zákonom č. 355/2007 Z.z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, nie je dostatočne špecifikovaná a neustanovuje kedy a aké očkovanie je povinné. Povinné očkovanie nadobúda svoj reálny obsah až po stanovení konkrétnych podmienok jeho realizácie. Spôsob vykonávania očkovania, jeho druhy a kontrolu očkovania v Slovenskej republike definuje vyššie citovaná vyhláška Ministerstva zdravotníctva SR č. 585/2008 Z.z., ktorou sa ustanovujú podrobnosti o prevencii a kontrole prenosných ochorení. Vyhláška tak, ako všeobecne záväzný právny predpis nižšej právnej sily, určuje povinnosť fyzických osôb podrobiť sa povinnému očkovaniu po dosiahnutí určitého veku. Krajský súd v Bratislave sa stotožnil so žalovaným v tom zmysle, že žalobkyňa ako rodič maloletého dieťaťa tým, že nezabezpečila plnenie povinnosti uložených ust. § 51 ods. 1 písm. d) a ods. 3 zákona č. 355/2007 Z.z. v spojení s § 5 ods. 3 a § 6 ods. 1, ods. 2 vyhlášky č. 585/2008 Z.z., keď odmietla dať zaočkovať svoju maloletú dcéru K. N., dopustila sa ako zákonný zástupca dieťaťa podľa § 56 ods. 1 písm. k) zákona č. 355/2007 Z.z. priestupku, za ktorý je možné uložiť pokutu. Krajský súd v Bratislave upriamuje v tomto prípade pozornosť na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Szd 1/2013 zo dňa 16.04.2013, z ktorého vyplýva právny názor Najvyššieho súdu SR: „...NS SR sa stotožnil s právnym názorom Krajského súdu, že žalobkyňa tým, že odmietla dať zaočkovať maloletú D., dopustila sa ako zákonný zástupca dieťaťa podľa § 56 ods. 1 písm. k) zákona č. 355/2007 Z.z. priestupku, za ktorý správny orgán oprávnene uložil sankciu...“. V tejto súvislosti ďalej súd upozorňuje aj na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Solomakhin proti Ukrajine. Ďalej Krajský súd v Bratislave upozorňuje na rozhodovaciu činnosť Ústavného súdu SR, nález č.k. PL.ÚS 10/2013-146 zo dňa 10.12.2014, z ktorého vyplýva právny názor: „...Ústavný súd SR skonštatoval, že v prípade právnej úpravy povinného očkovania je samotná povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu uložená všetkým fyzickým osobám v ust. § 51 ods. 1 písm. d) zákona č. 355/2007 Zb. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia, teda zákonom. Podzákonný predpis - vyhláška č. 585/2008 Z.z., upravujúca prevenciu a kontrolu prenosných ochorení, je vydaný na základe zákonného splnomocnenia v ust. § 62 písm. a) zákona č. 355/2007 Z.z., ktoré je dostatočne presné a určité a ústavne akceptovateľným spôsobom splnomocňuje ministerstvo zdravotníctva na vydanie podzákonného vykonávacieho právneho predpisu v konkrétnej oblasti. Avšak tento podzákonný predpis už neustanovuje povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu, ale len konkretizuje problematiku upravenú v podstatných rysoch samotným zákonom. Právna úprava povinného očkovania na zákonnej úrovni v spojení s podzákonným vykonávacím právnym predpisov však pamätá na zdravotné kontraindikácie dieťaťa (resp. osoby povinnej podrobiť sa povinnému očkovaniu). V týchto prípadoch ustanovenie § 12 ods. 2 písm. d) v spojení s § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 355/2007 Z.z. v spojení s ustanovením § 13 ods. 1 a 2 vyhlášky č. 585/2008 Z.z. neupravuje povinnosť podrobiť sa povinnému očkovaniu, resp. ukladá povinnosť lekára vykonávajúceho povinné očkovanie zohľadňovať pred povinným očkovaním prípadné známe zdravotné kontraindikácie. Rovnako nie je možné ustáliť a mať za preukázaný všeobecný negatívny vplyv očkovania na ľudí. Naopak, ako už ústavný súd prezentoval, je preukázaný pozitívny vplyv povinného očkovania na predchádzanie vzniku a šírenia prenosných a smrteľných ochorení, napr. aj úplnou eradikáciou pravých kiahní. Miera uspokojiteľnosti verejného záujmu na ochrane života a zdravia obyvateľstva predchádzaním vzniku a šírenia prenosných smrteľných ochorení je pri povinnom očkovaní podstatná, pretože ide o najefektívnejší postup ako nielen priamo predchádzať vzniku a šíreniu prenosných smrteľných ochorení, ale aj postup, ktorým preukázateľne možno úplne eradikovať prenosné smrteľné ochorenia. V prípade upustenia od povinného očkovania neexistuje porovnateľne účinný spôsob predchádzania vzniku a šírenia prenosných smrteľných ochorení...“ Ústavný súd SR ďalej uviedol, že: „...Nemožno teda dospieť k záveru, že povinné očkovanie má v zmysle ustanovenia § 51 ods. 1 písm. d) a § 62 písm. a) zákona o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a § 6 vyhlášky upravujúcej prevenciu a kontrolu prenosných ochorení je v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky, a preto návrhu Krajského súdu v Nitre nevyhovel, z čoho vyplýva súladnosť napádaných ustanovení s Ústavou Slovenskej republiky...“. Krajský súd v Bratislave po posúdení právnych predpisov, judikatúry ESĽP, Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a nálezu Ústavného súdu SR sp.zn. PL.ÚS 10/2013-146 zo dňa 14.12.2014 uvádza, že na území Slovenskej republiky sa zachoval systém starostlivosti o deti v primárnej starostlivosti, tzn. že máme okrem všeobecných lekárov pre dospelých aj pediatrov v ambulanciách a aj priamo v teréne. Zdravotnou starostlivosťou o maloleté deti je pokryté celé územie Slovenskej republiky. Znamená to, že všetky deti sú vedené v evidencii a je zabezpečené, aby každý pediater mal svoju databázu detí. Pediater musí vedieť, ktoré dieťa neprišlo na očkovanie. Evidencia je veľmi prísna a epidemiológmi pravidelne kontrolovaná. Dnešná populácia nemá vedomosť o ochoreniach, proti ktorým sa na území Slovenskej republiky a v Európe očkuje. Slovenská republika sa od roku 1986 riadi jednotným imunizačným programom. Jeho cieľom je znížiť až eliminovať výskyt infekčných ochorení dôsledným zabezpečovaním imunizácie najmä detskej populácie. Ide o flexibilný program, ktorý sa vyvíja a mení podľa aktuálnej epidemiologickej situácie, odporúčaní Svetovej zdravotníckej organizácie, Európskeho centra pre prevenciu a kontrolu prenosných ochorení a nových medicínskych poznatkov. V súčasnosti sa v Slovenskej republike detská populácia povinne očkuje proti desiatim prenosným ochoreniam. Dosiahnutie vysokej úrovne zaočkovanosti populácie je základnou podmienkou pre udržanie veľmi dobrej epidemiologickej situácie vo výskyte ochorení preventabilných očkovaním. Rodičia, ktorí neumožnia, aby ich dieťa bolo zaočkované napriek lekárskym odporúčaniam a zákonnej povinnosti, zbavujú dieťa jeho práv na zdravie. Odmietnutím očkovania rodič nevystavuje riziku ochorenia len vlastné dieťa, ale zároveň aj ďalšie deti vnímavé voči infekcii, ktoré nemôžu byť zaočkované zo zdravotných dôvodov. Niektorí rodičia maloletých detí majú negatívny postoj preto, že už nepoznajú tieto choroby a neuvedomujú si možnosť vypuknutia epidémie nerešpektovaním povinného očkovania. Ukazuje sa, že ak sa prestane očkovať, môžu sa ochorenia znovu vracať, a potom by zvládnutie epidemologickej situácie bolo oveľa ťažšie. V tejto súvislosti krajský súd poukazuje na to, že domnelé právo jednotlivca nepodrobiť sa povinnému očkovaniu nemožno povýšiť nad právo iných fyzických osôb byť chránený pred šírením nákazlivých chorôb, Každé dieťa má právo na zdravý psychický a fyzický vývoj, ktorý je garantovaný aj Dohovorom o právach dieťaťa, a týmto aj právo byť chránené očkovaním pred prenosnými ochoreniami. Povinné očkovanie v Slovenskej republike je preto dostupné pre všetky deti a je plne hradené z verejného zdravotného poistenia. Štát, rodičia alebo zákonní zástupcovia dieťaťa majú povinnosť dieťaťu toto právo zabezpečiť. Ochrana dieťaťa pred prenosnými ochoreniami očkovaním je právom dieťaťa, ktoré mu nesmie odoprieť ani jeho rodič, ani jeho zákonný zástupca len na základe ich subjektívneho posúdenia. Vzhľadom na uvedené skutočnosti za daného skutkového a právneho stavu veci, Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že žalobkyňa tým, že odmietla dať zaočkovať maloleté dieťa, dopustila sa ako zákonný zástupca dieťaťa podľa ustanovenia § 56 ods. 1 písm. k/ zákona č. 355/2007 Z. z. priestupku, za ktorý správny orgán oprávnene uložil sankciu v primeranej výške. Súd k uloženej pokute uvádza, že táto bola v žalobou napadnutom rozhodnutí riadne odôvodnená, ako aj primeraná k spáchanému priestupku. Samotné rozhodnutia správnych orgánov spĺňali formálne a materiálne znaky správneho rozhodnutia, a teda súd má za to, že rozhodnutia vyhotovené žalovaným, ako aj správnym orgánom prvého stupňa sú v súlade s ustanovením § 46 a § 47 Správneho poriadku. Z uvedených dôvodov Krajský súd v Bratislave dospel k záveru, že námietky uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia a postup žalovaného, ako aj preskúmavané rozhodnutie boli v súlade so zákonom, a preto súd žalobu podľa § 250j ods. 1 O.s.p. zamietol. O náhrade trov konania rozhodol súd podľa § 250k ods. 1 <. O.s.p.. Žalobkyni, ktorá nebola v konaní úspešná, právo na náhradu trov konania nepriznal. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal pomerom hlasov 3:0 (§ 3 ods. 9 zákona č. 757/2004 Z.z. v znení zákona č. 33/2011). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave, písomne, dvojmo. Z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované (§ 42 ods. 3 O.s.p). V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.; b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205 a/ O.s.p.); f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.