Text rozhodnutia
Súd: Krajský súd Bratislava Spisová značka: 1S/45/2014 Identifikačné číslo súdneho spisu: 1014200380 Dátum vydania rozhodnutia: 15. 01. 2015 Meno a priezvisko sudcu, VSÚ: JUDr. Monika Valašíková PhD. ECLI: ECLI:SK:KSBA:2015:1014200380.1 ROZSUDOK V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY Krajský súd v Bratislave v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a členov senátu JUDr. Renáty Janákovej a JUDr. Mariána Trenčana, v právnej veci žalobcu: V.. V. D., Y. č. XXXX/XXX, XXX XX T., zastúpený: AK Kotrusz - Benčík, s.r.o., Štefánikova 57, 949 01 Nitra , proti žalovanému: Ministerstvo vnútra SR, Pribinova 2, 812 72 Bratislava, o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. KM-OLVS-144/2013/OPK zo dňa 9.1.2014, takto r o z h o d o l : Krajský súd v Bratislave žalobu zamieta. Žalobcovi súd náhradu trov konania nepriznáva. o d ô v o d n e n i e : Žalobca sa žalobou doručenou tunajšiemu súdu dňa 12.3.2014 domáhal preskúmania zákonnosti a následne zrušenia rozhodnutia žalovaného zo dňa 9.1.2014 č. KM-OLVS-144/2013/OPK v spojení s prvostupňovým rozhodnutím Ministerstva vnútra SR zo dňa 18.1.2013 č. SPOU-OSZ-00041022/2013- VZ. V žalobe uviedol, že prvostupňovým rozhodnutím Ministerstva vnútra SR zo dňa zo dňa 18.7.2013 mu bol od 1.7.2013 zvýšený výsluhový dôchodok zo sumy XXX,XX eur mesačne na sumu XXX,XX eur mesačne. Toto rozhodnutie mu bolo doručené dňa 3.10.2013, pričom v zákonnej lehote dňa 16.10.2013 voči nemu podal odvolanie, o ktorom bolo rozhodnuté preskúmavaným rozhodnutím žalovaného zo dňa 9.1.2014, tak že prvostupňové rozhodnutie bolo potvrdené. Žalobca má za to, že pri doručovaní prvostupňového rozhodnutia bol porušený zákon, keďže toto mu bolo doručované ako obyčajná zásielka, teda bez potvrdenia o prevzatí. Z takéhoto spôsobu doručenia nie je potom možné zistiť, komu bola zásielka doručená a kedy došlo k doručeniu takéhoto rozhodnutia žalobcovi. Nemožno sa preto stotožniť s názorom žalovaného uvedeným v napadnutom rozhodnutí, že vychádzajúc z dikcie ustanovenia § 84 ods. 8 písm. a) zákona vzhľadom na skutočnosť, že prvostupňovým rozhodnutím došlo k zvýšeniu výsluhového dôchodku žalobcu bolo doručenie takéhoto rozhodnutia do vlastných rúk vylúčené. Zo žiadneho zákonného ustanovenia podľa názoru žalobcu nevyplýva vylúčenie doručenia napadnutého rozhodnutia do vlastných rúk práve naopak, keďže sa na správne konanie, v ktorom bolo vydané prvostupňové rozhodnutie v zmysle ustanovenia § 84 ods. 1 zákona vzťahuje všeobecný predpis upravujúci správne konanie, teda zákon o správnom konaní. Žalobca poukazuje na všeobecné ustanovenia o doručovaní písomností v správnom konaní upravené v § 51 ods. 1. Moment oznámenia rozhodnutia účastníkovi konania je pritom nevyhnutný pre posúdenie okamihu nadobudnutia účinnosti napadnutého rozhodnutia, nakoľko podanie odvolania voči nemu nemá v zmysle ustanovenia § 84 ods. 9 zákona okladný účinok, teda moment účinnosti sa odvodzuje od jeho oznámenia žalobcovi. V prípade, ak by v podanom odvolaní žalobca výslovne neuviedol deň, kedy mu bolo prvostupňové rozhodnutie doručené, nemal by o tomto konkrétnom dátume správny orgán žiadnu vedomosť, pričom by ani dátum doručenia nevedel žiadnym relevantným spôsobom preukázať, nakoľko predmetné prvostupňové rozhodnutie mu odoslal ako obyčajnú zásielku bez potvrdenia o prevzatí. Správnemu orgánu postačovalo iba tvrdenie žalobcu o tom, kedy mu malo byť prvostupňové rozhodnutie doručené, pričom ani sám nevie správnosť tohto tvrdenia žiadnym spôsobom overiť. Takýto postup správneho orgánu považuje žalobca za nesprávny, nakoľko je v rozpore s ustanovením § 3 správneho poriadku, najmä s ods. 2, podľa ktorého je správny orgán povinný postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania. Právna úprava určuje, že do vlastných rúk majú byť doručované dôležité písomnosti a ako príklad uvádza rozhodnutia. Keďže zákon neurčuje konkrétne detaily ohľadom spôsobu doručovania, je potrebné zo strany správneho orgánu postupovať tak, aby práva fyzických a právnických osôb boli čo najviac chránené. Žalobca ďalej v žalobe tvrdí, že považuje za neštandardné, že prvostupňové rozhodnutie bolo v zmysle údajov v jeho záhlaví vydané dňa 18.7.2013 a bolo mu doručované až 3.10.2013, teda takmer 3 mesiace po jeho vydaní. Z hľadiska procesného postupu prvostupňového správneho orgánu považuje za potrebné zdôrazniť, že tento vôbec nevydal, resp. mu nedoručil rozhodnutie o výške výsluhového dôchodku za rok 2012, ktoré malo byť účinné k 1.7.2012. Žalobca v žalobe ďalej tvrdí, že prvostupňový správny orgán ako orgán príslušný na rozhodovanie o výške dôchodkovej dávky žalobcu sa v rozpore so zákonom vyhol samotnému rozhodovaciemu procesu, nevydal ku dňu 1.7.2012 individuálny správny akt o nepriznaní nároku na valorizáciu výsluhových dávok pre nasledujúce obdobie vôbec a svojou nečinnosťou tak spôsobil právnu vadu v správnom konaní. Tým, že správny orgán nevydal potrebné rozhodnutie v zmysle platnej legislatívy SR a následne ho žalobcom nedoručil, vyvolal nežiaduci právny stav, ktorý mal bezpochyby za následok odňatie základných práv účastníkom konania v správnom procese. Žalobca má za to, že príslušný správny orgán svojim nezákonným postupom vážnym spôsobom mu odňal základné práva účastníka konania spočívajúce najmä podať v zákonnej lehote odvolanie, uplatniť riadne opravné, resp. mimoriadne opravné prostriedky. Zároveň zdôrazňuje skutočnosť, že zo strany štátu došlo k porušeniu jeho základných ľudských práv garantovaných Ústavou SR a Listinou základných ľudských práv a slobôd v zmysle čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR. Nepriznaným nároku na valorizáciu dávky pre obdobie od 1.7.2012 až do dňa 1.7.2013, ako aj zmenou mechanizmu valorizácie dôchodkov z výsluhového zabezpečenia od 1.7.2013 tak, aby sa zvyšovanie približovalo zvyšovaniu dôchodkových dávok v civilnej sfére na základe falošnej solidarity boli zmenou zákona č. 328/2002 Z.z. v platnom znení odňaté a porušené základné práva žalobcu. Zmena ustanovenia § 68 citovaného zákona, ktorou sa zmenil mechanizmus valorizácie dôchodkov z výsluhového zabezpečenia podľa názoru žalobcu spôsobí štátom riadené dlhodobé znižovanie valorizačné dávky výsluhovým dôchodcom oproti predchádzajúcemu spôsobu valorizácie. Žalobca v žalobe ďalej tvrdí, že prvostupňový správny orgán vo výroku svojho rozhodnutia vydaného dňa 18.7.2013 uvádza, že rozhodnutie o zvýšení výsluhového dôchodku odo dňa 1.7.2013. Z uvedeného je zrejmé, že správny orgán už v ním deklarovanom čase vydania rozhodnutia, teda dňa 18.7.2013 rozhodoval spätne o vzniku práv žalobcu, teda o výške dôchodku na 17 dní spätne. Omnoho podstatnejšie však je, že v súlade s citovaným ustanovením § 51 ods. 1 správneho poriadku malo byť prvostupňové rozhodnutie voči žalobcovi účinné až momentom jeho doručenia, teda dňom 3.10.2013. Až týmto dňom sa dozvedel o samotnej existencii rozhodnutia a teda až od tohto momentu mohli voči žalobcovi začať plynúť právne účinky z neho vyplývajúce. Z uvedeného dôvodu teda bolo prvostupňové rozhodnutie účinné najskôr od dňa doručenia, t.j. 3.10.2013, pričom má zakladať práva a povinnosti spätne už od 1.7.2013, teda za obdobie dlhšie ako 3 mesiace. Takýto spôsob určenia práv a povinností zo spätnou účinnosťou je v príkrom rozpore s princípmi právneho štátu obsiahnutými v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, najmä odporuje zákazu retroaktivity, teda spätného pôsobenia právnych noriem a rozhodnutí štátnych orgánov do času pred nadobudnutím účinnosti takýchto rozhodnutí. V tejto súvislosti žalobca poukazuje na nález Ústavného súdu SR zo dňa 3.4.1996, pl. US 36/95. Žalobca ďalej poukazuje na skutočnosť, že súčasné znenie ustanovenia § 68 ods. 13 zákona narúša princíp právnej istoty a princíp ochrany legitímnych očakávaní žalobcu, ako poberateľa výsluhového dôchodku a to v tom smere, že zmenou systému výsluhového dôchodkového zabezpečenia napr. aj v časti valorizácie štát mení podmienky dohody v čase, keď občania svoj záväzok voči štátu splnili úplne či z časti. Štát touto neočakávanou zmenou pravidiel, na ktoré sa adresáti právnych noriem spoliehali, porušil princíp právnej istoty. Znenie ustanovenia § 68 ods. 13 zákona prekračuje podľa žalobcu ústavnoprávny rámec zakotvenia právomoci NR SR pre úpravu subjektívnych práv osôb. Navyše proces prijímania zákona č. 185/2012 Z.z. prebehol v rozpore s ustanoveniami zákona č. 350/1996 Z.z. o rokovacom poriadku NR SR, keď došlo k jeho schváleniu v tzv. skrátenom legislatívnom procese, avšak bez toho, aby boli splnené zákonné predpoklady pre aplikáciu tohto procesu. Žalobca v žalobe tvrdí, že prvostupňovým ako aj druhostupňovým rozhodnutím bol ukrátený na svojich právach vyššie uvedených spôsobom a preto navrhuje, aby súd obe uvedené rozhodnutia ako aj konania ich vydaniu predchádzajúcej v plnom rozsahu preskúmal postupom podľa § 244 a nasl. O.s.p. a podľa ustanovenia § 250j ods. 2 písm. a), e) O.s.p. obe preskúmavané rozhodnutia zrušil. II. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe, ktoré súdu doručil dňa 24.4.2014 uvádza, že je potrebné konštatovať, že predmetom konania vedeného u žalovaného bolo rozhodnutie o zvýšení výsluhového dôchodku u žalobcu v súlade s § 68 ods. 1, 3 zákona č. 328/2002 Z.z.. Predmetné konanie bolo ukončené vydaním žalobou napadnutého rozhodnutia. V tomto konaní sa nerozhodovalo o priznaní niektorej z dávok v zmysle ustanovení zákona č. 328/2202 Z.z.. Žalovaný uvádza, že dňom 1.5.2013 nadobudol účinnosť zákon č. 80/2013, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 328/2202 Z.z., ktorým došlo k zmene mechanizmu zvyšovania výsluhových dávok vyplácaných z osobitného systému sociálneho zabezpečenie policajtov a vojakov. Podľa § 68 citovaného zákona (účinného od 1.5.2013) výsluhové dôchodky, invalidné výsluhové dôchodky, vdovské výsluhové dôchodky, vdovecké výsluhové dôchodky a sirotské výsluhové dôchodky priznané a vyplácané do 30.6. príslušného kalendárneho roka sa zvyšujú od 1.7. príslušného kalendárneho roka v závislosti od pevnej sumy zvýšenia dôchodkových dávok ustanoveného vo všeobecných predpisoch o sociálnom poistení na tento kalendárny rok a postupu uvedeného v ods. 3,5 až 11. Podľa citovaného ustanovenia účinného od 1.5.2013 výsluhový dôchodok sa zvyšuje o pevnú sumu, ktorá sa zistí ako podiel pevnej sumy zvýšenia starobného dôchodku ustanoveného vo všeobecných predpisoch o sociálnom poistení a čísla 30 a takto zistená suma sa vynásobí ustanoveným koeficientom. Koeficient za 15 rokov trvania služobného pomeru sa ustanovuje číslom 1 a za každý ďalší skončený rok trvania služobného pomeru sa tento koeficient zvyšuje o 2. Výška valorizácie sa viaže na kombináciu princípov solidarity a zásluhovosti. Princíp zásluhovosti sa prejaví u tých poberateľov výsluhového dôchodku, ktorí odslúžili viac ako 15 rokov, pretože za každý ďalší skončený rok trvania služobného pomeru sa tento koeficient zvyšuje o 2. Pri určení koeficientu sú rozhodujúce len skutočne odslúžené roky trvania služobného pomeru. Doba výkonu služby získaná zvýhodneným započítaním podľa § 59 a § 123 ods. 2 písm. a) sa v dobe trvania služobného pomeru na účely výpočtu koeficientu nezohľadňuje. Z dávkového spisu žalobcu vyplýva, že doba jeho skutočného trvania služobného pomeru v Policajnom zbore vrátane náhradnej vojenskej služby, doby ktoré mu boli zhodnotené pre nárok na dôchodkovú dávku, predstavuje spolu 25 rokov a 310 dní. Výkon náhradnej vojenskej služby od 1.10.1981 do 28.2.1982 a doba trvania služobného pomeru od 1.3.1982 do 31.7.2007. S poukázaním na uvedené skutočnosti výška zvýšenia žalobcovho výsluhového dôchodku na dobu skutočného trvania služobného pomeru predstavuje pevnú sumu X,XX eur. K námietke žalobcu od nesprávnom doručovaní predmetného rozhodnutia žalobcu žalovaný udáva, že v tomto prípade podľa § 84 ods. 8 písm. a) zákona č. 328/2002 Z.z. do vlastných rúk sa doručuje rozhodnutie, ktorým sa dávka alebo služba sociálneho zabezpečenia priznáva, nepriznáva, odníma, znižuje alebo zastavuje výplata dávky a rozhodnutie, ktorým sa ukladá povinnosť vrátiť neprávom vyplatené sumy. Prvostupňové rozhodnutie bolo žalobcovi doručené v súlade s § 84 ods. 8 písm. a) citovaného zákona, ktoré jeho doručenie do vlastných rúk nevyžaduje. Z obsahu samotného odvolania vyplýva, že napadnuté rozhodnutie bolo žalobcovi doručené 3.10.2013, pričom odvolanie bolo podané na poštovú prepravu na pošte v Nitre 16.10.2013. Z uvedeného vyplýva, že 15 dňová zákonná lehota na podanie odvolania bola žalobcom dodržaná. Na základe vyššie uvedeného má žalovaný za to, že žalobcove námietky o tom, že mu bola odňatá možnosť brániť sa proti deklaratórnym účinkom prvostupňového rozhodnutia nie je dôvodná. K námietke žalobcu, že žalovaný pochybil, ak nerozhodol o výške jeho výsluhového dôchodku pre obdobie od 1.7.2012 do 1.7.2013 žalovaný uvádza, že zákonom č. 185/2012, ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 580/2004 Z.z. s účinnosťou od 30.6.2012 došlo k zmene ustanovenia § 68 zákona č. 328/2002 Z.z.. Vzhľadom na tú skutočnosť, že v roku 2012 nedošlo k zvýšeniu funkčných platov policajtov, nedošlo ani k zvýšeniu výsluhových dávok vyplácaných v súlade s ustanoveniami zákona č. 328/2002 Z.z. a z uvedeného dôvodu nebolo potrebné vydávať deklaratórne rozhodnutie o nezvýšení dávok vyplácaných z osobitného účtu Ministerstva vnútra SR, ktoré ako sám žalobca udáva, majú deklaratórnu povahu. K námietke žalobcu, že prvostupňové rozhodnutie je voči nemu retroaktívne, keďže bolo vydané dňa 18.7.2013 a doručené 3.10.2013, žalovaný udáva, že z tohto nie je možné súhlasiť, predovšetkým uvádza, že aj keby prvostupňové rozhodnutie nebolo vydané a žalobcovi nebolo doručené s účinnosťou od 1.7.2013, by mu zo zákona patrilo zvýšenie výsluhového dôchodku podľa ustanovenia § 68 ods. 1 a 3 zákona č. 328/2002 Z.z., pretože ako sám žalobca uvádza, prvostupňové rozhodnutie má len deklaratórne účinky. Týmto rozhodnutím bol žalobcovi s účinnosťou od 1.7.2013 v súlade s § 68 ods. 1 a 3 citovaného zákona zvýšený výsluhový dôchodok priznaný rozhodnutím č. SPC-41.022-1/3-2007 zo dňa 31.8.2007 tak, ako to predpokladajú tam stanovené podmienky. K námietke žalobcu, že súčasné znenie ustanovenie § 68 ods. 13 citovaného zákona narúša princíp právnej istoty, žalovaný uvádza, že s touto námietkou nie je možné súhlasiť. V uvedenom ustanovení je uvedené, že na zvýšenie výsluhového dôchodku podľa ods. 7 až 11 je rozhodujúca suma tejto dávky po zvýšení podľa ods. 3 až 6. Z uvedeného nie je zrejmé, v čom podľa názoru žalobcu spočíva narúšanie princípu právnej istoty. Podľa názoru žalovaného je predmetná námietka žalobcu nedôvodná. Žalovaný rovnako nesúhlasí s námietkami žalobcu, že sa nevysporiadal so všetkými jeho námietkami a argumentmi ohľadom doručovania. Žalovaný má za to, že žalobou v napadnutom rozhodnutí nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia, preto odôvodnenie rozhodnutia, ktoré jasne objasní skutkový a právny stav rozhodnutia postačuje na záver, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé konanie (IV. ÚS 112/05, I. ÚS 117/05, I. ÚS 141/09-12). Žalovaný má za to, že žalobou napadnuté rozhodnutia obsahujú všetky náležitosti, ktoré vyžadujú ustanovenia zákona č. 328/2002 Z.z. a preto navrhuje žalobu v celom rozsahu zamietnuť. III. Krajský súd v Bratislave ako súd vecne a miestne príslušný (§ 246 ods. 1 O.s.p.) preskúmal napadnuté rozhodnutie a po nariadení pojednávania v zmysle ustanovenia § 250g ods. 1 O.s.p. dospel k záveru, že žalobu je potrebné zamietnuť s poukazom na ustanovenie § 250j ods. 1 O.s.p.. Podľa § 244 ods. 1 O.s.p. v správnom súdnictve preskúmavajú súdy na základe žalôb alebo opravných prostriedkov zákonnosť rozhodnutí a postupov orgánov verejnej správy. Pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia súd skúma, či žalobou napadnuté rozhodnutie je v súlade s právnym poriadkom SR, teda najmä s hmotnými a procesnými administratívnymi predpismi. V intenciách citovaného ustanovenia § 244 ods. 1 O.s.p súd preskúmava aj zákonnosť postupu správneho orgánu, ktorým sa rozumie aktívna činnosť právneho orgánu podľa procesných a hmotnoprávnych noriem, ktorou realizuje právomoc stanovenú zákonmi. V zákonom predpísanom postupe je správny orgán oprávnený a súčasne aj povinný vykonať úkony v priebehu konania a ukončiť ho vydaním rozhodnutia. Úlohou súdu v prejednávanej veci bolo preskúmať zákonnosť rozhodnutia žalovaného zo dňa 9.1.2014 č.p.: KM-OLVS-144/2013/OPK, ktorým žalovaný zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie Ministerstva vnútra SR, sekcia personálnych a sociálnych činností a osobný úrad, Odbor sociálneho zabezpečenia zo dňa 18.7.2013. Z obsahu administratívneho spisu súd zistil, že rozhodnutím Ministerstva vnútra SR v Bratislave, sekcia personálnych a sociálnych činností a osobný úrad, Odbor sociálneho zabezpečenia zo dňa 18.7.2013 č. SPOU-OSZ-00041022/2012-VZ bol žalobcovi zvýšený výsluhový dôchodok zo sumy XXX,XX eur mesačne na sumu XXX,XX eur mesačne od 1.7.2013. Na základe včas podaného odvolania žalobcom, bolo toto zamietnuté a rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu potvrdené. Predmetom súdneho prieskumu je teda rozhodnutie žalovaného, ktorým zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil hore uvedené prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu zo dňa 8.7.2013 o zvýšení výsluhového dôchodku žalobcu za obdobie od 1.7.2013 zo sumy XXX,XX eur mesačne na sumu XXX,XX. eur mesačne. V tejto súvislosti súd uvádza, že dňom 1.5.2013 nadobudol účinok zákon č. 80/2013 Z.z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 328/2002 Z.z. o sociálnom zabezpečení policajtov a vojakov a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, ktorým došlo k zmene mechanizmu zvyšovania výsluhových dávok vyplácaných z osobitného systému sociálneho zabezpečenia policajtov a vojakov. Podľa ustanovenia § 68 ods. 1 citovaného zákona účinného od 1.5.2013 výsluhové dôchodky, invalidné výsluhové dôchodky, vdovské výsluhové dôchodky, vdovecké výsluhové dôchodky a sirotské výsluhové dôchodky priznané a vyplácané do 30. júna príslušného kalendárneho roka sa zvyšujú od 1. júla príslušného kalendárneho roka v závislosti od pevnej sumy zvýšenia dôchodkových dávok ustanoveného vo všeobecných prepisoch o sociálnom poistení na tento kalendárny rok a podľa postupu uvedeného v odsekoch 3,5, až 11. Podľa odseku 3 citovaného zákona výsluhový dôchodok sa zvyšuje o pevnú sumu, ktorá sa zistí ako podiel pevnej sumy zvýšenia starobného dôchodku ustanoveného vo všeobecných predpisoch o sociálnom poistení a čísla 30 a takto zistená suma sa vynásobí ustanoveným koeficientom. Koeficient za 15 rokov trvania služobného pomeru sa ustanovuje číslom 1 a za každý ďalší skončený rok trvania služobného pomeru sa tento koeficient zvyšuje o 2. Do doby trvania služobného pomeru sa na účely zvýšenia výsluhového dôchodku nezapočítava doba výkonu služby zhodnotená zvýhodnených započítaním podľa § 59 a doba služobného pomeru zvýšená podľa § 123 ods. 2 písm. a) s tým, že ak doba trvania služobného pomeru bez započítania doby výkonu služby zhodnotenej zvýhodneným započítaním podľa § 59 je menej ako 15 rokov ustanovený koeficient je číslo 1. Pri určení koeficientu sú rozhodujúce len skutočne odslúžené roky trvania služobného pomeru. Doba výkonu služby získaná zvýhodneným započítaním podľa § 59 a § 123 ods. 2 písm. a) sa v dobe trvania služobného pomeru na účely výpočtu koeficientu nezohľadňuje. V prípade, že doba trvania služobného pomeru bez započítania doby výkonu služby zhodnotenej zvýhodneným započítaním podľa § 59 je menej ako 15 rokov, návrh zákona v tomto prípade umožňuje valorizovať výsluhový dôchodok s použitím koeficientu 1. Z dávkového spisu žalobcu vyplýva, že doba jeho skutočného trvania služobného pomeru v Policajnom zbore vrátane náhradnej vojenskej služby, predstavuje spolu 25 rokov a 310 dní. Výkon náhradnej vojenskej služby od 1.10.1981 do 28.2.1982 a doba trvania služobného pomeru od 1.3.1982 do 31.7.2007. S poukázaním na uvedené skutočnosti výška zvýšenia žalobcovho výsluhového dôchodku na dobu skutočného trvania služobného pomeru predstavuje pevnú sumu X,XX eur. Z uvedeného vyplýva, že žalobou napadnuté rozhodnutie bolo vydané v súlade s ustanoveniami zákona č. 328/2002 Z.z. a výsluhový dôchodok bol žalobcovi správne zvýšený o pevnú sumu od 1.7.2013, ktorá mu bola vypočítaná v súlade s ustanovením § 68 ods. 3 citovaného zákona. V tejto súvislosti súd uvádza, že pre rozhodnutie vo veci bolo potrebné posúdiť ustanovenie § 68 zákona č. 328/2002 Z.z., ktorého výklad bol medzi účastníkmi konania sporný. Je nesporné, že ustanovenie § 68 zákona č. 328/2002 Z.z. sa s účinnosťou od 30.6.2012 doplnil odsekom 13, ktorý znie: ,, dávky výsluhového zabezpečenia sa zvyšujú podľa odsekov 1 až 7 v tom kalendárnom roku, v ktorom sa funkčné platy príslušníkov Policajného zboru, Zboru väzenskej a justičnej stráže, Slovenskej informačnej služby, Národného bezpečnostného úradu, stupnica platových taríf príslušníkov Hasičského a záchranného zboru, Horskej záchrannej služby, funkčné platy colníkov alebo hodnostné platy profesionálnych vojakov zvyšujú na základe zákona o štátnom rozpočte viac ako o 0%. Ak sa funkčné platy, stupnica platových taríf alebo hodnostné platy v príslušnom kalendárnom roku zvyšujú len u niektorého zo subjektov podľa predchádzajúcej vety, dávky výsluhového zabezpečenia podľa odsekov 1 až 7 sa zvyšujú iba poberateľom, ktorí ukončili posledný služobný pomer v zbore, štátnom orgáne alebo v ozbrojených silách, v ktorom sa uvedené platové náležitosti zvyšujú a pozostalým po nich.“ Vzhľadom na tú skutočnosť, že v roku 2012 nedošlo k zvýšeniu funkčných platov policajtov, nemohlo dôjsť ani k zvýšeniu výsluhových dávok vyplácaných v súlade s ustanoveniami zákona č. 328/2002 Z.z. a z uvedeného dôvodu nebolo preto potrebné vydávať rozhodnutie o nezvýšení dávok žalobcovi vyplácaných z osobitného účtu Ministerstva vnútra SR. Podľa ustanovenia § 5 ods. 1,3 zákona č. 511 Z.z. o štátnom rozpočte na rok 2012 (účinného od 1.1.2012), platové tarify sa v roku 2012 zvýšia o 0% od 1.1.2012. Funkčné platy príslušníkov policajného zboru, Zboru väzenskej a justičnej stráže, Slovenskej informačnej služby, Železničnej polície, Národného bezpečnostného úradu a colníkov sa v roku 2012 zvýšia o 0% od 1.1.2012. V tejto súvislosti Krajský súd v Bratislave dáva do pozornosti rozhodnutie Ústavného súdu SR (nález pl. ÚS 16/09-51 zo dňa 27.10.2010), v ktorom Ústavný súd SR konštatoval, že ... ,,náhle zmeny pravidiel súvisia s kategóriami retroaktivity ochrany nadobudnutých práv a legitímnym očakávaním vychádzajúcim z tradície (pôvodne nemeckej) administrativistiky. Takéto legitímne očakávanie za účelom ktorého je garancia čitateľnosti správania sa orgánov verejnej moci je potrebné metodicky odlišovať od konceptu legitímneho očakávania, ktorým Európsky súd pre ľudské práva definuje predmet ochrany a teda aplikovateľnosť článku 1 dodatkového protokolu Dohovoru ľudských práv a základných slobôd...“. Podľa citovaného nálezu Ústavného súdu SR je tiež ... ,,nepochybne nadobudnutým právom nárok na konkrétnu dávku, ktorá bola splatná podľa predchádzajúceho predpisu. K zásahu do takéhoto nároku však nedošlo a taký zásah nebol ani namietaný. Technicky je nadobudnutým právom aj právo na príspevok vo výške nie nižšej ako vo výške vypočítanej na základe pôvodného vzorca v tom zmysle, že ak by nebol zmenený zákon, tak by bol štát povinný plniť zodpovedajúcu povinnosť. V okolnostiach danej veci však nejde o nadobudnuté právo hodné momentálnej špeciálnej ústavnej ochrany, čo vyplýva hlavne z charakteru samotného príspevku a kontextu jeho modifikácie...“. V tejto súvislosti je potrebné zdôrazniť rozdiel medzi nepravou a pravou retroaktivitou, ktorým sa zaoberá napr. rozhodnutie NS SR sp.zn. 5 szd 1/2010 zo dňa 29.9.2011... ,, k definujúcim znakom právneho štátu patrí aj zákaz retroaktivity právnych noriem, ktorý je významnou demokratickou zárukou práv a právnej istoty (pl. ÚS 16/95). Nie každá retroaktivita je však nezlučiteľná s princípami, na ktorých je budovaný právny štát. v teórii a praxi sa rozlišuje tzv. pravá a nepravá spätná účinnosť (retroaktivita právnych predpisov). Význam rozlišovania je založený na skutočnosti, že pokiaľ sa pravá retroaktivita v zásade odmieta ako nezlučiteľná s obsahom princípu štátu, nepravá retroaktivita sa akceptuje ako prípustný názor na dosiahnutie ustanovených a dostatočne významných cieľov verejnej moci .Pri pravej retroaktivite zákonodarca v novom právnom predpise neuzná práva alebo povinnosti založené právnymi skutočnosťami, ktoré sa ako právne skutočnosti uznávali na základe skoršieho (predchádzajúceho) právneho predpisu. O pravú retroaktivitu ide napr. vtedy, keď neskorší právny predpis so spätnou účinnosťou (s dopadom do minulosti) upravuje vzťahy, ktoré vznikli v minulosti. V dôsledku toho nastáva stav, v rámci ktorého účinnosť neskoršieho právneho predpisu nastala skôr ako jeho platnosť (skôr, než začal existovať). Pri nepravej retroaktivite zákonodarca uznáva právne skutočnosti na základe ktorých podľa predchádzajúcej právnej normy došlo k vzniku určitých právnych vzťahov. O nepravú retroaktivitu môže ísť napriek tomu, že zákonodarca v prípade novým právnym predpisom zároveň s účinnosťou do budúcna prinesenie určité zmeny aj tých práv (alebo povinností ), ktoré vznikli za platnosti skoršieho zákona. Nepravá retroaktivita teda nebráni zákonodarcovi novou právnou úpravou vstúpiť aj do tých právnych vzťahov, ktoré vznikli na základe skôr prijatej právnej normy a zmeniť ich režim. Za prípustné sa považuje pokiaľ nová právna úprava (uznávajúc práva a povinnosti nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu), zavádza do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) uplatnenia týchto práv alebo pokiaľ právam nadobudnutými za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. V konečnom dôsledku nepôsobí nepravá retroaktivita do minulosti. Akceptuje stav, ktorý nastal za skôr platnej a účinnej právnej úpravy ale tento stav rieši stav až v účinnosti novej právnej úpravy.“ Okrem toho v právnom štáte platí princíp prezumpcie ústavnosti, t.z. že len Ústavnému súdu SR prislúcha vysloviť, či určitá norma alebo jej časť či ustanovenie je alebo nie je v dôsledku obsiahnutej pravej ( neprístupnej) retroaktivity protiústavná a teda v právnom štáte neprípustná. Podľa názoru súdu novela citovaného zákona s účinnosťou od 1.5.2013 nevykazuje znaky pravej retroaktivity. Dotknutou novelou boli uznané právne skutočnosti, ktoré vznikli počas platnosti a účinnosti staršieho zákona (výsluhový dôchodok teda žalobcovi ďalej patrí), no zároveň boli zmenené isté práva do budúcnosti. Právna úprava účinná od 1.5.2013 sa zmenila a naviazala zvýšením výsluhových dôchodkov na zvýšenie funkčných platov. V tejto súvislosti dáva súd do pozornosti rozhodnutie NS SR 10sžo 62/2013 ako aj rozhodnutie ÚS SR 2.ÚS 349/2014-2012 zo dňa 9.7.2014, z ktorého vyplýva ... ,,ustanovením § 68 ods. 13 zákona č. 328 účinným od 30.6.2012 sa táto nová právna úprava uznávajúc práva nadobudnuté podľa skoršieho právneho predpisu zaviedla do budúcna nový režim a mechanizmus (procedúru) ich uplatňovania a právam nadobudnutým za skoršej právnej úpravy priznáva odo dňa účinnosti neskoršej právnej úpravy nový obsah. To, čo sa novou právnou úpravou do budúcna zmenilo, boli podmienky valorizácie výsluhových dôchodkov. V čase, keď správny orgán rozhodoval v už zmenenej no platnej a účinnej právnej normy, ktorá neznamenala vznik práva sťažovateľa na valorizáciu výsluhového dôchodku ale zmenila podmienky valorizácie. Ústavný súd v tejto súvislosti pripomína, že v teórii ústavného práva i v slovenskom ústavnom systéme sa uplatňuje tzv. prezumpcia ústavnosti právnych noriem, čo znamená, že na účinnú právnu normu sa orgán aplikujúci musí pozerať ako na súladnosť s Ústavou dovtedy, kým Ústavný súd predpísaným spôsobom nevysloví jej neústavnosť. Ústavnosť nepravej retroaktivity právnej normy má pritom právomoc skúmať len Ústavný súd a to v rámci konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125 Ústavy. Bolo preto povinnosťou orgánov verejnej moci aplikovať platný a účinný právny predpis...“. Na základe vyššie uvedených skutočností Krajský súd v Bratislave podľa ustanovenia § 250j ods. 1 O.s.p. žalobu zamietol. K námietke žalobcu o nesprávnom doručovaní predmetného rozhodnutia súd uvádza, že s touto nie je možné sa stotožniť, nakoľko prvostupňový správny orgán predmetné rozhodnutie doručoval v súlade s ustanovením § 84 ods. 8 písm. a) zákona č. 328/2002 Z.z. podľa ktorého do vlastných rúk sa rozhoduje rozhodnutie, ktorým sa dávka alebo služba sociálneho zabezpečenia priznáva, nepriznáva, odníma, znižuje alebo sa zastavuje výplata dávky a rozhodnutie ktorým sa ukladá povinnosť vrátiť neprávom vyplatené sumy. Prvostupňové rozhodnutie, ktoré bolo žalobcovi doručené podľa názoru súdu v súlade s § 84 ods. 8 písm. a) citovaného zákona doručenie do vlastných rúk nevyžaduje. O trovách konania bolo rozhodnuté podľa ustanovenia § 250k ods. 1 O. s. p., tak, že v konaní neúspešnému žalobcovi súd náhradu trov konania nepriznal. Toto rozhodnutie senát Krajského súdu v Bratislave prijal v pomere hlasov 3:0 ( podľa § 3 ods. 9 veta tretia zákona č. 757/2004 Z.z. v znení účinnom ku dňu 1.5.2011). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu možno podať odvolanie do 15 dní odo dňa jeho doručenia na Krajský súd v Bratislave, písomne, dvojmo. Z podania musí byť zjavné, ktorému súdu je určené, kto ho robí, ktorej veci sa týka a čo sleduje a musí byť podpísané a datované (§ 42 ods. 3 O.s.p). V odvolaní sa má popri všeobecných náležitostiach (§ 42 ods. 3 O.s.p.) uviesť, proti ktorému rozhodnutiu smeruje, v akom rozsahu sa napáda, v čom sa toto rozhodnutie alebo postup súdu považuje za nesprávny a čoho sa odvolateľ domáha (§ 205 ods. 1 O.s.p.). Podľa § 205 ods. 2 O.s.p. odvolanie možno odôvodniť len tým, že: a/ v konaní došlo k vadám uvedeným v § 221 ods. 1 O.s.p.; b/ konanie má inú vadu, ktorá mohla mať za následok nesprávne rozhodnutie vo veci; c/ súd prvého stupňa neúplne zistil skutkový stav veci, pretože nevykonal navrhnuté dôkazy, potrebné na zistenie rozhodujúcich skutočností; d/ súd prvého stupňa dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam; e/ doteraz zistený skutkový stav neobstojí, pretože sú tu ďalšie skutočnosti alebo iné dôkazy, ktoré doteraz neboli uplatnené (§ 205 a/ O.s.p.); f/ rozhodnutie súdu prvého stupňa vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci. Rozsah, v akom sa rozhodnutie napáda a dôvody odvolania môže odvolateľ rozšíriť len do uplynutia lehoty na odvolanie.